Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/457/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109221786
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109221786.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: C. I.E., G..
XX.X.XXXX, K. Y. X, K., zastúpenej Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátom, so sídlom Rudnayovo
námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie náhrady škody vo výške 20.504,80
€, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22 C 199/2009-147 zo dňa
12.januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 1.270,01 € titulom náhrady škody a nemajetkovú ujmu v sume 8. 000,- € a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo
dňa 28.04.2014, č.k. 9 Co 520/2012-120 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí prvý) zo dňa

16.04.2012, č.k. 22C/199/2009-105 ktorým žalobu žalobkyne zamietol a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor, že analógiou, keď splnenie podmienok pre vznik nároku
na náhradu škody je potrebné vykladať extenzívne, je možné prijať záver, že odmietnutím vykonania
európskeho zatýkacieho rozkazu a to Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Ntc II. 5/055 rozhodol,
že európsky zatýkací rozkaz nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm. h), a žalobkyňu prepustil z
väzby na slobodu došlo de facto k zastaveniu konania o ňom v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona, keď
NajvyššísúdSRvodôvodnenísvojhorozhodnutiaskonštatovalpochybenieKrajskéhosúduspočívajúce

v tom, že tento dôsledne neskúmal rozsah skutku uvedeného v posudzovanom európskom zatýkacom
rozkaze a následne z opisu tohto skutku nezistil, že časť skutku mala byť spáchaná na území Slovenskej
republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody
v prípade vydávacej väzby, keď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo
rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda
v princípoch materiálneho právneho štátu, preto ak má byť štát za taký skutočne považovaný, musí

niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca, pričom odvolací súd poukázal tiež na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 MCdo
1/2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. Odvolací súd vyslovil, že v danom prípade
boli u žalobkyne splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím oväzbe, vymedzené pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nebol naplnený
žiadny z negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 6
uvedeného zákona. Súd prvej inštancie bude skúmať ďalšiu podmienku pre priznanie náhrady škody a

to výšku škody, ktorá mala predstavovať ušlý zisk, trovy obhajoby v súvislosti s väzbou a trovy právneho
zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku a následne ak prvoinštančný súd dospeje k
záveru, že sú splnené podmienky v zmysle § 17 ods. 2 aj na priznanie nemajetkovej ujmy bude potrebné
doplniť dokazovanie na určenie jej výšky.
1.2. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v

naznačenom smere a s odkazom na ust. § 3; § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, 3 a 7; § 15 ods. 1; §
16 ods. 1 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.; § 4 ods. 8, bod 8; § 14 ods. 1, písm. h); § 17 ods. 1
zákona č. 403/2004, o Európskom zatýkacom rozkaze, účinnom do 31.8.2010 konštatoval, že žalobkyni
prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej súvislosti s vedením
trestného konania voči jej osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako spravodlivá a
dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ako aj na dĺžku

trvania neoprávneného zásahu. Žalobkyňa bola v dôsledku trestného stíhania vystavená väzbe a
s ňou spojenému obmedzeniu osobnej slobody v trvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej bola
nútená prežívať strach o svoje maloleté deti odkázané na starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy z
budúcnosti a možných následkov trestného stíhania, resp. výkonu Európskeho trestného rozkazu, ktoré
sa ukázalo ako nedôvodné. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3

zákona č. 514/2003 Z.z., a prihliadol aj na konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku
odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch, na ktoré rozhodnutia v tejto súvislosti poukazoval
aj právny zástupca žalobkyne. Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, nakoľko mal
za to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná žalobkyňou vo výške 16.596,96 € je neprimeraná
následkom, ktoré jej boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

1.3. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody uplatnenej spolu vo výške 3.095,51
€ spočívajúcej v trovách obhajoby 812,33 € a ušlého zisku vo výške 2.241,19 € tento posúdil za
čiastočne dôvodný, keď žalobkyni priznal právo na zaplatenie trov obhajoby vo výške 812,33 €, teda
v celej uplatnenej výške, pričom v časti nároku uplatneného ako ušlý zisk prisúdil žalobkyni len jeho
časť vo výške 457,68 € a vo zvyšku nárok zamietol ako nedôvodný. V zmysle konštantnej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (R 70/1994, obdobne R 35/1991) vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému
bolo trestné stíhanie zastavené, tak ako tomu bolo v zmysle uvedeného de facto v prípade žalobkyne,
pričom táto skutočnosť v konaní sporná nebola, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Žalobkyni v dôsledku uznesenia o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu a

