Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. november 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317207867
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317207867.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: R. Q., nar. X. R.
XXXX, trvalo bytom Z. L. XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Sidor a partneri, s. r. o., Železničná
4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova
25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47233516, o zaplatenie 1.788,35 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 19. decembra 2019 č.
k. 19Csp/132/2017-160 (po zmene žurnalizácie spisu č. l. 163), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.788,35
eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1.788,35 eur od 8.11.2016 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobkyni priznal náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom rozsahu 100%.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1 a 2, §

46 ods. 2, § 52 ods. 1, § 101 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy stranami (ďalej len „O.z.“); § 497
Obch.z. (zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy);
§ 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. f/ a k/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“);
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z..
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 29.3.2017 domáhala vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 1.788,35 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy
1.788,35 eur od 8.11.2016 do zaplatenia, dôvodiac, že revolvingový úver poskytnutý jej žalovanou je
bezúročný a bez poplatkov. Súd v poradí prvým rozsudkom z 20.11.2017 žalobe vyhovel, dôvodiac,
že v zmluve je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov - RPMN (nakoľko sa uvádza
vo výške 69,09%, pričom ročná úroková sadzba je 70%, ďalej do nej neboli zahrnuté všetky náklady
žalobkyne v súvislosti s úverom - doplnková služba v hodnote 222,95 eur) v neprospech spotrebiteľa,
a teda poskytnutý spotrebiteľský úver na základe zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§

11 ods. 1 písm. d/ZoSÚ) a žalovaná je povinná vrátiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu
1.788,35 eur (ako rozdiel medzi skutočne poskytnutou sumou úveru 1.277,05 eur a sumou zaplatenou
žalobkyňou žalovanej 3.065,40 eur) s príslušenstvom. Na základe odvolania žalovanej odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391ods. 1 CSP), konštatujúc, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval v
predmetnom spore ust. § 43a a nasl. O.z. upravujúce proces vzniku zmluvy na základe konsenzu
zmluvných strán a ust. § 46 ods. 2 O.z. týkajúce sa vzniku písomnej zmluvy, súd prvej inštancie bez

posúdenia procesu vzniku zmluvy predčasne rozhodol, že poskytnutý spotrebiteľský úver na základe
zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ), nakoľko v zmluve o
spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa, podľa obsahu zmluvy
získanie revolvingového úveru za dohodnutých podmienok nebolo podmienené uzavretím dohody o
poskytnutí služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru za odplatu, nebol ani

dôvod zahrnúť náklad na platbu za uvedenú službu do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, ktoré náklady vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19 predstavujú RPMN.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nasledovným skutkovým a
právnym záverom: Návrh na uzavretie zmluvy, tzv. oferta, zo strany žalobkyne bola vykonaná
prostredníctvom písomnej Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru číslo zmluvy (VS): 8500038485

podpísanej žalobkyňou 20.12.2013, v ktorej sú uvedené jej osobné údaje a údaje o požadovanom
revolvingovom úvere. Dňa 27.12.2013 zástupca žalovanej prijal návrh žalobkyne na uzatvorenie
zmluvy o revolvingovom úvere, čo potvrdil svojim podpisom na Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru číslo zmluvy (VS): 8500038485. V zmysle bodu 13 Zmluvy, riadnym vyplnením a následným
podpisom tejto žiadosti/Zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril Veriteľ s Dlžníkom Zmluvu

o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania... Zmluvné dojednania
tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy. Podľa bodu 2.1 Zmluvných podmienok, prvá a druhá veta „Zmluva
o RÚ sa uzatvára na predtlačenom formulári Veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru podpísaná Dlžníkom .... je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RÚ. Zmluva o RÚ je uzatvorená a
nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu Dlžníka...a Veriteľa.“ Na základe uvedeného, s odkazom

na citované právne normy, dňa 27.12.2013 došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere (ďalej len
„zmluva“), kedy žalovaná prijala návrh, žiadosť podpísanú žalobkyňou dňa 20.12.2013. Žalobkyňa
na pojednávaní dňa 7.10.2019 uviedla, že v deň podpísania Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru obdržala aj oznámenie veriteľa o schválení RÚ, rozhodcovskú zmluvu, splátkový kalendár.
Pritom uviedla, že predmetnú žiadosť podpísala dňa 20.12.201, i keď si to už presne nepamätá. Na

otázku súdu, či sa vie vyjadriť k skutočnosti, že na oznámení veriteľa o schválení úveru a splátkovom
kalendári je dátum 27.12.2013. K uvedenej skutočnosti sa žalobkyňa presne nevedela vyjadriť, pretože
je to už s odstupom času. Nebola si ani celkom istá, či údaje v bode 6, boli vyplnené do zmluvy v
deň uvedenej návštevy spoločnosti žalovanej. Splnomocnenkyňa žalovanej sa nevyjadrila kedy bolo
žalobkyni doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru a splátkový kalendár, ale uviedla, že v bode

5 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere sa nachádzajú údaje o
požadovanom revolvingovom úvere, ktoré sú pri stretnutí s finančným sprostredkovateľom vyplnené
a v bode 6 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere sa následne
doplnia spoločnosťou žalovanej údaje o schválenom revolvingovom úvere. Nebolo sporné, že žalovaná
podpísala Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvu o revolvingovom úvere dňa 27.12.2013.

