Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. jún 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/311/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110208729
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7110208729.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobkyne B.. V. I., G.. XX.X.XXXX,
K. C. - O., G. C. Č..X, zast. JUDr. Oľgou Kmeťovou, CSc., advokátkou, Advokátska kancelária, Košice,
Važecká 4, proti žalovanému INDEX s.r.o. Košice, Mlynská 26, Košice, IČO: 36 187 020, zast. JUDr.
Martinom Salokom, advokátom, AK Sitár & Saloka, Košice, Zvonárska 8, o zaplatenie 37.244 eur istiny
s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 25C/183/2010-562 zo 6.6.2019 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalovanému uložil, povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
37.244 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 13.3.2010 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2.Rozhodoltakožalobežalobkynez31.3.2010,ktorásavočižalovanémudomáhalauloženiapovinnosti
zaplatiť jej 37.244 eur istiny s dohodnutým úrokom 5 % ročne od 1.4.2004 do zaplatenia, po upresnení
prísl. pohľadávky na pojednávaní 12.5.2016 sa domáhala 9 % ročného úroku z omeškania od 12.2.2010

do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok,
uzatvorenej s postupcom P. A., sa stala vlastníkom pohľadávky voči žalovanému v celkovej sume
40.297eur. Predmetné postúpenie pohľadávky sa týkalo Zmlúv o poskytnutí peňažných prostriedkov
uzatvorených 6.4.2002 medzi žalovaným a veriteľmi B. C. vo výške 310.000 Sk, T.. O. C. vo výške
131.000 Sk, B. C. vo výške 92.000 Sk, M.. U. K.U. vo výške 200.000 Sk, T.. B. Y. vo výške 240.000 Sk a
7.4.2002medzižalovanýmaveriteľomT..Q.K.vovýške500.000Sk.Postupcapohľadávkylistomzodňa
31.8.2010 oznámil žalovanému, že predmetnú pohľadávku vyplývajúcu z uvedených zmlúv o poskytnutí

peňažných prostriedkov a to v celku, ako aj všetky nároky a práva na vyplatenie všetkých peňažných
prostriedkov v rámci pohľadávky alebo v spojení s ňou postúpil novému veriteľovi a to žalobkyni. Tá dňa
12.2.2010 vyzvala žalovaného na úhradu postúpenej pohľadávky, ktorú evidovala na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok, ktorú pohľadávku jej žalovaný neuhradil. Žalovaný mal za to, že záväzky, ktoré
mal zo zmluvných vzťahov uzatvorených 6.4.2002 a 7.4.2002 zanikli ich riadnym splnením P. A. v roku
2002 a 2005, po oznámení ich postúpenia. Bol toho názoru, že nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky
žalobkyni, keďže predmet postúpenia neexistoval. Z uvedených dôvodov žalobkyňou uplatnený nárok

neuznal, žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. V zmysle doplneného vyjadrenia žalobkyne zo dňa
19.10.2010 táto tvrdenie žalovaného považovala v celom rozsahu za právne nepodložené, nedôvodné
a účelové, keďže z listín, ktoré sú súčasťou žalobného návrhu je zrejmé, že ku dňu postúpenia celková
výška pohľadávok bez príslušenstva predstavovala sumu 40.297eur, keďže žalovaný dňa 23.12.2004uhradil sumu 238.932 Sk, v tom čase veriteľovi, A.. Z uvedeného dôvodu uplatnila istinu vo výške
37.244 eur, čo predstavuje o 92.000 Sk menej oproti postúpenej pohľadávke a to z dôvodu premlčania.
Okresný súd Košice I po vykonanom dokazovaní dňa 12.5.2016 rozhodol vo veci rozsudkom, keď

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 37.244 eur s 9 % ročným úrokom
z omeškania od 13.3.2010 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej
časti príslušenstva pohľadávky žalobu zamietol. Súčasne rozhodol o trovách konania, keď žalobkyni
ako úspešnej strane sporu priznal náhradu vzniknutých trov. Na základe preukázaných skutočností a
vykonanýchdôkazovsúdmalzato,žežalovanýnepreukázal,žekudňupostúpeniapohľadávkyzáväzok

žalovanej spoločnosti neexistoval, z ktorého dôvodu nastali právne účinky postúpenia pohľadávky zo A.
na žalobkyňu. Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie požadovanej
sumy. Rovnako priznal príslušenstvo pohľadávky, 9 % ročný úrok z omeškania od 13.3.2010 do
zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí dodatočnej 14 dňovej lehoty na plnenie určenej
vo výzve na zaplatenie zo dňa 12.2.2010, ktorú výzvu žalovaný prevzal 26.2.2010, do zaplatenia. V
dôsledku odvolania Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 23.1.2018 rozsudok zrušil, okrem výroku

o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci má žalobkyňa bremeno tvrdenia a dôkaznú
povinnosť, že v čase postúpenia pohľadávky na ňu, postúpená pohľadávka platne existovala, že

žalovaný svoju povinnosť plniť voči pôvodnému veriteľovi A. nesplnil, t.j., že jeho záväzok nezanikol
splnením, a že plnenie žalovaného postupca A. prijal, mal voči postupcovi aj iné dlhy, a že plnil z iného
právneho dôvodu, ako z dôvodu existencie dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o postúpení pohľadávky. Z
uvedených dôvodov povinnosťou súdu prvej inštancie je riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu,
teda opätovne posúdiť nárok žalobkyne z hľadiska dôvodnosti jej nároku, vykonané dôkazy, rozhodné

pre správne posúdenie veci opätovne vyhodnotiť, vec opätovne právne posúdiť, zistený skutkový stav
podradiť aj pod ust. § 559 OZ a prehodnotiť, či v čase postúpenia pohľadávky žalobkyni dlh žalovaného
voči postupcovi A. existoval, či zanikol, resp. nezanikol jeho splnením.

