Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. júl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/187/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115225866
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115225866.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: VK Invest Group, s.r.o., IČO: 36
291 731, so sídlom Trnava, V. Clementisa 13, zastúpeného splnomocnencom: KUČERA & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Hlohovec, SNP 6, proti žalovanému: Z. R., nar. XX.X.XXXX, bytom U., Ľ. W. XXXX/XX,
zastúpeného AK: JUDr. Eva Koleničová, so sídlom Trnava, Paulínska 20, o určenie, že nehnuteľnosti

nie sú zaťažené záložným právom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
19C/475/2015-194 zo dňa 27. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom v poradí žalobu zamietol, II. výrokom

rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 657, § 151a, § 151b ods. 1, §
151md ods. 1 Občianskeho zákonníka137,35 ods. 1, 3, § 40 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods.
1, 2, § 51, § 151p ods. 1 písm. a), § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné
ust. § 137, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobe nie je možné vyhovieť. Žalobca má na požadovanom
určení existencii záložného práva naliehavý právny záujem, keď predmetná žaloba je prostriedkom
odstránenianeistotyprávnehopostaveniažalobu.Akoprejudiciálnuotázkuriešil,čidošlomedzistranami
sporu k uzavretiu zmluvy o pôžičke - odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov titulom zmluvy o
pôžičke, keď záložné právo zriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke, má

vo vzťahu k zmluve o pôžičke akcesorickú povahu. Medzi účastníkmi konania došlo tak písomne
ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke a finančné prostriedky boli skutočne žalobcom prijaté
pri podpise zmluvy. Uvedené vyplýva zo zmluvy o pôžičke, ktorej podpisom žalobca zastúpený E. P.
potvrdil ich prevzatie. Svedkyňa E. P. pred súdom nepoprela podpísanie zmluvy o pôžičke, že uzatvárala
zmluvy za spoločnosť o prevode nehnuteľností, má ukončené vysokoškolské vzdelanie, odbor právo. V
konaní nebolo žalobcom žiadnym spôsobom vyvrátené, že finančné prostriedky neboli odovzdané pri

podpise zmluvy o pôžičke. Okresný súd neuveril tvrdeniu svedkyne, že finančné prostriedky odovzdané
neboli, keď zo zmluvy zreteľne vyplýva, že jej podpisom dlžník potvrdzuje ich prevzatie. Ak by fakticky
k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, nebol ani dôvod uzavrieť zmluvu o zriadení záložného
práva, čím dlžník opätovne deklaroval, že má dlh voči veriteľovi, na zabezpečenie ktorého mu zakladá
nehnuteľnosti. Bolo by absolútne nelogické uzatvárať záložnú zmluvu v prípade, ak by neexistoval dlh.
Zo zmluvy nevyplýval iný spôsob vyplatenia finančných prostriedkov z pôžičky. Následné tvrdenie, že

osobakonajúcazadlžníkanemalavedomosťotom,čopodpisuje,nemožnovyhodnotiťinakakoúčelové,
a v podstate takéto tvrdenie je i irelevantné, nakoľko je na zodpovednosti toho, kto takýto úkon urobil, žeúkon vykonal bez toho, aby sa oboznámil s jeho obsahom. Je viac ako nepravdepodobné, aby zástupca
žalobcu - E. P. ,,nevedomky“ podpísala dve zmluvy - Zmluvu o pôžičke a Záložnú zmluvu, zvlášť s
poukazom na skutočnosť, že E. P. uzatvárala za spoločnosť nie bezvýznamné právne úkony. Naopak,

z jej výpovede vyplýva, že uzatvárala zmluvy o prevode nehnuteľností. Bezvýznamná pri tom nie je
ani skutočnosť, že má vysokoškolské právnické vzdelanie, teda má vedomosť o obsahu, záväznosti a
právnych následkoch takýchto právnych úkonov. O tom, že zmluva o pôžičke bola skutočne uzavretá
a došlo k plneniu svedčí aj skutočnosť, že žalobca musel, resp. mal, resp. mohol mať vedomosť o
tom, že došlo k zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností, keď bez doručenia tohto rozhodnutia

zmluvným stranám by nedošlo k povoleniu vkladu záložného práva. Ak by teda nebola poskytnutá
pôžička a bolo by zriadené záložné právo na jej zabezpečenie, je potom otázne, prečo sa žalobca
nedomáhal nápravy. Skutočnosť, že žalovaný nemal finančné prostriedky z predmetnej pôžičky vedené
v účtovníctve, nie je dôkazom, že neboli žalobcovi poskytnuté, napokon táto skutočnosť je irelevantná,
nakoľko za vedenie účtovníctva si zodpovedá spoločnosť. Keďže zmluva o pôžičke bola platne uzavretá,
zaoberal sa okresný súd argumentáciou žalobcu - premlčaním zabezpečenej pohľadávky, čím podľa

žalobcu došlo i k premlčaniu záložného práva, s čím sa nestotožnil. Premlčanie nemá za následok zánik
pohľadávky, iba jej nevymáhateľnosť. Z výkladu k ustanoveniu § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý upravuje zánik záložného práva, vyplýva, že v prípade, ak bola platná pohľadávka zabezpečená
záložným právom, záložné právo nezaniká premlčaním pohľadávky. To znamená, že záložné právo
zostáva v platnosti, ak medzičasom dôjde k premlčaniu, avšak nie k zániku pohľadávky. V prípade zániku

pohľadávky zaniká i samotné záložné právo (JUDr. Imrich Fekete, CSc. "Občiansky zákonník Veľký
komentár", Eurokódex, s.r.o..). Keďže pohľadávka zabezpečená záložným právom nezanikla, nemohlo
zaniknúť ani záložné právo.

4. Záverom uzavrel, že s poukazom na § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku návrh žalobcu na

vykonanie dôkazu - výsluch svedka Q. P. (prednesený na poslednom pojednávaní, na preukázanie,
či došlo k prevzatiu finančných prostriedkov pri uzavretí zmluvy o pôžičke) nepripustil. Žalobca už v
samotnej žalobe namietal, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, teda
mal už vtedy vedomosť o tom, že táto skutočnosť je v konaní sporná. Uznesením č. k. 19C/475/2015-39
zo dňa 16.11.2016 bol žalobca vyzvaný, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.8.2016, v

ktorom žalovaný trval na tom, že k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo. Žalobca bol poučený,
že má označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení s tým, že na neskôr predložené a označené
skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 9.12.2016, ani následne takýto
dôkaz nenavrhoval. Ostatné predložené listinné dôkazy nevyhodnocoval, nakoľko nemali žiadny vplyv
na rozhodnutie vo veci.

5. Prvoinštančný súd priznal žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť, a priznať mu nárok
na náhradu trov konania, vrátenie odvolacieho konania. Poukázal na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h)
Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že záverom, že medzi účastníkmi konania došlo tak
písomne, ako i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke, je zjavne arbitrárny, nemajúci oporu a v rozpore s
výsledkami vykonaného dokazovania a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní

nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by medzi sporovými stranami došlo k vzniku právneho
vzťahu zo zmluvy o pôžičke, keď nebolo v zhode s požiadavkami vyplývajúcimi z ustálenej
rozhodovacej súdnej praxe náležite preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky žalovaným
ako veriteľom žalobcovi ako dlžníkovi. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje
veriteľ, pričom sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie

preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/403/2014). Nakoľko žalobca ako dlžník, v konaní poprel prevzatie finančných prostriedkov
na základe zmluvy o pôžičke, v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie, nemá povinnosť preukázať
svoje tvrdenie o neprevzatí predmetu pôžičky, keďže negatívna skutočnosť sa preukázať nedá, a
preto dôkazné bremeno o skutočnosti, že žalovaný peniaze ako pôžičku odovzdal žalobcovi prešlo na

žalovaného ako veriteľa, ktorý tvrdí, že pôžička bola riadne poskytnutá. Odklon o tejto rozhodovacej
praxe v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie absolútne žiadnym spôsobom nezdôvodnil, žiadnym
spôsobom sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu obsiahnutou v podaní zo dňa 18.2.2019.
Napadnutý rozsudok je v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 a ods. 3 Civilného sporového poriadku.Ustanovenie zmluvy o pôžičke, podľa ktorého „Prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojím podpisom
na zmluve“ nie je spôsobilé s náležitou dôkaznou silou preukázať, že žalovaný ako veriteľ reálne
(skutočne) odovzdal predmet pôžičky žalobcovi ako dlžníkovi, a to najmä s poukazom na výpoveď

svedka - JUDr. E. P. (vtedajšej konateľky žalobcu), ktorá poprela prevzatie finančných prostriedkov
deklarované v zmluve o pôžičke. Uviedla, že podpis na zmluve o pôžičke patrí jej, avšak si nie je
vedomá, že by túto zmluvu o pôžičke podpísala a tiež poprela, že by jej boli finančné prostriedky
vo výške 150.000.000,- Sk vyplatené v hotovosti, resp. uviedla, že od žalovaného nikdy neprijala
žiadne peniaze, a že nikdy nebola u žiadneho notára s vedomím toho, že podpisuje zmluvu o pôžičke.

Svedkyňa rovnako ako žalobca, popierajú prevzatie finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom
pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičky, čím s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax
dôkazné bremeno na preukázanie toho, že k odovzdaniu predmetu pôžičky skutočne došlo, prešlo na
žalovaného. Nie je postačujúce poukazovať na ustanovenie zmluvy o pôžičke, v ktorej je uvedené, že
dlžník svojím podpisom na zmluve potvrdzuje prevzatie peňazí, o to viac, ak zo všetkých okolností veci je
absolútne pochybné odovzdávanie hotovosti v sume 150.000.000,-Sk bez preukázania reálneho pôvodu

uvedených finančných prostriedkov, či už na strane osoby žalovaného ako veriteľa, alebo jeho otca, od
ktorého, ako uviedol žalovaný, obdržal uvedené finančné prostriedky ako dar. Článok I. zmluvy o pôžičky
je neurčitý, keď v prvej vete sa konštatuje, že žalovaný ako veriteľ už požičal žalovanému ako dlžníkovi
určenú sumu, akoby k poskytnutiu pôžičky došlo v minulosti, pričom v druhej vete sa v prítomnom
čase konštatuje, že prevzatie peňazí potvrdzuje žalovaný ako dlžník svojím podpisom na zmluve, akoby

naopak k poskytnutiu pôžičky došlo v prítomnosti pri podpise zmluvy. Okrem tvrdenia žalovaného v
jeho výpovedi na pojednávaní dňa 27.2.2019, že finančné prostriedky žalobcovi konajúcom JUDr. E.
P. odovzdal v hotovosti v dome u jeho otca, žalovaný neponúkol súdu žiadny dôkaz na preukázanie
uvedeného tvrdenia, a ani žiadny nepriamy dôkaz, ktorým by uvedené podporil. Výpoveď žalovaného je
absolútne nevierohodná a nepresvedčivá, nie je súladná so skutočným stavom. Žalovaný vo výpovedi

uviedol, že peniaze v hotovosti vyplatil žalobcovi konkrétne vtedajšej konateľke JUDr. P. v dome u jeho
otca a následne išli do Serede k notárovi, kde sa podpísali zmluvy, pričom z overovacej doložky podpisu
konateľky žalobcu na predmetnej zmluve vyplýva, že konateľka žalobcu zmluvu o pôžičke vlastnoručne
podpísala pred pracovníčkou overujúcou jej podpis. Považuje za nelogické a vzhľadom na sumu pôžičky
za absolútne nepravdepodobné, aby žalovaný bez toho, aby konateľka žalobcu podpísala zmluvu o

