Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. máj 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoCsp/61/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216214220
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2216214220.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová v sporovej veci žalobcu: COFIDIS SA, číslo zápisu:
500280312, so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´ Ascq CEDEX 598
66, Francúzska republika, na území SR konajúci prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS
SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 50 595 628, so sídlom Bratislava, Einsteinova 11/3677,

zastúpeného splnomocnencom: URBÁNI & Partners s.r.o., IČO: 36 646 181, so sídlom Banská Bystrica,
Skuteckého 17, proti žalovanému: A. N., nar. X.XX.XXXX, bytom D. XXX, o zaplatenie 10.250,65
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
7Csp/78/2016-107 zo dňa 29. januára 2019 - III. a IV. výrok, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. r u š í a v zrušenom
rozsahu mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.výrokomuložilžalovanému povinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu 2.247,- Eur spolu s úrokom vo výške 16,13 % zo sumy 321,- Eur odo dňa 21.12.2014 do
16.06.2015, zo sumy 321,- Eur od 21.01.2015 do 16.06.2015, zo sumy 321,- Eur od 21.02.2015 do
16.06.2015, zo sumy 321,- Eur od 21.03.2015 do 16.06.2015, zo sumy 321,- Eur od 21.04.2015 do
16.06.2015, zo sumy 321,- Eur od 21.05.2015 do 16.06.2015 ako aj náklady spojené s výkonom

zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva vo výške 651,- Eur a to všetko do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku, II. výrokom konanie čiastočne čo do úrokov vo výške 16,13 % zo sumy
10.609,80 Eur odo dňa 08.07.2015 do 18.07.2016, zo sumy 10.250,65 Eur odo dňa 19.07.2016 do
zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 11.631,50 Eur od 21.12.2014 do 07.07.2015,
úrok z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 25,24 Eur od 08.07.2015 do 18.07.2016, poplatok za
oneskorené splátky vo výške 300,- Eur, paušálne náhrady nákladov vo výške 40,- Eur zastavil, III.

výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, IV. výrokom žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím a citáciou ustanovení § 9 ods. 2 písm. f), § 11 ods. 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch), § 553 ods. 1,
2, 3, Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné ustanovenia § 232 ods. 2, 3, 4, § 255 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne uzavrel, že žaloba je dôvodná v sume 2.247,-Eur s príslušenstvom ako aj v sume 651,-
Eur (náklady spojené s výkonom zabezpečovacieho práva), na úhradu, ktorých sa žalovaný zaviazal.
Vychádzal zo skutočností, že strany dňa 20.1.2014 uzavreli zmluvu o úvere č. 16845, na základe
ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 11.250,- Eur za účelom kúpy motorového vozidla
zn. Renault Master furgon 2.3 DCI L1H1P1, VIN VF1 MAF4CE44869395, ktorý sa žalovaný zaviazal

splácať počas 60 mesiacov mesačne po 321,- Eur vždy do 20 dňa príslušného kalendárneho mesiaca
od 20.2.2014 do 20.1.2019. Žalovaný uhradil žalobcovi celkovo 10 splátok po á 321,- Eur, ďalšie splátkyneuhrádzal, a preto ho žalobca listom zo dňa 19.6.2015 upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti
celého úveru s príslušenstvom a všetkými platbami, keďže žalovaný na výzvu nereagoval a bol v
omeškaní so splátkami úveru viac ako 3 mesiace, žalobca podľa bodu 20 Všeobecných podmienok

zmluvyatok8.dňuododňaodoslaniaoznámeniaotejtoskutočnostižalovanémuvyhlásilzasplatnýcelý
úver. Vzhľadom na zosplatnenie úveru k 7.7.2015 žalobca pristúpil k začatiu výkonu zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva v zmysle Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 16845
zo dňa 20.1.2014. Náklady hotových výdavkov spojených s výkonom zabezpečovacieho prevodu
vlastníckeho práva a poplatkov žalobca vyfakturoval faktúrami č. 15100356 zo dňa 17.6.2015, č. FV

