Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. november 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/215/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215217097
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4215217097.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 proti žalovaným: 1. P. A. R., nar. X.XX.XXXX, bytom
Q. XXXX, v konaní zastúpená: Mgr. Klaudia Szekeresová, advokátka so sídlom Široká 569, Tešedíkovo,
2. P. A., nar. XX.X.XXXX, bytom M., H. XX/XX, v konaní zastúpený splnomocneným zástupcom: JUDr.
Darina Jelínková, bytom Janotova 14, Bratislava, o zaplatenie zmluvných úrokov, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 13C/582/2015- 322 zo dňa 08. augusta 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná v 1.rade a žalovaný v
2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť úrok vo výške 3,89 % ročne zo sumy 26.899,49 eura
od 30.7.2015 do zaplatenia a úrok vo výške 237,31 eura za obdobie od 11.2.2015 do 21.7.2015, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej v 1.rade a žalovanému v 2.rade nárok na náhradu trov celého konania
vo výške 82%.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 18.9.2015 sa pôvodný žalobca (Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava)

domáhalvočiobomžalovanýmzaplateniasumyvovýške30.522,26euras3,89%úrokomročnezosumy
26.899,49 eura od 30.7.2015 do zaplatenia, s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 26.899,49
eura od 30.7.2015 do zaplatenia, ako aj zaplatenia sumy vo výške 1.675,52 eura, zaplatenia paušálnej
náhrady trov nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhrady trov konania.
Uplatnený nárok pôvodný žalobca odôvodnil tým, že dňa 3.5.2013 uzavrel s oboma žalovanými zmluvu
o spotrebnom úvere č. 705 167, na základe ktorej žalovaným ako dlžníkom poskytol úver vo výške
13.900 eur s úrokovou sadzbou 3,89% ročne, fixovanou na dobu piatich rokov. Žalovaní boli povinní

uvedený úver splatiť v lehote 360 mesiacov od splatnosti prvej splátky. Pôvodný žalobca so žalovanými
uzatvoril aj ďalšiu zmluvu dňa 3.5.2013, a to zmluvu o hypotekárnom úvere č. 93941, na základe ktorej
poskytol žalovaným ako dlžníkom úver vo výške 37.100 eur, s dohodnutou úrokovou sadzbou vo výške
3,89% ročne, fixovanou na dobu piatich rokov. Žalovaní dohodnuté splátky pravidelne a včas neplatili ani
pri jednom úvere , preto žalobca listom zo dňa 13.1.2015 rozhodol o predčasnej splatnosti oboch úverov
k 10.2.2015 a vyzval žalovaných na predčasné splatenie v lehote do 9.2.2015 vo výške 38.535,13 eura
pri hypotekárnom úvere a vo výške 14.854,65 eura pri spotrebnom úvere.

2. V poradí prvým rozsudkom zo dňa 25.5.2017 súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2.
rade spoločne a nerozdielne zaplatiť (pôvodnému) žalobcovi sumu 28.395,64 eura s 5,05% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 26.899,49 eura od 30.7.2015 do zaplatenia. Vo zvyšku v časti prevyšujúcejsumu 28.395,64 eura, ako aj v časti 3,89 % úroku ročne od 30.7.2015 do zaplatenia, v časti prevyšujúcej
sumu 799,19 eura, ako aj v časti náhrady nákladov vo výške 40 eur, súd žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal 81,12 % náhradu trov konania, z ktorej žalovanú v 1. rade

zaviazal zaplatiť pôvodnému žalobcovi 1/3 a žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi 2/3 z
priznanej náhrady trov konania. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k. 7Co/34/2018-296 z 29.3.2019 rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie v
tom, že žalobcovi patria po splatnosti úveru iba úroky z omeškania a nie aj úrok z úveru.

4.1 Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 3,89
% úroku ročne zo sumy 26.899,49 eura od 30.7.2015 do zaplatenia a v časti kapitalizovaného úroku
vo výške 237,31 eura za obdobie od 11.2.2015 do 21.7.2015 zamietol. Súd žalobcovi voči žalovanej

v 1.rade priznal 27,04 % náhradu trov celého konania a voči žalovanému v 2.rade žalobcovi priznal
54,08 % náhradu trov celého konania, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 502 ods. 1, § 503 ods.
1 Obchodného zákonníka, § 52 a nasl., § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. a/
až d/ zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na to, že po zrušení napadnutej časti zamietajúceho výroku

v poradí prvého rozsudku odvolacím súdom, predmetom konania zostal nárok žalobcu na zaplatenie
3,89% úroku ročne zo sumy 26.899,49 eura od 30.7.2015 do zaplatenia a kapitalizovaný úrok z istiny
13.726,02 eura od 11.2.2015 do 21.7.2015 vo výške 237,31 eura.

