Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716203121
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7716203121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: V., právne zastúpený: JUDr.
Jaroslava Oravcová, advokátka so sídlom Dobrianskeho 1651, Vranov nad Topľou, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 12.
septembra 2019, č. k. 14C/14/2019-97

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a
žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu
1.707,89 Eur s prísl. a nahradiť mu trovy konania. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že so
žalovaným uzavrel dňa 6.8.2008 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300011666, predmetom ktorej bolo

poskytnutie spotrebiteľského úveru v celkovej výške úveru 1.327,75 Eur (40.000,- Sk), s výškou úrokovej
sadzby 64,13 % ročne, s RPMN 60,90 %, pri zmluvnej odmene 1.276,10 Eur (38.444,- Sk), výškou
mesačnej splátky 72,33 Eur (2.179,- Sk), počtom mesačných splátok 36, revolving v sume 729,07 Eur
(21.964 Sk) pri ročnom úroku 65,93%, predpokladanej RPMN 56,45% a pri zmluvnej odmene z každého
revolvingu1.006,84Eur(30.332Sk),pricelkovejčiastkesplatnejdlžníkom(žalobcom,pozn.odvolacieho
súdu) 2.603,86 Eur (78.444,- Sk), pričom táto zmluva podľa žalobcu nie je v súlade s právnou ochranou
spotrebiteľa a so zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je nesprávne uvedený

údaj o ročnej úrokovej sadzbe 64,13% a 65,93% ročne, čo hrubo odporuje dobrým mravom, a preto je
zmluva v tejto časti podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Žalovaný porušil § 4 ods.
2 písm. g) a i) zák. č. 258/2001 Z. z., pretože v zmluve neuviedol konečnú splatnosť úveru a spôsob
započítaniasplátkyúverunaistinu,úrokyapoplatky,čospôsobuje,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov.
Z tohto dôvodu mal povinnosť platiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná sume skutočne
poskytnutého úveru 2.056,83 Eur. Pretože žalovanému zaplatil sumu 3.764,72 Eur, domáha sa rozdielu,
teda toho, o čo zaplatil viac, teda 1.707,89 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ust. § 52 ods. 1, § 53
ods. 1, 2, 3, 5, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) dospel k záveru, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, prihliadolna námietku premlčania vznesenú žalovaným a nárok žalobcu vyhodnotil ako premlčaný. Konštatoval,
že podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/16/2011) objektívna
a subjektívna premlčacia doba plynú samostatne, pokiaľ však skončí plynutie jednej z nich a

dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Podľa
uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo/143/2008, subjektívna premlčacia doba môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Bezdôvodné obohatenie získané
plnením z neplatného právneho úkonu vzniká už samotným poskytnutím plnenia. Z toho vyvodil
záver, že objektívna trojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia teda uplynula

dňa 7.08.2011. Žaloba, podaná žalobcom na súde dňa 2.3.2016, bola preto podaná po uplynutí
trojročnej objektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu, že v čase podania žaloby
ešte nedošlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby považoval za právne bezvýznamné. Súd v
prejednávanej veci tiež nezistil také okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaného išlo
o úmyselné bezdôvodné obohatenie. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 písm. f) a h)
CSP, t.j. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvoinštančného i

odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na
ďalšie konanie. Nesúhlasil s postupom a závermi súdu, ktorými vyhodnotil námietku premlčania. Podľa
jeho názoru sú zistenia a závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil zamietnutie žaloby, nesprávne
a nemajúce oporu v zákone. Namietal, že súd nesprávne počítal plynutie objektívnej premlčacej
doby odo dňa podpísania zmluvy, nakoľko bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo až

prijatím plnenia žalovaným. Záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu je tak nesprávny.
Argumentoval citujúc ust. § 107 ods. 2 OZ, že objektívna premlčacia doba na premlčanie bezdôvodného
obohatenia začína plynúť prijatím každej takejto nedôvodne prijatej platby od momentu, keď ju veriteľ od
spotrebiteľa prijal. Uviedol, že z prehľadu splátok, konkrétne z karty klienta preukázal, že sumu 3.764,22
Eur vrátil žalovanému dňa 19.7.2013, kedy uhradil poslednú splátku v prospech žalovaného, a to vo

