Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/195/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118203318
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118203318.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: I. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. O. XX, N., p r o t i žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov VÚB, a.s., so sídlom
Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155, o neprijateľné zmluvné podmienky, určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a doplatenie istiny úveru a prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 11Csp/56/2018-110 zo dňa 24.10.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere „Flexipôžička“ zo dňa 02.09.2016 uzavretá medzi účastníkmi je neplatná v časti

Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a v časti čl. II. bod 2. Vyhlásenie žalobcu, že sa oboznámil so
Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s. a dojednaním poistenia.

Z r u š u j erozsudok vo zvyšku napadnutej časti, t.j. výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu
1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 52 ods.1,3,4, § 53 ods.1,2,3,4 a 5
Občianskeho zákonníka, ust.§ 1 ods.2, § 2 písm.a/, b/, d/, § 9 ods.1,2, 3,5, § 11 ods.1 zákona č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda konkrétne v znení účinnom od 01.07.2016
do 31.12.2016. Aplikoval Smernicu 2008/48/ES.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru, ktorý mu bol poskytnutý predmetnou zmluvou, aj keď nesprávne v žalobnom petite žiadal určiť,
že príslušná zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Zmluva totiž nie je bezúročná a bezpoplatková, ale
v prípade absencie obligatórnych náležitostí zmluvy vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č.
129/2010 Z.z. platí fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

4. Žalobca zastáva názor, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere má byť splátka úveru rozlíšená na istinu,
úrok a poplatky. Súdna prax pri posudzovaní tejto otázky nebola jednotná. Tento súd stále zastával

názor, že z formulácie sporného ustanovenia jednoznačne nevyplývalo žalobcom tvrdené rozlíšenie
splátky, ale to, čo všetko dohodnutá splátka zahŕňa. Každá splátka úveru totiž zahŕňa v sebe splátku
istiny, úroku a prípadných poplatkov. V citovanom ustanovení totiž nie je uvedené, že musí byť osobitne
uvedená splátka istiny, osobitne splátka úroku a osobitne iných poplatkov. Zároveň konštatoval, žev článku 41 ods.2 Smernice 2008/48/ES sa vôbec neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale
je použitý len termín „splátka“. Súd prvej inštancie rozhodne nesúhlasil s názorom, podľa ktorého
pre vnútroštátny súd nie sú relevantné a záväzné závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Uvedené

rozsudky je nutné aplikovať pri spomínanom eurokomformnom výklade vnútroštátneho práva, ktoré sa
musí vykladať v súlade s právom Únie čo vyplýva zo systému Zmluvy o fungovaní EÚ. Vnútroštátny
súd má povinnosť zabezpečiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporu. Pri zabezpečení práva
Únie vnútroštátny súd nemôže dokonca uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v
rozpore s právom Únie (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-555/07, body 48, 51). Zároveň

konštatoval, že je pre neho neakceptovateľné, ak rozsudky európskeho súdu by sa mali aplikovať
len vtedy, ak sú na prospech spotrebiteľa a už nie opačne. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na
právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo
dňa 22.02.2018. Zároveň uviedol, že k totožnému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v ďalších dvoch
rozhodnutiach a to 4Cdo/2011/2017 zo dňa 23.04.2018 a 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018. V tejto
súvislosti poukázal súd prvej inštancie na článok 2 ods.2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

Zároveň konštatoval, že nesúhlasí s názorom žalobcu o nutnosti členenia splátky úveru a keďže nezistil
ani iné dôvody pre aplikáciu § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. žalobu v tejto časti zamietol.

5. Pokiaľideožalobuovyhlásenieneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,súdzdôrazňuje,žeajkeďideo
spotrebiteľskúžalobu,ideonávrhovékonanie,čoznamená,žesúdjeviazanýžalobnýmpetitom,pretože

aj pre toto konanie platí dispozičná zásada upravená v § 216 C.s.p. Súd môže síce naformulovať znenie
zmluvnej podmienky inak ako v žalobnom petite a to tak, aby zodpovedala ustanoveniu § 298 C.s.p., ale
nemôže v tomto spore rozhodovať o inej zmluvnej podmienke, než ktorá je predmetom žaloby a ktorá je
teda vymedzená v žalobnom petite. So žalobcom možno súhlasiť len v tom, že cieľom právnej úpravy v
§ 298 ods. 1, 2 C.s.p. je, aby spotrebiteľ bol chránený pred záväzkom voči nekalej podmienke, teda aby

ho táto podmienka nezaväzovala. Preto je potrebné vnímať a to aj ustanovenie § 298 ods. 2 C.s.p. o ex
offo vyslovení neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, že sa toto ustanovenie aplikuje v spotrebiteľskom
spore napríklad pri žalobe dodávateľa o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ale v prípade že súd zistí,
že do určitej miery žalované plnenie vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky je povinný vyhlásiť jej
neplatnosť z dôvodu neprijateľnosti. Uvedený postup v zmysle § 298 C.s.p. má teda opodstatnenie,

ak nejaký záväzok spotrebiteľa je založený neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že žalobca, hoci ako spotrebiteľ, musí v žalobe určiť, aké zmluvné ustanovenie považuje za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže žalobný petit je základnou náležitosťou každej kvalifikovanej
žaloby, teda aj spotrebiteľskej, čo vyplýva z § 132 ods. 1 C.s.p.

6. V tomto prípade žalobca žaloval neplatnosť článku II. bodu 2, ktorý však obsahuje len potvrdenie, že
bol oboznámený s VOP, ktoré mu boli zaslané elektronicky. Ďalšia časť tohto bodu je jeho prehlásením,
že bankou bol riadne informovaný v zmysle zákona č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia.
Tieto prehlásenia však nenapĺňajú charakter zmluvnej podmienky, neplynú z nich žiadne záväzky pre
žalobcu ako spotrebiteľa. Materiálnym znakom neprijateľnej zmluvnej podmienky je hrubá nerovnováha

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spomínané vyhlásenia v článku
II. bode 2 zmluvy však nezakladajú žiadne povinnosti pre žalobcu, či práva pre žalovaného a preto ich
ani nie je možné podrobiť testu proporcionality, ktorý vychádza z porovnania zmluvnej podmienky so
stavom teoretickej rovnosti zmluvných strán. Súd prvej inštancie preto žalobu aj v tejto časti považoval
za nedôvodnú.

7. Vo vzťahu k žalobe o neprijateľnú zmluvnú podmienku ohľadom rozhodcovskej zmluvy súd prvej
inštancie vyhodnocoval túto zmluvu aj s ohľadom na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka
(§ 37 a nasl.), či sa nejedná o absolútne neplatný právny úkon. Súd totiž absolútnu neplatnosť právneho
úkonu skúma ex offo a toto posúdenie má prednosť pred jej posúdením ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky (aj keď právny dôsledok je totožný). Z absolútne neplatného právneho úkonu neplynú žiadne
práva a povinnosti, tie zanikajú ex tunc (od začiatku).

8. Vo vzťahu k neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy súd prvej inštancie nemal za
preukázané, že by strany uzavreli spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, ktorá by sa týkala predmetnej

zmluvyoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru.Žalobcatotižakoprílohužalobypredložilsícespotrebiteľskú
rozhodcovskú zmluvu z 2.9.2016, ale ako vyplýva z jej textu, týkala sa zmluvy o bežnom účte a
nie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Povinnou náležitosťou spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy je
pritom označenie spotrebiteľskej zmluvy, na spory z ktorej sa vzťahuje spotrebiteľská rozhodcovskázmluva - § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 335/2014 Z.z. Napokon aj z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere - časti II. bodu 5 vyplýva, že strany si dohodli všeobecný súd pre riešenie sporov a že žalobca
neprejavil súhlas s návrhom banky na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Aj v tejto časti bola teda

žaloba nedôvodná, keďže žalobca nepreukázal, že by v súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou bola
uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva (súd prvej inštancie pripomenul aj formuláciu žalobného
petitu „zmluva o spotrebiteľskom úvere Flexipôžička uzavretá medzi účastníkmi je neplatná v časti
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva“).

