Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/309/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210164
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2111210164.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek
senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcov: 1. Ing. Q. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, U., 2. Z. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXXX/XX, U., obaja
právne zastúpení: Ružička Csekes s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra SR, Pribinova 2,

Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č.k. 16C/69/2011-543 zo dňa 7. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a
c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol, žalovanému náhradu trov

konania nepriznal a rozhodol tak, že o vrátení zvyšku preddavku zloženého na trovy znaleckého
dokazovania pod položkou D14a6412 bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Predmetom sporu
je určenie, že žalovaný svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia MV SR
zodňa17.07.2003oceláchpolicajnéhozaistenianeoprávnenezasiaholdoprávanasúkromnýarodinný
život žalobcov. Domáhali sa ďalej zaplatenia sumy 250.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch a zaplatenia čiastky 2.865,07 eura titulom náhrady škody. Svoj nárok odôvodnili tým, že dňa

08.10.2010 v čase asi o 14,00 hod. na Kollárovej ul. č. 31 v Trnave v budove KR PZ, kancelária č. 704
siedme poschodie, počas rozhodovania o väzbe obvineného, ich syna Q. U. potom, ako bolo vynesené
rozhodnutie sudcu o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby sa rozbehol k oknu miestnosti, cez ktorého pravú
časť vyskočil tak, že oboma rukami sa zaprel o parapetnú dosku, hlavou rozbil sklenenú výplň, padol z
okna budovy a jeho telo dopadlo na kamennú terasu na úrovni druhého poschodia, v dôsledku ktorých
devastačných zranení zomrel. Tým došlo nielen k porušeniu nariadenia MV SR zo dňa 17.07.2003 o

celách policajného zaistenia, ale i zásahu do osobnostných práv žalobcov - k porušeniu ich práva na
súkromný život, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život.
1.1. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.
- ďalej aj OZ - § 11, § 12, § 13, § 415, § 420, § 442 ods. 1, 2), ustanoveniami zákona č. 514/2013 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (§ 3 ods.
1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 17 ods. 2)

a o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP, keď úspešný žalovaný si náhradu trov konania
samostatným návrhom v zmysle § 151 ods. 3 neuplatnil, preto mu ju súd prvej inštancie nepriznal.
1.2. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po vykonanom výsluchu účastníkov, výsluchu svedkov
(Z. N., N. T., R. D., J. Y., Bc. I. Q., C. H., I. Y.), nariadil znalecké dokazovanie znalcami Mgr. Beátou
Hollou, znalkyňou z odboru zdravotníctva a farmácie, MUDr. Norbertom Moravanským, PhD., znalcom
z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo (toxikológia, alkohológia, sérohematológia),

znaleckým dokazovaním RNDr. Kataríny Klepáčovej, znalkyne z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné
písmo a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.1.3. Po páde nebohého syna žalobcov z okna dňa 08.10.2010 bola vykonaná kontrola na postup
príslušníkov PZ v súvislosti s plnením úloh vo vzťahu k pádu obvinenej osoby Q. U. zo siedmeho
poschodiabudovyKRPZTrnava,ktoránezistilaporušenieinternýchpredpisovzostranypríslušníkovKR

PZ Trnava, eskorta prebehla v súlade s nariadením MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb a na základe
správania obvineného nebolo potrebné prijať žiadne opatrenie na obmedzenie jeho pohybu a nedalo
sa predpokladať uvedené konanie obvineného, pričom príslušníci KR PZ ihneď po vyskočení z okna
zabezpečili privolanie lekárskej pomoci. Reakcia Q. U. bola neočakávaná a rýchla, nikto z prítomných
mu nedokázal v jeho konaní zabrániť.

1.4. Zo znaleckého posudku č. 1/2013 Mgr. Beáty Hollej, z odboru zdravotníctvo a farmácia vyplýva,
že u poškodeného Q. U. bolo vykonané skríningové imunulogické vyšetrenie moču. Kvalitatívne
vyšetrenie krvi metódou tenkovrstvovej chromatografie krvi bolo s výsledkom prítomný metamfetamín,
amfetamín, ostatné negatívne. V krvi bol prítomný metamfetamín v množstve 1,63 mikrogramu/
mililiter. Metamfetamín pervitín je psychotropná látka schopná spôsobiť odstránenie únavy, zrýchlenie
myslenia, zvýšenú schopnosť komunikácie, zhovorčivosť, pocit veľkého množstva energie, no po

odznení účinkov je tu ovplyvnenie motoriky, pocit prenasledovania a ohrozenia, agresivita, halucinácie,
depresia, psychóza, ktorá môže viesť k samovražedným sklonom a má vysoké riziko závislosti. Hlavné
príznaky účinku miznú za 8-24 hodín. Z tela sa vylučuje močom z 53% v nezmenenej forme počas
viacerých dní. Je dokázateľný 4-5 dní po konzumácii dávky, pri opakovanom dlhodobom užívaní
sa v moči dá dokázať 7-14 dní. Obvinený spočiatku odmietal stravu a to 6x, čo zodpovedá dvom

dňom. Či nebohý užíval metamfetamín pravidelne, alebo jednorazovo sa potvrdiť ani vyvrátiť nedá,
ale metamfetamín požitý jednoznačne bol. Čo sa týkalo alkoholu, tu sa jednalo o zbytkový alkohol.
ZnalecMUDr.NorbertMoravanský,PhD.vosvojomznaleckomposudkuč.30/2015uviedol,že metódou
plynovej chromatografie bola stanovená koncentrácia etanolu vo výške 0,19g/kg/promile a len na
základe tohto nie je možné vykonať relevantný spätný prepočet koncentrácie alkoholu v krvi v časovom

odstupe pred smrťou. Nie je možné určiť, či poškodený v čase smrti vylučoval alkohol. Zo znaleckého
posudku RNDr. Kataríny Klepáčovej z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo, súd prvej inštancie
zistil, že pravosť podpisov vyhotovených k priezvisku poškodeného Q. U. na záznamoch o odmietnutí
stravy osoby umiestnenej v CPZ dňa 07.10.2010 a dňa 08.10.2010 nie je možné posúdiť z dôvodu
nevyhovujúcich a veľmi ťažko spracovateľných porovnávacích podpisov poškodeného, ako aj veľmi

ťažko spracovateľných predmetných sporných podpisov. Poukázala na výskumy preukazujúce vplyv
metamfetamínu, na písomný prejav osôb s akútnou prítomnosťou tejto látky.
1.5. Súd prvej inštancie poukázal na zodpovednosť žalovaného v zmysle § 5 ods. 1,3 nariadenia MS
SR zo dňa 17.07.2003 o celách policajného zaistenia, na to, že výsluch sa neuskutočňoval v objekte
súdu, ale v budove polície, ktorá bola sudcovi poskytnutá na rozhodovanie, nejedná sa ani o súdne

konanie (kde justičná stráž v zmysle zák.č . 4/2001 Z. Z. zabezpečuje nerušené súdne konanie, ochranu
a poriadok bezpečnosti v súdnych objektoch), ale o prípravné konanie. Z toho je odvodená pasívna
legitimácia žalovaného z hľadiska posúdenia subjektu, voči ktorému má prípadný nárok smerovať,
ktorá skutočnosť však bez ďalšieho neznamená zodpovednosť tohto subjektu, t. j. žalovaného bez
preukázania zákonom stanovených podmienok, vyplýva z nej však skutočnosť, že žaloba nemôže

