Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. október 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/96/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811206880
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5811206880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu TMS-MONTYS s.r.o., so
sídlom Nádražná 1958, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 34 103 287, zastúpeného AK MS s.r.o., so sídlom
Galandova 3, 811 06 Bratislava, IČO: 47 237 767, proti žalovanému 1/ I. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX G. XXX a 2/ J. Y., K.. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. G.É., aktuálne bytom XXX XX J.
XXX, o zaplatenie 29.339,86 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.
zn. 8C/19/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. januára 2018 č.
k. 9Co/245/2017-761 takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie z a m i e t a.

II. Žalovanému I/ ani žalovanému II/ voči žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 26.
apríla 2017 č. k. 8C/19/2012-716 zamietol žalobu (I. výrok), rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu (II. výrok) a štát má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi
v celom rozsahu (III. výrok).
1.1. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že predmetom konania začatého dňa 05.12.2011 bolo (po zmenách

žaloby) zaplatenie 11.667,245 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne od 10.12.2008
do zaplatenia žalovaným 1/ z titulu schodku na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný
vyúčtovať a zaplatenie druhej polovice schodku na skladových zásobách v sume 11.667,245 eur, ako
aj sumy 6.005,37 eur žalovaným 2/ z dôvodu ním zavineného schodku na zverenej hotovosti z tržby,
ktorú si ponechal (spolu s úrokom z omeškania 14,25 % ročne od 10.12.2008 do zaplatenia), za čo bol
odsúdený v konaní sp. zn. 4T/70/2011 Okresným súdom Námestovo za prečin sprenevery. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 19.07.2011 a poškodený žalobca bol s nárokom na náhradu

tejto škody odkázaný na občianske súdne konanie. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že ako zamestnávateľ
uzavrel dňa 31.07.2007 so žalovaným 1/ aj so žalovaným 2/ pracovnú zmluvu a aj dohodu o hmotnej
zodpovednosti v zmysle § 182 ZP (Zákonník práce - zák. č. 311/2001 Z. z.) za zverené hodnoty,
ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať (zverený tovar, zásoby materiálu, peňažné prostriedky, ceniny,
doklady), ktoré budú na pobočku a sklad v K. pravidelne dodávané. Žalovaní na seba prebrali spoločnú
hmotnú zodpovednosť spolu s ostatnými zamestnancami pracujúcimi na prevádzke K.. Dňa 09.12.2008
bola v prevádzke žalobcu v K. vykonaná fyzická a účtovná inventarizácia majetku (skladových zásob),

ktorou bolo zistené manko vo výške 820.380,- Sk (27.231,63 eur) a inventarizáciou stavu hotovosti v
pokladni a odvodov hotovostných tržieb a peňažných prostriedkov bol zistený rozdiel vo výške 63.512,50
Sk (2.108,23 eur). S poukazom na § 189 ods. 1, 2 ZP uviedol, že priemerný mesačný zárobok za
rozhodujúce obdobie obidvoch žalovaných bol rovnaký, a teda každý z nich zodpovedá žalobcovi zavzniknutú škodu vo výške 50 %. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ prevzali každý časť zodpovednosti (50 %)
za vzniknuté manko v celkovej hodnote 883.892,50 Sk (29.339,86 eur), svoj záväzok písomne uznali
podpísaním zápisu z inventarizácie stavu tovaru na sklade, hotovosti v pokladni a následne odvodu

hotovostných tržieb a peňažných prostriedkov na prevádzke v K. zo dňa 09.12.2008.
1.2. Okresný súd žalobu zamietol s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 106 ods. 1, 2, § 110
ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Mal za to, že žalovaní na základe dohody o
spoločnej hmotnej zodpovednosti zodpovedajú za schodok zistený inventarizáciou zásob a hotovosti na
prevádzke žalobcu v K. dňa 09.12.2008 v celkovej výške 29.339,86 eur, avšak vzhľadom na vznesenú

námietku premlčania žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil po uplynutí
dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty (§ 106 ods. 1 OZ), keďže schodok bol zistený 09.12.2008 a
žaloba bola súdu doručená 05.11.2011. Mal za to, že na premlčanie nároku žalobcu sa nevzťahuje ust. §
110 ods. 1 OZ, keďže listiny - zápisy z inventarizácie, v ktorých je obsiahnutý prejav žalovaných, že nesú
plnú zodpovednosť za uvedený schodok, resp. jeho alikvotnú časť 441.969,25 Sk a sú si ho vedomí,
neobsahujú uznanie dlhu. Žalovaní podpismi listín len akceptovali výsledky zistené inventarizáciou a