Rovnakým dátumom sú označené aj oznámenie veriteľa o schválení úveru a splátkový kalendár.
Uvedené korešponduje aj s čl. 2.2 zmluvných dojednaní, z ktorého vyplýva, že veriteľ je povinný odoslať
dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a jeden rovnopis zmluvy... Oznámenie bude
obsahovať ...splatnosť úveru, ...dátum splatnosti prvej splátky úveru , dátum splatnosti poslednej splátky
úveru atď. Uvedené nie je v rozpore s tvrdením žalobkyne, že asi o týždeň po stretnutí jej na pošte

bola doručená zmluvná dokumentácia s pečiatkou a podpisom zo strany žalovanej. Z uvedeného súd
uzavrel, že oznámenie veriteľa o schválení RÚ a splátkový kalendár, datované dňa 27.12.2013 neboli
doručenéžalobkynidňa20.12.2013,kedypodpísalaŽiadosťoposkytnutierevolvingovéhoúveru/Zmluvu
o revolvingovom úvere, a tieto jej boli doručené až následne, pravdepodobne spolu s podpísanou
Žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvou o revolvingovom úvere zo strany žalovanej

ako veriteľa. Listom z 27.12.2013 žalovaná oznámila žalobkyni schválenie úveru dlžníkovi - zmluva
o revolvingovom úvere číslo 8500038485. Zo Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - Zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500038485 podpísanej žalobkyňou 20.12.2013 a žalovanou 27.12.2013
vyplýva, že žalobkyňa žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur so splatnosťou na 36 splátok, s
výškou mesačnej splátky 85,15 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 3.065,40 eur

s predpokladanou RPMN za úver 70,00 %, ročnou úrokovou sadzbou úveru 70,00 % a s priemernou
ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške 45,94 %. V priebehu konania nebolo sporným,
že žalovaná vyplatila žalobkyni sumu 1.277,05 eur, a že žalobkyňa žalovanej zaplatila 3.065,40 eur.Súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500038485 zo dňa 27.12.2013 bola v bode 8. aj dohoda o
poskytnutí služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru za odplatu vo výške 222,95
eur, pričom z bodu 8.4 vyplýva, že odplata je splatná dňom uzavretia dohody o poskytnutí služby a

účastníci dohody sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok, a to pohľadávky žalobkyne na
poskytnutie úveru oproti pohľadávke žalovanej na zaplatenie odplaty ku dňu poskytnutia úveru. Uvedená
dohoda je však podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi, keď na jej základe sú spotrebiteľovi
vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal, a ide v podstate o záväzok spotrebiteľa zaplatiť niečo, čo mu
ani nebolo dodané. Rozpor s dobrými mravmi vidí súd aj v tom, že veriteľ zinkasuje odplatu za službu,

hoci spotrebiteľovi žiadnu službu neposkytol a možno ani v budúcnosti neposkytne. Toto fiktívne plnenie
žalovanej (za ktoré musela žalobkyňa zaplatiť vysokú odplatu) nie je plnením, ktoré slúži záujmom
spotrebiteľa, ale naopak plnením slúžiacim záujmom veriteľa. Keďže predmetnú dohodu súd považuje
za neplatnú, plnenie, ktoré žalovaná v súvislosti s ňou od žalobkyne prijala, je majetkovým prospechom
z neplatného právneho úkonu. Žalobkyni bol teda síce poskytnutý úver vo výške 1.500 eur, avšak
pri poskytnutí úveru si žalovaná započítala odplatu za vyššie uvedenú dohodu o poskytnutí služby,

ktorú dohodu súd považoval za neplatnú, a tým pádom považoval za neplatné aj započítanie odplaty
žalovanou. Z toho dôvodu mal súd za to, že žalobkyni bol reálne poskytnutý úver len vo výške 1.277,05
eur.
Súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, písm. f/ a k/ ZoSÚ, a to
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Žalovaná uviedla, že súčasťou zmluvy sú aj prílohy, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, údaj o dni
splatnosti poslednej splátky vyplýva zo splátkového kalendára, ale aj z oznámenia veriteľa o schválení
úveru, zmluva teda údaj o termíne konečnej splatnosti obsahuje, termín konečnej splatnosti úveru je
vymedzený dňom splatnosti poslednej splátky. Výklad § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ ako ho prezentuje
žalobkyňa predstavuje v podstate požiadavku, aby sa v zmluve o úvere uvádzala amortizačná tabuľka. Z

Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500038485 zo dňa
27.12.2013 vyplýva, že dlžníkom je žalobkyňa a bol jej schválený úver vo výške 1.500 eur so splatnosťou
na 36 mesiacov, s mesačnou splátkou úveru 85,15 eur, s dátumom splatnosti prvej splátky úveru
1.2.2014, s dátumom splatnosti poslednej splátky úveru 1.1.2017, s mesačnou periodicitou splácania
úveru, dátumom splatnosti splátky v priebehu periódy splácania v 1. deň, ročnou percentuálnou mierou

nákladov úveru 69,09 %, s priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov platnej ku dňu
podpísania zmluvy o revolvingovom úvere 45,94 %. Súd prvej inštancie nepovažoval za súčasť Zmluvy
o revolvingovom úvere č. 8500038485 zo dňa 27.12.2013 Oznámenie žalovanej, pretože nešlo o súčasť
zmluvyuzavretejapodpísanejstranami.Vzmluvejeuvedenásplatnosťúveru(početsplátok):36,pričom
v nej nie je uvedené, ktorý mesiac je splatná prvá splátka, a tak nie je zrejmé, kedy mal žalobca úver

začať splácať a potom nie je možné ani s použitím jednoduchej matematiky vypočítať deň konečnej
splatnosti úveru. Pokiaľ nie je zrejmá splatnosť poslednej splátky úveru, nemožno potom ani podľa
bodu 4.5 zmluvných dojednaní (na čo poukazuje žalovaná) dospieť k určeniu dňa konečnej splatnosti
úveru, aj keď podľa tohto bodu (4.5) deň splatnosti poslednej splátky úveru, je dňom konečnej splatnosti
úveru. Z uvedeného dôvodu rovnako nie je možné určiť termíny jednotlivých splátok. Splátkový kalendár

je z 27.12.2013 a nie je podpísaný žiadnou stranou. Z bodu 2.1 Zmluvných podmienok vyplýva, že
termín splatnosti splátky bude v prípade schválenia žiadosti stanovený na konkrétny deň medzi v poradí
prvým až pätnástym dňom..atď. Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podpisu zmluvy, jej súčasťou
nebol splátkový kalendár, keďže termíny splátok mali byť určené až po podpise zmluvy. Z uvedeného
dôvodu tak zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti, ani termíny jednotlivých splátok, a teda sa

považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V danom prípade súd nepovažoval za nevyhnutné zaoberať
sa splnením ostatných náležitostí zmluvy, keďže pre určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
postačuje absencia ktorejkoľvek náležitosti v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) ZoSÚ. Súd námietku
premlčania vyhodnotil ako bezdôvodnú. Žalovaná poskytla úver žalobkyni vo výške 1.277,05 eur.
Žalobkyňa splatila celkovú sumu 3.065,40 eur. Nebolo sporné, že žalobkyňa splácala jednotlivé splátky

v termínoch podľa splátkového kalendára. Prvá splátka vo výške 85,15 eur bola splatná dňa 1.2.2014.
Žalobkyňa splatila sumu 1.277,05 eur po splatení 15. splátky, t. j. dňa 1.4.2015. Žalobkyňa si uplatňuje
nárok z titulu bezdôvodného obohatenia počnúc dňom 1.5.2015. Žaloba bola podaná dňa 29.3.2017,
teda k uvedenému dátumu by nárok z titulu bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný. Žalobkyňa si
uplatnila úroky z omeškania počnúc dňom, kedy sa mala žalovaná dozvedieť o tom, že sa bezdôvodne

obohatila, t. j. dňom 8.11.2016 v zmysle predsporovej výzvy žalobkyne. Dátum obdržania predsporovej
výzvy nebol žalovanou spochybnený. Súd priznal úrok z omeškania od uplatneného dátumu v zákonnej
výške, tak ako si ju uplatnila žalobkyňa, a to 5% ročne zo sumy do zaplatenia. Žalobkyni na základe
uvedeného vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právnehodôvodu v sume 1.788,35 eur s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1.788,35 eur od 8.11.2016
do zaplatenia, k zaplateniu ktorého súd žalovanú zaviazal výrokom I., a to so splatnosťou 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 255 ods. 1 a § 396 ods. 3 CSP (zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov), vecne plným úspechom
žalobkyne.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho

zmenu zamietnutím žaloby. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o dôvodoch bezúročnosti po skutkovej
i právnej stránke, a ďalej dospel k nesprávnemu záveru aj o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré
malo vzniknúť. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere
neobsahuje údaj o konečnej splatnosti a o termíne splatnosti jednotlivých splátok. Na základe toho
potom konštatoval, že je daný dôvod pre záver o bezúročnosti úveru. Žalovaná napáda uvedený

záver z dôvodu, kedy tento po právnej stránke je v rozpore so závermi Súdneho dvora EÚ, ktoré boli
prijaté vo vzťahu k smernice 2008/48/ES. Závery vyslovené v rozsudku C-42/15 sú síce výkladom
únijného práva, avšak tento výklad je podstatný pri výklade vnútroštátneho práva, ktoré boli prijaté ako
implementácie vykladaného únijného práva. Jeho zohľadnenie sa má realizovať v rámci tzv. nepriameho
účinku únijného práva a preto jeho odmietanie spôsobom, ako to vyplýva z bodu 12 odôvodnenia

rozsudku, sa nejaví ako správne a oprávnené. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15
vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať
tak,žeoprávňuječlenskéštáty,abyvosvojejvnútroštátnejprávnejúpravestanovilipovinnosťzahrnúťdo
zmluvyoúvereinénáležitosti,nežsútie,ktorévymenúvačlánok10ods.2uvedenejsmernice.Zároveňv
spomenutom rozsudku sa konštatovalo, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom

zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade,
ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva
sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ svojím výkladom
teda vymedzil dve podstatné skutočnosti, a to že s inou náležitosťou, akou je náležitosť uvedená v článku