pôžičke a záložnú zmluvu (ktoré dokumenty preukázateľne podpísala až u notára v Seredi) vyplatil jej
predtým v dome jeho otca v U. čiastku 150.000.000,- Sk v hotovosti a následne nechal ju ísť osamote aj s
peniazmi vlastným autom do Serede k notárovi, čím by sa vystavil riziku, že by konateľka žalobcu mohla
následne odmietnuť podpis zmluvy a pritom by bez príslušného potvrdenia o prevzatí mala k dispozícii
sumu 150.000.000,- Sk. Ďalej uviedol, že mu bolo z predmetnej pôžičky vrátených 30.000.000,- Sk

v roku 2009, ktoré použil tak, že si založil svoju spoločnosť AVOX, s.r.o., nakúpil si nehnuteľnosti,
ktoré stále využíva. Ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 14.11.2016 predložil žalovaný kópiu ním
vystavenej kvitancie zo dňa 21.1.2009 k spomínanej čiastkovej úhrade jeho pohľadávky zo zmluvy o
pôžičke. Poukázal na to, že podľa výpisu z Obchodného registra bola spoločnosť žalovaného AVOX,
s.r.o. založená ešte v roku 2008 (cca 1,5 mesiaca po uzatvorení zmluvy o pôžičke), pričom v súvahe za

rok 2009, v ktorom roku mala byť žalovanému vrátená čiastka 30.000.000,- Sk, za ktorú podľa jeho slov
nakúpil nehnuteľnosti na spoločnosť AVOX, s.r.o., bol vykázaný majetok spoločnosti v hodnote 277.037
Sk, z toho nehnuteľnosti, konkrétne stavby v hodnote 78.103,- Sk, ktorá hodnota sa oproti bezprostredne
predchádzajúcemu účtovnému obdobiu žiadnym spôsobom nezmenila, z čoho vyplýva, že v danom roku
2009 žalovaný žiadnu nehnuteľnosť nekúpil, a to ani v nadchádzajúcom zdaňovacom období roka 2010,

kedy spoločnosť už odpredal občanovi Poľskej republiky a novým konateľom sa stala iná osoba, nakoľko
v prípade deklarovaného nákupu nehnuteľností za 30.000.000,- Sk by zrejme k prevode spoločnosti na
inú osobu nedošlo. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal nákup čo i len jedinej nehnuteľnosti, a
preto celé tvrdenia o vrátení sumy 30.000.000,- Sk považuje žalobca za vymyslené a účelové, ktorým sa
žalovaný snaží zakryť deklarované poskytnutie pôžičky žalobcovi v sume 150.000.000,- Sk, z ktorej mu

vraj žalobca mal vrátiť čiastku 30.000.000,- Sk, ktoré vrátenie poprela tak vtedajšia konateľka žalobcu
JUDr. P., ako aj Mgr. R. v podanej žalobe. Poukázal na celú výpoveď svedkyne P., z ktorej vyplýva,
že len potvrdila, že podpis na zmluve o pôžičke patrí jej, avšak poprela, že v čase
podpisu tejto zmluvy o pôžičke mala vedomosť, že ide o zmluvu o pôžičke s tam uvedeným obsahom.
Pri podpise zmluvy o pôžičke nemohlo dôjsť zo strany svedkyne JUDr. E. P. (konajúcej za žalobcu ako

dlžníka) k takému prejavu vôle, ktorý sa na vznik uvedeného právneho úkonu vyžaduje, tzn. z jej strany
nešlo o prejav vôle urobený slobodne a vážne, resp. v danom prípade jej vôľa absentovala úplne, a
preto v danom prípade nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Ak by fakticky k odovzdaniu
predmetu pôžičky nedošlo, nebol dôvod uzatvoriť ani zmluvu o zriadení záložného práva. Uvedené kokolnostiam podpisu zmluvy o pôžičke platí aj pre zmluvu o zriadení záložného práva, keď svedkyňa len
potvrdila, že podpis na zmluve o zriadení záložného práva patrí jej, avšak poprela, že v čase podpisu
tejto zmluvy o zriadení záložného práva mala vedomosť, že ide o zmluvu o zriadení záložného práva.

Ani pri podpise tejto zmluvy o zriadení záložného práva nemohlo dôjsť zo strany svedkyne JUDr. E.
P. k takému prejavu vôle, ktorý sa na vznik uvedeného právneho úkonu vyžaduje, a preto nemožno
považovať uzatvorenú zmluvu o zriadení záložného práva za platnú. Z uvedeného teda vyplýva, že
ak by svedkyňa ako konateľka žalobcu vedela, že podpisuje zmluvu o zriadení záložného práva na
zabezpečenie pohľadávky žalovaného titulom pôžičky, z ktorej finančné prostriedky nikdy neobdžala,

takúto zmluvu by nikdy nepodpísala. Tvrdenie svedkyne, že nemala vedomosť o tom, čo podpisuje
okresný súd vyhodnotil ako účelové a irelevantné, s poukazom na to, že svedkyňa má vysokoškolské
právnické vzdelanie a za žalobcu uzatvárala aj zmluvy o prevode nehnuteľností. Svedkyňa JUDr. E. P.
nie je spoločníčkou ani konateľkou žalobcu od 10.11.2011, teda ani vo vzťahu k žalobcovi ani vo vzťahu
k žalovanému nemá žiadny záujem na výsledku predmetného konania. Nebol daný žiaden dôvod na to,
aby sa svedkyňa prípadnou krivou výpoveďou vystavovala nebezpečenstvu trestnoprávneho postihu. Z

jej výpovede jednoznačne vyplynulo, že skutočným dôvodom uzatvorenia spornej zmluvy o pôžičke a
záložnej zmluvy nebolo reálne poskytnutie pôžičky žalobcovi ale získania finančnej a majetkovej kontroly
nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne jeho otcom, ktorý na tento účel využil žalovaného,
aby tak deklaroval svoju pohľadávku voči spoločnosti. Svedkyňa vysokú školu začala študovať v roku
2006 a ukončila ju v roku 2012, je jasné, že v čase podpisovania zmluvy o pôžičke nemala žiadne

vysokoškolské právnické vzdelanie, mohla byť nanajvýš študentkou druhého ročníka vysokej školy,
preto ju nebolo možné považovať v čase podpisu zmluvy o pôžičke za osobu odborne zdatnú nad
rámec bežného človeka s priemerným vzdelaním. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu (najmä
Katastrálneho zákona, alebo Občianskeho zákonníka) nevyplýva, že povolenie vkladu vecného práva
(teda aj záložného práva) je podmienené doručením rozhodnutia o jeho povolení zmluvným stranám,

ako to konštatuje okresný súd. Doručovanie rozhodnutia o povolení vkladu je úkonom nasledujúcim
až po tom, ako príslušný kataster vklad povolí. Pokiaľ mal okresný súd na mysli situáciu, že žalobca
sa musel resp. sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k zápisu záložného práva v katastri nehnuteľností
na základe doručeného rozhodnutia o povolení jeho vkladu, uvedené nebolo v konaní preukázané, ani
preukazované, pričom nie zrejmé, či a kto prevzal príslušné rozhodnutie o povolení vkladu. Svedkyňa

v zhode s výpoveďami druhej v súčasnosti nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I. R., ktoré učinila v
rôznych trestných konaniach (mali by byť obsahom predmetného súdneho spisu) uviedla, že osobou,
ktorá spoločnosť žalobcu v čase deklarovanej pôžičky fakticky riadila a ovládala bol E. R., otec
žalovaného, ktorý mal na všetky úkony plnú moc, a preto aj s poukazom na uvedené je zrejmé, že
o doručenom rozhodnutí sa nemusela dozvedieť žiadna z konateliek žalobcu, keďže ho mohol na

základe plnej moci prevziať E. R.. Skutočnosť, že žalobca neevidoval predmetnú pôžičku vo svojom
účtovníctve, je právne významná z hľadiska posúdenia platnosti vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o
pôžičke, keďže je nepravdepodobné, že by pri poskytnutom objeme finančných prostriedkov, spoločnosť
žalobcu neevidovala takýto extrémny záväzok vo svojom účtovníctve a nevykazovala ho v nasledujúcich
rokoch ani vo svojej daňovej evidencii. V danom prípade však nebol dôvod viesť uvedenú predstieranú

pohľadávku žalovaného v účtovníctve žalobcu, pretože k poskytnutiu deklarovanej pôžičke nikdy reálne
neprišlo.

7. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že
premlčaním zabezpečenej pohľadávky (z predmetnej zmluvy o pôžičky v prípade, ak by bola jej

existencia preukázaná) došlo i k premlčaniu záložného práva, nakoľko uvedený právny názor podľa
okresného súdu nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Opätovne poukázal na rozsudky NS
ČR sp. zn. 21Cdo 1918/2005, sp. zn. 21Cdo 2185/2009), ktorých závery sú preberané a akceptované
v rozhodovacej praxe slovenských súdov (rozsudok Okresného súdu Pezinok 5C/257/2011, rozsudok
Okresného súdu Trnava sp. zn. 33C/2/2017, Krajský súd v Prešove sp. zn. 23Co/151/2016). Odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe žiadnym spôsobom nezdôvodnil, nevysporiadal sa ani s argumentáciou
žalobcu v podaní zo dňa 18.2.2019. Pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke je v súčasnosti
premlčaná, nakoľko lehota splatnosti pôžičky uplynula dňom 13.8.2009 (s tým, že aj naďalej tvrdí, že
k jeho platnému uznaniu nikdy neprišlo, pretože podpis na žalovaným predloženom uznaní dlhu nie
je podpisom nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I. R., resp. bol získaný pod nátlakom, prípadne iným

nezákonným spôsobom, pričom s platnosťou predmetného uznania dlhu sa okresný súd vzhľadom na
prezentovaný právny názor ani ďalej nezaoberal), tak uvedeným premlčaním pohľadávky žalovaného
voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, došlo súčasne aj k premlčaniu záložného práva zriadeného k
nehnuteľnostiam žalobcu na zabezpečenie predmetnej pohľadávky žalovaného. Ustanovenie § 151mdods. 1 Občianskeho zákonníka sa otázkou premlčania záložného práva vôbec nezaoberá, upravuje len
jeden z viacerých dôvodov zániku (nie premlčania) záložného práva, ku ktorému dochádza spravidla
zánikom zabezpečenej pohľadávky. Žiadnym výkladom tohto ustanovenia nevyplýva skutočnosť, že

premlčaním zabezpečenej pohľadávka súčasne nedochádza aj k premlčaniu záložného práva, a preto
aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na daný skutkový stav veci je absolútne vylúčená, keďže
v danom ustanovení nie je právne riešená otázka premlčania záložného práva ako následok premlčania
zabezpečenej pohľadávky. Premlčateľnosť záložného práva vyplýva najmä z § 100 ods. 2 prvá a
tretia veta Občianskeho zákonníka. Takáto premlčané záložného právo nemožno v prípade vznesenej

námietky premlčania vykonať, nakoľko by jeho výkon smeroval k uspokojeniu premlčanej pohľadávky, čo
je v rozpore s tým, že premlčaním sa pohľadávka mení na tzv. naturálnu pohľadávku, ktorú nie je možné
uspokojiť z výťažku zo speňaženia zálohu, nakoľko nejde o dobrovoľné plnenie, ale plnenie dosiahnuté
na základe núteného výkonu práva, ktoré v prípade premlčania nemožno priznať, a teda nemožno
ani vykonať (v rámci výkonu záložného práva speňažením zálohu). V danom prípade tak premlčanie
pohľadávky a teda aj premlčanie záložného práva jednoznačne spôsobuje aj zánik záložného práva,

keďže ho nie je možné už vykonať, nakoľko je nevykonateľné a nie je daný žiadny dôvod na jeho ďalšie
trvanie, a tak jediným účinným právnym prostriedkom ako môže záložný dlžník dosiahnuť zrušenie resp.
výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností je žaloba o určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené
záložným právom záložného veriteľa.

8. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
Okresný súd správne vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania, že JUDr. P. bola oprávnená
podpísať/uzavrieť zmluvu o pôžičke ako aj záložné zmluvy, že pôžička reálne poskytnutá nebola, keď
sám žalobca v podanej žalobe na strane 2 v ods. 5 uvádza, že pôžička žalobcovi síce poskytnutá bola
v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke, ale problém videl v tom, že údajne nemala druhá konateľka

Mgr. I. R. o predmetnej pôžičke vedomosť, že pôžička reálne poskytnutá nebola, že druhá konateľka
žalobcu nevedela o tom, že bola poskytnutá pôžička na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008,
keď vykonaným dokazovaním ako aj predložením listinných dôkazov, najmä dôkazu z Okresného úradu
Levice, katastrálny odbor- Rozhodnutie číslo vkladu V 1291/11 zo dňa 14.6.2011 vrátane kúpnej zmluvy
zo dňa 5.4.2011 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou PERIUM, s.r.o. (v Predloženej kúpnej zmluve

sama konateľka Mgr. I. R. u v roku 2011 vyhlásila v čl. V. bod 2, že žalobca ako dlžník čiastočne vyrovnal
pohľadávku v prospech žalovaného v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008). Za preukázané
považuje uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, ako aj zmluvy o zriadenom záložnom práve zo
dňa 13.8.2008 medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca v žalobe tvrdí, že boli na základe kvitancie zo
strany žalovaného odbremenené ešte v roku 2009 niektoré nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Medzi

stranami sporu je nesporné, že bola vystavená kvitancia a časť nehnuteľností bola odbremenená zo
záložného práva v prospech žalovaného, a to už od roku 2009. V konaní nie je podstatné, či zmluvu o
pôžičkeajejpostupnésplácaniežalobcariadnezaúčtovalvosvojomúčtovníctve,ideointernézáležitosti
žalobcu, v konečnom dôsledku žalobca ani nepredložil svoje účtovníctvo za predmetné obdobia a tak
svoje tvrdenie ani v tejto časti nepreukázal. V konaní, na ktoré nesprávne poukazuje žalobca (rozsudok

Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdy SR sp. zn.
2Cdo 293/2008, 4Cdo 138/2009) sa v zmluve nenachádzal text „Prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník
svojim podpisom na tejto zmluve“, ale Dňom podpísania zmluvy dlžník potvrdil prevzatie pôžičky v
uvedenej sume. Ide o diametrálne odlišný prípad, v prejednávanej veci konštatovanie na zmluve, ktorú
žalobca podpísal, už len potvrdil, že k prevzatiu peňazí prišlo, v prípade, ktorým argumentuje žalobca

ešte len malo k prevzatiu prísť v DEŇ podpisu zmluvy. Potvrdenie o prevzatí peňazí tak nebolo viazané
na podpis na zmluve ako je tomu v prejednávanej veci ale na deň podpisu zmluvy. Žalovaný ako veriteľ
preukázal, nielen ale aj samotnou zmluvou o pôžičke, že peniaze odovzdané a prevzaté boli, na znak
a súhlas toho bola žalobcom podpísaná. Samotná zmluva sa stáva sa potvrdenkou o reálnom prevzatí
pôžičky, niet väčšej istoty pre veriteľa a zároveň pre dlžníka, disponovať potvrdením o prevzatí peňazí

priamo v zmluve /osobitný doklad sa môže napríklad stratiť, môže ho niekto odcudziť a pod./. Svedeckú
výpoveď JUDr. P. nemožno vnímať inak ako účelovú a tendenčnú. Je len ťažko uveriteľné, že by JUDr. P.
podpísala zmluvu o pôžičke, ako aj zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam /v jeden deň u
jedného a toho istého notára/ a nevedela by, čo podpisuje. Výpoveď žalovaného je pravdivá, s logickými
súvislosťami a je súladná so skutočným stavom. Žalobca mohol navrhnúť dokazovanie aj v časti použitia

vrátenej pôžičky žalovaným, avšak neurobil to a akceptoval vysvetlenie žalovaného o použití vrátených
finančných prostriedkov. Na jednej strane žalobca popiera uzavretie zmluvy o pôžičke a zmluvy o
zriadení záložného práva, lebo JUDr. P. ani nevedela, čo podpisuje, ale na strane druhej odvolacia
argumentácia žalobcu na strane 7 uvedená ako „....z jej výpovede jednoznačne vyplynulo, že skutočnýmdôvodom uzatvorenia spornej zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy nebolo reálne poskytnutie pôžičky
žalobcovi, ale získania finančnej a majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne
jeho otcom, ktorý na tento účel využil žalovaného, aby tak deklaroval svoju pohľadávku voči spoločnosti.“

Tu už teda žalobca tvrdí, že zmluvy síce uzavreté boli a JUDr. P. aj vedela, čo podpisuje a dokonca aj
za akým účelom - tieto tvrdenia o akejkoľvek majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným,
prípadne jeho otcom, prípadne o nejakej manipulácii žalovaného absolútne popierame. Pán E. R. nikdy
nedisponoval plnou mocou na všetky úkony žalobcu. O tomto plnomocenstve neexistuje jediný dôkaz,
okrem nepravdivého tvrdenia žalobcu. Žalovaný už vo svojom podaní zo dňa 28.12.2017 uviedol, že

rozhodnutie z katastra nehnuteľností prevzala Mgr. I. R., pričom žalobca toto tvrdenie žalovaného
nerozporoval a ani nenavrhol dokazovanie v tomto smere. Ide teda o nesporné skutkové tvrdenie, ku
ktorému okresný súd tak aj pristupoval. Keby bola pohľadávka žalovaného premlčaná, čo sa v konaní
nepreukázalo a žalovaný predložil i listinný dôkaz o uznaní dlhu Mgr. I. R., pohľadávka nie je premlčaná,
tak záložné právo pretrváva, nakoľko to je jediná vec, ktorá by dlžníka s premlčaným dlhom „motivovala“
svoj i keď už premlčaný dlh dobrovoľne splniť. Je zrejmé, že samotné subjektívne právo veriteľa

(záložnéhoveriteľa)premlčanímnezaniká,avšakajkeďtrvánaďalej,jelenoslabenévrovinejehosúdnej
vynútiteľnosti. Hovorí sa mu tzv. naturálne právo, ktorému zodpovedá naturálny dlh - záväzok. Tak ako
nezaniká pohľadávka alebo dlh premlčaním, tak ani záložné právo nezaniká jeho premlčaním. Záložný
veriteľ by tak mal premlčané záložné právo a záložný dlžník sa môže brániť proti právu záložného
veriteľanauspokojeniezabezpečenejpohľadávkyzvýťažkuspeňaženiazálohu(zákonompredpísanou)

obranou proti návrhu záložného veriteľa na speňaženie zálohu, ale tiež prostredníctvom vlastnej žaloby.
Ak by sa aj preukázalo, že je záložné právo premlčané, tak samotná skutočnosť, že záložné právo
záložný veriteľ už nikdy nemôže vykonať, nemôže mať za následok jeho zánik. Toto právo naďalej
existuje ako tzv. naturálna obligácia, ktorá môže zaniknúť niektorým zo zákonných dôvodov zániku
záväzku ako napr. započítaním alebo dobrovoľným plnením zo strany dlžníka, prípadne vzdaním sa

zo strany veriteľa. Niet žiadneho rozdielu medzi premlčaním pohľadávky na zaplatenie a premlčaním
záložného práva. K zániku záložného práva môže dôjsť len zo zákonných dôvodov vyplývajúcich z ust.
§ 151md Občianskeho zákonníka alebo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. V každom
prípade k zániku záväzku všeobecne, vrátane záložného práva, môže dôjsť len zo zákonom uvedených
dôvodov, pričom medzi zákonné dôvody zániku záložného práva jeho premlčanie nepatrí. Dôvody a

spôsoby zániku záväzkov nie je možné rozširovať ani výkladom. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil
dokazovanievykonanévprejednávanejveciaposkytolsprávnyvýkladzákonnýchustanovení.Zavšetko
hovorí aj toto konštatovanie žalobcu „.. tvrdíme, že k jeho platnému uznaniu nikdy neprišlo, pretože
podpis na žalovaným predloženom uznaní dlhu nie je podpisom nezvestnej konateľky žalobcu Mgr. I.
R., resp. bol získaný pod nátlakom, prípadne iným nezákonným spôsobom“. Tak buď je to podpis Mgr.

R., alebo nie je to jej podpis. Žalobca nemôže na jednej strane tvrdiť, že nejde o jej podpis, ale keby
sa preukázalo, že je to jej podpis, tak bol získaný nezákonným spôsobom, pod nátlakom a pod. Pokiaľ
chce žalobca tvrdiť, že nejde o podpis Mgr. R., mal navrhnúť znalecké dokazovanie v tomto smere,
pokiaľ chce tvrdiť, že bol podpis získaný pod nátlakom, mal označiť a navrhnúť dokazovanie v tomto
smere. Nič z toho sa neudialo a predložené uznanie dlhu len potvrdzuje to, že dlh reálne existoval a

robilo sa s ním - postupne sa splácal a postupne sa odbremeňovali nehnuteľnosti. Žalobca tiež opomína
tú skutočnosť, že súd určovacím rozsudkom ku dňu vyhlásenia rozhodnutia deklaruje, či požadované
právo existuje alebo neexistuje. Keďže záložné právo, ktorého výkon, ak by aj bol premlčaný, naďalej
ako vecné právo existuje, petit žaloby na určenie neexistencie záložného práva nemá hmotnoprávnu
oporu v zákone. Určenie, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, požadované žalobcom

zreteľne nie je považované za definitívny cieľ, ale len za medzistupeň v procese odstránenia spornosti
existencie alebo neexistencie záložného práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobca nepreukázal
existenciu naliehavého právneho záujmu tak, ako je to vyžadované zákonom. Žalobca nemôže mať
naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom,
pokiaľ má možnosť domáhať sa určenia ne/existencie práva.

9. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca a uviedol, že v danom prípade
pozornosti žalovaného zjavne uniklo ustanovenie článku 10 ods. 4. písm. ch) spoločenskej zmluvy
spoločnosti žalobcu zo dňa 27.3.2006 (platnej a účinnej v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke zo
dňa 13.8.2008, založenej v zbierke listín). Na strane 2 ods. 5 podanej žaloby sa na žiadnom mieste

neuvádza, že by žalobcovi bola poskytnutá pôžička v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke. V uvedenom
ustanovení bol uvedený len fakt, a síce, že druhá konateľka žalobcu Mgr. I. R. nemala až do doručenia
výzvy žalovaného na vrátenie tejto pôžičky vedomosť, na ktorom tvrdení žalobca stále trvá. Pokiaľ
ide o žalobcom predloženú kúpnu zmluvu zo dňa 5.4.2011 ako prílohu vyjadrenia žalovaného zo dňa28.12.2017, k uvedenému sa žalobca vyjadril v jeho vyjadrení zo dňa 6.3.2018 strana 3 posledný
odstavec, na ktorý odkazuje. V spomínanej kúpnej zmluve nie je ani zmienka o zmluve o
pôžičke zo dňa 13.8.2008, pričom z tam uvádzaných skutočností sa žiadnym výkladom nedá vyvodiť, o

akú pohľadávku žalovaného ide, pretože v tejto zmluve je len uvedené, že ide o pohľadávku žalovaného
zabezpečenú v prospech žalovaného v zmysle zmluvy zo dňa 13.08.2008 vyznačená na LV č. XXX
pod poradovým číslom V 4805/2008, z čoho len vyplýva, že ide o odkaz na záložnú zmluvu
a nie na zmluvu o pôžičke. Žiadny dôkaz o tom, že Mgr. I. R. osobne prevzala oznámenie katastra o
vykonaní výmazu záložného práva na základe kvitancie zo dňa 21.1.2009 neexistuje, pretože ak by

existoval, žalovaný mal možnosť ako účastník tohto úkonu (kvitancia zo dňa 21.1.2009) vyžiadať si
fotokópiu o uvedenej skutočnosti z katastra nehnuteľností. Ani samotné prevzatie oznámenia o vykonaní
výmazu záložného práva Mgr. I. R. nemôže v žiadnom smere založiť záver o vedomosti Mgr. I. R. o
poskytnutej pôžičke. Žalobca, resp. jeho právny zástupca pri spisovaní žaloby len skontroloval stav
nehnuteľností uvedených v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008,
a to nahliadnutím do katastra nehnuteľností. Skutočnosť, že pri niektorých nehnuteľnostiach došlo k

výmazu záložného práva na základe kvitancií z roku 2009 vyplýva z časti C listu vlastníctva. Uvedené
žiadnym spôsobom nepreukazuje vedomosť A. R. o zmluve o pôžičke, ako sa to za každú cenu snaží
žalovaný podsúvať okresnému súdu. Od počiatku, ako žalovaný predložil súdu fotokópiu uznania dlhu
zo dňa 12.2.2014, žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza, že podpis nachádzajúci sa na predmetnom
uznanídlhuzodňa12.2.2014buďaniniejepodpisomnezvestnejkonateľkyžalobcuA.R.(tzn.žepodpis

bol sfalšovaný) alebo bol získaný pod nátlakom, prípadne iným nezákonným spôsobom, a teda nikdy
k žiadnemu platnému uznaniu dlhu zo strany žalobcu nikdy nedošlo (čo má za následok premlčanie
pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke), o čom však nebolo na súde prvej inštancie vedené žiadne
dokazovanie vzhľadom na súdom prezentovaný právny názor. V prípade, ak sa odvolací súd stotožní s
právnym názorom žalobcu, premlčaním pohľadávky dochádza aj k premlčaniu záložného práva, ktoré

ju zabezpečuje, a ktoré už následne nie je možné vykonať, a preto dlžník má možnosť domáhať sa
určenia,ženehnuteľnostiniesúzaťaženétýmtozáložnýmprávom,budepoprípadnomvrátenívecisúdu
prvej inštancie potrebné sa zaoberať platnosťou predmetného uznania dlhu. Podpis zmluvy o pôžičke
obsahujúcej ustanovenie o tom, že prevzatie peňazí potvrdzuje dlžník svojím podpisom na zmluve, nie
je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky, a v prípade, ak dlžník poprie prevzatie finančných

prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke (k čomu došlo aj v danom prípade) dôkazné bremeno o
skutočnosti, že žalovaný peniaze ako pôžičku odovzdal žalobcovi prešlo na žalovaného ako veriteľa,
pričom na preukázanie tejto skutočnosti je nepostačujúce poukazovať na zmluvné vyhlásenie o prevzatí
peňazí pri podpise zmluvy, ale je povinnosťou veriteľa, v tomto prípade žalovaného, ponúknuť súdu
príslušné dôkazy o preukázaní tejto skutočnosti, najmä dôkazy preukazujúce

dispozíciu s daným množstvom finančných prostriedkov, ktorých dôkaznú silu je súd povinný vyhodnotiť
v kontexte s preukazovanou skutočnosťou. Snaha žalovaného o prenášanie dôkazného
bremena o nesolventnosti žalovaného na žalobcu, jednoznačne svedčí o dôkaznej
núdzi žalovaného na preukázanie jeho solventnosti, ktoré dôkazné bremeno ho v konaní zaťažovalo.
Žalovaný tvrdí, že jeho tvrdenia, či a ako bola použitá časť vrátenej pôžičky žalovaným, treba vykladať

ako nesporné, nakoľko ich žalobca neurobil spornými počas prvostupňového konania, pričom mohol
navrhnúť dokazovanie aj v tejto časti, čo neurobil a akceptoval vysvetlenie žalovaného. Ani s uvedenými
tvrdeniami nemožno súhlasiť, pričom opäť ide len o účelové a tendenčné tvrdenia žalovaného s cieľom
odvracať pozornosť od toho, že žalobca na základe skutočností overených po výsluchu žalovaného
(keďže na takéto overovania priamo na pojednávaní nebola daná možnosť) a uvedených v podanom

odvolaní usvedčil žalovaného z krivej výpovede, keď žalovaný tvrdil, že po vrátení časti pôžičky v sume
30.000.000,- Sk v hotovosti, tieto prostriedky použil tak, že si založil svoju spoločnosť AVOX, s.r.o.,
nakúpil si nehnuteľnosti a stále tieto nehnuteľnosti využíva, pričom z verejne dostupných účtovných
dokumentov spoločnosti AVOX, s.r.o. vyplýva, že táto spoločnosť žiadnym majetkom (či už finančným,
alebo nehnuteľným) v sume blížiacej sa čiastke 30.000.000,- Sk nikdy nedisponovala, dokonca ani

jedným percentom z tejto sumy. V danom prípade žalobca zotrváva na tom, že z výpovede svedkyne
vyplynulo, že svedkyňa síce nepoprela, že sa na zmluve o pôžičke nachádza jej podpis, avšak poprela,
že by túto zmluvu podpisovala s vedomím, že ide o zmluvu o pôžičke, pričom jednoznačne uviedla, že
finančné prostriedky, ktoré mali byť predmetom pôžičky jej nikdy neboli vyplatené a nikdy od žalovaného
neprijala žiadne peniaze a na vysvetlenie svojho konania (prečo teda túto zmluvu o pôžičke podpísala)

uviedla, že táto zmluva o pôžičke bola podpísaná, keď sa podpisovali iné zmluvy, keďže v tom čase sa
kupovali nehnuteľnosti. Žalobca následne v rovine úvahy, ktorá sa zrejme aj zhoduje so skutočnosťou
uviedol, že z kontextu celej výpovede svedkyne vyplynulo, že dôvodom uzatvorenia tejto zmluvy o
pôžičke (majúc na mysli podpísanie tejto zmluvy zo strany JUDr. P. v nevedomosti čo je obsahom tejtozmluvy) bolo získanie finančnej a majetkovej kontroly nad spoločnosťou žalobcu žalovaným, prípadne
jeho otcom, a to predstieraným poskytnutím pôžičky za účelom vytvorenia pohľadávky voči spoločnosti,
prostredníctvom ktorej žalovaný, prípadne jeho otec spoločnosť ovládal. Uvedené závery vyplývajú

jednak z výpovedí nezvestnej konateľky žalobcu A. R. v trestných veciach proti E. R., ako aj z trestného
konania týkajúceho sa únosu A. R., za ktorý skutok bol ako objednávateľ právoplatne odsúdený jej
bývalý manžel a otec žalovaného E. R.. Na žiadnom mieste podania žalovaného zo dňa 28.12.2017 nie
je spomenuté, že by A. R. prevzala rozhodnutie z katastra o povolení vkladu záložného práva na základe
zmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamzodňa13.8.2008.Vpodanomodvolaníuvedeným

tvrdením len poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané ani preukazované, či a kto v skutočnosti
prevzal rozhodnutie o povolení vkladu záložného práva, na základe čoho súd nebol oprávnený vysloviť
záver o tom, že žalobca sa musel resp. sa mohol dozvedieť o tom, že došlo k zápisu záložného
práva v katastri nehnuteľností na základe doručeného rozhodnutia o jeho povolení. Nemožno súhlasiť
s tvrdením žalovaného, že ak je nehnuteľnosť vo vlastníctve dlžníka založená v prospech veriteľa a
v budúcnosti by chcel dlžník s nehnuteľnosťou nakladať, musel by najskôr dobrovoľne uhradiť svoj

dlh i keď premlčaný, keďže účelom záložného práva je, aby mal veriteľ zabezpečené, že mu bude
jeho pohľadávka uhradená. Záložné právo ako právny prostriedok zabezpečenia pohľadávky veriteľa
nie je možné nadradiť nad právny inštitút premlčania a dôsledkov spojených s premlčaním, keďže
účelom záložného práva nie je a ani byť nemôže reparovať právne následky premlčania pohľadávky,
ktorú záložné právo zabezpečuje. Záložné právo je len zabezpečovacím prostriedkom, ktorého osud

je priamo závislý na osude pohľadávky, ktorú zabezpečuje. To znamená, že ak dôjde k premlčaniu
pohľadávky súčasne dochádza aj k premlčaniu záložného práva zriadeného na jej zabezpečenie, ktoré z
dôvodu jeho premlčania nie je možné vykonať, keďže jeho výkon by smeroval k uspokojeniu premlčanej
pohľadávky, ktorú však z dôvodu premlčania nie je možné uspokojiť z výťažku zo speňaženia zálohu,
nakoľko ide o plnenie dosiahnuté na základe núteného výkonu práva. Ust. § 151md Občianskeho

zákonníkasaotázkoupremlčaniazáložnéhoprávavôbecnezaoberá.Vdanomprípadejepretopotrebné
posúdiť právne následky premlčania záložného práva z hľadiska možnosti jeho zániku aj v kontexte
iných ustanovení Občianskeho zákonníka. Rovnako ako sa už v totožnej veci vyslovila súdna prax
(rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2018 sp. zn. 33C/2/2017, obdobne Krajský súd v
Prešove sp. zn. 23Co/151/2016) v tomto prípade je možné analógiou dospieť k záveru o zániku

premlčaného záložného práva v zmysle ustanovení o zániku záväzkov na základe nemožnosti plnenia,
keďže premlčané záložné právo nie je možné vykonať, z čoho tak nepochybne a logicky vyplýva, že
ak záložné právo z dôvodu premlčania jeho výkonu stratí možnosť svojej realizácie, a teda už nemôže
plniť svoju uhradzovaciu funkciu, nie je daný právny základ pre jeho ďalšie trvanie a existenciu práve pre
nemožnosť jeho vykonania (plnenia) a tak analogicky s poukazom na ustanovenie § 575 Občianskeho

zákonníka zaniká. Nakoľko pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke je v súčasnosti premlčaná,
tak uvedeným premlčaním pohľadávky žalovaného voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke, došlo súčasne
aj k premlčaniu záložného práva zriadeného k nehnuteľnostiam žalobcu na zabezpečenie predmetnej
pohľadávky (§ 100 ods. 2 prvá a tretia veta Občianskeho zákonníka). Predmetná žaloba je jediným
vhodným procesným nástrojom ochrany žalobcovho práva. Práve v prípade, ak by sa žalobca domáhal

len určenia neexistencie záložného práva, takýto výrok súdu by definitívne daný spor nevyriešil, pretože
takýto výrok by nebol spôsobilý na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností. Žaloba síce
bola podaná podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, avšak podľa § 470 ods. 1 CSP
platí, že podľa CSP sa dokončia aj konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podanú
žalobu je potrebné posúdiť ako žalobu podanú podľa § 137 písm. c) CSP a podanú žalobu je možné

jednoznačne považovať za žalobu na určenie toho, že tu právo nie je (že nehnuteľnosti nie sú zaťažené
záložným právom), pričom žalobca v každom smere preukázal, že na takomto určení má požadovaný
naliehavý právny záujem, nakoľko na jeho základe je možné dosiahnuť výmaz záložného práva z
katastra nehnuteľností.

10. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý
uviedol, že z verejne prístupného výpisu z obchodného registra žalobcu v čase poskytnutia pôžičky
nevyplýva čl.10 ods. 4 písm.ch) spoločenskej zmluvy žalobcu. Žalobca koná aj počas odvolacieho
konania nečestne a neuznáva, že Mgr. I. R. opakovane pri prevodoch nehnuteľností v zmluvách o
prevode vlastníckych práv zo žalobcu na tretie osoby, konštatovala, že bola/je udelená kvitancia zo

strany žalovaného a za týmto účelom boli aj prevádzané nehnuteľnosti na základe týchto skutočností
odbremenené a prevod sa tak uskutočnil. Uvedené je dokladované a preukázané listinami z katastra
nehnuteľností. Keď už žalobca nevie ako si pomôcť tak tvrdí, že ako svedok pani P. podpisovala
a nečítala závažné zmluvy vo veciach nemalých finančných prevodov, tak takto konala aj Mgr. R.,podpisovali zmluvy, ktoré údajne nepripravovali ani nečítali a vlastne o ich existencii ani jedna nevedela.
Pohľadávka bola a je dostatočne špecifikovaná ako v predloženej zmluve, ako aj v katastri nehnuteľností
a odbremenenie nehnuteľností na základe kvitancie bolo v priamej súvislosti s dotknutou zmluvou

o pôžičke a na ňu nadväzujúci a s ňou súvisiacu záložnú zmluvu. Podpis Mgr. R. na uznaní dlhu
sa stal v konaní nesporným nakoľko žalobca v rámci dokazovania nepredložil dôkaz, nenavrhol ani
dokazovanie formou znaleckého posudku a ani nenavrhol žiadne dokazovanie v tom smere, či je
uznanie ako právny úkon platné alebo neplatné, čo nemožno napraviť v odvolacom konaní. Okresný
súd dal dostatok priestoru obom stranám na predkladanie dôkazov a navrhovanie dôkazov a až po

tom vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v čase, keď
podpisovala konateľka spoločnosti záložnú zmluvu spolu so zmluvou o pôžičke podpisovala aj iné
zmluvy - žiadne takéto zmluvy neboli do konania predložené. Odsúdenie bývalého manžela konateľky
žalobcu nemá žiaden súvis ani priamy ani nepriamy s týmto konaním a už vôbec nie s pohľadávkou
žalovaného. Žalobca počas konania nenavrhoval zabezpečenie dôkazov z trestného konania, i keď by
boli irelevantné. Trvá na tom, že rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností prevzala A.

R., avšak ak by to aj tak nebolo, v konaní samom nie je žalobcom A. R. ale obchodná spoločnosť,
pričom nastali právoplatné účinky povolenia vkladu do katastra a tieto by nenastalo, ak by sa nepodarilo
predmetné rozhodnutie katastra nehnuteľností o povolení vkladu doručiť. Žalobca žiadnym spôsobom v
správnom ani v trestnom konaní nenamietal právne účinky povolenia vkladu do katastra nehnuteľností,
a preto je úplne irelevantná argumentácia žalobcu v tomto bode. Pohľadávka voči žalobcovi existuje a

nie je premlčaná a tiež naďalej je zriadené záložné právo v prospech žalovaného.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

12. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužilazákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.
1písm.b/,d/,f/,h/CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379CSP)a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho zrušenie postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) v spojené s § 391
ods. 1 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo

posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobkyne zamietol (určenia, že
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U., obec U., okres Hlohovec, zapísané na LV č.
XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra "C" č. 6199/8,
druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra "C" č. 6199/11, druh
pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a stavba, bez súpisného čísla, postavená

na parcele č. 6199/11, druh stavby: rozostavaná budova, popis stavby: rozostavaný objekt obchodu, a
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U., obec U., okres Hlohovec zapísané na LV Č.
XXXX vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu Hlohovec, ako parcela registra "C" č. 741/3,
druh pozemku: Zastavené plochy a nádvoria o výmere 2700 m2, parcela registra "C" č. 741/19, druh
pozemku:Zastavenéplochyanádvoriaovýmere3328m2,parcelaregistra"C"č.741/24,druhpozemku:

Zastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra "C" č. 741/27, druh pozemku: Zastavené
plochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba, súpisné číslo XXXX, postavená na parcele Č. 741/3, druh
stavby: priemyselná budova, popis stavby: hlavná výrobná budova, nie sú zaťažené záložným právom
v prospech žalovaného Z. R.) z dôvodu s poukazom na odvolacie dôvody.14. Z obsahu spisu vyplýva, že zmluvou o pôžičke zo dňa 13.8.2008, ktorú uzavreli žalovaný ako veriteľ
a žalobca ako dlžník, požičal veriteľ dlžníkovi sumu 150.000.000,- Sk a dlžník sa pôžičku zaviazal vrátiť

veriteľovi v hotovosti lehote do 13.8.2009. V bode I. prevzatie peňazí potvrdil dlžník svojim podpisom na
zmluve (pravosť podpisu E. P. za dlžníka overil notár dňa 13.8.2008). Dňa 13.8.2008 uzavreli žalobca
ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ záložnú zmluvu, ktorou sa dohodli na zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam (označených v zmluve) v prospech záložného veriteľa na základe zmluvy zo
dňa 13.8.2008 (pravosť podpisu E. P. za záložcu overil notár dňa 13.8.2008). Žiadosťou o vyplatenie

dlhu - vecné bremeno zo dňa 31.8.2015 vyzval žalovaný žalobcu (konateľku I. R.) o vyplatenie pôžičky,
ktorá bola poskytnutá dňa 15.8.2008 ako vecné bremeno vo výške 3.983.270.26 Eur, toho času 120 mil.
Sk. Listom zo dňa 11.9.2015 odpovedala konateľka žalobcu I. R. žalovanému, že žalobca nedisponuje
zmluvou o pôžičke (ktorú mal žalovaný poskytnúť žalobcovi dňa 15.8.2008 vo výške 3.983.270,26 Eur),
preto požiadala o predloženie takejto zmluvy o pôžičke. Listom zo dňa 21.9.2015 oznámil žalovaný
žalobcovi, že lehota splatnosti (zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008) uplynula dňa 13.8.2009, do tohto

dátumu bola splatená suma 30.000.000,- Sk/995.817,57 Eur), dlžnú sumu 120.000.000,- Sk žiada
uhradiť, čo v najkratšom čase na účet. V prílohe zasiela kópiu zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008. Z
výpisu listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie U. vyplýva, že vlastníkom zapísaných nehnuteľností
parcela registra "C" č. 6199/8, zastavené plochy a nádvoria o výmere 144 m2, parcela registra "C" č.
6199/11, zastavené plochy a nádvoria o výmere 575 m2, a rozostavanej stavby, postavená na parcele

č. 6199/11 je žalobca vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1 s tým, že v časti C: Ťarchy je zapísané
záložnéprávožalovanéhopodľazmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamvkladV188/2008
zo dňa 15.8.2008 zriadené na parcelu č. 6199/11+rozostavaný objekt obchodu, parcela č. 6199/8. Z
výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie U. vyplýva, že žalobca je zapísaný ako vlastník
okrem iných nehnuteľností: parcela registra "C" č. 741/3, zastavené plochy a nádvoria o výmere 2700

m2, parcela registra "C" č. 741/19, zastavené plochy a nádvoria o výmere 3328 m2,
parcela registra "C" č. 741/24, zastavené plochy a nádvoria o výmere 35 m2, parcela registra
"C" č. 741/27, druh pozemku: zastavené plochy a nádvoria o výmere 710 m2, a stavba (hlavná
výrobná budova), súpisné číslo XXXX, postavená na parcele č. 741/3 s tým, že v časti C: Ťarchy je
zapísané záložné právo žalovaného podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vklad

V1800/2008zodňa15.8.2008,zriadenénas.č.3143-hl.výrobnábudova,napozemkyparcelyč.741/3,
741/19, 741/27, 741/24. Podaním zo dňa 17.8.2016 (na č.l. 37) sa žalovaný vyjadril k žalobe a okrem
iného navrhol vypočuť svedkov: E. P., Q. P., E. R. a zároveň uviedol, že ako veriteľ peňažné prostriedky
vyplatil v hotovosti v deň podpisu zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008. Kvitanciou zo dňa 21.2.2009
žalovaný potvrdil, že dlžník - žalobca vyrovnal čiastočne svoju pohľadávku, ktorá bola zabezpečená

na základe zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V 1800/2008 z 15.8.2008. Uznaním dlhu zo
dňa 12.2.2014 (č.l. 127) žalobca - konateľkou I. R. uznal žalovanému ako veriteľovi dlh vo výške
3.983.270,26Eur,ktorývznikolnazákladezmluvyopôžičkezodňa13.8.2008,celkovoposkytnutásuma
150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil sumu 995.817,57 Eur. V čl. V kúpnej zmluvy zo dňa 5.4.2011 (na
č.l. 131) uzavretej žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou PERIUM, s.r.o. ako kupujúcim žalobca

vyhlásil, že ako dlžník čiastočne vyrovnal pohľadávku, ktorá bola zabezpečená v prospech záložného
veriteľa - žalovaného v zmysle zmluvy zo dňa 13.8.2008 vyznačená na LV č. XXX v časti C ťarchy
po poradovým číslom V 4805/2008 s tým, že záložný veriteľ na základe prijatia čiastočnej pohľadávky
súhlasí s tým, aby bolo zrušené záložné právo k nehnuteľnosti parcela č. 615/17 vodné plochy vo výmere
10.718 m2 v celosti. Podaním žalobcu zo dňa 18.2.2019 (na č.l. 183) žalobca okrem iného vzniesol

námietku premlčania pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 ako aj záložného
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008. Na pojednávaní dňa 27.6.2018 (zápisnica o pojednávaní na
čl. 159) žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom grafológom za účelom zistenia pravosti
podpisu I. R. na listine „Uznanie dlhu“ zo dňa 12.2.2014. Na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o
pojednávaní na čl. 189) žalobca navrhol ako svedka vypočuť Q. P..

15. Podľa § 80 písm. c) OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

16. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.17. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
(okrem prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie sa tým právny záujem

žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého
právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená
nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu
na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne
vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná

existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp.
právny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi
stranami); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno odstrániť inak,
len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia
žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu

(dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie.
O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude
výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu,
čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5MCdo 1/2010). Vecná legitimácia strany (aktívna alebo pasívna) predstavuje hmotno-

právny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o
ktoré v konaní ide. Pre posúdenie dôvodnosti a naliehavosti právneho záujmu na podanej žalobe, je
preto rozhodujúce skutkové zistenie, či vôbec je žalobca vôbec nositeľom hmotného práva, o ktoré v
konaní ide. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie

k zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania,
a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako
neprípustnú), pričom ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí
záveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto

žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Pričom je nutné, aby tento naliehavý právny záujem
jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu
(§ 217 ods. 1 v spojení s § 378 CSP).

18. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca odôvodňoval naliehavý právny záujem s poukazom na

neistotu, že nehnuteľnosti, ktoré v jeho výlučnom vlastníctve sú stále zaťažené záložným právom
žalovaného, napriek tomu, že uvedené záložné právo buď nikdy nevzniklo alebo je už premlčané. K
začatiu výkonu záložného práva zo strany žalovaného dosiaľ nedošlo, do úvahy ako právny prostriedok
ochrany práva žalobcu neprichádza podanie žaloby o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu
záložného práva. Len na podklade požadovaného výroku môže žalobca dosiahnuť výmaz záložného

práva žalovaného z katastra nehnuteľností.

