Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813212431
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7813212431.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Ing. Q. W., bytom v T., J. A. K. X a 2/ K. W.,
bytom v K. W., A. XXX, zastúpených JUDr. Hedvidou Gallovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,
Račianska 66, proti žalovaným 1/ AKROPOLIS invest, s.r.o., so sídlom v Nitre, Mostná 13, IČO: 36
775 525, 2/ 1. konsolidačná, spol. s r.o., so sídlom v Nitre, Radlinského 2, IČO: 43 987 397, obom
zastúpeným spoločnosťou AKMB, s.r.o., so sídlom v Nitre, Štefánikova 9, IČO: 52 360 458, v mene

ktorejkonákonateľaadvokátJUDr.MiroslavBelica,3/Československáobchodnábanka,a.s.,sosídlom
v Bratislave, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, (právny nástupca OTP Banka Slovensko, a.s., spoločnosti
zaniknutej 30. septembra 2021, so sídlom v Bratislave, Štúrova 5, IČO: 31 318 916) a 4/ Ing. Z. G.,
bytom v T., P. F. XXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Vladimír Filičko, PhD.,
s. r. o., so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, IČO: 52 253 791, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Vladimír Filičko, PhD., o určenie neplatnosti dražby a iné, vedenom na Okresnom súde Rožňava

pod sp. zn. 8C/510/2013, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12.
augusta 2020 sp. zn. 3Co/140/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaní 1/, 2/ a 4/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovaná 3/ nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdRožňava(ďalejaj„súdprvejinštancie")rozsudkomz9.apríla2019č.k.8C/510/2013-375
určil, že dobrovoľná dražba z 15. októbra 2013 vykonaná v priestoroch notárskeho úradu JUDr. Q. H.,
ktorej priebeh bol spísaný do notárskej zápisnice NZ:XXXXX/XXXX NCR1s: XXXXX/XXXX, predmetom
ktorej boli nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, a to parcely registra „C" : p.č. XXX/XX zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 419 m2, p.č. XXX/XX - záhrada o výmere 360 m2, rodinný dom č.s. XXX na
p.č. XXX/XX, podiely pod B1 v 1/6 - ine, pod B2 v 1/6 - ine, pod B3 v 4/6 - inách, spolu v celosti k.ú. K. W.,
obecK.W.,okresT.,vedenénaSprávekatastraT.,jeneplatná.Zároveňurčil,ževlastníkmipredmetných
nehnuteľností sú žalobcovia, a to pod B1 v 1/6- ine spoločne, pod B2 v 1/6 - ine žalobkyňa 2/ a pod B3
v 4/6 - inách žalobkyňa 2/. Žalobcom priznal náhradu trov konania proti žalovaným v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

1.1. Súd prvej inštancie rozhodoval opätovne po tom, čo bol jeho skorší rozsudok z 28. júna 2016
č. k. 8C/510/2013 - 296 zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach z 23.10. 2017 sp. zn.
3Co/374/2016, na základe ktorého doplnil dokazovanie na posúdenie predmetného sporu potrebou
zvýšenej ochrany súdom pri dobrovoľných dražbách nehnuteľností určených na bývanie, vzhľadom
na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, a to na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL.ÚS 23/2014 z 24. septembra 2014, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/108/2011 a

21Co/113/2016. Dospel k záveru, že predmetnou dražbou boli dotknuté tri ústavné práva žalobcov(najmä žalobkyne 2/) a to právo na bývanie, na prácu a na slobodné podnikanie a v neposlednom rade
právo vlastniť majetok.
1.2.Konštatoval,žežalobcomskutočnevčasepostúpeniapohľadávkyavčasekonaniadražbyneboloa

nemohlo byť celkom zrejmé z čoho pozostáva „vymáhaná" suma a to zvlášť čo sa týka úrokov, poplatkov
a ďalších poplatkov. Poukázal na to, že túto skutočnosť žalovaní 1/, 2/ spresňovali počas konania na
výzvu súdu, čo však podľa neho nespôsobuje dôvod neplatnosti dražby. Mal za to, že v danom prípade
napriek postúpeniu pohľadávky sa nezmenil charakter úveru, t. j. išlo naďalej o hypotekárny úver, ktorý
nemá charakter spotrebiteľského úveru. Neoznámenie presných informácií týkajúcich sa vymáhaného

zostatku úveru voči žalobcom však podľa neho nesvedčí o konaní v súlade s dobrými mravmi. Podstatné
pre súd prvej inštancie pre vyhovenie žaloby bola skutočnosť, že došlo k narušeniu ústavných práv
žalobcov (najmä žalobkyne 2/).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovaných 1/ - 4/ rozsudkom z 12.
augusta 2020 sp. zn. 3Co/140/2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol.