9. Žalobca sa napokon domáhal aj toho, aby bol zaviazaný na zaplatenie konkrétnej sumy žalovanému
ako doplatku istiny úveru. Aj keď v replike na vyjadrenie žalovaného už tento žalobný petit vynechal,
na pojednávanie sa nedostavil a preto súd prvej inštancie nemal možnosť túto nezrovnalosť odstrániť.
Musel preto vychádzať zo skutočností, že žalobca v tejto časti žalobu nezobral späť. Späťvzatie žaloby,
aj keď v časti, sa totiž považuje za podanie vo veci samej s poukazom na § 123 ods. 2 C.s.p. a musí byť
urobené v písomnej forme s poukazom na § 125 ods. 1, 2 C.s.p. Podľa § 131 C.s.p. žaloba je procesný

úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. Ako vyplýva z
vyššie citovaného zákonného ustanovenia právo žalovať o zaplatenie dlžnej sumy má len veriteľ, ktorý
má pohľadávku voči dlžníkovi a nie opačne. Len veriteľ môže podať žalobu o splnenie dlhu a nie dlžník,
ktorý má povinnosť dlh plniť. Pre úplnosť však súd prvej inštancie dodal, že vzhľadom na to, že žalobu
o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zamietol, nestotožnil sa ani s výškou dlhu žalobcu, ktorý by mal

predstavovať len nesplatenú istinu úveru.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods.
1 C.s.p. V spore bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto len jemu vznikol nárok na náhradu trov
konania, keďže súd nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 C.s.p., ktoré možno použiť len výnimočne.

Napokon konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

11. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca a to vo výroku, ktorým súd prvej inštancie
zamietol žalobu o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je neplatná v časti spotrebiteľská

rozhodcovská zmluva a v časti Čl. II. bod 2.vyhlásenie žalobcu, že sa oboznámil so všeobecnými
obchodnými podmienkami VÚB a.s. a dojednávaním poistenia a že zmluva o spotrebiteľskom úvere
je bezúročná a bez poplatkov a vo výroku, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust.§ 365 ods.1 písm.b/, f/ a h/ C.s.p.
Žalobca nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, tak ako uviedol v bode 50. na strane 12 rozsudku.

Má za to, že priamy účinok Smernice v merite veci nie je možný, nakoľko sa jedná o právne vzťahy
horizontálne, teda medzi jednotlivcami a slovo „umožňuje“ neznamená povinnosť národného súdu pri
riešení sporov zabezpečiť v rámci svojich právomocí iba plnú súčinnosť komunitárneho práva, ale
je možné, že vnútroštátne právo nad rámec Smernice zakotvuje prísnejšie podmienky, napríklad v
otázke ochrany spotrebiteľa. Zároveň za nesprávne považuje konštatovanie súdu prvej inštancie, že

Smernica č. 2008/48/ES bráni členským štátom v zmluvách o spotrebiteľskom úvere zaviesť pravidlá
prísnejšie a precizovať účel ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z. z. K otázke nepriameho účinku
Smernice zaujali právne stanovisko všetky krajské súdy, pričom dominantná väčšina vyjadrila názor,
že Smernici nie je možné vo veci členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov
a iných poplatkov priznať nepriamy účinok a to vzhľadom na skutočnosť, že by sa jednalo o výklad

contra legem, nakoľko požiadavka Zákona je od Smernice odlišná, lebo zákonodarca v Zákone zakotvil
požiadavku prísnejšiu od požiadavky Smernice. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 21Co/104/2016 zo dňa 30.03.2017, Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27Co/136/2017
zo dňa 31.10.2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/345/2016 zo dňa 28.09.2017, Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 7Co/l 58/2017 zo dňa 27. 09. 2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/53/2017