19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žaloba je prostriedkom odstránenia
neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý má naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
pričom žalobcom požadovaný výrok v podstate znamená, že záložné právo neexistuje, ktorého výmaz

možno docieliť postupom podľa § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. a teda žalobcom uplatnená
žaloba je prípustná. Na podporu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6Co/256/2018, ktoré bolo predmetom prieskumu ÚS SR vo veci II. ÚS 167/2019 a z ktorého
vyplýva, že „Odvolací súd je v tomto smere v zhode so žalobcom, že ak by skutočne bolo záložné
právo premlčané, ide o dôvod určenia jeho neexistencie vo veci samej, nakoľko ide o prípustnú

záložcom vznesenú obranu proti záložnému právu, ktoré z tohto dôvodu nemožno ani v budúcnosti
vykonať (k tomu pozri i závery nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2011). Záložca teda môže
podať žalobu o určenie neexistencie záložného práva k nehnuteľnosti, ak je toto premlčané, a dovolať
sa jeho premlčania i v konaní o určenie jeho neexistencie (príp. konaní o zákaz jeho výkonu), ak má na
takomto určení naliehavý právny záujem.... ak preukáže záložný dlžník, že záložný veriteľ uplatnil (môže

uplatniť) právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (až) po uplynutí
stanovenej doby, a ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho žalobu o určenie,
že tu (premlčané) záložné právo nie je, len s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku
záložného práva a že premlčané záložné právo „ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdunezaniká“ a je iba „oslabené o tzv. nárok a jedná sa o tzv. naturálne právo“. Ak sa záložný dlžník dovolal
(dôvodne) premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť
predaja alebo iného speňaženia zálohu a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku

speňaženia zálohu a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym
prostriedkom pre uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný názor vo svojich dôsledkoch popiera
význam premlčania záložného práva a priznáva súdnu ochranu, prejavujúcu sa zamietnutím žaloby,
ktorá smerovala proti výkonu premlčanom práva, hoci - ako vyplýva z ustanovenia § 100 ods. 1 tretej
vetyObčianskehozákonníka-premlčanéprávonemožnopriznať(nálezÚSSRsp.zn.II.ÚS250/2011)“.

Ako aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/89/2007, v ktorom sa síce dovolací súd zaoberal otázkou
naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti záložnej zmluvy, avšak uzavrel, že „vzhľadom na to,
že určením platnosti alebo neplatnosti záložnej zmluvy sa nemôže vyriešiť celý obsah a dosah sporného
právneho vzťahu medzi účastníkmi, nemôže byť na takomto určení naliehavý právny záujem v zmysle §
80 písm. c/ O.s.p. Stav ohrozenia práva žalobcu alebo neistotu v jeho právnom postavení možno preto
odstrániť len určením, či tu je alebo nie je záložné právo, prípadne, ak už došlo k realizácii záložného

práva, určením, či tu je alebo nie je iné právo (napr. vlastnícke)“.

20. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný

právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval.

21. Žalobca v konaní argumentoval, že v prípade, ak by aj bola preukázaná existencia pohľadávky (čo v
konaní popieral z dôvodu, že reálne nedošlo k odovzdaniu finančných prostriedkov) táto je premlčaná,

a preto je premlčané aj záložné právo, keď zároveň podaním zo dňa 18.2.2019 (na č.l. 183) vzniesol
námietku premlčania pohľadávky žalovaného zo zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 ako aj záložného
práva k nehnuteľnostiam zo dňa 13.8.2008. Súd prvej inštancie sa podľa obsahu odseku 8 odôvodnenia
napadnutéhorozsudkuzaoberalargumentácioužalobcuopremlčanípohľadávkyapremlčanízáložného
práva a uzavrel s poukazom na § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka (záložné právo zaniká zánikom

zabezpečenej pohľadávky), že keďže pohľadávka zabezpečená záložným právom nezanikla, nemohlo
zaniknúť ani záložné právo, a preto nemal dôvod zaoberať sa platnosťou uznania dlhu žalobcom, čo
malo význam iba pre posúdenie plynutia premlčacej doby. Z uvedeného, však nevyplýva, že by vôbec
zaoberal námietkami premlčania pohľadávky ako aj záložného právo, ktoré v konaní žalobca vzniesol, a
ktorých posúdenie bolo pre toto konanie podstatné, preto sa odvolací súd stotožnil s námietkou žalobcu,

že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho podaním zo dňa 18.2.2019 (v ktorom námietky premlčania
vzniesol). Záver súdu prvej inštancie, že premlčanie pohľadávky nemá za následok zánik záložného
práva s poukazom na § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka na posúdenie danej veci nemá dopad,
keďže okresný súd opomenul, že mal posúdiť nie zánik záložného práva ale premlčanie záložného práva
(okrem premlčania zabezpečenej pohľadávky)

22. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

23.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

24. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej
príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia

pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

25. Podľa § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je
riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj
vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

26. Z ustanovenia § 100 ods. 2 vyplýva, že sa premlčanie záložného práva (ako práva majetkového) nie
je vyňaté z premlčania, pričom sa premlčuje a to nezávisle na pohľadávke, ktorá je ním zabezpečená.
Záložné právo sa v zmysle § 101 premlčuje v okamihu, keď zabezpečená pohľadávka nebola riadne avčas splnená (§ 151a ods. 1), a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nepremlčuje sa však skôr
než zabezpečená pohľadávka. Z toho, ako aj z ustanovenia § 151j ods. 2 a contrario vyplýva, že záložné
právo sa môže premlčať neskôr. Môžu vyplynúť viaceré situácie, napr. že sa premlčí záložné právo,

avšakniejepremlčanázabezpečenápohľadávkapríp.žezabezpečenápohľadávkajepremlčaná,avšak
nie je premlčané samotné záložné právo (viď § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak pohľadávka
zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo
domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná - ide o prípady
kedy bolo záložné právo napr. záložcom uznané alebo právoplatne priznané súdom a pod.) príp. je

premlčané tak záložné právo ako i zabezpečená pohľadávka.

27. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2011 a jeho závery:
„Záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha (z čoho vychádzal aj krajský súd),
pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania vylúčené. Premlčanie práva
domáhať sa uspokojenia zo zálohu (ďalej aj len „premlčanie záložného práva“) je upravené v § 100 ods.

2 Občianskeho zákonníka a premlčacia lehota tohto práva v § 101 Občianskeho zákona. Premlčaniu
podlieha záložné právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď vzniklo právo
na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu. Premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym
zákonníkomajvprípade,aknímbolazabezpečenápohľadávkaspravujúcasaObchodnýmzákonníkom.
Ak záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej lehote právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z

výťažku z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že
záložný veriteľ sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky
z výťažku z predaja zálohu). Záložné právo v takom prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým
predmetom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Z tejto úpravy (§ 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) je ďalej zrejmé, že trojročná premlčacia doba záložného práva neuplynie skôr, než uplynie

premlčacia doba zabezpečenej pohľadávky. Tak ako na to poukázal krajský súd, je to dôsledkom
vzájomnej previazanosti právneho vzťahu založeného zmluvou záložnou a zmluvou, na základe ktorej
vznikla zabezpečovaná pohľadávka. Zmysel právnej úpravy stanovujúcej, že právo záložného veriteľa
domáhať sa uspokojenia zo zálohu sa nepremlčí prv, než uplynie premlčacia doba zabezpečenej
pohľadávky, spočíva v tom, že v situácii, keď obe premlčacie doby (premlčacia doba zabezpečenej

pohľadávky a premlčacia doba záložného práva) môžu, ale nemusia začať plynúť v rovnaký deň,
nezodpovedalo by akcesorickej povahe záložného práva, ak by existovala zabezpečená pohľadávka,
vo vzťahu ku ktorej premlčacia doba (ktorá môže byť aj dlhšia než trojročná) neuplynula, a súčasne
záložného práva, vo vzťahu ku ktorému už (trojročná) premlčacia doba uplynula, čo by malo za následok
stav, za ktorého by sa veriteľ zabezpečenej pohľadávky mohol domáhať uspokojenia sa zo zálohu iba

podmienečne pre prípad, že záložca námietku premlčania jeho práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu
nevznesie. Tomu korešponduje aj ustanovenie § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa
môže záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď je zabezpečená
pohľadávka premlčaná. To však platí iba v prípade, ak nie je zároveň premlčané aj právo záložného
veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, resp. v prípade, ak síce premlčané je, avšak záložca

nevzniesol námietku premlčania. Nie je totiž vylúčená situácia, že trojročná premlčacia lehota práva
domáhať sa uspokojenia zo zálohu uplynie záložnému veriteľovi neskôr, než premlčacia doba práva
veriteľadomáhaťsazaplateniapohľadávkyvočidlžníkovi(napr.akideozabezpečenúpohľadávku,ktorá
sa premlčuje v kratšej premlčacej dobe než trojročnej“. Ďalej aj záver: „Pokiaľ ustanovenie § 100 ods.
2 Občianskeho zákonníka predlžuje plynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu

tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z
toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky, avšak
nie to, či bola dlžníkom vo vzťahu k právu veriteľa domáhať sa splnenia zabezpečovanej pohľadávky
aj vznesená námietka premlčania. Vznesenie námietky premlčania záložného práva je významné iba
vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu, pričom je zrejmé, že túto

námietku môže vzniesť iba záložca a prvý raz tak môže (úspešne) urobiť až v momente, keď uplynula
premlčacia doba aj zabezpečovanej pohľadávky, nielen trojročná premlčacia doba pre premlčanie práva
záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu. V prípade ak tieto premlčacie doby uplynuli,
záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu a záložcom bola námietka premlčania vznesená, stráca
záložný veriteľ možnosť domáhať sa (proti vôli záložcu) uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné

právojepremlčané.Samostatnouotázkouostáva,akýjeďalšíprávnyosudsamotnéhozáložnéhopráva,
t. j. či premlčané záložné právo po vznesení námietky premlčania záložcom naďalej existuje v naturálnej
forme alebo zaniká s poukazom na to, že po vznesení námietky premlčania záložcom záložný veriteľ
už nemôže záložné právo vykonať a dobrovoľné splnenie nároku záložného veriteľa na uspokojenie zozálohu už nie je pojmovo možné (ako k tomu dospieva napr. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku
sp. zn. 21 Cdo 2185/2009 z 21. decembra 2010)“.

28.Snámietkoužalobcu,žeustanovenie§151mdods.1Občianskehozákonníkasaotázkoupremlčania
záložného práva vôbec nezaoberá, keď upravuje len jeden z viacerých dôvodov zániku (nie premlčania)
záložného práva, ku ktorému dochádza zánikom zabezpečenej pohľadávky, sa odvolací súd stotožnil,
a teda aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia na daný skutkový stav veci, kedy sa mal súd prvej
inštancie zaoberať vznesenými námietkami premlčania zabezpečenej pohľadávka ako aj záložného

práva je nedôvodná a zo strany súdu prvej inštancie tak došlo k nesprávnemu právneho posúdeniu
námietok premlčania vznesených žalobcom. Odvolací súd má za to, že premlčateľnosť záložného práva
vyplýva najmä z § 100 ods. 2 prvá a tretia veta Občianskeho zákonníka a premlčanie požičanej sumy
z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré však súd prvej inštancie v danej veci opomenul
aplikovať.

