Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. december 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/64/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521200265
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2521200265.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: X. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Z. XXXX/
XX, B., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Dalibor Kuciaň, advokát, so sídlom Žilinská cesta 130,
Piešťany, proti žalovanej: Nemocnica Alexandra Wintera, n. o., so sídlom Winterova 1780/66, Piešťany,
IČO: 36 084 221, zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s. r. o., so
sídlom Palárikova 14, Bratislava, IČO: 35 960 728, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 4. júna 2021, č.k. 22C/7/2021-62, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 19.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania strán rozhodol tak, že žalovanej
náhradutrovkonanianepriznal(výrokIII.).Ďalejsúdnapadnutýmrozsudkompriznalštátuprotižalobkyni
nárok na náhradu výdavkov spojených s dokazovaním v rozsahu 68,07% (výrok IV.) a proti žalovanej
nárok na náhradu výdavkov spojených s dokazovaním v rozsahu 31,93% (výrok V.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení
účinnom v rozhodnom období (február 2007 až marec 2007), čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj § 11, § 13 ods. 1 až 3,
§ 15, § 16, § 415, § 420 ods. 1 až 3, § 441, § 447b a § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj
ako „OZ“), keď rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom uznesení sp. zn.
10Co/26/2016 zo dňa 31.1.2017, ktorým bol viazaný, ako aj opätovným vykonaním dokazovania po

zrušení veci odvolacím súdom a po zrušení neskôr vydaného rozsudku pre zmeškanie žalovanej, mal
konajúci súd prvej inštancie za preukázané, že v období hospitalizácie N. X. od 23.2.2007 do 26.2.2007,
nebola zvolená diagnostická a terapeutická metóda u neho aplikovaná včas a v správnej intenzite.
Už z neurologického vyšetrenia dňa 23.2.2007 malo vyplynúť podozrenie na možnú neuroinfekciu,
avšak až dňa 26.2.2007 bola stanovená správna diagnóza encefalitídy a správne zahájená adekvátna
antivírusová liečba neuroinfekcie v správnej intenzite. Postup žalovanej v období od 23.2.2007 do
26.2.2007, s prihliadnutím na závažný stav pacienta, nesporne kvalifikovaný ako postup non lege

artis, nemožno vyhodnotiť ako trojdňové „omeškanie“ s vykonaním vyšetrovacieho zdravotníckeho
úkonu, ale ako porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytnúť ju správne, a
preto postupom žalovanej v uvedenej dobe nebol naplnený cieľ podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004
Z. z., ktorým je uzdravenie osoby alebo zlepšenie jej stavu, pri zohľadnení súčasných poznatkovlekárskej vedy. Nedošlo tak k včasnému zisteniu choroby a účinnej liečbe smerujúcich na záchranu
života. Včasná a účinná liečba bola v danom prípade mimoriadne dôležitá a rozhodujúca, pretože
podľa znaleckého posudku u neliečených pacientov je úmrtnosť 70 - 80% a u liečených pacientov len

od 20 do 30%. Táto jedinečná šanca, ktorú vylúčiť nemožno, mohla a mala byť otcovi žalobkyne zo
strany žalovanej poskytnutá (práve v tom spočíva opodstatnenosť existencie poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti a naplnenie ústavou garantovaného práva občana na zdravotnú starostlivosť). Záver
znaleckého posudku o tom, že matematicky nie je možné vyjadriť obmedzenie šancí na iný priaznivejší
priebeh vývoja klinického stavu otca žalobkyne, ak by nedošlo k postupu non lege artis, je bez právneho

významu (prognóza quad vitam, t. j. z hľadiska prežitia), pretože po žalovanej (v rukách ktorej je život
pacienta, ktorý má zachrániť) je spravodlivé požadovať, že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím
si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na živote a zdraví, pretože za jej porušenie
nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok správneho postupu mohol mať vplyv na
vývoj poruchy zdravia (ktorá skutočnosť bola v danom prípade znaleckým dokazovaním preukázaná).
Otázka, či žalovaná porušila v rámci liečebnopreventívnej starostlivosti o pacienta určitú konkrétnu

právnu povinnosť alebo nie, je otázkou právneho posúdenia veci, zodpovedanie ktorej patrí súdu, a
nie znalcovi (porov. uznesenie NSSR sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa 9.11.2011.). V danom prípade
má veľký význam aj zistenie, že včasným stanovením správnej diagnózy mohla žalovaná prispieť k
predĺženiu života N. X.. Vo veciach týkajúcich sa poskytovania zdravotnej starostlivosti totiž nie je
možné mať istotu na 100% o možnom vyliečení alebo nevyliečení pacienta, či odvrátení možných

trvalých následkov, či dokonca smrti. Súd nevykonal dokazovanie ďalšími svedkami, ani inými súdnymi
znalcami,pretožetonepovažovalzapotrebnéprezistenieskutkovéhostavuvrozsahunevyhnutnompre
rozhodnutie vo veci samej. Znalecký posudok podaný znaleckou organizáciou považoval konajúci súd
za dostatočný, keďže obsahoval odpovede na otázky, na základe ktorých konajúci súd zistil skutkový
stav v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej. Rovnako nebolo hospodárne vykonanie

dokazovania zisťovaním, či otec žalobkyne odvádzal povinné odvody do Sociálnej poisťovne, ktorý
dôkaz navrhla vykonať žalovaná. Taktiež neúčelné a nehospodárne by bolo vykonanie dokazovania za
účelom zistenia, či a v akej výške odvádzal odvody zomrelý otec žalobkyne počas svojho života v čase,
keď si privyrábal brigádami, vrátane brigád v Taliansku, počas doby, kedy poberal čiastočný invalidný
dôchodok. Porušenie prevenčnej povinnosti (podľa § 415 OZ) znamená súčasne porušenie právnej

povinnosti v zmysle § 420 OZ, je teda jedným zo základných predpokladov i všeobecnej zodpovednosti
za škodu. Žalovaná predstavuje poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnicu, miesto,
kde pacienti prichádzajú s dôverou (vrátane dôvery ich rodinných príslušníkov), že im bude poskytnutá
adekvátnalekárskastarostlivosť,želekárisúdostatočnekvalifikovaní(aichprístupkpacientomjenielen
profesionálny, ale aj hlboko ľudský) a postupujú v súlade s lekárskou etikou (nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Ustanovenie § 4 ods. 3, druhej vety zákona č.
576/2004Z.z.definujesprávneposkytnutiezdravotnejstarostlivostitak,žesavykonajúvšetkyzdravotné
výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby, s cieľom uzdravenia
osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Podľa záverov
znaleckého posudku v období hospitalizácie otca žalobkyne od 23.2.2007 do 26.2.2007 nebola zvolená

