Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11CoCsp/36/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120230028
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6120230028.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána

Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739,
proti žalovanej S. U., nar. XX. decembra XXXX, trvalým pobytom M. XX, XXX XX M., právne zastúpenej
JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, o zaplatenie sumy
3.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k.
3Csp/51/2020-249 zo dňa 3. júna 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktoré
je žalovaná p o v i n n á zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,
ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“
event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom č.k. 3Csp/51/2020-249 zo dňa 3. júna 2021 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
3.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z uvedenej istiny za dobu omeškania od

18. decembra 2018 do zaplatenia (I. výrok) a zároveň žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 3.000,- Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne z uvedenej istiny za dobu omeškania od 18. decembra 2018 do
zaplatenia a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Uplatňovaného nároku sa domáhal z titulu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzatvorená medzi jeho právnym predchodcom (Slovenská

sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653) a žalovanou dňa 11.
novembra 2008. Nakoľko žalovaná v stanovených termínoch splátky nesplácala, čím porušila povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, jeho právny predchodca vyhlásil podaním zo dňa 23. novembra 2017 predčasnú
splatnosť úveru ku dňu 22. novembra 2017 a žalovanú vyzval na úhradu dlžnej sumy. Žalobca v žalobe
ďalejpoukázalnazmluvuopostúpenípohľadávokzodňa17.decembra2018uzavretúmedzipostupcom
Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 a ním ako
postupníkom, na základe ktorej mu bola postúpená pohľadávka voči žalovanej.

1.3.Následneprvoinštančnýsúdpoukázalnato,žeOkresnýsúdBanskáBystricavydaldňa25.februára
2020platobnýrozkazsp.zn.6Up/231/2020,protiktorémupodalažalovanávzákonomstanovenejlehote
odpor s vecným odôvodnením.1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu
a na vykonané dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu
a žalovaná uzatvorili dňa 11. novembra 2008 zmluvu o splátkovom úvere, neoddeliteľnou súčasťou

ktorej boli všeobecné obchodné podmienky. Žalovanej bol na základe zmluvy poskytnutý úver vo výške
250.000,- Sk (8.298,48 Eur), ktorý sa zaviazala splácať v 119 mesačných splátkach po 139,12 Eur.
Úroková sadzba bola vo výške 15,45 % ročne, RPMN 11,94 %, dátum prvej splátky bol dojednaný na
deň 20. decembra 2008 a dátum končenej splatnosti úveru bol dňa 20. októbra 2018. Jeho právny
predchodca výzvou zo dňa 5. októbra 2017 oznámil žalovanej, že je v omeškaní so splácaním úveru,

vyzval ju na zaplatenie dlžnej sumy úveru a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia úveru za
predčasne splatný. Keďže žalovaná na upozornenie jeho právneho predchodcu nereagovala, podaním
zo dňa 23. novembra 2017 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 22. novembra 2017. Predmetné
oznámenie bolo žalovanej doručené dňa 4. decembra 2017. Podaním zo dňa 12. septembra 2018 vyzval
jeho právny predchodca žalovanú na úhradu zosplatnenej pohľadávky vo výške 6.990,97 Eur a upozornil
ju, že je oprávnený postúpiť pohľadávku tretej osobe. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 3.

januára 2019 jeho právny predchodca oznámil žalovanej postúpenie pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Výška dlhu žalovanej predstavovala sumu 8.337,37 Eur, z toho istina 4.894,73
Eur. Žalobca si v tomto spore uplatnil istinu vo výške 3.000,- Eur.
1. 5. Prvoinštančný súd v konaní primárne skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Aplikujúc
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“) konštatoval,

že spôsobilým predmetom postúpenia môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené mal za preukázané, a to výzvou zo dňa 5. októbra 2017 a
oznámením o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 23. novembra 2017, ku ktorej žalobca predložil aj
doručenku preukazujúcu riadne doručenie žalovanej. Prvoinštančný súd tak dospel k názoru, že právny

predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladá ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Zároveň sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaná sa nemôže účinne dovolávať
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže uvedená skutočnosť jej bola oznámená právnym
predchodcom žalobcu podaním zo dňa 3. januára 2019.
1. 6. Prvoinštančný súd sa vysporiadal aj s námietkou žalovanej ohľadom absencie náležitostí

predpokladaných ustanovením § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Nakoľko bola
úverová zmluva uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“ alebo

„zákon o spotrebiteľských úveroch“), prvoinštančný súd pri rozhodovaní aplikoval ustanovenia práve
tohto zákona; vykonaným dokazovaním však nemal preukázanú absenciu náležitostí spôsobujúcich
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
1.7.Nazákladeuvedenéhomalsúdprvejinštanciezato,žežalobažalobcujedôvodná,pretomupriznal
uplatnenú istinu vo výške 3.000,- Eur. Keďže žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania počnúc dňom 18.