4.2 Poukázal na to, že v súvislosti so spotrebným úverom č. 705167 si žalobca uplatnil nárok na

zaplatenie sumy vo výške 1.675,52 eura, ktorá podľa žaloby pozostáva z úroku vo výške 482,92 eur,
z úroku z omeškania vo výške 553,56 eura a z poplatkov vo výške 639,04 eura. Súd prvej inštancie v
poradí prvým rozsudkom žalobcovi z takto uplatneného nároku priznal sumu vo výške 799,19 eura, ktorá
pozostávala zo žalobcom uplatneného dlžného úroku vo výške 482,92 eur ako aj z úroku z omeškania
vo výške 312,72 eura a navyše aj z 3,89% úroku z dlžnej istiny dlžných splátok, splatných do 10.2.2015

vo výške 3,55 eur. Žalobca si však naďalej uplatňuje nárok na úrok vo výške 237,31 eura vyčíslený za
obdobie od 11.2.2015 do 21.7.2015 zo sumy 13.726,02 eur s tým, že tento úrok bol podľa vyjadrenia
žalobcu (na čl. 105 súdneho spisu) súčasťou nároku žalobcu na úrok z omeškania uplatnený žalobou
vo výške 553,56 eura zo sumy celkovej pohľadávky žalobcu zo zmluvy č. 705167 vo výške 1.675,52
eur. Žalobca dňa 13.1.2015 vyhlásil predčasnú splatnosť oboch úverov k 10.2.2015. Súd prvej inštancie

poukázal na čl. IV ods. 5 oboch zmlúv a zastal názor, že uvedené zmluvné ustanovenie upravuje
nárok veriteľa na úrok z omeškania v prípade omeškania s úhradou splátky, v ktorej je zahrnutá aj
splátka úroku. Preto je nepochybné, že dlžníkovi, ktorý je v omeškaní, vznikom povinnosti platiť úrok
z omeškania z dlžnej splátky nezaniká povinnosť platiť veriteľovi aj úrok zahrnutý v dlžných, resp.
nasledujúcich splátkach. Právo veriteľa uplatňovať si súbežne nárok na splatné, zmluvne dohodnuté

úroky z úveru a aj na úroky z omeškania nie je žiadnym zákonným ustanovením vylúčené a táto
dovolenosť sa aj v danom prípade premietla vo vyhovujúcom výroku v poradí prvého rozsudku z
25.5.2017.

4.3 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pokiaľ žalobca postupom podľa § 565 OZ vyhlásil predčasnú

splatnosť oboch úverov k 10.2.2015, podľa názoru súdu s poukazom na § 503 ods. 1 prvá a posledná
veta Obchodného zákonníka zostal nepreukázaným nárok žalobcu na vyčíslený úrok zo zmluvy č.
705167 prevyšujúci sumu 486,47 eura a na 3,89% úrok ročne zo sumy 26.899,49 eura od 30.7.2015
do zaplatenia v súvislosti so zmluvou č. 93941. Riadny úrok z úveru predstavuje odplatu pre veriteľa
za užívanie istiny úveru dlžníkom po dohodnutú dobu - do konečnej splatnosti úveru. Využitím práva

predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka dochádza k
zmene obsahu záväzku spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý stráca výhodu splátok splatných do termínu
konečnej splatnosti. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru čerpané peňažné prostriedky už dlžník
nemá právo užívať po dobu pôvodne v úverovej zmluve dohodnutú - do konečnej splatnosti, ale dlžnú
sumu čerpania musí dlžník vrátiť veriteľovi predčasne s úrokmi, ktoré sa jej týkajú, keďže splatnosť

zvyšku čerpaných úverových prostriedkov a úroku, ktorý sa tohto zvyšku týka, nastala s poukazom na §
503 ods. 1 prvá a posledná veta Obchodného zákonníka ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
podľa § 565 OZ, v danom prípade k 10.2.2015. Potom veriteľovi, s poukazom na § 503 ods. 1 posledná
veta Obchodného zákonníka patria, spolu s dlžnou úverovou istinou (v danej veci už právoplatneprisúdenou), dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe oboch zmlúv
vo výške vyčíslenej ku dňu ich predčasnej splatnosti, teda vo výške vyčíslenej k 10.2.2015, kedy nastala
ich splatnosť. Súd prvej inštancie doplnil, že zaviazanie žalovaných na zaplatenie odplaty v podobe