10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť
niejemožnédovnútroštátnejúpravyaniuviesť.Druhouskutočnosťouje,žebezúročnosťúverujemožné
spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť rozsah záväzku spotrebiteľa (čo termín
konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje. Rozsah záväzku vymedzuje počet a
výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). O význame uvedených záverov Súdneho dvora

EÚ svedčí aj to, že na základe nich sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z. tak, aby došlo k zosúladeniu
implementácie v rámci vnútroštátneho práva s únijnou úpravou, ktorá predstavuje úplnú harmonizáciou
právnej úpravy konkrétnej problematiky. V rámci nej bola zo zákona vypustená požiadavka na uvádzanie
„termínukonečnejsplatnosti“arovnakoaj„termínusplatnostisplátok.“ Druhoupodstatnouskutočnosťou
je, že pri výklade ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. sa v zmysle výroku IV rozsudku C-42/15 a

posudzovania, či ide alebo nejde o bezúročný úver, malo prihliadať na to, do akej miery súdom označené
náležitosti spochybňujú možnosť zistiť rozsah záväzku. Treťou skutočnosťou, ktorá popiera správnosť
záveru súdu je, že obe súdom označené náležitosti zmluva o revolvingovom úvere podľa žalovanej
obsahuje a aj keď v tomto smere predložila súdu prvej inštancie vyjadrenie, ten sa s ním nezaoberal.
Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene

zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená.
Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnené tým, že ide
o zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home
Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná

splatnosť“ mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva
ani zmena zákona, a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie
konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do
spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo
vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže

byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť
vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je
spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa.Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, ktoré sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona
č. 129/2010 Z.z. v kontexte unijného práva, konštatoval (bod 24 odôvodnenia) Smernica ako špecifický
prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný

smernicouprijatímtranspozičnýchopatrenívosvojomprávnomporiadku.Členskýštátmusítranspozíciu
smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel
musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa
zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej

únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade
by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,
aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-212/07, bod 110).

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116:
„Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému Zmluvy,
ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť
práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau,
C-160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom

Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení
prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje,
aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno
použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok
Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50).“

Súdny dvor EÚ (§ 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03) vymedzil hranicu
povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem . Ňou určil, kedy nepriamy účinok
neprichádza do úvahy. Je však dôležité povedať, že contra legem nie je totožné s contra verba legis.
Výklad „contra verba legis“ je prístup, kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma
taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona, a slová zákona

„ustupujú“ do úzadia. Napokon, tento výkladový postup je vlastný aj vnútroštátnemu právu a samotný
Ústavný súd SR ho pozná a pripúšťa. Výklad „contra legem“ predstavuje popretie účelu zákona.
Náležitosť „konečná splatnosť“ nepozná ani únijné právo a od 1.5.2018 ani vnútroštátne právo. Tejto
náležitosti tak nie je možné priradiť žiadny účel, ktorý by mala plniť, pretože ak by daný údaj nejaký
účel plnil, potom by nebol vypustený zo zákona bez náhrady. Absencia účelu pri uvádzaní „konečnej

splatnosti“ tak znamená aj to, že pri úvere do 30.4.2018 neuvedenie tohto údaju by pri formalistickom
výklade zákona znamenalo bezúročnosť úveru, a od 1.5. 2018 pri rovnakom úvere a pri jeho neuvedení
by to neznamenalo nič.
Je preukázané (aj obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15), že spôsob výkladu
vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES nebola správna a teda zo samotného

neprávnehostavu,resp.stavu,ktorýodporujecieľu,akýmalbyťimplementáciousmernícEÚdosiahnutý,
nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti.
Súd prvej inštancie sa po právnej stránke nesprávne vyporiadal s relevantnými skutočnosťami, na
základe / podľa ktorých je prípustný záver o bezúročnosti úveru. Žalovaná namieta aj skutkové závery
súdu o tom, že zmluva neobsahuje uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu

konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a
to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok,
a spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej
splatnosti. Uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať vo vzájomných súvislostiach. Zmluva o

revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu
jednotlivýchdokumentov,ktorépodľavôlezmluvnýchstránpredstavovalijejneoddeliteľnúsúčasť.Podľa
rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166 : „V zmysle čl.7 zmluvných dojednaní
(č.l.138) predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán
teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok,

ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti
poslednej splátky.“
Takisto ani záver o neuvedení termínu splatnosti splátok nie je dôvodným, pretože tento sa určuje v
splátkovom kalendári. Z uzavretej úverovej zmluvy vyplýva, že termíny splatnosti splátok sú obsiahnutév splátkovom kalendári, ktorý tvorí súčasť zmluvy. Tým bola splnená zákonná podmienka na identifikáciu
splátok.
Na základe uvedeného preto žalovaná tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil dôvody, pre

ktoré by bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť, nakoľko dospel k nesprávnym a neúplným skutkovým
záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke,

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Podľa nej žalovaná v odvolaní pomerne zmätočným spôsobom

argumentuje svoj nesúhlas s dôvodmi, pre ktoré súd určil zmluvu resp. úver z nej vyplývajúci za
bezúročnú a bez poplatkov, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere je právnym úkonom posudzovaným
podľa platnej a účinnej právnej úpravy v dobe jeho urobenia a preto argumentácia žalovanej, ktorá
poukazuje na neskôr zmenenú právnu úpravu nemá právny význam k posúdeniu zmluvy, v ktorej
súvislosti poukázala na uznesenie NS ČR zo 6.3.2007 sp. zn. 28Cdo 304/2007, a uznesenie NS SR
sp. zn. 1Cdo/238/2017.

