Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. jún 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/171/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213205644
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7213205644.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr.Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: X./ C. F., nar. X.X.XXXX, bytom
J. XX, O., X./ E. F., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, O., obaja právne zastúpení JUDr. Rudolfom Žiklom,
advokátom so sídlom kancelárie Tichá 18, Košice, proti žalovaným: 1./ P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q. XX, O., X./ mal. U. A., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX, O., zastúpený zákonnými zástupcami matkou

- P. A. a otcom - U. A., obaja bytom Q. XX, O., obaja žalovaní právne zastúpení JUDr. Petrom Jonášom,
advokátom so sídlom kancelárie M.R. Štefánika 2393/29, Trebišov, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 18. apríla 2018, č. k. 28C/41/2013-332

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie tak, že stranám sporu náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením uložil
žalobcom v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy
konania v rozsahu 50 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
uznesenia.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa podanou žalobou domáhali určenia, že
žalobca v 1. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10-iny k celku, že žalobkyňa v
2. rade je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10-iny k celku a že žalobca v 1. rade a
žalobkyňa v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 2/10-iny
k celku na nehnuteľnostiach evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre kat. úz. O. ako
pozemky parcely registra „C“ parc. č. XXXX - Zastavané plochy a nádvoria o výmere 168 m2, parc. č.

XXXX - Zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2, parc. č. XXXX - Zastavané plochy a nádvoria
o výmere 162 m2 a parc. č. XXXX - Ovocné sady o výmere 409 m2 a stavby domov č. súpis. XXX na
parc. č. XXXX a č. súpis. XXX na parc. č. XXXX. Súd prvej inštancie rozsudkom z 31. marca 2014, č. k.
28C/41/2013-154 žalobu zamietol a žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy
konania v sume 2292,79 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalobcov
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť druhému zo žalobcov. Na základe odvolania žalobcov Krajský

súd v Košiciach rozsudkom z 30. septembra 2015, č. k. 3Co/735/2014-201 potvrdil rozsudok vo výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá a zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie poukázal na § 470 ods. 1, 2, § 255
ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a
žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy
konania v rozsahu 50 %, nakoľko v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle

§ 257 CSP, ktoré odôvodňujú čiastočnú moderáciu (50 %) povinnosti žalobcov nahradiť trovy konania.
Akcentoval, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza doúvahy v prípadoch, keď sú síce naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa
§ 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že náhradu trov celkom alebo z časti neprizná. V danom
prípade pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie skúmal okolnosti, za ktorých žalobcovia

uplatnili svoj nárok na súde, povahu sporu, postoj účastníkov v konaní ako aj nepriaznivé osobné a
majetkové pomery strán sporu, ktoré vyhodnotil v súhrne ako existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa na strane žalobcov. Ohľadom okolnosti, za ktorých žalobcovia uplatnili svoj nárok na súde, ako
aj povahy sporu, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho
práva na podklade tvrdenia, že darovacia zmluva, ktorou previedli vlastnícke právo (spoluvlastnícke

podiely) k nehnuteľnostiam na žalovanú v 1. rade je neplatná preto, že v skutočnosti sa jednalo o prevod
odplatný, za ktorý im podľa dohody žalovaná v 1. rade vyrovnala pôžičku v Slovenskej sporiteľni, a.s.
a zároveň previedla na žalobcov členské práva a povinnosti v bytovom družstve, s ktorými bol spojený
nájom bytu č. 50 na F. XX v Košiciach. V konaní sa stalo zrejmým, že k tomuto darovaniu došlo ešte v
roku 1996, že nasledujúcich 11 rokov bol vzťah medzi žalobcami a žalovanou v 1. rade dobrý a v tom
čase medzi nimi nebol spor o vlastnícke právo, ani o užívanie spoločnej nehnuteľnosti. V roku 2007 došlo