následným trestným stíhaním bola spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaný. Táto škoda bola žalobkyni spôsobená v príčinnej súvislosti s
vydaním predmetného uznesenia, ktorým bol voči nej vykonaný európsky trestný rozkaz a bola vzatá
do väzby v trvaní od 25.09.2005 do 15.12.2005. Žalobkyňa včas požiadala žalovaného o predbežné
prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátila so

svojim nárokom na príslušný súd. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody vo výške 812,33
€, nakoľko v konaní bolo listinnými dôkazmi (vyúčtovanie trov advokátom, faktúra advokáta, výpis z účtu)
preukázané, že vynaložila tieto náklady v trestnom konaní a práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v
súvislosti s vedením nezákonného výkonu európskeho trestného rozkazu .
1.4.Priposudzovanínárokužalobkyneuplatnenéhotitulomušléhoziskuvovýške2.241,19€ postupoval

súd v zmysle judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010), v
zmysle ktorej nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí
byť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu,
moholpoškodenýdôvodneočakávaťzvýšeniesvojhomajetku.Privýškeušléhoziskujeurčujúce,akému
majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne

dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by
v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené
na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými. Pri rozhodovaní
o výške ušlého zisku vychádzal súd prvej inštancie zo mzdového listu, z ktorého ustálil, že za 7 mesiacov
odpracovala žalobkyňa za bežného chodu udalostí, ktorý je pre určenie ušlého zisku rozhodujúci 103

hodín, z čoho vyplýva, že za bežný pracovný mesiac odpracovala 14,71 hod. (103:7) a potom za jeden
pracovný deň v bežnom pracovnom mesiaci (22 dní) odpracovala žalobkyňa obvykle v priemere 0,67
hod., t.j. za obdobie väzby - 25.09. 2005 až 15.12.2005 žalobkyňa pri počte pracovných dní (počet
prac. dní/mesiac - 5/9, 20/10, 21/11 a 11/12) stratila väzbou 40,14 hod., pričom jej priemerná hodinováodmena v čistom bola 11,40 €, tj ušlý zisk žalobkyne v súvislosti s väzbou predstavuje sumu 457,68 €.
S poukazom na námietku žalovaného, že pri výpočte ušlého zisku je potrebné zohľadnil skutočnosť, že
po návrate z väzby dňa 15.12.2005, t.j. od 16.12.2005 mohla žalobkyňa objektívne pracovať, ušlý zisk

v tejto časti nepriznal, keďže absentovala príčinná súvislosť s konaním škodcu.
1.5. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s
predbežným prerokovaním nároku vo výške 854,32 €. Súd rozhodujúc o tomto nároku vychádzal z ust.
§ 18 ods. 3, druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Ak by aj vychádzal z

výkladu časti aplikačnej praxe, v zmysle ktorého je pri rozhodovaní o trovách vzniknutých v súvislosti
s predbežným prerokovaním nároku potrebné rozhodovať podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatky z omeškania a náklady
spojené s jej uplatnením, ktoré predstavujú tiež poskytovanie právnej pomoci zo strany právneho
zástupcu žalobkyne, ani v takom prípade by nebolo možné s poukazom na znenie ust. § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. (podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda) nárok žalobkyni v tejto časti priznať,

nakoľko nepredložila súdu žiaden dôkaz preukazujúci, že jej trovy predbežného prerokovania skutočne
vznikli, nepreukázala, že advokátovi vyplatila z tohto titulu odmenu a že sa tak o žalovanú sumu 854,33
€ zmenšil jej majetok, preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.
1.6. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol z dôvodu, že o týchto rozhodne v súlade s ust. §
151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozsudok v jeho vyhovujúcej časti napadol odvolaním v zákonom stanovenej lehote žalovaný a to v
dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, keďže sa súd prvej inštancie právnemu posúdeniu nároku
úplne vyhol. Od riadneho odôvodnenia súd prvej inštancie neodbremeňuje existencia právneho názoru
krajského súdu v zrušujúcom rozhodnutí, keď súd prvej inštancie na ňu len odkázal, preto žalovaný
nemá žiadnu možnosť dozvedieť sa na základe akých právnych úvah dospel k záveru, že žalobkyňa na

základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania má právo na náhradu akejkoľvek
škody, či ujmy. Okrem nedostatočného odôvodnenia rozsudku z hľadiska právneho posúdenia má
žalovaný za to, že súd z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové zistenia, ak uplatnený
nárok posudzoval v súvislosti s trestným stíhaním, keď žiadne také nebolo zo strany orgánov SR
vedené. Ak súd uvádza, že ak došlo k prepusteniu žalobkyne z väzby de facto došlo k zastaveniu

konania o ňom podľa § 8 ods. 5 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., takýto záver nie je možné bez ďalšieho
prijať, keďže toto ustanovenie vyžaduje zastavenie trestného stíhania, k čomu súd v tomto konaní
nevykonal žiadne dokazovanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom sa uskutočnili tri
pojednávania, ktorých sa žalobkyňa fyzicky nezúčastnila a právny zástupca navrhovanie dôkazov za
účelom doplnenia dokazovania zdôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy žalovanej výške rozsudkami

ESĽP. Zopakoval tvrdenia uvedené v žalobnom návrhu za účelom priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalovaný tak zastáva názor, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor
krajského súdu za účelom doplnenia dokazovania, na preukázanie výšky škody resp. nemajetkovej
ujmy. Vystáva otázka, ako mohol súd prvej inštancie na podklade absolútne totožných dôkazných
prostriedkov vysloviť diametrálne odlišný právny záver a pri vydávaní napadnutého rozsudku vychádzal

výlučne z dôkazov vykonaných ku dňu vydania prvého meritórneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie
teda nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, keď nepristúpil k
relevantnému doplneniu dokazovania vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
nemohol zistiť skutkový stav, ktorý by bol pre priznanie žalovaného nároku postačujúci a odôvodnenie
rozsudku týkajúce sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy vychádza len zo skutkového stavu zisteného

súdom prvej inštancie pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu. Priznanie náhrady
nemajetkovejujmyvovýške8.000,-€došlonapodkladeskutočnosti,žežalobkyňaježenskéhopohlavia,
ako matka bola v dôsledku väzobného stíhania obmedzená na osobnej slobode a teda je v kontakte
so svojimi maloletými deťmi a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezodpovedá požiadavke
presvedčivosti. Žalovaný nespochybňuje, že v dôsledku väzby došlo k obmedzeniu osobnej slobody,

ak k obmedzeniu kontaktu s maloletými deťmi, avšak ide o skutočnosti, ktoré vyplývajú z podstaty
väzby ako takej, a ktoré s inštitútom väzby bytostne súvisia a preto nejde o ujmu, ktorá mala vzniknúť
žalobkyni v príčinnej súvislosti s pobytom vo väzbe. Je nutné rozlišovať, že samotná tá skutočnosť,
že bola vo väzbe nepostačuje na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko ak by tomu tak
bolo zákonodarca by zo zákona vylúčil dokazovanie vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej

súvislosti s rozhodnutím o väzbe a rozhodnutie súdu o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy by mohol
konajúci súd založiť len na nevyvrátiteľnom fakte, že sa konkrétna osoba ocitla vo väzbe. Skutočnosť, že
žalobkyňa sa so svojimi maloletými deťmi nestýkala si zapríčinila sama, keďže právny predpis dovoľuje,
aby osoby držané vo väzbe boli navštevované. Poukázal na rozpor vo výpovedi žalobkyne, na ktorý súdprvej inštancie neprihliadol, keď žalobkyňa uviedla, že najskôr cítila odstup a na inom mieste uvádza, že
stále boli pri mne priam viseli na mne. Zastáva názor, že žalobkyňa nepreukázala, žeby v dôsledku väzby
bola znížená jej osobná česť, ľudská dôstojnosť, práve naopak zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že

svedkyňa B. I. o väzbe žalobkyne nevedela, v čase obmedzenia jej osobnej slobody ani jej najbližšia
rodina, brat ani okolie žalobkyne, resp. okolie jej blízkej rodiny. Namietal výšku priznanej nemajetkovej
ujmy, ktorú považuje za neprimeranú. Poukázal na rozhodnutie C. proti SR zo dňa 8.11.2011, kedy
skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a priznal sťažovateľovi sumu 12.000 €, suma ktorá na jednotlivé
mesiace nezákonnej väzby predstavuje zhruba 1.000 €. V rozhodnutí Z. zo dňa 17.7.2012 skonštatoval

