Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31S/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200064
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5020200064.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej

a členiek senátu JUDr. Jany Vargovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: COSMO,
s.r.o., so sídlom Kuzmányho 100, Žilina, IČO: 43 823 351, právne zastúpeného Mgr. Soňou Grošaftovou,
advokátkou, so sídlom Hodžova 13, Žilina, Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 2, Žilina, o
preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 102743581/2019 zo dňa 27.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Oznámenie Daňového úradu Žilina č. 102743581/2019 zo dňa 27.11.2019, vydaného k Výzve o priznaní
úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 5 013,65 EUR a rozhodnutiu o
priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 468,77

EUR podanej pod č. 615105852/2019 dňa 30.09.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému
úradu Žilina na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Daňový úrad Žilina (žalovaný) Oznámením č. 102743581/2019 zo dňa 27.11.2019 k výzve na vydanie
Rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške
5.013,65 EUR a Rozhodnutiu o priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie
obdobie apríl 2014 vo výške 468,77 EUR podanej pod číslom 615105852/2019 dňa 30.09.2019 -

odmietol priznať žalobcovi úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
apríl 2014 a súčasne odmietol priznať zaplatený dorub dane na podklade rozhodnutia zrušeného pre
nezákonnosť.

2. Proti rozhodnutiu (oznámeniu) žalovaného zo dňa 27.11.2019 podal žalobca správnu žalobu z
dôvodu, že predmetné opatrenie priamo zasahuje do jeho práv a právom chránených záujmov, nakoľko
je v rozpore so zákonom.

Ku skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že správca dane, ktorým bol Daňový úrad Trenčín, pobočka
Prievidza, vykonal u žalobu kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014, o
čom vyhotovil Protokol z výkonu daňovej kontroly č. 104437113/2016 zo dňa 08.12.2016. Následne DÚ
Trenčín pristúpil k vydaniu rozhodnutia č. 100516157/2017 zo dňa 23.03.2017, ktorým bol žalobcovi
určený rozdiel v sume 11 713,28 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014,
nepriznal mu nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty v sume 9 775,54 EUR a vyrubil mu
daň v sume 1 937,74 EUR. Dôvodom neuznania nadmerného odpočtu a dorubu dane bol záver, že

daňový subjekt (žalobca) nesplnil podmienky pre jeho priznanie, pričom už v rámci výkonu daňovej
kontroly mal správca dane preukázané všetky zákonné podmienky zákonného nároku, najmä existenciu
zdaniteľného plnenia. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom odvolací
orgán, FR SR, rozhodol tak, že rozhodnutím č. 101537082/2017 zo dňa 12.07.2017 prvostupňovérozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalobca podal na KS v Trenčíne žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného (FR SR) zo dňa 12.07.2017, ktoré konanie bolo na KS vedené pod sp. zn.
13S/63/2017. V rámci súdneho prieskumu KS v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 13S/63/2017-61 tento

zrušil napadnuté rozhodnutie FR SR a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia
nezákonného rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie správcu dane vo vzťahu k pojmu „dodanie
tovaru“ a tým zaťažil svoje rozhodovanie vadou nesprávneho právneho posúdenia. FR SR podalo
proti uvedenému rozsudku KS v Trenčíne kasačnú sťažnosť, ktorú NS SR zamietol rozsudkom sp.
zn. 10Sžfk 5/2018. FR SR na podklade právoplatného zrušujúceho rozsudku súdu pristúpil k vydaniu

rozhodnutia č. 101774760/2019, ktorým zrušilo rozhodnutie správcu dane, DÚ Trenčín, pobočka
Prievidza č. 100516157/2017 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný následne vydal
rozhodnutie č. 101774760/2019 zo dňa 22.07.2019, ktorým daňovému subjektu bol určený rozdiel
dane vo výške 0,00 EUR a priznaný ním uplatnený nadmerný odpočet vo výške 9 775,54 EUR. K
vyplateniu nadmerného odpočtu vo výške 9 775,54 EUR došlo dňa 10.09.2019, a to pripísaním na účet
daňového subjektu (žalobcu). Rozdiel zaplatenej dorubenej dane vo výške 1 937,74 EUR bol daňovému