smerovať voči inému subjektu, v danom prípade súdu, ktorý rozhodoval o väzbe.
1.6. Dospel však k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti ich
nároku. Pri nároku na náhradu škody (§§ 415, 420, 445 OZ) a nemajetkovú ujmu (§§11, 13 OZ), ktorá
podlieha osobitnej úprave a režimu, je potrebné preukázať protiprávnosť (neoprávnenosť) zásahu. Pre
úspešnosť nároku žalobcov je potrebné splnenie zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorého aplikáciu odôvodnil § 1
ods.2 OZ (keďže z hľadiska uplatňovaného nároku sa jedná o zásadu lex specialis, potom aplikácia
je ustanovení Občianskeho zákonníka vylúčená) a to 1. preukázanie nesprávneho úradného postupu,
resp. existencia nezákonného rozhodnutia 2. preukázanie vzniku škody a jej kvalifikované vyčíslenie
a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z. absentuje základná podmienka predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 ods. 1
zákona a akékoľvek nesprávne alebo protiprávne konanie na strane žalovaného.
1.7. Pokiaľ ide o prvý nárok, že žalovaný svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní
nariadenia MV SR zo dňa 17.07.2003 o celách policajného zaistenia neoprávnene zasiahol do práva
na súkromie a rodinný život žalobcov, tento nie je dôvodný. V danom prípade určenie protiprávneho

konania žalobcu samostatným výrokom nemá právny význam. Žalobcovia nepreukázali naliehavý
právny záujem na takomto určení a vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby v celom rozsahu z dôvodu
nepreukázania zodpovednosti je žaloba i v časti plnenia neopodstatnená. Nebolo preukázané, že by na
strane žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu a porušeniu, resp. k nerešpektovaniu nariadenia MVSR zo dňa 17.07.2003. Súd nepovažoval za dôvodný ani nárok z titulu nemajetkovej ujmy a náhrady
škody, spočívajúcej v nákladoch pohrebu. Zákon v súvislosti s ochranou osobnosti zahŕňa aj právo na
súkromie, avšak neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý

je neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osoby. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca,
najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov
dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo

stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani materiálnu ani nemateriálnu satisfakciu, b) opodstatňujú len
nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak materiálnu, ako aj nemateriálnu satisfakciu. Posudzuje sa
tu však objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj
každá iná fyzická osoba. Podstatou osobnosti sú vzťahy k vnímaným skutočnostiam, druhým ľuďom, ku
kultúrnym a spoločenským hodnotám, aktuálnemu stavu spoločensko-politického prostredia k blízkemu
okoliu, k rodine. Ich protiprávne narušenie zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva

na súkromie a rodinný život, ako imaginárne zložky osobnosti fyzickej osoby. Pre uplatnenie práva
prvou podmienkou je protiprávnosť zásahu zo strany tretej osoby do práva na súkromie a rodinný život
pozostalých žalobcov. Druhou podmienkou je danosť príčinnej súvislosti medzi zásahom a vznikom
nemajetkovej ujmy na súkromí fyzickej osoby. Pokiaľ je aj potrebné posudzovať vzťah podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., nárok je uplatňovaný v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a tu je potrebné

vychádzať z ustálenej judikatúry a výkladu zásahu do osobnostných práv v prípade uplatnenia takéhoto
nároku. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný neporušil právnu povinnosť uloženú mu nariadením
MV SR zo dňa 17.07.2003, resp. akúkoľvek inú povinnosť. Zo záverov znaleckých posudkov vyplýva,
že poškodený bol závislý na požívaní látky metamfetamín, ktorú skutočnosť aj sám priznal, užíval
ju dlhodobo a pravidelne. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by počas zadržania

poškodeného mu boli dávané omamné látky alebo alkohol, v dôsledku čoho u poškodeného došlo
k odmietaniu stravy a v neposlednom rade sa mohli prejaviť i samovražedné sklony. Pre splnenie
podmienok na náhradu škody predovšetkým nebolo zistené a preukázané zavinenie žalovaného a
potom nemôže byť daná príčinná súvislosť vo vzťahu k následku, t.j. k úmrtiu poškodeného. Ani
nariadenie o celách policajného zaistenia nemá za následok absolútnu zodpovednosť za poškodeného.

Zodpovednosť sa týka jeho ochrany z vonkajšieho prostredia (zo strany tretích osôb). Bolo preukázané,
že reakcia poškodeného bola neočakávaná a rýchla, nedala sa predpokladať. Za okolností, za ktorých
k udalosti došlo (rýchlosť konania, jeho nečakanosť, rozmery miestností, postava poškodeného i jeho
vedomosť o tom, v akej výške sa nachádza, vplyv omamnej látky na jeho správanie) nie je možné
konštatovať, že by prítomní príslušníci polície porušili akúkoľvek povinnosť vo vzťahu k ochrane

poškodeného a jeho života. Jeho konaniu nemohli objektívne zabrániť, keď nebolo preukázané žiadne
zavinenie a protiprávne konanie zo strany žalovaného. Preto nebola splnená podmienka zodpovednosti
za škodu a to protiprávne konanie žalovaného, jeho zavinenie či zanedbanie povinnosti pracovníkov
žalovaného. Naopak, sám poškodený konal v rozpore s § 115, § 420 OZ, keď konal tak, aby došlo
k jeho smrti. V danom prípade sa jednalo o neočakávanú udalosť, ktorej objektívne nebolo možné

zabrániť. Obmedzenie poškodeného v pohybe (nasadenie pút, prípadne iné obmedzenie) nie je v
každomprípadepridanomúkonezákonnoupovinnosťoužalovanéhopredovšetkýmzasituácie,kedybol
poškodený pokojný a použitie tohto prostriedku nebolo nevyhnutné. Vzhľadom na nečakanosť správania
poškodeného, postup príslušníkov žalovaného nemožno hodnotiť tak, že nevykonali všetky úkony k
tomu, aby ku škode nedošlo. Ich ochrana nespočíva v tom, že zabránia sebapoškodeniu chráneného

subjektu v situácii, ktorú nie je možné za žiadnych okolností predpokladať. Ustanovenie § 415 OZ, o
ktoré žalobcovia svoj nárok opierajú, sa vzťahuje na všeobecnú povinnosť predchádzať škode na zdraví,
živote a majetku, teda vzťahuje sa na každý subjekt, ktorý v súlade s týmto ustanovením zákona sám
nekonal. Jeho konanie potom nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý takejto škode ani pri vynaložení
všetkého úsilia objektívne zabrániť za danej situácie nemohol.

