Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115217964
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1115217964.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov

Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: T.. Q.. M.P.
F., R.., G.. XX.XX.XXXX, K. J. XX, K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia SR, so sídlom
Nám. Ľ. Štúra 1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy s
príslušenstvom a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 5. októbra 2017 č.k. 20Cpr 3/2015-96 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.

V napadnutých častiach týkajúcich sa zastavenia konania o nároku na zaplatenie 100.000 eur titulom
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie
z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti, ktorou sa proti
žalovanému domáhala určenia, že jednostranné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa
18.05.2015 je neplatné a že štátnozamestnanecký pomer žalobkyne naďalej trvá bez skúšobnej doby,
uloženia povinnosti žalovanému žalobkyňu naďalej zamestnávať, platiť mzdu a vyplatiť ušlú mzdu s
príslušenstvom vo výške priemerného platu s úrokmi z omeškania za každý mesiac až do dňa, kedy

jej bude riadne prideľovať prácu, konanie v časti uloženia povinnosti zaplatiť jej ujmu za spoločenské
poškodenie vo výške 100.000 EUR zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že v danom prípade postup žalovaného a
jednostranné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyňa považuje za nezákonné, nakoľko
služobná zmluva na výkon štátnozamestnaneckého miesta v dočasnej službe bola uzatvorená podľa §

17 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, možnosť dohody o skúšobnej lehote je podľa nej v rozpore so
zákonom a nástup do dočasnej štátnej služby nemal byť podľa nej podmieňovaný žiadnou skúšobnou
dobou, keďže to zákon neustanovuje. Podľa žalobkyne vo vzťahu k nej došlo zo strany žalovaného
k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o
štátnej službe. Podľa žaloby dňa 23.02.2015 žalovaný so žalobkyňou uzatvoril služobnú zmluvu č. XXX/
XXXX-X.X.X s termínom nástupu 01.03.2015. Dodatkom k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo
dňa 30.04.2015 bola žalobkyňa trvale preložená na vykonávanie štátnej služby v inom odbore. Dňa

12.05.2015 žalobkyňa požiadala o možnosť absolvovať školenia povinne vyplývajúceho z bodu 2.5
"Systém vzdelávania zamestnancov" Interného manuálu ŠF a KF pre programové obdobie 2007-2013,
Odbor platieb a koordinácie auditov, Február 2014. Ďalej žalobkyňa uviedla, že dňa 12.05.2015 jej
bol predložený zoznam dokumentov, ktorý mala naštudovať do 26.05.2015 a následnej jej bol termínskrátenýnalehotudo25.05.2015,kedymalapreukázaťvedomostizovšetkýchdokumentovvpísomnom
teste. Žalovaný s ňou jednostranne rozviazal pracovný pomer bezprostredne v nadväznosti na to,
ako dňa 15.05.2015 písomne požiadala priamu nadriadenú T.. Q.. Z.Ú., riaditeľku odboru platieb a

koordinácieauditovošpecifikáciuposlednéhoboduuvedenéhovpredloženomzoznamedokumentovzo
dňa 12.05.2015. V liste zároveň požiadala o prideľovanie práce podľa opisu jej štátnozamestnaneckého
miesta, keďže po zmene pracovného miesta jej nebola prideľovaná žiadna práca, ktorej výsledkom by
mohol byť výstup podľa opisu jej štátnozamestnaneckého miesta, a to ani v školiacej, resp. zácvikovej
podobe. Na vyššie uvedený list však žalobkyňa nedostala žiadnu odpoveď, ale dňa 18.05.2015 jej

žalovaný oznámil, že s ňou končí štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu.
Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že písomné preukazovanie teoretických vedomostí zo všeobecne
platných dokumentov v objeme viac ako 1000 strán rôznych textov nebol uplatnený u žiadneho iného
pracovníka, pričom zamestnávateľ s ňou ukončil pracovný pomer 18.05.2015, t.j. o 7 dní skôr, ako mohlo
dôjsť k uskutočneniu vedomostného preverenia.