160178 zo dňa 7.6.2016, č. FV 160229 zo dňa 4.7.2016. Splatnosť úveru je určená iba počtom
splátok 60, keď z tohto údaja nie ej pre spotrebiteľa pochopiteľné a zrozumiteľné, kedy je termín
konečnej splatnosti úveru, preto treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca po
vyhlásení splatnosti úveru zo dňa 29.6.2015, v ktorom vyzval na úhradu pohľadávok pristúpil k výkonu
zabezpečovacieho práva prevodu a motorové vozidlo žalovanému odobral dňa 6.6.2015. S poukazom
na § 553 Občianskeho zákonníka okresný súd konštatoval, že žalobca si v žalobe uplatňuje pohľadávku

vo výške 10.250,65 Eur s príslušenstvom a vôbec nerieši rozväzovaciu podmienku vlastníckeho práva.
Nebolo preukázané, žeby žalobca mal záujem o vrátenie zakúpeného motorového vozidla do vlastníctva
žalovanéhoaniposplateníceléhoúverusúrokmiapoplatkami.Dorealizáciezmluvyozabezpečovacom
prevode práva užíval žalovaný motorové vozidlo do 16.6.2009 a ku dňu odobratia vozidla dlhoval titulom
nezaplatených splátok v počte 7, čo predstavuje 2.247,- Eur. Okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol,

keď mal za to, že zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva nadobudol vlastníctvo k motorovému
vozidlu žalobca, ktorý nejaví snahu postupovať v zmysle § 553 Občianskeho zákonníka a po splatení
dlhu navrátiť vlastníctvo k motorovému vozidlu žalovanému. Podľa názoru okresného súdu žalobca koná
v rozpore s dobrými mravmi, keď jednak žiada od žalovaného zaplatenie celej kúpnej ceny zakúpeného
motorového vozidla a jednak si ponechať vlastníctvo k odobratému motorovému vozidlu, preto ak by

vyhovelžalobevplnomrozsahuprispelktomu,abysažalobcabezdôvodneobohatilnaúkoržalovaného.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že keďže sa žalobca domáhal zaplatenia sumy
10.250,65 Eur s príslušenstvom a bol úspešný čo do sumy 2.247,- Eur, úspešnosť žalobcu bola 22 % a
žalovaného 78 %. Nakoľko však žalovanému náhrada trov konania nevznikla, táto mu nebola priznaná.

5.ProtirozsudkuvýlučneIII.výroku(zamietnutiežalobyvozvyšku)aIV.výroku(otrováchkonania)podal
odvolanie žalobca, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, priznať mu nárok
na náhradu trov konania, alternatívne zrušiť a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval

tým, že nesúhlasí, že zmluva neobsahuje vymedzenie konečnej splatnosti úveru jasne a zrozumiteľne,
ani so záverom, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný sa so
žalobcom dohodli na splatnosti poslednej mesačnej splátky ku dňu 20.1.2019, ktorá je totožná s dobou
trvania zmluvy, a teda aj s termínom konečnej splatnosti úveru. Splatnosť poslednej mesačnej splátky
vyplýva z článku II. Zmluvy o úvere č. 16845 zo dňa 20.1.2014, ale je uvedená vo Finančnom pláne,

ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy (poukaz na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 11Co/31/2017). Nesúhlasí so závermi, že koná v rozpore s dobrými mravmi, keď jednak žiada od
žalovaného zaplatenie celej kúpnej ceny zakúpeného motorového vozidla a jednak si nárokuje ponechať
vlastníctvo k odobratému vozidlo, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, žeby žalobca mal záujem
o vrátenie zakúpeného motorového vozidla do vlastníctva žalovaného ani po splatení celého úveru s

úrokmi a poplatkami. Žalobcovi nie je zrejmé na základe akých skutkových zistení dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal, že by mal záujem o vrátenie zakúpeného motorového vozidla do vlastníctva
žalovaného ani po splatení celého úveru s úrokmi a poplatkami, resp. žalobcovi ani nie je zrejmé,
prečo by túto skutočnosť bolo vo vzťahu k prejednávanej veci potrebné preukazovať. Žalobca popri
úverovej zmluve uzatvoril so žalovaným aj Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo

dňa 20.1.2014, predmetom ktorej je zabezpečovací prevod vlastníckeho práva z dlžníka na veriteľa, a to
s rozväzovacou podmienkou úplného splatenia pohľadávky. Žalovaný však ani po vyhlásení splatnosti
a výzvy na úhradu dlžnej sumy neuhradil splatnú pohľadávku žalobcu, žalobca bol oprávnený pristúpiť k
uspokojeniu svojej pohľadávky prostredníctvom výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva,
kedy osobné motorové vozidlo žalobca odpredal tretej osobe. Poukázal na článok II. bod 2.6 Zmluvy o

zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, v zmysle ktorého je veriteľ oprávnený uskutočniť predaj
po vyhlásení splatnosti úveru. V zmysle bodu 2.5 toho istého článku zmluvy sa výkon zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva uskutoční cez predaj vozidla priamo tretej osobe. Je nepochybné, že
žalobca pristúpil k výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a pri jeho výkone postupoval vsúlade s uzavretou zmluvou. Práve s poukazom na § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka má žalobca za
to, že závery konajúceho súdu sú mylné, nakoľko tento nesprávne interpretuje podstatu a účel inštitútu
zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva (poukaz na rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo 49/2008).

