Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/32/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813207817
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5813207817.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne D. S., bývajúcej v R., K. XXX/XX, zastúpenej
advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Námestove,
Hattalova 373/3, proti žalovanej: JUDr. N. F., bývajúcej v R., Z. XX/XX, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3C/98/2013, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2020 sp. zn. 8Co/174/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 27.
marca 2019 č. k. 3C/98/2013-231 určil, že žalobkyňa je spoluvlastníkom bližšie určeného pozemku, a

to v podiele 19/96-ín účasti z celku a žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.
1.1. Vec právne posúdil podľa ust. § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej
aj „OZ"). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy dospel k záveru, že u žalovanej dobrá viera zanikla
v roku 2006, kedy ako sama uviedla, došlo zo strany jej a jej manžela k iniciovaniu kúpy susediacej
parcely CKN č. XXX a kedy sa za týmto účelom skontaktovali so žalobkyňou. Pokiaľ žalovaná tvrdila,

že prvotne predmetom kúpy a jednania mala byť len táto parcela CKN č. XXX, tak toto jej tvrdenie môže
byť pravdivé, ale v ďalšom práve vzhľadom na výsledky náhradných dedičských konaní po právnych
predchodcoch žalobkyne, o existencii ktorých mala žalovaná vedomosť, po ktorých žalobkyňa žalovanej
už odmietala predať parcelu KNC č. XXX a nútila ju, a aby od nej odkúpila všetky nehnuteľnosti, ktoré
sa vo dvore nachádzajú, a teda nielen tie, ktoré boli v jej vlastníctve, ale aj vo vlastníctve žalovanej,
čo žalovaná sama výslovne uviedla vo svojom vyjadrení zo dňa 18. novembra 2013, pričom rovnako

na pojednávaní uviedla okrem iného, že „my sme ten pozemok kupovali len preto, aby sme mali pokoj,
lebo spoločné bývanie v jednom dome je hrozné", tak súd mal za to, že táto musela mať minimálne v
roku 2005 (začiatok jednania o kúpe pozemku č. XXX), najneskôr po skončení dedičských konaní v roku
2006 vedomosť o tej skutočnosti, že žalobkyňa sa cíti podielovou spoluvlastníčkou spornej parcely, a
teda nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná v tom, že jej držba je oprávnená. Ak
teda žalovaná na začiatku svojej držby aj mala právny dôvod (titulus putativus), ktorým mala byť kúpna

zmluva zo dňa 7. augusta 2001, na základe ktorej nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, a
to povolením vkladu do katastra nehnuteľností (modus), táto kúpna zmluva nemohla byť platná v celom
rozsahu, a to práve vzhľadom na existenciu právnych titulov žalobkyne. Ako je zrejmé z odôvodnenia
rozsudku v bode 6, právni nástupcovia po A. S. tak nemohli previesť na kupujúcu žalovanú kúpnou
zmluvou viac práv ako sami mali, keďže nemohli byť vlastníkom parcely CKN č. XXX v celku po 1-ici,
ale boli len podielovými spoluvlastníkmi tohto pozemku v podiele 1-ina spolu. Pokiaľ žalovaná tvrdila,

že spornú parcelu vydržala vzhľadom na uplynutie vydržacej doby, súd sa s jej tvrdením nestotožnil
vzhľadom na vyššie uvedené, keďže jej zanikla dobrá viera v priebehu desaťročnej vydržacej lehoty.Pretože súd mal zároveň za preukázané, že žalobkyni svedčí vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti
v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spolu vo výške 19/96-ín z celku, súd jej žalobe v celom rozsahu
vyhovel. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP").

2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 24. apríla 2020
sp. zn. 8Co/174/2019 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a vyslovil, že žalobkyňa má voči
žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na jeho podklade dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú
vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku, preto podľa § 387 ods. 2 CSP konštatoval správnosť dôvodov uvedených v jeho písomnom
vyhotovení, na ktoré v podstatných bodoch odkázal.

2.2. Pre záver o nenadobudnutí nehnuteľnosti vydržaním zo strany žalovanej z dôvodu zániku
dobromyseľnosti a následného prerušenia vydržacej doby je aj podľa odvolacieho súdu za rozhodujúce
potrebné považovať výpoveď žalovanej na pojednávaní dňa 19. marca 2015, keď na priamu otázku súdu
uviedla, že ohľadom sporu o parcelu č. XXX medzi ňou a žalobkyňou, teda parcely, ktorá je predmetom
sporu, došlo asi v r. 2005. Tiež to, že pozemok kupovali len preto, aby mali pokoj, lebo spoločné

bývanie v jednom dvore je hrozné. Uvedené vyplýva zo zvukovej nahrávky súdneho pojednávania, s
ktorou sa odvolací súd oboznámil. Tomuto predchádzalo aj písomné vyjadrenie samotnej žalovanej
z 18. novembra 2013 o tom, že žalobkyňa chcela, aby žalovaná odkúpila aj nehnuteľnosti, ktoré sú
vo vlastníctve žalovanej po ukončení náhradného dedičského konania. Už len tieto skutočnosti aj
podľa odvolacieho súdu zakladajú pochybnosti o tom, že vec žalovanej patrí. Čo sa týka poukazovania

