Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/82/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5316203020
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5316203020.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcov: 1/ U. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXXX, XXX XX N. a 2/ L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, XXX XX N., obaja zastúpení
Mgr. Štefanom Krnáčom, advokátom so sídlom Černyševského 10, 851 01 Bratislava - mestská časť
Petržalka, IČO: 50 776 959, proti žalovaným: 1/ ADMIN CREDIT s. r. o., so sídlom Revoluční 1403/28,
110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 040 50 932 a 2/ Tatra credit a. s., so sídlom Námestie slobody
10/1718, 921 01 Piešťany, IČO: 44 975 775, zastúpený obchodnou spoločnosťou L.I.B. legal s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 47 237 546, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, v

konaní o odvolaní žalovaného v rade 2/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/75/2016-85 zo
dňa 06.05.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 8C/75/2016-85 zo dňa 06.05.2020 vo výroku II. mení tak, že
žalobu voči žalovanému v rade 2/ zamieta.

II. Žalobcovia v rade 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v rade 2/ trovy
konania na súde prvej inštancie, ako aj trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Vo výrokoch I. a III. ostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 8C/75/2016-85 zo dňa 06.05.2020
nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu voči žalovanému v rade 1/ (výrok I.) Zároveň
týmto rozsudkom určil, že úverová zmluva č. 246/12 zo dňa 13.02.2012 (išlo o zrejmú nesprávnosť,
keďže predmetom sporu bola zmluva datovaná dňom 13.12.2012), uzavretá medzi žalobcami v rade 1/
a 2/ na strane jednej a žalovaným v rade 2/ na strane druhej, je neplatná (výrok II.). O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaný v rade 1/ má voči žalobcom v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania, o

výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v rozsahu 100 %
(výrok III.) a zároveň, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ majú voči žalovanému v rade 2/ nárok na náhradu
trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v
rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že v danom prípade ide o žalobu v zmysle
ust. § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v nadväznosti na

ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).
Pokiaľ ide o žalobu podanú voči žalovanému v rade 1/, tento sa stal veriteľom pohľadávky na základe
zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2015, od ktorej však následne po podaní žaloby dňa28.04.2016 žalovaný v rade 2/ odstúpil. Platnosť odstúpenia od uvedenej zmluvy nikto nenamietal, resp.
nikto neplatnosť netvrdil. Okresný súd teda ustálil, že pasívne vecne legitimovaným je v danom prípade
žalovaný v rade 2/ ako pôvodný veriteľ zo zmluvy o úvere. Predmetom sporu bolo určenie neplatnosti

zmluvy o úvere č. 246/12 zo dňa 13.12.2012. Žalobcovia tvrdili dva hlavné dôvody neplatnosti tejto
zmluvy, a to neprimeranosť výšky úroku z úveru, resp. odplaty v rozsahu 36 % ročne, čo je podľa
nich v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi a tiež porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou pred poskytnutím úveru dlžníkom. Vo vzťahu k prvému dôvodu neplatnosti okresný súd
aplikoval ako hmotnoprávnu normu ustanovenie zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinné ku

dňu vzniku zmluvného vzťahu, v zmysle ktorého postup žalovaného v rade 2/ bolo možné vyhodnotiť
ako postup v rozpore so zákonom, v danom prípade s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 53 ods. 11 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené preto konštatoval
neprijateľnosť, a teda neplatnosť dojednania odplaty. Okresný súd vyslovil názor, že pri dojednávaní
úrokov pri peňažnej pôžičke, resp. úvere koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade

s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnom plnení uspokojí bez ohľadu
na to, v akej situácii sa dlžník nachádza, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny
a ktorý svoje voľné finančné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Neprimeranou, a preto
odporujúcou i dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe
dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami

pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Zo zmluvy o úvere, ktorú učinili žalobcovia predmetom sporu,
vyplýva ročná úroková sadzba úveru vo výške 36 % ročne. Žalobcovia v žalobe tvrdili, že priemerná
bankami poskytovaná úroková sadzba s fixáciou do jedného roka na úvery na bývanie v decembri 2012
bola 4,44 % ročne. Toto tvrdenie žalovaný v rade 2/ žiadnym spôsobom nespochybnil, nerozporoval,
nevyvrátil, okresný súd ho teda považoval za nepopreté. Žalovaný v rade 2/ v tomto smere argumentoval