uviedli, že sú si vedomí zodpovednosti za takto vzniknutý a vyčíslený schodok, t. j. neobsahujú výslovný
prejav ani jedného, že do dôvodu a výšky uznávajú takto vyčíslený dlh voči žalobcovi a zaväzujú sa
ho uhradiť (§ 558 OZ). O nároku na náhradu trov konania žalovaných rozhodol okresný súd vzhľadom
na ich plný úspech vo veci podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a
priznal im ho v celom rozsahu. Keďže žalobca v konaní nemal úspech, uložil mu povinnosť zaplatiť aj

trovy konania štátu.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 25. januára 2018 č.
k. 9Co/245/2017-761 na základe odvolania žalobcu postupom podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovaným priznal voči žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (druhý výrok). Konštatoval, že súd prvej inštancie
vykonal dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého právne i vecne správne vyhodnotil, z vykonaného
dokazovania vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie náležite a v súlade s § 220 ods. 2 CSP
odôvodnil. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP), preto na
zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia a ku odvolacím námietkam žalobcu doplnil

ďalšie dôvody.
2.1. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca sa žalobou z 05.12.2011 proti žalovaným ako spoločne hmotne
zodpovedným zamestnancom domáhal zaplatenia schodku na im zverených skladových zásobách
a hotovosti, zisteného inventarizáciou vykonanou 09.12.2008 vo výške 29.339,86 eur, u každého v
sume 14.669,93 eur (podľa pomeru ich priemerných zárobkov), vrátane úrokov z omeškania odo dňa

nasledujúceho po vykonaní inventúry a trov konania, t. j. nároku na náhradu škody sa voči nim domáhal
po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,t.j.dvarokypotom,čosadozvedelnazákladeinventarizácieoškodeaktozaňuzodpovedá.
Žalobca sa aj po zmene žaloby od žalovaného 1/ domáhal schodku na skladových zásobách (vo výške
11.667,245 eur), nie náhrady škody pre to, že by bol za svoju činnosť trestne stíhaný a odsúdený a

žalobca so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Žalovaný 1/
trestne stíhaný nebol a žalobca si nárok na náhradu škody v trestnom stíhaní voči nemu neuplatnil, preto
vo vzťahu k nemu odvolacia námietka žalobcu, že si nárok na náhradu škody vzhľadom na neplynutie
premlčacej doby počas uplatnenia nároku v trestnom konaní uplatnil včas, neobstojí. U žalovaného 2/
sa žalobca po zmene žaloby domáhal náhrady škody 11.667,245 eur z dôvodu schodku na skladových

zásobách zisteného inventarizáciou z 09.12.2008 a náhrady škody 6.005,37 eur sa začal domáhať
z dôvodu trestného činu sprenevery, za ktorý bol žalovaný 2/ odsúdený rozsudkom Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 4T/70/2011 zo dňa 19. júla 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
19.07.2011, t. j. aj v tomto prípade po uplynutí premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá začala plynúť odo dňa vykonania inventúry 09.12.2008, kedy sa žalobca dozvedel

o škode a kto za ňu zodpovedá a neplynula len v období od uplatnenia nároku na náhradu škody v
trestnom konaní 23.11.2010 po jeho skončenie 19.07.2011 (§ 112 OZ). Vzhľadom na uvedené je podľa
odvolacieho súdu spôsobenie škody žalovanými úmyselne pre posúdenie veci irelevantné, keďže na
základe neho by došlo len k predĺženiu objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 OZ na 10 rokov,
čo však nemá vplyv na začatie plynutia a uplynutie subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ,

keďže sa ide o doby od seba nezávislé, t. j. ak sa skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez
ohľadu na druhú premlčaciu dobu.
2.2. Krajský súd uviedol, že na platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je potrebné,
aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh a aby bol dlh priamo v písomnom uznaní určený čo do dôvodua výšky. Z vyjadrenia žalovaných v zápise z inventarizácie z 09.12.2008 explicitne nevyplýva vyjadrenie
prísľubu zaplatiť dlh, ktoré je o náležitosťou uznania dlhu podľa § 558 OZ. Nejde ani o uznanie dlhu podľa
§ 110 ods. 1 veta druhá OZ, pretože aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cz/60/91 (R 25/1993)

