Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/81/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3820200329
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3820200329.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu

Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobkyne N. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
X., I. XX, proti žalovanej V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L., zastúpenej Mgr. Martinom Hurtišom,
advokátom so sídlom v Prievidzi, ul. Matice Slovenskej č. 17, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12C/2/2020 - 187 zo dňa 27. mája 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby

súd určil, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. X vo vchode č. XX na O.
poschodí, nachádzajúcom sa v L., B. v obytnom dome súpisné číslo XXXXX, postavenom na pozemku
parc. č. XXXX/X a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v XXX/
XXXXX zapísanom na LV č. XXXX (ďalej aj len „byt“ alebo „predmetný byt“), a to vo veľkosti jej
spoluvlastníckeho podielu 1. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že Okresný súd Prievidza
rozsudkom č. k. 4C 259/01 - 224 zo dňa 08.04.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.10.2005,
zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu a vyporiadal ho tak, že byt prikázal do výlučného

vlastníctva žalovanej, ktorej súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva sumu 92 633,85 Sk. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okrem iného vyplýva, že
byt pôvodne nadobudla do svojho výlučného vlastníctva V., nar. XX.X.XXXX, a to zmluvou o prevode
vlastníctva družstevného bytu, uzatvorenej medzi OSBD Prievidza ako prevádzajúcim a vtedajšou
členkou družstva, V., ako nadobúdateľom. Byt bol predmetom dedičského konania po V. matky strán
sporu, ktorá zomrela XX.XX.XXXX. Dedičské konanie po nej sa viedlo na Okresnom súde Prievidza pod
sp. zn. J. a podľa uznesenia o dedičstve zo dňa 09.02.2000 nadobudli byt N. a T., všetci po 1. Následne

vo vzťahu k predmetnému bytu bola uzatvorená dňa 02.01.2001 darovacia zmluva, a to na jednej strane
medzi darcami V., T., N. a na strane druhej ako obdarovanou T.. Predmetom darovacej zmluvy boli
príslušné podiely darcov k bytu a touto darovacou zmluvou nadobudla obdarovaná T. spoluvlastnícky
podiel k bytu v podiele 3. Medzi darcami nebola žalobkyňa, ktorej titulom dedenia zostal spoluvlastnícky
podiel k bytu vo veľkosti 1. V priebehu vyššie uvedeného konania vo vzťahu k predmetnému bytu
došlo k zmene, keď dňa 19.08.2002 uzatvorila V. a T. zámennú zmluvu, podľa ktorej bola V. výlučnou
vlastníčkou iného bytu (bytu č. X nachádzajúceho sa v L. v obytnom dome č. XXXXX vo vchode č. XX

a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu) a T. bola v rovnakom čase podielovou spoluvlastníčkou
bytu v podiele 3. Obe účastníčky zmluvy si zamenili nehnuteľnosti tak, že spoluvlastnícky podiel 3 k
bytu nadobudla žalovaná a byt č. X v obytnom dome súpisné číslo XXXXX a príslušný spoluvlastnícky
podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku vo veľkosti XX/XXXXnadobudla v celosti T.. Zámenná zmluva obsahuje záznam o vklade č. V 3134/02. Podľa právneho
názoru súdu, vysloveného vo vyššie uvedenom konaní, bola predmetná darovacia zmluva platná a
rovnako súd považoval za platnú i zámennú zmluvu. Súd v uvedenom konaní vychádzal zo zistenia,

že podielovými spoluvlastníkmi bytu je žalovaná (v podiele 3) a žalobkyňa (v podiele 1). K dohode o
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k bytu medzi stranami uvedeného sporu nedošlo a
súd podielové spoluvlastníctvo zrušil a prikázal byt do výlučného vlastníctva žalovanej. Z aktuálneho
výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. L. mal súd zistené, že ako výlučná vlastníčka predmetného
bytu je v katastri nehnuteľností evidovaná žalovaná z titulu nadobudnutia: Zámenná zmluva zo dňa