subjektu (žalobcovi) vrátený dňa 10.09.2019, a to pripísaním na účet daňového subjektu. Žalobca,
prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne, s poukazom na judikatúru vyzval dňa 20.09.2019
žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. v spojení s § 79
ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení platnom v čase na vec vzťahujúcu sa, a to:
- o priznaní úroku z nadmerného odpočtu vo výške 9 775,54 EUR za zdaňovacie obdobie apríl 2014

vo výške 5 013,65 EUR
- o priznaní úroku vo výške 468,77 EUR za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie
apríl 2014 vo výške 1 937,74 EUR.
Úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za označené zdaňovacie obdobie v sume 5 013,65
EUR podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. bol uplatnený vo výške 10 % a bol počítaný za

obdobie od 26.07.2014 (1 deň po vzniku daňového preplatku) do 10.09.2019 (deň vyplatenia). Výška
úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 468,77 EUR bol
počítaný odo dňa 10.04.2017 (zaplatenie nezákonného dorubu dane), a to až do dňa 10.09.2019 (deň
vrátenia daňového preplatku). Žalovaný na podklade výzvy žalobcu zo dňa 20.09.2019 doručil žalobcovi
oznámenie zo dňa 27.11.2019, ktorým uplatnené zákonné úroky žalobcovi nepriznal s odcitovaním

zákonných ustanovení a vyslovením: „Vzhľadom k tomu, že nadmerný odpočet za apríl 2014 bol vrátený
do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia o priznaní nadmerného odpočtu č. 101774760/2019 zo
dňa 22.07.2019, daňovému subjektu nevzniká nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov“.
K uvedenému odôvodneniu žalovaného žalobca uviedol, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že nárok na

zaplatenie úroku je nevyhnutné posudzovať podľa platnej právnej úpravy, a to vtedy, kedy žalobcovi
vznikol nárok na jeho vyplatenie a od momentu, kedy zaplatil nezákonne vyrubenú daň. Z dôvodu, že
vec týkajúca sa vyplácania úrokov za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet bola už predmetom
súdnych prieskumov, a to nielen na NS SR, ale aj NSS ČR, ktoré rozsudky vychádzali z rozsudkov ESD,
poukazuje žalobca na niektoré rozsudky, podľa ktorých

- úroky z neoprávneného zadržiavaného odpočtu sa musia vyplatiť za obdobie od 26.04.2014 (jeden deň
povznikudaňovéhopreplatku)do10.09.2019(deňvyplatenia),pričomlehotaodktorejsauplatňujeúrok,
je počítaná nasledujúcim dňom po uplynutí trojmesačnej lehoty, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim
po príslušnom zdaňovacom období,
- úroky z vráteného nezákonného dorubu dane odo dňa 10.04.2017 (zaplatenie nezákonného dorubu

dane) a to až do dňa 10.09.2019 (deň vrátenia daňového preplatku).
Žalobca tiež uviedol, že so záverom žalovaného, vzhľadom na konštatnú judikatúru vzťahujúcu sa k
nároku na úrok za oneskorene zaplatený nadmerný odpočet, nie je možné súhlasiť. Je pravdou, že v
právnej úprave do 31.12.2016 absentovala úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá bola zavedená
do právneho poriadku až s účinnosťou od 01.01.2017, ktorá sa však neuplatní, ak daňová kontrola bola

skončená do 31.12.2016. Vo vzťahu k uvedenému žalobca poukázal na to, že práve ustálená
judikatúra súdov uvádza, že toto právo daňového subjektu je povinnosťou vykladať v čo najväčšej
miere v zmysle účelu Smernice Rady 2006/112/ES, a to v súlade s čl. 288 tretím odsekom ZF EÚ. Na
základe uvedeného potom odopretie práva žalobcu na zaplatenie úroku podľa § 79 ods. 3 zákona č.
563/2009 Z.z. v platnom znení, by bolo popretím zmyslu a účelu Smernice, nakoľko popretie zákonne

uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v danom prípade predstavoval nezákonný stav
spôsobený nezákonným postupom žalovaného. Ak žalobca, nie vlastnou vinou, nemohol disponovať
finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, t. j. tieto mu boli odopreté po dobu cca 5
rokov, je postihnutý hospodárskym znevýhodnením, ktoré by mu malo byť vykompenzované právezaplatením úrokov, čím by bolo aspoň v minimálnej miere zaručené dodržiavanie zásady daňovej
neutrality. Samotné zaplatenie úrokov nie je možné chápať ako akési sankčné opatrenie voči správcovi
dane, ale má predstavovať dorovnanie finančného znevýhodnenia žalobcu, ku ktorému by v prípade

riadneho vyplatenia nadmerného odpočtu nedošlo. Zrušením rozhodnutia o nepriznaní nároku na
nadmerný odpočet a dorub dane, z dôvodu jeho nezákonnosti, vznikol žalobcovi podľa § 79 zákona
č. 222/2004 Z.z. v spojení s § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. v platnom znení nárok na zaplatenie
úrokov za nevrátený daňový preplatok. Napriek skutočnosti, že až súčasná platná úprava priznáva právo
na úhradu úrokov z omeškania za nevyplatený nadmerný odpočet (daňový preplatok), ktorý nárok bol

žalobcom riadne uplatnený v ním podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2014, a to aj
pokiaľ daňová kontrola bola vykonaná do 31.12.2016, žalobca tvrdí, že mu prináleží nárok na vyplatenie
úroku, nakoľko iba takýto výklad je plne konformný s právom EÚ. Úrok z nadmerného odpočtu tak
prináleží zo sumy nadmerného odpočtu za obdobie, kedy mal byť nárokovaný nadmerný odpočet podľa
zákonavyplatenýakedysatentostaldaňovýmpreplatkom,atoaždodňajehoúhrady.Vdanejsúvislosti
potom aj dorub dane vo výške 1 937,74 EUR predstavuje daňový preplatok, za ktorý žalobcovi prináleží

úrok podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. odo dňa jeho úhrady do dňa vrátenia, a to bez ohľadu
na skutočnosť, kedy došlo k zjednoteniu vnútroštátnej právnej úpravy s požiadavkami EÚ. V súvislosti
s vyššie uvedeným poukázal žalobca na judikatúru - rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf 114/2014, rozsudok
NSS sp. zn. 7Afs 196/2016 a rozsudok KS Prešov sp. zn. 5S 21/2016.

3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 16.04.2020, v ktorom uviedol, že napadnutým
Oznámením zo dňa 27.11.2019 uviedol zákonnú definíciu nadmerného odpočtu v ust. § 79 ods. 1
zákona o DPH. V oznámení ďalej uviedol, že u daňového subjektu bola začatá daňová kontrola
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014, čím došlo
ku zmene lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu upravených v ust. § 79 ods. 1, 2 a 5 na lehoty

upravené v ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH a nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2014 bol
vrátený na základe právnej úpravy § 79 ods. 6 zákona o DPH do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia
č. 101774760/2019 zo dňa 22.07.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.09.2019. Nadmerný
odpočet bol vrátený dňa 10.09.2019, správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu postupoval v súlade
s ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH. V oznámení správca dane uviedol ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku,

podľa ktorého má daňový subjekt nárok na úrok, ak správca dane vráti preplatok (v zmysle §
79 ods. 6 Daňového poriadku aj nadmerný odpočet) po zákonom stanovenej lehote. Správca dane k
požiadavke splnomocnenej zástupkyne daňového subjektu na vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z
nadmerného odpočtu a vydaní rozhodnutia o priznaní nároku za nezákonný dorub tiež uviedol, že platná
právna úprava vydanie požadovaných rozhodnutí neupravuje. Priznanie úroku po splnení zákonných

predpokladov predstavuje pre správcu dane sankčný postih za nedodržanie zákonom stanovených lehôt
a správca dane vo všeobecnosti rozhodnutie o úroku vydal ex offo. Vo vyjadrení správca dane uviedol,
že daňovým subjektom požadovaný úrok za oneskorene vrátený nadmerný odpočet od jeho splatnosti
(od 25.07.2014 do 10.09.2019) nemá oporu v legislatíve a správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie apríl 2014 postupoval v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH. Rovnako nemá