výške 68,94 Eur a 3,56 Eur, a preto od tejto doby začala plynúť objektívna premlčacia doba na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia upravená v ust. § 107 ods. 2 OZ. Túto argumentáciu
podporil aj poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/103/2015. Z toho vyvodil
záver, že keďže k bezdôvodnému obohateniu došlo 19.7.2013, neuplynula ani 3 - ročná objektívna
premlčacia doba, nakoľko žaloba bola podaná 2.3.2016. Konštatoval, že otázka plynutia premlčacej

doby bola viackrát riešená judikatúrou súdov SR, kde bolo ustálené plynutie 10 - ročnej premlčacej doby.
Podľa jeho názoru konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, sa
nedá označiť ináč ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedáva svoje
zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch a požaduje plnenie z neprijateľnej zmluvnej
podmienky.Dobapočasktorejžalovanýposkytujeúveryaichmnožstvo,vylučujúinúmožnosť,akotú,že

žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne, minimálne s nepriamym úmyslom. Je vylúčené,
aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo. Na podporu tvrdení
poukázal a citoval z viacerých rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a Žiline. V ďalšej časti sa venoval
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Argumentoval, že subjektívna premlčacia doba plynie od
vtedy, kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí skutkové okolnosti

o tom, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o
týchto skutočnostiach mohol dozvedieť skôr, nie ako sa domnieva súd prvej inštancie, že o zákonných
nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa žalobca mohol dozvedieť z platnej právnej úpravy a takto
hájiť svoje práva. Na podporu svojej argumentácie citoval z rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011,
rozsudku NS ČR z 15.6.2010, sp. zn. 21Cdo 3433/2008 a 21Cdo 3434/2008 a rozsudku NS SR sp.

zn. 3Cdo 145/2004. Konštatoval, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného. V danom prípade žalobca nevedel, že splátky, ktoré od neho žalovaný prijíma
nad výšku istiny, od neho prijíma nezákonne. Žil v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so
zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom žalobca veril tomu,

že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou podľa zákona. Až z rozsudku Okresného
súdu Humenné zo 4. septembra 2014, sp. zn. 6C/1/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove z 13. októbra 2015, sp. zn. 6Co/285/2014 sa dozvedel, že žalovaný od neho prijímal platby v
rozpore so zákonom a že mu predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozporeso zákonom vytvárala dojem, že na splátky, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Podľa jeho
názoru až od tohto momentu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Dospel tak k záveru,
že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná v rámci 10 - ročnej objektívnej premlčacej

doby, avšak aj v rámci 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby, taktiež aj v rámci 2 - ročnej subjektívnej
premlčacej doby.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poprel tvrdenia a odvolacie námietky žalobcu o tom, že súd
prvej inštancie mal pri posudzovaní objektívnej premlčacej doby vychádzať z 10 - ročnej objektívnej

doby, nakoľko v konaní nebola preukázaná žiadna skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie bolo získané
úmyselne.Navrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilakovecnesprávnyazaviazal
žalobcunanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.CitovalzkomentáraVojčík,P.:Občiansky
zákonník - komentár, IURA Edition, 2009, v zmysle ktorého úmysel, či už priamy alebo nepriamy
musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného
obohatenia. Nestačilo by teda, kedy povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by

si ho úmyselne ponechal. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/530/2015, sp. zn. 14Co/637/2015, sp. zn. 16Co/746/2015 a rozhodnutia Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9Co/516/2015. Namietal, že žalobca nijako nepreukázal dôvodnosť aplikácie 10 - ročnej
premlčacejlehoty,apretosúdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveruoaplikácii3-ročnejpremlčacej
doby. Poprel tiež tvrdenia žalobcu, že objektívna premlčacia doba sa mala počítať od okamihu poslednej

úhrady, pretože takýto záver nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. V súvislosti so zachovaním
subjektívnej premlčacej doby poznamenal, že žalobca mal k dispozícii skutkové okolnosti, na základe
ktorých podal žalobu v tomto konaní, už v roku 2014. Záverom vyslovil názor, že nárok je premlčaný v
celom rozsahu z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby.