19.08.2002 V 3134/2002 a Rozsudok č. k. 4C 259/01 zo dňa 08.04.2005 - Z 3873/2005 - VZ 3452/2005.
Žalobkyňa na pojednávaní tvrdila, že si nárokuje jednu štvrtinu predmetného bytu, ktorý zdedila po
svojej matke podľa uznesenia o dedičstve sp. zn. XD/XXXX/XXXX., ktoré nadobudlo právoplatnosť
09.03.2000. Tvrdila, že od pohrebu matky nemala prístup k zdedenému majetku, žalovaná nadobudla
nezákonným spôsobom trvalé bydlisko v predmetnom byte, na čo jej nedala súhlas, zámenná zmluva z
19.08.2002 je neplatná a rozsudok vo veci sp. zn. 4C 259/01 je neprávoplatný, pretože súd ju nemôže

zbaviť jej majetku a takisto donútiť, aby svoj majetok darovala. Súd prvej inštancie právne vec posúdil
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 137 písm. c) CSP, § 39, § 123, § 124, § 126 ods.
1, 2 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd uviedol, že v danej právnej veci mala žalobkyňa
právny záujem na určení, že predmetná nehnuteľnosť je jej podielovým spoluvlastníctvom v 1, pretože
žalovaná popierala jej vlastnícke právo k bytu, a teda právo medzi stranami k predmetnému bytu bolo

sporné,pričomstavneistotyprávnehopostaveniažalobkynenebolomožnéodstrániťinak,lenurčovacím
výrokom. Súd ďalej skúmal dôvodnosť žalobného návrhu a dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že je podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu v podiele jednej štvrtiny. Je pravdou,
že v minulosti zdedila predmetný byt po smrti svojej matky v podiele 1, a že v konaní vedenom na súde
prvej inštancie pod sp. zn. 4C 259/2001 bolo podielové spoluvlastníctvo k predmetnému bytu zrušené

a vyporiadané tak, že súd prikázal byt aj s príslušenstvom do výlučného vlastníctva žalovanej, ktorej
súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva sumu
92 633,85 Sk (3 074,88 eur). Vyššie uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2005.
Pokiaľ žalobkyňa žalobu zdôvodňovala nesprávnym postupom prvostupňového súdu a následným jeho
rozhodnutím vo veci sp. zn. 4C 259/2001, je potrebné uviesť, že už vo vyššie uvedenom konaní mala

žalobkyňa možnosť sa účinne brániť, ktorú skutočnosť však nevyužila (odvolanie voči rozsudku podala
oneskorene) a rozsudok vo vyššie uvedenej právnej veci nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V
súvislosti so žalobou žalobkyne neobstoja ani jej tvrdenia o užívaní bytu v minulosti a takisto to, kto a
kedy bol prihlásený a akým spôsobom v predmetnom byte na trvalý pobyt, pretože tieto záležitosti sú pre
rozhodnutie súdu v tejto veci nepodstatné, resp. nemajú s prejednávanou vecou žiaden súvis, navyše

sa nimi zaoberal súd už v konaní sp. zn. 4C 259/2001. Pokiaľ žalobkyňa odkazom na čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky tvrdila, že každý má právo vlastniť majetok a dedenie sa zaručuje, súd v tejto
súvislosti konštatuje, že to platí pre všetkých občanov Slovenskej republiky a teda aj pre žalobkyňu. V
minulostimalamožnosťdohodnúťsasosvojousestrounaužívanípredmetnéhobytuatakistonazrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. Keďže k tomu nedošlo a predmetnú

nehnuteľnosť nebolo možné reálne rozdeliť na dve časti, o zrušení a vyporiadaní nehnuteľností rozhodol
súd. Z pôvodne podanej žaloby v tejto právnej veci napokon vyplýva, že žalobkyňa rozhodnutie súdu
vo veci sp. zn. 4C 259/2001 akceptovala, keď pôvodne v konaní žiadala od žalovanej zaplatenie sumy
3 500,- eur, tvrdiac, že ju žalovaná napriek jej výzvam „dodnes z tejto nehnuteľnosti nevyplatila“ a
teda žiadala, aby súd zaviazal žalovanú „na úhradu dlžnej sumy 3 500,- eur, ako alikvotný podiel