vyplýva, že požiadavka určitosti uznávacieho prejavu podľa § 110 ods. 1 OZ čo do dôvodu a výšky dlhu
je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“, avšak až vtedy, ak by z okolností prípadu, v
tomto prípade z textu vyjadrení žalovaných k výsledkom inventarizácie z 09.12.2008 bolo nepochybné,
že o takýto uznávací prejav išlo, čo splnené nebolo (a to sa vzťahuje voči žalovanému 2/ aj na listinu
z 11.12.2008). Žalovaní, na rozdiel od uvádzaného rozhodnutia, platnosť uznaní popierali. Určitosť

písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a súd (nieto žalobca) nemôže urobený písomný prejav
vôle meniť, či nahrádzať interpretáciou obsahu právneho úkonu (či už podľa § 32 ods. 2 OZ, resp. §
15 ZP). Krajský súd zdôraznil, že z obsahu spisu sp. zn. 4T/70/2011 vyplýva, že pri uzatváraní dohody
o vine a treste na prokuratúre so žalovaným 2/ k uzavretiu dohody o náhrade škody nedošlo, na súde
preto na otázku podľa § 333 ods. 3 písm. i/ Trestného poriadku, či nahradí škodu podľa dohody žalovaný
2/ neodpovedal a žalobca bol s nárokom na náhradu škody odkázaný v trestnom rozsudku na občianske

súdne konanie.
2.3. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil vrátane nároku na
náhradu trov konania žalovaných, vzhľadom na ich plný úspech vo veci, ako aj vrátane povinnosti
žalobcu zaplatiť trovy konania štátu vzhľadom na jeho neúspech v konaní.
2.4. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 CSP a žalovaným priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu, keďže mali v odvolacom
konaní plný úspech vo veci.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie označiac ako dôvod jeho podania
ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) navrhol, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Navrhol, aby mu bola prisúdená náhrada trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
3.1. V dôvodoch dovolania žalobca uviedol, že význam správneho posúdenia právnej otázky platnosti
uznania dlhu a v nadväznosti na to posúdenie otázky premlčania uplatňovaného nároku odvolací súd
posúdil svojvoľne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, keď pri

jeho vydávaní nebol dodržaný spravodlivý proces. Odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku
uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov v zmysle
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/7/2010 alebo 2MCdo/4/2009 ide vtedy,
aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,alehonesprávne
interpretoval alebo ak zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

3.2. Dovolateľ uviedol, že zjavná nesprávnosť právneho posúdenia odvolacím súdom spočíva v otázke
podstatného listinného dôkazu - zápisu z inventarizácie zo dňa 09.12.2008 podpísaného žalovanými ako
riadne uznanie dlhu - vyplýva zo svojvoľných a iracionálnych tvrdení odvolacieho súdu, že okolnosťami
prípadu, ktoré je potrebné skúmať v prípade spornosti platnosti/neplatnosti písomného uznania dlhu sú
text uznania dlhu a popieranie platnosti uznania dlhu dlžníkom. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu

R 25/1993 požiadavka určitosti uznávacieho prejavu v zmysle § 110 ods. 1 OZ čo do dôvodu a výšky
je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“, ak z okolností prípadu je nepochybné,
že išlo o uznávací prejav. Za okolnosti prípadu, ktoré bolo potrebné preskúmať a posúdiť odvolacím
súdom možno považovať jedine skutkové okolnosti (kto, kedy, za akého stavu, pri akej príležitosti, v
koho prítomnosti a pod.) určitý písomný úkon vykonal, nie to, či ho neskôr v zmysle procesnej obrany

v konaní všeobecným spôsobom namieta. Dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu, v
zmysle ktorého dôvod uznania dlhu nemusí byť v uznávacom prejave uvedený výslovne, stačí, ak je
určený poukazom na upomienku o zaplatení dlhu, v ktorej je dôvod dlhu uvedený (R 123/1953).
3.3. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/79/2005 prejav vôle uznať dlh čo do dôvodu
a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 OZ objektívne pochopiteľný. Ďalšia

nesprávnosť právneho posúdenia v odvolacom rozhodnutí potom podľa dovolateľa vyplýva z toho, že
názor o údajnej nemožnosti interpretovať obsah namietaného právneho úkonu zo strany súdu nie je
správny. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva opak, ustanovenie § 35 ods. 1 OZ by prakticky nemalo
žiadny zmysel. Navyše žalobca v odvolacom konaní nežiadal, aby odvolací súd menil alebo nahrádzal
obsah uznania dlhu vlastnými názormi a výkladmi, ako to uvádza odvolací súd.