1.8. Zodpovednosť za škodu môže byť založená na objektívnom i subjektívnom princípe. V prípade
subjektívneho princípu sa vyžaduje existencia zavinenia a pripúšťa sa exkulpácia, t.j. zbavenie sa
zodpovednosti vyvinením, napríklad podľa § 420 ods. 3 OZ sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže,
že škodu nezavinil. Objektívnej zodpovednosti je možné sa zbaviť liberáciou za podmienok stanovených
zákonom, napríklad § 420a ods. 3 OZ. Dôkazné bremeno preukázania protiprávnosti úkonu spočíva na

poškodenomaprotiprávnekonaniemusíbyťpoškodenýmpreukázané.Pretobolopotrebnékonštatovať,
že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, ich tvrdenie bolo vyvrátené vykonaným dokazovaním a preto
bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Čo sa týka trov konania, úspešný žalovaný si náhradu trov
konania neuplatnil, preto mu súdom nebol priznaná.2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade (v ich mene ich
právny zástupca), ktorí poukázali na § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keďže konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie subsumoval
zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Žiadnym spôsobom (okrem citácie príslušných zákonných ustanovení) neobjasnil, na základe akých
úvah podriadil nárok žalobcov pod tento právny predpis. Preto rozsudok považujú za nepreskúmateľný

a nepresvedčivý, keďže došlo k chybnému postupu súdu, ktorý v konečnom dôsledku znemožnil
realizáciu procesných práv žalobcov - argumentovať v odvolaní. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
je judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci .... (R 111/1998). Argumentovali, že vo vzťahu k nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 250.000,- eur je zodpovednosť žalovaného v zmysle § 11, § 13 OZ a
zodpovednosť za náhradu škody (náklady spojené s pohrebom podľa § 415, § 420 ods. 1 a § 449 ods.

2 OZ v spojení s ustanovením § 21 OZ).
2.1. V tom prípade neoprávneným zásahom bolo to, že v čase, keď bol syn žalobcov pozbavený
osobnej slobody, príslušníci policajného zboru vykonávajúci jeho eskortu nezabezpečili ochranu jeho
života a zdravia ako najdôležitejšieho základného ľudského práva garantovaného tak Ústavou SR, ako
aj európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor - článok 8), v

dôsledku čoho došlo k strate jediného syna žalobcov a tým aj k neoprávnenému zásahu do osobnostnej
zložky ich súkromia. V danom prípade je irelevantné, či žalovaný porušil nariadenie Ministerstva vnútra
SR zo 17.07.2003 o celách policajného zaistenia, všeobecnú preventívnu povinnosť (§ 415 OZ),
prípadne inú povinnosť, uloženú osobitným právnym predpisom. Aplikáciu Zákona o zodpovednosti za
škodu v danom prípade úplne vylúčili, pretože tu ide o konanie, resp. opomenutie konania žalovaného,

v dôsledku ktorého došlo k zásahu do práva žalobcov na súkromie a nejde o nesprávny postup podľa
§ 9 a nasl. zákona. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na zodpovednosti štátu, ktorá ale
prichádzadoúvahyvprípadochnesprávnehoúradnéhopostupuatoakorgánuverejnejmoci,(i)neurobil
určitý úkon alebo nevydal rozhodnutie v zákonnej lehote (ii), bol nečinný (iii), spôsobil zbytočné prieťahy
v konaní alebo (iiii) urobil nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických alebo

právnických osôb. V kontexte prípadov (i až iiii) ide o procesnú činnosť v zmysle zásady rýchlosti, čo
nemožnovykladaťextenzívne,tzv.naakýkoľveknezákonnýzásahzostranyorgánuverejnejmoci.Podľa
§ 9 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti za škodu „právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda“. Za nezákonný zásah je
možné považovať ustanovenia § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu a aplikovať iba v prípadoch, ak

tento zásah bol namierený voči poškodenému. V danom prípade však zásah nebol namierený priamo
voči žalobcom, ale voči nebohému Q. U., preto je aplikácia Zákona o zodpovednosti za škodu na daný
spor vylúčená. Vzhľadom na vyššie uvedené, je na spor nevyhnutné použiť analógiu legis podľa § 853
ods. 1 OZ v spojitosti s ustanovením §§ 11, 13 a nasl. OZ. Poukázali na to, že aplikácia zákona o
zodpovednosti za škodu nebola uskutočnená ani súdmi, ktoré riešili právne rovnaké veci ako predmetný

spor v prospech žalobcov (rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 6C/836/2007 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu Žilina č.k. 5Co/232/2010, rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 16C/205/2008 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu Žilina č.k. 8Co/333/2012), pričom ani v jednom z týchto prípadov nebol nárok
odôvodnený zákonom č. 514/2003 Z.z.. Nakoľko súdy v týchto prípadoch vyhoveli nárokom žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a § 13 OZ, napadnutý rozsudok koliduje s konštantnou

rozhodovacou praxou (I.ÚS/335/06, IV.ÚS/49/06).
2.2. Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, interpretoval ustanovenia Zákona o
zodpovednosti za škodu, ktorý na uvedený prípad nedopadá, namiesto ustanovení § 11, § 13 a § 415,
420 a nasl. OZ. Odchýlil sa od rozhodovacej praxe všeobecných súdov v rovnakých právnych veciach
a to bez náležitého odôvodnenia, čo samo osebe spôsobuje vady rozsudku podľa § 220 CSP.

2.3. Uplatnil tiež odvolací dôvod podľa § 365 písm. f) CSP, keďže súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie zamietol žalobu
preto, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť a reakcia poškodeného na vyhlásené rozhodnutie bola
neočakávaná, rýchla, nedala sa predpokladať, nebohý bol závislý na užívaní metamfetamínu, mal
samovražedné sklony a ani vykonaná kontrola nezistila porušenie zákona.

2.4. K neočakávanému konaniu nebohého Q. U. namietali, že súd prvej inštancie to ustálil na základe
výsluchupríslušníkovpolícieprítomnýchpriudalosti,ktoríbolizodpovednízanebohéhoQ.U..Uviedli,že
k tomu, že žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť dospel súd prvej inštancie na základe výpovedí
svedkov Bc. I. Q. a C. H., príslušníkov polície, ktorí boli zodpovední za nebohého Q. U. a to aj za ochranujeho života a zdravia. Argument súdu (strana 20-21 rozsudku), že ochrana sa ho týkala len z vonkajšieho
prostredia - zo strany tretích osôb) je absurdný a neobstojí (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva v prípadoch samovraždy Keenan proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska,

Mižigarová proti Slovenskej republike). V oboch prípadoch Európsky súd pre ľudské práva konštatoval,
že došlo k porušeniu práva na život (článok 25 Dohovoru), pričom je irelevantné, na akom mieste
došlo k spáchaniu samovraždy. Čo sa týka neočakávanosti konania poškodených, príslušné orgány
verejnejmocianivtýchtoprípadochnepredpokladajú,žedôjdekspáchaniusamovraždy,avšakokolnosť
predvídateľnosti ich konania nebola a ani nemohla byť zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva

zohľadňovaná. Argumentovali, že udalosti zo dňa 08.10.2010 sa dalo predísť, a to nielen nasadením pút,
ale aj zabezpečením miestnosti prostredníctvom mreží alebo nerozbitnej fólie na oknách miestnosti, kde
sa uskutočňujú úkony trestného konania za prítomnosti obvinených. Napokon takýmto zabezpečením
by došlo aj k predchádzaniu prípadných útekov obvinených osôb. Poukázali na výpoveď svedka I. Y.,
sudcu rozhodujúceho o väzbe syna žalobcov, ktorý uviedol, že štandardne všetci obvinení majú putá.
Výsluchy sa nerobili na súde preto, že nemali na to dostatočne zabezpečené priestory a preto sa začali

robiť na polícii. Na oknách pritom nemusia byť iba mreže, keďže sú aj nerozbitné fólie. Poukázali na to,
že v danom prípade syn žalobcov, ktorý bol predvedený, nemal nasadené putá a miestnosť, v ktorej sa
rozhodovalo o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby, nebola dostatočne zabezpečená. V prípade, ak by boli
tieto opatrenia uskutočnené, teda ak by synovi žalobcov boli nasadené putá a okno by bolo zabezpečené
proti rozbitiu, možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že k jeho smrti by uvedeným spôsobom