diagnostická a terapeutická metóda u neho aplikovaná včas a v správnej intenzite. Už z neurologického
vyšetrenia dňa 23. februára 2007 malo vyplynúť podozrenie na možnú neuroinfekciu, avšak až dňa 26.
februára2007bolastanovenásprávnadiagnózaencefalitídyasprávnezahájenáadekvátnaantivírusová
liečba neuroinfekcie v správnej intenzite. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane
príčinnej súvislosti, je podľa § 415 OZ rozhodujúce, že včasná a účinná diagnostika a následný ďalší

postup v liečbe boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a
živote otca žalobkyne, k čomu nedošlo, pretože zdravotný stav otca žalobkyne bol zaťažený nesprávne
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaného a neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím pacienta.
Podľa § 415 OZ je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej
časovej a miestnej situácii možno po ňom požadovať, a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac

obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 25Cdo 618/2001). Preto nevykonaním včasnej lumbálnej punkcie (t. j. neposkytnutím zdravotnej
starostlivosti žalovanou správne) nedošlo k zamedzeniu rizika úmrtia (škody na živote) otca žalobkyne,
ktorý zomrel, čím boli naplnené všetky atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti.
Zodpovednosť nemocnice ako zdravotníckeho zariadenia za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti

jedanáanalogickypodľa§420ods.2OZ,keďženaposkytovaniezdravotnejstarostlivostipoužilasvojho
zamestnanca, príp. zamestnancov - lekárov a zdravotný personál. V danom prípade je nepodstatné, či
postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti non lege artis bol žalovanou zavinený úmyselne alebo
z nedbanlivosti (porov. rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 3C/174/2009 zo dňa 16.11.2011).Poskytovanie zdravotnej starostlivosti má byť tiež adekvátne individuálnym okolnostiam prípadu, čo
v danom prípade znamenalo prihliadať na vek otca žalovanej, jeho komplexný zdravotný stav a
dovtedajšie diagnózy, progresiu neurologických príznakov i zhoršujúce sa životné funkcie (došlo k

prekladu pacienta z interného oddelenie na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny). Ak u
takéhoto pacienta malo vyplynúť podozrenie na neuroinfekciu už dňa 23.2.2007 (bod 3 znaleckého
posudku) a za účelom ďalšej diferenciálnej diagnostiky mala byť vykonaná lumbálna punkcia, k čomu
došlo až 26.2.2007, ide o neakceptovateľnú dĺžku postupu non lege artis, z hľadiska záchrany života
a predídenia úmrtia otca žalobkyne. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.

v znení neskorších ústavných zákonov) v čl. 40 garantuje každej fyzickej osoby právo na ochranu
zdravia, a preto zásah do ústavou chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne
garantovanou ochranou tejto hodnoty. Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia, nekonaním
legeartis,predstavujefatálnezlyhanie,ktoréjevrozporesposlanímsubjektu,ktoréhopodstatoučinnosti
je vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 4 písm.
a/, b/, c/, d/ zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom k tomu, že medicínsky následok postupu non lege artis mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý
vývoj poruchy zdravia pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovanej ako zdravotníckeho
zariadenia (skutočnosť, že následok postupu nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy
zdravia, nepredstavuje vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup). Postmortálna

ochrana osobnosti je ochrana osobnosti mŕtvej fyzickej osoby uplatňovaná osobami stanovenými v §
15 OZ, a to najmä z dôvodu jej pamiatky, významu a posmrtných záujmov zosnulej fyzickej osoby. Od
uvedeného je treba odlíšiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu
do osobnosti žalobkyne (ako čiastkového osobnostného práva, a to práva na súkromný a rodinný
život). Smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným citovým väzbám predstavovať

natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplnenie osobnosti pozostalého, že môže byť
kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Súčasťou súkromného života je nepochybne
aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, teda
i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami,

aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. V situácii, keď došlo k
neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chránených ustanovením § 11 OZ, ktorého súčasťou je aj
rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto spoločenstva neodčiniteľnou
ujmou, ktorá postihuje všetkých ostatných členov rodiny, potom je náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa ustanovenia § 13 OZ, primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu

(porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2951/2004 zo dňa 15.7.2005). Základnými kritériami určenia
výškynemajetkovejujmyvpeniazochvdôsledkuneoprávnenéhozásahudoprávanaochranuosobnosti
je závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri stanovení výšky
čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy
porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14). Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel
kompenzácie a na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie
nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim
je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu, tak ako to vyplýva z rozsiahlej judikatúry súdov

v oblasti ochrany osobnosti. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov objektívnym
kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, či by za
konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú
nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci
sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (porov. uznesenie ÚS SR č.k. III. ÚS 154/2011-15

zo dňa 13.4.2011). Osobnosť fyzickej osoby tvoria mnohé zložky, z ktorých v žiadnom prípade nemožno
vylúčiť zložku zdravia fyzickej osoby, keďže táto zložka je výslovne uvedená v ust. § 11 OZ. Je potom
nepochybné,ženárokyuplatnenépodľaustanovenia§13OZnemožnozmiešavaťsnárokminanáhradu
škody podľa ustanovenia § 16 a § 444 OZ (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2485/2004 zo
dňa 15.7.2004). Občiansky zákonník umožňuje v ustanovení § 13 ods. 1 postihnutej fyzickej osobe

domáhať sa proti subjektu zásahu najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na
ochranu jej osobnosti, a aby sa odstránili následky zásahu, keď zákon len príkladmo vymedzuje
konkrétne právne prostriedky ochrany práv fyzických osôb spojených s ich osobnosťou a uvedených
v ustanovení § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom
morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale
o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta

do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V
prípade, ak by sa nezdalo toto zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13
ods. 2 (novela Občianskeho zákonníka č. 87/1990 Zb. s činnosťou od 27.3.1990) priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou
formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Následne aké zadosťučinenie v peniazoch (po splnení zákonom

predpokladaných podmienok) sa bude javiť primeraným, bude závisieť na posúdení súdu (§ 13 ods. 3
OZ). To neznamená, že neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby nemôže dôjsť aj ku vzniku
majetkovej (hmotnej, materiálnej) ujmy - škody. Táto sa ale podľa výslovnej úpravy § 16 OZ riadi, čo
do podmienok vzniku, spôsobu a rozsahu náhrady škody všeobecnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o zodpovednosti za škodu (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 93/2008 zo dňa 30.3.2010).
Občiansky zákonník však zabezpečuje občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby i po jej smrti

(tzv. postmortálna ochrana). Podľa výslovnej úpravy § 15 OZ vzniká smrťou fyzickej osoby určitým
(taxatívne) vymedzeným osobám, ktoré neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, zo zákona
(ex lege) zvláštne subjektívne občianskej právo určené k uplatneniu ochrany osobnosti zomrelej fyzickej
osoby. Ide pritom o celkom zvláštnu zákonom predvídateľnú situáciu, keď nie je podstatné, či sú
uvedené fyzické osoby súčasne dedičmi po zomrelej fyzickej osobe (nejde o dedičské nástupníctvo).