oporu v platnom Daňovom poriadku ani požadovaný úrok v prípade vyrubenej a zaplatenej daňovej
povinnosti vo výške 1 937,74 EUR, ktorá bola následne rozhodnutím správcu dane č. 101774760/2019
zo dňa 22.07.2019 stanovená na 0,00 EUR. Správca dane vrátil daňovému subjektu zaplatenú daňovú
povinnosť predstavujúcu preplatok na základe žiadosti evidovanej pod č. 6/13109964/2019 zo dňa
16.08.2019 v lehote 30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o vrátení preplatku. Preplatok

vo výške 1 937,74 EUR bol vrátený dňa 10.09.2019. Oznámenie zo dňa 27.11.2019 bolo doručené
splnomocnenej zástupkyni dňa 02.12.2019.
Pokiaľ žalobca pri výpočte úroku vychádza z právnej úpravy ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku a
pri výpočte používa 10 % sadzbu ECB a počet dní omeškania v prípade nadmerného odpočtu od
jeho splatnosti (t. j. od 26.07.2014) do dňa jeho poukázania (10.09.2019) a v prípade vyrubeného

rozdielu dane z pridanej hodnoty od jeho zaplatenia (od 10.04.2017 do dňa jeho vrátenia ako preplatku
vrátane teda do 10.09.2019) žalovaný uvádza, že na takúto žiadosť žalobcu odpovedal Oznámením
zo dňa 27.11.2019, v ktorom požiadavke žalobcu nevyhovel z dôvodu, že žalobca požaduje úroky,
ktoré nie sú upravené v platnej legislatíve a nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2014 bol
vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH počítanej od právoplatnosti rozhodnutia, a

preto nemá nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. S uvedeným tvrdením žalovaného
žalobca nesúhlasí a uvádza, že nárok na zaplatenie úroku je nevyhnutné posudzovať podľa platnej
právnej úpravy, a to vtedy, kedy žalobcovi vznikol nárok na jeho vyplatenie a od momentu, kedy zaplatil
nezákonne vyrubenú daň. Pokiaľ žalobca uvádza, že oznámením žalovaného zo dňa 27.11.2019 mubolo priamo zasiahnuté do jeho práv a právom chránených záujmov a to tým, že mu nebol priznaný úrok,
ktorý mu prislúcha a vyslovením záveru, že o zamietnutí úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie apríl 2014 a zamietnutí priznania úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie

obdobie apríl 2014 žalovaný ukrátil jeho práva, žalovaný uviedol, že k ukráteniu práva daňového
subjektu na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nedošlo. Rozhodnutím správcu dane
(Daňového úradu Trenčín) bol rozhodnutím č. 101774760/2019 zo dňa 22.07.2019 priznaný nadmerný
odpočet vo výške 9 775,54 EUR. Správca dane má povinnosť v zmysle ust. § 79 ods. 6 zákona o
DPH nadmerný odpočet priznaný v rozhodnutí vrátiť do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia. Rozhodnutie správcu dane zo dňa 22.07.2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 05.09.2019.
Aplikujúc právnu úpravu ust. § 79 ods. 6 vety tretej zákona o DPH správcovi dane začala plynúť lehota na
vrátenie nadmerného odpočtu od 06.09.2019 do 15.09.2019. Správca dane vrátil nadmerný odpočet dňa
10.09.2019 v rámci plynutia desaťdňovej lehoty na jeho vrátenie. Správca dane pri vrátení nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 postupoval v súlade s platným ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH,
dodržal zákonnú desaťdňovú lehotu počítanú od právoplatnosti rozhodnutia na vrátenie nadmerného

odpočtu. Dodržal zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu, nedostal sa do omeškania s
vrátením nadmerného odpočtu, a preto správca dane nemohol aplikovať ust. § 79 ods. 3 Daňového
poriadku a priznať daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu. Daňový
subjekt na základe rozhodnutia správcu dane Daňového úradu Trenčín č. 100516157/2017 zo dňa
23.03.2017, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR ako odvolacím orgánom č.

