Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. marec 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/155/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816202064
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5816202064.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a
členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: F. E., nar. XX.
XX. XXXX, bytom U. M. XXXX/X, D. X., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody 2
044,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k.

5C/72/2016-314 zo dňa 21. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe vyhovel (výrok I.), ako aj vo výroku o náhrade trov
prvoinštančného konania (výrok III.), p o t v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II), odvolaním nenapadnutom, p o n e c h
á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2 044,51
eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 15. 07. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti, pokiaľ žalobca požadoval úroky z omeškania od 30. 04.
2016, žalobu zamietol a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 15 ods. 1 a § 18 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané proti žalobcovi povereným
príslušníkom policajného zboru Okresného riaditeľstva PZ SR v Ružomberku a trestné konanie bolo
následne zastavené uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline zo dňa 09. 04. 2013 z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod pre postúpenie veci. Na základe toho potom súd prvej
inštancie dospel k presvedčeniu, že zodpovedným orgánom konajúcim v mene štátu v tomto prípade je
ministerstvo vnútra, aj keď pôvodne zo strany prokurátora došlo k zamietnutiu sťažnosti žalobcu proti
uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo napokon k podaniu obžaloby v tomto prípade nedošlo. Obhajca

žalobcu v trestnom konaní prevzal rozhodnutie o zastavení trestného stíhania dňa 29. 04. 2013, a preto,
ak podal žalobu na súde dňa 29. 04. 2016, urobil tak v trojročnej premlčacej lehote, a preto súd prvej
inštancie neprihliadol ani na námietku premlčania vznesenú zo strany žalovanej. Podľa názoru súdu
prvej inštancie došlo i k splneniu podmienky podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže žalobca
v priebehu konania podal žiadosť na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom, a to dňa 17.
10. 2019, pričom až do rozhodnutia súdu žalovaná žiadnym spôsobom na túto žiadosť nereagovala, a

teda jej nevyhovela. Pri určení výšky náhrady škody vychádzal z úkonov obhajoby v priebehu trestného
konania, ktoré následne vyhodnotil pod bodom 29. dôvodov napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodovaníonárokunanáhradutrovkonaniavychádzalzust.§255ods.1CSPasprihliadnutímnapomerúspechu,
resp. neúspechu účastníkov v konaní priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaná. Žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť dôvodiac tým, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil vec. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca si nesplnil
hmotnoprávnu podmienku predbežného prerokovania svojho nároku pred podaním žaloby o náhradu
škody na príslušnom súde v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nesprávne súd v

tomto konaní i vyhodnotil otázku pasívnej legitimácie. Vzhľadom na skutočnosť, keď prokurátor zamietol
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia, neboli naplnené zákonné predpoklady podľa
§ 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona a ministerstvo vnútra v tomto prípade nemôže byť orgánom
príslušnýmnakonanievtejtovecibezohľadunato,čiprokurátorpodalalebonepodalobžalobuvtrestnej
veci na navrhovateľa, keďže nesplnenie čo i len jednej z uvedených podmienok v citovanom zákonnom
ustanovení má za následok, že príslušnosť Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene

Slovenskej republiky je vylúčená. V priebehu konania namietala i účelnosť úkonov právnej služby zo dňa
08. 06. 2010, 29. 06. 2010, 29. 11. 2010 a 28. 11. 2012 označených ako preštudovanie vyšetrovacieho
spisu na Obvodnom oddelení PZ v Ružomberku spolu s režijným paušálom, pričom tieto úkony nemožno
považovať za úkony právnej služby v zmysle vyhlášky MS SR č. 644/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. Podľa jej názoru je zaujímavé aj to, že žalobcovi síce boli

vyúčtované trovy konania dňa 19. 11. 2011 a 30. 04. 2013, avšak tieto mal žalobca uhradiť až 29. 04.
2016, teda v ten istý deň ako bývalý právny zástupca žalobcu doručil prvoinštančnému súdu žalobu o
náhradu škody, čo je zároveň aj posledným dňom premlčacej lehoty na uplatnenie žalobcovho nároku.
Nesprávne podľa jej názoru súd priznal i úroky z omeškania, a to z dôvodu, že v predmetnej veci nebolo
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu určené, že žalovaná je povinná uhradiť žalobcovi určitú

sumu, a preto sa ani nemohla dostať do omeškania.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Poukazoval na to, že svojou žiadosťou zo dňa 05. 10. 2011 prostredníctvom predchádzajúceho zástupcu
požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorú žalovaná prevzala