Právo podľa § 15 ods. 1 OZ je pôvodným (originálnym) právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti
zomrelej fyzickej osoby. Preto u osôb tu uvedených nejde o nejaký druh právneho nástupníctva do
práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného
práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú
ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 93/2008 zo dňa

30.3.2010). Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je, aby fyzická osoba mala zabezpečenú
účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto zákonná úprava
zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku (pietu) zomrelej
fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive (.....). Ide tu o
zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu), na základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné

(originárne) subjektívne právo k uplatneniu ochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik
tohto subjektívneho práva osobám uvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah
do osobnosti zomrelej fyzickej osoby stal ešte za jej života alebo až po jej smrti. Hmotnoprávnym
predpokladom, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 OZ môžu s úspechom toto právo uplatniť,
je smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej

pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda
posmrtné záujmy fyzickej osoby (pozri Karel Knap, Jiří Švestka a kolektív, „Ochrana osobnosti podle
občanského práva“ Linde, Praha, a. s., str. 81 a nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany
osobnosti teda je umožniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej
osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku

zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej
osoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod.
Treba zdôrazniť, že zvláštne subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany
osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu, zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej
fyzickej osoby (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 zo dňa 22.2.2017). Najvyšší súd SR v

rozhodnutí z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 84/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 38, ročník 2012 (R 38/2012) síce vyslovil názor, že nie
je vylúčené, že určitý zásah, ku ktorému došlo po smrti fyzickej osoby, je neoprávneným zásahom
nielen do osobnosti zomrelého (napríklad jeho občianskej cti a dôstojnosti), ale zároveň aj do osobnosti
pozostalých (napríklad do ich práva na súkromie, zachovanie úctivej pamiatky na zomrelého), a že podľa

individuálnych okolností, za ktorých došlo k takémuto zásahu, prichádza preto do úvahy tak možnosť
tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ, ako aj možnosť ochrany
osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 až 13 OZ. V tejto veci ale nevyslovil názor, že žalobcovia
môžu súčasne uplatniť tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň aj
ochranu svojej osobnosti podľa § 11 až 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve

naopak uviedol, že žalobcovia majú právo zvoliť si jednu z týchto možností, a že v danom prípade
si zvolili druhú z nich (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/92/2015 zo dňa 22.2.2017). Právo na
ochranu života ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného práva, neoddeliteľne spojeného
s osobnosťou fyzickej osoby, zaniklo jeho smrťou, ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriektomu, že išlo o zásah jednoznačne neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom - smrťou zaniklo právo
tejto, konkrétnej fyzickej osoby postihnutej zásahom, domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka proti subjektu zásahu - žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva

a neprechádza na osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na osoby uvedené
v § 15 Občianskeho zákonníka nemohlo prejsť preto ani právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch,
ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu -
smrťouzaniklo.Pretoposkytnutímnemajetkovejujmyvpeniazochniekomuinémubystratilonielensvoju
satisfakčnú funkciu, ktorým má byť zmiernenie nemajetkovej ujmy zomrelej fyzickej osoby, ale vzhľadom

na totožnosť zásahu s následkom, by nadobudlo výlučne majetkový charakter (porov. rozsudok NS SR
sp. zn. 2Cdo 93/2008 zo dňa 30.3.2010). Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život,
zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, a teda aj rodinného,
života musí obsahovať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými osobnosťami, aby
bolo možné, okrem iného, tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto
môže vzhľadom ku vzájomným úzkym a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať

natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť
kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (porov. nález ÚS ČR sp.
zn. PL ÚS 16/04 zo dňa 4.5.2005). Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s
ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015). Preto
šokujúca smrť maloletej dcéry žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom,

v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. Základnými kritériami
určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti sú 1.) závažnosť vzniknutej ujmy, 2.) ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
V dôsledku neoprávneného zásahu, ktorý bol spôsobený nezodpovedným správaním žalovaného v 1.
rade pri prevádzke motorového vozidla, došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a

citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu žalobcov so zomrelou maloletou dcérou.
Pri posudzovaní miery závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcov súd sa musel zaoberať
kritériami, akými sú kvalita vzájomného vzťahu, otázka hmotnej závislosti pozostalého po usmrtenej
osobe, miera, do akej psychická bolesť zo straty blízkeho človeka prerastá až do duševného ochorenia,
spôsob obmedzenia bežných aktivít pozostalých v pracovnom, v súkromnom a v spoločenskom živote,

ďalej či žalobcami prežívaná strata dieťaťa jeho rodičmi je závažnejšia než obvyklá pri takomto zásahu,
či sa rodičia podrobili aj osobitnej liečbe. V danom prípade vykonaným dokazovaním bol dostatočne
preukázaný protiprávny (neoprávnený) zásah žalovanej, ktorý je v rozpore s objektívnym právom,
vrátane príčinnej súvislosti, objektívne spôsobilého ohroziť alebo narušiť osobnosť fyzickej osoby.
Žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnosti - práva na život -

neb. N. X., v rámci tzv. postmortálnej ochrany, a zároveň podľa § 11, §13 OZ titulom neoprávneného
zásahu do jej osobnostných práv, konkrétne do jej práva na súkromný a rodinný život. Prvoinštančný
súd zdôraznil, že obsah práva žalobkyne podľa § 15 OZ nie je totožný s obsahom práva zomrelého N.
X., ktorému bolo zasiahnuté (žalovanou) do jeho osobnostného práva, a to do práva na život, pretože
do obsahu práva týchto osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Inak povedané,

