Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoCsp/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0019202787
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:0019202787.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň
JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Ľ. M., narodený X.X.XXXX, F. Q.
XX, zastúpený Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, so sídlom v Považskej Bystrici, Zakvášov 1519/55,
protižalovanému:PROFICREDITSlovakia,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35792752,
zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, za

ktorú koná JUDr. Andrea Cviková, konateľ a advokát, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 31. marca 2020 sp.zn. 24 Csp 55/2019

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 31.3.2020 č.k. 24 Csp 55/2019-91 a v r
a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.487,45 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 1.487,45 € od 17.4.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení.

2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere stranami

sporu dňa 19.12.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500 €. Žalobca sa tento
úver zaviazal splácať v 48 mesačných splátkach vo výške 77,05 € pri ročnej úrokovej sadzbe úveru
70,01%,RPMNzaúverpredstavovala67,87%pripriemernejRPMN45,94%.Celkovávýškaúveru,ktorú
mal žalobca zaplatiť na základe tejto zmluvy, predstavovala sumu 3.698,40 €. Zmluva odkazovala na
úpravu obsiahnutú v Zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy a s ktorými sa dlžník oboznámil a nemá voči nim žiadne výhrady. Zároveň strany

sporu uzavreli dohodu o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi
službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru a dlžník sa zaviazal
zaplatiť veriteľovi odplatu za túto službu vo výške 367,49 € s tým, že táto odplata je splatná dňom
uzavretia dohody o poskytnutí služby a strany sporu sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok,
a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi na poskytnutie schválenej výšky úveru a pohľadávky veriteľa
voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty. Táto dohoda bola osobitne podpísaná, hoci je súčasťou zmluvy o

revolvingovom úvere. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru zo dňa 19.12.2013 vyplynulo, že dátum
splatnosti prvej splátky úveru je 1.2.2014 a dátum splatnosti poslednej splátky úveru 1.1.2018. Z tohto
oznámeniatiežvyplýva,ženazákladežiadostiozapočítaniepohľadávkyveriteľavpodobenesplatených
splátok pôžičky s pohľadávkou žalobcu v podobe nároku na poskytnutie schválenej výšky úveru došlo
k započítaniu pohľadávky vo výške 118,94 €, v dôsledku čoho pohľadávka žalobcu z tejto zmluvy
predstavuje 1.381,06 €.3. Aj keď žalovaný v konaní tvrdil existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ktorú mal
predstavovaťrozhodcovskýrozsudokSlovenskéhoarbitrážnehosúdusp.zn.450/11/16zodňa2.1.2018,
žalovaný tento rozsudok nepredložil a súd preto vec meritórne prejednal.

4. Právne posudzoval vec podľa ustanovení § 37 ods. 1, § 52, § 53, § 54 a § 451 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ) v spojení s ust. § 9 a § 11 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

5. Konštatoval, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou a keďže v nej

absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z. a
konkretizácia splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je úver bezúročný a bez poplatkov. Zároveň
dohodnutú úrokovú sadzbu 70,01% považoval za odporujúcu dobrým mravom, a preto v tejto časti je
úverová zmluva neplatná. Pokiaľ ide o určenie presnej výšky úveru, súd mal za to, že tento údaj je v
zmluve uvedený vo výške 1.500 € a skutočnosť, že žalobcovi mala byť reálne poskytnutá nižšia suma vo
výške1.013,57€,resp.1.381,06€,nebolapodľanázorusúdupreukázaná.Taktiežpovažovalzasprávne

vypočítanú výšku RPMN vychádzajúc zo sumy poskytnutého úveru 1.500 €. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný nerozporoval výšku bezdôvodného obohatenia a túto si žalobca uplatnil v sume 1.487,45 €,
súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy a v zmysle § 517 ods. 1, 2 OZ aj úrokov z omeškania.

6. Úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania podľa § 255

ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a navrhol zmeniť rozsudok tak, že súd žalobu zamietne a prizná žalovanému
plnú náhradu trov celého konania. Zotrval na existencii prekážky veci právoplatne rozhodnutej, o čom

predložilrozhodcovskýrozsudokSlovenskéhoarbitrážnehosúdusp.zn.450/2016zodňa2.1.2018,ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 18.4.2018 a vykonateľnosť dňa 21.4.2018 s tým, že tento rozsudok bol
súčasťou elektronickej správy, ktorou bolo súdu predložené vyjadrenie žalovaného k žalobe. Týmto
rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté o nároku vyplývajúcom z uzavretej zmluvy o revolvingovom
úvere, z ktorého dôvodu nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia žalobcu na úkor žalovaného.

Nesúhlasil ani so záverom súdu, že úver je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu chýbajúceho termínu
konečnej splatnosti úveru. Táto konečná splatnosť úveru v zmluve uvedená je, konkrétne v článku 4,
ods. 4.5 zmluvných dojednaní, ktoré sú súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a táto je určená tak, že
deň splatnosti poslednej splátky úveru je dňom konečnej splatnosti úveru. Aj vzhľadom na určenie počtu
splátok je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej

splátky. Záver o bezúročnosti úveru z dôvodu neuvedenia termínu konečnej splatnosti odporuje tiež
smernici 2008/48/ES, ktorej článok 23 sa má v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15
vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil,
že v prípade, ak zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť,

ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie
termínu konečnej splatnosti by teda nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože tento údaj nie
je spôsobilý spochybniť možnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Na tieto závery rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ nadviazala aj zmena zákona č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 12.10.2017, kde v
§ 9 ods. 2 písm. d/ sa vypustili slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom

prijatia tejto úpravy bolo zosúladenie zákona 129/2010 Z.z. so smernicou 2008/48/ES, lebo požiadavka
na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti úveru“ je požiadavkou nad rámec smernice. Žalovaný ďalej
namietal závery ohľadne posudzovania výšky odplaty a jej primeranosti. Túto bolo potrebné posudzovať
podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého odplata nesmie podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.

Vylúčené bolo preto použitie § 3 a 39 Občianskeho zákonníka.

8. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

9.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.10. Súd prvej inštancie nevenoval dostatočne pozornosť skúmaniu, či sú splnené procesné podmienky,
za ktorých môže konať a rozhodnúť, konkrétne či prejednaniu tejto veci nebráni prekážka právoplatne

rozhodnutej veci v zmysle ust. § 230 CSP, ktorou má byť rozhodcovský rozsudok Slovenského
arbitrážneho súdu zo dňa 2.1.2018 sp.zn. 450/11/16.

11. Námietku prekážky rozhodnutej veci vzniesol žalovaný už vo vyjadrení k žalobe, v ktorom aj označil
príslušný rozhodcovský rozsudok a aj keď rozsudok na výzvu súdu nepripojil, v zmysle ust. § 185 ods.

3 CSP súd aj bez návrhu má možnosť vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky,
preto správne vyzval žalovaného na predloženie rozhodcovského rozsudku.

12. V zmysle ust. § 161 ods. 1 CSP súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať, čo platí aj pre odvolacie konanie a v zmysle § 366 CSP (novoty v
odvolacom konaní) možno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v

konaní pred súdom prvej inštancie, použiť vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok.

13. Pokiaľ teda žalovaný predložil rozhodcovský rozsudok až v odvolacom konaní na preukázanie svojej
procesnej obrany, prekážky res iudicata, odvolací súd bol povinný na tento dôkaz prihliadnuť a posúdiť,
či tu nie je prekážka právoplatne rozhodnutej veci, ktorá bráni ďalej vo veci konať.

14. Podľa ust. § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova.

15. Ust. § 230 CSP stanovuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté,
bola znovu prejednávaná. V zmysle tohto zákonného ustanovenia ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak
ide v novom konaní o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
toho istého predmetu konania a tých istých strán sporu. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď
ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových okolností, na

základe ktorých bol uplatnený, t.j. ide o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z
rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie
je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci
právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne
alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť strán sporu, nie je samo o sebe významné, ak majú tie isté strany

sporu v rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie. Tých istých strán sporu sa konanie týka aj
vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú ich právni nástupcovia.

16. V zmysle konštantnej judikatúry, o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak
si súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť

nikdy pojaté do výroku súdneho rozhodnutia, a keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou
rozsudku, ktorá nadobudla právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v
odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Výnimku tvorí situácia, keď
bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie
(určenie) práva alebo právneho vzťahu.

17. Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na plnenie, vytvára prekážku veci
právoplatne rozhodnutej voči návrhu na určenie, či tu právo je alebo nie je, ak otázka, či tu právo je alebo
nie je, bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o návrhu na plnenie z toho istého právneho vzťahu.
Vo všeobecnosti platí, že ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne,

tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovaciemu návrhu
medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol právne kvalifikovaný
v rozsudku na plnenie.

18. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 230 CSP sa vzťahuje aj na rozhodnutia vydané v

rozhodcovskom konaní, v priestupkovom konaní, či v adhéznom konaní.

19. V prípade, ak o žalobe na plnenie rozhodoval rozhodcovský súd, nejedná sa o prekážku právoplatne
rozhodnutej veci, ak pre svoje rozhodovanie nemal oporu v platnej rozhodcovskej doložke (zmluve), zktorého dôvodu je takéto rozhodnutie rozhodcovského súdu potrebné považovať za nulitné, t.j. ako keby
nebolo vydané.

20. Otázku, či predložený rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu sp.zn. 450/11/16
zo dňa 2.1.2018 bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), odvolací súd nemal
možnosť preskúmať, pretože spolu s rozhodcovským rozsudkom žalovaný nepredložil rozhodcovskú
zmluvu, na ktorú sa tento rozhodcovský rozsudok odvoláva a táto rozhodcovská zmluva nie je ani
súčasťou spisu.

21. Bez ohľadu na skutočnosť, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný na to oprávneným orgánom,
t.j. či bol vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy odvolací súd uvádza, že tento
rozhodcovský rozsudok nie je prekážkou res iudicata pre tu prebiehajúce konanie.

22. Predmetom tu prebiehajúceho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.487,45 €, o

ktorej žalobca tvrdí, že prevyšuje istinu poskytnutého úveru na základe úverovej zmluvy, ktorú považuje
za bezúročnú a bez poplatkov.

23. Rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté o povinnosti žalobcu (v rozhodcovskom konaní v
postavení žalovaného) voči žalovanému (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) zo zmluvy o

revolvingovom úvere, konkrétne o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému titulom neuhradených splátok
úveru vrátane príslušenstva v sume 1.463,69 €.

24. Aj keď teda v danom prípade ide o rovnaký okruh sporových strán, ktoré vystupujú v inom procesnom
postavení, avšak nejde o totožný predmet konania.

25. Totožnosť predmetu sporu je daná v prípade, ak predmetom druhého, neskôr začatého sporu, je
ten istý nárok, ktorý je uplatňovaný už v prvom spore z rovnakého skutkového základu či skutkového
deja. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t.j. ak je založený na

rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode.

26. Podmienka totožnosti predmetu sporu v tu prebiehajúcom konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia a v konaní vedenom pred Slovenským arbitrážnym súdom o plnenie zo zmluvy splnená nie
je, pretože v oboch konaniach sa uplatňuje iný nárok, ktorý nevyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

a teda je založený na inom právnom dôvode.

27. V konaní pred Slovenským arbitrážnym súdom si žalobca (v tu prebiehajúcom konaní žalovaný)
uplatňoval nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere a v tomto súdnom konaní si žalobca (v rozhodcovskom
konaní v postavení žalovaného) uplatňuje svoj nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré

malo vzniknúť žalovanému v súvislosti s tým, že získal od žalobcu majetkový prospech plnením bez
právneho dôvodu.

28. Z dôvodu neexistencie prekážky res iudicata preto neboli splnené podmienky pre zastavenie konania
ani v štádiu odvolacieho konania v zmysle ust. § 161 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 230 CSP a 378

ods. 1 CSP.

29. Vyriešenie otázky, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky
(zmluvy), a teda orgánom, ktorý má právomoc ho vydať, je však dôležité z toho hľadiska, či v
tomto rozhodcovskom konaní už nebola prejudiciálne vyriešená otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie v tu prejednávanej veci.