iba tým, že keďže nemá postavenie bankového subjektu a znáša vyššiu mieru rizika, je oprávnený
požadovať vyššie úroky, ako aj ďalšie náklady spojené s úverom, než banky. Svoje tvrdenie v tomto
smere však nepreukázal. Okresný súd ustálil, že uvedené ustanovenie o odplate bez pochýb zakladá
hrubú nerovnováhu v právach a povinnosti zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Je prejavom
evidentnej nadvlády žalovaného v rade 2/ ako dodávateľa nad žalobcami ako spotrebiteľmi. Okresný

súd ďalej skúmal, či neplatnosť jednej zo zmluvných podmienok spôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku,
pričom k uvedenému odkázal na ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Podotkol, že ak jedna zo zmluvných
podmienok je podstatnou náležitosťou právneho úkonu, neoddeliteľnou časťou zmluvy, jej neplatnosť
musí mať za následok neplatnosť celej zmluvy. Okresný súd vychádzal z celkových okolností, predmetu
a účelu zmluvy, jej náležitostí, bral do úvahy povahu právneho úkonu i jeho obsah. Prihliadol napríklad

na bod 19 zmluvy označený ako splátkový kalendár, v ktorom je uvedených 7 splátok, z ktorých prvá
až šiesta splátka mala predstavovať 510,- eur titulom splátky úroku a až posledná siedma splátka vo
výške 17.000,- eur titulom splátky istiny. Ide zjavne o neštandardný postup a nastavenie splácania úveru,
keďže veriteľ si zabezpečí najprv úhradu odplaty (v danom prípade navyše neplatnej) a keď muselo byť
z listín predložených žalovaným v rade 2/ zároveň zrejmé, že nebude v možnostiach a schopnostiach

zaplatiť tak vysokú istinu úveru v jednej splátke. Uvedené potom evokuje pochybnosť aj o hlavnom
dôvode zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti žalobcov v prospech žalovaného v rade 2/, ktorý si
týmto spôsobom plnenie zo zmluvy vopred zabezpečoval. Ďalej okresný súd vyslovil aj pochybnosti o
platnosti článku 10 zmluvy označenom ako zmluvné pokuty, v ktorého bode 1/ je uvedené, že v prípade
omeškania dlžníka so splatením úveru je veriteľ oprávnený odo dňa, kedy sa úver stal splatný, vyčísliť

dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo predstavuje 91,25
% ročne. V tomto smere okresný súd odkázal na ust. § 53b Občianskeho zákonníka, v rozpore s ktorým
boli dojednané spomínané sankcie. Napokon súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia sa v zmysle
uvedeného mohli domáhať na súde vyslovenia neplatnosti celej spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej uviedol, že
za neplatné dojednanie treba považovať aj bod 15 článku 18 spoločných ustanovení zmluvy, v ktorom je

uvedené, že pokiaľ sa preukáže, že niektoré z ustanovení tejto zmluvy je neplatné alebo neúčinné, nemá
takátoneplatnosťaleboneúčinnosťzanásledokneplatnosťaleboneúčinnosťďalšíchustanovenízmluvy
alebo zmluvy samotnej. V takomto prípade sa obe zmluvné strany zaväzujú bezodkladne nahradiť takéto
ustanovenie novým. To znamená, že veriteľ, ktorý zmluvu pripravuje, navyše formulárovú, môže do nej
zapracovať akékoľvek dojednania a pre prípad, že sa na ne v budúcnosti možno i čírou náhodou príde,

nahradia sa iným ustanovením, nespôsobia neplatnosť celej zmluvy, a to bez ohľadu na to, akej (či i
podstatnej) náležitosti sa neplatnosť dotkne. Tu videl okresný súd opäť hrubú nerovnováhu v postavení
strán a zjavné obchádzanie zákona zo strany dodávateľa. Pokiaľ ide o ďalší tvrdený dôvod neplatnosti
zmluvy, na základe ktorého žalovaný v rade 2/ nekonal s odbornou starostlivosťou pri poskytovaníúveru, okresný súd odkázal na ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa
povinnosť veriteľa postupovať s odbornou starostlivosťou považuje za splnenú, pokiaľ je pohľadávka
zo zmluvy zabezpečená, pričom v danom prípade bolo nesporné, že došlo aj k vzniku vedľajšieho

zabezpečovacieho záväzku, a to v podobe zriadenia záložného práva. O trovách konania rozhodol
okresný súd v zmysle princípu úspechu vo veci, a to podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, v dôsledku čoho priznal
žalovanému v rade 1/ ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rade 1/ a 2/
a zároveň žalobcom v rade 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rade 2/.