priznania uplatnených úrokov z dlžnej istiny aj za obdobie po predčasnej splatnosti úveru (k 10.2.2015)
do nešpecifikovanej budúcnosti v prípade zmluvy č. 93941 by bolo v rozpore s § 53 ods. 6 OZ, keď by
takáto odplata, majúca súvis aj s lehotou splatnosti, nepochybne prevýšila najvyššiu prípustnú odplatu,
ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pokiaľ si žalobca uplatnil
v súvislosti so zmluvou č. 705167 popri už priznanom úroku vo výške 482,92 eura aj úrok z omeškania

vo výške 553,56 eura (celkom 1.036,48), v ktorom mal byť zahrnutý aj zmluvný úrok za obdobie do
21.7.2015, a súd z takto uplatnených nárokov považoval žalobu za dôvodnú v poradí v prvom rozsudku
právoplatne do výšky 799,19 eur (482,92 + 3,55 + 312,72), pričom rozdiel medzi uplatneným nárokom
a prísudkom predstavuje (len) sumu 237,29 eura (482,92 + 553,56 - 799,19). Zároveň v tomto smere
poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, v ktorých bola právoplatne riešená otázka nároku
veriteľa na úrok z úveru po splatnosti úveru. S poukazom na všetky uvedené dôvody a ich vzájomné

súvislosti súd prvej inštancie žalobu v zostávajúcej časti uplatnených nárokov zamietol. Súd prvej
inštancie o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 3 CSP podľa
§ 255 ods. 1, 2 CSP. V spore bol žalobca len čiastočne úspešný (90,56%), pričom neúspech žalobcu v
časti istiny a v časti nákladov je úspechom žalovaných (9,44%), ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu.
Vzhľadom k uvedenému súd v konaní procesne úspešnejšiemu žalobcovi priznal 81,12% náhradu trov

konania. Uviedol, že žalovaní sú solidárnymi dlžníkmi žalobcu, a tak pasívne vecne legitimovaným je
ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Obaja žalovaní tvoria samostatné spoločenstvo v zmysle § 76
CSP, v ktorom každý zo žalovaných koná sám za seba, a tak k úhrade priznanej náhrady trov konania
súd zaviazal oboch žalovaných s tým, že z takto priznanej náhrady trov konania je žalovaná v 1. rade,
ktorá nárok žalobcu nepopierala až do 8.8.2019 a jej správanie v konaní nebolo príčinou vzniku ďalších

trov v súvislosti s obranou žalovaného v 2. rade, povinná zaplatiť žalobcovi 27,04 % náhradu trov celého
konania (1/3 z 81,12%) a žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi 54,08 % náhradu trov celého
konania (2/3 z 81,12%).

5.1 Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok v uvedenej časti zmeniť

tak, že odvolací súd zaviaže žalovaných na zaplatenie úroku vo výške 3,89 % p.a. zo sumy 26.899,49
euraod30.7.2015dozaplateniaaúrokvovýške237,31euraapriznážalobcoviprotižalovanýmnárokna
náhradu trov konania. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí v celom rozsahu
stotožnil s argumentáciou žalobcu, napriek tomu prvoinštančný súd žalobu v odvolaním zrušenej časti

opätovne zamietol. Citoval čl. IV ods. 3 a 5 oboch zmlúv, v ktorých je explicitne vyjadrený nárok žalobcu
na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z nesplateného úveru aj v prípade omeškania dlžníka,
a to v súlade s § 502 a § 503 ObZ. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 28.10.2014 sp. zn. 3Obdo/67/2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.8.2014 sp. zn.
33Cdo/212/2014 a zo dňa 24.7.2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Povinnosť dlžníka platiť úroky až do

doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia krajských
súdov v SR: uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.7.2018 sp. zn. 2Co/388/2017, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.3.2018 sp. zn. 8Co/138/2017, uznesenie Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 30.8.2017 sp. zn. 1Co/393/2016, a ďalšie. Žalobca ďalej uviedol, že jazykovým
výkladom druhej vety § 503 ods. 3 ObZ možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť

úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. To znamená, že simultánne
úročenie pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa
§ 502 ObZ nie je zákonom vylúčené. Právny záver súdu prvej inštancie nezohľadňuje, že protiprávny
stav vyvolali žalovaní svojim nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia.
Pretrvávajúci stav, keď žalovaní naďalej užívajú (nevracajú) poskytnuté finančné prostriedky a žalobca

nimi fakticky nedisponuje, rozhodne nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov.