3. Poukázal tiež na vyjadrenie žalovaného k žalobe, že dňa 23.02.2015 so žalobkyňou uzatvoril
služobnú zmluvu č. XXXX/XXXX-X.X.X podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe, t.j. dočasná
štátna služby do doby obsadenia štátnozamestnaneckého miesta 01.03.2015. Dňa 30.04.2015 uzatvorili
dodatok č. XXXX/XXXX-X.X.X k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015, v zmysle
ktorého bola žalobkyňa v súlade s § 32 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe s jej súhlasom trvale

preložená na vykonávanie štátnej služby v inom odbore dňom 01.05.2015. Dňa 18.05.2015 listom č.
XXXX/XXXX-X.X.X oznámil žalobkyni skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia
dôvodu v zmysle § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe a § 120 zákona o štátnej službe v spojení s §
72 Zákonníka práce ku dňu 21.05.2015. Doručovanie sa malo uskutočniť na pracovisku Ministerstva
životného prostredia SR v budove na Karloveskej ulici 2 v Bratislave za prítomnosti zamestnanca

M.. O. E., riaditeľa osobného úradu, T.. Q. Z., riaditeľky odboru platieb a koordinácie auditov ako
priamej nadriadenej žalobkyne a M.. M. U., vedúceho oddelenia personálneho a organizačného, ktoré
je organizačne začlenené do osobného úradu. Podľa žalovaného žalobkyňa odmietla prevziať písomné
oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, o čom bol vyhotovený
"Záznam z osobného doručovania písomnosti a o odmietnutí jej prijatia" zo dňa 18.05.2015 podpísaný

horeuvedenými osobami, ktoré sa zúčastnili doručovania skončenia pracovného pomeru v skúšobnej
dobe bez uvedenia dôvodu. Žalovaný k námietke žalobkyne, že žalovaný nebol oprávnený skončiť
s ňou pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa názoru žalobkyne s
ňou v rozpore so zákonom uzatvoril služobnú zmluvu podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009
Z.z. o štátnej službe, ktorú podmienil trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorá mala byť v rozpore s

§ 28 ods. 2 a ods. 3 zákona o štátnej službe, uviedol, že skúšobná doba je súčasťou každého
štátnozamestnaneckého pomeru, pokiaľ zákon neustanovuje inak. To znamená, že je aj súčasťou
štátnozamestnaneckého pomeru založeného podľa § 17. ods. 3 písm. b) zákona o štátnej službe,
t.j. je súčasťou aj dočasnej štátnej služby. Podľa neho trojmesačná skúšobná doba je teda spravidla
ex lege súčasťou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou. Mal za to, že

služobná zmluva č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015 uzatvorená so žalobkyňou so stanovenou
trojmesačnou skúšobnou dobou je v súlade s ustanoveniami zákona o štátnej službe. K tvrdeniu
žalobkyne, že z jeho strany došlo vo vzťahu k nej k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom
diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o štátnej službe vyžiadal stanovisko T.. Q. Z., riaditeľky
odboru platieb a koordinácie auditov ako priamej nadriadenej žalobkyne. Žalovaný považuje skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe so žalobkyňou za platné a v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o štátnej službe a Zákonníka práce.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 4 ods. 1, 2, 3 a 5 Zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe a podľa ust. §§ 27 ods. 1, 28 ods. 1 a 3, 32 ods. 1 písm. g), 37 ods. 4,

46 ods. 1, 56, 120 a 121 ods. 1 uvedeného zákona, ďalej podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej
len „ZP“) a §§ 3 ods. 1 a 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“, keď zo služobnej zmluvy č. XXXX/
XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným zistil, že žalobkyňa a žalovaný
uzatvorili štátnozamestnanecký pomer do doby obsadenia štátnozamestnaneckého miesta štátnym
zamestnancom v stálej štátnej službe, najdlhšie však do 31.08.2015 spolu so skúšobnou dobou tri

mesiace. Dodatkom č. XXXX/XXXX-X.X.X k služobnej zmluve č. XXXX/XXXX-X.X.X zo dňa 23.02.2015
bola v súlade s § 32 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe s jej súhlasom žalobkyňa trvale preložená
na vykonávanie štátnej služby vo funkcii Hlavný štátny radca v obore štátnej služby 1.03 - Medzinárodná
spolupráca, finančné prostriedky európskych spoločenstiev z organizačného útvaru odbor riadeniaimplementácie projektov - oddelenie riadenia implementácie projektov vôd a protipovodňových opatrení
do organizačného útvaru odboru platieb a koordinácie auditov dňom 01.05.2015.