Žalovaným 1/ až 4/ priznal plný nárok na náhradu trov konania.
2.1. Z výziev na zaplatenie záväzku žalobcov po lehote splatnosti z 12. februára 2012 adresovaných
žalobcom v 1. a 2. rade je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že tieto zásielky boli doručované žalobcom
na adresu trvalého pobytu, viď listiny na č. l. 407 - 409, ako aj oznámenie o postúpení pohľadávok
na č. l. 410 - 412 s vyhlásením úveru za predčasne splatný a oznámení o začatí výkonu záložného

práva na č. l. 413 v spojení s neúspešným doručovaním na č. l. 415 - 416. Od 14. februára 2012
žalobcovia vôbec neuhradili akúkoľvek mesačnú splátku úveru (viď výzvu na zaplatenie záväzku po
lehote splatnosti z 12. septembra 2012), z ktorej vyplýva, že žalobcovia boli v omeškaní viac ako 90
dní. Keďže až do dňa uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky 15. februára 2013 neuhradili ani
len časť omeškaného záväzku, je podľa odvolacieho súdu konštatovanie súdu prvej inštancie vecne

správne, čo sa týka dodržania postupu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z .z. o bankách, ktorého
splnenie je nevyhnutné pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi na inú banku,
alebo aj na osobu, ktorá nie je bankou. Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedeným ustanovením má
za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení podľa § 39 Občianskeho zákonníka. (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra 2019 sp. zn. 1Obdo/92/2018) len v prípade, ak

banka nevyzve svojho klienta, aby dlh zaplatil a napriek písomnej výzve nie je klient v oneskorení viac
ako 90 kalendárnych dní čo i len s časťou dlhu, čo ale v tomto prípade nebolo naplnené. Odvolací súd
konštatoval, že v prípade neoznámenia alebo nepreukázania postúpenia pohľadávky aj voči dlžníkovi,
môže dlžník platby naďalej realizovať pôvodnému veriteľovi a tento nemôže plnenie odmietnuť. Nemá
to ale podľa neho za následok neplatnosť dražby, prípadne neplatnosť postúpenia pohľadávky.

2.2. K námietke žalobcov o neprijateľnosti zmluvných dojednaní týkajúcich sa zmluvy o hypotekárnom
úvere, ako aj zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosť uviedol, že súd prvej inštancie
nemohol konštatovať ich neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže ide o dojednania
v súlade so zákonom. Odvolací súd uvádza, že v konaní o neplatnosť dražby je potrebné vec právne
posúdiť so zreteľom na preskúmanie zákonných podmienok v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002

Z. z. o dobrovoľných dražbách, čo súd prvej inštancie dôsledne neučinil, nakoľko aj keď konštatoval
nenaplnenie podmienok pre vyslovenie neplatnosti dražby, dospel k nesprávnemu záveru, že nakoľko
predmetná nehnuteľnosť slúži aj na bývanie s poukazom na ochranu obydlia a práva na bývanie, na
prácu a na slobodné podnikanie, ako aj práva vlastniť majetok, a to predovšetkým u žalobkyne 2/,
žalobe žalobcov vyhovel. Uvedený záver súdu prvej inštancie nie je podľa odvolacieho súdu správny,

keďže nemohlo dôjsť u žalobcov v danom prípade so zreteľom na vyhodnotenie skutkového stavu,
ako aj právne posúdenie veci, k zmareniu práva na ochranu obydlia žalobcov, nakoľko z výsledkov
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom dražby ako
jediná žalobcom neslúžila na bývanie, čím k zásahu do ústavného práva žalobcov na ochranu obydlia
(najmä žalobkyne v 2. rade) nedošlo a to aj so zreteľom na rodinné väzby v danej obci. Z výsledkov