smrťou poškodeného N. X. právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah
do jeho osobnosti, a to do jeho práva na život, okamihom jeho smrti zaniklo. V tejto súvislosti poukázal
konajúci súd na rozhodovaciu prax uvedenú odsekoch 74. až 77. odôvodnenia. Žaloba je preto v časti
tohto žalobného nároku žalobkyne nedôvodná. Do zásahu osobnosti nebohého N. X. nepochybne
došlo, avšak táto skutočnosť sama osobe nie je dôvodom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch žalobkyni, keďže vo vzťahu k nebohému N. X. už tento druh satisfakcie nemôže plniť svoj
účel. Nečakaným, šokujúcim úmrtím najbližšieho rodinného príslušníka žalobkyne, ktorým bol jej otec,
nepochybne došlo k zásahu do súkromného a rodinného života jeho najbližších rodinných príbuzných.
Nakoľko absolútne a nezvratný následok neoprávneného zásahu, ktorým je smrť blízkeho človeka,
je nenapraviteľný a nezvratný, vzhľadom na okolnosti prípadu, na skutočnosť, že N. X. by mohol, pri

včasnej a správnej diagnostike s veľkou pravdepodobnosťou (70% až 80%) ešte žiť, súd považoval
základnárokunapriznanienáhradynemajetkovejujmyžalobkynizadôvodný.Psychickábolesťzostraty
blízkeho človeka, ktorá je vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého
a prerastajúca až do duševného ochorenia, je u žalobkyne nepochybná. Okrem psychickej bolesti, ktorá
v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, nastala aj zmena v osobnosti

žalobkyne, ktorú smrť jej otca zasiahol do takej výraznej miery, že dodnes je slobodná, vo veku 42 rokov.
V minulosti mala niekoľkoročného priateľa, s ktorým sa rozišla asi pol roka pred smrťou otca, a teda
nemala dovtedy problém nadviazať a udržať niekoľkoročný dlhodobý vzťah s mužom, s ktorým by si
vedela založiť rodinu. Rovnako sa dodnes nevydala ani jej staršia sestra W., ktorá má už 44 rokov. Ichmatkasastalaosoboustrániacousaspoločenských,kultúrnychašportovýchpodujatí,ktorépočasživota
svojho manžela a otca žalobkyne spolu s radosťou vyhľadávali, Žalobkyňa v čase smrti otca bývala v
spoločnom byte s rodičmi. Po smrti otca žalobkyne rodina predala chatu v Tatrách, kam často s otcom

chodievali na výlety a na lyžovačky, pretože chata im stále pripomína šťastné a veselé spoločné chvíle
s ich nebohým otcom do tej miery, že každým vyvolaním týchto spomienok na zážitky na chate sa ich
psychickábolesťzvýraznila.Žalobkyňamalaksvojmuotcoviveľmidobrývzťah,keďžeotecsajejajsetre
od malička venoval, učil ich lyžovať. Žalobkyňu dokonca podporoval vo vodnom lyžovaní, chodievali
spolu a výlety, do ZOO, na huby. Spoločné lyžovačky v Tatrách trávili obe sestry s otcom, aj keď boli

dávnodospelé,keďžetaktopríjemnespoločnestrávenéchvílesotcomvyhľadávaliatešilisanane.Otec
žalobkynemalveselú,priateľskúaspoločenskúpovahu,bolspoločenskyašportovoaktívnymčlovekom,
a o to viac jej teraz otec chýba, keď už nežije. O silnom citovom pute žalobkyne a jej otca nasvedčuje
aj skutočnosť, že počas hospitalizácie otca v nemocnici v roku 2007 trávila pri ňom každý deň 1-2
hodiny, rovnako, že s ním a s matkou bývala v spoločnom byte napriek tomu, že mala vtedy už 27 rokov.
Keďže žalobkyňa mala s otcom citovo veľmi intenzívny kladný vzťah, celý život ho rešpektovala ako

osobnosť, veľmi intenzívne pociťuje teraz jeho stratu, a do dnešného dňa je slobodná v jej veku 42 rokov.
Súd prihliadol na okolnosti prípadu, že zo strany žalovanej došlo k nesprávnej diagnostike vzhľadom
na zvláštny priebeh ochorenia, pričom správnu diagnózu zistila po 3 dňoch, a nie až po niekoľkých
mesiacoch, taktiež prihliadol na percentuálnu pravdepodobnosť prežitia jej otca (70% až 80%), a
preto za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti

žalobkyne, konkrétne do jej práva na súkromný a rodinný život, považoval sumu 19.000 eur (I. výrok). V
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (II. výrok), pričom zamietnutý bol aj celý žalobný nárok o náhradu
nemajetkovej ujmy do osobnosti zomrelého otca žalobkyne v rámci tzv. postmortálnej ochrany, ktorú si
uplatnila žalobkyňa v sume 40.500 eur, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako súčasť
postmortálnej ochrany osobnosti je vo všeobecnosti nedôvodná, keďže právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnosti N. X., a to do jeho práva na život, okamihom
jeho smrti zaniklo (viac v odsekoch 74. až 77. odôvodnenia). Ďalším dôvodom zamietnutia žalobného
nárokuopostmortálnuochranuosobnostijetáskutočnosť,žežalobcoviasinemôžuuplatniťkumulatívne
tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň aj ochranu svojej osobnosti
podľa § 11 až 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve naopak majú právo zvoliť si

jednu z týchto možností, a že v danom prípade si zvolili druhú z nich (R 38/2012; viac v odseku 77.
odôvodnenia). Na margo procesnej obrany žalovanej, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege
artis nebolo v jej prípade úmyselné, súd poznamenáva, že základ nároku pre priznanie nemajetkovej
ujmytitulomochranyosobnostipodľa§11anasl.OZnezávisíodzavineniavznikuprotiprávnehozásahu.
Druh zavinenia (nedbanlivosť, úmysel), prípadne neexistencie zavinenia pôvodcu neoprávneného

zásahu môže mať vplyv ,,iba“ na stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Námietkou
žalujúcej strany týkajúcej sa objektivity svedeckej výpovede MUDr. N. sa súd nezaoberal, keďže jej
svedecká výpoveď nemala žiadny výrazný vplyv pre zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom
pre rozhodnutie vo veci samej. Súd uviedol, že aj bez tejto svedeckej výpovede by dospel k rovnakým
rozhodným skutkovým zisteniam a k rovnakému rozhodnutiu vo veci samej. Ďalšie argumenty strán

sporu konajúci súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej
judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku

strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Na ďalšiu argumentáciu strán sporu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do
zbytočných podrobností, konajúci súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou, ako
napríklad, či zosnulý otec žalobkyne bol alebo nebol alkoholik, či Mgr. W. X., bývalá riaditeľka žalovanej,