6. Žalobca v odvolacej replike zotrval v podstatnom na svojich predchádzajúcich tvrdeniach o začatí
plynutia subjektívnej a objektívnej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na podporu svojich
tvrdení o aplikácii 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby citoval z viacerých rozhodnutí Krajského súdu
v Prešove. Zdôraznil spotrebiteľský charakter prejednávanej veci a v tejto súvislosti uviedol, že v týchto
veciach zásada vigilantibus iura scripta sunt ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv

spotrebiteľa. Na podporu svojich tvrdení citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo
9/2012 a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C -168/05 Mostaza Claro. Záverom skonštatoval,
že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na jeho úkor v rozsahu 1.707,89 Eur, čo predstavuje rozdiel medzi
poskytnutým úverom a revolvingom vo výške 2.056,83 Eur a zaplatenou sumou 3.764,72 Eur a vyslovil
presvedčenie, že žaloba bola podaná súčasne v rámci objektívnej ako aj subjektívnej premlčacej doby.

7. Žalovaný v duplike uviedol, že trvá na svojich doterajších tvrdeniach. Zdôraznil, že v čase uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere dňa 6.8.2008 bola maximálna hodnota odplaty za spotrebiteľský úver
zákonomregulovaná,čovediektomu,žedodržanieprávnejregulácielogickyvylučujedôvodnosťtvrdení
o neplatnosti zmluvy z dôvodu výšky odplaty. Citoval ust. § 53 ods. 6 OZ, ust. § 3 ods. 10, 11 zák.

č. 258/2001 Z. z. a § 1 ods. 1 nar. vlády č. 238/2008 Z. z., ktoré v čase uzavretia zmluvy stanovovali
výšku odplaty za spotrebiteľský úver. Uviedol, že maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský
úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosti), bola
112,52%. V prípade úveru podľa zmluvy, z ktorej nároky sú predmetom konania, bola 60,90%. Poukázal
aj na inšpekčný záznam Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 16.10.2009, ktorého predmetom je

záznam o kontrole dodržiavania najvyššej prípustnej hodnoty odplaty v zmysle zák. č. 258/2001 Z.
z.. Z neho vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy došlo k vykonaniu kontroly 10 námatkovo vybratých
zmlúv, pričom podľa kontrolného záveru vo všetkých vybratých prípadoch bola riadne a správne určená
RPMN a dodržaná maximálna výška najvyššej prípustnej odplaty. V tejto súvislosti poukázal aj na
odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2019, sp. zn. 9Co/54/2019, ktorý vo

svojom rozhodnutí na tento záznam Slovenskej obchodnej inšpekcie prihliadol. Na základe uvedeného
dospel k záveru, že nevznikli, a žalobcom ani nemohli byť preukázané skutočnosti o úmysle žalovaného
získať bezdôvodné obohatenie.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods.2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na
Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. V odvolaní žalobcom formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP
nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť
skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol
tento ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený.

10. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

11. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru
súdu prvej inštancie o premlčaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca v podstatnom
namieta, že jeho nárok voči žalovanému nie je premlčaný v subjektívnej dvojročnej ani v objektívnej
trojročnej dobe, pričom za nenáležitú označil argumentáciu súdu o začatí plynutia objektívnej premlčacej
doby a nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného týkajúcich sa dĺžky objektívnej premlčacej doby.

12. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1
OZ). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

13. Vzájomný vzťah dvojročnej subjektívnej a trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej doby
je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané
právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k
bezdôvodnému obohateniu fakticky došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.

Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o
bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže
začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe

ktorýchmôžepodaťžalobuovydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.

14. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových

okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné
vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (viď uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
169/2017 a sp. zn. 1 Cdo 67/2011).

15. Zmluva o úvere medzi stranami sporu bola uzavretá 6. augusta 2008. Zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov 14. júna 2001 a dňom jeho uverejnenia platí
domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobca v
čase uzavretia zmluvy vedel (mal vedieť), že ak v zmluve chýba údaj o výške úroku, konečnej splatnosti

úveru, výšky, počtu a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, úver je bezúročný a bez
poplatkov. Reálne sa preto dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v
ktorom zaplatil úrok, ktorý nebol povinný zaplatiť. Aj keď žalobca je spotrebiteľ a nie je znalý práva,
došlo by k neprimeranej ochrane jeho práva, pokiaľ by začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby navydanie bezdôvodného obohatenia bol posunutý na deň, kedy bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu
Humenné zo 4. septembra 2014, sp. zn. 6C/1/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z
13. októbra 2015, sp. zn. 6Co/285/2014, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na jeho úkor.