vykonaného dokazovania podľa neho jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia boli v čase postúpenia
pohľadávky a konania dražby prihlásení aj na trvalý pobyt v T., ul. K., spolu s deťmi, pričom žalobkyňa vo
svojej výpovedi uviedla, že si tam chodila pre veci, ako aj preberať zásielky asi dvakrát do mesiaca, čím
sa aj reálne rodina žalobkyne na adrese trvalého pobytu zdržiavala, aj keď žalobkyňa mala prechodný
pobyt na inej adrese. Preto mali žalobcovia aj podľa odvolacieho súdu reálnu možnosť sa so zásielkami

doručovanými zo strany žalovaných 1/ až 3/ oboznámiť, a to aj s doručovaným znaleckým posudkom,
berúc do úvahy aj viacnásobnú telefonickú, ako aj emailovú komunikáciu medzi žalobcami a žalovanými
(viďvtomtosmerevyjadreniežalovanýchnačl.443až510spripojenýmidoručenkami,akoajznaleckým
posudkom), z ktorých aj po doplnení dokazovania vyplýva správny záver súdu prvej inštancie o dodržanípostupu v zmysle primeraného použitia § 45 až 50 OSP v tom čase účinného s odkazom na § 10 ods.
1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách (ďalej aj „zákon o dobrovoľných dražbách").
2.3. Dôvodom neplatnosti dražby podľa odvolacieho súdu nemôže byť ani cena nehnuteľnosti určená

znaleckým posudkom, v prípade jej podhodnotenia, tak ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, nakoľko
ak by cena určená znaleckým posudkom bola rozporná, uvedená skutočnosť nespôsobuje porušenie
ustanovení zákona o dobrovoľnej dražbe, ale to má za následok vznik nároku na náhradu škody od
znalca, za predpokladu, že sú splnené ostatné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu,
ktorá je krytá poistením znalca.

2.4. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie so zreteľom na určenie výšky dlhu žalobcov správne
dospelkzáveru,kedyúverprestalbyťzostranyžalobcovsplácaný,čímvyhláseniepredčasnejsplatnosti
úveru zo strany žalovaného 3/ bolo dôvodné, pri správnom posúdení platnosti postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách s tým, že zmluva o hypotekárnom úvere nemá spotrebiteľský
charakter, s odkazom na § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a nakoľko predmetná nehnuteľnosť ako jediná neslúžila na

bývanie žalobcov, nedošlo v danom prípade z tohto dôvodu k zásahu do ústavných práv žalobcov (najmä
žalobkyne v 2. rade) a to práva na bývanie, prácu, slobodné podnikanie a v neposlednom rade práva
vlastniť majetok, nakoľko v spore nemožno konštatovať porušenie § 21 ods. 2 zákona dobrovoľných
dražbách.

3. Žalobcovia 1/ a 2/ podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali
z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP.
3.1. Rozsudok odvolacieho súdu je podľa nich prekvapivý. Namietajú, že odvolací súd v predmetnom
konaní už raz zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie (ktorý žalobu zamietol), následne súd prvej
inštancie,viazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdužalobežalobcovvyhovelaodvolacísúdnásledne

zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Za porušenie práva na spravodlivý
proces považujú aj to, že nebolo umožnené žalobkyni 2/ predniesť záverečnú reč a zhrnutie všetkých
dôkazov. Súdy sa podľa nich nevysporiadali s ich námietkou posúdenia platnosti prevodu pohľadávky
na nebankový subjekt žalovaného 1/.
3.2. Nesúhlasia so záverom odvolacieho súdu, že konanie žalovaného 2/, konajúceho v mene

záložcu, pri predaji zálohu zodpovedalo konaniu s náležitou starostlivosťou v zmysle § 151m ods. 8
Občianskeho zákonníka. Poukázali pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/89/2017.
3.3. Namietajú vypracovaný znalecký posudok, ktorý stanovil cenu dražených nehnuteľností o viac ako
50% nižšiu v porovnaní s cenami obdobných nehnuteľností v mieste a čase konania dražby tak, aby