4. V súvislosti so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu žalobkyňa doplnila aj to, že v prípade

postúpenej pohľadávky nešlo o jediný dlh žalovaného voči právnemu predchodcovi. Sám žalovaný
v priebehu konania potvrdil, že medzi ním a právnym predchodcom, P. A., bola uzavretá Riadiaca
„zmluva“ zo dňa 19.8.1998 v znení jej Dodatku č.1 zo dňa 12.4.2002, predmetom ktorej bolo, okrem
iného aj prevod obchodných podielov spoločnosti INDEX s.r.o. Košice na P. A., ako aj výkon riadiacej
činnosti A. v uvedenej spoločnosti, na základe ktorej mu mali byť vyplácané ním požadované finančné

čiastky. Až na základe Dohody o urovnaní uzavretej 21.12.2009, teda až po postúpení žalovanej
pohľadávky na žalobkyňu, medzi P. A., spoločnosťou INDEX s.r.o. Košice a vtedajšími spoločníkmi
tejto spoločnosti došlo k vysporiadaniu existujúcich sporných práv a povinností, ktoré vznikli medzi
jej účastníkmi na základe riadiacej zmluvy v znení jej dodatku. Je však nesporné, že k postúpeniu
žalovanej pohľadávky na žalobkyňu došlo účinne pred uzavretím uvedenej dohody. Súd prvej inštancie

uviedol, že medzi stranami bolo nesporné, že v roku 1998 prebiehali spory o platnosť riadiacej zmluvy,
resp. jej neplatnosť, ktoré žaloby podával A., a ktorý žiadal vstúpiť do spoločnosti na jej základe. V
týchto veciach rozhodovali prvostupňové súdy, odvolacie súdy, pričom vyslovili rôzne právne názory,
rozdielne stanoviská boli aj na Najvyššom súde SR. Nakoniec boli podané ústavné sťažnosti, ktoré boli
vzaté späť, keďže došlo k vzájomnej dohode v decembri 2009 v tom smere, že všetky pohľadávky,

ktoré mal Soboľ voči INDEXU boli do tejto dohody zakomponované a vyporiadané. Až na základe
uvedenej dohody boli žaloby zo strany A., aj žalovaného stiahnuté, A. bola vyplatená suma 1.245.608
eur, ktorá mu bola vyplatená žalovaným, plus mu boli vydané hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti. Súd,
vychádzajúc z § 524 ods. 1,2, § 526 ods. 1,2 a § 559 Obč. zák. ( ich znenie citoval), zo záverov
uznesenia Ústavného súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. I.ÚS 21/2018-19, poukázal na to, že podľa tohto

rozhodnutia Ústavného súdu SR, ak žalobkyňa unesie dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní
postúpenej pohľadávky a tým v preukázaní všetkých podmienok pre vznik a trvanie jej nároku na
zaplatenie, žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v jeho zvrátení prostredníctvom takých
dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázanie nároku žalobkyne zvrátiť, prinajmenšom spochybniť, teda
preukázať, že v čase postúpenia pohľadávky dlh zanikol. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané,

že pôvodní veritelia a to B. C., T.. C., B. C., M.. K., T.. Y. T. T.. K. v dňoch 6.4. a 7.4.2002 uzatvorili so
žalovanou spoločnosťou, INDEX s.r.o. Košice zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov vo výškach v
nich uvedených. Preukázané bolo aj to, že M.. K., T.. C., B. C. Q. B. C. postúpili svoje pohľadávky spolu
s úrokmi aj príslušenstvo, so všetkými právami, ktoré sa postupovaných pohľadávok týkali na U. M., očom svedčia predložené zmluvy o postúpení pohľadávok. Uvedené skutočnosti postupcovia oznámili
dlžníkovi, žalovanej spoločnosti, ktoré písomné podania sú rovnako súčasťou spisu. Tým došlo teda
k účinnému postúpeniu na U. M., rovnako k účinnému postúpeniu pohľadávok postupcu T.. K. Q. T..

Y. G. B.. W., o čom svedčia zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj oznámenia o postúpení dlžníkovi,
ktorú skutočnosť žalovaná spoločnosť v zmysle predložených listinných dokladov prijala. K rovnakému
účinnému postúpeniu pohľadávok došlo aj z U. M. na P. A. v zmysle Zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 8.4.2002, ktoré postúpenie bolo rovnako oznámené žalovanej spoločnosti rovnakým dňom, ako aj k
účinnému postúpeniu z postupcu B.. W. na postupníka A., o čom svedčí Zmluva o postúpení pohľadávok

z 15.4.2002, a ktorá skutočnosť bola dlžníkovi oznámená oznámením z totožného dňa. Na základe
uvedeného na P. A. boli postúpené pohľadávky vo výške 1.483.000 Sk. P. A. ako postupca postúpil
pohľadávku v sume 40.297 eur na žalobkyňu, B.. I. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 31.8.2009,
obsahom ktorej zmluvy sú konkrétne zmluvy o poskytnutí peňažných prostriedkov, uzatvorených dňa
6.4. a 7.4.2002 s uvedením konkrétnych veriteľov i výšky zostatkov pôžičiek. Predmet postúpenia tak
bol v zmluve dostatočne vymedzený a identifikovaný. K účinnému postúpeniu došlo teda aj v danom

prípade, keďže postupca postúpenie pohľadávky rovnako oznámil žalovanej spoločnosti. Zdôraznil, že
podľa rozhodnutia odvolacieho súdu podstatnou skutočnosťou v danom prípade je preukázanie, či v
čase postúpenia pohľadávky z postupcu A. na žalobkyňu na základe Zmluvy o postúpení z 31.8.2009
existovala pohľadávka voči žalovanému a nezanikla jej splnením, i to, či žalovaný mal voči postupcovi,
t.j. A. v čase, keď mu poskytoval predmetné plnenie aj iné neuhradené splatné dlhy. Poukazujúc na

rozhodnutie Ústavného súdu SR z januára 2018, súd mal za to, že žalobkyňa preukázala nárok na
zaplatenie peňažnej pohľadávky, ktorú mala nadobudnúť od právneho predchodcu, t.j. od A. a tento
nárok na zaplatenie pohľadávky preukázala platnou a účinnou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
31.8.2009 s jednoznačnou identifikáciou postupovanej pohľadávky, čo do dôvodu aj výšky. Dôkaznú
povinnosť preukázať uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, existenciu právneho vzťahu z pôžičky