k vážnemu vzájomnému narušeniu osobných vzťahov, ktorých stav žalobcovia preniesli do majetkovej
sféry snahou o obnovenie svojho výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam, či už cestou vrátenia daru,
cestou odporovania právneho úkonu, dožadovania sa náhrady za prevod nehnuteľností žalovanej v 1.
rade na žalovaného v 2. rade a v konečnom dôsledku aj cestou nároku uplatneného v tomto konaní.
Žalobcovia k tomu teda využívajú právne inštitúty v širokom spektre právnou úpravou poskytnutých

možností a tomu nevyhnutne prispôsobujú svoje tvrdenia i právnu argumentáciu v smere platnosti
darovacej zmluvy a platnosti, účinnosti a právnych následkov ďalších právnych úkonov. Žaloba v tejto
veci je len jedným z týchto prostriedkov, pričom ako sa v konaní ukázalo, založenom na nepreukázaných
tvrdeniach a na nesprávnej argumentácii žalobcov. Sami žalobcovia v tejto súvislosti uviedli, že im ide
o vyriešenie nezhôd a sporov, ktoré medzi účastníkmi trvajú už 10 rokov a pre seba tým dosiahnuť stav

právnej istoty. Z pohľadu týchto skutočností žaloba nebola objektívne právne nevyhnutným prostriedkom
ochranyprávažalobcov,alelenďalšoualternatívou(kneúspešneuplatnenémunárokunavráteniedaru),
ktorú sledujúc zámer (vyriešiť konflikt) bez náležitého a zodpovedného zhodnotenia skutkového základu
a jeho právneho hodnotenia, využili. Ohľadom postoja strán v konaní súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcovia počas celého konania snahu o zmierlivé riešenie veci neprejavili, svoj nárok neprehodnotili

ani po prvostupňovom rozhodnutí súdu a súd nezaznamenal v ich úkonoch žiadnu skutočnosť, ktorá
by bola pozoruhodná z hľadiska rozhodnutia o trovách konania v smere prospešnom pre žalobcov.
Čo sa týka nepriaznivých osobných a majetkových pomerov strán sporu, súd prvej inštancie zistil, že
žalobcoviaspoločnedosahujúpríjem,ktorýtvoriastarobnédôchodky,ktorývystačujenaúhradubežných
výdavkov, vrátane liekov, pričom na tvorbu úspor a mimoriadnych výdavkov im už neostáva. Na druhej

strane, žalobca v 2. rade (zrejme žalovaný v 2. rade, poznámka odvolacieho súdu) je nezaopatreným
dieťaťom a žalovaná v 1. rade dosahuje príjem hlboko pod úrovňou celoslovenského priemeru a tak
oproti neschopnosti žalobcov pri bežnom chode skutočností (mesačných príjmoch a výdavkoch) zaplatiť
náhradu trov stojí obdobný problém u žalovaných. Zohľadňujúc to, že predmetom sporu sú predsa
len hodnoty, ktoré žalobcovia bezodplatne previedli na žalovanú v 1. rade, ktorá je ich dcéra, že v

príbuzenskom vzťahu sú tiež so žalovaným v 2. rade, sledujúc to, aby povinnosť nahradiť trovy konania
nespôsobila žalobcom vzhľadom na ich príjmy a výdavky a tiež ich veľmi zlý zdravotný stav nezvratné
následky, na strane druhej však majúc na zreteli i potrebu vyvodiť zodpovednosť za vedenie tohto sporu
a tým preventívne pôsobiť aj vo vzťahu k prípadným ďalším takýmto konaniam súd prvej inštancie
uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť na náhradu trov konania v rozsahu 50 % s tým, že o výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté s poukazom na § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po
právoplatnosti uznesenia.