101537082/2017 zo dňa 12.07.2017, zaplatil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie apríl
2014 dňa 10.04.2017. Zrušením rozhodnutia Daňového úradu Trenčín zo dňa 23.03.2017 rozhodnutím
finančného riaditeľstva č. 101164694/2019 zo dňa 17.05.2019 došlo ku vzniku preplatku. Správca dane
na základe žiadosti daňového subjektu zo dňa 16.08.2019 vrátil preplatok vo výške 1 937,74 EUR
dňa 10.09.2019. Správca dane postupoval pri vrátení preplatku v súlade s ust. § 79 ods. 2 Daňového

poriadku a preplatok vrátil v lehote 30 dní od doručenia žiadosti. Dodržal zákonnú lehotu na vrátenie
preplatku v ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku, nedostal sa do omeškania s vrátením preplatku, preto
nemohol aplikovať ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku a priznať daňovému subjektu úrok za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu. Z dôvodu zrušenia nezákonných rozhodnutí nasledujúci deň po dni,
kedy mal byť podľa zákona nadmerný odpočet vyplatený, je potrebné považovať tento deň za vznik

daňového preplatku. Súčasne vo vzťahu k dorubu dane, deň jeho úhrady je dňom vzniku daňového
preplatku, nakoľko išlo o nezákonný dorub dane. Ak žalobca, nie vlastnou vinou, nemohol disponovať s
finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, t. j. tieto mu boli odopreté po dobu cca 5 rokov,
je postihnutý hospodárskym znevýhodnením, ktoré by mu malo byť vykompenzované práve zaplatením
úrokov, čím by bolo aspoň v minimálnej miere zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Žalovaný

k uvedeným žalobným námietkam uvádza, že zákonná definícia nadmerného odpočtu je upravená
v ust. § 79 ods. 1 zákona o DPH. U daňového subjektu bola začatá daňová kontrola oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Začatím daňovej kontroly došlo ku zmenám lehôt na vrátenie
nadmerného odpočtu upraveným v ust. § 79 ods. 1, 2 a 5 zákona o DPH na lehoty upravené v
ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH, kedy správca dane vracia nadmerný odpočet do desiatich dní od

ukončenia daňovej kontroly alebo do desiatich dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je nadmerný
odpočet priznaný. V danom prípade po ukončení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a
vyrubovacieho konania nasledujúceho po ukončení daňovej kontroly nebol priznaný nadmerný odpočet
a bola vyrubená rozhodnutím č. 100516157/2017 zo dňa 23.03.2017 daňová povinnosť vo výške 1
937,74 EUR. Nadmerný odpočet bol priznaný až rozhodnutím č. 101774760/2019 zo dňa 22.07.2019

a vrátený do desiatich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Preverenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu bol daňový subjekt povinný strpieť a zadržanie finančných prostriedkov
po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie legitímne a oprávnené, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie
dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Pokiaľ žalobca tvrdí, že za obdobie, kedy

nemohol disponovať s finančnými prostriedkami predstavujúcimi zadržaný nadmerný odpočet, má nárok
na úrok, ktorý požaduje od uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu stanovenej v § 79 ods. 1
zákona o DPH až do jeho vyplatenia, t. j. od 26.07.2014 do 10.09.2019. V prípade zaplatenej daňovej
povinnosti vo výške 1 937,74 EUR žalobca požaduje úrok odo dňa zaplatenia (10.04.2017) do dňa
vrátenia (10.09.2019), pričom svoju žiadosť odôvodňuje nezákonnosťou rozhodnutia správcu dane a

aj odvolacieho orgánu, žalovaný uvádza, že súčasne platná právna úprava Daňového poriadku v §
79 ods. 3 upravuje priznanie úroku v prípade oneskorene vráteného preplatku a nadmerného odpočtu
a predstavuje pre správcu dane finančný postih (sankciu), ak nedodrží zákonnú lehotu na vrátenie
preplatku v ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku a zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu vust. § 79 ods. 1, 2, 5 a 6 zákona o DPH. Žalobcom požadovaný úrok za oneskorene vrátený nadmerný
odpočet od jeho splatnosti (od 26.07.2014 do 10.09.2019) nemá oporu v platnej legislatíve. Správca
dane pri vrátení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 postupoval v súlade s § 79