Zmluva neobsahuje presný údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, t. j. neobsahuje dátum poslednej
splátky úveru, pričom tento údaj je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom
na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak,
aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu
voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. Niet pochybností o tom, že údaj o konečnej splatnosti

úveru musí byť vymedzený konkrétnym dátumom. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ je totiž
zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný už pri podpise
zmluvy, v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti, teda
kedy nastane konečná splatnosť úveru (dokedy bude splácať úver). Pojem „termín“ predstavuje presné
časové vymedzenie. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ

už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými
úverovými produktmi. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského v zmluve nie je uvedený ani tak, aby
sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet.
Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným dátumom a
nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom žalobkyňa zdôrazňuje, že v

prejednávanom prípade ide o náležitosť predpokladanú zákonom. Zmluva o úvere je konsenzuálnym
kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského
úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalovanej v
uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín konečnej splatnosti úveru. Tento
údajsavšakvpredmetnejzmluvenenachádza.Uvedenýúdajmásvojezásadnéopodstatnenie,nakoľko

tento priamo súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to
najmä s dohodnutou odplatou za užívanie požičanej istiny, pretože zmluvné úroky sú splatné spolu so
záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov sa zhoduje s
dobousplatnostiúveru.Aksaposkytnutépeňažnéprostriedkymajúvrátiťvsplátkach,súvdeňsplatnosti
splatné úroky z tejto splátky. Uvedený údaj preto slúžil na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť

zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Uvedené potvrdzuje i súdna prax viď Uznesenie ÚS SR
z dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, závery odôvodnenia rozsudku NS SR publikované pod R
59/1998, závery z uznesenia NS SR pod sp. zn. 4Obo 143/1998, pozri tiež rozhodnutia KS v Žiline z
dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, KS v Prešove z dňa 30.5.2012 sp. zn. 1Co/30/2012, KS v Žiline
z dňa 25.2.2014 sp. zn. 5Co/567/2013.

Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený
poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-42/15 poskytol výklad
výlučne smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že

smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom
na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto
konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých

je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o
spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky smernice iná. Zákon o spotrebiteľských úveroch uvádza,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatenýmzostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona

o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov SR a stovkami rozhodnutí okresných
súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať
vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom
úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie

výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ v znení
k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý
do ustanovenia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.
z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) ustanovenia

§ 11 aj pred 1.1.2013. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo smernica, je zrejmé,
že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica. V danom prípade je tu zrejmý konflikt
medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho
automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny
súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry

Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch
medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa

zákonaospotrebiteľskýchúveroch,resp.smernice,sajednáosporymedzijednotlivcami.Ztohtodôvodu
nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom
výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym.
Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu smernice

možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o
výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za
použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra
legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže
narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v Civilnom

sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala a podáva stabilný
výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru

a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal žalobca nie je prípustný. Vzhľadom na explicitné znenie
zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok; jednalo by sa o výklad vnútroštátneho
zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty. Žalobkyňa je preto názoru, že
napriek poukazu žalovaného na smernicu a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zákon o

spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade
absencie čo i len jednej z nich tak, ako to uvádza ustanovenie § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ sú spolu s výkladom práva EÚ, ktorý sa v ňom nachádza,
záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej

veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
postupoval v súlade s explicitným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je (čl. 144 ods.
1 Ústavy SR) pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, ide o postup náležitý. Napokon pokiaľ žalovaná
poukázala na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č.
129/2010 Z.z. a ktorý konštatoval, že “...Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v

Rozsudku,účelu§9ods.2písm.k/zákonač.129/2010Z.z.ačiastkovýchprávnychzáverovvyjadrených
vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je
potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z.hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne
vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej
položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá

zahrňujeistinu,úrokyainépoplatky.“Inakpovedané,jezrejmé,žeZmluvanemáobsahovaťinformáciuo
kompletnej amortizácii dlhu - avšak NS SR jasne uviedol, že sa tým síce neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“
K odvolacím argumentom žalovanej tak žalobkyňa uvádza, že namietané právne závery súdu prvej

inštancie týkajúce sa posúdenia náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie sú dôvodné. Súd prvej
inštancie vyhodnotil obsah pripojených listinných dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcej z ustanovenia § 191 ods. 1 CSP účinného v čase konania pred súdom prvej
inštancie jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k správnym skutkovým záverom.
Rovnako súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil správne právne závery, keď aplikoval správne
právne predpisy na zistený skutkový stav, ktoré aj správne ale interpretoval. Na základe uvedeného

je zrejmé, že žalovaná neuviedla v rámci odvolania také dôvody, na základe ktorých by bolo potrebné
zmeniť rozsudok prvostupňového súdu. Rozsudok žalobkyňa považuje za správny riadne odôvodnený
vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „Každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“
Ústavouzaručenéprávonasúdnuochranuvyplývajúcezčl.46ústavyneznačíprávonaúspechvkonaní

pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením
je len víťazstvo v občianskoprávnom procese (II. ÚS 4/94). Ak sa konanie pred všeobecným súdom
neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením

(§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory
námietkam žalovanej považovať za vecne správny a potvrdiť ho.