5. Konštatoval, že v priebehu konania sa žalobkyňa snažila preukázať neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, majúc za to, že žalovaný nebol oprávnený skončiť
s ňou pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa jej názoru žalovaný v
rozpore so zákonom uzatvoril služobnú zmluvu podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z.
o štátnej službe, ktorú podmienil trojmesačnou skúšobnou dobou, čo má byť podľa nej v rozpore s

§ 28 ods. 2 a ods. 3 zákona o štátnej službe. Žalobkyňa zároveň poukázala na skutočnosť, že zo
strany žalovaného došlo vo vzťahu k žalobkyni k nerovnakému zaobchádzaniu a k zjavným prejavom
diskriminácie v rozpore s ust. § 4 zákona o štátnej službe. Žiadala vykonať dokazovanie výsluchom
svedkov B.. B. Č.Q., T.. Q. Z., M.. O. E., M.. M. U. Q. T.. J. E.Ó..

6. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobkyne použitá právna norma teda dovoľuje neuvádzať

dôvod ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru, čo však podľa nej neznamená, že dáva možnosť
zamestnávateľovi svojvoľne jednostranne skončiť pracovný pomer pri neexistencii dôvodu. Žalobkyňa
uviedla, že prísľub žalovaného, že štátnozamestnanecký pomer v dočasnej službe bude zmenený na
stálu štátnu službu, sa nenaplnil, žalovaný mal zatajiť skutočnosť, o ktorej už v tom čase vedel, a to
naplánované zrušenie celého odboru riadenia implementácie projektov, vrátane miesta žalobkyne v

krátkej dobe. K uvedenej skutočnosti žalobkyňa uviedla, že bola uvedená do omylu, nakoľko jej bolo
ponúknuté štátnozamestnanecké miesto v dočasnej službe, ktoré bolo pôvodne ponúkané ako stála
štátna služba a až neskôr ako dočasná, ktorá sa mala zmeniť na stálu štátnu službu, no v skutočnosti už
v tom čase bolo toto miesto určené na zánik. K podpísaniu služobnej zmluvy malo podľa žalobkyne dôjsť
až po podpísaní dohody o ukončení pracovného pomeru, čím ju žalovaný mal dostať do situácie, kedy

už nemala na výber, pretože ak by predloženú zmluvu č. XXXX/XXXX-X.X.X nepodpísala, pracovný
pomer by bol skončený dohodou k 28.02.2015. Pokračovať v zamestnaní v uvedenej situácii žalobkyňa
mohla iba podpísaním predloženej služobnej zmluvy, ktorej znenie a obsah žalovaný odmietol akokoľvek
upravovať alebo meniť. Podľa názoru žalobkyne zo strany žalovaného takýmto konaním mohlo dôjsť
k zneužitiu práva a úmyselnému poškodeniu jej práv, vrátane toho, že v krátkej dobe po podpísaní

služobnej zmluvy žalovaný s ňou jednostranne skončil štátnozamestnanecký pomer bez uvedenia
dôvodu a bez existencie dôvodu.

7. Poukázal na to, že podľa žalobkyne jej zo strany žalovaného bola daná neplatná výpoveď z
pracovného pomeru už dňa 30.11.1998, o neplatnosti ktorej a o tom, že pracovný pomer naďalej

trvá, rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 15Co/302/2001-128 zo dňa 14.05.2002,
právoplatným dňa 06.08.2002, opakovane Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 17C/68/1999-296
zo dňa 16.04.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/305/2007-395 zo
dňa 14.11.2008. Žalovaný mal aj napriek horeuvedeným rozsudkom odmietať zamestnávať žalobkyňu
a vytvárať prekážky v práci. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný pristúpil na dohodu o pokračovaní v

zamestnaní buď pokračovaním v práci vo verejnej službe, alebo po riadnom ukončení pracovného
pomeru, ktorý trval od 20.01.1996 do 31.03.2015, uzavretím riadnej zmluvy v štátnozamestnaneckom
pomere. Žalobkyňa pristúpila k ponuke stať sa štátnym zamestnancom na základe služobnej
zmluvy. Obsadenie štátnozamestnaneckého miesta bolo podmienené podpísaním dohody o ukončení
pracovného pomeru, ktorý u žalovaného trval od roku 1996, keď podľa žalobkyne až po podpísaní

dohody o ukončení pracovného pomeru mohla pristúpiť k podpisu služobnej zmluvy na obsadenie
štátnozamestnaneckého miesta. V predloženom návrhu služobnej zmluvy však boli zrejmé odlišnosti
od pôvodnej ponuky štátnozamestnaneckého miesta, keď v ponuke práce bola uvedená stála štátna
služba na dobu neobmedzenú a v zmluve už bola uvedená dočasná štátna služba do doby vypísania
výberového konania na stálu štátnu službu, čo sa malo uskutočniť v krátkej dobe. V priebehu konania sa

žalobkyňa vyjadrila, že žiadosť o preradenie do štátnej služby nemohla podať, nakoľko bola v súdnom
spore, mohli ju podať len zamestnanci v aktívnej práci, k čomu sa mal vyjadriť úrad pre štátnu službu.