bola alebo nebola skutočnou riaditeľkou žalovanej, ktorá skutočnosť je predmetom sporu vedeného
Okresný súdom Piešťany pod sp. zn. 8Cpr/4/2013. Rovnako nerozhodné bolo skúmanie likvidačného
charakteru žalovanej sumy na majetkovú sféru žalovanej, čo opakovane žalovaná zdôrazňovala, keďže
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch určená súdnym rozhodnutím nie je závislá od posúdenia,
či má, alebo nemá likvidačný charakter na pôvodcu zásahu do osobnostnej sféry dotknutej fyzickej

osoby. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 257 CSP, keď
vychádzal z toho, že predmetom sporu boli dva nároky ochrany osobnosti, a to nárok na postmortálnu
ochranu osobnosti, ktorý bol v celosti zamietnutý ako nedôvodný, ako aj nárok o ochranu osobnosti
žalobkyne, ktorému súd vyhovel v časti o zaplatenie sumy 19.000 eur. Oba žalobné nároky boli spojenés náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania
vychádzal súd zo skutočnosti, že žalobný nárok o ochranu osobnosti žalobkyne, ktorý bol dôvodný,
avšak presné stanovenie výšky plnenia náhrady nemajetkovej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, v

súlade s princípom spravodlivosti bolo (čl. 2 CSP), aby až súdom prisúdená výška plnenia vo výroku I.
bola považovaná za základ pre výpočet jednotlivých trov konania v časti nároku o ochranu osobnosti
žalobkyne, vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby tohto žalobného nároku v prípade, že strana je zastúpená advokátom, keďže až vtedy je známa
hodnota sporu (porov. rozhodnutia NSSR zo dňa 30.1.2007 sp. zn. 2Mcdo 3/2006). V časti nároku o

postmortálnu ochranu osobnosti bola žalobkyňa neúspešná z dôvodu skutkovej a právnej nepôvodnosti
tohto žalobného nároku, na účely určenia pomeru úspechu strán sporu, súd mal za to, že hodnota sporu
v časti ochrany osobnosti bola 19.000 eur. Žalobkyňa bola v tomto spore úspešná v časti o zaplatenie
sumy 19.000 eur, a súd mal za to, že v časti prvého žalobného nároku, bola na účely trov konania, plne
úspešná. V časti druhého žalobného nároku bola neúspešná, teda v časti o zaplatenie sumy 40.500 eur.
Napriek tomu, že žalobkyňa sa žalobou reálne domáhala zaplatenia sumy 67.500 eur, na účely určenia

pomeru úspechu strán sporu vychádzal súd z hodnoty sporu vypočítanej ako súčet sumy priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti žalobkyne vo výške 19.000 eur a žalovanej sumy
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom postmortálnej ochrany osobnosti vo výške 40.500 eur,
a teda hodnota sporu na účely trov konania spolu 59.500 eur, čomu zodpovedá úspech žalobkyne
v rozsahu 31,93% a úspech žalovanej v rozsahu 68,07%, a podľa § 255 ods. 2 CSP by súd mal

náhradu trov konania pomerne rozdeliť, a priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vypočítaný
ako rozdiel medzi pomerom úspechu žalovanej a pomerom úspechu žalobkyne v zodpovedajúcom
rozsahu 36,14%. Nakoľko súd zistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP, ktoré videl súd v charaktere daného sporu, keď išlo
o protiprávne konanie žalovanej s následkom smrti, a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy

súdu, a záviselo by aj v prípade druhého žalobného nároku, ak by bol dôvodný, priznanie náhrady trov
konania žalovanej proti žalobkyni by bolo nespravodlivé, preto súd žalovanej, ktorá mala vo veci vyšší
úspech než žalobkyňa, náhradu trov konania výnimočne nepriznal (III. výrok; porov. rozsudok Krajského
súdu v Trnave č. k. 23Co/168/2019-459 zo dňa 29.9.2020 vo veci toho istého protiprávneho konania vo
vzťahu k neb. N. X.). O nároku na náhradu trov konania štátu súd rozhodol podľa § 255 CSP a čl. 4

ods. 1 a 2 CSP, keď v tomto konaní súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou
z odboru zdravotníctvo a farmácia, z odvetvia neurológia a infektológia za účelom vykonania odborných
šetrení a vypracovania znaleckého posudku pre posúdenie otázky adekvátnosti poskytnutia zdravotnej
starostlivosti nebohému N. X.. Uznesením č. k. 14C/100/2013-189 zo dňa 12.6.2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 4.7.2015, priznal súd znaleckej organizácii znalečné v sume 1.415,52 eur, ktoré bolo

hradené z finančných prostriedkov štátu. Keďže štátu vznikli v tomto spore trovy spojené s vykonaním
znaleckého dokazovania, zodpovedajúce sume zaplateného znalečného, vychádzajúc z čl. 4 ods. 2
a § 259 CSP súd priznal štátu nárok na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli vyplatením znalečného.
O nároku rozhodol podľa výsledku sporu, pričom pomer úspechu vypočítal podľa § 255 ods. 2 sčasti
modifikovaného použitím princípu spravodlivosti (čl. 2 CSP) v tomto spore, ktorý vypočítal spôsobom

uvedenýmvodseku94.odôvodnenia,apriznalštátunároknanáhraduvýdavkovpodľapomeruvýsledku
sporu proti žalobkyni v rozsahu 68,07% a proti žalovanej v rozsahu 31,93% tak, ako je uvedené vo
výrokoch IV. a V. rozsudku. Nakoľko súdom zistený dôvod hodný osobitného zreteľa nebol zistený na
stranách sporu, ale bol daný charakterom sporu, takto zistený dôvod hodný osobitného zreteľa aplikoval
súd iba na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu, nie však

vo vzťahu k štátu, ktorému vznikli výdavky spojené s dokazovaním v tomto spore. Aplikácia ust. § 257
CSP na nárok štátu na náhradu trov konania by predstavovala veľmi nespravodlivý zásah do jeho práv
ako subjektu, ktorý iba zaplatil znalečné v spore, ktorého sám nebol stranou.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov I., III., IV. a V. podala v zákonnej lehote odvolanie

žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť, alternatívne
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že nárok