3. Proti rozsudku okresného súdu, čo do jeho výrokov II. a IV., podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný v rade 2/, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeny tohto rozhodnutia tak, že bude žaloba v celom
rozsahu zamietnutá a žalovanému v rade 2/ priznaná náhradu trov konania. Žalovaný v rade 2/ vo
všeobecnosti namietal, že z hľadiska neplatnosti niektorej z neprijateľných podmienok uvedených v
ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v spotrebiteľskej zmluve je potrebné aplikovať ust. § 41

Občianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. Pokiaľ by spotrebiteľská zmluva
mohla naďalej existovať bez vytknutého nekalého dojednania, je potrebné použiť na zmluvu ako
celok ustanovenie o čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. V takomto prípade by sa neplatnosť
právneho úkonu týkala iba časti zmluvy, ktorú by podľa povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu
alebo okolností, za ktorých k nemu došlo, bolo možné oddeliť od jeho ostatného obsahu. Súd prvej

inštancie považoval za neprijateľné ustanovenie úverovej zmluvy o výške úrokov z úveru a ustanovenie
upravujúce dohodnutý spôsob vrátenia poskytnutého úveru a rozloženie splátok na šesť splátok úrokov
a siedmu splátku, ktorá predstavuje splátku istiny. Žalovaný v rade 2/ vyslovil názor, že spôsob vrátenia
úveru nie je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník a ani zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň

dodal, že aj absenciu uvedených náležitostí samotný zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionuje
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, avšak nie absolútnou neplatnosťou úverovej
zmluvy ako takej. Zákon o spotrebiteľských úveroch rovnako v žiadnom svojom ustanovení neurčuje,
akým spôsobom majú byť rozložené jednotlivé splátky úveru na splátky úroku a splátky istiny, resp.
žiadny spôsob takéhoto rozloženia zákon nezakazuje. Samotná úverová zmluva obsahuje splátkový

kalendár a rozloženie splátok, ktoré umožňuje spotrebiteľom dlh splácať postupne v splátkach, a teda
neobsahuje povinnosť spotrebiteľa vrátiť poskytnutý úver v celosti naraz, čo by bolo možné podľa
žalovaného v rade 2/ chápať ako obchádzanie zákona. Úverová zmluva obsahuje podľa žalovaného v
rade 2/ všetky podstatné náležitosti, aké zákon požaduje pre jej platnosť (záväzok veriteľa poskytnúť na
požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy týchto peňažných prostriedkov,

záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky). Rovnako úverová zmluva spĺňa
všetky náležitosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch. Judikatúra súdov zdôrazňuje, že
pri posudzovaní otázky, či časť právneho úkonu postihnutého dôvodom neplatnosti možno oddeliť od
ostatného obsahu tohto úkonu (§ 41 Občianskeho zákonníka), je potrebné dbať, aby bola rešpektovaná
vôľa účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého strany sledovali. V

danom prípade je nevyhnutné, aby súd pri posudzovaní otázky platnosti, resp. neplatnosti úverovej
zmluvy ako celku prihliadal na skutočnosť, že žalobcovia ako spotrebitelia v zmysle uzatvorenej
úverovej zmluvy úver od žalovaného v rade 2/ v plnom rozsahu čerpali a tento po dlhšiu dobu aj
splácali (čo v konaní nerozporovali ani žalobcovia), a preto vyslovenie absolútnej neplatnosti takejto
zmluvy, ktorú obe zmluvné strany po dlhšiu dobu plnili a jej platnosť vôbec nespochybňovali, nie