nedošlo.
2.5. K závislosti od drog a samovražedným sklonom: Znalkyňa Mgr. Beáta Hollá v znaleckom
posudku č. 1/2013 potvrdila prítomnosť metamfetamínu v krvi syna žalobcov s tým, že s najväčšou
pravdepodobnosťou bol použitý pred umiestnením nebohého v cele policajného zaistenia (ďalej aj CPZ).
Žalobcovia spochybnili tento záver, keďže výpoveď ich syna je z roku 2007 a závery posudku č. 19/2014

znalkyne MUDr. Klaudie Čapkovej o jeho závislosti na drogách prevzala do posudku znalkyňa RNDr.
Katarína Klepáčová v súvislosti s posúdením pravosti podpisov nebohého na záznamoch o odmietnutí
stravy počas jeho pobytu v cele policajného zaistenia (ďalej len CPZ). Súd prvej inštancie tak uzavrel,
že nebohý bol závislý na drogách na základe nepriamych dôkazov. Poukázali ďalej na to, že súd prvej
inštancie v rozsudku z nevysvetliteľných dôvodov považuje za kruciálne potvrdenie závislosti nebohého

Q. U. na metamfetamíne, no znalkyňa Mgr. Beáta Hollá v znaleckom posudku č. 1/2013 potvrdila ako
nežiadúce účinky ovplyvnenie motoriky, pocit prenasledovania a ohrozenia, agresivitu a halucinácie,
ktoré sa však nezhodujú so správaním nebohého Q. U., nakoľko všetci svedkovia zhodne uviedli, že
bol pokojný a kľudný. Čo sa týka vedľajšieho účinku metamfetamínu - nechutenstva, pripomenuli, že
nebohý vážil 120 kg, čo v konečnom dôsledku nekorešponduje s vedľajším účinkom drogy. Ak by

nebohý bol závislý, ak by užíval metamfetamín pravidelne, aj nechutenstvo by sa u neho prejavilo,
v dôsledku čoho by jeho váha bola značne nižšia. Prítomnosť metamfetamínu bola dokázaná počas
pitvy syna žalobcov v jeho krvi (nie v moči), pričom podľa znaleckého posudku 1/2013 (strana 5) je
metamfetamín v biologickom materiáli (teda v krvi) dokázateľný 4-5 dní po konzumácii. Znalkyňa tiež
uviedla, že koncentrácia metamfetamínu 1,63 mikrogramu/mililiter, ktorá bola pri pitve nebohého Q. U.

preukázaná v jeho krvi, bola toxická. Súd prvej inštancie si osvojil hypotetické konštatovanie znalkyne o
požitímetamfetamínupredumiestnenímnebohéhoQ.U.doCPZbeztoho,abypresvedčivýmspôsobom
vylúčil, že sa tak mohlo stať počas jeho pobytu v CPZ. Poukázali na to, že ak v čase smrti bola hladina
metamfetamínu v krvi nebohého toxická, teda bol pod vplyvom tejto drogy, pri predpoklade, že bola
užitá pred umiestnením nebohého do CPZ, tento musel byť pri jeho vzatí do CPZ pod vplyvom tejto

drogy - intoxikovaný. Preto v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore, mal
byť k nemu privolaný lekár, okrem iného i za účelom vyjadrenia, či môže byť umiestnený v cele. Preto
Q. U. nesmel byť vôbec vyslúchaný a nemohol byť umiestnený do CPZ bez vyjadrenia lekára. Tu
potom došlo k ďalšiemu pochybeniu zo strany príslušníkov policajného zboru, za ktorých zodpovednosť
znáša žalovaný. V prípade, ak bol nebohý Q. U. pri vzatí do CPZ intoxikovaný, je to okolnosť, ktorá

nemôže predstavovať ospravedlnenie, resp. vysvetlenie udalostí, ku ktorým došlo 08.10.2010 a v
žiadnom prípade tento fakt nemožno interpretovať ako okolnosť vylučujúcu zodpovednosť žalovaného.
Naopak, v prípade prevzatia osoby ovplyvnenej návykovou látkou do CPZ je povinnosťou policajného
útvaru, aby vzhľadom na abstinenčné príznaky - samovražedné sklony, zabezpečil ochranu jeho osoby
pred sebapoškodením, rovnako aj tretích osôb, nakoľko konanie takejto osoby pod vplyvom drogy je

nevyspytateľné.
2.6. Ku kontrole postupu príslušníkov policajného zboru: Súd prvej inštancie svoj záver o neexistencii
porušenia povinnosti žalovaného oprel aj o výsledok kontroly vykonanej na postup príslušníkov
policajného zboru, keď nebolo zistené porušenie zákona ani interných predpisov zo strany príslušníkovpolicajného zboru a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave ČVS: ORP-3023/01-
TT-2010 bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin usmrtenia, ktoré bolo začaté po smrti nebohého Q.
U.. Tu žalobcovia poukázali na to, že kontrolujúci a kontrolovaný orgán sú totožní, kedy možno mať

rôzne pochybnosti o nezávislosti vykonanej kontroly. Súd prvej inštancie preto nemal prihliadnuť na
tento dôkaz, keďže ho nemožno považovať za nezávislý a nestranný. Okrem toho sa súd prvej inštancie
vôbec nezaoberal ani otázkou, prečo došlo k zmazaniu kamerových záznamov v CPZ a prečo nebola v
danom prípade nariadená súdna pitva nebohého Q. U.. Vzhľadom na nezvyčajnosť udalostí a prípadné
preukázanie legitímnosti konania príslušníkov polície, malo byť v záujme žalovaného uchovať kamerové

záznamyanariadiťsúdnupitvukneodkladnýmúkonom.Sprihliadnutímnaznaleckýposudokč.30/2015
vypracovaný znalcom MUDr. Norbertom Moravanským, PhD. sa mal tiež vysporiadať s tým, že ak bol
syn žalobcov pri vzatí do CPZ pod vplyvom alkoholu či drogy, tieto prejavy museli byť identifikovateľné aj
navonok. V takomto prípade príslušníci PZ nemali nebohého Q. U. vyslúchať, ani ho umiestniť do CPZ
a v prípade pochybností ho mali minimálne podrobiť dychovej skúške na prítomnosť alkoholu. Vo svetle
vyššie uvedených skutočností možno jednoznačne konštatovať, že žalovaný porušil svoju povinnosť

v zmysle nariadenia o celách, v dôsledku čoho došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva syna
žalobcov na život, čím došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcov na súkromie a rodinný život
a teda došlo k splneniu prvého atribútu ochrany osobnosti žalobcov. Poukázali na to, že čo sa týka
konkrétnych okolností, ktoré boli zo strany žalovaného porušené s ohľadom na zásadu iura novit curia,
žesúdsa malvysporiadaťaidentifikovaťporušenieprípadnýchinýchzákonnýchpovinností,ktoréneboli

uvedené v žalobe, avšak mohli by s vecou súvisieť, okrem iného aj zákon č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci a iné. Preto nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že došlo k takému
zásahu do práva žalobcov na súkromie, ktoré je objektívne a znamená nemajetkovú ujmu žalobcov, nie
je zásah možné odstrániť inak, ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy za spôsobenú škodu, ktorou je
strata jediného syna žalobcov. V danom prípade nemožno mať pochybnosť o príčinnej súvislosti medzi