bol zohľadnený prirodzený záujem pôvodných vlastníkov nehnuteľností na vydražení nehnuteľností za
čo najvyššiu možnú cenu. Taktiež nemožnosť pôvodných vlastníkov žalobcov, v zákonom stanovenej
lehote pred dražbou, podať námietky voči znaleckému posudku, je podľa nich protizákonná. Odvolací
súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhol odpovedi na túto argumentáciu.
3.4. Nesúhlasia s názorom odvolacieho súdu, že neboli porušené ustanovenia zákona o dražbách.

Poukázali na neprimerane vysoké úroky dohodnuté v dohode o splátkach, ktoré sa všeobecne považujú
za odporujúce dobrými mravmi. Majú za to, že neprimerané úroky boli v rozpore so zákonnými
ustanoveniami aj z toho dôvodu, že dlh mal „prostriedok" na jeho vymoženie, a to práve zriadeným
záložným právom na predmetnú nehnuteľnosť. Poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
35Odo/101/2012, že právo veriteľa požadovať od dlžníka úrok z omeškania z nesplatených zmluvných

úrokov bez ďalšieho sa nepriznáva. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva veriteľ
nemá preto, že Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník túto možnosť nepriznávajú. Ani súd prvej
inštancie ani odvolací súd sa touto námietkou nezaoberali.
3.5. Namietali porušenie zákona o dobrovoľných dražbách, pričom poukázali na rozhodnutie ÚS ČR
III. ÚS 384/08 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2MCdo/20/201, kde najvyšší súd

zaujal k uplatneniu zásady „nemo plus iuris" jednoznačné stanovisko. Zo zákona č. 527/2002 Z. z. podľa
nich nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho
práva aj od nevlastníka, na čo poukazovali, avšak ani s týmto tvrdením sa odvolací súd podľa nich
nevysporiadal. Poukazujú aj na rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 448/2010 a majú za to, že niet dôvodu, prečo
by sa zásada „nemo plus iuris" nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú

dražbu. Ani neplatná dobrovoľná dražba, podľa ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.
nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom,
ak navrhovateľ dražby nebol sám vlastníkom predmetu dražby.3.6. Ďalej majú za to, že výkonom dobrovoľnej dražby došlo k zásadnému porušeniu práva na
rešpektovanie obydlia. Uvádzajú, že pre porušenie tohto práva nie je dôležité, či v predmetnej
nehnuteľnosti majú žalobcovia prihlásený trvalý pobyt alebo nie. K tejto námietke uviedli rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/279/2012. Záver odvolacieho súdu o riadnom doručení je podľa žalobcov
1/ a 2/ predčasný a nemôže byť považovaný za správny.
3.7. Odvolací súd nemal považovať predmetné doručenky za podklad o záver o riadnom doručení
jednotlivých zásielok, pričom poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/233/2010. Nie
je podľa nich jasné, na základe čoho odvolací súd dospel k presvedčeniu, že žalobcovia 1/ a 2/ mali

možnosť oboznámiť sa so znaleckým posudkom.
3.8. Na základe uvedeného navrhujú zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a žalobe vyhovieť, resp. zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň žiadajú o odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.

4. Žalovaní 1/ a 2/ a rovnako aj žalovaná 4/ vo svojich vyjadreniach k dovolaniu navrhli dovolanie
odmietnuť, resp. zamietnuť. Žalovaná 3/ vo vyjadrení sa plne stotožnila s vyjadrením žalovaných 1/ a

2/ k dovolaniu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" a „dovolací súd") predovšetkým
nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle
ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal

samostatné rozhodnutie.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ďalej
„CSP")pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranazastúpenávsúlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

Žalobcovia 1/ a 2/ vyvodzujú prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

9. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
9.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú žalobkyňou namietanú procesnú vadu zmätočnosti, sú

a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
9.2. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzickýchaprávnickýchosôbdomáhaťsasvojichprávnanezávislomanestrannomsúdeavkonanípred

ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jeho právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
9.3. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcačinnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu"
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 8Cdo/56/2017).
9.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. K obdobnému
právnemu názoru, i keď vo vzťahu k § 237 ods. 1 OSP dospel najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach
(viď 1Cdo/6/2014, 2Cdo/609/2015, 3Cdo/409/2015, 4Cdo/143/2015, 5Cdo/238/2015, 6Cdo/30/2016,
7Cdo/371/2015, 8Cdo/34/2016); výslovne to však uviedol aj v niektorých rozhodnutiach, v ktorých
aplikoval už právnu úpravu dovolania obsiahnutú v CSP (3Cdo/41/2017, 3Cdo 214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). Treba dodať, že o tom, aký bol v tej - ktorej veci procesný postup súdu a ako prebiehalo
konanie, si dovolací súd môže urobiť obraz len zo súdneho spisu. To, ako prebiehalo pojednávanie,
dovolací súd zisťuje zo zápisnice o pojednávaní.
9.5. Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho

odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1ECdo/10/2014, 3Cdo/146/2013).
9.6. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1998, R
125/1999, R 42/1993, 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cdo/130/2011,
5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.),
prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
9.7. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania
(rovnako dopadajúcej na dané konanie), ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového
stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (t. j. i výsluch strany ako jeden z viacerých

prípustných dôkazných prostriedkov) alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

10. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv
žalobcov 1/ a 2/ nezistil také nedostatky v postupe súdov nižších inštancií, ktoré by odôvodňovali
záver, že ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie

rozhodnutia zmätočné. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnili,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia.

11. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že
pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcov. Odvolací súd dal jednoznačnú odpoveď
na podstatnú odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd uviedol, aké právne predpisy pre posúdenie veci
použil, vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval a dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tak,

aby neboli pochybnosti o právnom posúdení. Námietka žalobcov 1/ a 2/, že odvolací súd sa nezaoberal
argumentami o nemožnosti pôvodných vlastníkov žalobcov, v zákonom stanovenej lehote pred dražbou,
podať námietky voči znaleckému posudku, nie je dôvodná. Súdy sa zaoberali skutočnosťou, že
žalobcom bola viackrát doručená výzva na ocenenie nehnuteľnosti, žalobkyňa 2/ samotná požiadala
o preloženie termínu ocenenia nehnuteľnosti z dôvodu, že sú v nej ubytovaní hostia a dospeli tak

k záveru, že námietka žalobcov 1/ a 2/ o nevedomosti žalobcov s oceňovaním nehnuteľnosti je
preto nedôvodná. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou podhodnotenia ceny nehnuteľnosti určenej
znaleckým posudkom, pričom uviedol, že nemôže byť dôvodom neplatnosti dražby. Za procesnú vadukonaniapodľa§420písm.f/CSPnemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa.

12. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra
síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303

- B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).

13. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ namietajú, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, najvyšší
súd uvádza, že rozsudok odvolacieho súdu nie je prekvapivý. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide
predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch
ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym
záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať,

prípadnepredkladaťnovédôkazy,ktorésazhľadiskadoterajšíchprávnychzáverovsúduprvejinštancie,
nejavili ako významné.
13.1. Pod „prekvapivým rozhodnutím" sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval
skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom

prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych
záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových"
dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej
procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v

odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011).
13.2. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší súd poukazuje na to, že odvolací súd však svoje
rozhodnutie nezaložil na právnych záveroch, na ktoré by strana konania nemala možnosť vyjadrovať
sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vo veci

nevyslovil záver o neplatnosti dražby, ale rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu, aby sa bližšie
zaoberal otázkou zásahu do obydlia.

14. Odvolací súd postupoval podľa § 385 ods. 1 CSP kedy odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak
je potrebne´ zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. O tom, či

je potrebne´ vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje odvolací súd. V danom prípade sa
odvolací súd nestotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie a tak nariadil pojednávanie, ktoré
sa konalo 15. júla 2020 a dokazovanie zopakoval, pričom vypočul aj žalobkyňu 2/ (§ 384 ods. 1 CSP).
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľov
na spravodlivý súdny proces.

15. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ namietajú, že nebolo umožnené žalobkyni 2/ predniesť záverečnú reč
a zhrnutie všetkých dôkazov, najvyšší súd poukazuje na to, že súd rozhodne o tom, ktorý z dôkazov
vykoná.
15.1. K procesným právam strany sporu nepatri´, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz

alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal bytˇ súdom vykonaný.
Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonane´, patri´ vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre
vec nevýznamné alebo nadbytočne´), nemôže to bytˇ považovane´ za postup znemožňujúci procesnej
strane uskutočňovať jej procesne´ oprávnenia v zmysle § 420 písm. f/ CSP (3Cdo/26/2017).

15.2. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd umožnili žalobcom navrhnúť dôkazy a niekoľkokrát sa
vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo.
15.3. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnenýchnámietok. Súdy nižších inštancií správne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonané
dôkazy vyhodnotili jednotlivo a ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), ako aj náležite rozhodnutie
odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno

stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (porov.
sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

16. Dovolací súd považuje za potrebné dodať i to, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý

by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
aúplnosťskutkovýchzistení,užlenztohodôvodu,ženiejeoprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

16.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
CSP, avšak ako už dovolací súd vyššie uviedol, tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

17. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje na to, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP
nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych
právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R
24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,

3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014).

18. Naostatok najvyšší súd pripomína konštatovanie ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS
196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ neopodstatnene
namietajú, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočňovať im patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

Prípustnosť ich dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom dovolaní namietajú aj nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods.
1 písm. a/ CSP.

20. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
20.2. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať

zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácienapríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
20.3. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický

„odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu".Pokiaľdovolateľneoznačíalebonesprávneoznačíustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť

na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie
mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V
prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže
najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.
1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017
a 8Cdo/141/2017).

21. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa dovolací súd zameriava na

zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu
(judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z
kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná
na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných

otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré
rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad", dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie
(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu
prieskumu.

22. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon" jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu". Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach
4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods.
1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,
ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená".

23. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax

dovolacieho súdu (1Cdo/206/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/27/2017, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/27/2017,
6Cdo/35/2017, 7Cdo/7/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 písm. a/ CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu
mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a
mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen
(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj

(konkrétne)cieľusledovanémuustanovením§421ods.1písm.a/CSP(porovnajtiežŠtevčekM.,Ficová
S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017,
8Cdo/78/2017).24. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a

hmotnoprávnychotázok,ktoréprednímriešiliprvoinštančnýaodvolacísúdavsúvislostistým„suplovať"
aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2Cdo/167/2017,
3Cdo/235/2016, 5Cdo/13/2018, 7Cdo/114/2018, 8Cdo/78/2017).

25. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková

otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu
(ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania
podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní,
o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho

vyvodzuje prípustnosť dovolania (1Cdo/126/2017, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/207/2017,
7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017).

26. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ a vychádzajúc z obsahu podaného
dovolania pre tvrdený odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 35Odo/101/2012

(poznámka dovolacieho súdu: dovolatelia nesprávne uviedli, že ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky) najvyšší súd uvádza, že v zmysle judika´tu R 71/2018 patria do pojmu „usta´lena
´ rozhodovacia prax dovolacieho su´du" predovsˇetky´m stanoviska´ alebo rozhodnutia najvysˇsˇieho
su´du, ktore´ su´ (ako judika´ty) publikovane´ v Zbierke stanovi´sk Najvysˇsˇieho su´du a rozhodnuti
´ su´dov Slovenskej republiky. Su´cˇastˇou usta´lenej rozhodovacej praxe dovolacieho su´du je

tiezˇ prax vyjadrena´ opakovane vo viacery´ch nepublikovany´ch rozhodnutiach najvysˇsˇieho su
´du, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosialˇ nepublikovanom rozhodnuti´, pokialˇ niektore´ nesko^r
vydane´ (nepublikovane´) rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du na´zory obsiahnute´ v skorsˇom rozhodnuti´
nespochybnili, pri´padne tieto na´zory akceptovali a z hlˇadiska vecne´ho na ne nadviazali. Do usta´lenej
rozhodovacej praxe dovolacieho su´du zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnu´tˇ aj nadˇalej pouzˇitelˇne