a jej skutočné poskytnutie splnila. S poukazom na uvedené rozhodnutie ústavného súdu, žalovaný mal
preukázať, že jeho záväzok voči právnemu predchodcovi žalobkyne táto strana sporu splnila. V tomto
smere súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že žalovaný v priebehu konania prezentoval niekoľko
rozporuplných skutočností. V odvolaní zo dňa 9.11.2012 proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo
dňa 22.10.2012, v ktorom súd rozhodoval o predbežnom opatrení, ktorému vyhovel a žalovanému

uložil povinnosť zložiť do úschovy tunajšieho súdu sumu vo výške 37.244 eur do 15 dní odo dňa
doručenia uznesenia, táto strana sporu v bode V - Odôvodnenie dovolacieho dôvodu pod písmenom b)
uviedla a predložila Dohodu o urovnaní medzi P. A. (postupcom pohľadávky na postupníka - žalobcu)
a spoločnosťou INDEX s.r.o. Košice a vtedajšími spoločníkmi spoločnosti INDEX s.r.o. Košice o tom,
že touto dohodou sú vzájomné nároky medzi všetkými účastníkmi tejto dohody vysporiadané v celom

rozsahu. Účastníci dohody vyhlásili aj to, že si splnením podmienok dohodnutých v Dohode o urovnaní
nebudú voči sebe už uplatňovať žiadne iné nároky, z ktorého dôvodu žalovaný mal za to, že tým, že
došlo k uzatvoreniu uvedenej dohody, došlo aj k usporiadaniu všetkých práv a povinností medzi jej
účastníkmi a teda aj údajného žalovaného nároku v tomto spore. Súčasťou uvedeného vyjadrenia je aj
dohoda z 21.12.2009 (čl. 192 a nasl. spisu). Podľa takto tvrdeného stanoviska žalovaného, až uzavretím

tejto dohody boli urovnané medzi účastníkmi zmluvy všetky vzájomné nároky. V náväznosti na uvedené
stanovisko rozhodoval odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 22.10.2012,
ktorý v odôvodnení konštatoval - v uznesení zo dňa 11.2.2013, že uvedenou Dohodou o urovnaní z
21.12.2009, ktorú žalovaný predložil súčasne s odvolaním sa usporiadal aj „údajný“ žalovaný nárok,
nie je pravdivé. Do obsahu vzájomných práv a povinností, ktoré si účastníci Dohodou urovnali totiž

predmetný spor, či nárok pôvodného veriteľa, t.j. A. nie je zahrnutý, čo je zrejmé aj z článku I a II (sporné
práva a povinnosti) Dohody. Žalovaný v odvolaní ani nekonkretizoval, ktorým dojednaním v predmetnej
Dohode mal byť spor urovnaný, ktorého sa predmetné konanie týka. So zreteľom na uvedené, ako aj
samotnú skutočnosť, že k postúpeniu predmetnej pohľadávky na žalobkyňu účinne došlo pred uzavretím
Dohody, odvolací súd konštatoval, že sa javí nanajvýš pravdepodobným, že práve z tohto dôvodu

ani nemohol byť spor o pohľadávku predmetom urovnania. Nárok žalobkyne uplatnený žalobou podľa
odvolacieho súdu je teda osvedčený, lebo žalovaný nepreukázal, že by pohľadávka bola uhradená.
Žalovaný v priebehu konania predložil výdavkový pokladničný doklad z 15.10.2004 č. XXHPXXXX na
sumu 1.800.000 Sk, ktorá mala byť vyplatená A.. Uvedený listinný doklad vyhotovila účtovníčka A.,
ktorá potvrdila, že medzi žalovanou spoločnosťou a A. bola uzavretá riadiaca zmluva, na základe ktorej

vyplácala A. ním požadované finančné čiastky, raz - dvakrát do mesiaca a boli to aj väčšie finančné
objemy, 100.000 Sk až 200.000 Sk, aj väčšie sumy, v ktorom prípade vystavila výdavkový doklad,
ktorý do účtovníctva nezaúčtovala, podľa jej tvrdenia tak musela robiť. V takomto prípade finančné
prostriedky neboli zaúčtované a označila ich s poznámkou NN, čo znamená neúčtovateľné náklady.Uvedený doklad vypisovala v ten deň, t.j. 15.10.2014, vypisovala aj účel, t.j. uviedla splátku, úroky a
NN. Podľa jej výpovede zo dňa 2.4.2015, do roku 2009 boli A. vyplatené všetky pohľadávky, z ktorého
dôvodu neboli predmetom dohody. Na pojednávaní dňa 11.4.2019 už tvrdila, že Soboľovi bola vyplatená

suma 1.800.000 Sk, pričom poznámka NN je len pri sume 310.000 Sk. Tento rozpor vo výpovedi ozrejmiť
nevedela. Rovnako nevedela špecifikovať prevzatú čiastku A. v októbri 2004 napriek tomu, že na
výdavkovom pokladničnom doklade z 23.12.2004, kedy A. prevzal sumu 238.988 Sk účelom odstúpenia
pohľadávok, tento finančný obnos na druhej strane bol špecifikovaný, t.j. uvedené mená pôvodných
veriteľov i finančné čiastky, ktoré do tejto sumy boli zahrnuté (čl. 538 spisu). Tvrdila však, že v máji 2005

bola A. vyplatená posledná splátka z pôžičky i to, že žalovaný ďalšie záväzky voči A. nemal, keďže
nebola účastníčkou dohody v decembri 2009. Z predloženej Dohody o urovnaní zo dňa 21.12.2009
je zrejmé, že táto bola uzatvorená medzi P. A. a spoločnosťou INDEX s.r.o., ako aj ďalšími fyzickými
osobami, medzi inými aj T.. A. a spoločnosťou INBOX s.r.o., ktorá bola zastúpená T.. A., t.j. svedkyňou.
Na pojednávaní dňa 6.2.2014 žalovaný okrem iného tvrdil, že tak ako predložil listinné doklady, účtovné
doklady z roku 2004, 2005, žalovaný zaplatil P. A. dňa 15.10.2004 čiastku 1.343.000 Sk a 9.5.2005