decembra 2018, t.j. odo dňa nasledujúceho po postúpení pohľadávky na neho, prvoinštančný súd uložil
žalovanej i povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.000,- Eur
za dobu omeškania od 18. decembra 2018 do zaplatenia.
1. 8. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vychádzajúc z toho, že žalobca

mal v konaní plný úspech, priznal mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

a priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uplatnila odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p., tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
2. 2. Žalovaná v odvolaní namietala, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi pôvodným
veriteľom ako bankovým subjektom a žalobcom ako nebankovým subjektom, je absolútne neplatným

právnym úkonom s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 1 a § 52 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník(ďalejlen„Občianskyzákonník“).Uviedla,ževprípadespotrebiteľskejzmluvyniejepostúpenie
z bankového subjektu na nebankový subjekt možné z dôvodu znenia § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil.Podľa jej názoru je nepochybné, že postúpením pohľadávky banky na inú osobu ako banku sa jej obsah
mení. Vyplýva to zo skutočnosti, že banka má zákonnú povinnosť dodržiavať bankové tajomstvo klienta,
pričom iná osoba takúto povinnosť nemá, ale aj zo skutočnosti, že banka ako regulovaný subjekt musí

dodržiavať množstvo právnych noriem vymedzených napr. v zákone o bankách, pričom iná osoba takúto
povinnosť nemá.
2. 3. V tejto súvislosti následne uviedla, že zákon o bankách predstavuje špecifickú právnu úpravu (lex
specialis) voči všeobecnej právnej úprave v Občianskom zákonníku (lex generalis), a preto je potrebné
za splnenia zákonných podmienok považovať postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt za

platné, len ak klientom nie je spotrebiteľ. V oblasti spotrebiteľských zmlúv platí, že proti sebe stoja dve
právne normy, a to právna norma vyjadrená v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorá pripúšťa
postúpenie pohľadávky banky na inú osobu ako banku a norma vyjadrená v § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorá nepripúšťa postúpenie pohľadávky banky na inú osobu ako banku, nakoľko by sa jej
obsah zmenou veriteľa zmenil, v spojení s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právna
norma vyjadrená v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách tak zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti

právnej norme vyjadrenej v § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aplikujúc výkladové pravidlo „lex
specialis derogat legi generali“, v zmysle ktorého Občiansky zákonník ako špeciálny právny predpis
upravujúci postavenie spotrebiteľa, má výkladovú prednosť pred inými právnymi predpismi. Žalovaná
tak vyvodila, že banka nemôže postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu ako
banku, nakoľko uvedené by bolo absolútne neplatné pre rozpor so zákonom. Z uvedeného podľa jej

názoru vyplýva, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko zmluva o postúpení
pohľadávok je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že svojim obsahom a účelom odporuje
zákonu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalovanej

uvedeným v odvolaní a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil.
Uviedol, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku vstúpi nový veriteľ, čím
dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich
pre neho z už vzniknutého záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje
súhlas dlžníka. Žalobca súčasne vyslovil názor, že pohľadávky banky voči svojím klientom nemožno

považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle § 525 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť; ich
postúpením totiž nedochádza k zmene v ich obsahu ani k zhoršeniu postavenia dlžníka. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/93/2008 zo dňa 20. mája
2009 a sp. zn. 1MCdo/11/2012 zo dňa 9. októbra 2013 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19C/34/2012 zo dňa 24. apríla 2014. Do pozornosti odvolacieho súdu dal aj ustanovenia § 17 a

§ 20 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

4. Žalovaná v replike konštatovala, že procesná obrana žalobcu nekorešponduje s prejednávanou
vecou, pretože zmenou účastníka v záväzkovom vzťahu nedochádza len k zmene elementárnej
roviny toho-ktorého vzťahu tým, že dlžníkovi je arbitrárne zmenená osoba veriteľa, ale rovnako

aj k ohrozeniu právneho postavenia dlžníka, keď je tento vystavený neprimeraným, resp. zákonu
odporujúcim požiadavkám nového veriteľa, na ktorého bol záväzok postúpený. Zmluvou o postúpení
pohľadávky došlo k porušeniu, resp. nedodržaniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení
s § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná opätovne uviedla,
že nie je možné postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru v prípade, že veriteľom je banka a

nadobúdateľom by mala byť osoba, resp. spoločnosť, ktorá nie je bankou. V závere vyjadrenia žalovaná
uviedla, že žalobcom citované rozhodnutia sa netýkali spotrebiteľských právnych vzťahov.