´, legislati´vnymi zmenami a neskorsˇou judikatu´rou neprekonane´ civilne´ rozhodnutia a stanoviska´
publikovane´ v Zbierkach su´dnych rozhodnuti´ a stanovi´sk vyda´vany´ch Najvysˇsˇi´mi su´dmi CˇSSR a
CˇSFR, dˇalej v Bulletine Najvysˇsˇieho su´du CˇSR a vo Vy´bere rozhodnuti´ a stanovi´sk Najvysˇsˇieho
su´duSSRanapokonajrozhodnutia,stanoviska´aspra´vyorozhodovani´su´dov,ktore´boliuverejnene
´ v Zborni´koch najvysˇsˇi´ch su´dov cˇ. I., II. a IV. vydany´ch SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

26.1. Pod pojem ustálenej súdnej praxe v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda nemožno zahrnúť rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré dovolatelia poukazujú vo svojom dovolaní a nie je ani
spôsobilé odôvodniť prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/.
27. Žalobcovia 1/ a 2/ poukazujú na nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu a namietajú
odklon od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/20/2011, v ktorom podľa nich najvyšší súd

zaujal k uplatneniu zásady „nemo plus iuris" jednoznačné stanovisko. Vychádzajúc z obsahu podaného
dovolania formulujú žalobcovia 1/ a 2/ právnu otázku, od ktorej sa mal v zmysle cit. rozhodnutia odkloniť
odvolací súd, a to či: „zo zákona č. 527/2002 Z. z. možno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba
mohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka."
27.1. Najvyšší súd uvádza, že závery cit. rozhodnutia nebolo možné aplikovať na predmetný spor. V cit.

rozhodnutí (na rozdiel od prejedávanej veci) totiž došlo k tomu, že predmetom dobrovoľnej dražby sa
stala vec, vlastnícky nepatriaca navrhovateľovi dražby ani tomu, v koho mene navrhovateľ konal (napr.
záložcovi pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Najvyšší súd v tomto rozhodnutí potom uviedol,
že zo znenia zákona o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba
malaviestˇknadobudnutiuvlastníckehoprávaajodnevlastníka,ateda,žebydošlokprelomeniuzásady

"nemoplusiuris".Dobrovoľnádražba,ktorejnavrhovateľomniejeskutočnývlastník,jekonaním,ktorésa
vedie absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly
súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym
subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Je potom
nezlučiteľne´ s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (cˇl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby

mohlokonanie(právneúkony)určitýchsubjektovzasahovaťdoprávnehopostaveniatretejosoby,bezjej
súhlasu. Skutočnosti uvedené v cit. rozhodnutí síce nasvedčujú tomu, že je možne´ domáhať sa určenia
vlastníckeho práva k predmetu dražby aj v prípadoch platnej dobrovoľnej dražby, proti ktorej v lehote
uvedenej v § 21 zákona o dobrovoľných dražbách nebola podaná žaloba o neplatnosť, avšak cieľomuvedeného bolo chrániť skutočného vlastníka predmetu dražby, ktorý sa o priebehu dražby nedozvedel,
keďže nebol jej navrhovateľom ani záložcom. Takáto dobrovoľná dražba (keď jej navrhovateľom nebol
vlastník veci) totiž prebieha absolútne mimo vôle a aj bez pričinenia skutočného vlastníka, a bez

akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Možno tak uzavrieť, že žalobu
o určenie vlastníckeho práva k vydraženej veci možno podať (aj za stavu, že nebol podaný návrh na
určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby) len v prípadoch, ak navrhovateľom dražby (príp. záložcom)
nebol skutočný vlastník tejto veci, nakoľko ani v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vec od
nevlastníka. V posudzovanej veci o takýto prípad nešlo, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ (ako záložcovia) boli

v čase konania dobrovoľnej dražby vlastníkmi draženej veci, a teda jej vydražením nedošlo k prelomeniu
zásady "nemo plus iuris".
27.2. Pokiaľ žalobcovia spomenuli rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 448/2010, ani naň nie
je možné prihliadať v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Rozhodnutie bolo dovolateľmi len identifikované,
žiadnym spôsobom nebol priblížený odklon napadnutého rozhodnutia krajského súdu od predmetného
rozhodnutia. Takýto spôsob označenia existujúcej praxe dovolacieho súdu na odôvodnenie prípustnosti

dovolania v žiadnom prípade nepostačuje.