ESĽP nezákonnosť väzby a sťažovateľovi priznal ujmu 8.000 €, ktorá zodpovedala zhruba 1.333,30 €
za mesiac strávený v nezákonnej väzbe. Na podklade vyššie uvedeného zdôrazňuje, že žalobkyni bola
za 83 dní strávených vo väzbe priznaná suma 8.000,- €, čo sa javí vo svetle judikatúry ESĽP ako suma
neprimeraná, keď za necelý mesiac strávená vo väzbe bola odškodnená sumou 2.666,60 €. Žalovaný
rozporuje aj náhradu trov právneho zastúpenia, vynaložených žalobkyňou za účelom ochrany jej práv
v priebehu trestného konania, kedy žalovaný rozporoval poradu CPZ BA zo dňa 24.9.2005, poradu

ÚVV BA zo dňa 30.9.2005, list B.. A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005, poradu a predbežné
vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA zo dňa 7.10.2005, žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci
zo dňa 11.10.2005 a list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005. Súd
je povinný s prihliadnutím na ust. § 18 ods. 2 zák. č. 514/2003 skúmať účelnosť jednotlivých úkonov
právnej služby a to, či by viedli k odstráneniu protiprávneho stavu nastoleného rozhodnutím o väzbe. Z

uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil,
žalobu zamietol, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle
§ 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu ( vyhovujúci výrok ) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219
ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobkyne na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov platného a účinného do 31.8.2007 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z. ),
ktorá jej bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave o väzbe v ktorej
bola od 25.9.2005 do 15.12.2005, keď žalovaná škoda predstavuje ušlý zisk vo výške 2.241,19€, trovy
obhajoby v súvislosti s väzbou vo výške 812,33 €, trovy právneho zastúpenia v súvislosti s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 854,32€ a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

16.596,96 €.

7. Medzi stranami sporu nebolo sporné a uvedené skutkové zistenia skonštatoval aj súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho v poradí prvého rozsudku, že uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
NtcII. 5/05 zo dňa 25.9.2005 bolo rozhodnuté o vzatí žalobkyne do väzby na základe Európskeho

zatýkacieho rozkazu, sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaného dňa 11.5.2005 Mestským súdom v Esztergome,
Maďarská republika, s tým, že väzba začína 23.9.2005 o 8.30 hod. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 11.10.2005. Žalobkyňa sťažnosť proti uzneseniu nepodala. Uznesením Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 bolo rozhodnuté, že sa vykoná Európsky
zatýkací rozkaz zo dňa 11.5.2005, sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaný Mestským súdom v Esztergome pre

1 násobný trestný čin plynulého spáchania podvodu na značnú škodu ako spolupáchateľ podľa § 318
odsek 1, odsek 5 písmeno a) Trestného zákonníka Maďarskej republiky. Voči uzneseniu sp. zn. Ntc II.
5/05 zo dňa 26.10.2005 podala žalobkyňa ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú prostredníctvom právneho
zástupcu odôvodnila tým, že skutok popísaný v Európskom zatýkacom rozkaze spĺňa všetky znaky
pokračovaniavtrestnomčinepodvoduspáchanéhoformouspolupáchateľstva.Zopisuskutkujerovnako

zrejmé, že k niektorým z jednotlivých čiastkových útokov malo dôjsť na území Slovenskej republiky.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To 136/2005 bolo uznesenie Krajského
súdu v Bratislave z 26.10.2005, sp. zn. Ntc II. 5/05 zrušené a žalobkyňa bola prepustená na slobodu.
Zo žiadosti o predbežné prerokovanie doručenej zo dňa 15.6.2006 vyplýva, že žalobkyňa požiadalaMinisterstvo spravodlivosti SR o prerokovanie jej nároku na náhradu škodu vo výške v celkovej výške
20.504,80€.