čiastku 130.000, Sk, z ktorého dôvodu celková suma tak predstavuje všetky pôžičky zo strany fyzických
osôb vo výške 1.473.000 Sk. Pokiaľ súd chcel overiť skutočnosti tvrdené žalovanou stranou i svedkyňou
A. a to, že v prípade poskytnutia finančných prostriedkov účtovníčkou A., na účtovných dokladoch
poznamenala NN a kedy súd požadoval predloženie takýchto dokladov za rok 2004, 2005, tieto dôkazy
žalovaný nepredložil, keďže podľa jeho tvrdenia sa pri sťahovaní spoločnosti stratili, resp. znehodnotili.

V tomto smere sa súd stotožnil s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ došlo k strate, resp. k znehodnoteniu
účtovnej dokumentácie za uvedené roky 2004, 2005, potom predloženie originálu výdavkového dokladu
zo dňa 15.10.2004, ako aj dokladu z 9.5.2005 vyznieva nanajvýš nepravdepodobne už aj vzhľadom
na tvrdenie žalobkyne, ktorá pripravovala dohodu z decembra 2009 s právnym zástupcom protistrany,
podľa ktorej k tomuto dátumu boli urovnané všetky záväzky medzi účastníkmi dohody a všetky doklady

existovali. Svedok A. doplňujúcou výpoveďou potvrdil, že žalovanú spoločnosť založil sám, riadil ju na
základe riadiacej zmluvy, na základe ktorej mal právo disponovať s finančnými prostriedkami uvedenej
spoločnosti a opätovne zdôraznil, že uvedená spoločnosť mu nevyplatila všetky pohľadávky vyplývajúce
zo zmlúv o pôžičkách, ktoré boli postúpené na jeho osobu cez ďalších postupníkov, a ktoré boli
predmetom postúpenia v roku 2009 na žalobkyňu. Medzi stranami bolo nesporné, že ohľadom platnosti,

resp. neplatnosti riadiacej zmluvy prebiehali spory, o ktorých rozhodoval tak súd v Košiciach, ako aj v
Prešove, vrátane odvolacích súdov, pričom odvolacie súdy vyslovili rôzne právne názory, keď prešovský
súd posúdil zmluvu za neplatnú, odvolací súd v Košiciach určil jej platnosť, rozdielne stanoviská boli
aj na Najvyššom súde, z ktorého dôvodu boli podávané ústavné sťažnosti. Tie boli vzaté späť preto,
že došlo k vzájomnej dohode v decembri 2009, tzn., že všetky pohľadávky, ktoré mal A. voči INDEXU

boli do uvedenej dohody zakomponované a touto dohodou vyporiadané. Až na základe tejto dohody
potom boli žaloby zo strany A., aj žalovaného stiahnuté. Žalobkyňa uviedla aj celkovú sumu, ktorá
A. bola žalovanou spoločnosťou vyplatená vrátane vydania hnuteľných vecí, i nehnuteľností. Súd sa
preto stotožnil s tvrdením žalobkyne, že až na základe Dohody o urovnaní, uzavretej 21.12.2009, teda
po postúpení žalovanej pohľadávky z právneho predchodcu žalobkyne na žalobkyňu, medzi Soboľom

a spoločnosťou INDEX s.r.o. Košice a jej vtedajšími spoločníkmi, došlo k vysporiadaniu existujúcich
spornýchprávapovinností,ktorévzniklimedziúčastníkminazákladeRiadiacejzmluvyzodňa19.8.1998
v znení dodatku. Tak ako konštatoval odvolací súd, k účinnému postúpeniu žalovanej pohľadávky
na žalobkyňu došlo pred uzavretím uzatvorenej dohody. Vzhľadom na rozporuplné tvrdenia žalovanej
strany v priebehu konania, i svedkyne A. na pojednávaní dňa 2.4.2015 a 11.4.2019 súd uzavrel, že

táto strana sporu splnenie záväzku nepreukázala a teda postúpená pohľadávka v čase jej postúpenia k
31.8.2009 platne existovala. Preukázané bolo aj to, že žalovaný voči právnemu predchodcovi žalobkyne
mal aj ďalšie dlhy, ktoré boli vysporiadané už spomínanou Dohodou o urovnaní dňa 21.12.2009. Na
základe preukázaných skutočností, súd žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej
sumy vo výške 37.244 eur, ktorú považoval za preukázanú. Citujúc znenie § 517 ods. 2 Obč. zák., § 3

Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, okrem priznanej istiny súd žalobkyni
priznal aj 9 % úrok z omeškania od 13.3.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí dodatočnej 14
- dňovej lehoty na plnenie, určenej vo výzve na zaplatenie z 12.2.2010, ktorú výzvu žalovaný prevzal
26.2.2010, do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobkyni ako
úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Podľa mienky žalovaného, v predmetnom konaní mal súd prvej inštancie, vzhľadom na zistený
skutkový stav o prevzatí sumy vo výške 1.800.000 Sk pôvodným veriteľom a zaslanie sumy vo výške
130.000 Sk na jeho účet v banke (účet pôvodného veriteľa) vychádzať z toho, že dôkazné bremeno
znáša žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodného veriteľa), ergo povinnosť preukázať, že v čase

postúpenia pohľadávky na jej osobu (žalobkyňu) pohľadávka platne existovala. Takéto konštatovanie
konečne vyplýva aj z odôvodnenia odvolacieho súdu - Krajského súdu v Košiciach, 9 Co/ 5/2017
z 23.01.2018. Takýto záver vyplýva to aj z odbornej literatúry, z komentára pri § 559 OZ (zánik
záväzkov - splnenie dlhu). Súčasne platí v zmysle § 559 OZ, že pre platnosť splnenia dlhu je
potrebný jednostranný úkon dlžníka spočívajúci v plnení záväzku, ale i jeho prijatie veriteľom, pričom
tieto úkony si nevyžadujú písomnú formu (môžu sa uskutočniť aj neformálnym spôsobom). Tvrdil,