28. Žalobcovia 1/ a 2/ namietajú, že výkonom dobrovoľnej dražby došlo k zásadnému porušeniu práva
na rešpektovanie obydlia, zároveň uvádzajú, že pre porušenie tohto práva nie je dôležité, či v predmetnej
nehnuteľnosti majú žalobcovia prihlásený trvalý pobyt alebo nie, pričom poukázali na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/279/2012. Dovolací súd poznamenáva, že v cit. rozhodnutí sa najvyšší
súd zaoberá všeobecne tým, čo sa považuje za obydlie, avšak vychádzajúc už z vyššie uvedených
zákonných požiadaviek prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, dovolatelia
neuviedli právnu otázku, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť.

29. Pokiaľ namietajú nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadom riadneho doručovania a jeho
záveru o riadnom doručení jednotlivých zásielok poukazujúc pritom na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/233/2010, dovolací súd uvádza, že v prípade, ak majú žalobcovia 1/ a 2/ na mysli
odklon od tohto cit. rozhodnutia, odvolací súd sa od záverov prijatých v tomto rozhodnutí neodklonil.
Naopak zisťoval, či bolo vykonané náhradné doručenie, uplatnila sa fikcia doručenia a zároveň zistil,

že žalobkyňa mala vedomosť o termíne oceňovania nehnuteľnosti. Rovnako odvolací súd uviedol, že
žalobcom bola viackrát doručená výzva na ocenenie nehnuteľnosti, žalobkyňa samotná požiadala o
preloženie termínu ocenenia nehnuteľnosti z dôvodu, že sú v nej ubytovaní hostia, a to mailom 14.
júla 2013. Námietka žalobcov 1/ a 2/ o nevedomosti žalobcov s oceňovaním nehnuteľnosti je preto
nedôvodná. Dovolací súd zároveň dodáva, že zisťovanie, či sa osoba v mieste doručovania zdržiava

je otázkou skutkovou.

30. Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasia so záverom odvolacieho súdu, že konanie žalovaného 2/, konajúceho v
menezáložcu,pripredajizálohuzodpovedalokonaniusnáležitoustarostlivosťouvzmysle§151mods.8
Občianskeho zákonníka, pričom poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/89/2017, ktorý

uviedol, že „pri predaji zálohu má záložný veriteľ postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh
predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných
podmienok v cene a mieste predaja zálohu." Dovolací súd uvádza, že posúdenie, či žalovaný 2/
postupoval s náležitou starostlivosťou a či predal záloh za cenu, za ktorý sa predmet zvyčajne predáva,
nie je právnou otázkou, ale skutkovou.

31. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobcovia 1/ a 2/ v podanom dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a/
CSP nevymedzili, resp. nesprávne vymedzili rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odkloniť
odvolací súd. Preto dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Ak by dovolací súd
postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu.

32. Dovolatelia v prevažnej časti dovolania v podstate namietajú správnosť skutkových zistení súdov
ako výsledok hodnotenia dôkazov. Nesprávne zistenie skutkového stavu ale nezakladá prípustnosť
dovolania a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať
skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací

súd (§ 442 CSP). Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnajrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017).

33. Napokon dovolací súd uvádza, že žalobcovia 1/ a 2/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali
aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, avšak v dovolaní neuviedli právnu otázku, ktorá by bolo v
rozhodovacej praxi riešená rozdielne a ani neuviedli rozhodnutia, v ktorých vidia rozdielnu rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu.

34. Za týchto okolností dovolací dôvod nebol dovolateľmi vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až
§ 435 CSP. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcov 1/ a 2/ odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP (§ 420
písm. f/ CSP) a § 447 písm. f/ CSP (§ 421 CSP).

35. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.