16. Premietnuté na daný prípad subjektívna premlčacia doba začala plynúť v prípade každej zo splátok
zaplatených v období mesiacov máj 2011 až jún 2013 nad rámec poskytnutých peňazí, vrátenia ktorých
sa žalobca domáhal, vždy od nasledujúceho plnenia po ich zaplatení žalovanému. Vychádzajúc zo
stranami dohodnutej zročnosti splátok vždy k 24. dňu v mesiaci a zo skutočnosti, že splátkou zaplatenou

vmesiaciapríl2011žalobcasvojúverovýzáväzoksplnil,možnokonštatovaťvprípadesplátkyzaplatenej
žalobcom v mesiaci máj 2011, že subjektívna dvojročná premlčacia doba pre jej uplatnenie začala plynúť
dňa 25.5.2011 a márne uplynula dňa 25.5.2013, nakoľko žalobu podal žalobca na súde až dňa 2.3.2016.
Rovnako došlo k premlčaniu ďalších 26 splátok zaplatených v období mesiacov jún 2011 až júl 2013. Z
toho v konečnom dôsledku vyplýva, že nárok uplatnený žalobcom je premlčaný.

17. Súd prvej inštancie správne tiež aplikoval na daný prípad 3 - ročnú objektívnu premlčaciu dobu.

18. Argumentácia žalobcu o desaťročnej premlčacej dobe predpokladá, že zo strany žalovaného došlo k
úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Pri úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia musí byť
zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia (pri nedbanlivosti je daná len vedomostná

zložka). Definícia úmyselného zavinenia vyplýva z ust. § 15 Trestného zákona, podľa ktorého je trestný
čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť
záujem chránený týmto zákonom, b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie
spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Priamym úmyslom sa v zmysle § 15 písm.
a) Trestného zákona rozumie to, keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom) zákone porušiť

alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom - ak páchateľ chcel porušiť alebo ohroziť chránený
záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Pri nepriamom úmysle páchateľ vie, že svojím
konanímohrozízáujemchránený(trestným)zákonomapreprípad,žesatakstane,jestýmuzrozumený.
Z pohľadu civilného práva sa analogicky jedná o úmyselné získanie bezdôvodného obohatenia jedného
subjektu na úkor druhého subjektu.

19. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.
októbra 2018, sp. zn. 1Cdo 238/2017, ktoré konštatuje, že „samotné všeobecné skutočnosti (fakty)
o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a
doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať

nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako bolo už vyššie uvedené, v predmetnom prípade
je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia, aplikujúc analógiu podľa trestného
práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas protiprávneho úkonu,
resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité
zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp.

jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je treba aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú
premlčaciu dobu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne posúdiť,
z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva
napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného
právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu,

kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno
zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel
získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej
aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota“. Dovolací súd v
tomtosvojomrozhodnutípoukázalajnato,že„vprípade,aknebankovýsubjekt(veriteľ)konánekorektne

a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona
sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že
spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Je preto dôležité správne
posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady,
že je ako celok neudržateľná, a preto je v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie,

z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih bezdôvodného
obohatenia(kedykobohateniudošlo),akoajzačiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdobynauplatnenie
nároku z bezdôvodného obohatenia.“ Najvyšší súd skonštatoval, že samotný fakt, že nebankový
subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi, je v postavení profesionálneho podnikateľa, vo všeobecnostibez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor
spotrebiteľa.

20. Zmyslom spotrebiteľskej ochrany je dosiahnuť rovnováhu práv a povinností dodávateľa a
spotrebiteľa, narušenú ich nerovnakou vyjednávacou silou a schopnosťou, a nie narúšať rovnováhu
účastníkov právnych vzťahov, ktorá z podstaty všeobecnej záväznosti právnej úpravy prirodzene
vyplýva. Podľa názoru odvolacieho súdu niet právneho, ekonomického a ani iného rozumného dôvodu
pre to, aby zákonné podmienky plynutia premlčacích lehôt boli posudzované vo vzťahu k spotrebiteľom

inak, ako v prípade ostatných fyzických a právnických osôb.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok ako
vecne správny.

22. Žalobca ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní a žalovaný bol v odvolacom konaní plne

úspešný, preto odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnomodvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).