Nesprávny je záver okresného súdu o tom, že žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenie celej
kúpnej ceny zakúpeného motorového vozidla a jednak má v záujme ponechať si vlastníctvo motorového
vozidla. Vzhľadom na omeškanie žalovaného žalobca pristúpil v súlade s článkom 20. Všeobecných
podmienok k vyhláseniu splatnosti úveru, kedy od žalovaného evidoval úhradu 10 mesačných splátok,
čomuzodpovedalnesplatenýzostatokistinyvovýške11.631,50Eur.Následnežalobcapristúpilkvýkonu

zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, pričom o výťažok získaný z výkonu zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva žalobca ponížil dlh žalovaného a v konaní si uplatnil sumu poníženú o
získanývýťažok,keďževýťažokzískanýzpredajavozidlatretejosobenepokrylcelúsplatnúpohľadávku.
Rozsudokpovažujezaarbitrárnyanepreskúmateľný,nakoľkopriposudzovanížalobcovhonárokuvôbec
nebral do úvahy tvrdenia uvádzané žalobcom a z odôvodnenia rozhodnutia ani nie je zrejmé, ako sa
s týmito skutočnosťami vyrovnal. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je zrejmé, ani ktoré skutočnosti

predkladané sporovými stranami pokladal súd za sporné a ktoré za nesporné, akými úvahami sa pri
rozhodovaní spravoval, ktoré dôkazy vykonal, a ktoré nevykonal.

6. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísanénáležitosti(§363CSP)ažeodvolateľvodvolanípoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutých zamietajúcich výrokoch v

medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (III. a IV. výrok) zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/,

c/ CSP) a vec mu vrátiť v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

8. Vyhovujúci I. výrok (vyhovujúci) ako aj II. výrok (čiastočné zastavenie) nebol napadnutý odvolaním
strán, preto nadobudli právoplatnosť.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu sa stal napadnutý zamietajúci III. výrok a IV. výrok o náhrade
trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu (nesúhlas s bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o
spotrebiteľských úveroch, nesúhlas so záverom, že žalobca nejaví snahu o postup podľa § 553
Občianskeho zákonníka a po splnení dlhu navrátiť vlastníctvo k motorovému vozidlu žalovanému) je

predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne s ohľadom právne posúdenie
žalobcovho nároku, tento čiastočne zamietol (suma 8.003,65 Eur ako rozdiel sumy 10.250,65 Eur a
sumy 2.247,- Eur, s príslušenstvom).

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch upravujúceho
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keď uzavrel, že uzavretá zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
teda spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).

12. Uzavretú zmluvu o úvere aj odvolací súd hodnotí za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel

správne aj súd prvej inštancie a nespochybnil ani žalobca. Žalobca ako právnická osoba poskytol v rámci
svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných
v úverovej zmluve. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnúnerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva,

že právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka má prednosť

pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

13. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva, o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto

náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

14. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

15. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba

niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné
obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu
k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť
právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových

zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla
od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu,

nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany
slabšej strany, teda spotrebiteľa. Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej

zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu (pozri rozhodnutie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 11Co/127/2015).

16. Odvolateľ v odvolaní argumentoval aj tým, že súd prvej inštancie pochybil, keď uzavrel, že zmluvu
uzavretú medzi (pôvodným) žalobcom a žalovaným dňa 20.1.2014 (č. 16845) je potrebné
posudzovať ako zmluvu, ktorá neobsahuje zákonom stanovené náležitosti tak podľa § 9 ods. 2 písm. f)

podľazákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vpredmetnejzmluvejepodľažalobcuuvedenýúdajsplatnosti
poslednej mesačnej splátky ku dňu 20.1.2019, ktorá je totožná s dobou trvania zmluvy.