neoprávneným zásahom žalovaného do práva žalobcov na súkromie a vzniku ich nemajetkovej ujmy,
nakoľko ak by žalovaný zabezpečil ochranu života nebohého Q. U., nezasiahol by do základných práv
žalobcov na súkromie, v čoho dôsledku by potom nedošlo ani k vzniku nemajetkovej ujmy. Reťaz príčin
a následkov je v tomto prípade priama. Na základe toho navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a ich žalobe v celom rozsahu vyhovel, najmä uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcom 250.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a sumu 2.865,07 eura z titulu
náhradyškodydotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Čosatýkatretiehovýrokurozsudku,spoukazom
na Nález Ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 30/2015, uverejneného dňa 14.06.2016 v Zbierke zákonov
pod č. 194/2016 žiadali, aby odvolací súd tento zmenil tak, že vracia zvyšok preddavku zložený na
trovy konania. Ak by odvolací súd uvedený rozsudok potvrdil, žiadali v súlade s ustanovením § 421

ods. 1 písm. b) CSP pripustiť proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie a nakoľko otázka, či
štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, je otázkou zásadného
právneho významu, ktorú otázku v odvolaní bližšie konkretizoval.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov písomne vyjadril, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť. Nesúhlasil s pripustením dovolania v predmetnej veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b)
CSP. Poukázal na to, že otázka pasívnej vecnej legitimácie štátu v prípadoch ochrany osobnosti je v
súdnej praxi ustálená (napríklad rozsudok NS SR 3 Cdo/201/2007 z 30.07.2008, sp. zn. 3 Cdo/134/2007
z 28.02.2008, 3 Cdo/176/2012 z 26.09.2013, uznesenie Ústavného súdu SR 1ÚS 137/07-15 zo dňa
23.08.2007) a preto nie je dôvod vyhovieť návrhu žalobcov vo veci dovolacej otázky, v ktorej navyše

absentuje jasnosť a zrozumiteľnosť.

4. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu písomne vyjadrili. Zotrvali na svojom odvolaní,
ktorému žiadali vyhovieť.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt.
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offona prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné z dôvodu nedostatočne vykonaného dokazovania a nesprávneho právneho posúdenia veci
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Senát odvolacieho súdu
toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj

CSP), ktorým bol zrušený predchádzajúci procesný predpis o konaní pred súdom - Občiansky súdny
poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni
2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého,
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie v tejto veci bolo podané ešte pred 1. júlom 2016,
podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania

odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, že podľa
§ 470 ods. 2 CSP procesné účinky odvolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované aj po 30. júni 2016. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež
zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného
práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem
vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP).

7. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/69/2011 je nárok

žalobcov voči žalovanému o ochranu osobnosti. Žalobcovia sa žalobou o ochranu osobnosti zo dňa 1
9.04.2011 domáhajú a) určenia, že žalovaný svojím konaním spočívajúcim v nerešpektovaní nariadenia
Ministerstva vnútra SR zo 17. júla 2003 o celách policajného zaistenia neoprávnene zasiahol do práva
na súkromný a rodinný život žalobcov; b) uloženia povinnosti žalovanému zaplatit' žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 250 000 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; c)

uloženia povinnosti žalovanému zaplatit' žalobcom náhradu škody v sume 2.865,07 eura do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

8. Skutkovým základom týchto nárokov je skutočnosť, že žalobcovia sú rodičmi Q. U., narodeného
XX.XX.XXXX, ktorý bol ich jediným spoločným dieťaťom. Dňa 08.10.2010 približne o 14,00 hod. sa syn

žalobcov nachádzal v budove Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave na Kollárovej ulici č.
31, keď bol predvedený pred sudcu prípravného konania I. Y. do kancelárie č. 704, nachádzajúcej sa na
siedmomposchodí.Tusarozhodovalooväzbeobvineného-synažalobcova sudcavyhlásilrozhodnutie
súdu o tom, že obvinený Q. U. sa berie do vyšetrovacej väzby. Po vyhlásení tohto rozhodnutia sa syn
žalobcov Q. U. náhle a nečakane rozbehol k oknu miestnosti, oboma rukami sa zaprel o parapetnú

dosku, hlavou rozbil sklenú výplň a následne padol z okna budovy na siedmom poschodí na kamennú
terasu v úrovni druhého poschodia, kde takto spôsobeným zraneniam podľahol.

9. Žalobcovia sa domáhajú predmetných nárokov preto, že príslušníci policajného zboru žalovaného,
ktorými bol syn žalobcov umiestnený do CPZ a ktorí predviedli syna žalobcov pred sudcu prípravného

konania, si nepočínali tak, aby k uvedenej samovražde ich syna neprišlo. Došlo tu k porušeniu práva
ich syna na život a práva na súkromie žiť ako rodina, čo v dôsledku uvedeného tragického následku
nie je možné.

10. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval pasívnu legitimáciu na strane žalovaného,

s ktorým záverom sa odvolací súd plne stotožňuje a na ňu nadväzuje, napokon pasívnu legitimáciu v
konaní nespochybnil ani sám žalovaný.

11. Syn žalobcov sa od svojho zadržania políciou nachádzal v cele policajného zaistenia. Právna úprava
cely policajného zaistenia je obsiahnutá v ustanoveniach § 42 až § 49 zákona č. 171/1993 Z.z. o

policajnomzboreavnariadeníMinistravnútraSRč.41/2003oceláchpolicajnéhozaistenia,t.j.rezortnou
podzákonnou normou. V konaní je potrebné zohľadniť celý režim cely a pobyt syna žalobcov v nej,
zamerať dokazovanie na to, ako prebiehal jeho pobyt v cele, prečo nie sú o tom kamerové záznamy, aké
bolovybaveniecely,umiestňovaniedocely,skýmprípadnesynžalobcovvcelebol,režimčistravovanie,výkon dozoru, vstup do cely a odovzdávanie umiestnenej osoby z cely, t.j. ako prebiehalo predvádzanie
osoby umiestnenej v cele.

12. Pred umiestnením osoby do cely jej policajt, ktorý vykonáva ochranu cely, odoberie veci, ktorými
by si mohla ohroziť vlastný život alebo zdravie, alebo zdravie a život inej osoby. V cele nesmú byť
také predmety, ktoré by mohli byť zneužité na ohrozenie života a zdravia umiestnenej osoby alebo
policajta (§ 45 zákona č. 171/1993 Z.z.), t.j. sleduje sa tu nielen ochrana policajta či inej osoby, ale i
osoby umiestnenej v cele, čo treba v tomto konaní rešpektovať vo všetkých súvislostiach. Cela môže

byť vybavená prostriedkami zvukovej a obrazovej techniky na zabezpečenie spojenia s policajtom (ako
tomu bolo v konkrétnom prípade ?), ktorý vykonáva ochranu cely. Stravovanie osoby v cele upravuje
ustanovenie § 81a citovaného zákona.

13. Právna úprava priamo uvažuje s rizikom možného pokusu o samovraždu umiestnenej osoby, preto
zákon priamo ukladá službu konajúcemu policajtovi urobiť potrebné individuálne opatrenia smerujúce k

ochrane zdravia a života (§ 48 zákona č. 171/1993 Z.z.). Bude na žalovanom, aby preukázal, ako si
uvedenú povinnosť počas obdobia, ako bol syn žalobcov v režime CPZ, splnil.