hodnoty tohto bytu“. Žalovaná si takisto svoju povinnosť zaplatiť žalobkyni konkrétnu sumu peňazí z
titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu uvedomovala a nielenže bola
ochotná túto žalobkyni zaplatiť, ale v minulosti sa o to aj opakovane snažila, no z dôvodu neochoty
žalobkyne k tomu doposiaľ nedošlo. Keďže skutkový a právny stav v súdom posudzovanej veci zostal
po vyhlásení rozsudku vo veci sp. zn. 4C 259/2001 až doposiaľ nezmenený, žalobkyňa v priebehu

konania uvádzala len skutočnosti, ktoré boli známe súdu už vo vyššie uvedenom konaní a v priebehu
konania nepreukázala žiadne také podstatné okolnosti, ktoré by mali za následok zmenu vlastníctva
k predmetnému bytu, súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na
zistený skutkový stav veci a z neho vyvodené právne závery súd vo veci na návrh žalobkyne nedoplnil
dokazovanie vypočutím ďalších svedkov, ktorých žalobkyňa navrhla vypočuť na okolnosti súvisiace s

užívaním predmetnej nehnuteľnosti, odcudzením majetku žalobkyne, evidenciou trvalého bydliska na
adrese bytu, a takisto dopytom na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ohľadne evidencie trvalého
bydliska k predmetnému bytu a jeho užívania, ktoré dokazovanie by bolo nadbytočným,
nehospodárnym a neviedlo by k inému právnemu posúdeniu veci. Navrhované dôkazy žalobkyňounemajú ani žiaden súvis s prejednávanou vecou (pre výsledok sporu nie je rozhodujúce kto a kedy
predmetný byt užíval). Ani výpoveď svedka W., brata žalobkyne, ohľadne toho, že potvrdí, že „darovacia
zmluva je veľký podvod“ nepovažoval súd za podstatnú, keďže sa k tejto okolnosti svedok vyjadril už v

konaní sp. zn. 4C 259/2001, v ktorom konaní súd prejudiciálne rozhodol o platnosti darovacej zmluvy a
teda platnosťou predmetnej zmluvy sa už skôr v inom konaní súd zaoberal, pričom v tomto konaní mala
možnosť žalobkyňa sa účinne brániť, možnosť ktorú nevyužila. Okrem toho súd považoval navrhnutie
tohto dôkazu za rozporné so zásadou koncentrácie konania (§ 153 ods. 1 CSP), keďže vykonanie
tohto dôkazu mohla žalobkyňa navrhnúť ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej. Preto súd návrh

žalobkyne na doplnenie dokazovania zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 CSP. Žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, a preto jej súd priznal voči žalobkyni náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že v rokoch 2001,
2002, 2003 žiadala žalovanú a jej dcéru G. o vydanie kľúča od predmetného bytu, no nepodarilo sa

jej s nimi dohodnúť a nebolo jej umožnené byt užívať. Namietala, že menované byt nepotrebovali, a
že ho prenajímali. K tomuto navrhla vypočuť svedkov, čo sudca súdu prvej inštancie nepovažoval za
potrebné. Nepovažoval za potrebné preveriť bydliská G., rod. Z.. Žalobkyňa namietala, že žalovaná
prenajímala byt bez jej súhlasu, že žalovaná mala trvalé bydlisko na inej adrese a taktiež poukazovala
na iné konania, v ktorých podľa nej neboli vykonané ňou navrhované dôkazy, a ani po ktorých jej nebolo

umožnené byt užívať. Podľa žalobkyne ani po 20 rokoch sudca nedokázal objektívne zhodnotiť trestnú
činnosť žalovanej, hoc už od roku 2002 mal k dispozícii doklady o trvalom pobyte žalovanej a jej dcéry
a disponoval aj pravdivými údajmi, že zámenná zmluva V 3134/02 je podvrh. Vo veci 4C 259/01 boli
porušené jej práva a odvolanie podala včas.