17. Pokiaľ ide o posúdenie absencie obligatórneho údaju v zmluve, ktorým malo byť uvedenie doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9

ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v tomto sa odvolací súd so záverom prvoinštančného
súdu nestotožnil. V predmetnej zmluve je uvedený údaj o dobe trvania zmluvy definovaním dňa,
mesiaca a roka, konkrétne 20.1.2019 (čl. 4). Z predloženej úverovej zmluvy vyplýva dojednanie termínov
splatnosti úverových splátok tak, že prvá splátka je splatná dňa 20.2.2014, a každá nasledujúca jesplatná v 20. deň v mesiaci, doba trvania zmluvy je definovaná dňom 20.1.2019, zároveň je dohodnutý
počet splátok 60. Z uvedeného vyplýva, že posledná splátka a termín konečnej splatnosti úveru pri
počte 60 splátok vychádza logicky na 20.1.2019 (čo vyplýva aj z obsahu zmluvy ako označenie doby

trvania zmluvy). Hoci dátum 20.1.2019 nie je výslovne v zmluve uvedený ako termín konečnej splatnosti
zmluvy, má odvolací súd za to, že žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť (bez väčších komplikácií a
s istotou) identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností
vyplývajúcich z úverovej zmluvy, tým skôr, že nielenže zmluvy obsahuje údaje o počte splátok, dátume
prvej splátky, ale aj údaj o dobe trvania zmluvy 20.1.2019. Podľa odvolacieho súdu zmluva konkretizuje

termín konečnej splatnosti v podobe deň/mesiac/rok, pričom uvedený dátum sa zhoduje s presným
dátumom trvania zmluvy (doba trvania zmluva). Okrem toho veriteľ použil aj objektívne zistiteľné kritériá,
podľa ktorých spotrebiteľ musí v danom prípade vedieť aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru; uprednostnením výkladu „e ratione legis“ možno
konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o
spotrebiteľskýchúverochajvtedy,akveriteľpoužijeobjektívnezistiteľnékritériá,zktorýchjenepochybne

možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru bez akýchkoľvek pochybností
poskytuje relevantnú informáciu o tom, že dlžník bude musieť úver splácať do 20.1.2019 (v spojení
aj s dojednaním splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru potom
stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií na 20.1.2019), tým skôr,
že zmluva o úvere údaj dátum 20.1.2019 ako údaj o dobe trvania zmluvy. Keďže spotrebiteľ disponoval

informáciou, aká bola doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj údajom o konečnej splatnosti
poskytnutého úveru, je cieľ sledovaný § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnutý.

18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom predmetná zmluva o úvere
obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských

úveroch a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje v dôsledku
absencie týchto údajov za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) citovaného
zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť odvolacej námietky, že
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení o otázke
splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f)

zákona, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uzatvára, že
odvolanie žalobcu je v tomto smere dôvodné.

19. Vzhľadom potom na nesprávny právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu

obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere, ktorou je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sa potom súd prvej inštancie nezaoberal právnou a vecnou
dôvodnosťou žalobcom uplatňovaného zamietnutého nároku žalobcu vrátane úroku z omeškania/úroky
a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Uvedené
však nebráni súdu prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní o zvyškom nároku žalobcu posúdil

obsah úverovej zmluvy aj s poukazom na iné obligatórne náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľskýchúveroch,ktorýchmožnáabsenciabudespôsobovaťvkonečnomdôsledkubezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru. Rovnako je potrebné zaoberať sa otázkou, či si poskytovateľ úveru splnil svoje
predzmluvné povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a dostatočne skúmal
bonitu žalovaného, zároveň posúdiť, či zmluva neobsahuje (prípadne) neprijateľné podmienky, teda

také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 295 Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany, súd
môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci,
pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

20.Vprípadezistenia,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov,sumauhradenážalovanýmvovýške3.210,-
Eur (10 splátok x á 321,- Eur) nezahŕňa úroky ani prípadné poplatky a teda následne by sa odpočítala
v prospech žalovaného od výšky poskytnutého úveru, zároveň by bolo nutné odpočítať aj sumu 3.200,-
Eur, za ktorú žalobca predmetné motorové vozidlo po jeho odobratí žalovanému predal kúpnou zmluvou

zo dňa 30.5.2016.