14. Zákonná úprava používaných techník pri obmedzení osobnej slobody osôb je upravená v piatom
oddiele tretej hlavy zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov „Použitie

donucovacích prostriedkov“. V tomto oddiele sú v § 50 taxatívne vymenované jednotlivé donucovacie
prostriedky, ktoré môže príslušník policajného zboru využiť. Okrem týchto nie je možné použiť žiadne
iné donucovacie prostriedky. V §§ 51 až 62 zákona č. 171/1993 Z. z. je použitie týchto taxatívne
vymenovaných donucovacích prostriedkov presne upravené, teda za akých podmienok je príslušníkom
policajného zboru povolené ich použiť, z čoho je potrebné vychádzať aj v tomto konaní a ustáliť použitie

pút počas celej doby syna žalobcov mimo cely policajného zaistenia.

15. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané predovšetkým na to, v akom
zdravotnom, fyzickom a duševnom stave sa syn žalobcov v čase udalosti nachádzal, úplne však pominul
zistiť a vykonať dokazovanie na to, v akých podmienkach syn žalobcov žil v cele policajného zaistenia

(ďalej len CPZ), akým bezpečnostným opatreniam sa musel podrobiť, aké bezpečnostné opatrenia bolo
potrebné dodržať pri jeho eskortovaní pred sudcu prípravného konania, nezameral sa na zistenie,
kde a s akými obmedzeniami sa mal a musel syn žalobcov ako osoba, u ktorej bola obmedzená
osobná sloboda, podrobovať, aké bezpečnostné opatrenia bolo potrebné dodržiavať, ktoré dodržané
boli, prípadne ktoré dodržané neboli.

16. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v konaní zistiť, či príslušníci policajného zboru v budove
polície kritického dňa postupovali v súlade s právnou úpravou vzťahujúcou sa na uvedené služobné
povinnosti, či postupovali v súlade s nimi a najmä vyporiadať sa s námietkami, ktoré sú obsiahnuté
v žalobe žalobcov, resp. i v samotnom odvolaní. Žalobcovia predovšetkým poukazovali na to, že ich

nebohý syn mohol uskutočniť uvedený pád z okna preto, že nemal putá, predovšetkým ale okná v
miestnosti, ktorá sa nachádzala na siedmom poschodí budovy polície neboli zabezpečené mrežami,
prípadne okná neboli opatrené nerozbitnými fóliami skiel.

17. Súd prvej inštancie tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí úplne pominul a vôbec sa s nimi

nevyporiadal, i keď sú v konaní ťažiskové (najmä nerozbitnosť okien) práve preto, že syn žalobcov
nemal na rukách putá, čo je odôvodnené tým, že mal podpisovať dokumenty a bol kľudný, avšak súd
prvej inštancie právnu úpravu na používanie pút neskúmal. Pritom vo výsluchovej miestnosti boli okná,
ktoré však neboli nerozbitné, resp. neboli zabezpečené proti ich rozbitiu a možnému sebapoškodeniu či
ublíženiu na zdraví iným, čo bolo pri uvedenej udalosti podstatné.

18. Uvedená skutočnosť bola významná a i v rámci vyšetrovacieho spisu OO PZ v Trnave ČVS:
ORP-3023/01-TT2010. Svedkovia vypočutí v predmetnom konaní zhodne uviedli, že konanie syna
žalobcov bolo náhle, neočakávané, prekvapujúce a potom, ako sa mu podarilo vyskočiť z okna, všetci
zostali prekvapení, prečo k tomuto činu došlo. Správanie sa syna žalobcov počas pojednávania bolo

pokojné, neprejavoval žiadne známky nervozity, agresivity, ani sklony k sebapoškodzovaniu až do
okamihu, keď sudca rozhodol o jeho vzatí do väzby. Dovtedy sedel na stoličke bez pút, no následne sa
rozbehol sa k oknu, z ktorého vyskočil. Svedok JUDr. Dušan Daňový, advokát syna žalobcov uviedol,
že už 29 rokov vykonáva povolanie advokáta a pozná policajné budovy po celom Slovensku, no privstupe do predmetnej výsluchovej miestnosti ho okamžite zarazilo, že táto miestnosť nie je zabezpečená
zvonku mrežami (zápisnica zo dňa 19.10.2010 - obdobne i svedok Y.). Vykonaná kontrola nezistila
porušenie právnych predpisov zo strany príslušníkov KR PZ Trnava, avšak aby sa predišlo ohrozeniu

života a zdravia osôb, s ktorými vykonáva Okresný súd Trnava úkony, ako i ohrozeniu života a zdravia
osôb prítomných pri týchto úkonoch, navrhli zvážiť zriadenie miestnosti pre potreby Okresného súdu
Trnava v priestoroch druhého poschodia budovy tak, aby to zodpovedalo požiadavkám stanoveným
pre výsluchovú miestnosť v zmysle Nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 41/2003 o celách policajného
zaistenia.

19. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie vyporiadať sa v konaní s námietkou, na ktorú
poukazovali žalobcovia, ale na ktorú vo svojej výpovedi poukázali i svedkovi Y. a Daňový, že na oknách
miestnosti, kam sa predvádzajú obvinené osoby, u ktorých sa zvažuje ich väzba, je potrebné zabezpečiť
nielen bezpečnosť osôb, s ktorými prichádzajú tieto do styku, ale aj bezpečnosť ich samotných. Preto
nie je možné úkony vykonávať v miestnosti, kde táto bezpečnosť nie je zaistená, napríklad i tým,

že sú tu zabezpečené nerozbitné sklá na oknách. K strate syna žalobcov došlo práve takýmto
nekonaním. Ak by okná boli opatrené mrežami, prípadne nerozbitnou fóliou, takéto konanie syna
žalobcov by neprichádzalo do úvahy, prípadne nebolo by úspešné a neprinieslo by taký následok, ako
v prejednávanom prípade.

20. Preto skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie, neboli zohľadnené v celej šírke,
pretože súd prvej inštancie úplne pominul námietky opakované v konaní, že synovi žalobcov malo byť
zabránené v jeho úmysle spáchať samovraždu aj tým, že na oknách sa prinajmenšom mali nachádzať
mreže, prípadne mali byť opatrené nerozbitnou fóliou a podobne. Keďže tomu tak nebolo, synovi
žalobcov sa spáchať samovraždu podarilo. Skutočnosť, že išlo o jeho rozhodnutie, že on sám sa takto

rozhodol, že išlo o nepredvídané a neočakávané konanie a podobne, je pravdivá, nie je však spôsobilá
vylúčiť skúmanie a ustálenie zodpovednosti žalovaného za tento následok za situácie, že po vyhlásení
rozhodnutia o vzatí do väzby, tento spáchal samovraždu vyskočením z okna, keďže ak by bol vyslúchaný
v miestnosti, kde by k tomuto (pre mreže či nerozbitnú fóliu na okne) dôjsť nemohlo, nenastal by taký
následok, k akému tu došlo.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci tiež znalecké dokazovanie znalkyňou Mgr. Beátou Hollou,
znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie toxikológia. Pretože pri pitve nebohého
obvineného bola zistená prítomnosť omamných látok - metamfetamínu v krvi poškodeného, súd

prvej inštancie sa pokúsil takto vyriešiť otázku, kedy ju nebohý požil, či to bolo pred umiestnením
v CPZ alebo neskôr. Znalkyňa pracovala s podkladmi z pitevného protokolu, kde skríningové
imunochemické vyšetrenie moču potvrdilo prítomnosť metamfetamínu - metamfetamín pozitívny.
Kvalitatívne vyšetrenie krvi metódou tenkovrstvovej chromatografie: v krvi prítomný metamfetamín,
amfetamín, inak negatívne. Bola vyšetrená krv tiež metódou plynovej chromatografie s hmotnostnou

detekciou - v krvi prítomný metamfetamín v množstve 1,63 mikrogramu/mililiter. Metamfetamín patrí do
skupiny látok psychotropných - pôsobiacich na duševnú činnosť, na duševný stav. Znalkyňa uzavrela,
že to, či obvinený Q. U. užíval metamfetamín pravidelne alebo sa jedná o jednorazovú dávku, nemôže
potvrdiť ani vylúčiť. Za jednoznačné stanovila, že metamfetamín požitý bol. Vyjadrila názor, že bol
požitý pred umiestnením menovaného v CPZ, čo dokazuje, že prvé dva dni odmietal stravu, ktorý záver