5. Prvým rozsudkom v predmetnom spore z 20.11.2017 č. k. 19Ccp/132/2017-70 súd prvej inštancie
I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.788,35 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo

sumy 1.788,35 eur od 8.11.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobkyni
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na základe
včasného odvolania žalovanej uznesením z 27.3.2019 pod č. k. 10Co/25/2018-107 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (z dôvodov uvedených
v 1. bode tohto rozsudku).

6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (v poradí druhý rozsudok) na právnom názore, že úver
v danom prípade je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ a preto nakoľko
žalobkyňa uhradila žalovanej sumu vyššiu ako bol poskytnutý úver, došlo na strane žalovanej k

bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná vydať.
Odvolateľka oponovala, že závery súdu odôvodňujúce bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru sú
nesprávne po skutkovej i právnej stránke.
Podľa § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ v znení účinnom do 31.5.2014:
(1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej

jednojejvyhotovenievlistinnejpodobealebonainomtrvanlivommédiu,ktoréjedostupnéspotrebiteľovi.
(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom do 31.5.2014, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods.
1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c)
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom

úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskú
zmluvu, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu ako fyzická
osoba,ktorápriuzatváranízmluvynekonalavrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskej
činnosti. Žalovaná vystupovala v postavení dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4

O. z.). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvným typom upraveným
v Obch.z.
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,
napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v

čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade noriem na ochranu spotrebiteľa reflektovať
obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach.
Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona.
Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto

náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické
nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých
dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu

pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri
uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom

ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil
osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky

vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie,
ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do
takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankcioupre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené
už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa s podanou žalobou predložila súdu prvej inštancie listinu

označenú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“, číslo
zmluvy (VS): 8500038485, podpísanú žalobkyňou 20.12.2013 v Galante a žalovanou 27.12.2013 v
Bratislave. V jej 5. bode sú údaje o požadovanom revolvingovom úvere v eur: poskytnutá čiastka úveru
(úverový limit): 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane úrokov): 85,15
eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru): 3065,40

eur, predpokladaná RPMN za úver (v %): 70, ročná úroková sadzba úveru (v %): 70, priemerná RPMN
za úver (v %): 45,94, poskytnutá čiastka revolvingu: 858,31 eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú
musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revovingu): 2043,60 eur, predpokladaná
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (v %): 68,27, ročná úroková sadzba revolvingu (v %): 68,44.
V jej 6. bode sú údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur: poskytnutá čiastka úveru (úverový
limit): 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane úrokov): 85,15 eur,

celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru): 3065,40 eur,
predpokladaná RPMN za úver (v %): 69,04, ročná úroková sadzba úveru (v %): 70, priemerná RPMN
za úver (v %): 45,94, poskytnutá čiastka revolvingu: 858,31 eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú
musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revovingu): 2043,60 eur, predpokladaná
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (v %): 62,79, ročná úroková sadzba revolvingu (v %): 68,44, ročná

úroková sadzba úrokov z omeškania (v%) 5,25.
Ďalej žalobkyňa predložila Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom
úvere číslo 8500038485, z 27.12.2013, v ktorom je ako veriteľ uvedená žalovaná a ako dlžník
žalobkyňa, údaje o schválenom úvere: číslo zmluvy o RÚ: 85000384585, schválená výška úveru:
1.500 eur, splatnosť úveru 36 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 85,15 eur, dátum splatnosti

prvej splátky úveru: 1.2.2014, dátum splatnosti poslednej splátky úveru: 1.1.2017, periodicita splácania
úveru: mesačná, dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania: 1., celková výška úveru
1.500 eur, RPMN úveru 69,09%, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy o RÚ:
45,94%, schválená výška revolvingu: 993,43 eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu:
993,43 eur, výška mesačnej splátky po vykonaní revolvingu: 85,15 eur, RPMN po vykonaní revolvingu

(predpokladaná výška): 62,79%, úverový limit: 1500 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j.
úver+úroky za celú dobu čerpania úveru): 3065,40 eur, odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 ods.
8.1. písm. a) Dohody o poskytovaní služby: 222,95 eur, ročná úroková sadzba úveru 70%, , celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania
revolvingu): 2043,60 eur, ročná úroková sadzba revolvingu: 68,44%, ročná úroková sadba úrokov z

omeškania: 5,25%, dátum nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy o RÚ: 27.12.2013. Oznámenie je
podpísané iba žalovanou.
Súd prvej inštancie správne uzavrel, že dňa 27.12.2013 došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o úvere
(ďalej len „zmluva“), kedy žalovaná prijala návrh, žiadosť podpísanú žalobkyňou dňa 20.12.2013. Nebolo
sporné, že žalovaná podpísala Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvu o revolvingovom

