Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. september 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/92/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118210391
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7118210391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: T. N., nar. XX.X.XXXX, bytom v T., T.
XX, proti žalovaným v 1. rade: M. D.Ý., nar. XX.X.XXXX, bytom v T., T. XX, žalovanej v 2. rade: C.L.
J., nar. XX.X.XXXX, bytom v P., T. XX, obaja právne zastúpení Mgr. Tomášom Čerepánom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Štúrova 27, žalovanej v 3. rade: R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom N.O. X, XXXX
Q., Š., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 3. decembra 2019 sp. zn. 42C/53/2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 3. decembra 2019 č. k. 42C/53/2018-104.

Žalovaní v 1. a 2. rade majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 3. rade stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 3. decembra
2019 č. k. 42C/53/2018-104 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému v 1. a 2. rade priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 100%, vo vzťahu žalovanej v 3. rade a žalobkyne súd nárok na náhradu
trov konania nepriznal (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že nehnuteľnosť, zapísaná na liste
vlastníctva na menom jej matky (matky súrodencov strán sporu), C. D., patrí do jej výlučného vlastníctva.
Podanie žaloby odôvodnila tým, že dedičské konanie po mame C. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom T. XX, T., ktorá zomrela dňa 10.8.1996, bolo zastavené pre nemajetnosť poručiteľky. Zastavenie
dedičského konania pre nemajetnosť podľa žalobkyne nenamietala žiadna zo strán sporu preto, že
žiaden majetok matke neostal, keďže nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu jej mama darovala ešte

pred svojou smrťou v roku 1990 za to, že sa o mamu od r. 1965 30 rokov starala, byt udržiavala na svoje
náklady aj po maminej smrti v ňom 22 rokov nerušene bývala a užívala byt ako svoj. Uviedla, že nikto
zo žalovaných sa doteraz k bytu nehlásil, do bytu nič neinvestoval a nikdy nepopieral jej právo na byt a
to ani v dedičskom konaní po maminej smrti. Konanie žalovaných považuje za účelové a vypočítavé v
snahe získať od nej byt, o ktorý sa stará okolo 50 rokov.

3. Právne vec posúdil podľa § 628 ods. 8, § 39, § 123, § 129, § 130, § 134, § 132 ods. 1, § 133 ods.

1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

4. Konštatoval, že žalobkyňa odvádza svoje vlastnícke právo k bytu od uzatvorenia ústnej darovacej
zmluvy a tiež uvádza vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Medzi stranami však bolo spornéuzatvorenie ústnej darovacej zmluvy a súd mal za to, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné
bremeno. Zároveň považoval túto skutočnosť za právne irelevantnú, keďže ústna darovacia zmluva
ohľadom nehnuteľnosti je absolútne neplatná, na čo súd prihliada ex offo. Písomná darovacia zmluva

ani samotnou žalobkyňou tvrdená nebola. Súd doplnil, že ide o neospravedlniteľný omyl žalobkyne,
ktorá uzatvorila ústnu darovaciu zmluvu k nehnuteľnosti, keďže právny predpis výslovne uvádza, že
ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra
nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V prejednávanom
prípade žalobkyňa tvrdila, že získala byt na základe darovacej zmluvy, na liste vlastníctva však zapísaná

nieje.Vzhľadomnauvedenésúdustálil,žežalobkyňanemohlanadobudnúťvlastníckeprávonazáklade
neplatnej ústnej darovacej zmluvy.

5. Zároveň súd posudzoval či žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo vydržaním. Vychádzal z úvahy,
že držba bytu žalobkyňou nebola medzi stranami sporná, pretože žalobkyňa v byte bývala a býva,
avšak pre úspešné vydržanie vlastníckeho práva k bytu musí byť splnený aj predpoklad oprávnenej

držby po zákonom stanovenú dobu dobromyseľným držiteľom. Dobromyseľnosť žalobkyne popierali
žalovaní. Súd poukázal na výpoveď žalobkyne, z ktorej vyplýva, že si myslela, že keď bude mať
peniaze, súrodencov vyplatí, odškodní. Uviedla, že byt užívala v dobrej viere s tým, že keď na to príde
súrodencov vyplatí. Zhodnotením vykonaného dokazovania, najmä uvedenej výpovede žalovanej na
pojednávaní,súddospelkzáveru,žežalobkyňaneboladobromyseľnávtom,žejejvecaleboprávopatrí,