3.4. Dovolateľ tiež namietol absenciu akéhokoľvek (aj minimálneho) posúdenia právneho úkonu uznania
dlhu z hľadiska prejavu vôle žalovaných dlžníkov. Citoval z uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
7MCdo/12/2011 a 1Cdo/133/2008 časti týkajúce sa vôle, jej prejavu a ich výkladu a tvrdil, že odvolací
súd v rozpore s touto rozhodovacou praxou dospel k záveru, že medzi sporovými stranami nedošlok platnému uznaniu dlhu, keď prejav vôle žalovaných neposudzoval objektívne a z pohľadu všetkých
skutkových okolností, za ktorých k nemu došlo.
3.5. Za nesprávne právne posúdenie žalobca označil otázku „námietky premlčania žalobného nároku

vznesenú žalovanými počas sporového konania, kedy ustálená rozhodovacia prax na účely zamedzenia
priechodu zjavnej nespravodlivosti tvrdosti konania (výslovne daný prípad) ustálila názory o prípadoch,
kedy na vznesenú námietku premlčania súd nemusí prihliadať“; v tejto súvislosti poukázal na uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/34/2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012, uznesenie
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS414/2012arozhodnutieNajvyššiehosúduČRsp.zn.25Cdo/2648/2003

a zdôraznil čl. 5 ods. 1 prvú vetu základných zásad Civilného sporového poriadku. Žalovanými vznesenú
námietku premlčania označil za prostriedok umožňujúci poškodiť práva žalobcu, ktorú odvolací súd
nemal akceptovať už len s poukazom na fakt, že obaja žalovaní boli pred podaním žaloby stíhaní za
úmyselný trestný čin sprenevery, za ktorý bol žalovaný 2/ právoplatne uznaný za vinného. Odvolací súd
neprihliadol na to, že obsahom dohody o vine a treste uzatvorenej žalovaným 2/ bolo jeho vyhlásenie, že
nahradí škodu (opätovné znaky uznania dlhu). Aj vzhľadom na to je dovolaním napadnuté rozhodnutie

v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou.
3.6. V závere dovolania dovolateľ uviedol, že odvolací súd hodnotil vykonané dôkazy jednostranne,
výsluchy a listinné dôkazy dokonca v extrémnom rozpore s tým, čo nimi bolo v konaní osvedčené
a preukázané. Závery odvolacieho súdu žalobca označil za nelogické, arbitrárne a svojvoľné právne
posúdenie v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, čím bolo porušené jeho právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia.

4. Dňa 10.08.2021 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené elektronicky (emailom)
vyjadrenie žalovaných k dovolaniu. Nakoľko ide podľa jeho obsahu o podanie vo veci samej (§ 123 ods.
2 CSP), urobené bez autorizácie podľa osobitného predpisu, ktoré žalovaní dodatočne nedoručili do

desiatich dní najvyššiemu súdu v listinnej alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu, dovolací súd na toto podanie žalovaných neprihliadal (§ 125 ods. 2 CSP).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP, ďalej aj „najvyšší súd“ príp. „dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj
ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie ďalšie odvolanie) a dovolací súd nesmie byť
vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie

odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017,
4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba

dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú jeho opodstatnenosť. Opodstatnené (dôvodné) je
také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je
nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP).

7. Zákon kladie na vymedzenie dovolacích dôvodov prísne kvalitatívne nároky. V preskúmavanej veci

dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) vyvodzuje prípustnosť dovolania
z § 421 CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod
sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v
čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

8. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania odôvodnil poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) CSP
a tvrdením, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na vymedzenie nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/7/2010 alebo
2MCdo/4/2009. Dovolací súd iba stručne uvádza, že uvedené rozhodnutia boli prijaté za účinnostiprávnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, ktorá spolu s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu
spochybnenie právneho posúdenia veci v dovolacom konaní (§ 241 ods. 2 písm. c/) považovala
za spochybnenie vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, nezakladajúcej prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 OSP.

9. Dovolací súd potom konštatuje, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ
riadne nešpecifikoval. Dovolateľ síce vo všeobecnosti uviedol právnu otázku riešenú odvolacím súdom
(„platnosť uznania dlhu a v nadväznosti na to premlčanie“), no de facto prejavil nespokojnosť s

hodnotením dôkazov a skutkovým stavom zisteným súdmi v základnom konaní, preto nemožno hovoriť
o riadnom uplatnení (zdôvodnení) prípustnosti dovolania z uvedeného dovolacieho dôvodu.

10. Dovolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 pri
posudzovaní, či dovolateľ dostatočne vymedzil dovolací dôvod, posudzoval text dovolania autenticky
ako celok (pozri aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 336/20l9, I. ÚS l15/2020) a vychádzajúc z

obsahu dovolania v zmysle § 124 CSP dospel k záveru, že dovolateľ namietal tzv. vadu zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f) CSP (keď aj vo vzťahu k vymedzeniu právnej otázky uviedol, že „keď pri vydávaní
dovolaním napadnutého rozhodnutia nebol dodržaný spravodlivý proces“.

11. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že
v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní

pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou
súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušením práva
na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Z práva na spravodlivý

súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (viď rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. 251/03).

12. Prvá odvolacia výtka dovolateľa sa týkala správnosti hodnotenia listinného dôkazu - zápisu z
inventarizácie zo dňa 09.12.2008; dovolateľ prejavil nespokojnosť so závermi odvolacieho súdu, že v
prípade spornej (ne)platnosti písomného uznania dlhu je potrebné skúmať okolnosti prípadu, keď sa

nestotožnil ani s názorom odvolacieho súdu o nemožnosti interpretovať obsah namietaného právneho
úkonu súdom.

13. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,

či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov
(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Súd v
civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinnývykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.

14. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15
základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,
že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho

logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

15. Odvolací súd (na str. 4 dovolaním napadnutého rozsudku) uviedol, že zo zápisu z inventarizácie z
09.12.2008 explicitne nevyplýva esenciálna náležitosť uznania dlhu podľa § 558 OZ, ktorou je vyjadrenie
prísľubu zaplatiť dlh. Okresný súd (v bode 32. rozsudku) konštatoval, že v zápise z inventarizácie z
09.12.2008 sú obsiahnuté prejavy žalovaných, že nesú plnú zodpovednosť za uvedený schodok, resp.
jeho alikvotnú časť 441.946,25 Sk a je každý toho vedomý; okresný súd dospel k záveru, že žalovaní

podpismi tejto listiny len podpísali a akceptovali výsledky zistené inventarizáciou a vedomosť za takto
vzniknutý a vyčíslený schodok. Dovolací súd oboznámením s obsahom tohto listinného dôkazu (č.
l. 136 a 138 súdneho spisu) zistil správnosť uvedeného skutkového záveru súdov nižších inštancií.
Ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania dlhu ako jednostranného písomného
adresovaného právneho úkonu z hľadiska obsahu vyžaduje okrem riadneho označenia veriteľa a dlžníka

aj určenie dôvodu dlhu, jeho výšky a skutočností, z ktorých vyplýva vedomosť dlžníka o svojej povinnosti
(pripravenosť plniť). V zápise z inventarizácie z 09.12.2008 záväzok dlžníkov, že dlh (ktorý by bol
riadne špecifikovaný) uhradia, absentuje. Odvolací súd správne poznamenal, že „určitosť písomného
prejavu vôle je objektívnou kategóriou a súd (nieto žalobca) nemôže urobený písomný prejav vôle
meniť, či nahrádzať interpretáciou obsahu právneho úkonu (či už podľa § 32 ods. 2 OZ, resp. § 15

ZP)“. Uvedenému odporuje dovolateľovo tvrdenie (odkazujúce na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn. 3Cdo/79/2005), že názor odvolacieho súdu, že nemôže interpretovať obsah namietaného právneho
úkonu, nie je správny - odvolací súd takýto názor neprezentoval.
15.1. Odvolací súd pri skúmaní obsahu tohto listinného dôkazu z hľadiska § 110 ods. 1 OZ (t. j. z hľadiska
potencionálnej aplikácie 10-ročnej premlčacej doby, ktorá plynie v prípade písomne uznaného záväzku)

konštatoval, že z hľadiska požiadavky určitosti uznávacieho prejavu podľa § 110 ods. 1 OZ čo do dôvodu
a výšky dlhu v písomnom uznaní dlhu nemusí byť výslovne použitý pojem „uznanie dlhu“, avšak až vtedy,
ak bolo z okolností prípadu, t. j. v tomto prípade z textu vyjadrení žalovaných k výsledkom inventarizácie
z 09.12.2008 nepochybné, že o takýto uznávací prejav išlo (R 25/1993), čo splnené v tomto prípade
nebolo, pričom žalovaní, na rozdiel od uvádzaného rozhodnutia, platnosť uznaní popierali. Odvolací