úvere dňa 27.12.2013. Rovnakým dátumom sú označené aj Oznámenie veriteľa o schválení úveru a
Splátkový kalendár. Uvedené korešponduje aj s čl. 2.2 zmluvných dojednaní, z ktorého vyplýva, že
veriteľ je povinný odoslať dlžníkovi oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi a jeden rovnopis
zmluvy... Oznámenie bude obsahovať ...splatnosť úveru, ...dátum splatnosti prvej splátky úveru, dátum
splatnosti poslednej splátky úveru atď. Uvedené nie je v rozpore s tvrdením žalobkyne, že asi o

týždeň po stretnutí jej na pošte bola doručená zmluvná dokumentácia s pečiatkou a podpisom zo
strany žalovanej. Z uvedeného súd prvej inštancie správne uzavrel, že oznámenie veriteľa o schválení
RÚ a splátkový kalendár, datované dňa 27.12.2013 neboli doručené žalobkyni dňa 20.12.2013, kedy
podpísala Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvu o revolvingovom úvere, a tieto jej boli
doručené až následne, pravdepodobne spolu s podpísanou Žiadosťou o poskytnutie revolvingového

úveru/Zmluvou o revolvingovom úvere zo strany žalovanej ako veriteľa. Listom z 27.12.2013 žalovaná
oznámila žalobkyni schválenie úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500038485. Zo
Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru - Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500038485 podpísanej
žalobkyňou 20.12.2013 a žalovanou 27.12.2013 vyplýva, že žalobkyňa žiada o poskytnutie úveru vo
výške 1.500 eur so splatnosťou na 36 splátok, s výškou mesačnej splátky 85,15 eur, celková čiastka,

ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 3.065,40 eur s predpokladanou RPMN za úver 70,00 %, ročnou
úrokovou sadzbou úveru 70 % a s priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov za úver vo výške
45,94 %. V priebehu konania nebolo sporným, že žalovaná vyplatila žalobkyni sumu 1.277,05 eur, a že
žalobkyňa žalovanej zaplatila 3.065,40 eur.Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2,
písm. f/ a k/ ZoSÚ, a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov. Nepovažoval za súčasť Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500038485 zo dňa

27.12.2013 Oznámenie veriteľa (žalovanej) o schválení úveru dlžníkovi z 27.12.2013, pretože nešlo o
súčasť zmluvy uzavretej a podpísanej stranami. V zmluve je uvedená splatnosť úveru (počet splátok):
36, pričom v nej nie je uvedené, ktorý mesiac/kedy je splatná prvá splátka, a tak nie je zrejmé, kedy mala
žalobkyňa úver začať splácať a potom nie je možné ani s použitím jednoduchej matematiky vypočítať
deň konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ nie je zrejmá splatnosť poslednej splátky úveru, nemožno potom

ani podľa bodu 4.5 zmluvných dojednaní (na čo poukazuje žalovaná) dospieť k určeniu dňa konečnej
splatnosti úveru, aj keď podľa tohto bodu (4.5) deň splatnosti poslednej splátky úveru, je dňom konečnej
splatnostiúveru.Zuvedenéhodôvodurovnakoniejemožnéurčiťtermínyjednotlivýchsplátok.Splátkový
kalendár je z 27.12.2013 a nie je podpísaný žiadnou stranou. Z bodu 2.1 Zmluvných podmienok vyplýva,
že termín splatnosti splátky bude v prípade schválenia žiadosti stanovený na konkrétny deň medzi v
poradí prvým až pätnástym dňom..atď. Z uvedeného vyplýva, že v čase podpisu zmluvy, jej súčasťou

nebol splátkový kalendár, keďže termíny splátok mali byť určené až po podpise zmluvy. Z uvedeného
dôvodu tak zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti, ani termíny jednotlivých splátok, a teda sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkov.
Podľa názoru odvolacieho súdu tak bola nedôvodnou odvolacia námietka žalovanej, že deň splatnosti
poslednej splátky úveru (od ktorého odvodzovala žalovaná termín konečnej splatnosti úveru) je uvedený

v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, keďže toto oznámenie v čase podpisovania návrhu
žalobkyňou na uzatvorenie zmluvy ešte neexistovalo, nemohlo tak byť ani jeho súčasťou a ani bez
ďalšieho súčasťou uzatvorenej zmluvy. Odvolateľka obchádzala pri argumentácii ohľadom termínu
konečnej splatnosti úveru skutočnosť, že v zmluve neboli vôbec určené termíny splátok. Z obsahu
spisu vyplýva, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedený len počet splátok a výška

splátky, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Z dôvodu, že nie je uvedený dátum počiatku
povinnosti splácania úveru, nie je možné určiť ani dobu trvania zmluvy, ako ani jeho konečnú splatnosť.
Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, termíne prvej a poslednej splátky v listine označenej ako
Oznámenie veriteľa o schválení úveru nebol postačujúci, keďže predmetná listina predstavuje len
jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi. V tejto listine, ktorú žalobkyňa ako dlžník