že v predmetnom spore ide jednoznačne u totožnú skutkovú situáciu, t.j. existenciu len jediného
(kumulovaného) dlhu žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobkyne (p. A.), ktorý zanikol splnením
15.10.2014 (hotovostná platba) a 9.5.2015 (prevod na bankový účet pôvodného veriteľa). Skutkové
okolnosti o prijatí plnenia sumy vo výške 1.800.000 Sk pôvodným veriteľom od žalovaného (prevzatie
peňazí v hotovosti) a zaslanie sumy vo výške 130.000 Sk (bezhotovostný prevod) na bankový účet

pôvodného veriteľa neboli spochybnené a ich existencia je v konaní dokázaná. Pôvodný veriteľ vo
svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že podpis na pokladničnom doklade z 15.10.2014 jej jeho podpisom
a rovnako potvrdil aj prijatie platby na svoj bankový účet 9.5.2015. Za tejto skutkovej situácie musel
súd vychádzať z povinnosti žalobkyne (nie žalovaného) nepochybne dokázať, nezanikol predmetný
dlh plnením spôsobom tvrdeným a preukázaným v konaní žalovaným (dôkazné bremeno je na strane

žalobkyne). Inými slovami povedané, žalobkyňa je v konaní povinná nepochybne dokázať, že finančné
plnenia prijaté jej právnym predchodcom, boli plnenia na úhradu iného (ďalšieho) dlhu žalovaného.
Za tejto situácie je správny výklad § 559 Občianskeho zákonníka, keďže k splneniu dlhu dochádza, ak
veriteľ plnenie svojim jednostranným úkonom prijme (31 Cdo 1598/2008 NS ČR, 20 Cdo 2298/2006 NS
ČR). Tento jednostranný právny úkon (prijatie peňazí v hotovosti a na účet v banke) pôvodným veriteľom

je jednoznačne preukázaný (nespochybňuje ho ani pôvodný veriteľ). Išlo o jediný dlh žalovaného,
čo konečne preukazuje aj výsluch svedkyne Q. A. na pojednávaní konanom 11.04.2019, prijatím
hotovostnej platby a pripísaním úhrady v peňažnom ústave, bez ďalšej bližšej špecifikácie ich účelu),
pôvodný veriteľ prijal dlžné plnenie (dlh) ergo dlh žalovaného na istine i príslušenstve v celosti zanikol.
Z uvedeného mal za to, že dlh. ktorý je predmetom sporu zanikol splnením a súčasne platí, že

povinnosť preukázať existenciu iného dlhu zaťažuje žalobcu, pričom toto dôkazné bremeno podľa
mienky žalovaného žalobca neuniesol. Ak žalobca spochybňoval akési antidatovanie pokladničného
dokladu z 15.10.2004, resp. doplnenie sumy v nej uvedenej výške v neskoršom čase, k tomuto
nepredložil, neoznačil, ba ani nenavrhol vykonal' žiaden dôkaz. Rovnako poukázal v tejto súvislosti na
listinné dôkazy z účtovníctva žalovaného označené a predložené žalovaným v konaní (výpis z účtu,

výdavkový pokladničný doklad, výpis z účtovného denníka žalovaného, výpis zaúčtovania dokladov
žalovaného), ktoré potvrdzujú správnosť svedeckej výpovede svedkyne A.. Ak dlh žalovaného voči
právnemu predchodcovi žalobcu zanikol splnením už v roku 2005 (a žalovaný je tej mienky, že toto
svoje tvrdenie aj preukázal), potom je zrejmé, že ani zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalobcom zo dňa 31.08.2009 nie je platná, ergo je neplatná pre

absenciu samotného predmetu zmluvy. V čase cesie musí totiž postupovaná pohľadávka existovať.
Postúpenie pohľadávky, ktorá už zanikla nie je objektívne možné. Je pritom irelevantné, či k zániku
pohľadávky došlo v dôsledku splnenia, alebo z iného zákonného dôvodu. Obranu žalovaného v tomto
smere súd prvej inštancie nijako nevyhodnotil. V tomto smere je konštatovanie súdu prvej inštancie (bod
83. napadnutého rozhodnutia) absolútne dubiózne a neakceptovateľné. Dôkazné bremeno zaťažujúce

žalovaného ohľadom otázky splnenia dlhu bolo riadne preukázané a to nielen predloženými listinnými
originálnymi dokladmi, ale v ďalšom aj svedeckou výpoveďou p. A. i svedeckou výpoveďou p. A..
Konštatácia súdu, že po tom, čo došlo k strate, resp. znehodnoteniu účtovných dokladov žalovaného
za roky 2004 a 2005, potom predloženie výdavkového dokladu zo dňa 15.10.2004, ako aj dokladu z
09.05.2005, vyznieva nanajvýš nepravdepodobne, nemá a nemôže mať žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní. Žalovaný zdôraznil, že predkladal originál listinného dokladu, ktorého relevancia nebola
nijako vyvrátená. Rovnako je v konaní nesporné prijatie sumy na bankový účet právneho predchodcu
žalobkyne. Ak mala žalobkyňa pochybnosti o pravosti žalovaným predložených listinných dôkazov alebo
mala pochybnosti o pravosti podpisu alebo údajov uvedených na výdavkovom pokladničnom doklade,mala v tomto smere navrhnúť dôkaz, čo však neurobila. Rovnako za dubiózne považuje žalovaný
konštatovanie súdu prvej inštancie (bod 85. napadnutého odvolania, posledná veta), podľa ktorého súd
uzavrel, že bolo v konaní preukázané, že žalovaný voči právnemu predchodcovi žalobkyne mal aj ďalšie