8. Ak súd prvej inštancie vzhľadom na zistený skutkový stav a závery odvolacieho súdu uvedené v
uznesení zo dňa 28.04.2014, č.k. 9 Co 520/2012-120 ( odsek 1.1) zaviazal žalovaného k náhrade škody
vo výške 812,33 € (trovy obhajoby v súvislosti s väzbou ), vo výške 457,68 € ( ušlý zisk) a k náhrade
nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,- € rozhodol vecne správne. Žalovaný v odvolaní namieta, že súd
prvejinštanciesaprávnemuposúdeniunárokuúplnevyhol,keďibaodkázalnaprávnynázorodvolacieho

súdu v zrušujúcom rozhodnutí, s názorom ktorým nemožno bezvýhradne súhlasiť. Odvolací súd ako
už bolo uvedené vyššie vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k. 9 Co 520/2012-120
vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie uznesení vyslovil, že v
danom prípade boli u žalobkyne splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, vymedzené pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nebol
naplnený žiadny z negatívnych predpokladov vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods.

6 uvedeného zákona, keďže základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade vydávacej väzby,
keď osoba bola vzatá do väzby, ale nakoniec bola prepustená a bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací
rozkaz sa nevykoná treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo
všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pričom odkázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4 MCdo 1/2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. Správne potom

súd prvej inštancie viazaný kasačnou záväznosťou rozhodnutia odvolacieho súdu s odkazom na ust.§
391 ods. 2 C.s.p. vychádzal z predpokladu splnenia prvej zákonnej podmienky pre priznanie náhrady
škody a tou je nezákonnosť rozhodnutia. Následne súd prvej inštancie dospel aj k ďalším správnym
právnym záverom, že v konaní bolo preukázané splnenie aj ďalších podmienok zodpovednosti štátu
za škodu a to vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Tieto

prijaté právne závery súd prvej inštancie primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

9. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri zisťovaní výšky škody, keď vykonal dokazovanie navrhnuté

už v žalobe, postup ktorý vytýka súdu žalovaný. Z ust. § 132 C.s.p. vyplýva, že v žalobe sa okrem
všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúci skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Strana sporu má predovšetkým povinnosť
tvrdenia, na ktorú nadväzuje dôkazná povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti

sa premietnu po vecnom prejedaní v zamietnutí žaloby. V súdenej veci je v súlade s princípom rýchlosti
a hospodárnosti konania, že v prípade, ak súd prvej inštancie v poradí prvom rozhodnutí zamietol
žalobu vychádzajúc ( z nesprávneho právneho posúdenia) z absencie prvej základnej podmienky
pre priznanie náhrady škody - nezákonnosti rozhodnutia nezameral dokazovanie na zisťovanie výšky
škody a následnej príčinnej súvislosti s nezákonnosťou rozhodnutia. Logicky po vrátení veci súdu prvej

inštancie odvolacím súdom s odkazom na inštančnú zásadu vykonal dôkazy navrhnuté v žalobe na
preukázanie výšky škody, postupu ktorému nemožno vytknúť pochybenie a neobstoja preto námietky
žalovaného v tomto smere, že nie je možné, aby súd prvej inštancie na podklade absolútne totožných
dôkazných prostriedkov vysloviť diametrálne odlišný právny záver a pri vydávaní napadnutého rozsudku
vychádzal výlučne z dôkazov vykonaných ku dňu vydania prvého meritórneho rozhodnutia.

10. Žalovaný namietal škodu vo výške 812,33 € ( trovy obhajoby v súvislosti s väzbou ), keď rozporoval
úkony právnej služby a to poradu CPZ BA zo dňa 24.9.2005, poradu ÚVV BA zo dňa 30.9.2005, list B..
A. K. o prevzatie obhajoby zo dňa 5.10.2005, poradu a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA zo
dňa 7.10.2005, žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci zo dňa 11.10.2005 a list B.. A. K.

informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005, pretože žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno vykonania týchto úkonov a to predovšetkým úkonov zo dňa 24.9.2005, 30.9.2005 a 7.10.2005.
Zároveň namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003
neskúmal účelnosť jednotlivých úkonov právnej služby a to, či viedli k odstráneniu protiprávneho stavu
nastoleného rozhodnutím o väzbe.

10.1. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu škody vo výške 812,33 €, nakoľko v konaní
bolo listinnými dôkazmi (vyúčtovanie trov advokátom, faktúra advokáta, výpis z účtu) preukázané, že
vynaložila tieto náklady v trestnom konaní a práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v súvislostis vedením nezákonného výkonu európskeho trestného rozkazu. Odvolací súd dospel k záveru, že
priznanie tejto náhrady škody je v súlade s ustanovením § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa
ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom

bolovydanénezákonnérozhodnutiealeborozhodnutieotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutie
o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom
bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená
inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným
predpisom.