je aj vzhľadom na prejavenú vôľu účastníkov tejto zmluvy dôvodná. Žalovaný v rade 2/ navyše
poukázal na rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, keď okresný súd konštatoval absolútnu neplatnosť
zmluvy ako celku a zároveň odkazoval na čiastkové ustanovenia, ktoré trpeli vadami spôsobujúcimi
ich neplatnosť. Podľa žalovaného v rade 2/ však okresný súd nezobral do úvahy skutočnosť, že pri
posúdení namietaných zmluvných podmienok ako neprijateľných, avšak za súčasného zachovania

platnosti zmluvy, t. j. pri aplikácii ust. § 41 Občianskeho zákonníka, by poskytnutý úver z úverovej
zmluvy zostal bezúročný a bezpoplatkový a ochrana spotrebiteľa, ale súčasne aj práva veriteľa na
vrátenie poskytnutej istiny, by boli rovnako zachované bez nutnosti vyhlasovať úverovú zmluvu ako celok
za absolútne neplatnú. Tiež poukázal na to, že počas celého súdneho konania navrhoval žalobcom
uzavretie zmieru tak, že by sa žalobcovia zaviazali uhradiť žalovanému v rade 2/ výlučne nesplatený

zostatok istiny bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov, pričom uvedené žalobcovia odmietli. Žalovaný v
rade 2/ mal za to, že uzatvorená úverová zmluva je platným právnym úkonom, pričom pri jej uzatváraní
boli dodržané všetky zákonné podmienky a povinnosti, ktoré žalovanému v rade 2/ ako veriteľovi
vyplývajú zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Všetky zmluvné podmienky sú v zmluve vyjadrenéurčito, jasne a zrozumiteľne, a preto nie je dôvod ich spochybňovať, či označovať za neprijateľné.
Pred uzatvorením úverovej zmluvy zmluvné strany rokovali o jednotlivých zmluvných podmienkach
a samotná zmluva je výsledkom konsenzu medzi nimi. Žalobcovia v súlade so zákonom obdržali

štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, v rámci ktorých boli oboznámení s hlavnými
vlastnosťami spotrebiteľského úveru, ako druh spotrebiteľského úveru, celková výška spotrebiteľského
úveru, podmienky upravujúce čerpanie peňažných prostriedkov, rovnako si boli vedomí celkovej čiastky,
ktorú budú musieť ako spotrebitelia zaplatiť. Žalobcovia boli pred uzatvorením úverovej zmluvy riadne
oboznámení zo strany veriteľa s ročnou percentuálnou mierou nákladov. Pokiaľ okresný súd hodnotil

bod 15. článku 18 spoločných ustanovení úverovej zmluvy, nezobral do úvahy skutočnosť, že akákoľvek
zmena úverovej zmluvy môže byť vykonaná len výlučne formou písomných dodatkov uzavretých medzi
oboma zmluvnými stranami, takže je vylúčené, aby veriteľ sám, akýmkoľvek spôsobom bez súčinnosti
s dlžníkmi jednostranne menil, alebo nahrádzal akékoľvek ustanovenia úverovej zmluvy.

4. Žalobcovia v rade 1/ a 2 sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného v rade 2/
proti rozsudku okresného súdu čo do jeho výrokov II. a IV. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom [§ 355 ods. 1, ods. 2, § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. vo výrokoch II. a IV., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380
CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3
CSP totorozhodnutievzmysleust.§388CSPzmenilvovýrokuII.tak,žežalobuvočižalovanémuvrade
2/ zamietol. V odvolaním nenapadnutých výrokoch I. a III. ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

6. Predmetom sporu bolo v posudzovanej veci určenie neplatnosti úverovej zmluvy
č. 246/12 zo dňa 13.12.2012 uzavretej medzi žalobcami v rade 1/ a 2/ a žalovaným v rade 2/, a to z
dôvodu neprimeraných úrokov, ktorých výška mala podľa tvrdení žalobcov odporovať dobrým mravom a
tiež zneniu ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia dotknutej úverovej
zmluvy. Žalobcovia tiež argumentovali tým, že v čase uzatvárania zmluvy veriteľ nijako neskúmal

schopnosť dlžníkov úver splácať.