3. Uznesením súdu prvej inštancie č. k. 12C/2/2020 - 204 zo dňa 04.08.2021 bola žalobkyňa vyzvaná,
aby svoje odvolanie doplnila o odvolací návrh. Na uznesenie žalobkyňa reagovala podaním zo dňa
27.08.2021, v ktorom uviedla petit, v zmysle ktorého sa domáhala určenia vlastníckeho práva tak, že
je v 1 spoluvlastníčkou bytu a všetkých hnuteľných vecí v byte. Znovu zopakovala tvrdenie o tom, že
dcéra žalovanej byt neužívala, nepotrebovala ho, žalobkyňa menovala inú osobu, ktorá mala byt užívať

a nebola nikdy pred súdom vypočutá. Žiadala zrušiť rozsudok 4C/259/2001 zo dňa 11.06.2005. Podľa
žalobkyne sa žalovaná dopustila trestného činu.

4. Žalovaná k odvolaniu žalobkyne uviedla, že táto opätovne uvádza skutočnosti, ktoré nie sú pre toto
konanie podstatné, pričom neuviedla jeden právny dôvod, na základe ktorého by sa malo rozhodnutie

4C/259/2001 meniť. Voči uvedenému rozhodnutiu využila všetky právne prostriedky a žiaden súd jej
právo nepriznal. Všetky rozhodnutia sú zákonné, právoplatné a vykonateľné. Žaloba je nedôvodná, a
preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobkyňu
zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Žalobkyňa v replike (označenej ako sťažnosť vo veci 12C/2/2020) zo dňa 14.10.2021 k vyjadreniu
žalovanej uviedla, že naďalej trvá na podanej žalobe a na odvolaní. Ďalej namietala, že nebola vypočutá
J., ktorá byt neoprávnene užívala, na pojednávaní nikdy nebola prítomná Y. a rozhodnutie z tohto
pojednávania nebolo žalobkyni doručené, nikdy nebolo zisťované, akú hodnotu mali všetky hnuteľné
veci, ktoré sa v byte nachádzali a byt potrebovala žalobkyňa a nie iné osoby. Žalobkyňa spochybnila

odbornosť zákonného sudcu súdu prvej inštancie, právneho zástupcu žalovanej a uviedla, že sudca je
skorumpovaný.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),
a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody /§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP/,
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani

dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.7. Súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom právnom závere, že po vyhlásení rozsudku vo veci sp. zn.
4C 259/2001, ktorým bolo zrušené a vyporiadané spoluvlastníctvo strán sporu k bytu, zostal skutkový a
právny stav doposiaľ nezmenený a žalobkyňa nepreukázala žiadne také podstatné okolnosti, ktoré by

mali za následok zmenu vlastníctva k predmetnému bytu.

8.Podstataodvolacíchargumentovžalobkynebolakoncentrovanánatvrdeniaoporušeníjejprocesných
práv, a to najmä v súvislosti nevypočutím navrhnutých svedkov, tvrdenia o nesprávnych skutkových
zisteniach z vykonaného dokazovania a tvrdenia o nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd

nepovažoval za potrebné zisťovať, kto byt potreboval, kto ho užíval, nezaoberal sa tým, kde mala
žalovaná a jej dcéra trvalý pobyt a neplatnosťou zmlúv, ktorými bol byt v minulosti prevádzaný.