súd teda jasne a zrozumiteľne uviedol, že aj keď sa pre platnosť uznávacieho prejavu nevyžaduje
použitie pojmu uznanie dlhu (ktorý v zápise z inventarizácie obsiahnutý nie je), z okolností prípadu -
textu písomnosti, ktorú žalobca označil za uznanie dlhu, prejav vôle uznať záväzok vyvodiť nemožno.
Odvolací súd tiež upozornil, že v judikáte publikovanom ako R 25/1993 platnosť uznávacieho prejavu
popieraná nebola (dovolací súd pripomína, že žalovaný v uvedenom konaní v čestnom prehlásení, ktoré

bolo uznávacím prejavom, uviedol dôvod dlhu (kúpa hnuteľných vecí) aj jeho výšku, pričom nepoprel
prevzatie predmetu kúpy ani svoj pôvodný súhlas s vyplatením kúpnej ceny). Týmto (viď body 15. a
15.1. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu) odvolací súd, hoci dovolateľ tvrdil opak, posúdil uznanie dlhu
z hľadiska prejavu vôle žalovaných. Dovolací súd iba pripomína, že uznanie dlhu v zmysle § 110 ods.
1 OZ má právne dôsledky len z hľadiska plynutia a dĺžky premlčacej doby, nezbavuje dlžníka možnosti

namietať v súdnom konaní samotnú existenciu pohľadávky.

16. Dovolateľ vzniesol výhrady aj voči právnemu posúdeniu námietky premlčania vznesenej žalovanými
v tom smere, že na účely zamedzenia priechodu zjavnej nespravodlivosti a tvrdosti konania, súd
na vznesenú námietku premlčania nemusí prihliadať. Dovolací súd pripomína sporový charakter

prejednávanej veci aj to, že dôkazné bremeno či už v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
alebo Civilného sporového poriadku zaťažuje toho účastníka (od 01.07.2016 stranu sporu), ktorý tvrdí
rozhodné skutočnosti a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Je na veriteľovi, ktorý sa
domáha splnenia dlhu, aby preukázal vznik splatnej pohľadávky voči dlžníkovi. Povinnosťou žalobcubolo a je nielen označenie dôkazov, ktoré má súd vykonať na preukázanie rozhodujúcich skutočností
v žalobe (§ 79 ods. 1 OSP, § 132 ods. 1 CSP), ale najmä povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu

vyplýva, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdenie ani dôkazy o rozpore vznesenej
námietke premlčania žalovaných nepredniesol. V odvolacom konaní v odvolaní (č. l. 729) iba uviedol,
že „Z vyššie uvedených dôvodov nárok žalobcu nemôže byť za žiadnych okolností považovaný za
premlčaný, keď v danom prípade išlo o preukázané úmyselné konanie žalovaných v rozpore s dobrými
mravmi“. Žalobca teda argumentoval rozporom s dobrými mravmi vo vzťahu k tvrdenému úmyselnému

konaniu žalovaných, nie vo vzťahu k námietke premlčania. Dovolací súd upozorňuje, že v dovolacom
konaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP),
pričom dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Na okraj
dovolací súd poznamenáva, že neprihliadnutie na námietku premlčania pre jej rozpor s dobrými mravmi
je oprávneným (realizovateľným vo výnimočných prípadoch odôvodnených výnimočnými skutkovými

okolnosťami), nie zákonnou povinnosťou súdu.

17. Dovolací súd vzhľadom na predmet konania a skutkové aj právne závery, ku ktorým dospeli súdy
v základnom konaní konštatuje, že odôvodnenia ich rozsudkov spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné,

neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnení rozsudkov vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.
Argumentácia súdov je koherentná a ich rozhodnutia konzistentné, logické a presvedčivé, zvolené

premisy aj závery, ku ktorým na ich základe súdy dospeli sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

18. Doposiaľ vykonané dokazovanie teda dostatočne odôvodňuje závery prijaté súdom prvej inštancie aj
súdom odvolacím. Dovolací súd v hodnotení dôkazov súdmi nižších stupňov nezistil pochybenie, ktoré
by bolo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Iba takéto pochybenie by totiž predstavovalo odňatie

práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

19. Dovolací súd pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako

skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd tieto vady
v prejednávanej veci nezistil. Dospel potom k záveru, že dovolanie je nedôvodné, a preto ho dovolací
súd ako celok zamietol (§ 448 CSP).

20.Vdovolacomkonaníúspešnýmžalovanýmnajvyššísúdnepriznalnáhradutrovdovolaciehokonania,
pretože im nijaké nevznikli (§ 255 ods. 1 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.