žalobkyne je nedôvodný, pričom danú skutočnosť potvrdzuje aj prvé rozhodnutie v tejto veci, a to
rozsudok zo dňa 14.10.2015, ktorým súd žalobu zamietol, pričom s dôvodmi tohto prvého rozhodnutia
súdu sa plne stotožnila. Súd prvej inštancie vo svojich rozsudkoch a Krajský súd v Trnave ako súd
odvolací vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 31.1.2017 a ani znalecká organizácia jednoznačneneskonštatovali, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalovanou nebohému pánovi X. spôsobilo jeho
smrť. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu, na ktoré sa súd prvej inštancie
odvoláva, definuje príčinnú súvislosť tak, že sa javí iba ako možná na základe znaleckého posudku, ale

nie určitá. Z toho dôvodu mala za to, že nemožno iba na základe tejto domnienky založiť danosť príčinnej
súvislosti medzi úmrtím a konaním non lege artis pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti v predmetnej
veci. V danom prípade nebol vykonaný žiadny zásah do práv pána X., a ani žalobkyne, či úmyselný
alebo nedbanlivostný. Nie každé non lege artis poskytnutie zdravotnej starostlivosti zakladá automaticky
aj nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v neoprávnenom zásahu do života,

súkromia, telesnej integrity a dôstojnosti zomrelého a do sféry súkromia citových väzieb poškodených
osôb.Vždyjenutnévziaťdoúvahypredchádzajúcuanamnézu,sledudalostí,liečbuzomreléhopacienta,
liečbu u obvodného lekára, možnosti zdravotníckeho zariadenia. Žalovaná v konaní žiadala vykonanie
kontrolného znaleckého posudku, alebo minimálne aspoň vykonanie výsluchu znalca MUDr. Ivana
Bakoša, ktorý bol určený znaleckou organizáciou na podanie žiadaných vysvetlení alebo doplnení, za
účelom jasného a nespochybniteľného vyjadrenia sa, či dané non lege artis poskytnutie zdravotnej

starostlivosti jednoznačne zapríčinilo úmrtie, nakoľko už súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí vo veci
mal pochybnosti, či je alebo nie je daná príčinná súvislosť. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej
inštancie rozhodol o priznaní sumy 19.000 eur pre žalobkyňu, okrem vyššie uvedeného mal vziať do
úvahy pri určovaní jej výšky vek, vzťahy v rodine, citové väzby, zdravotný stav a starostlivosť o zdravotný
stav zomrelého, likvidačný charakter pre žalovanú a minimálne citovanú konštantnú judikatúru súdov

pri určovaní jej výšky. Mala za to, že z vykonaných výsluchov na pojednávaniach jasne vyplynulo, že
pán X. sa aktívne, resp. žiadnym spôsobom nestaral o svoj ťažký zdravotný stav vyplývajúci z ťažkého
úrazu hlavy v minulosti a žalovaná mala za to, že ani súd, a ani znalec sa danými okolnosťami, ktoré
majú podľa žalovanej podstatný vplyv na ťažkú diagnózu a samotné stanovenie diagnózy zomrelého,
nevysporiadali, resp. namietané skutočnosti absentujú v odôvodnení rozsudku v kontexte určenia

priznanej nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázala na jej vyjadrenie k znaleckému posudku č.
69/2015 zo dňa 13.3.2015 znalca forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, ktoré bolo
zaslané súdu listom zo dňa 13.5.2015. Vzhľadom na závery znaleckej organizácie je nepochybné, že nie
je preukázaná príčinná súvislosť konania žalovanej so spôsobenou ujmou, čím nie je naplnený základný
predpoklad uplatnenia nároku žalobkyne. Mala za to, že ani na základe vykonaného dokazovania nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou. Pri preukazovaní
zodpovednosti za škodu sa jedná o otázku skutkovú a nie právnu, a teda ako vyplýva zo záverov
znaleckého posudku č. 69/2015 vôbec nie je zrejmé, či skoršie začatie cielenej liečby po lege artis
vykonanej lumbálnej punkcii by reálne mohlo zvrátiť nepriaznivý vývoj poruchy zdravia N. X., t.j. vôbec
nie je možné ani uvažovať a percentuálne zvažovať možnosť záchrany jeho života. Odvolateľka mala

za to, že prvoinštančný súd sám svojvoľne rozhodol o zodpovednosti žalovanej, t.j. že dané poskytnutie
zdravotnej starostlivosti zapríčinilo úmrtie pána X.. Ak by aj zodpovednosť a príčinná súvislosť boli
dané, nesúhlasila s výškou priznanej nemajetkovej ujmy v sume 19.000 eur, ktorá nenapĺňa požiadavky
primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne. V konaní sp. zn. 5C/30/2009, z ktorého
bolo vylúčené predmetné konanie, išlo o rovnaký nárok, akurát voči manželke nebohého a sestre

žalobkyne. V tomto konaní Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku č.k. 23Co/168/2019-459 zo dňa
29.9.2020 sa podrobne venoval primeranosti a proporcionalite v bode 9. svojho rozhodnutia. Potvrdil,
že suma vo výške 18.000 eur pre sestru žalobkyne v tej istej veci bola primeraná a v tomto konaní
druhej dcére nebohého bola priznaná vyššia suma vo výške 19.000 eur, pričom súd prvej inštancie
dôvody tohto rozdielu nijako nevysvetlil, pričom o oboch nárokoch rozhodovala tá istá sudkyňa. Okrem

iného vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa mala len 28,15% úspech v konaní (žalovaná bola suma
67.500 eur), rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsudku v časti nároku na náhradu trov konania je
podľa názoru žalovanej jednoznačne postihnuté vadou konania spočívajúcou v nesprávnom právnom
posúdení veci. Nesúhlasila s výpočtom percentuálnej úspešnosti strán, ktorý výpočet súd prvej inštancie
uviedol v bode 94. napadnutého rozsudku. Rovnako nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že sú

tu dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa §
257 CSP. Žalobkyňa si žalobou uplatnila už na začiatku neprimeranú aj z väčšej časti právne nedôvodnú
sumu vo výške 67.500 eur, ktorá pozostávala z dvoch častí, jednou bol nárok na tzv. postmortálnu
ochranu osobnosti v sume 40.500 eur a druhou časťou bol nárok na ochranu osobnosti žalobkyne v
sume 27.000 eur. Žaloba v časti postmortálnej ochrany vo výške 40.500 eur bola nedôvodná vzhľadom