dlhy, ktoré boli vysporiadané Dohodou o urovnaní dňa 21.12.2009. Podstatou dohody o urovnaní totiž
je že sporné práva a povinnosti, vyplývajúce zo zmluvy o riadení, ktoré medzi sebou účastníci mali,
boli usporiadané tak, že tieto boli nahradené novými dojednaniami, právami a povinnosťami v Dohode
uvedenými. Nakoľko išlo o sporné práva a povinnou deklarované v Dohode o urovnaní, ktoré si jej
účastníci vzájomne namietali, nemohlo tak dôjsť k vzniku existencii dlhu (ten konečne v účtovníctve

spoločnosti ani neexistoval. Tvrdil, že súd nepostupoval v súlade s § 120 O.s.p., ak dospel k záveru,
že dôkazné bremeno o splnení dlhu znáša za tejto skutkovej situácie žalovaný (dlžník). Naopak za
tejto skutkovej situácie mal súd zákonnú povinnosť vychádzať z povinnosti žalobkyne (nie žalovaného)
nepochybne dokázať, že nezanikol predmetný dlh plnením spôsobom preukázaným v konaní (dôkazné
bremeno na strane žalobkyne). Rovnako poukázal v tejto súvislosti na listinné dôkazy z účtovníctva
žalovaného označené a predložené žalovaným v konaní (výpis z účtu, výdavkový pokladničný doklad,

výpis z účtovného denníka žalovaného, výpis zaúčtovania dokladov žalovaného), ktoré potvrdzujú
správnosť svedeckej výpovede svedkyne A.. Navrhol rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a zaviazať
žalobkyňu na náhradu trov konania v plnej výške.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za vecne i právne správny.

Tvrdenia žalovaného v odvolaní považovala za účelové a nedôvodné, nezodpovedajúce skutočnému,
skutkovému a právnemu stavu veci. Mala za nesporné, že súd rozhodol vo veci na základe vykonaného
dokazovania, v rámci ktorého tak žalobkyňa i žalovaný rozsiahlo argumentovali k skutkovej i právnej
stránke veci. Podľa názoru žalobkyne súd sa s právnymi námietkami žalovaného v rozhodnutí riadne
vysporiadal a nenechal žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom súde, v dôsledku

čoho prvostupňový súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva žalovaného na
spravodlivý proces. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný všetky podstatné námietky uvedené v odvolaní už
predniesol pred prvostupňovým súdom, ku ktorým sa žalobkyňa rozsiahlo vyjadrila najmä vo svojom
ostatnom vyjadrení zo dňa 02.11.2018, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva, preto ho nebude opakovať
(odvolávajúc sa na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR týkajúcu sa otázok

bremena tvrdenia a dôkazného bremena). V prvom rade aj súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením
žalobkyne, že žalovaný v priebehu konania prezentoval ohľadne splnenia jeho záväzku voči právnemu
predchodcovi žalobkyne niekoľko rozporuplných skutočnosti. V bode 78 odôvodnenia rozsudku súd
uvádza, že v odvolaní zo dňa 9.11.2012 proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 22.10.2012, v ktorom
súd rozhodoval o predbežnom opatrení, ktorému vyhovel, žalovaný okrem iného mal za to, že tým,

že došlo k uzatvoreniu Dohody o urovnaní z 21.12.2009, došlo aj k vysporiadaniu všetkých práv a
povinností medzi jej účastníkmi, a teda aj údajného žalovaného nároku v tomto spore. V bode 82
odôvodnenia rozsudku okresný súd uvádza ďalšie tvrdenie žalovaného, že žalovaný zaplatil P. A.
(právnemu predchodcovi žalobkyne) dňa 15.10.2004 čiastku 1.343 000 Sk a 9.5.2005 čiastku 130 000
Sk, z ktorého dôvodu celková suma tak predstavuje všetky pôžičky zo strany fyzických osôb vo výške 1

473 000 Sk. Okresný súd sa taktiež stotožnil s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ došlo k žalovaným tvrdenej
strate,resp.kznehodnoteniuúčtovnejdokumentáciežalovanéhozaroky2004,2005,potompredloženie
originálu výdavkového dokladu zo dňa 15.10.2004, ako aj dokladu z 9.5.2005 vyznieva nanajvýš
nepravdepodobne už aj vzhľadom na tvrdenie žalobkyne, ktorá pripravovala dohodu z decembra
2009 s právnym zástupcom žalovaného, podľa ktorej k tomuto dátumu boli urovnané všetky záväzky

medzi účastníkmi dohody a všetky doklady existovali. Súd uzavrel, vzhľadom na rozporuplné tvrdenia
žalovaného v priebehu konania i svedkyne A. na pojednávaní dňa 2.4.2015 a 11.4.2019, že žalovaný
splnenie záväzku nepreukázal a teda postúpená pohľadávka v čase jej postúpenia k 31.8.2009 platne
existovala. V konaní bolo preukázané aj to, že žalovaný voči právnemu predchodcovi žalobkyne mal aj
ďalšie dlhy. ktoré boli vysporiadané až Dohodou o urovnaní dňa 21.12.2009. Podľa žalobkyne tak nie je

pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd nevyhodnotil otázku existencie postupovanej pohľadávky v čase
cesie. Je nesporné, že dôvody, na ktorých spočíva obranná argumentácia žalovaného, sú založené len
na rozporuplnom vyjadrení svedkyne [k výpovedi A. na otázku súdu, pokiaľ ďalšie záväzky žalovaného
neboli, z akého dôvodu bola uzavretá Dohoda o urovnaní v decembri 2009, kde boli vysporiadané ďalšie
veľké pohľadávky, svedkyňa v rozpore so skutočnosťou tvrdila, že nebola jej účastníčkou (v skutočnosti

bola jednou zo zmluvných strán tejto Dohody), napriek tomu na výsluchu dňa 11.4.2019 tvrdila, že
nevie sa vyjadriť, na základe čoho bola táto Dohoda uzatvorená] a pochybných listinných dôkazoch
z účtovníctva (o ktorých sám žalovaný tvrdil, že práve za rozhodujúce roky 2004 a 2005 sa stratili
resp. sa znehodnotili). Podľa názoru žalobkyne nie je dôvod, aby sa odvolací súd odchýlil od logickýchargumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku súdu v napadnutej
veci. Závery súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaným uplatnené

odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. vo veci nie sú naplnené, odvolacie
námietky žalovaného tvoria námietky, ktoré žalovaný už uplatňoval v priebehu konania a s ktorými
sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysporiadal. Neúplnosť zistenia
skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) žalovaný v odvolaní nenamietal. Z tohto dôvodu návrhy
žalovaného dopočuť (doplniť výsluch) svedkyňu Strojnú o odborných okolnostiach účtovnej evidencie

dlhu žalovaného a listinnými dôkazmi ustáliť zásadnú skutočnosť, či po prijatí uvedených súm pôvodným
veriteľom sa v jeho účtovníctve evidovala existencia predmetnej pohľadávky voči žalovanému, prípadne
na tieto skutočnosti dopočuť aj pôvodného veriteľa, žalobkyňa považuje za právne irelevantné. Podľa
názoru žalobkyne je rozsudok okresného súdu sp. zn. 25C/183/2010 zo 06.06.2019 presvedčivý,
zákonný a spravodlivý. Na základe uvedeného navrhla odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť
a napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.

8. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu poukázal, okrem iného na záväznosť rozhodnutia
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu nižšej inštancie. Zároveň uviedol, že súd si nesprávne
vysvetlil judikát Ústavného súdu I.ÚS 21/2018 z 24.1.2018, z ktorého vychádzal pri riešení zásadnej
otázky v konaní, kto znáša dôkazné bremeno s tým, že súd absolútne a bezdôvodne obchádzal

právny názor, ktorý je uvedený v bode 35. uznesenia ústavného súdu, ktorý všeobecnú charakteristiku
špecifikoval na konkrétne podmienky predmetného sporu. Zotrval na závere, že v tomto konaní apriori
bola povinná žalobkyňa dokázať existenciu pohľadávky, jej právneho predchodcu proti žalovanému, čo z
výsledkov dokazovania podľa neho nemožno urobiť jednoznačný záver (nie je preukázané) o existencii
iného dlhu (iná pohľadávka právneho predchodcu žalobkyne), t.j. záver o pravdivosti jej tvrdení ani

o tom, že jej tvrdenia by boli nepravdivé. Z dokazovania žalovanému vyplýva nielen skutočnosť, že
náležite sa nepreukázala existencia uplatnenej pohľadávky u jej právneho predchodcu, ale aj výrazné
spochybnenie existencie nároku, v dôsledku čoho je neprípustné vyhovieť žalobe. V tomto spore
žalovaného nezaťaží dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní existencie pohľadávky právneho
predchodcu navrhovateľky. Mal za zrejmé, že súd v rozpore s právnym názorom ústavného súdu

preniesol dôkazné bremeno na žalovaného pri súčasnom nerešpektovaní záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu v tomto konaní.

9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne
ho právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave a odvolací súd sa s
jeho dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré aj odkazuje, na čom nič nemení podané odvolanie
žalovaným, v ktorom v podstate opakuje skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými

dôvodmi sa súd riadne a presvedčivo vysporiadal.

10. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej

inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a
to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i takéskutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak,
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,

príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, i event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené \ spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, pokiaľ ide o vyhodnotenie
skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúco dáva odpovede na všetky spochybňované

skutočnosti uvádzané žalovaným v odvolaní, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd.

14. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

15. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach
a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v
ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
presvedčivo a výstižne vyrovnal.

16. Vychádzajúc aj zo záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, a to z jeho uznesenia
9C/5/2017-472 z 23.1.2018, bolo povinnosťou súdu predovšetkým opätovne posúdiť nárok žalobkyne
z hľadiska dôvodnosti nároku, a to vykonané dôkazy, rozhodné pre správne posúdenie veci opätovne
vyhodnotiť a opätovne právne posúdiť a zistený skutkový stav podradiť aj pod ust. § 559 Obč. zák., t.j.

prehodnotiť, či v čase postúpenia pohľadávky žalobkyni dlh žalovaného voči postupcovi P.. A. existoval,
čizanikol,resp.nezanikoljehosplnenímpodľa§559Obč.zák.,pričomsúdvzhľadomnato,žeopomenul
zaoberať sa rozhodnou skutočnosťou, potrebnou pre správne posúdenie veci, t.j. či mal žalovaný voči
postupcovi P.. A.Ľ. v čase, keď mu poskytol predmetné plnenie, aj iné neuhradené splatné dlhy, lebo
v prípade, ak dlžník - žalovaný nemá voči veriteľovi iné dlhy, aj keď neoznačil právny dôvod plnenia a

veriteľ dlh prijal, má to za následok splnenie dlhu a nie je preto rozhodujúce, či prijaté platby je možné
identifikovať. Podstatou skutkového zistenia a následne vyhodnotenia príslušných právnych záverov
bolo hlavne to, či v čase, keď žalovaný P.. A. poskytoval plnenie určitého druhu, či na jeho strane
existovali aj iné neuhradené splatné dlhy, lebo len v prípade, ak dlžník - žalovaný nemá voči veriteľovi
iné dlhy, aj keby ich neoznačil ako právny dôvod plnenia a veriteľ by dlh prijal, by to malo za následok

splnenie dlhu.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyplynul z
vykonaného dokazovania, že žalovaný ako strana sporu splnenie záväzku, ktorý je predmetom tohto
konania nepreukázal a že postúpená pohľadávka v čase jej postúpenia k 31.8.2009 platne existovala,

keďže bolo preukázané aj to, že žalovaný mal voči právnemu predchodcovi žalobkyne aj ďalšie dlhy,
ktoré boli vysporiadané až dohodou o urovnaní z 21.12.2009. Tak, ako správne konštatoval súd prvej
inštancie v záveroch svojho rozhodnutia v odôvodnení bode 84. mu svedok A. v doplňujúcej výpovedi
potvrdil, že založil sám žalovanú spoločnosť a riadil ju na základe riadiacej zmluvy, na základe ktorej
mal právo disponovať s finančnými prostriedkami uvedenej spoločnosti a v ktorej výpovedi zdôraznil,