3. Proti uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia a žiadajú odvolací súd, aby zmenil
napadnuté uznesenie tak, že žalovaným náhradu trov konania neprizná. Sú presvedčení, že na strane

žalobcov existujú dôvod osobitného zreteľa. Žalobcom nie je známe, akými úvahami sa súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní riadil, ak vôbec nepovažoval za potrebné skúmať a ozrejmiť aktuálne
sociálne a zdravotné pomery žalobcov. Odvolatelia zdôraznili, že meritórne rozhodnutie súdu je z roku
2014 a odvtedy uplynuli 4 roky. Za uvedenú dobu sa podstatne zmenili sociálne, ale najmä zdravotné
pomery žalobcov k horšiemu. Žalovaný v 1. rade je ležiaci, imobilný pacient, denno-denne potrebuje

pomoc inej osoby pri akejkoľvek činnosti (osobná hygiena, doprovod k lekárovi a pod.). Bez cudzej
pomoci by nebol schopný prežiť. Žalovaný v 1. rade má vážne problémy so srdcom, má srdcový
stimulátor. Potrebuje dennodennú opateru a asistenciu. Žalovaná v 2. rade je onkologický pacient.
Súd sa s naznačovanou aktuálnou situáciou vôbec nepovažoval za potrebné vysporiadať a vec beználežitého preskúmania a vyhodnotenia aktuálneho skutkového stavu predčasne rozhodol. Rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci. Vo vyššie naznačovanej súvislosti bolo
podľa názoru odvolateľov predovšetkým povinnosťou súdu prvej inštancie dôsledne sa riadiť dikciou

judikátu č.j. 24/64, ktorý stanovuje, že pri posudzovaní dôvodov osobitného zreteľa je predovšetkým
potrebné skúmať a prihliadať najmä na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov
konania a povšimnúť si aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Obaja žalobcovia sú
starší ľudia a ich jediným príjmom sú starobné dôchodky, z ktorých hradia všetky svoje životné potreby
a náklady. Sú veľmi vážne chorí ľudia, čiže značnú časť dôchodkov vynakladajú na nákup liekov,

nákup zdravotníckych pomôcok, lekárske ošetrenia a vyšetrenia. Žalovaný v 1. rade je toho času
imobilný, takže potrebuje permanentnú pomoc a opateru. Potrebuje špeciálnu diétnu stravu, s čím sú
spojené ďalšie výdaje. Je teda len logické, že s vyššie opisovanými zdravotnými pomermi sú spojené
zvýšené finančné výdavky. V zložitej situácii pomáhajú žalobcom ich deti, okrem žalovanej. Vlastnia
1/2 nehnuteľností a v tejto súvislosti majú opäť len samé starosti a ďalšie zvýšené výdaje, nakoľko
žalovaní sa o sporné nehnuteľnosti vôbec dlhodobo nestarajú. Opisovaný stav trvá od roku 2011, keď

žalovaní opustili spoločné nehnuteľnosti a od uvedenej doby žalobcov vôbec nekontaktujú, nezaujímajú
sa o nich, nepomáhajú im atd. Zo svojho, bez pomoci žalovaných, hradia všetky opravy a údržby
nehnuteľností, ktoré sú nevyhnutné na riadne užívanie. Pritom sa nejedná len o bežnú údržbu, ale ide aj
o väčšie opravy, ako napr. opravu kanalizácie, výmenu odkvapov, opravy kúrenia a pod. Žalovaní ničím
na uvádzané opravy neprispievajú, neplatia domové dane, ani poistky za nehnuteľnosti. Žalobcovia sú

žalovaným od roku 2011 ľahostajní. Dlhodobo žalobcov nenavštevujú, a to ani v čase sviatkov, alebo
životných jubileí. Nezaujímajú sa o nich, ničím im nepomáhajú v chorobe a starobe, pritom žalobcovia
sú na pomoc odkázaní. Žalobcovia vedú so žalovanými spory z dôvodu, že správanie žalovaných za
stavu, keď im poskytli dar vysokej hodnoty a dnes sú pre nich nezaujímaví, je pre žalobcov krajne
neúnosné a sú v situácii, keď chcú naliehavo zlepšiť svoje právne postavenie. Žalobu vo veci podali