žalovanej v odvolaní na geometrický plán vyhotovený v r. 2012 a ohľadom ktorého sa domnieva,
že až po jeho vyhotovení bola žalobkyňa treťou osobou upozornená na potrebu prístupovej cesty,
treba uviesť, že bolo preukázané a aj okresným súdom konštatované, že tento bol vyhotovený v r.
2011. Žalovaná v odvolaní poukazovala aj na to, že v r. 1978 právna predchodkyňa žalobkyne všetky
nehnuteľnosti vrátane pozemkov predala š. p. Domáce potreby odštepný závod Banská Bystrica, za

ktoré jej bola vyplatená kúpna cena a kupujúci ich do r. 1991 užíval, a preto aj keď tento subjekt
nadobudol nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, ktorá nebola schválená nadriadeným orgánom, bola
pre neho dostatočným podkladom pre dobromyseľnú a nerušenú držbu po dobu viac ako 10 rokov,
čím nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam vydržaním a žalobkyňa nebola preto oprávnená zdediť
nehnuteľnosti. Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka ohľadom vydržania nehnuteľnosti uvedeným

subjektom by bola posudzovaná za stavu, keby žalovaná tvrdila, že nadobudla spornú nehnuteľnosť
od neho. Žalovaná však nehnuteľnosti takýmto spôsobom nenadobudla. Vzhľadom na uvedené bolo
potom možné akceptovať spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti dedením žalobkyňou. Uvedenú námietku
preto odvolací súd nepovažoval pre rozhodnutie za dôvodnú. Vzhľadom na to námietky uvádzané
žalovanou v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia a neumožňujú ani záver o vadách konania, ktoré by mali za
následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie.

3. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovala z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, poukazujúc na ustanovenie

§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Domnieva sa, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, „čo sa týka posudzovania vydržania nehnuteľností a plynutia doby vydržania. Taktiež
sa domnieva, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci, že odvolací
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, ktorá preukazovala, že dobrovoľnou a

nerušenou držbou po dobu viac ako 10 rokov nadobudla vlastnícke právo k celej nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto sporu. Pretože súd prvej inštancie a odvolací súd tieto skutočnosti nebrali do úvahy,
žalovaná sa domnieva, že takýmto postupom súdov došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces
(§ 420 písm. f/ CSP)."
3.1. Po polemike so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu žalovaná zotrvala na názore, že

splnila všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním.
V priebehu rokov 2000 a 2001 zistila právnych nástupcov vlastníčky nehnuteľnosti a po prejednaní
dodatočného dedičstva bola vyhotovená kúpna zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol
povolený 19. februára 2002. Od povolenia vkladu kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností žalovanátúto nehnuteľnosť držala a užívala ako svoje vlastníctvo do júla 2013, kedy od právnej zástupkyne
žalobkyne dostala list, ktorým ju vyzvala na prevod podielu z nehnuteľnosti parc. č. XXX v podiele 16/96-
ín účasti. Žalovaná sa domnieva, že v tomto prípade desaťročná lehota dobromyseľnej a nerušenej

držby uplynula dňom 19. februára 2012 a od 20. februára 2012 sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti. Na základe uvedeného žalovaná navrhla, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že dôvod prípustnosti dovolania

tak, ako je formulovaný žalovanou v jej dovolaní, nie je postačujúcim na to, aby sa takýmto dovolaním
dovolací súd zaoberal v merite veci, keďže vôbec nešpecifikuje, v čom je právny názor odvolacieho súdu
vyjadrený v napadnutom rozsudku v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou; žalovaná vo svojom
dovolaní vôbec neuvádza, v rozpore s akými konkrétnymi rozhodnutiami dovolacieho súdu je právny
názor odvolacieho súdu špecifikovaný v napadnutom rozsudku. Len samotná polemika žalovanej so
spôsobom, akým odvolací súd hodnotil dôkazy vykonané v spore, nezakladá prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP
7. Dovolateľka namietala (aj) arbitrárnosť a zmätočnosť odvolacieho rozhodnutia. V tomto ohľade
vyčítala odvolaciemu súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (bod 13 jeho odôvodnenia).

8. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Žalovaná tvrdila, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom zasiahol do jej práva na
spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03).