že uvedená spoločnosť mu nevyplatila všetky pohľadávky vyplývajúce zo zmlúv o pôžičkách, ktoré boli
postúpené na jeho osobu cez ďalších postupníkov a ktoré boli predmetom postúpenia v roku 2009
na žalobkyňu, pričom medzi stranami bolo nesporné, že ohľadom platnosti, resp. neplatnosti riadiacej
zmluvy prebiehali spory, o ktorých rozhodoval tak súd v Košiciach, ako aj v Prešove, vrátane odvolacíchsúdov, pričom odvolacie súdy vyslovili rôzne právne názory, pričom prešovský súd posúdil zmluvu za
neplatnú a odvolací súd v Košiciach určil jej platnosť a rozdielne stanoviská boli aj na Najvyššom súde
SR, z ktorého dôvodu boli podávané ústavné sťažnosti, ktoré boli vzaté späť preto, že došlo k vzájomnej

dohode v decembri 2009, to znamená, že všetky pohľadávky, ktoré mal A. voči žalovanej spoločnosti
Index, boli do uvedenej dohody zakomponované a touto dohodou vysporiadané a až na základe tejto
dohody boli potom žaloby zo strany A. aj žalovaného stiahnuté. Súd sa preto správne stotožnil s
tvrdením žalobkyne, že až na základe Dohody o urovnaní, uzavretej 21.12.2009, teda po postúpení
žalovanej pohľadávky z právneho predchodcu žalobkyne na žalobkyňu medzi A.U. a spoločnosťou

Index s.r.o. Košice ako žalovanou spoločnosťou a jej vtedajšími spoločníkmi, došlo k vysporiadaniu
existujúcich sporných práv a povinností, ktoré vznikli medzi účastníkmi na základe riadiacej zmluvy z
19.8.1998 v znení jeho dodatku a tak k účinnému postúpeniu žalovanej pohľadávky na žalobkyňu došlo
ešte pred uzavretím predmetnej dohody. Odvolací súd okrem iného poukazuje na nesprávne údaje
uvedenévodvolanížalovanéhoohľadomdátumuúdajnéhoplneniažalovaným,ktorýmalplniťprávnemu
predchodcovi žalobkyne (A.), ktorý mal zaniknúť splnením 15.10.2014 (hotovostná platba), namiesto

správneho údaju 15.10.2004 a nesprávne uvedeného dátumu týkajúceho sa prevodu na bankový
účet pôvodného veriteľa 9.5.2015, namiesto 9.5.2005 (bod 8 odvolania). Vychádzajúc z uvedeného je
zrejmé, že k plneniu žalovaným malo dôjsť ešte pred uzavretím dohody o urovnaní medzi právnym
predchodcom žalobkyne (A.) a žalovanou spoločnosťou Dohodou o urovnaní z 21.12.2009, a preto
bolo povinnosťou a dôkazným bremenom na strane žalovaného označiť predmet plnenia, čo do dôvodu

a výšky tak, aby nebol sporný, keďže uvedené plnenie bolo poskytnuté ešte v čase pred uzavretím
Dohody o urovnaní z 21.12.2009. Z uvedeného dôvodu sa možno stotožniť so záverom súdu, že v čase
tohto plnenia existovali na strane žalovanej spoločnosti voči právnemu predchodcovi žalobkyne p. A.
aj iné neuhradené dlhy, ktorá skutočnosť je nesporná, a preto bola dôkazná povinnosť, resp. dôkazné
bremeno na žalovanej spoločnosti preukázať nespochybniteľným spôsobom, že z jeho strany došlo k

plneniu predmetnej pohľadávky, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu. Z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že žalovaný mal voči právnemu predchodcovi žalobkyne aj iné neuhradené
splatné dlhy a preto bolo jeho povinnosťou označiť a špecifikovať dôvod tohto plnenia nezameniteľným
spôsobom, aby nebol problém s jeho identifikáciou (pokladničný doklad z 15.10.2004 v sume 1 800
000 Sk a bezhotovostný prevod na bankový účet pôvodného veriteľa zaslaním sumy 130 000 Sk). Z

uvedeného sú výhrady žalovanej spoločnosti o tom, že v prejednávanej veci išlo len o existenciu jedného
(kumulovaného dlhu žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobkyne, ktorý mal zaniknúť splneným
15.10.2014 (správne mal uviesť z 15.10.2004) hotovostnou platbou a 9.5.2015 (správne mal uviesť
z 9.5.2005) prevodom na bankový účet pôvodného veriteľa , bez právneho významu. To, či pôvodný
veriteľ vo svojej výpovedi potvrdil, že podpis na pokladničnom doklade z 15.10.2004 je jeho podpisom

a rovnako, že potvrdil aj prijatie platby na svoj bankový účet 9.5.2005 je preto rovnako bez právneho
významu, keďže povinnosťou žalovanej spoločnosti ako dlžníka bolo riadne identifikovať uvedené platby
a to, či už uhrádzané v hotovosti alebo prevodom na účet právneho predchodcu žalobkyne.

18. Žiaden z predložených a ako aj vykonaných dôkazov pred súdom jednoznačne nepreukázali

tú skutočnosť, že plnenie, ktoré bolo poskytnuté žalovanou spoločnosťou právnemu predchodcovi
žalobkyne a to jednak svedecké výpovede, resp. predkladané listinné dôkazy jednoznačne a bez
akýchkoľvek pochybností neidentifikovali plnenie, ktoré je predmetom tohto sporu. Z uvedeného dôvodu
sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalovanej spoločnosti, že v predmetom konaní vzhľadom na
zistený skutkový stav o prevzatí sumy vo výške 1.800 000 Sk pôvodným veriteľom a zaslaním sumy

130.000 Sk na účet v banke pôvodného veriteľa , mala znášať dôkazné bremeno žalobkyňa.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny a námietky žalovanej
spoločnosti posúdil ako nedôvodné.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
a úspešnej žalobkyni bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).