8. Vzal do úvahy aj vyjadrenie žalovaného k predchádzajúcemu súdnemu sporu, že rozsudkom
15C/223/2009 zo dňa 20.06.2013 bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď daná žalovaným je neplatná

a pracovný pomer žalobkyne u neho trvá. Uvedené bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave č.k. 8Co/607/2013-335 zo dňa 28.10.2014. Uvedeným rozsudkom však nebolo určené, že
by bola žalobkyňa v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej ani nevznikol, keďže od r. 1996-1999
pracovala žalobkyňa vo verejnom záujme a v zákonom stanovenej lehote si nepodala žiadosť do stálejštátnej služby. Uvedené podľa neho potvrdzuje aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, ktorý je gestorom zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. V zmysle stanoviska
si zamestnankyňa nepožiadala v zákonom stanovenej lehote o prijatie do štátnej služby podľa § 154

ods. 1 alebo § 155 ods. 1 zákona o štátnej službe, preto uplynutím tejto lehoty jej zaniklo právo na
vymenovanie do štátnej služby podľa § 154 ods. 1 alebo § 155 ods. 1 zákona o štátnej službe. Nezanikol
jej súdom potvrdený pracovný pomer k zamestnávateľovi. Podľa žalovaného súd rozhodol o trvaní
pracovného pomeru, nerozhodol však o jej nároku na zaradenie do štátnej služby. Žalovaný poukázal
na odôvodnenie rozsudku č.k. 5Co 305/2007-395 zo dňa 07.10.2008, v ktorom sa uvádza, že žalobkyni

ani vedenie súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.11.1998 nebránilo v podaní
žiadosti podľa § 154 ods. 1 a § 155 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o prijatie do štátnej služby v zákonom
stanovenej lehote, pretože i keď jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru a domáhala sa súdnou
cestouurčeniajejneplatnostiatrvaniapracovnéhopomeruatrvaljejtedapracovnýpomeružalovaného,
mohla požiadať aj o prijatie do štátnej služby po účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. Skutočnosť, že
súdne konanie o určenie neplatnosti výpovede v tom čase nebolo právoplatné skončené, nie je podľa

rozhodnutia sp. zn. 5Co 305/2007-395 prekážkou pre samotné podanie žiadosti o prijatie do štátnej
služby zo strany žalobkyne, pre podanie ktorej bola zákonom stanovená lehota. Podľa tohto rozhodnutia
z dôvodu, že žalobkyňa vykonávala práce vo verejnom záujme, nemohla byť zaradená do stálej štátnej
služby, čo by odporovalo zákonu o štátnej službe. Na základe uvedených skutočností musel byť najskôr
ukončený pracovný pomer dohodou zo dňa 23.02.2015 a založený nový štátnozamestnanecký pomer

zo dňa 23.02.2015 s dátumom jeho vzniku 01.03.2015. Žalovaný v priebehu konania poukázal na
skutočnosť, že žiadosť žalobkyne o preradenie do štátnej služby bola podaná oneskorene, poukazujúc
na § 154 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, z ktorého vyplýva, že žiadosť je potrebné
podať do dvoch mesiacov, pričom ide o prekluzívnu lehotu a žalobkyni nič nebránilo, aby žiadosť podala.

9. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobkyňou
a žalovaným došlo v zmysle vyššie uvedených citovaných ustanovení Zákona o štátnej službe k
uzatvoreniu služobnej zmluvy dňa 23.02.2015, pričom ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
došlo listom zo dňa 18.05.2015, ktorým bol uvedený štátnozamestnanecký pomer dňom 21.05.2015
skončený v skúšobnej dobe. Konštatoval, že v uvedenej služobnej zmluve je dohodnutá medzi