dňa 17. 10. 2019, pričom na túto žiadosť žiadnym spôsobom nereagovala a ani v konaní vystupujúci
štátny orgán nenamietol svoju pasívnu legitimáciu a nepostúpil vec, teda podľa neho, príslušnému
orgánu a ani ho na tento prípadný nedostatok neupozornil. Na základe toho potom aj takýto údajný
nedostatok žaloby neodstránil z dôvodu nekonania žalovaného orgánu. Zvolenie obhajcu v trestnom
konaní bolo jeho ústavným právom, pričom z trestného spisu je zrejmé, aké konkrétne úkony právnej

služby pre neho advokát vykonal, za čo si aj vyúčtoval odmenu vo výške 2 044,51 eur. Túto škodu
žalovaný riadne a včas nerozporoval pri svojom prvom procesnom úkone v tomto civilnom sporovom
konaní a prakticky sa nevyjadroval k skutkovému stavu veci, ani k právnemu posúdeniu. Súčasné
námietky sú preto podľa jeho názoru bezdôvodné a sú dôkazom neznalosti platnej súdnej judikatúry.
Žalovaná podľa jeho názoru v tomto konaní nepreukázala existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. b/, d/, h/ CSP, hoci tvrdila existenciu týchto odvolacích dôvodov.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379, § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Pokiaľ išlo o vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany odvolateľa v priebehu odvolacieho
konania neboli tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal prvoinštančný súd v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia.

6. Tak ako to napokon správne konštatuje i súd prvej inštancie v dôvodoch pod bodom 32. rozsudku
v priebehu konania žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ktorá žiadosť bola doručená 17. 10. 2019, pričom ústredný orgán na túto

žiadosť žiadnym spôsobom nereagoval, a preto i odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie
dospel k presvedčeniu, že tento nedostatok bol v priebehu konania zo strany žalobcu odstránený a na
námietku žalovanej v tomto smere neprihliadol.7. Správne postupoval súd prvej inštancie i pri posúdení otázky konajúceho orgánu v tejto veci s
prihliadnutím na ust. § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z., tak ako to zdôvodnil v bodoch 21.
a 22. dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd taktiež v celom rozsahu

stotožnil. Ak aj prokurátor v počiatočnom štádiu trestného konania (vznesenie obvinenia) zamietol
sťažnosť žalobcu proti uzneseniu povereného príslušníka policajného zboru, je zrejmé, že v tom čase
vychádzal a prakticky vždy vychádza z tvrdených (nepreukázaných) skutočností, z ktorých spravidla
nemožnoustáliťjednoznačnýzáverotom,čisaskutokstal,resp.čijetrestnýmčinom,resp.priestupkom.
Na druhej strane pokiaľ napokon dôjde k záveru, že je potrebné trestné stíhanie zastaviť, čím prakticky

zamedzujevznikuďalšejprípadnejškodynastranedotknutejosoby,nemožnopodľanázoruodvolacieho
súdu od neho spravodlivo požadovať, aby zodpovedal za škodu, ktorá v súvislosti s prípravným konaním
vznikla, a preto i odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že v
tomto konkrétnom prípade je ústredným orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR.

8. Ak v ďalšom žalovaná namietala výšku škody v súvislosti s vykonanými úkonmi právneho zástupcu

- advokáta v súvislosti s preštudovaním vyšetrovacieho spisu, tu je potrebné poukázať na ust. § 14
ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., z ktorého vyplýva, že za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené
v odsekoch 1 až 5, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Je
teda zrejmé, že ani vyhláška o odmenách a náhradách advokátov neupravuje všetky prípadne účelne
vynaložené náklady, ktoré súvisia s prejednávanou vecou a podľa názoru odvolacieho súdu i tu je

potrebné vychádzať z okolností konkrétneho prípadu a postupovať obdobne ako napr. pri porade s
klientom, a preto ani na túto námietku zo strany žalovanej odvolací súd neprihliadol, lebo je toho názoru,
že sa v tomto prípade nejednalo o svojvoľné a neúčelné študovanie spisu s prihliadnutím na charakter
podozrenia z trestnej činnosti.

9. Správne postupoval súd prvej inštancie pri posudzovaní úrokov z omeškania, keď za počiatok
omeškania považoval nasledujúci deň po doručení žaloby, lebo už od tohto momentu mala žalovaná
možnosť zvážiť svoj ďalší postup aj napriek tomu, že jej nebol doručený návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom už aj z jej postoja v priebehu celého konania bolo zrejmé,
že nemienila žiadosti žalobcu vyhovieť, a preto odvolací súd, tak ako je vyššie uvedené, rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny aj v tejto časti potvrdil.

10. Vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšnej časti zamietnutá (II.), odvolaním nenapadnutom,
zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

11. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s použitím ust. § 396 ods. 1
CSP a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).