21. Odvolací súd dáva do pozornosti, že či už v prípade zistenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov
alebonie,významnouzostávaskutočnosť,vakejvýškebolúveržalovanémuposkytnutýazatýmúčelomje potrebné vychádzať z obsahu úverovej zmluvy, z ktorej vyplýva celková výška spotrebiteľského úveru
(istina) 11.250,- Eur a nie suma 13.162,50 Eur uvedená žalobcom v žalobe. Pričom opak nateraz nebol
v konaní preukázaný a to ani s poukazom na obsah Finančného plánu (súhrnný prehľad platieb), ktorý

nie je ani účastníkmi podpísaný, teda nedošlo k dohode o jeho obsahu a ani úverová zmluva naň
neodkazuje, hoci tento obsahuje údaj - zostávajúci kapitál 13.162,50 Eur. Súd prvej inštancie teda
správne uzavrel, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 11.250,- Eur. V nadväznosti na uvedené
je významná aj skutočnosť akým spôsobom žalobca vyčíslil (pôvodne žalovanú sumu), keďže nebolo
preukázané poskytnutie úveru v sume 13.162,50 Eur, hoci aj v špecifikácii uplatneného nároku na

čl. 26 a nasl. zotrval na tom (nedôvodne), že úver bol poskytnutý v sume 13.162,50 Eur, a teda z
akých konkrétnych položiek pozostáva suma 11.631,50 Eur (nesplatená istina k 7.7.2015) ako aj suma
10.250,65 Eur, a neposlednom rade aká konkrétna čiastka zo sumy získanej z predaja predmetného
vozidla (3.200,- Eur) bola žalobcom (dôvodne) započítaná na nesplatenú istinu, zmluvný úrok, poplatok
za trvalý príkaz (špecifikácii uplatneného nároku na čl. 26 a nasl.). V neposlednom rade bude potrebné,
aby si súd prvej inštancie ujasnil aj aká konkrétna suma (vrátane úrokov z omeškania a úrokov) zostala

predmetom konania, po zohľadnení právoplatných I. a II. výrokoch napadnutého rozsudku.

22. Žalobca v odvolaní nesúhlasí so závermi, že koná v rozpore s dobrými mravmi, keď jednak žiada od
žalovaného zaplatenie celej kúpnej ceny zakúpeného motorového vozidla a jednak si nárokuje ponechať
vlastníctvo k odobratému vozidlo, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, žeby žalobca mal záujem

o vrátenie zakúpeného motorového vozidla do vlastníctva žalovaného ani po splatení celého úveru s
úrokmi a poplatkami, keď mu nie je zrejmé, na základe akých skutkových zistení dospel okresný súd
k záveru, že nepreukázal, že by mal záujem o vrátenie zakúpeného motorového vozidla do vlastníctva
žalovaného ani po splatení celého úveru s úrokmi a poplatkami, resp. žalobcovi ani nie je zrejmé, prečo
by túto skutočnosť bolo vo vzťahu k prejednávanej veci potrebné preukazovať.

23. Zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 20.1.2014 uzavretej medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyplýva, že táto bola uzavretá v súvislosti s úverovou
zmluvou č. 16845 zo dňa 20.1.2014, a to za účelom zabezpečenia splatenia všetkých pohľadávok
veriteľa vzniknutých voči dlžníkovi na základe alebo v súvislosti s úverovou zmluvou.

Žalobca a žalovaný sa v súlade s § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodli, že vlastnícke právo
k vozidlu sa z dlžníka na veriteľa prevádza bez ohľadu na odovzdanie a prevzatie vozidla, okamihom,
ktorý bezprostredne nasleduje po tom, čo dlžník nadobudol vlastnícke právo k vozidlu podľa kúpnej
zmluvy uzavretej medzi dlžníkom a predávajúcim, a to s rozväzovacou podmienkou úplného
splatenia pohľadávky podľa odseku 1.3. tejto zmluvy. Kúpna zmluva s predávajúcim je uzavretá súčasne

s úverovou zmluvou. Podľa bodu 2.2, dňom prevodu vlastníckeho práva k vozidlu podľa tejto zmluvy sa
veriteľ stáva výlučným vlastníkom vozidla so všetkými právami s týmto vlastníctvom spojenými. Podľa
bodu 2.3 dlžník bude po celú dobu dočasného vlastníctva veriteľa k vozidlu v evidencii motorových
vozidiel vedený ako držiteľ vozidla a veriteľ ako vlastník. Podľa bodu 2.5, výkon zabezpečovacieho
prevodu vlastníckeho práva bude uskutočnený cez predaj vozidla priamo tretej osobe. Veriteľ bude pri