z dôvodu, že dohoda so žalovanými nie je možná a žalobcovia, hoci vážne chorí, vynakladajú nemalé
financie na udržiavanie cudzieho majetku bez akejkoľvek pomoci žalovaných. Tento stav žalobcovia
chceli podanou žalobou zmeniť. Správanie žalovaných voči nim osvedčuje hrubý nevďak. Súd prvej
inštancie napadnutým uznesením vmanévroval celú situáciu do polohy, že žalobcovia, ktorí sú z dôvodu
veku a vážnych chorôb v zložitej finančnej situácii (vzhľadom na nízke príjmy) majú ešte platiť trovy

konania žalovaným, ktorí od nich dostali dar vysokej hodnoty, dlhodobo žalobcov ignorujú, nepomáhajú
im od roku 2011, za stavu, keď len žalobcovia znášajú zo svojho všetky výdavky za spoločný majetok
bez pomoci a prispenia žalovaných. Žalobcovia zastávajú názor, že takéto rozhodnutie je v priamom
rozpore s platným právom, je nanajvýš nespravodlivé a súd prvej inštancie dôs1edne nezohľadnil najmä
zložité životné a zdravotné problémy žalobcov a neúnosné správanie žalovaných voči nim. Podrobné

pomery žalovaných žalobcovia nepoznajú, nakoľko s nimi dlhodobo nemajú žiaden kontakt. Odvolatelia
však majú vedomosť o tom, že žalovaná pracovala ako predavačka v sex shope, teda mala pravidelný
príjem z pracovného pomeru, ktorého výšku nepoznajú. Rodina žalovaných vlastní rodinný dom v centre
Košíc na Vrátnej ulici. Žalovaná v 1. rade mala vo vlastníctve motorové vozidlo a žalovaný v 2. rade
je spoluvlastníkom 1/2 podielu na spoločných nehnuteľnostiach strán sporu. Teda ako je zjavné ide o

solídnu situovanosť. Zdravotný stav žalovaných odvolatelia nepoznajú, ale nemajú vedomosť, aby mali
tak závažné ochorenia, ako je tomu v prípade žalobcov. Dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie
nároku na náhradu trov žalovaným vidia žalobcovia predovšetkým v okolnostiach prípadu, že žalobcovia
ako dôchodcovia majú nízke príjmy, sú starí, chorí ľudia, ich ochorenia sú veľmi vážne. Žalovaní sa o
žalobcov vôbec nezajímajú a ničím im nepomáhajú, hoci žalobcovia darovali žalovaným dar vysokej

hodnoty. Za žalovaných hradia dlhodobo všetky výdaje za spoločný majetok bez ich pomoci a prispenia,
všetky náklady údržby a opráv nehnuteľností, Situácia žalovaných, ich zdravotný stav a osobné pomery,
sú podľa názoru žalobcov rozhodne lepšie ako je tomu v prípade žalobcov, pričom žalobu podali
z dôvodu, že dohoda so žalovanými nie je možná a žalobcovia majú záujem zlepšiť svoje právne
postavenie, nakoľko je pre nich absolútne neúnosné, aby zo svojho znášali vysoké výdaje za platby

a náklady spojené s údržbou cudzieho majetku. Napriek tomu, že súdny spor prebehol, správanie
žalovaných voči žalobcom sa nezmenilo a problémy aj naďalej pretrvávajú. Žalobcovia sú naďalej v
právnej neistote bez akejkoľvek pomoci a podpory zo strany žalovaných. Žiadajú preto odvolací súd, aby
starostlivo zvážil uvedené dôvody odvolania a zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že náhradu
trov konania stranám sporu neprizná.

4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov v 1.a 2. rade ako
podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 acontrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a nie sú

podmienky na potvrdenie uznesenia (§ 378 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP), preto napadnuté
uznesenie podľa § 388 CSP zmenil.

5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadrili.

6. Súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 256 ods. 1 a § 257 CSP.

7. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich

nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

8. Súčasná právna úprava umožňuje v nepriznať náhradu trov konania strane sporu, ktorá má inak na
náhradu trov právo, iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP, teda súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

9. V dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu CSP je uvedené, že sa opätovne prejavuje princíp
arbitrárneho poriadku, v ktorom súd disponuje aj procesným inštrumentáriom na hodnotenie skutočností
a nárokov, ktoré jednoznačným spôsobom neboli preukázané a spravidla objektívne preukázateľné nie
sú. CSP upustilo od príkladného výpočtu okolností, ktoré má a môže v rámci svojho rozhodovania

zohľadniť. Aplikácia citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti.

10. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nedefinuje, ale výklad

ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú
tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ
neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery
strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová,
Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942)

11. Vychádzajúc zo stále aktuálnej a aplikovateľnej judikatúry, pre to, aby súd mohol zodpovedne
posúdiť celý komplex dôvodov významných z hľadiska ustanovenia § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1
O.s.p.), musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe
môže potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými (porovnaj tiež rozsudky

najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 46/2012, 3 MCdo 5/2006 a sp. zn. 5 MCdo 17/2010).

12. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí o trovách konania zohľadnil predmet sporu, ktorým sú
predsa len hodnoty, ktoré žalobcovia bezodplatne previedli na žalovanú v 1. rade, ktorá je ich dcéra,
že v príbuzenskom vzťahu sú tiež so žalovaným v 2. rade, pričom prvoinštančný súd sledoval to, aby

povinnosť nahradiť trovy konania nespôsobila žalobcom vzhľadom na ich príjmy a výdavky, a tiež ich
veľmi zlý zdravotný stav, nezvratné následky, na strane druhej však majúc na zreteli i potrebu vyvodiť
zodpovednosť za vedenie tohto sporu a tým preventívne pôsobiť aj vo vzťahu k prípadným ďalším
takýmto konaniam, súd prvej inštancie aplikujúc § 257 CSP uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť
na náhradu trov konania v rozsahu 50 % s tým.

13. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania
nezohľadnil všetky dôvody relevantné pre rozhodnutie o trovách konania v predmetnej veci vo svetle
zákonných predpokladov pre nepriznanie trov podľa § 257 CSP. Predovšetkým vzhľadom na odstup
času od meritórneho rozhodnutia vo veci neprihliadol na zmenené okolnosti v tejto veci na strane

žalobcov, ktoré súd prvej inštancie ani nezisťoval. Z odvolania žalobcov vyplýva, že od meritórneho
rozhodnutia súdu prvej inštancie do rozhodnutia o trovách konania uplynuli 4 roky, pričom za uvedenú
dobu sa podstatne zmenili sociálne, ale najmä zdravotné pomery žalobcov k horšiemu. Žalovaný v 1.
rade je ležiaci, imobilný pacient, ktorý denne potrebuje pomoc inej osoby pri akejkoľvek činnosti (osobnáhygiena, doprovod k lekárovi a pod.), pričom trpí ochorením srdca (má srdcový stimulátor). Žalovaná v
2. rade je onkologický pacient.

14. Po posúdení a po zohľadnení aj vyššie uvedených okolností sporu sa odvolaciemu súdu situácia javí
v inom svetle, ako ju videl súd prvej inštancie, a to predovšetkým z pohľadu zhoršenia zdravotného stavu
žalobcov a s tým súvisiacich zvýšených životných nákladov s ohľadom na ich vek a vážne ochorenia
u oboch žalobcov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie je podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné zobrať do úvahy ako dôvody hodné osobitného zreteľa tiež podiel oboch

strán na vzniku a priebehu tohto sporu, pretože tak žalobcovia, ako aj žalovaní, zotrvávajú v zlých
medziľudských vzťahoch napriek ich blízkemu príbuzenskému pomeru, z čoho pramenia aj viaceré
súdne spory medzi nimi. Preto dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade je v súlade s ust. §
257 CSP - a spravodlivé zároveň - nepriznať stranám sporu náhradu trov konania.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol zhodne a z rovnakých dôvodov podľa § 257

v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorých sa
konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.