zo dňa 20.07.2017 , Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/815/2015 zo dňa 15.05.2017, Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/10/2017 zo dňa 16.08.2017. Závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru teda boli po prijatí rozsudku C-42/15 judikované všetkými krajskými súdmi na
území Slovenskej republiky s výnimkou Krajského súdu v Banskej Bystrici a senátu 9 Co Krajského
súdu v Prešove a ojedinelého rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/39/2016. Čo sa týka

zamietnutia žaloby zo strany súdu prvej inštancie vo veci o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
je z časti neplatná z dôvodu, že obsahuje neprijateľné podmienky, poukázal žalobca na nesprávny
úradný postup súdu nenaplnením princípu právnej istoty a to v takej miere, že každý môže legitímne
očakávať, že spor bude rozhodnutý spravodlivo a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššíchsúdnych autorít. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 298 ods. 1 C.s.p a ods.2 tohto ustanovenia, ktoré
citoval. Zároveň konštatoval, že tieto ustanovenia ukladajú povinnosť súdu vo výroku rozhodnutia aj bez
návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľských zmluvách je

neprijateľná, resp. vo výroku rozsudku aj bez návrhu výslovne uviesť znenie tejto zmluvnej podmienky.
Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok podľa ust.§ 388 C.s.p. zmenil tak, že vysloví, že určuje, že
zmluvaospotrebiteľskomúvere„Flexipôžička“zodňa02.09.2016uzavretámedziúčastníkmijeneplatná
v časti spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a v časti článok Čl. II. bod 2 vyhlásenie žalobcu, že sa
oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s. a dojednávaním poistenia. Zároveň

žiadal určiť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere „Flexipôžička“ zo dňa 02.09.2016 uzavretá medzi
účastníkmi je bezúročná a bez poplatkov. Zároveň žiadal vysloviť, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania vo výške 100 %.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Konštatoval, že vo svojom vyjadrení k žalobe zo 09.
05. 2018 podrobne špecifikoval, že požiadavka na uvedenie výšky, počty a termínov splátok, istiny,

úrokov a iných poplatkov pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nie je dôvodná ani
zákonná. Najvyšší súd Slovenskej republiky neskôr v ďalších dvoch prípadoch sp.zn. 3Cdo/56/2018 a
4Cdo/211/2017 prijal totožný záver, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ je potrebné interpretovať tak,
že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho aká je
konkrétna vnútorná skladba tej, ktorej anuitnej splátky. Súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok

v súlade článkom 2 ods. 2 Základných princípov C.s.p, veta pred bodkočiarkou v súlade s princípom
právnej istoty - plne rešpektujúc uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu. Identifikované rozhodnutia
možno v tejto otázke spoľahlivo považovať za konštantnú judikatúru. Zároveň žalovaný poukázal na
znenie novely Zákona o spotrebiteľských úveroch č.279/2017 Z.z., ktorá sa stala účinnou dňa 01.
05. 2018. Určiť v rozsudku za neprijateľnú zmluvnú podmienku je oprávnením a nie je povinnosťou

konajúceho súdu. Ustanovenie § 298 ods. 2 C.s.p. súdu túto povinnosť neukladá ako sa mylne domnieva
žalobca. Toto ustanovenie upravuje postup súdu, ak už využil svoje oprávnenie a nejakú zmluvnú
podmienku určil za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Súd prvej inštancie sa podmienkam, ktoré žalobca
žiadal vyhlásiť za neprijateľné a k nedôvodnosti tejto žiadosti detailne venoval na str. 14 bod 63. a 64.
odôvodnenianapadnutéhorozsudku.VtomtoprípadežalobcažalovalneplatnosťčlánkuII.bod2., ktorý

však obsahuje len potvrdenie, že bol oboznámený s VOP, ktoré mu boli zaslané elektronicky. Ďalšia
časť tohto bodu je jeho prehlásením, že bankou bol riadne informovaný v zmysle zákona číslo 340/2005
Z.z. o sprostredkovaní poistenia. Tieto prehlásenia však nenapĺňajú charakter zmluvnej podmienky,
neplynú z nich žiadne záväzky pre žalobcu ako spotrebiteľa. Vyhlásenie v článku II. bod 2. zmluvy
nezakladá žiadne povinnosti pre žalobcu, či práva pre žalovaného, a preto ani ich nie je možné podrobiť