predaji postupovať s náležitou starostlivosťou za účelom dosiahnutia primeranej ceny. Výťažok z predaja
bude použitý na splatenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi podľa odseku 2.7 tejto zmluvy, avšak dlžník
je povinný naďalej splatiť zvyšnú časť veriteľovi v prípade, ak výťažok z predaja nepostačuje na pokrytie
pohľadávky veriteľa. Podľa bodu 2.6 veriteľ je oprávnený uskutočniť predaj po vyhlásení splatnosti úveru
podľa článku 20. úverovej zmluvy. Zároveň z obsahu spisu vyplýva, že listom zo dňa 29.6.2015 bola

vyhlásená splatnosť úveru č. 16845 výške 11.631,50 Eur s príslušenstvom k 7.7.2015 a zároveň bol
žalovaný vyzvaný k jej úhrade. Podľa protokolu o prijatom vozidle k zmluve zo dňa 16845 (na č.l. 83)
bolo predmetné vozidlo dňa 16.6.2015 žalobcom odovzdané spoločnosti Aukčné centrum s.r.o. Kúpnou
zmluvou zo dňa 30.5.2016 bolo predmetné motorové vozidlo predané (kupujúci : F. P.) za kúpnu cenu
3.200,- Eur.

24. Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným
prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“).
Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej
veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133), ods. 3 uspokojením

zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol, ods. 4 pri zabezpečovacom
prevode práva spojeného s cenným papierom sa postupuje primerane podľa osobitného predpisu.25. S poukazom na námietku žalobcu označenú v odseku 22 odvolací súd konštatuje, že záver
okresného súdu o tom, že žalobca koná v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti so zmluvou o
zabezpečovacom prevode práva, je prinajmenšom predčasný. Súd prvej inštancie uvedený záver

uviedol bez toho, aby sa zaoberal obsahom samotnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, resp.
obsahom samotného spisu s poukazom na uvedené v odseku 23. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
v tejto časti vôbec neobsahuje úvahy súdu prvej inštancie ale ani žiadne skutkové zistenia o tom, ako
a na základe čoho dospel k záverom, že žalobca žiada jednak od žalovaného zaplatenie kúpnej ceny
zakúpeného motorového vozidla a jednak si ponechať vlastníctvo k odobratému motorovému vozidlu,

ako aj záver o tom, že žalobca nejaví snahu postupovať podľa § 553 Občianskeho zákonníka. Pritom
samotný súd prvej inštancie v odseku 23 konštatuje, že žalobca po vyhlásení splatnosti úveru, pristúpil
k výkonu zabezpečovacieho práva prevodu a motorové vozidlo žalovanému odobral (dňa 6.6.2015), a
zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi náklady spojené s výkonom zabezpečovacieho prevodu
práva v sume 651,- Eur (I. výrokom rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť).

26. Keďže súd prvej inštancie dôkladnejšie a podrobnejšie nevysvetlil ako a prečo dospel k svojim
záverom o zamietnutí žaloby vo zvyšku napadnutého rozsudku (bližšie odsek 25 rozhodnutia
odvolacieho súdu), tiež jeho skutkové zistenia ohľadom ne/postupu podľa § 553 Občianskeho zákonníka
(vrátane predaja motorového vozidla) si navzájom odporujú, odvolací súd jeho závery v odseku 27
odôvodnenia napadnutého rozsudku nemôže riadne preskúmať a zaujať k nich relevantné stanovisko.

Naviac tieto závery vyznievajú arbitrárne.

27. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

29. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

30. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

32. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s
námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia (pozri uznesenie NS SR sp.zn. 8 Sžo/191/2010). Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím
procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej

nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. O takýto prípad išlo i v prejednávanej veci, keďže
z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé vyššie uvedené pochybenia pri
jeho odôvodňovaní.

33. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie uvedené v odseku 31 mali za
následok, že rozhodnutie v napadnutých výrokoch nespĺňa požiadavky obsiahnuté v ustanovení § 220
ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozsudku. Jedná sa o závažné procesné
pochybenie, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a zároveň
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom (písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, v ňom uvedené skutkové zistenia si navzájom

obsahovo odporujú), pričom pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup
súdu, ktorý znemožňuje strane realizáciu tých procesných práv a právom chránených záujmov, ktoré
jej procesný predpis priznáva na zabezpečenie práv a oprávnených záujmov. Porušením uvedeného
práva na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane (okrem upretia práva dozvedieť sa
o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi).

34. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa

strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

35. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady

a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod

odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

36. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť

priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

37. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku III. ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania zrušil
(§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom

rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

38. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného (zamietnutého) nároku,

za tým účelom v súlade s ustanovením § 295 Civilného sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho
výsledky opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a
následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).