9. Žalobkyňa v podanom odvolaní neoznačila odvolacie dôvody ich presným zákonným pomenovaním,
avšak odvolací súd, posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu (v súlade s § 124 ods. 1 CSP), z podaného
odvolania vyvodil, že žalobkyňa uplatnila vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v tom,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP/.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP ide o vadu skutkovú, keď strana
navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne

aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:15. Žalobkyňa sa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou bytu vo veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 1. Žalobkyňa však skutočne neuviedla a ani nepreukázala existenciu žiadnej
skutočnosti, z ktorej by mohlo byť odvodené je vlastnícke právo k bytu v tvrdenom rozsahu. Žalobkyňa

v minulosti bola podielovou spoluvlastníčkou bytu, a to spolu so žalovanou, avšak toto podielové
spoluvlastníctvo bolo zrušené zákonom predpokladaným spôsobom, a to rozsudkom Okresného súdu
Prievidza sp. zn. 4C/259/2001-224 zo dňa 08.04.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.10.2005.
Zmluvy, ktorých platnosť žalobkyňa v konaní namietala, a na základe ktorých sa žalovaná postupne stala
väčšinovou podielovou spoluvlastníčkou bytu, boli uzatvorené a zavkladované ešte pred rozhodnutím

súdu vo veci samej v konaní sp. zn. 4C/259/2001 a v tomto konaní boli aj prejudiciálne posúdené ako
platnéaajnaichzákladesúdrozhodolozrušeníavyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvastránsporu.
V tomto konaní nie je súd oprávnený skúmať vecnú správnosť rozsudku vo veci sp. zn. 4C/259/2001,
procesný postup súdu v uvedenom konaní a ani nijakým spôsobom revidovať rozsudok v uvedenej veci.
Na jeho základe sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou bytu a následne už nebol preukázaný vznik
žiadnej právnej skutočnosti, od ktorej by žalobkyňa mohla odvodzovať svoje vlastnícke práva k bytu.

16. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 220
ods. 2 CSP, keď súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z
ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Odôvodnenie rozsudku nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v priebehu konania
stranami sporu, ale iba na tie, ktoré sú tak po skutkovej, ako aj právnej stránke dôležité pre rozhodnutie
vo veci. Rovnako tak súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale iba tie, ktoré sú potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a nielenže nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré nie sú potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, ale takéto dôkazné návrhy je v rámci zachovania hospodárnosti

konania a predchádzania prieťahom v konaní povinný odmietnuť.

17. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 4C/259/2001-224 zo dňa 08.04.2005 bolo zrušené
a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo strán sporu k bytu a žalobkyňa týmto zákonom predpísaným
spôsobomprišlaosvojspoluvlastníckypodielkbytu,avšakvsúladesozákonomzanáhradu,anásledne

už v jej prospech nesvedčí žiaden právny titul pre znovunadobudnutie jej spoluvlastníckeho podielu. Súd
prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke správne a odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu
prvej inštancie žiadnu okolnosť, ktorá by zakladala porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces.
Žiadna okolnosť tiež nenasvedčuje tomu, že by vo veci konajúci sudca bol vylúčený z jej prejednávania
a rozhodovania. Pokiaľ súd odmietol vykonanie dokazovania výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi,

ktorých účelom malo byť len preukázanie, kto a kedy byt užíval a kto a kedy v ňom, prípadne na
inom mieste mal trvalý pobyt, tieto skutočnosti sú skutočne absolútne nepodstatné pre rozhodnutie v
prejednávanom spore, keď ani trvalý pobyt a ani potreba užívať byt či už žalobkyňou alebo žalovanou
a ani samotné užívanie bytu nájomníkmi nemajú a nemôžu mať za následok vznik vlastníckeho práva
žalobkyne k bytu.

18. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal všetky
navrhnuté relevantné dôkazy a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
správne aplikoval a interpretoval na úplne zistený skutkový stav vyššie uvedené právne normy. Nakoľko
odvolacie námietky, vzhľadom na to, čo uviedol odvolací súd vyššie, neboli dôvodné, odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. V odvolacom konaní mala žalovaná plný úspech, a preto odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania
tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. O

samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd prvej
inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).