keďže súrodencov počas celej doby chcela vyplatiť, keď bude mať na to peniaze. Tvrdenie žalovanej,
že nerušene po dobu 30 rokov bývala v byte, bolo popreté žalovanými, ktorí uviedli, že žalobkyňa sa
ich nepýtala či sa môže nasťahovať do bytu, ale nasťahovala sa a ako súrodenci ju v byte nechali,
keďže pre dlhy svoj byt predala a nemala kde bývať. Nechceli, aby skončila na ulici, preto užívanie bytu
akceptovali. Súd vychádzal z úvahy, že skutočnosť, že žalobkyňa nebola v užívaní rušená, nezakladá

jej dobromyseľnosť.

6. Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a v celom rozsahu vyhovel jej návrhu.

7. Žalobkyňa poukázala na to, že nie v každom prípade sú u právnych úkonoch, ktoré nastali, listinné
dôkazy, avšak to neznamená, že právny úkon nebol vykonaný. Takto je to aj v jej prípade, kedy podľa
nej preukázaný skutkový stav potvrdzuje jej tvrdenia. Dôvodila, že sa o matku starala hlavne ona, brat

M. (žalovaný v 1. rade) nikdy nepracoval, je invalidným dôchodcom a o matku sa nikdy nestaral. Všetci
súrodenci sa spoliehali na ňu, matka bola ťažká alkoholička, čo jej spôsobovalo aj finančné problémy.
Matka bola ťažká cukrovkárka v dôsledku, ktorej choroby jej museli amputovať obe nohy a žalobkyňa
s ňou musela bývať. Žalovaná v 2. rade sa starala iba o svoju rodinu, žalovaná v 3. rade žije vo
Švajčiarsku s matkou nikdy nebývala a iba občas pomohla zaplatiť nejakú minimálnu časť matkiných

dlhov. Zdôraznila, že dedičské konanie po matke bolo zastavené pre nemajetnosť a žiaden z dedičov
doposiaľ nežiadal prejednať byt v dedičskom konaní. Dodatočné dedičské konanie (ktoré je toho času
prerušené) bolo začaté na návrh správkyne v súvislosti s osobným bankrotom žalobkyne. Odvolateľka
má za to, že aj toto správanie svedčí o tom, že došlo k darovaniu. Súd prvej inštancie dospel k mylnému
záveru, že nie je dobromyseľná, pričom nebral do úvahy, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba

je oprávnená. Súd mal preukázanú aj nepretržitosť držby po dobu 10 rokov aj jej nerušenosť, keďže
nikto zo žalovaných túto držbu nijako počas celej doby nerušil. Podľa žalobkyne neobstojí tvrdenie, že
vždy musí ísť o písomnú zmluvu a vkladové konanie, v ktorej súvislosti poukázala na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS484/2015. Žalobkyňa považuje za preukázané, že ako držiteľka bola objektívne
presvedčená o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudla (v danom prípade išlo o dar).

8. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní v 2. a 3. rade považujúc odvolanie za nedôvodné.
Poukázali na to, že žalobkyňa vyše 20 rokov žije po smrti matky v predmetnom byte len vďaka
súrodencom, ktorí ju tam nechali bývať nakoľko by inak skončila na ulici. Z toho dôvodu, aby si za túto
dlhú dobu zabezpečila a vyriešila svoje bývanie. Poukázali na to, že žalobkyňa niekoľkokrát zavádzala

súd, že má testament na tento byt, ktorý však nemala. Namietali tvrdenia uvedené v odvolaní týkajúce
sa brata M., ktorý skoro denne chodil k matke, chodil jej do lekárne pre inzulín a iné dôležité lieky ako aj
nakupovať. Uvádzali, že žalobkyňa sa vôbec nestarala o to, aby sa matka dostala z bytu von, preto ju
museli ostatní súrodenci vynášať. Dôvodom prečo sa žalobkyňa musela nasťahovať k matke bol ten, žemusela predať svoj byt kvôli svojim veľkým dlhom. Žalovaná v 2. rade je zdravotná sestra a chodievala
matke pravidelne pichať injekcie a obväzovať jej nohy, brávala ju často na dovolenky. Žalovaná v 3. rade
jejpomáhalaumývaťokná,upratovaťbytapodobne.Niejepravdou,žežalobkyňasplácalamatkinedlhy,

pretože sama vždy mala množstvo dlhov čo by mohli potvrdiť mnohé osoby, ktorých obrala o niekoľko
stotisíc a svoje dlhy nikdy nesplatila. Nikdy nesplatila dlh ani jej dcére. V tajnosti si na seba nechala
napísať aj hrob, do ktorého nič neinvestovala a napokon ho predala. Žalovaná v 2. rade ďalej uviedla
podrobnosti týkajúce sa rodiny a vzťahov v rodine.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

10. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. septembra 2021 o 14.40
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 14.9.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1,3 CSP.

12. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

13. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

15. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii

práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

19. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jejodvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

20.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancieoabsolútnejneplatnostiústnejdarovacej
zmluvy (predmetom ktorej mala byť nehnuteľnosť) aj so záverom, že žalobkyňa nebola dobromyseľná
v tom, že je vlastníčkou predmetného bytu.

21. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého

rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobkyne.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého odvolací súd uvádza nasledovné:

23. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k bytu, ku ktorému je t.č. v katastri nehnuteľnosti
zapísanévlastníctvomatkystránsporu.Žalobkyňasvojevlastníckeprávoodvodzujeodústnejdarovacej
zmluvy a vydržania vlastníckeho práva.

24. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil tú nespornú skutočnosť, že medzi matkou žalobkyne a

žalobkyňou nebola uzatvorená písomná darovacia zmluva, keď správne uzavrel, že na základe ústnej
darovacej zmluvy nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva, nakoľko pre platnosť darovacej
zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti je potrebné, aby táto bola vyhotovená písomne.

25. Následne sa súd správne zaoberal posúdením, či (ne)došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva

vydržaním.

26.Vydržaniejeosobitnýoriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníctvakedyvprípade,akdôjdeksplneniu
zákonom určených podmienok, dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva priamo zo zákona,
nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke

právo vydržaním, musia byť splnené zároveň základné predpoklady: a/ spôsobilý predmet vydržania ,
b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby a c/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je

teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti.

27. Súd prvej inštancie skúmal či v danom prípade boli splnené vyššie uvedené základné predpoklady,
pričom úvahy a závery súdu prvej inštancie nie sú v rozpore s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 (na ktorý poukázala žalobkyňa) podľa ktorého pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,

prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

28. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z
týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, či mu vec alebo právo
skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit

vyvolaný okolnosťami, objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

29. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí,
aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý samôže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl.

30. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo
vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu
vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať
po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú

spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti
nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).
Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý
(putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v
dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí (2Cdo 207/2005, R 3/13).

31. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné.

32. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

Samotná žalobkyňa vo výpovedi okrem iného uviedla, že si myslela, že keď bude mať peniaze,
súrodencov vyplatí, odškodní (uviedla, že byt užívala v dobrej viere s tým, že keď na to príde, súrodencov
vyplatí). Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa nebola dobromyseľná v tom, že jej vec - vlastnícke právo
k bytu patrí, keďže počas celej doby chcela súrodencov vyplatiť, keď bude mať peniaze. Z uvedeného
je zrejmé, že nemohla byť v dobrej viere, že byt jej bol darovaný.

33. Správny je teda záver, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa nebola
pri držbe dobromyseľná, čím nebol splnený jeden zo základných predpokladov pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním.

34. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa v konaní nepreukázala (ani netvrdila) nielen existenciu
písomnej zmluvy ale neuniesla dôkazné bremeno ani vo vzťahu k tvrdeniu o existencii ústnej darovacej
zmluvy. Okolnosti prípadu nenasvedčujú, že by matka žalobkyne mala dôvod darovať byt žalobkyni.

35. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

v celom rozsahu potvrdil.

36. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 od. 1 CSP a §
262 ods. 1, 2 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej náhrada trov odvolacieho
konania nepatrí, ale takáto náhrada patrí úspešným žalovaným v 1. až 3. rade. Z obsahu spisu vyplýva,

že žalovanej v 3. rade preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že priznal žalovaným v 1. a 2. rade (ktorí boli v konaní zastúpení advokátom) nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 3. rade
stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).