žalobcovia spochybňujú preto, že správanie ich syna pravidelné užívanie drog nepotvrdzovalo.

22. Pritom nik si v CPZ nevšimol a nezistil, že obvinený mal byť pod vplyvom drogy, ktorá sa v
jeho biologickom materiáli našla po smrti. Takéto skutočnosti nezistil ani sudca, prokurátor či obhajca
obvineného dňa 08.10.2010. Preto v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore

a článku 4 ods. 9 nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 41/2003 o CPZ nedošlo k vykonaniu lekárskej
prehliadky a zabezpečenia vyjadrenia lekára, či môže byť osoba umiestnená alebo ponechaná v cele
alebo či jej má byť poskytnutá prvá pomoc a zabezpečiť jej lekárske ošetrenie. Tieto skutočnosti mohli
mať na konanie syna žalobcov významný dopad.

23. Podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy SR (zákon č. 460/1992 Zb. - ďalej len ústava) každý má právo na život.
Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
23.1. Podľa čl. 15 ods. 2 ústavy nikto nesmie byť pozbavený života.23.2. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

24. Podľa čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor)
právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu
súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon
ukladá tento trest.
24.1. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života, obydlia a korešpondencie.
24.2. Podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,
musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili
osoby pri plnení úradných povinností.

25. Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý zdôrazňuje

rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť
a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a
3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu
aplikovateľnosť, pretože neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej
právnej sily.

26. Cieľom čl. 15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek svojvoľným
pozbavením života. Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný
zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými
i nedbanlivostnými trestnými činmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4

citovaného článku.

27. Formulácia ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože
neobsahuje odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom čl.
15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života.

Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný zbavený života.
Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred úmyselnými i nedbanlivostnými
trestnými činmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov podľa odseku 4 citovaného článku.

28. Účel a rozsah ochrany práva na život, ako aj práva nebyť pozbavený života je aj predmetom úpravy

medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské
orgány ochrany práva priznali vo všetkých svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie
ako jednému z najdôležitejších ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu
individuálnych ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 Dohovoru bol interpretovaný a aplikovaný takým
spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

29. Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z viacerých rozsudkov ESĽP
vo veciach: L. C. B. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94, rozsudok z 9. 6. 1998; Osman
proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28. 10. 1998; Cemil Kilic proti Turecku a
Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudok z 28.3.2000; Keenan proti

Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27229/95, rozsudok z 3. 4. 2001; Tanli proti Turecku, sťažnosť č.
26129/95, rozsudok z 10. 4. 2001; Calvelli a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17.
1. 2002; a iné. Ide predovšetkým o rozhodnutia týkajúce sa práva na život a jeho možného porušenia vo
viacerých oblastiach (policajné zadržanie, väzba, výkon trestu odňatia slobody, skládka odpadov, akcie
bezpečnostných zložiek štátu a pod.) vrátane porušenia zo strany tretích osôb na slobode, za čo môže

tiež niesť za určitých okolností zodpovednosť aj štát. Právo na život ako základné univerzálne právo
človeka sa opiera o čl. 12 ústavy, ktorý zdôrazňuje rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho
nedotknuteľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje
právo na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu.

30. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je najdôležitejšou medzinárodnou
ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších práv
človeka. „V rámci posudzovania možného porušenia článku 8 Dohovoru je vhodné odkazovať na článok
2 Dohovoru, ktorý požaduje od štátnych orgánov chrániť slabšie osoby, a to aj proti ich vlastnémukonaniu, ktorým ohrozujú svoj život “ (Keenan proti Spojenému Kráľovstvu, č. 27229/95, § 91, ESĽP
2001-III). Podľa súdu vnútroštátne orgány sú povinné zabrániť osobe ukončiť život v prípade, ak svoje
rozhodnutie neurobila slobodne a vedome (riadené konanie vedúce k následku smrti).

31. Článok 2 Dohovoru ukladá štátom povinnosť zdržať sa úmyselného a nezákonného zbavenia života,
ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život
vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: povinnosť chrániť život a povinnosť zabezpečiť
vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy (tzv.

procesná povinnosť).

32. Poskytnutie primeranej a dostatočnej nápravy v prípade zistenia porušenia pri čl. 2 Dohovoru
v zásade zahŕňa aj kompenzáciu za nemajetkovú ujmu (pozri napr. rozsudok vo veci Keenan proti
Spojenému kráľovstvu a rozsudok vo veci Mc Glinchey a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť
č. 50390/99 z 29. 4. 2003).

33. Povinnosť chrániť právo na život v zmysle článku 2 Dohovoru vyžaduje, aby sa uskutočnilo účinné
oficiálnevyšetrovanie,akbolijednotlivcinásilneusmrtení(synžalobcovzomrelnásilnou,nieprirodzenou
smrťou). Hlavným cieľom takéhoto vyšetrovania je zabezpečiť účinnú implementáciu vnútroštátneho
práva, ktoré chráni právo na život a zistiť zavinenie úmrtia, ku ktorému došlo. Orgány musia konať z

vlastnej iniciatívy bezprostredne po tom, ako sa o prípade dozvedeli. Nemôžu ponechať na iniciatíve
blízkeho príbuzného, aby podal formálnu sťažnosť alebo bral zodpovednosť za priebeh akéhokoľvek
vyšetrovania.Abybolovyšetrovanienamietanéhonezákonnéhousmrteniazamestnancamištátuúčinné,
môže byť všeobecne považované za nevyhnutné pre osoby zodpovedné a vykonávajúce vyšetrovanie,
aby boli nezávislé od tých, ktoré boli zúčastnené na udalosti. Uvedené znamená nielen absenciu

hierarchického a inštitucionálneho vzťahu, ale tiež reálnu nezávislosť. Objektívne vyšetrenie príčin
takejto udalosti môže viesť tiež k čiastočnej kompenzácii pozostalých a môže v konečnom dôsledku pre
nich znamenať aj čiastočnú satisfakciu.

34. V prerokúvanej veci nebolo vykonané zodpovedajúce vyšetrenie príčin smrti syna žalobcov, nebola

bezprostredne vykonaná jeho pitva, neboli zachované kamerové záznamy z CPZ a iné, rsp. súd prvej
inštancie nemal objektívne, nezávislé, nestranné, dôkladné a náležite rýchle vyšetrenie a objasnenie
okolností smrti k dispozícii, pretože vyšetrovanie vykonané políciou v konaní sp. zn. KR PZ Trnava č.
KRPZ-TT-OKS-253/2010 takéto atribúty nespĺňa.