na rozhodovaciu prax uvedenú v bodoch 74. až 78. rozsudku. V časti ochrany osobnosti žalobkyne a
žalovanej sumy vo výške 27.000 eur bolo potrebné uviesť, že táto suma bola od začiatku neprimeraná a
likvidačná pre žalovanú. Neprimeranosť bola daná najmä judikatúrou v obdobných veciach. Žalobkyňa
preto musí niesť zodpovednosť za neprimeranosť svojho uplatneného nároku, v opačnom prípade tomôže viesť k situácii, kedy žalobcovia v prípadoch nemajetkovej ujmy budú žiadať naozaj ľubovoľné
sumy, vedomí si toho, že v žiadnom prípade nebudú zaviazaní k náhrade trov konania.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
V plnom rozsahu súhlasila s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a správnym
posúdením veci súdom, ako aj s napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
zodpovedal všetky otázky kladené žalovanou počas konania, ako i v jej odvolaní a vysporiadal sa so

všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami. Poukázala na závery obsiahnuté v uznesení Krajského
súdu v Trnave zo dňa 31.7.2017, č.k. 10Co/26/2016-244, ako aj v rozsudku zo dňa 29.9.2020, č.k.
23Co/168/2019-459. Z dôvodu, že ide o rovnaký skutkový a právny základ tak v konaní sp. zn.
5C/30/2009, ako i v konaní sp. zn. 22C/7/2021, bolo potrebné v súlade s princípom právnej istoty
rozhodnúť o nároku žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy rovnako.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné,

pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 22C/7/2021 je ochrana osobnosti a
zaplatenie nemajetkovej ujmy. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 19.000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku

(výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania strán
rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Ďalej súd napadnutým rozsudkom
priznal štátu proti žalobkyni nárok na náhradu výdavkov spojených s dokazovaním v rozsahu 68,07%
(výrok IV.) a proti žalovanej nárok na náhradu výdavkov spojených s dokazovaním v rozsahu 31,93%
(výrok V.).

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch I., III., IV. a V.

8. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

9. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania,

je úlohou a doménou súdu (§ 185 ods. 1 CSP). Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie
je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnenie sa vzďaľuje od želanej a možnej
miery zistenia skutkového stavu. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok

hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP,
pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až
§ 210 CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne
určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

10. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je

ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral

do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli, zohľadnil
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. V odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakovyhodnotil,prečonevykonalďalšienavrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil,

teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a
nemožno mu nič vyčítať.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, použil správne
právne predpisy a tieto i správne vyložil a na daný skutkový stav správne aplikoval.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

15. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v

uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

16. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

17. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

18. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

19. Preukázanie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to protiprávneho zásahu do práv

fyzickej osoby, si vyžaduje analýzu všetkých relevantných okolností, ktoré sú v kauzálnom vzťahu k
spôsobenej ujme. Súd prvej inštancie správne poukázal na ust. § 415 OZ, ktoré ukladá každému
povinnosť postupovať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a na majetku. Medzi základné zásady
občianskeho práva ovládajúce civilnú zodpovednosť patrí aj zásada nikomu neškodiť. Občianskoprávnaprevencia má zásadný význam v súvislosti s úpravou zodpovednosti za škodu, keďže jej cieľom
je predchádzať nežiaducim ujmám. Správať sa v rozpore s ust. § 415 OZ znamená chovať sa
protiprávne, keďže ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené

právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale i bez konkrétne stanoveného pravidla chovania,
teda počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo opomenutím nevznikla škoda. To znamená
povinnosť zachovať pri svojom konaní s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký stupeň pozornosti,
starostlivosti a ohľaduplnosti, ktorý je, objektívne posudzované, spôsobilý vždy zabrániť vzniku daných
škôd. Porušenie prevenčnej povinnosti znamená súčasne porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420

OZ, je teda jedným zo základných predpokladov i všeobecnej zodpovednosti za škodu.

20. Žalovaná predstavuje poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnicu, miesto, kde
pacienti prichádzajú s dôverou (vrátane dôvery ich rodinných príslušníkov), že im bude poskytnutá
adekvátnalekárskastarostlivosť,želekárisúdostatočnekvalifikovaní(aichprístupkpacientomjenielen
profesionálny, ale i hlboko ľudský) a postupujú s lekárskou etikou (porov. nález Ústavného súdu ČR sp.

zn. I.US 2844/14 z 22.12.2015).

21. Podľa záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní v období hospitalizácie otca žalobkyne
od 23.2.2007 do 26.2.2007 nebola zvolená diagnostická a terapeutická metóda u neho aplikovaná včas
a v správnej intenzite. Už z neurologického vyšetrenia dňa 23.2.2007 malo vyplynúť podozrenie na

možnú neuroinfekciu, avšak až dňa 26.2.2007 bola stanovená správna diagnóza encefalitídy a správne
zahájená adekvátna antivírusová liečba neuroinfekcie v správnej intenzite.

22. S poukazom na uvedené postup žalovanej v období od 23.2.2007 do 26.2.2007 s prihliadnutím
na závažný stav pacienta, nesporne kvalifikovaný ako postup non lege artis, nemožno vyhodnotiť ako

trojdňové „omeškanie“ s vykonaním vyšetrovacieho zdravotníckeho úkonu, ale ako porušenie povinnosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytnúť ju správne, a preto postupom žalovanej v uvedenom
období nebol naplnený cieľ podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti,
ktorým je uzdravenie osoby alebo zlepšenie jej stavu pri zohľadnení súčasných poznatkovej lekárskej
vedy. Nedošlo tak k včasnému zisteniu choroby a účinnej liečbe smerujúcich k záchrane života.

Včasná a účinná liečba bola v danom prípade mimoriadne dôležitá a rozhodujúca, pretože podľa
znaleckého posudku u neliečených pacientov je úmrtnosť 70-80% a u liečených pacientov od 20-30%.
Táto jedinečná šanca, ktorú vylúčiť nemožno, mohla a mala byť otcovi žalobkyne zo strany žalovanej
poskytnutá (práve v tom spočíva opodstatnenosť existencie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a
naplnenie ústavou garantovaného práva občana na zdravotnú starostlivosť).

23. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je podľa § 415 OZ
rozhodujúce, že včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe, boli spôsobilé (mohli)
zabrániť, alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote otca žalobkyne, k čomu
nedošlo, pretože zdravotný stav otca žalobkyne bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou

starostlivosťou žalovanej a neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím pacienta. Podľa § 415 OZ je každý
povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej
situácii možno po ňom požadovať, a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku
škody na živote (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 618/2001). Preto nevykonaním
včasnej lumbálnej punkcie (t.j. neposkytnutím zdravotnej starostlivosti žalovanou správne) nedošlo k

zamedzeniu rizika úmrtia (škody na živote) otca žalobkyne, ktorý zomrel, čím boli naplnené všetky
atribúty zodpovednostného vzťahu, vrátane príčinnej súvislosti.