účastníkmi tejto zmluvy skúšobná doba v zmysle § 28. Vyjadril názor, že v prípade skúšobnej doby
môže ktokoľvek, t.j. žalobkyňa alebo žalobca podľa § 46 ods. 1 písm. d) skončiť štátnozamestnanecký
pomer, keď uvedené právo prináleží obom účastníkom tohto právneho vzťahu. V tomto zmysle nemožno
potom výkon takéhoto práva pripisovať na ťarchu, resp. na prospech len jedného z nich. Vyhodnotil, že
samotná žalobkyňa si musela byť pri podpisovaní služobnej zmluvy vedomá dohody o skúšobnej dobe,

v ktorej môže ktorákoľvek strana skončiť štátnozamestnanecký pomer bez udania dôvodu. Konštatoval,
že nie je možné považovať správanie sa žalovaného za správanie diskriminačné a uvádzajúce do
omylu, nakoľko ktokoľvek môže skončiť štátnozamestnanecký pomer v skúšobnej dobe bez udania
dôvodu a bez skúmania, či u toho- ktorého pracovníka sú predpoklady na výkon takejto funkcie. Mal
za to, že úmyslom zákonodarcu pri používaní § 3 ods. 1 OZ o súlade výkonu práv s dobrými mravmi

nemôže byť znevýhodnenie ktorejkoľvek osoby právneho vzťahu na úkor inej osoby. Uvedené súd prvej
inštancie uviedol z toho dôvodu, že v takomto prípade by žalovaný nemohol realizovať svoje zákonom
dané právo skončiť pracovný pomer bez udania dôvodu v skúšobnej dobe, ale musel by podľa názoru
žalobkyne skúmať, či sú tu dané podmienky pre takéto skončenie, t.j. či žalobkyňa vykonáva svoju prácu
dobre, resp. zle, čo však zákon nepredpokladá, a preto nemôže byť žalovaný k takémuto správaniu

prinútený ani s poukazom na akúsi neférovosť, ktorú žalobkyňa subsumuje pod diskrimináciu. Uzavrel,
že v takomto prípade by došlo k neprimeranému oslabovaniu subjektívneho práva žalovaného, ktoré mu
vyplýva z právnej normy. Podľa súdu prvej inštancie aj samotná žalobkyňa bola povinná s prihliadnutím
na dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti prihliadať na to, či pri uzatváraní uvedenej služobnej
zmluvy môže dôjsť k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe bez udania dôvodu,

resp. nie, čo neurobila. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že z jej strany sa nemožno domáhať
takejto ochrany, keďže uvedenú zmluvu podpísala. Argumentoval, že pojem dobrých mravov nie je v OZ
jednotne vymedzený, avšak chápe sa ako určitý hodnotový systém rešpektovania etických, kultúrnych a
iných noriem jednotlivými subjektmi práva, z čoho vyplýva, že ak majú žalobkyňa a žalovaný vychádzať
z predpokladaných noriem a ak určitá právna norma určuje jednoznačne dôsledky nejakého konania,

musia do budúcnosti počítať, že k takémuto konaniu môže z tej- ktorej strany dôjsť. Mal za to, že
žalobkyňa musela vedieť, že k takémuto výkonu práva, t.j. k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
bez udania dôvodu zo strany žalovaného môže dôjsť.10. Tiež vyhodnotil, že v konaní nebolo nijako preukázané, že by zo strany žalovaného voči žalobkyni
dochádzalo k akémukoľvek diskriminačnému konaniu.

11.Súdprvejinštanciekonštatoval,žeprávnyvzťah-služobnýpomerštátnehozamestnancajezaložený
vo vzťahu k štátu. Ide o verejnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis (lex specialis),
a to Zákon o štátnej službe. Na pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce (lex generalis) len v prípadoch, ak to ustanovuje osobitný predpis. Jedným zo spôsobov
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je skončenie v skúšobnej dobe, pretože z ustanovenia §

120 Zákona o štátnej službe vyplýva, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú okrem
iného aj ustanovenie § 72 ZP, ktoré sa týka skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

12. Podľa súdu prvej inštancie v skúšobnej dobe môžu účastníci štátnozamestnaneckého
pomeru skončiť štátnozamestnanecký pomer písomne, keď esenciálnou náležitosťou skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru je zrušovací prejav účastníka, z ktorého zjavne vyplýva skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru. Zákonník práce výslovne ustanovuje, že v zrušovacom prejave
účastníka nemusí byť uvedený dôvod, resp. môže byť uvedený akýkoľvek dôvod. Zaujal názor,
že súd v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe neskúma skutočný
dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, resp. existenciu akéhokoľvek dôvodu, eventuálne
motívy skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pretože Zákonník práce nepodmieňuje skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe žiadnou právnou skutočnosťou. Práve naopak,
výslovne ustanovuje, že nemusí byť uvedený žiadny dôvod, resp. môže byť uvedený akýkoľvek dôvod.
Preto dospel k záveru, že skúmanie dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej
dobe by bolo de facto v rozpore so zákonom a takýto postup by deformoval význam a zmysel tohto
spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keď dokonca z výkladu ustanovenia § 28 ods. 1