7. Odvolací súd považoval za potrebné akcentovať skutočnosť, že právny vzťah sporových strán bol
spotrebiteľským právnym vzťahom podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň vzťahom
z úverovej zmluvy podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Je nepochybné, že civilnoprávna

úprava nerieši otázku absencie dojednania o výške úroku ako podstatnej náležitosti zmluvy o úvere,
z ktorého dôvodu je namieste vychádzať zo znenia ust. § 502 ods. 1 veta druhá a tretia Obchodného
zákonníka,podľaktoréhoakúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie

prípustnej výške. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj keby bolo v konaní zistené, že strany sporu
si dohodli úroky vo výške, ktorá odporuje zákonu, nemožno z dôvodu neplatnosti takého zmluvného
ustanovenia konštatovať neplatnosť zmluvy ako celku, pretože zákon uvedené rieši povinnosťou platiť
tzv. obvyklé úroky (čo napokon vyjadruje aj znenie ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Inak
povedané, absencia ustanovenia úrokov v zmluve o úvere (resp. ich neplatné dojednanie), nemôže

nikdy viesť sama o sebe ku konštatovaniu neplatnosti zmluvy v celosti. Aj pri zistení nezákonného
ustanovenia zmluvy v časti úrokov, by v danom prípade teda bolo možné vychádzať zo znenia ust.
§ 41 Občianskeho zákonníka a nanajvýš konštatovať čiastočnú neplatnosť právneho úkonu. Uvedená
argumentácia následne viedla odvolací súd aj k záveru o neopodstatnenosti tvrdení žalobcov o výkone
práva veriteľa v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože pokiaľ kritériá

preurčenievýškyúrokovsústanovenépriamozákonom(§53ods.6Občianskehozákonníka,§502ods.
1 veta druhá a tretia Obchodného zákonníka), potom niet žiadneho dôvodu uvažovať o aplikácii princípu
dobrých mravov, pretože by to znamenalo, že samotná právna norma nerešpektuje pravidlá morálky.

8. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku prijal záver o neprimeranosti dojednaných úrokov v

spornej úverovej zmluve, pričom následne odkazujúc na ďalšie (podľa jeho úsudku neoddeliteľné) časti
zmluvy dospel k záveru o neplatnosti zmluvy ako celku. Keďže odvolací nezistil dôvod na konštatovanie
neplatnosti zmluvy z dôvodu nezákonnosti úrokov z úveru v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, resp. ich rozporu s dobrými mravmi, potom bolo bezpredmetné skúmať ďalšie časti zmluvy,ktoré by mohli mať spojitosť so spornou dohodou o úrokoch. Bez ohľadu na tento záver však treba
podotknúť, že spôsob splácania úveru, či dohoda o sankciách, na ktoré poukázal súd prvej inštancie,
nevykazujú také znaky, ktoré by mali viesť k záveru o ich neoddeliteľnosti od dohody o úrokoch, preto

aj v tejto časti nebola argumentácia súdu prvej inštancie správna. Rovnako ak uzavrel, že vadami trpí
aj tá časť zmluvy, ktorá zaväzuje strany nahradiť neplatné či neúčinné ustanovenie zmluvy, nemožno
jeho posúdenie považovať za náležité, keďže akákoľvek zmena zmluvy je vždy viazaná na súhlas jej
účastníkov a nemôže vzniknúť bez zhodných prejavov vôle, teda aj vôle spotrebiteľov.

9. Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy neskúmal ich schopnosť splácať úver,
aj pri zistení takejto skutočnosti, uvedené nemôže mať za následok neplatnosť zmluvy (nedodržanie
povinností v zmysle § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má svoj dôsledok vyjadrený v § 11
ods. 2 uvedeného predpisu).

10. Pre úplnosť sa žiada upriamiť pozornosť aj na súdnu prax, ktorá akcentuje potrebu preferencie

výkladu v prospech platnosti právneho úkonu, nie jeho neplatnosti (nález Ústavného súdu SR z 1. apríla
2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014).

11.Nazákladeuvedenýchdôvodovodvolacísúdzmenilrozsudokokresnéhosúduvnapadnutomvýroku
II. z dôvodu, že tu neboli zistené podmienky pre konštatovanie neplatnosti spornej úverovej zmluvy.

12. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalovaného v rade 2/ v spore, ktorému sú povinní žalobcovia
v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania tak na súde prvej inštancie, ako aj trovy
odvolacieho konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník

súdu prvej inštancie.

13. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).