24. Po žalovanej (v rukách ktorej je život pacienta, ktorý má zachrániť) je spravodlivé požadovať, že
bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na

živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok
správneho postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia (ktorá skutočnosť bola v danom prípade
znaleckým dokazovaním preukázaná). Poskytovanie zdravotnej starostlivosti má byť tiež adekvátne
individuálnym okolnostiam prípadu, čo v danom prípade znamenalo prihliadnuť na vek otca žalobkyne,
jeho komplexný zdravotný stav a dovtedajšie diagnózy, progresiu neurologických príznakov i zhoršujúce

sa životné funkcie (došlo k preloženiu pacienta z interného oddelenia na oddelenie anestéziológie
a intenzívnej medicíny). Ak u takéhoto pacienta malo vyplynúť podozrenie na neuroinfekciu už dňa
23.2.2007 a za účelom ďalšej diferenciálnej diagnostiky mala byť vykonaná lumbálna punkcia, k čomudošlo až 26.2.2007, ide o neakceptovateľnú dĺžku postupu non lege artis z hľadiska záchrany života a
predídenia úmrtia otca žalobkyne.

25. Ústava Slovenskej republiky v čl. 40 garantuje každej fyzickej osobe právo na ochranu zdravia, a
preto zásah do ústavou chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou
ochranou tejto hodnoty. Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia, nekonaním lege artis,
predstavuje fatálne zlyhanie, ktoré je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je
vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií. Vzhľadom na to, že

medicínskynásledokpostupunonlegeartismoholbyťrozhodujúciprenepriaznivývývojporuchyzdravia
pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovanej ako zdravotného zariadenia (skutočnosť,
že následok postupu nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia, nepredstavuje
vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup).

26.Spoukazomnauvedenéodvolacísúdzhodnesosúdomprvejinštanciedospelkzáveruopreukázaní

protiprávneho (neoprávneného) zásahu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, vrátane príčinnej
súvislosti, objektívne spôsobilého ohroziť alebo narušiť osobnosť fyzickej osoby.

27. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na závery obsiahnuté vo svojom uznesení zo dňa
31.1.2017, č.k. 10Co/26/2016-244 v predmetnej veci.

28. Pokiaľ sa týkalo výšky nemajetkovej ujmy, tak súd prvej inštancie vo vzťahu k výške uplatňovaných
nárokov zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne rozhodnutie, prihliadol na
zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď citovej ujme sa
vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno

dôvodne predvídať a správne určil aj výšku tejto nemajetkovej ujmy, ktorá je predmetom voľnej úvahy
súdu. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti,
ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Súd
správne prihliadol okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
k naplneniu požiadavky účinného, primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale

i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Kritériu
primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. statusu obete,
ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti, keď uviedol, že pokiaľ
má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných
prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto

primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma
nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Ústavný súd ČR konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky
relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú
čiastkytejtonáhradyprisúdenévinýchprípadoch(porov.sp.zn.I.ÚS2844/2014).Vzhľadomnauvedenú
požiadavku odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14Co/19/2017 bola plnoletému synovi priznaná suma 17.000 eur a plnoletej dcére 20.000 eur, v zmysle
rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/96/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co/909/2015 bola neplnoletej dcére priznaná nemajetková ujma 35.000 eur, rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
21Co/137/2017bolaplnoletýmdeťompriznanánemajetkováujmapo20.000eur,rozsudkomOkresného

súduRimavskáSobotasp.zn.8C/103/2009vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.
zn. 15Co/171/2012 bola deťom priznaná nemajetková ujma po 15.000 eur, rozsudkom Okresného súdu
Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola plnoletému synovi priznaná nemajetková ujma 15.000 eur, rozsudkom
Okresného súdu Skalica sp. zn. 7C/3/2018 bola plnoletým deťom priznaná nemajetková ujma každému
po 10.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 9C/174/2015 bola plnoletému synovi priznaná

nemajetková ujma v sume 17.000 eur.

29. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni primeranú výšku nemajetkovej
ujmy v sume 19.000 eur, keď priznaním nemajetkovej ujmy v tejto výške dôjde k naplneniu požiadavky
primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje

na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, kde súd podrobne odôvodnil priznanie
nemajetkovej ujmy v tejto výške, pričom jeho záverom nemožno nič vytknúť.30. Odvolací súd poukazuje i na závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v rozsudku súdu prvej inštancie
zo dňa 4. júla 2019, č.k. 5C/30/2009-384 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.
septembra 2020, č.k. 23Co/168/2019-459, ktorým bola matke žalobkyne priznaná nemajetková ujma v

sume 30.000 eur a jej sestre 18.000 eur, aj keď sa jednalo o rovnaký skutkový základ uplatňovaných
nárokov.

31. K námietke žalovanej, že v predmetnom konaní bola žalobkyni priznaná nemajetková ujma v sume
19.000 eur a v konaní pod sp. zn. 5C/30/2009 bola jej sestre priznaná nemajetková ujma 18.000

eur, odvolací súd udáva, že táto námietka nie je dôvodnou, keď bolo potrebné prihliadnuť na to, že
žalobkyňa narozdiel od svojej sestry zostala bývať so svojou matkou, ktorá ako manželka nebohého
utrpela najviac, a teda žalobkyňa jej musela byť nápomocná, na základe čoho bolo (je) jej strádanie
vyššie, s prihliadnutím na bývanie v spoločnej domácnosti, v ktorej býval zomrelý pred svojou smrťou.

32. Za správny považoval odvolací súd i rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o nároku na

náhradu trov konania strán, keď i v tejto časti súd svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil,
prečo postupoval podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré závery možno považovať za správne a rovnako
odôvodil i aplikáciu ust. § 257 CSP, keď bolo potrebné prihliadnuť na to, že obdobne o nároku na náhradu
trov konania rozhodol i odvolací súd v rozsudku zo dňa 29. septembra 2020, č.k. 23Co/168/2019-459,
kde žalujúcou stranou bola matka a sestra žalobkyne.

33. Za správny bolo potrebné považovať rozsudok súdu prvej inštancie i v časti výroku o nároku na
náhradu trov konania štátu, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
tejto časti (body 98. a 99.).

34. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v
odôvodnenísvojhorozhodnutiaprvoinštančnýsúd,tedaodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovať

špecifickou odpoveďou.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
I., III., IV. a V. postupom podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

37. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).