10.2. K jednotlivým úkonom právnej služby odvolací súd len dodáva, že z pripojeného trestného
spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Ntc 5/05 je preukázané, že sa dňa 24.9.2005 uskutočnila
porada žalobkyne so svojím právnym zástupcom Mgr. Romanom Tomanom, PhD. ktorý bol aj prítomný
pri spisovaní Zápisnice o zadržaní žalobkyne, ktoré bola spísaná v CPZ tohto dňa ( č.l. 12,13
trestného spisu). Rovnako bola preukázané prítomnosť právneho zástupcu žalobkyne pri úkone porada

a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA 7.10.2005 (č.l. 24 trestného spisu) a vykonanie úkonu
a to písomné podanie na súd dňa 11.10.2015 - Žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci
( č.l. 36 trestného spisu ). Uskutočnenie porady žalobkyne so svojím právnym zástupcom v ÚVV BA
dňa 30.9.2005 síce nevyplýva z trestného spisu a nie je ju možné zistiť ani z knihy návštev ÚVV
Bratislave z rozhodného obdobia z dôvodu jej skartovania, ale túto poradu potvrdila priamo žalobkyňa

na pojednávaní dňa 11.1.2012. Čo sa týka úkonov právnej služby a to list B.. A. K. o prevzatie obhajoby
zo dňa 5.10.2005 a list B.. A. K. informácie o priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005,
ich uskutočnenie nepriamo tiež vyplýva z obsahu trestného spisu, a to z komunikácii medzi Krajským
súdom v Bratislave a Mestským súdom N. vec vedená na tomto súde pod sp. zn. 1.Bny.37/2005/2, z
ktorej komunikácie je zrejmé, že žalobkyňa bola na základe listu jej právneho zástupcu v konaní pred

Maďarskými justičnými orgánmi rovnako zastúpená právnym zástupcom a je dôvodné predpokladať,
že to bol B.. A. K..

10.3. K účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby odvolací súd len dodáva, že aj keď ustanovenie
§ 18 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného do 31.8.2007 priamo nezahŕňa pojem „ účelných

trov konania“ celkovo platí v súvislosti s náhradou trov konania zásada, že sa priznáva len náhrada
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že
sa uhradzujú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady v konaní a teda nie všetky náklady, ktoré
účastník v konaní vynaložil. Odvolací súd má vzhľadom celkový priebeh konania podľa Európskeho
zatýkacieho rozkazu, že všetky úkony právnej služby a to prevzatie a príprava vrátane prvej porady zo

dňa 23.9.2005, poradu CPZ BA dňa 24.9.2005, porada ÚVV BA dňa 30.9.2005, list B.. A. K. o prevzatie
obhajoby zo dňa 5.10.2005, porada a predbežné vyšetrovanie + výsluch ÚVV BA dňa 7.10.2005,
žiadosť o udelenie súhlasu na vydanie zaistenej veci zo dňa 11.10.2005, list B.. A. K. informácie o
priebehu vydávajúceho konania zo dňa 12.10.2005, porada ÚVV Bratislava dňa 19.10.2005, vyjadrenie
k vykonaniu Európskeho zatýkacieho rozkazu dňa 21.10.2005, zastupovanie na verejnom zasadnutí na

Krajskom súde v Bratislave dňa 26.10.2005, sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 26.10.2005, porada za účasti maďarskej advokátky B.. M. v ÚVV Bratislave dňa 2.12.2005 tak ako
vyplývajú z pripojeného trestného spisu resp. z obsahu spisu, boli uskutočnené jednoznačne v záujme
žalobkyne a preto spĺňajú kritérium účelnosti. Rovnako kritériu účelnosti spĺňajú aj z dôvodu, že odmena
za úkon právnej služby zodpovedala odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom, keď

výška odmeny advokáta bola určená podľa ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o tarifnej odmene ( § 12 , § 18 ods. 1 citovanej
vyhlášky ).