ods. 6 zákona o DPH a výšku nadmerného odpočtu vrátil v lehote desiatich dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia o priznaní nadmerného odpočtu postupom podľa § 79 ods. 6 Daňového poriadku. Rovnako
nemá oporu v platnom Daňovom poriadku ani žalobcom požadovaný úrok v prípade vyrubenej a
zaplatenej daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 1 937,74 EUR, ktorá
bola následne rozhodnutím správcu dane zo dňa 22.07.2019 stanovená na sumu 0,00 EUR. Správca

dane na základe žiadosti vrátil zaplatenú daňovú povinnosť predstavujúcu preplatok na základe žiadosti
vlehote30dníoddoručeniažiadostidaňovéhosubjektuovráteniepreplatku.Podľa§79ods.2posledná
veta ak správca dane žiadosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nevydáva.
K požadovanému úroku za nadmerný odpočet žalovaný uviedol, že zákon o DPH s účinnosťou od
01.01.2017 zaviedol právnu úpravu priznania náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas
daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v ust. § 79a vo forme úroku. V

ust. § 79a zákona o DPH zákonodarca presne stanovil podmienky, za splnenia ktorých správca dane
z úradnej moci prizná platiteľovi dane (daňovému subjektu) úrok za zadržiavaný nadmerný odpočet.
Podmienkami pre priznanie úroku za zadržiavaný nadmerný odpočet je vykonávaná daňová kontrola
oprávnenosti nároku na jeho vrátenie podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 a nevrátenie nadmerného odpočtu v
lehote šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.

1, 2 alebo odseku 5. Po splnení zákonných podmienok správca dane prizná úrok zo zadržiavaného
nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej
sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia

šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu správca dane
rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu daňovému subjektu
zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného
odpočtu. V zmysle prechodného ust. § 85ke zákona o DPH nárok na úrok za zadržiavaný nadmerný

odpočet nemá platiteľ dane (daňový subjekt), u ktorého prebiehala daňová kontrola oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 a 5 a bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Aj na
základe právnej úpravy ust. § 79a v nadväznosti na ust. § 85ke zákona o DPH u žalobcu nevznikol nárok
na uplatnenie úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, pretože daňová kontrola oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 bola ukončená

do 31.12.2016.
Ďalej žalovaný uviedol, že platná právna úprava neupravuje vydanie rozhodnutia o úroku na základe
žiadosti daňového subjektu. Priznanie úroku rozhodnutím predstavuje pre správcu dane sankčný postih
za to, že nedodržal zákonné lehoty a rozhodnutie o priznaní, resp. vyrubení úroku je správca dane
povinný vydať ex offo. Postup správcu dane, kedy na podanie daňového subjektu odpovedá listom, je

v súlade s právnym poriadkom a s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
S poukazom na vyššie uvedené skutkové okolnosti a právnu úpravu priznania úroku v ust. § 79 ods. 3
Daňovéhoporiadkužalovanýsúdunavrhol,abyžalobuopreskúmaniezákonnostiOznámeniadaňového
úraduzodňa27.11.2019vydanéhokvýzveopriznaníúrokovzomeškaniaza...akonedôvodnúzamietol
a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

4. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovenýchv§137ods.4zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“).Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 26. októbra 2021.

5. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza dňa
22.07.2019 vydal rozhodnutie č. 101774760/2019, ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009
Z.z. určil žalobcovi rozdiel v sume 0,00 EUR a priznal nadmerný odpočet v sume 9 775,54 EUR
podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Splnomocnená zástupkyňa žalobcu prebrala rozhodnutie dňa 06.08.2019. Výzvou zo dňa 20.09.2019

vyzvala splnomocnená zástupkyňa žalobcu žalovaného na vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 5 013,65 EUR a rozhodnutie o
priznaní úroku za nezákonne zaplatený dorub dane za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške
468,77 EUR. Žalovaný predmetnú výzvu spolu so splnomocnením právnej zástupkyne žalobcu prevzaldňa 01.10.2019. Na predmetnú výzvu reagoval Oznámením zo dňa 27.11.2019, ktoré je predmetom
prieskumu tohto konania.

6. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom
období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej
daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný
odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie

obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní
od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie
za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak
platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom,
nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej

výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné
zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru vyrubenej colným úradom.

Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto
skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa
odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od
skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu
vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej

daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a
vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a

právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený
v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak
platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty
môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré
určia.

7. V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť
použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych
ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych
orgánov interpretovať dané ustanovenie ústavne konformným i eurokonformným spôsobom.

8. Správny súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého
za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na
ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141),
všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia

(napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81,19.1.1982, Zb. s. 53),
rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené
úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10,1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová
právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej
priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť

pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez
ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo
či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, 2b. s.
2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľajednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail,
82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na
všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať

všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Keďže úniové právo sa
na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských
štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo
podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním
v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17).

Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu
umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p.
Taliansku, 48/71,13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. 1-191,
bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z či. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES)
sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne

a správne orgány v rozsahu ich právomocí. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie
úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových
právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci,
C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19;
Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je

možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo
ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady
prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho
práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06,
18.12.2007, Zb. s. 1-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. 1-7321, bod

39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988,
Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd
teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie
a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a
vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne

situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaaí Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383
až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. 1-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. 1-9611, bod 51).
Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný
účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších
vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány,

aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17). Súd dáva
po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama uplatniteľnosť a
prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma komunitárneho práva
sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov) a v priamom účinku
ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma môže sama osebe zakladať

práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má
vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho
nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do
práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný
výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva

„súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Bezprostredná
uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako
právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva
o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej
platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne

orgány". Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy
uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ. Predmetu konania sa týkajú
dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok. Oba predpisy neobsahujú osobitné
a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý
správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok

počíta. Ani DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a
neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa DPH smernice môžu jednotlivé členské štáty
uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať
základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality.Tieto interpretoval ESD vo svojej početnej judikatúre. Ako na to už poukázal spomenutý rozsudok ESD
C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať
v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na

vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z
omeškaniazosumy,ktorásamávrátiť,savprípadezačatiakonaniaodaňovejkontrolepredlžuje,pričom
toto^r^gjžgniejná_2ajTá_sJedok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.
Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183
smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti,

že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše
platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej
dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00). Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou
mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na
celkovúvýškudaní,ktorézaťažujúplneniauskutočnenénavstupe(pozrinajmärozsudkyESD-C-62/93,
C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný

odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci
členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto
podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná
znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby
mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného

odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutočni v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti
alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú
osobu predstavovať finančné riziko (pozri rozsudky Komisia/Taliansko a Sosnowska). Z uvedeného súd
dospel k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatňovaný žalobcom
od uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty, sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom

EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie
opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa
vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza
vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice
o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty.

Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a preto každý
členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude
na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a
vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade

predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za
neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, Čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto
daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie

zásady daňovej neutrality. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým
daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z
dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom
platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane í

žalovaného,ktoríprávonatakútokompenzáciupopierajú,jeneproporcionálny,niejeničímopodstatnený
ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová
kontrola. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Žiline po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný
posúdil vec po právnej stránke nesprávne, a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie ako nezákonné zrušiť
(podľa § 191 ods. 1, písm. c) SSP) a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym

názorom súdu viazaný.

9. Daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú
kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však stotožňuje nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných

finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z Daňového poriadku
a naviac je v rozpore s judikatúrou SD EÚ. DPH smernica je prameňom práva Únie, ktorá je pre členský
štát nielen záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym
poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j.v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne,
je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe
ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutie, bolo v rozpore so záväznou interpretáciou čl.

183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry SD EÚ. Členský štát EÚ má zodpovednosť za dodržiavanie
európskeho práva, pričom z judikatúry SD EÚ vyplýva, že k porušeniu práva EÚ môže dôjsť okrem
rozhodnutia orgánu verejnej moci aj rozhodnutím súdnej moci, a to prijatím súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne protirečí judikatúre SD.

10. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi
priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosť,aktozákonpripúšťa(§439,§440SSP)vlehote

do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom
súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.