nepodpísala, nedošlo k dvojstrannému prejavu vôle, a teda ani k zmluvnému konsenzu o obligatórnych
náležitostiach podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ. V čase podpisu zmluvy žalobkyňa ako spotrebiteľ ani
nemohlamaťvedomosťodobetrvaniazmluvyatermínekonečnejsplatnosti,vzhľadomnaodlišnýdátum
podpisu zmluvy a dátum oznámenia veriteľa, obsahujúci údaje o dátume splatnosti prvej a poslednej
splátky úveru. Žalobkyňa tak nemala možnosť dodatočne ovplyvniť údaje obsiahnuté v jednostrannom

právnom úkone veriteľa a absencia tejto obsahovej náležitosti mala za následok, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pre vznik zmluvy sa vyžaduje prejav vôle oboch zmluvných strán,
teda dlžníka i veriteľa, čo v danom prípade preukázané nebolo (vo vzťahu k namietanej obsahovej
obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ). Oznámenie veriteľa nebolo možné považovať
za súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom na postrádaný zmluvný konsenzus veriteľa i

dlžníka. Žalovanou označené súdne rozhodnutia sa nedostatkom zmluvného konsenzu, vyplývajúceho
z odlišného dátumu prejavu vôle, nezaoberali.
Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. f/ a k/ ZoSÚ. V zmluve je uvedená splatnosť úveru (počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane
úrokov): 85,15 eur, avšak v nej nie je uvedené, kedy je splatná prvá splátka, a tak nie je zrejmé, kedy

mal žalobca úver začať splácať a potom nie je možné ani s použitím jednoduchej matematiky vypočítať
termínkonečnejsplatnostiúveru.Pokiaľniejezrejmásplatnosťposlednejsplátkyúveru,nemožnopotom
ani podľa bodu 4.5 zmluvných dojednaní (na čo poukazuje žalovaná) dospieť k určeniu dňa konečnej
splatnosti úveru, aj keď podľa tohto bodu (4.5) deň splatnosti poslednej splátky úveru, je dňom konečnej
splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu (ak nebol určený termín prvej splátky) rovnako nie je možné určiť

termíny jednotlivých splátok. Z bodu 2.1 Zmluvných podmienok vyplýva, že termín splatnosti splátky
bude v prípade schválenia žiadosti stanovený na konkrétny deň medzi v poradí prvým až pätnástym
dňom..atď. Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podpisu zmluvy, nebola zrejmá splatnosť prvej splátky,
a teda ani konečnej splatnosti úveru. Z uvedeného dôvodu tak zmluva neobsahuje údaj o dobe trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani termíny jednotlivých splátok, a teda sa považuje za bezúročnú a

bez poplatkov.
Poukaz žalovanej na legislatívnu zmenu vo vzťahu k obsahovej náležitosti konečnej splatnosti úveru,
ktorá bola novelou ZoSÚ z vnútroštátnej zákonnej úpravy vypustená, bol bez právneho významu, keďže
dobatrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvere(vymedzeniečasovéhoúdajapočiatkuaukončeniazmluvy)zostala súčasťou vnútroštátneho práva. Počiatok a koniec konkrétneho obdobia splácania úveru musí
byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu a svojim podpisom
potvrdzuje svoju vôľu (súhlas) s vymedzenou dobou trvania zmluvy. S uvedeným záverom potom súvisí

aj možnosť posúdenia rozsahu záväzku spotrebiteľa, ako i možnosť s istotou a bez ťažkostí rozpoznať
dátum splatnosti prvej a poslednej splátky úveru. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom
úvere mala obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ). Doba trvania zmluvy mala byť konkrétne časovo
ohraničená, pričom táto obsahová náležitosť musela byť splnená už pri vzniku zmluvy, t. j. malo dôjsť

tiež k zmluvnému konsenzu o vymedzení počiatočného a konečného okamihu povinnosti spotrebiteľa
splácať poskytnutý úver, čo v posudzovanej veci preukázané nebolo. Uvedená obsahová náležitosť je
obsiahnutá aj v článku 10 ods. 2 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, týkajúceho
sa obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o úvere. Doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
(vymedzenie časového údaja počiatku a ukončenia zmluvy) ako obligatórna obsahová náležitosť zmluvy

zostala súčasťou aj vnútroštátneho práva.
Vzhľadom na dôsledok absencie vyššie uvedených obsahových obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ (doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorým je zákonná sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru (podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ), na ktorú súd prihliada ex offo (z úradnej

povinnosti), už nedostatok týchto obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol postačujúci
pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, bez potreby zaoberania sa prípadnou absenciou
ďalších obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Nebolo sporným, že žalovaná vyplatila žalobkyni sumu 1.277,05 eur, a že žalobkyňa žalovanej
zaplatila 3.065,40 eur. Suma bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej tak predstavuje sumu

1.788,35 eur (3.065,40-1.277,05), súd prvej inštancie tak správne žalobkyni priznal 1.788,35 eur titulom
bezdôvodného obohatenia žalovanej, získaného plnením žalobkyne žalovanej bez právneho dôvodu,
spolu s príslušným úrokom z omeškania (keď výška úroku z omeškania, ani počiatok omeškania
odvolaním neboli spochybnené).
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa

parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov
pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil.
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj rozhodnutia o náhrade

trov prvoinštančného a prvého odvolacieho konania (odvolacími námietkami nespochybnených).

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov tohto (druhého) odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods.

1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal
proti žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá
mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná), keď nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)