11. Žalovaný osobitne namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimeranú,

pričom poukázal na rozhodnutie C. v rozhodnutí ktorom skonštatoval ESĽP nezákonnosť väzby a priznal
sťažovateľovi sumu 12.000 €, suma ktorá na jednotlivé mesiace nezákonnej väzby predstavuje zhruba
1.000€.VrozhodnutíZ.zodňa17.7.2012skonštatovalESĽPnezákonnosťväzbyasťažovateľovipriznal
ujmu 8.000 €, ktorá zodpovedala zhruba 1.333,30 € za mesiac strávený v nezákonnej väzbe. Žalobkyni
bola za 83 dní strávených vo väzbe priznaná suma 8.000,- €, čo sa javí vo svetle judikatúry ESĽP ako

suma neprimeraná, keď za necelý mesiac strávená vo väzbe bola odškodnená sumou 2.666,60 €.
11.1. Súd prvej inštancie pri stanovení priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že
žalobkyňa bola v dôsledku trestného stíhania vystavená väzbe a s ňou spojenému obmedzeniu osobnej
slobody v trvaní takmer tri mesiace, v dôsledku ktorej bola nútená prežívať strach o svoje maloleté detiodkázané na starostlivosť starých rodičov, ako aj obavy z budúcnosti a možných následkov trestného
stíhania, resp. výkonu Európskeho trestného rozkazu, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné. Pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy sa riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a prihliadol aj na

konštantnú judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných
prípadoch.

11.2. Odvolací súd vzhľadom na vyjadrenie ako aj odvolanie žalovaného má zato, že tento
nespochybňuje, že väzba v dôsledku nezákonného rozhodnutia nepochybne znamená sama o sebe

pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať,
v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach
života, ako aj to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym
prostriedkom navyváženiečizmiernenietejtovzniknutejujmy.Súdprvejinštancie vykonaldokazovania
(výsluchomžalobkynea svedkovJanyHorváthovejaVincentaHorvátha-rodičovžalobkyne),zaúčelom
zistenia, či došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobkyne v spoločnosti v dôsledku väzby a pokiaľ na

podklade týchto dôkazov prijal záver o potrebe priznania peňažnej náhrady rozhodol vecne správne.
Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä
skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2004
Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti (R 21/1995 a rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2012 sp.zn. 7 Cdo/145/2011). V zmysle § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia
dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže

byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod.,
tak ako je tomu v danom prípade.
11.3. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni z titulu zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 8.000,-€ v dôsledku výkonu väzby za čas väzby od dňa 25.09.2005 do
15.12.2005 t.j. v trvaní 82 dní čo predstavuje 97,56 € výšky náhrady za jeden deň väzby. Odvolací

súd zastáva názor, že pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným
obmedzením osobnej slobody zo strany štátu je potrebné prihliadnuť k okolnostiam ako sú celková
dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria
celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti
väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení

následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z
toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu
či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na
základnýchprávach,slobodáchadôstojnostidotknutejosoby.Zákonč.544/2003Z.z.vzneníplatnomdo
31.8.2007 pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva

na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu
sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č.
517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh
skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v
ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím

o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe.
Súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej prihliadol aj na konštantnú
judikatúru ESĽP v tomto smere, ako aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných prípadoch.
Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v zmysle 186 ods. 1 C.s.p. známe, že v iných v
iných európskych štátoch - signatárov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý

možno na prejednávanú vec vzhľadom na absenciu kritérií stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy
podporne aplikovať je stanovená sadzba náhrady za deň obmedzenia osobnej slobody a to v Rakúsku
je rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej slobody 20,-€ až 50,-€, v Taliansku to predstavuje sumu
235,83 €, vo Fínsku 100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30
Cdo 2357/2010). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že v danom prípade výška náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 97,56 € za jeden deň väzby je primeraná a adekvátna okolnostiam prípadu,
keď žalobkyňa ako matka maloletých detí bola nezákonne obmedzená na osobnej slobode takmer 3
mesiace a takto celkovo určená výška náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na dĺžku väzby 82 dní
je v súlade s požiadavkou spravodlivosti.12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti podľa § 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane náhrady škody vo výške 457,68 €
( ušlý zisk), keďže žalovaný v odvolaní osobitne nenamietal výšku tejto škody a v tejto časti náhrady

škody sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle §
387 ods.2 C.s.p..
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalobkyňa v odvolacom konaní plný úspech a vznikol

jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).