5.2 K argumentácii súdu prvej inštancie o neprípustnej výške odplaty pri priznaní uplatnených nárokov
žalobca uviedol, že súd absurdne spojil priemernú ročnú odplatu s termínom reálneho vrátenia
peňažných prostriedkov, flagrantne ignorujúc skutočnosť, že táto sa vypočítava na ročnej báze. Moment

splatenia úveru je tak irelevantný. Žalobca tiež poukázal na ust. § 391 ods. 2 CSP , podľa ktorého právny
názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd nižšej inštancie. Prvoinštančný súd však nepostupoval
podľa § 391 ods. 2 CSP a v rozpore s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.3.2019 č. k.
7Co/34/2018-296 opätovne žalobu zamietol z tých istých dôvodov. V odôvodnení svojho rozsudkusa pritom súd absolútne nevysporiadal s právnymi závermi odvolacieho súdu. Napadnutý rozsudok
nemožno označiť inak ako za prekvapivý a arbitrárny. V neposlednom rade žalobca poukázal na
ust. § 255 ods. 1,2 CSP. Uviedol, že ak na jednej strane sporu vystupuje viac subjektov (procesné

spoločenstvo), sú oprávnení požadovať náhradu trov, resp. sú povinní na ich náhradu podľa pomeru
účastníctva vo veci. Pokiaľ prvoinštančný súd v rozhodnutí vo veci samej uložil žalovaným povinnosť na
solidárne plnenie (spoločný záväzok), nie je prípustné, aby z priznanej náhrady trov žalobcu (81,12 %)
bola žalovaná v 1. rade zaviazaná na náhradu trov výhodnejšie než žalovaný v 2. rade. Takýto postup
súdu,následkomktoréhojesvojvoľnékreovaniedelenéhozáväzku,resp.dvochsamostatnýchzáväzkov

pri rozhodovaní o trovách konania, považoval žalobca bez náležitého odôvodnenia za arbitrárny,
iracionálny v rozpore s ustanovením § 255 CSP, ktorý súd prvej inštancie nesprávne aplikoval.

6. Žalovaní v 1. a 2.rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v

zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť s poukazom na ustanovenie § 388 CSP.

8. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci

v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, avšak z
vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny právny záver. Predmetom odvolacieho konania bol celý
zamietajúci výrok týkajúci sa zaplatenia 3,89 % úroku ročne zo sumy 26.899,49 eura od 30.7.2015 do
zaplatenia a v časti kapitalizovaného úroku vo výške 237,31 eura za obdobie od 11.2.2015 do 21.7.2015.

10. Súd prvej inštancie v tejto časti dospel k záveru, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a hypotekárnom úvere sa platia len do
splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť len úroky z omeškania.
Odvolací súd s týmto záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil, pričom svoj právny názor vyjadril už v
predchádzajúcom rozhodnutí - uznesení zo dňa 29.3.2019 č. k. 7Co/34/2018-296. Súd prvej inštancie

napriek tomu nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a opätovne rozhodol tak, že žalobcovi
nepriznal nárok na zmluvné úroky po zosplatnení úverov. V predmetnej veci zmluvné strany uzavreli
jednak zmluvu o spotrebnom úvere, ako aj zmluvu o hypotekárnom úvere podľa § 497 Obchodného
zákonníka. Žalovaní sa dostali do omeškania so splácaním úveru, nedoplatok na splátkach neuhradil,
preto vyhlásil predčasnú splatnosť oboch úverov k 10.2.2015.

11. Je nepochybné, že na obe úverové zmluvy sa v zásade aplikujú ust. § 497 a nasl. Obch. zákonníka
a zároveň ide o spotrebiteľský právny vzťah v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, obsahom záväzku dlžníka nie
je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z

omeškania. Zmluvný úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv ani omeškanie dlžníka, ktoré navyše
zakladá vznik nových sankčných záväzkov. Zmluvný úrok je plnenie, ktoré má akcesorickú povahu. Je
teda spojený s istinou úveru a od jej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok. Veriteľovi, ktorý poskytne
dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, teda
na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktoré si

dohodnú v zmluve.

12. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom definovaným v ustanovení § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. v § 369 Obchodného zákonníka. Úrok z omeškania je sankciou za
to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku, dôsledkom čoho je, že veriteľ nemôže disponovať

svojimi peňažnými prostriedkami a dlžník ich zasa neoprávnene, bez súhlasu veriteľa, využíva vo svoj
prospech. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebojehočasti.Dlžníksanemôžezbaviťpovinnostiplatiťúrokyzomeškaniapoukázanímnato,žesvoju
povinnosť nesplnil pre okolnosti vylučujúce zodpovednosť. To znamená, že nárok na úroky z omeškaniavzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu zodpovednosť. Úroky z omeškania
sú v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky.

13. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovi patrí zmluvný úrok
len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a v tejto zamietajúcej časti považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nesprávne. Predčasnú splatnosť úveru vyhlásil žalobca z dôvodu neplnenia povinnosti
dlžníkov riadne poskytnuté úvery splácať. Ak by od momentu predčasnej splatnosti úveru už dlžník nebol
povinný platiť úroky, potom by veriteľovi nebola priznaná odplata (odmena) a za poskytnutie finančných

prostriedkov by už dlžník neplatil žiadnu sumu. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka,
Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov
úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný
zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v
prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.

14. V rozhodovacej praxi odvolacích súdov pretrvával dlhodobo nesúlad v riešení otázky možného
priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Až Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn.
5 Cdo 42/2020 zo dňa 16. júna 2020 vyslovil nasledovné závery :
„Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho
zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník

nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom
dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné
povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie
ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu
a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá

odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na
dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú
zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje
povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako
v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na

to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
Prespotrebiteľajevšaknevýhodné,abyplatilúrokyaždozaplateniaistiny. Dojedanie,ktoréhoobsahom
je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ,
ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku
vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny,

zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok
z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. “
Vyššie uvedený právny záver prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení zo dňa 28. augusta
2020 sp.zn. 6Cdo 193/2018 a v uznesení zo dňa 26. augusta 2020 sp. zn. 7Cdo 118/2019.

15. V predmetnej veci odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zmluvu o spotrebnom úvere č. 705
167, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 13.900 eur s úrokovou sadzbou 3,89%
ročneazmluvuohypotekárnomúvereč.93941,nazákladektorejposkytolžalovanýmakodlžníkomúver
vovýške37.100eur,sdohodnutouúrokovousadzbouvovýške3,89%ročne,boližalovanípovinnísplatiť

v lehote 360 mesiacov od splatnosti prvej splátky. Keďže oba úvery boli zo dňa 3.5.2013, ich splatnosť
by nastala až dňa 20.5.2043. V danom prípade teda nie je možné vychádzať z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16. júna 2020, pretože pre žalovaných ako spotrebiteľov by bolo
naopak nevýhodné, ak by boli zaviazaní zaplatiť zmluvný úrok vyplývajúci z uzatvorených úverových
zmlúv až riadnej doby splatnosti úverov, teda 20.05.2043. Je zrejmé, že v prípade úverových zmlúv

dojednaných so splatnosťou na niekoľko desiatok rokov je naopak v neprospech spotrebiteľa, ak by mal
zaplatiť celé zmluvné úroky vyčíslené v deň rozhodnutia súdu. Uložením povinnosti dlžníkom zaplatiť
zmluvné úroky „len“ do zaplatenia istiny je daná dlžníkom možnosť zaplatiť podstatne nižšie zmluvné
úroky, a to včasným zaplatením istiny. V tejto veci je preto nepochybné, že

16. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj citované rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré
priznáva veriteľom nárok na úroky po zosplatnení, odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci je
aj zostávajúci nárok žalobcu v časti zmluvných úrokov po zosplatnení úverov v celom rozsahu dôvodný.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 388 CSP zmenil a zaviazal žalovanúv 1.rade a žalovaného v 2.rade na zaplatenie úroku vo výške 3,89 % ročne zo sumy 26.899,49 eura od
30.7.2015 do zaplatenia a úroku vo výške 237,31 eura za obdobie od 11.2.2015 do 21.7.2015.

17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1,2 CSP tak. Žalobca sa v konaní celkovo domáhal sumy 32 237,78 eura ( 30 522,26 +
1675,52+ 40), pričom súdom mu bola priznaná suma 29 432,14 eura ( 28 395,64 +799,19+237,31) spolu
s požadovanými zmluvnými úrokmi a úrokmi z omeškania. Úspech žalobcu v konaní teda predstavoval
91% a jeho neúspech 9%, preto celkový čistý úspech žalobcu predstavuje 82%. Vzhľadom k uvedenému

odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanej v 1.rade a žalovanému v 2.rade nárok na náhradu trov
celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania vo výške 82%.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).