testu proporcionality, ktorý vychádza z porovnania zmluvnej podmienky zo stavom teoretickej rovnosti
zmluvných strán. Čo sa týka spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, súd nemal za preukázané, že by
strany uzavreli spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, ktorá by sa týkala predmetnej zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru. Žalobca totiž ako prílohu žaloby predložil síce spotrebiteľskú rozhodcovskú
zmluvu zo dňa 02. 09. 2016, ale táto sa týkala sa zmluvy o bežnom účte a nie zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Žalovaný nepopiera, že zmluvný vzťah medzi stranami tohto sporu je vzťahom spotrebiteľským.
Súdna ochrana spotrebiteľa v konaní má však svoje medze a nemôže byť bezbrehá. V opačnom
prípade by došlo k priamemu porušeniu článku 6 ods. 1 Základných princípov C.s.p. Zároveň žalovaný
poukázal v súvislosti s neprimeranou favorizáciou dlžníka - spotrebitelia na úkor jeho veriteľa na
odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR a bývalého predsedu občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka vo veci I.ÚS 547/2012, z ktorého žalovaný
citoval. Preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

13. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcov bolo doručené žalobcovi. Ďalšie vyjadrenia do spisu

doručené neboli.

14. Odvolací súd na základe podaného dovolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
C.s.p. v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom

úvere „flexipôžička“ zo dňa 02. 09. 2016 uzavretá medzi účastníkmi je neplatná v časti spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva a v časti článok II. bod 2 vyhlásenie žalobcu, že sa oboznámil so všeobecnými
obchodnými podmienkami VÚB, a.s. a dojednaním poistenia a vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vo výroku o trovách konania, bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31. 10. 2019 a zistil, že
odvolanie žalobcu čo do výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a

vo výroku o trovách konania je dôvodné a vo zvyšku dôvodné nie je.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere do „Flexipôžička“ zo dňa 02. 09. 2016, uzavretá medzi účastníkmi je neplatná

v časti spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a v článku II. bod 2 vyhlásenie žalobcu, že sa oboznámil
so všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB a.s. a dojednaním poistenia, vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Zároveň na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam. V tejto časti súd prvej inštancii vec aj správne právne posúdil
a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v bode 64. uvádza, že v tomto prípade žalobca
žaloval neplatnosť článku II. bod 2., ktorý však obsahuje len potvrdenie, že bol oboznámený s VOP,
ktoré mu boli zaslané elektronicky. Ďalšia časť tohto bodu je jeho prehlásením, že bankou bol riadne
informovaný v zmysle zákona č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia. Odvolací súd súhlasí s
názorom súdu prvej inštancie, že tieto prehlásenia nenapĺňajú charakter zmluvnej podmienky, neplynú z

nich žiadne záväzky pre žalobcu ako spotrebiteľa. Skutočne materiálnym znakom neprijateľnej zmluvnej
podmienky je hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
VyhlásenievčlánkuII.bode2.zmluvy nezakladážiadnepovinnostiprežalobcu,čiprávaprežalovaného
a preto ich ani nie je možné podrobiť testu proporcionality, ktorý vychádza z porovnania zmluvnej
podmienky so stavom teoretickej rovnosti zmluvných strán. Preto aj odvolací súd žalobu v tejto časti

považuje za nedôvodnú.