5. Žalobca v duplike zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Uviedol, že postúpením
pohľadávky k zhoršeniu postavenia žalovanej nedošlo, stále sa jedná o tú istú pohľadávku pôvodného

veriteľa, pričom bez postúpenia by vzhľadom na porušenie zmluvných dojednaní bola vymáhaná
pôvodným veriteľom tou istou zákonnou cestou akú zvolil žalobca. Za špekulatívne označil tvrdenie
žalovanej, že zmenou veriteľa je vystavovaná neprimeraným, resp. zákonu odporujúcim požiadavkám
nového veriteľa. Naopak, zastáva názor, že v danom prípade došlo k zlepšeniu postavenia spotrebiteľa,
pretože v konaní si neuplatnil celú postúpenú pohľadávku, ale len časť istiny.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a 381 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario s použitím § 219
ods. 3 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.7. 1. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. 2. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav na základe ktorého dospel k
správnym skutkovým zisteniam a na základe toho rozhodol vecne správne, keď žalovanú zaviazal
na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní.

9. 1. Podľa ustálenej súdnej praxe sa pod pojmom aktívna vecná legitimácia rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva nárok uplatnený žalobou v sporovom
konaní. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného subjektívneho práva na
strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej subjektívnej povinnosti na strane žalovaného), je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj

v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie
vždy k zamietnutiu jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením
pohľadávky, ktorá je predmetom konania.
9. 2. Odvolací súd reagujúc na odvolaciu námietku žalovanej ohľadom nemožnosti postúpenia
pohľadávky banky na nebankový subjekt, pretože zmenou veriteľa by sa zmenil jej obsah, uvádza, že

postúpenie pohľadávky podľa ustanovenia § 524 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka zakladá nový
záväzok len medzi postupníkom a postupcom. Obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z
majetku postupcu do majetku postupníka, pričom obsah pôvodného záväzku sa postúpením pohľadávky
nemení a samotným uzavretím zmluvy o postúpení sa nemení ani postavenie dlžníka, a teda nemení
sa jeho povinnosť dlh splatiť.

9. 3. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka vymedzuje okruh pohľadávok, ktoré nemožno platne
postúpiť. Samotné postúpenie určitých pohľadávok môže byť špeciálnymi právnymi predpismi buď
zakázané alebo môže byť dovolené za splnenia určitých podmienok. Takýmto špeciálnym ustanovením
je aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 v súvislosti s postúpením pohľadávky banky zo spotrebiteľského

úveru na nebankový subjekt konštatoval, že „v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92
ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo
by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané.“. Z uvedeného nie je
možné vyvodiť iný záver ako ten, že postúpenie pohľadávky banky na nebankový subjekt je možný, ak

boli splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
9. 4. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v prvej vete definuje dve podmienky (nad
rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré
predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), za ktorých možno postúpiť bankovú pohľadávku
inej osobe. Prvou podmienkou je písomná výzva banky klientovi, aby plnil a druhou je omeškanie

dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 dní. Obe tieto podmienky
právny predchodca žalobcu splnil a odvolací súd mal ich splnenie za preukázané. Náležitosti výzvy
predpokladané ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách spĺňa oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru zo dňa 23. novembra 2017, doručené žalovanej dňa 4. decembra 2017. Žalovaná
bola zároveň preukázateľne v omeškaní viac ako 90 dní s úhradou dlžných splátok, nakoľko posledná

splátka, ktorú uhradila, bola zo dňa 6. januára 2017. Právny predchodca žalobcu realizoval ďalšiu
výzvu žalovanej aj dňa 12. septembra 2018, ktorú však táto v odbernej lehote neprevzala. Písomnú
výzvu banky je potrebné považovať za hmotnoprávny úkon, na nastúpenie účinkov ktorého sa vzťahuje
ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. aby vyvolala zamýšľaný hmotnoprávny účinok,
musí sa dostať do dispozičnej sféry adresáta. Takúto situáciu je však potrebné posudzovať objektívne,

a teda musí byť preukázané, že adresát mal možnosť sa s takýmto prejavom vôle konajúcej osoby
oboznámiť. Prihliadnuc na predloženú doručenku odvolací súd konštatuje, že žalovaná objektívne mala
možnosť oboznámiť sa s výzvou banky, ak by k svojim povinnostiam pristupovala zodpovedne.9. 5. Odvolací súd zároveň poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého môže veriteľ postúpiť pohľadávku, ak to pripúšťa osobitný
predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného

predpisu; zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle poznámky k predmetnému ustanoveniu odkazuje
na ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka. Ak je potom špeciálnym ustanovením k všeobecnej
úprave v Občianskom zákonníku práve ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a podmienky
predpokladané týmto ustanovením boli splnené, je nevyhnutné dospieť k už vyššie uvedenému záveru,
že postupca - banka bol oprávnený postúpiť pohľadávku postupníkovi, a to aj nebankovému subjektu.

Tento názor vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, s ktorou sa konajúci
senát odvolacieho súdu stotožňuje, a preto námietky žalovanej v odvolaní, akokoľvek vyčerpávajúco
odôvodnené, neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,
že žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia v spore, preto napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods.

1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal
nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).