10. Nesprávnym procesným postupom je len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
(ne)činnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor). V zmysle § 420

písm. f/ CSP relevantným je nesprávny procesný postup, ktorým bola strane znemožnená realizácia jej
procesných oprávnení a zmarená možnosť jej aktívnej účasti na konaní. Pokiaľ postupom súdu nie je
rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, nie je ním
ani časť rozhodnutia (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou
ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.

11. Pokiaľ dovolateľka vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových
podkladov pre rozhodnutie (bod 7), najvyšší súd pripomína, že nedostatočné zistenie skutkového
(skutočného) stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenieniektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017,
7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Ústavný súd považuje tento právny názor najvyššieho súdu za ústavne

udržateľný (II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 279/2018).

12. Napriek uvedenému v bode 11. najvyšší súd dodáva, že z obsahu spisu sa nepotvrdilo ani tvrdenie
dovolateľky, že odvolací súd v relevantných východiskách v bode 13. svojho odôvodnenia uvádzal
skutočností, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplývali. Dokazovaním v priebehu prvostupňového

konania bolo preukázané, že u žalovanej dobrá viera zanikla v roku 2006, pretože najneskôr po skončení
dedičských konaní v roku 2006 mala vedomosť o tej skutočnosti, že žalobkyňa sa cíti podielovou
spoluvlastníčkou spornej parcely, a teda nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná v
tom, že jej držba je oprávnená.

13. Pokiaľ námietky žalovanej po obsahovej stránke smerovali tiež k samotným právnym záverom

odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia (R 24/2017, 1Cdo/71/2018, 2Cdo/49/2018, 3Cdo/37/2018, 4Cdo/1/2018, 5Cdo/191/2018,
7Cdo/79/2018, 8Cdo/76/2018). Tieto právne závery nepovažuje ústavný súd za ústavnoprávne
neakceptovateľné (I. ÚS 61/2019).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
14. Podľa názoru žalovanej je jej dovolanie prípustné aj podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

15. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

16. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

17. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v

dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako tak je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP).

18. Žalovaná (kvalifikovane zastúpená advokátom, pozn.) podala dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP. V polemike so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu zotrvala na názore, že

dobrovoľnou a nerušenou držbou po dobu viac ako desať rokov nadobudla vlastnícke právo k celej
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu.

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú

otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým

a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k
právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 a § 432 CSP.20. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

21. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,
ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa
(advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil
procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania a

dovolacieho konania.

22. Z dovolania (bod 3.) vyplýva, že žalovaná vytýka odvolaciemu súdu viacero nesprávností, sčasti
namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je podložené náležitým zistením skutkových okolností
významných pre správne právne posúdenie veci, kritizuje správnosť jeho právnych úvah, náhľadov a

záverov,akoajneopodstatnenosťniektorýchjehokonštatovaní.Anipriposudzovanídovolaniažalovanej
podľa obsahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku (§ 124 ods. 1 CSP) však z neho nevyplýva,
konkrétne ktorou „právnou" otázkou (odvolacím súdom riešenou odlišne od ustálenej praxe dovolacieho
súdu) bola podľa jej názoru založená prípustnosť ňou podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle tohto ustanovenia neboli dané

predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.
22.1. Pokiaľ žalovaná nesúhlasila so skutkovým zistením rozhodných skutočností nižšími súdmi, na
základe ktorých tieto konštatovali, že u žalovanej dobrá viera zanikla najneskôr v roku 2006, pretože po
skončení dedičských konaní v roku 2006 žalovaná mala vedomosť o tej skutočnosti, že žalobkyňa sa
cíti podielovou spoluvlastníčkou spornej parcely, a teda nemohla byť so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľná v tom, že jej držba je oprávnená, platí už vyššie uvedené, že skutkové otázky netvoria
rámec nesprávneho právneho posúdenia (§ 432 ods. 1 CSP), a to o to viac, že dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (bod 17. in fine).

23. Najvyšší súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že žalovaná nedôvodne vyvodzuje prípustnosť

podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP z toho, čo nepredstavovalo riešenie právnych
otázok, na ktorých by spočívalo právne posúdenie danej veci a zakladalo prípustnosť dovolania podľa
uvedeného ustanovenia. Dovolateľka navyše v súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP ani neoznačila relevantnú ustálenú prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd svojím
rozhodnutímodkloniť.Zobsahujejdovolaniamožnopretovyvodiť,ževskutočnostinesúhlasíslogickými

úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaná v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a
vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie,
ktorého prípustnosť dovolateľka vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri aj bod 19. in fine).

24. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

25. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c/ CSP (v časti, v ktorej namietala
existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP.

26. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.