Zákona o štátnej službe ako aj z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že skúšobná doba bude
spravidla ex lege súčasťou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou. Pokiaľ
žalobkyňa v priebehu konania poukazovala na článok 30 Charty základných práv Európskej únie, v
predmetnom konaní nezistil prípad bezdôvodného prepustenia, ktorému sa poskytuje ochrana, keďže
boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady výpovede zamestnávateľa podľa citovaného ust.

§ 46 ods. 1 písm. d/ Zákona o štátnej službe a § 120 Zákona o štátnej službe v spojení s § 72 ods. 1 ZP.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku podala v celosti riadne a včas odvolanie žalobkyňa a žiadala ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkla,
že nevypočul ňou navrhnutých svedkov napriek tomu, že ich vypočutie opakovane žiadala, keď
dokazovanie vykonal iba písomným vyjadrením jej priamej nadriadenej T.. Z., v ktorom sú podľa nej
nepravdivé tvrdenia. Uvedeným postupom jej malo byť porušené jej právo na spravodlivý súdny proces.

Poukázal na svojvoľné konanie T.. Z. proti nej. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie sa podľa nej
obmedzil iba na dokazovanie formálneho práva žalovaného, ktoré nie je meritom veci, a svojvoľne
rozhodol v prospech žalovaného, ktorý je orgánom štátnej správy. Zopakovala svoju argumentáciu, že
zákonná možnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu neznamená
možnosť skončiť pracovný pomer bez dôvodu. Mala za to, že zo strany žalovaného došlo k zneužitiu

formálneho práva spôsobom vopred naplánovaným. Žalovaný podľa nej trvalým preložením jej osoby
na iné pracovné miesto potvrdil jej právo byť v štátnej službe bez časového obmedzenia. Vyslovila, že
žalovaný porušil viacnásobne zákon o štátnej službe a neplnil ani podmienky dohodnuté v služobnej
zmluve a len formálne zneužil svoje právo skončiť štátnozamestnanecký pomer s poukázaním na
skúšobnú dobu. Uvedený právny úkon označila za neplatný a svedčiaci o jej systematickej diskriminácii.

Poukázala na právny záver rozsudku sp. zn. 15C 223/2009-270, o existencii objektívnej prekážky pre
podanie žiadosti o zaradenie do štátnej služby v zákonnej lehote, keď je podľa nej neprípustné vytvárať
vo vzťahu k nej ďalšiu neprávosť. Po odpadnutí prekážky, t.j. po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti
výpovede a o tom, že jej pracovný pomer trvá, mala byť podľa nej zaradená do štátnej služby, čo
konštatoval aj p. O., bývalý predseda úradu pre štátnu službu. Úmyselné konanie žalovaného proti jej

právam označila za diskriminačné, keď žalovaný takto koná aj po rokovaní dňa 12.02.2012, na ktorom
sa dohodli na urovnaní nezrovnalostí. Po tomto rokovaní si z ponúknutých štátnozamestnaneckých
miest vybrala stálu štátnu službu bez časového obmedzenia na pozícii hlavný štátny radca, ktorú
skutočnosť súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Po podpísaní dohody so žalovaným o skončení jejskoršieho pracovného pomeru zmenil podmienky dohody zo dňa 12.02.2015 a uzatvoril s ňou služobnú
zmluvu o štátnozamestnaneckom pomere v dočasnej štátnej službe na dobu určitú so skúšobnou dobou.
Pri je podpise nemala na výber, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že uvedenú zmluvu jednoducho

podpísala, označila za absurdné. Mala za to, že žalovaný v rozpore s právnymi predpismi EÚ a s
Ústavou SR poškodil jej právo, rovnako aj súd, keď vec skúmal len po stránke formálnej. Zaujala názor,
že zákon dáva možnosť neuvádzať dôvody pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a
nie povinnosť tieto dôvody neuvádzať. Podľa nej skutočnosť, že žalovaný neuviedol dôvod skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru nasvedčuje tomu, že konal voči nej nečestne a s nekalým úmyslom. Jej

svojvoľné prepustenie založilo podľa nej právo na ochranu Ústavou SR. Namietla aj správnosť výroku
napadnutého rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže mu v
konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Žalovaný písomnú odvolaciu repliku nepodal.