29. S súvislosti s uvedeným vyššie odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že
posudzovanie vznesenej námietky premlčania záložného práva je závislé od posúdenia vznesenej
námietkypremlčaniazabezpečenejpohľadávky(vzmyslezmluvyopôžičke),ktorémumusípredchádzať
vyriešenie otázky existencie právneho vzťahu z pôžičky s dôrazom na preukázanie odovzdania
požičanej sumy. V prípade kladného vyriešenia otázky existencie pôžičky (či už písomnej alebo ústnej)

a jej splatnosti bolo nutné skúmať začiatok plynutia premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz. Týmto dňom je zásadne
deň, kedy právo bolo možné odôvodnenie vykonať podaním žaloby na súd, čiže kedy je actio nata. Právo
na súdne uplatnenie pohľadávky zo záväzku vzniká zásadne tým, že pohľadávka sa stane splatnou,
t.j. dňom kedy mal dlžník povinnosť prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Premlčacia doba

záložného práva je trojročná a beží odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané prvýkrát, t. j. odo dňa, kedy
vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu (§ 101 Občianskeho zákonníka).

30. S poukazom na uvedené v odseku 29 v danej veci bolo pre posúdenie otázky platnosti predmetnej
zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu

predmetnej sumy peňazí zo strany žalovaného žalobcovi.

31. So záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami došlo písomne ako i fakticky k uzavretiu zmluvy
o pôžičke a finančné prostriedky boli skutočne žalobcom prijaté pri podpise zmluvy sa odvolací súd
nestotožnil a považuje ho s poukazom na nižšie uvedené v tomto štádiu konania prinajmenšom za

predčasný, a teda uvedený záver dôvodne namietal žalobca.

32. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého
druhu.

33. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne,
konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda
aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie

je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (§
563 Občianskeho zákonníka). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),
ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi a to buď bezhotovostným
spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky
(peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp.

zn. 5Cdo/55/1998, 3Cdo/325/2009).

34. V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke (či už
písomnej alebo ústnej) nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu
predmetnej sumy peňazí žalobcovi v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral (aj

prostredníctvom svedkyne E. P.), na žalovanom spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať.35. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

36. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

37. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

38. Podľa § 153 ods. 1 OSP, súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

39. V zmysle aktuálne účinného § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná.
Podľa ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov,
ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou;
Iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle ods. 3 súd aj bez návrhu

môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude
vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

40. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia

nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia,
nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie
procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z
tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je

umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významnépodľahmotnéhoprávaprerozhodnutieoveci(čiužzdôvodunečinnostistrany,ktoránesplnila
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že
takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

41. Označené ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách
konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

42. V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania a účastník môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu
prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto
súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy,

či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované. Krajský súd
dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a
s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať
svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na strane, ktorá tvrdí, že jej práva boli
dotknuté, aby preukázala, že jej nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný
doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.43. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase
začatia prvoinštančného konania účinné ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené zákonné ustanovenie, ktoré bolo
prevzaté, a to ešte v prísnejšej forme, do aktuálneho § 132 a § 188 CSP účinného v priebehu konania
a v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom stanovuje dôkaznú povinnosť v sporovom konaní, t.j.

povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
procesnej strane sporu. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to,
že za konania neboli preukázané jej tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo
nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani

o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné
bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností
tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdí, že požičaná suma 150.000.000,- Sk bola žalobcovi odovzdaná, ktorý
to popiera, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto

skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdení strán sporu, bolo úlohou súdu prvej inštancie
označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na
všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

44. Podľa § 191 ods. 1 CSP <. znení platnom
do 30.6.2016, § 191 CSP v znení účinnom od 1.7.2016/. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd
musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť

tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska
pravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho
výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V
kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne
procesnej aktivite sporových strán.

47. Žalovaný svoje tvrdenie, že k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo, preukazoval písomnou zmluvou
o pôžičke zo dňa 13.8.2008 (ktorá v bode I. obsahuje, dohodu o tom, že účastníci uzatvárajú zmluvu o
pôžičke na základe ktorej veriteľ požičal dlžníkovi sumu 150.000.000,- Eur, prevzatie peňazí potvrdzuje
dlžník svojím podpisom na tejto zmluve), zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo

dňa 13.8.2008, na ktorých bol podpis svedkyne E. P. ako konateľky žalobcu overený dňa 13.8.2008
notárom, Kvitanciou zo dňa 21.2.2009, ktorou žalovaný potvrdil, že dlžník - žalobca vyrovnal čiastočne
svoju pohľadávku, ktorá bola zabezpečená na základe zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V
1800/2008z15.8.2008,uznanímdlhuzodňa12.2.2014(č.l.127),ktorýmžalobca-konateľkouI.R.uznal
žalovanému ako veriteľovi dlh vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke

zo dňa 13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil sumu 995.817,57
Eur ako aj výpoveďou žalovaného na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 189),
v ktorej okrem iného uviedol, že peniaze mu daroval jeho otec, pri odovzdávaní v dome jeho otca boli
prítomní žalovaný, jeho otec, pán P., a pani P., ktorá prišla do domu, priniesla všetky zmluvy (nevedel,kto ich pripravil), vyplatili jej peniaze, ktoré boli vo veľkej taške v tisíckách a päťtisíckách, prerátavala ich
asi hodinu. Ďalej vyplýva z obsahu spisu označeného už v odseku 14, že žalovaný na podporu svojho
tvrdenia navrhol vypočuť ako svedka (okrem iných) aj pána Q. P., ktorý mal byť prítomný odovzdaniu

finančných prostriedkov z pôžičky (v podaní zo dňa 17.8.2016 (na č.l. 37). Odvolací súd poukazuje
na to, že pokiaľ žalobca napriek tvrdeniu žalovaného, skutočnosť odovzdania finančných prostriedkov
žalobcovi (prostredníctvom svedkyne E. P.) popieral, došlo k tzv. deleniu alebo posúvaniu dôkazného
bremena a na ňom potom spočívalo dôkazné bremeno, vyvrátiť dôkazy poskytnuté žalovaným. Žalobca
na toto svoje tvrdenie ako dôkaz poskytol výpoveď svedkyne E. P., ktorá bola v čase podpísania

zmluvy o pôžičke dňa 13.8.2008 konateľkou žalobcu a ktorá vo výpovede na pojednávaní dňa 21.1.2019
(zápisnicaopojednávanínačl.179)okreminéhouviedla,žepredpokladá,žepodpisnazmluveopôžičke
a zmluve o zriadení záložného práva je jej, nie je si vedomá, že by zmluvu o pôžičke podpísala, že
by jej mali vyplatené finančné prostriedky do rúk, nikdy v živote neprijala žiadne peniaze od páva R.
osobne ako fyzická osoba alebo ako konateľka alebo spoločníčka žalobcu. Z obsahu spisu označeného
už v odseku 14 vyplýva, že žalobca na pojednávaní dňa 27.2.2019 (zápisnica o pojednávaní na čl. 189)

navrhol ako svedka vypočuť Q. P., ktorého označil žalovaný medzi osobami prítomnými odovzdaniu
požičanej sumy, a ktorého tak ako už je vyššie uvedené navrhol aj sám vypočuť.

48. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

49. Súd prvej inštancie návrhu žalobcu na vypočutie svedka Q. P. nevyhovel a uvedené odôvodnil v

odseku 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na § 153 ods. 2 CSP a odôvodnením,
že žalobca už v žalobe namietal, že k odovzdaniu finančných prostriedkov nedošlo, bol poučený
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak vo vyjadrení zo dňa 9.12.2016 takýto dôkaz
nenavrhol, predniesol ho až na poslednom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
ust. § 470 ods. 2 CSP citované v odseku 51, ktoré súd prvej inštancie opomenul aplikovať v danej veci,

keďže žaloba bola na okresný súd podaná dňa 21.10.2015, nesprávne aplikoval § 153 ods. 2 CSP,
teda a nepostupoval správne ak návrh žalobcu na vypočutie svedka Q. P. označil
za neprípustný a nevykonal ho. Odvolací súd dáva do pozornosti, že návrh na vypočutie tohto svedka
podal aj žalovaný (podanie zo dňa 17.8.2016 na č.l. 37 označené už v odseku 14), pričom jeho návrh bol
taktiež súdom prvej inštancie zamietnutý, keďže na pojednávaní dňa 27.2.2019 vyhlásil dokazovanie za

skončené. Opísaným postupom súdu prvej inštancie došlo k vylúčeniu dôkazu (výsluch svedka), ktorý
má potenciál preukázať skutkový poznatok tvrdený stranou.

50. S ohľadom na uvedené v odsekoch 47 a 49 odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie,
že v konaní nebolo žalobcom žiadnym spôsobom vyvrátené, že finančné prostriedky neboli odovzdané

pri podpise zmluvy o pôžičke, keď okresný súd opomenul, že svedkyňa E. P. uvedené poprela. Odvolací
súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nemožno nateraz uzavrieť, že
žalovaný uniesol dôkazné bremeno o tom, že požičané finančné prostriedky boli žalovanému odovzdané
a teda, že právny vzťah z pôžičky medzi stranami vznikol a to ani a poukazom na výpoveď žalovaného
ani s odkazom na písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 13.8.2008.

51. V závislosti od výsledku vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie ohľadom existencie
právneho vzťahu z pôžičky, a len v prípade kladného vyriešenia tejto otázky, t. j. unesenia dôkazného
bremena na strane žalovaného ako veriteľa (aj o odovzdaní požičanej sumy) je namieste postup
ohľadom dokazovania splatnosti pôžičky, ktorú sa podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008 žalobca

zaviazal splatiť v hotovosti v lehote do 13.8.2009. Odvolací súd tu poukazuje na písomnosť uznanie
dlhu zo dňa 12.2.2014 (na č.l. 127), ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal s poukazom na jeho
záver uvedené v odseku 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento dôkaz predložený žalovaným má
však podľa odvolacieho súdu pre posúdenie vznesenej námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky
význam v kontexte § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý však súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nezohľadnil. Nateraz z obsahu spisu
podľapodľa(písomnej)zmluvyopôžičkezodňa13.8.2008vyplýva(iba)boladohodaúčastníkovzmluvy,
podľa ktorej sa žalobca zaviazal požičanú sumu vrátiť veriteľovi v hotovosti v lehote do 13.8.2009 a
teda dňom podania žaloby na súd na plnenie (§ 101 Občianskeho zákonníka) je deň 14.8.2009, pričomsa javí, že právo na plnenie požičanej sumy je premlčané. Ďalej z uznania dlhu zo dňa 12.2.2014 (č.l.
127), ktorý predložil žalovaný vyplýva, že žalobca konajúci prostredníctvom konateľky Andrei Vlčekovej
uznal žalovanému ako veriteľovi premlčaný dlh (je si plne vedomý plynutia novej 10 ročnej premlčacej

doby a tiež si je vedomý účinkov uznania dlhu) vo výške 3.983.270,26 Eur, ktorý vznikol na základe
zmluvy o pôžičke zo dňa 13.8.2008, celkovo poskytnutá suma 150.000.000,- Sk, pričom dlžník uhradil
sumu 995.817,57 Eur, keď potvrdil splatnosť pôžičky do 13.8.2009 a sľúbil dlh v sume 3.983.270,26 Eur
uhradiť jednorázovo najneskôr do 31.12.2016.

52. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

53. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovaním inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že
zakladáprávnudomnienkuexistenciedlhuvčaseuznania.Preplatnosťúkonuniejepritomrozhodujúce,

či dlh v čase prejavu skutočne existoval. Na druhej strane z definovania tohto úkonu je zrejmé,
že nedodržanie jeho písomnosti má za následok jeho absolútnu neplatnosť. Z hľadiska obsahových
náležitostí, pre platnosť prejavu je rozhodujúce, či tento prejav obsahuje: označenie oprávnenej osoby
(veriteľa),označeniepovinnejosoby(dlžníka),určeniedôvodudlhu(spravidlajehoprávnekvalifikovanie,
napr. pôžička zo dňa), uvedenie výšky dlhu, skutočnosti, z ktorých vyplýva vedomosť (pripravenosť

plniť) dlžníka o svojej povinnosti. Podstatné je iba to, že uvedený prejav spĺňa náležitosti predpokladané
ustanovenia § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 558
veta druhá Občianskeho zákonníka upravuje výnimku pre prípad, že uznávaný dlh je premlčaný. V
takom prípade má prejav o uznaní dlhu účinky uznania len vtedy, ak ten kto dlh uznal o premlčaní vedel.
Vzhľadom na požiadavku právnej istoty bude vhodné túto skutočnosť v uznávacom prejave vyjadriť.

Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vedomosť o premlčaní zaťažuje veriteľa. Ak
dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe uvedenej právnej domnienky síce
nemá, avšak aj v takom prípade takýto prejav má za následok zmenu premlčacej doby a začína plynúť
nová premlčacia doba. Teda aj vtedy, ak žalovaný uznal premlčaný dlh a o premlčaní pritom nevedel,
došlo v dôsledku uznania čo do dôvodu a výšky uplynutím premlčacej lehoty na plnenie uvedenej v

uznaní k založeniu behu novej premlčacej doby a to napriek tomu, že v takomto prípade v dôsledku
nevedomosti dlžníka o premlčaní nedošlo k vzniku domnienky o existencii dlhu. Dôsledkom toho je,
že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu dlhu zaťažuje veriteľa. V prípade,
že uznaný dlh bol zabezpečený niektorým zabezpečovaním inštitútom, dôsledky na zabezpečenie
vyplývajú z právnej úpravy toho ktorého zabezpečovacieho inštitútu.

54. Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo;
ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

55. Druhým dôvodom ktorý má za následok pretrhnutie premlčacej doby je písomné uznanie práva čo
do dôvodu i výšky. Podľa ustálenej judikatúry, uznanie práva je kvalifikované ako jednostranný písomný
právny úkon, ktorého obsahom je uznanie práva s uvedením dôvodu existencie práva a výšky plnenia.
Z uvedeného vyplýva, že podstatnou obsahovou náležitosťou uznania dlhu nie je uvedenie lehoty na

plnenie. Jej uvedenie (neuvedenie), má význam iba pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby. Ak
lehota na plnenie nie je uvedená, premlčacia doba začína plynúť odo dňa uznania dlhu, ak je však
uvedená, odo dňa uplynutia lehoty na plnenie. Podstatnou náležitosťou uznania práva je písomná forma
prejavu. Nedodržanie písomnej formy má za následok absolútnu neplatnosť uznania práva (§ 40 ods.
1 Občianskeho zákonníka).

56. Treba si všimnúť, že Občiansky zákonník v ustanovení § 558 uvádza ako zabezpečovací inštitút
„Uznanie dlhu“, ktorého znenie je však čiastočne odlišné od znenia ustanovenia § 110 Občianskeho
zákonníka. Pre platnosť uznania dlhu ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka taktiež vyžaduje, aby
dlžník v písomnosti uviedol, že uznáva dlh čo do dôvodu a výšky, za súčasného vyjadrenia záväzku,

že tento dlh zaplatí. Na rozdiel od toho, ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka nevyžaduje v
prejave na dosiahnutie účinkov premlčania vyjadrenie záväzku, že osoba, ktorá uznala právo, dlh aj
zaplatí. Uznanie práva podľa § 110 Občianskeho zákonníka má aj pri absencii prejavu, že dlh zaplatí,
účinky predpokladané ustanovením § 110 Občianskeho zákonníka, teda má za následok desaťročnúpremlčaciu dobu. Uznanie dlhu, ako zabezpečovací prostriedok, má však aj ten dôsledok, že ak niekto
písomneuzná,žezaplatísvojdlhurčenýdodôvoduajvýšky,predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.
Uvedené má teda aj významné procesné dôsledky. V prípadnom spore je to dlžník, ktorého zaťažuje

dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti preukazujúce neexistenciu dlhu alebo
jeho výšky. Na rozdiel od toho, ak pôjde len o uznanie práva podľa § 110 Občianskeho zákonníka bez
záväzku (prísľubu) dlh zaplatiť, bude to mať účinky len čo do dĺžky premlčacej doby a veriteľa bude
zaťažovať dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu i výšku dlhu.

57. S ohľadom na ustanovenie § 558 a § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nutné podľa odvolaciemu
súdu písomnosť označenú ako „Uznanie dlhu“ zo dňa 12.2.2014 posudzovať podľa § 558 Občianskeho
zákonníka (a § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). V prípade dôjdenia k záveru súdom prvej inštancie,
že predmetné uznanie spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom, je nutné vychádzať z domnienky
o existencie dlhu v čase uznania, keď dochádza k presunu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka a
tedanažalobcu,ktoréhozaťažujepovinnosťpreukázať(prípadnú)neexistenciudlhu(záväzoknevznikol,

zanikol alebo bol prevedený na iného), resp. jeho výšku, čo v konaní žalobca preukazoval už v súvislosti
s dokazovaním ohľadom platnosti právneho vzťahu z pôžičky a to popretím odovzdanie požičanej
sumy žalobcovi žalovaným a to svedkyňou E. P. ako aj svedkom Q. P. (ktorého vypočutie okresný súd
nevykonal). Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie ešte do pozornosti, že nedodržanie písomnosti
uznania dlhu má za následok jeho absolútnu neplatnosť (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom

žalobca v konaní poprel, že by podpis konateľky I. R. bol jej podpisom a na preukázanie svojho tvrdenia
navrholvykonaťznaleckédokazovanieznalcomgrafológomatonávrhomnapojednávanídňa27.6.2018
(zápisnica o pojednávaní na čl. 159), tak ako to už odvolací súd konštatoval v odseku 14, čo však
súd prvej inštancie nevykonal, keďže v konaní sa písomným uznaním dlhu zo dňa 12.2.2014 vôbec
nezaoberal.

58. Podľa § 552 Občianskeho zákonníka, pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa
zabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva je upravené v časti o vecných právach.

59. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej

príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky z predmetného záložného práva (ďalej len záloh), ak pohľadávka nie je riadne a včas
splnená.

60. Účelom záložného práva je iba zabezpečovať pohľadávku, preto záložné právo nemôže samo osebe

existovať. Je závislé čo do vzniku i čo do trvania na pohľadávke, ktorú má zabezpečovať. Samotné
zabezpečenie pohľadávky záložným právom spočíva v tom, že spočiatku t.j. od vzniku záložného práva
až po jeho konečnú realizáciu núti dlžníka splniť dlh (tzv. zabezpečovacia funkcia), následne t.j. ak
splatná pohľadávka nie je riadne a včas splnená, má záložný veriteľ právo uspokojiť sa alebo domáhať
sa uspokojenia zo zálohu (tzv. uhradzovacia funkcia). Záložné právo je podporným zdrojom uspokojenia

pohľadávky záložného veriteľa. Spätosť záložného práva s pohľadávkou má ten dôsledok, že aj vtedy,
ak bola uzavretá záložná zmluva, avšak pohľadávka neexistuje, má to za následok, že záložné právo
nevznikne, a to ani vtedy, ak došlo k jeho registrácii (vkladu) záložného práva predpísaným spôsobom.

61. Posúdenie vznesenej námietky premlčania zabezpečenej pohľadávky ako aj premlčania záložného

práva sa bude odvíjať od vyriešenia otázky existencie/neexistencie právneho vzťahu zo zmluvy o
pôžičke, platnosti/neplatnosti uznania zo dňa 12.2.2014, splatnosti pôžičky v spojení aj s predĺžením
premlčacej doby (podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V prípade preukázania existencie zmluvy
o pôžičke (so splatnosťou požičanej sumy 13.8.2009) ako aj platnosti uznania zo dňa 12.2.2014 (§
34 a nasl. a § 558 Občianskeho zákonníka) je nutné posudzovať začiatok plynutia premlčacej doby

zabezpečenej pohľadávky podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka a to poukazom na
už uvedené v odseku 55 s dôrazom na začiatok plynutia premlčacej doby. Len pre úplnosť odvolací
súd dodáva, že k premlčaniu záložného práva, ktoré nebolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu a
nebolozáložnýmdlžníkompísomneuznanéčodôvoduavýšky,všeobecnedochádzamárnymuplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá začne plynúť od dňa, kedy mohlo byť právo vykonané

prvýkrát, t. j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu (podľa
obsahu písomnej zmluvy o pôžičke dňa 14.8.2009), čo by však malo v danej veci relevanciu iba v
prípade,akbynedošlokpretrhnutiuplynutiapremlčacejdobyanezačatiuplynutianovejpremlčacejdoby
podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka zabezpečenej pohľadávky v súvislosti s uznaním dlhu zo dňa12.2.2014. V prípade, že uznanie zo dňa 12.2.2014 nebude platné, avšak bude preukázaná existencia
zmluvyopôžičkesosplatnosťoupožičanejsumy13.8.2009,budepotrebnépriskúmanízačiatkuplynutia
premlčacej doby vychádzať z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, keď takýmto dňom sa javí

deň 14.8.2009 a ohľadom plynutia premlčacej doby záložného práva vychádzať z ustanovenia § 101 v
spojení s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade, že existencia právneho vzťahu zo zmluvy o
pôžičke nebude preukázané, bude nutné vychádzať zo záveru uvedené v odseku 60, že záložné právo
nevzniklo, teda už nie je mieste ani posudzovať jeho premlčanie.

62. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je záver o tom, že finančné prostriedky boli skutočne
žalobcom prijaté pri podpise zmluvy, že došlo tak písomne i fakticky k uzavretiu zmluvy o pôžičke
predčasný, pričom súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil § 657 Občianskeho zákonníka ako aj
ustálenou súdnou praxou (rozhodnutia označené v odseku 33). Odvolací súd považuje odvolaciu
námietku, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
o otázke premlčania zabezpečenej pohľadávky ako aj premlčania záložného práva za dôvodnú, pričom

súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou vôbec nevysporiadal, keďže svoje rozhodnutie o zamietnutí
žaloby odôvodnil záverom, že keďže nezanikla pohľadávka zabezpečená záložným právom nemohlo
zaniknúť ani záložné právo. Vzhľadom na uvedené sa už náležite nezaoberal právnou a vecnou
dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie
nevyhnutné pre rozhodnutie veci.

63. Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP), keď vedený
nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne posúdenia premlčania, neustálil skutkový stav potrebný pre
záver o dôvodnosti/nedôvodnosti žalovaného nároku. Uvedené nedostatky nie je možné napraviť

v konaní pred odvolacím súdom, pretože pre správne posúdenie veci treba vykonať rozsiahlejšie
dokazovanie, keďže súd prvej inštancie doposiaľ nedokazoval skutočnosti pre rozhodnutie veci
rozhodné. Vedený svojimi úvahami potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. §
389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

64. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 CSP (s dôrazom aj na odsek 61), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, vyhodnotiť
dôvodnosť či nedôvodnosť žalobcom požadovaného určenia s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.
Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného

princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového
poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na
sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na
vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia
jerozhodnenevyhnutnéuviesťajcitáciuaplikovanýchprávnychnoriem,vysvetlenie,ktorézoskutkových

zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade.
Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku
odôvodniť.

65. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

66. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred

súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

67. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).