17. Vo vzťahu k žalobe o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ohľadom rozhodcovskej zmluvy ani
odvolací súd nemal za preukázané, že by strany uzavreli spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, ktorá
by sa týkala zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Žalobca ako prílohu žaloby síce predložil

spotrebiteľskou rozhodcovskú zmluvu zo dňa 02. 09. 2016, ale táto sa týkala zmluvy o bežnom účte a
nie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti II. bod 5 skutočne
vyplýva, že strany si dohodli všeobecný súd pre riešenie sporov a žalobca neprejavil súhlas s návrhom
banky na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

18. V tejto časti súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, tak ako bolo citované a
konštatované vyššie, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil.Zhľadiskalogikyaargumentačnejsúdržnostinemôžeodvolací súdvodôvodnenínapadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť žiadne nedostatky. Žalobca v odvolacom konaní v tejto časti
nevzniesol žiadne námietky, s ktorým by sa už nebol vyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní
vo veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že do práva na spravodlivý súdny proces
nepatrí súčasne aj právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (sp.zn . IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana bola pred

všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).

19. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere „Flexipôžička“ zo dňa 02. 09. 2016, uzavretá medzi účastníkmi

je neplatná v časti spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a v časti článku II. bod 2. vyhlásenie žalobcu,
že sa oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB a.s. a dojednaním poistenia v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny.20. Inak je to čo do výroku o zamietnutí žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, s ktorým
súvisí výrok o trovách konania. Súd prvej inštancie nesúhlasí s názorom žalobcu o nutnosti členenia
splátky úveru, pričom nezisťoval iné dôvody pre aplikáciu § 11 zák.č. 129/2010 Z.z. a žalobu o určenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zamietol. Iba stroho v bode 62. odôvodnenia konštatoval, že
iné dôvody nezistil.

21. S názorom súdu prvej inštancie v tejto časti odvolací súd nesúhlasí. Aj keby odvolací súd pripustil
názor, že nie je nutné členenie splátky úveru, tak ako to podrobne popisoval súd prvej inštancie odvolací

súd má za to, že súd prvej inštancie riadne nezisťoval, či tu neexistujú iné dôvody pre aplikáciu ust. §
11 zákona č. 129/2010 Z.z. aj keď mu táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona.

22. Odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 295 C.s.p., osobitne na ustanovenie o dokazovaní, že súd
môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. S týmto ustanovením sa však súd prvej inštancie

dôsledne neriadil. Tým, že sa zameral iba na žalobcom namietanú skutočnosť, že zmluva neobsahuje
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a fakticky nezisťoval iné dôvody pre
aplikáciu ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho
právo na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok podľa názoru odvolacieho súdu nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom. Odvolacia námietka žalobcu je preto v tejto časti dôvodná.

23. Preto odvolací súd zrušil rozsudok vo zvyšku napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a vo výroku o trovách konaniach a v rozsahu zrušenia
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b/ v spojení s ustanovením § 391 ods.1 C.s.p.

24. Úlohou súdu prvej inštancie bude sa riadne zaoberať žalobou čo do určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie síce popísal v dôvodoch rozsudku čo táto zmluva o
poskytnutí spotrebiteľského úveru zhruba obsahuje, ale jednotlivými jej časťami tak, či spĺňa všetky
náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenia § 9 a nasl. zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy sa riadne nezaoberal. Odvolací súd poukazuje napríklad na to, že v zmluve na str.3
je chyba čo sa týka konkretizácie banky, ktorej má byť splatený zostatok spotrebiteľských úverov
Slovenská sporiteľňa a.s. je škrtnutá, je tam dopísané Zunobank. Zároveň sú tam dve úrokovej sadzby,
11,40 % vo výške so zľavami, ak boli poskytnuté alebo 13,40 % sadzba bez zľavy z voliteľnej služby. Tak
sú uvedené aj dve zľavy ročnej percentuálnej miery nákladov a to vo výške 12,81 % alebo bez zľavy zo

zvoliteľnej služby 15,11 %. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu zatiaľ sa javí, že zo zmluvy nedá
zistiť,či boliriadnezisťovanéschopnosti spotrebiteľasplácaťspotrebiteľskýúvervzmysleust.§7zák.č.
129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia zmluvy do 31. 12. 2016. Zároveň, či zmluva obsahuje všetky
náležitosti o spotrebiteľskom úvere tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 vyššie citovaného zákona.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách odvolacieho konania v zmysle
ustanovenia § 396 ods. 3 C.s.p.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.