35. Súd prvej inštancie pritom nárok žalobcov kvalifikoval v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

36. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. môžu poškodení nesprávnym úradným postupom alebo

nezákonným rozhodnutím požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Zodpovednosť za škodu podľa cit. zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Poškodení nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím si odškodnenie za utrpenú nemajetkovú ujmu budú uplatňovať podľa tohto zákona, a nie
podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

37. Žalobcovia nárok uplatnili ako náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. OZ a náhradu škody
podľa § 415, § 420 a nasl. OZ, podľa ktorého sa uhrádza i náhrada škody súvisiaca s nemajetkovou

ujmou. Zákon č. 514/2003 Z. z. sa týka rozhodovacej právomoci štátneho orgánu (ktorej sa žalobcovia
nezúčastnili), ktorý bol namierený voči konkrétnemu subjektu (v danom prípade týmto subjektom neboli
žalobcovia), ktorý si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody v konaní uplatňujú, preto je
dôvodné odvolanie žalobcov v tom, že aplikácia zákona č. 514/2003 vo vzťahu medzi nimi a žalovaným,
i keď je ním štát (tak ako je tomu aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) tu nemá svoje opodstatnenie, pretože

oni pod výkon právomocí štátu v daných súvislostiach nespadali.

38. Pritom v konaní nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že nárok žalobcov na ochranu ich osobnosti je
nárokom uplatneným v zmysle § 11 a nasl. OZ. Konaním žalovaného, ktorý si nepočínal obozretne avystavil syna žalobcov možnosti siahnuť si na život, malo dôjsť k zásahu do práva na súkromný a rodinný
život žalobcov, keďže samovraždou ich syna v čase výkonu väzby došlo k strate ich jediného syna a
tu malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcov na ich súkromný a rodinný život a súčasne im

týmto konaním vznikla škoda.

39. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

40. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

41. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy
- v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú

ujmu treba vo všeobecnosti považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj každá iná fyzická osoba.

42. Spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv pozostalých.
Keďže vzťahy medzi nebohým synom a žalobcami ako rodičmi boli silné a intenzívne, je tu
nespochybniteľná prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na výsostne emociálnom
základe, keď všetci bývali v spoločnej domácnosti, denne sa stretávali, syn pomáhal najmä žalobkyni

2. v jej zdravotných ťažkostiach, preto jeho smrť silne a intenzívne prežívajú doposiaľ. Žalobcovia tvorili
s nebohým fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovanými väzbami, v
dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity úzkosti, smútku a zúfalstva. Stratili možnosť viesť so svojim
synom súkromný život a sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z
najbližšíchrodinnýchpríslušníkov.Protiprávnymkonanímtakmaloprísťktaknezvratnejdeštrukciitýchto

medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich
osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov fakticky neodstrániteľná. Strata člena rodiny
- jediného syna žalobcov predstavuje ujmu, ktorú by vnímala aj každá iná fyzická osoba ako obzvlášť
závažnú.

43. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí opakovane konštatoval, že konanie syna žalobcov bolo
neočakávané a rýchle a nik z prítomných mu nedokázal v jeho konaní zabrániť, išlo o jeho rozhodnutie,
vykonal ho on sám. V tejto súvislosti je potrebné zvážiť, či sa uvedenej samovražde zabrániť nedalo,
keďže obvinený využil to, že sa nachádzal v miestnosti, kde sa pred jeho očami vlastne nachádzalo
okno (miestnosť rozmerov cca 3,5x7m), zo svojej pozície, kde sedel či stál mal výhľad na okno (porovnaj

fotodokumentácia citovaného spisu OO PZ Trnava, fotografia č. 3, č.l. 24). V konaní vypočúvaní
svedkovia (JUDr. Daňový, I. Y.) ako aj samotní žalobcovia poukazovali na možnosť, ktorá sa týmto
výhľadom obvinenému naskytla, pretože na okne neboli mreže, ani sa na ňom nenachádzala nerozbitná
fólia. Pokiaľ na polícii do tejto miestnosti vodili obvinených, u ktorých došlo k obmedzeniu slobody a
toto im hrozilo dlhodobo z dôvodu spáchania trestno-právnych skutkov, opatrenia proti takémuto riziku

rozbitia okna (k samovražednému konaniu a napr. aj k získaniu útočnej zbrane - skla) mali byť prijaté.
Napriek uvedenému ani Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trnave, oddelenie kontroly v správe z
04.11.2010 nekonštatuje potrebu takéhoto opatrenia, iba konštatuje potrebu premiestnenia výsluchovej
miestnosti na druhé poschodie (vo veci KR PZ Trnava č. KRPZ-TT-OKS-253/2010).

44. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

45. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie nepostupoval podľa zákona č. 171/1993 Z.z. o

policajnom zbore (§ 42, § 48, § 49, § 50 a nasl.), ako i nariadenia Ministra vnútra SR č. 49/2003 a
nasl., podľa OZ (§ 11, § 13 OZ, § 420 a nasl.), Ústavy SR, Dohovoru, ale vec nesprávne posúdil podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu a preto sa nezameral na zistenie príčin, ktoré k
samovražde syna žalobcov viedli a nezohľadnil tým opatrenia, ktoré mal žalovaný prijať na to, aby nielennebohému Q. U. mladšiemu, ale komukoľvek (kto by sa nachádzal v takej zložitej životnej etape ako on)
v spáchaní samovraždy uvedeným spôsobom zabránil, pričom ich povinnosťou bolo chrániť jeho právo
na život ako najvyššiu ľudskú hodnotu. Takéto povinnosti mu kladie jednak zákon o policajnom zbore,

nariadenie Ministra vnútra SR o celách policajného zaistenia a s nimi súvisiace právne predpisy, Ústava
SR, Dohovor. Pretože nárok žalobcov je uplatnený podľa § 11 a nasl. OZ, nie je tu potrebné v zmysle §
80 písm. c) OSP (v znení účinnom do 30.06.2016, aktuálne § 137 CSP) preukazovať naliehavý právna
záujem na požadovanom určení, keďže toto právo vyplýva priamo z § 11, § 13 OZ, t.j. zo spôsobov
nápravy, ktoré žaloba požaduje a ktoré súd v danom konaní považuje za dôvodné.

46. Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, na posúdenie splnenia podmienok podľa § 11 § 420 a nasl. OZ, Ústavz SR, Dohovoru a
zistiť, či bolo možné samovražde syna žalobcov zabrániť prijatím efektívnych a bezpečnostných opatrení
(i podľa zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pretože stanovuje všeobecné
zásady prevencie a základné podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia a ktorého aplikácia

prichádza do úvahy i v súvislosti §1 a nasl. zákona č. 171/1993 Z.z.) a zo zistených skutočností súd
prvej inštancie vyvodí zodpovedajúce právne závery. Preto je potrebné ustáliť, či konaním žalovaného,
ktorý nezabránil smrti syna žalobcov, došlo k zásahu do ich osobnosti, do ich práva na súkromný život
žiť so svojim synom pochádzajúcim z ich manželstva, zohľadniť okolnosti, za ktorých k tomuto zásahu
došlo a vo veci o nároku žalobcov rozhodnúť.

47. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania(§ 396 ods.
3 CSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).