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods.
1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa §
219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti zamietnutiu
žaloby v časti určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodné, keď
súd prvej inštancie riadne zistil v tomto smere skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie tohto žalobkyňou uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy,
ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil
(§220ods.2CSP).Odvolacísúdsasjehoprávnymizávermi,prektoréžalobuvčastiurčenianeplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne zamietol, stotožňuje a konštatuje správnosť jeho

dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním
vyslovený právny záver o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru a odvolací súd sa tak vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobkyne.

17. Ako už správne právne posúdil súd prvej inštancie, skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v

skúšobnej dobe je v zmysle ust. § 28 ods. 1, 3 zákona č. 400/2009 o štátnej službe v spojení s ust.
§ 46 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona, s ust. § 72 ods. 1 ZP v kontexte s ust. § 120 zákona o
štátnej službe zákonné, nakoľko uvedené právne normy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
takýto spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru právne umožňujú. Uvedený právny záver
súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje i odvolací súd, napokon ani žalobkyňa nerozporovala, keď

jej odvolacia argumentácia spočíva v tom, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej
dobe nie je platné vtedy, ak dôvod na jeho skončenie v skúšobnej dobe neexistoval. Odvolací súd
uvedenú odvolaciu námietku žalobkyne vyhodnotil za nelogickú a preto i neopodstatnenú, keď z dikcie
ust. § 72 ods. 1 ZP nepochybne vyplýva možnosť skončiť pracovný (a tým aj štátnozamestnanecký)
pomer v skúšobnej dobe z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, na základe ktorej

dikcie oprávnenie všeobecného súdu preskúmavať existenciu akéhokoľvek dôvodu žalovaného na
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe nie je dané. Uvedený
právny názor podporuje aj ďalší text uvedenej právnej normy, ktorý nutnosť náležitého odôvodnenia
skončenia pracovného (štátnozamestnaneckého) pomeru v skúšobnej dobe pod sankciou neplatnosti
tohto skončenia vyžaduje len pri tehotnej žene, matke do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacej

žene. Dikcia príslušného zákonného ustanovenia teda iný výklad, ako výklad aplikovaný súdom prvej
inštancie, podľa ktorého ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe aj bez existencie
relevantného dôvodu na takéto skončenie, pripúšťa.

18. Podľa odvolacieho súdu je neopodstatnená i odvolacia námietka žalobkyne, že žalovaný pri

uzatváraní štátnozamestnaneckého pomeru s ňou konal v rozpore s dobrými mravmi, keď po skončení
pracovného pomeru s ňou uzavrel zmluvu o dočasnej štátnej službe s dojednaním o skúšobnej
dobe, nakoľko takýto postup žalovaného neodporoval zákonným možnostiam a žalobkyňa v konaní
nepreukázala existenciu akýchkoľvek skutkových okolností pre neplatnosť služobnej zmluvy v zmysle
ust. § 17 ods. 1 ZP (vzdanie sa svojich práv), ktorý je vychádzajúc z ust. § 120 zákona č. 400/2009

Z.z. o štátnej službe aplikovateľný i na štátnozamestnanecký pomer, pričom v konaní netvrdila a tak ani
nepreukázala, že služobnú zmluvu uzatvorila s absenciou náležitostí vôle podľa ust. § 37 ods. 1 OZ.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zohľadnil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 15C/223/2009 zo dňa 20.06.2013, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa28.10.2014 č.k. 8Co 607/2013-335 bolo právoplatne rozhodnuté, že výpoveď z pôvodného pracovného
pomeru daná žalobkyni žalovaným je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u neho trvá, uvedeným
rozsudkom však nebolo určené, že by bola žalobkyňa v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej ani

nevznikol, keďže od r. 1996-1999 pracovala žalobkyňa vo verejnom záujme a v zákonom stanovenej
lehote si nepodala žiadosť do stálej štátnej služby. Nezanikol jej len súdom potvrdený pracovný pomer
k zamestnávateľovi, keď súd rozhodol len o trvaní pracovného pomeru, nerozhodol však o jej nároku na
zaradenie do štátnej služby. I podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 305/2007-395 zo dňa
07.10.2008 žalobkyni ani vedenie súdneho konania o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.11.1998

nebránilo v podaní žiadosti podľa § 154 ods. 1 a § 155 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. o prijatie do
štátnej služby v zákonom stanovenej lehote, pretože i keď jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru
a domáhala sa súdnou cestou určenia jej neplatnosti a trvania pracovného pomeru, mohla požiadať
aj o prijatie do štátnej služby po účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. Skutočnosť, že súdne konanie
o určenie neplatnosti výpovede v tom čase nebolo právoplatné skončené, nie je podľa rozhodnutia
sp. zn. 5Co 305/2007-395, a ani podľa súdu odvolacieho, prekážkou pre samotné podanie žiadosti

o prijatie do štátnej služby zo strany žalobkyne, pre podanie ktorej bola zákonom stanovená lehota.
Z dôvodu, že žalobkyňa vykonávala práce vo verejnom záujme, nemohla byť podľa zákona o štátnej
službe zaradená do stálej štátnej služby. Na základe uvedených skutočností musel byť najskôr ukončený
pracovný pomer dohodou zo dňa 23.02.2015 a založený nový štátnozamestnanecký pomer zo dňa
23.02.2015 s dátumom jeho vzniku 01.03.2015, ktorého neplatnosť i v časti dojednania o skúšobnej

dobe žalobkyňa v konaní nepreukázala.

19. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne o diskriminačnom postupe žalovaného voči jej osobe,
odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie vyhodnotil, že diskriminačné konanie žalovaného
žalobkyňa vo vzťahu k nej nepreukázala, keď z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti

o tom, že konkrétne konanie žalovaného pri uzatváraní a ukončení štátnozamestnaneckého pomeru
s ňou bolo realizované v kontexte s jej pohlavím, sexuálnou orientáciou, náboženským vyznaním
alebo vierou, rasovým pôvodom, národnostným pôvodom alebo etnickým pôvodom, farbou pleti,
jazykom, sociálnym pôvodom, majetkom, rodom, nepriaznivým zdravotným stavom alebo zdravotným
postihnutím, vekom, manželským stavom, rodinným stavom, povinnosťami k rodine, členstvom alebo

činnosťou v politickej strane alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z
dôvodu iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti,
ktoré okolnosti sú náplňou skutkovej podstaty ust. § 4 ods. 3 zákona o štátnej službe o zákaze
diskriminácie v štátnozamestnaneckých vzťahoch, ako aj ust. § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.
(Antidiskriminačný zákon), na ktorý zákon č. 400/2009 Z.z. vo svojom ust. § 4 ods. 1 odkazuje.

20. Nedôvodná je i odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie nezákonným spôsobom
nepripustil dokazovanie výsluchom ňou navrhnutých svedkov za účelom zistenia neexistencie dôvodov
pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru v skúšobnej dobe, keď vzhľadom na už vyššie uvedené
vykonávanie dokazovania v tomto smere by bolo nadbytočné, nakoľko platnosť skončenia pracovného

alebo štátnozamestnaneckého pomeru existenciou akýchkoľvek dôvodov nie je podmienená.

21. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobkyne
voči rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa určenia neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Vzhľadom na viazanosť rozsahom žalobkyňou podaného odvolania vo zvyšku, t.j. v napadnutej
časti týkajúcej sa čiastočného zastavenia konania ohľadom žalobou uplatneného nároku na náhradu
za spoločenské uplatnenie žalobkyne vo výške 100.000,-eur z dôvodu úplnej absencie odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keď jeho rozhodnutie je v tejto časti odvolacím súdom
nepreskúmateľné a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v absencii
odôvodnenia čiastočného zastavenia konania porušil stranám sporu ich právo na spravodlivý proces
tým, že im odňal možnosť náležitej obrany proti argumentom súdneho rozhodnutia v rámci konania

odvolacieho a taktiež im odňal právo na preskúmanie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolacím súdom. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj v
odvislom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania (§ 379 písm. a/ CSP), keď v rámcirozhodnutia o nároku a náhradu trov konania súd prvej inštancie neposúdil zavinenie strán sporu na
čiastočnom zastavení konania v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby.

23. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď povinnosťou súdu prvej inštancie bude o čiastočnom zastavení
konania a o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania opätovne rozhodnúť, svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť za účelom jeho preskúmateľnosti súdom odvolacím a posúdiť zavinenie strán sporu
na čiastočnom zastavení konania o nároku žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške

100.000 eur (ust. § 391 ods. 3 CSP).

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí
o veci (ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).