30. Ak totiž rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky (zmluvy),
tento rozhodcovský rozsudok je právoplatný a v tomto rozhodcovskom konaní bola vyriešená otázka, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere je platná a v akom rozsahu má PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. nárok na

plnenie z tejto zmluvy voči žalobcovi a vyriešením tejto prejudiciálnej otázky je súd v tu prebiehajúcom
konaní viazaný. V tomto prípade totiž rozhodcovský rozsudok na plnenie tvorí prekážku pre opätovné
posúdenie platnosti úverovej zmluvy a opätovné posúdenie, či úver je bezúročný a bez poplatkov,
pretože rozhodcovský súd pred vyhovením žalobe v rozhodcovskom konaní musel nevyhnutne posúdiťplatnosť zmluvy, resp. či nie sú splnené podmienky pre záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
preto po nadobudnutí právoplatnosti rozhodcovského rozsudku nemôžu byť tieto otázky bez ďalšieho
posudzované opätovne v žiadnom inom konaní.

31. Prejednať a rozhodnúť spor by mohol súd prvej inštancie len za predpokladu, že by dospel k záveru,
že predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný proti žalobcovi ako spotrebiteľove bez adekvátne
založenej právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnej rozhodcovskej zmluvy. V opačnom
prípadejesúdpovinnýpredmetnýrozhodcovskýrozsudokrešpektovaťavďalšomkonanísnímnakladať

ako s právoplatným rozsudkom súdu.

32. Ako bolo vyššie uvedené, právomoc rozhodcovského súdu nemohol v tomto zmysle posúdiť odvolací
súd, pretože v spise absentuje rozhodcovská zmluva, uzavretá medzi stranami sporu.

33. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu v prvom rade skúmať, či rozhodcovský rozsudok

bol vydaný na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá medzi stranami
sporu dňa 19.12.2013, a preto ju bude potrebné posúdiť podľa úpravy platnej k tomuto dňu (zák. č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) v spojení s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v
znení účinnom do 31.5.2014, v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

34. Posúdenie otázky, či rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná a či dojednaná
rozhodcovskázmluvanemácharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienkyzdôvodu,žeideotzv.výhradnú
rozhodcovskú zmluvu, bude možné až po predložení rozhodcovskej zmluvy a zistení jej obsahu, ako

aj okolností jej uzavretia.

35. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, a preto ide o nulitný právny akt, bude v tu prebiehajúcom súdnom konaní opäť
posudzovať, či zmluva o úvere má všetky náležitosti vyžadované ust. § 9 zák. č. 129/20010 Z.z. v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy dňa 19.12.2013 a či nie je bezúročná a bez poplatkov v zmysle § 11
citovaného zákona.

36. Z dôvodu procesnej hospodárnosti odvolací súd k doposiaľ zaujatým právnym záverom súdu prvej
inštancie v zrušenom rozsudku uvádza, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení

účinnom do 31.5.2014 povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo aj uvedenie doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

37. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, je transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. c/ smernice 2008/48/ES, ktorá
ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie dĺžky trvania zmluvy o
úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (do
31.5.2014, resp. až do 1.5.2018) práve v § 9 ods. 2 písm. f/ tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zámerom zákonodarcu pritom rozhodne

nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. f/ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 citovanej smernice a aj na túto
skutočnosť musí súd vziať zreteľ pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010 Z.z.

38. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. f/, ktorý v danom prípade je nielen možný, ale aj
potrebný, dospel odvolací súd k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je

vymedzenie dĺžky trvania zmluvy o úvere dostatočne určitým a nepochybným spôsobom.

39. Nie je teda nevyhnutné, aby zmluva obsahovala aj určenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a aj určenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a to aj s poukazom na novelu
zákona o spotrebiteľských úveroch, vykonanú zákonom 279/2017 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2018, v

zmysle ktorej povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 od. 2 písm. d/ je už len
doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zároveň ako povinná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sa nevyžaduje ani uvedenie adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť.40. Prijatie tejto novely bolo odôvodnené zosúladením so znením smernice 2008/48/ES.

41. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15
Home Credit Slovakia, a.s. V. F.. V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom
k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v

článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené, že „členské štátu nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“). Zmluva
o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné iné zmluvné podmienky zakotvené v článku
10 ods. 2 písm. u/ smernice 2008/48/ES, avšak tieto podmienky musia byť individuálne dohodnuté
so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57 predmetného
rozsudku. Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u/ smernice 2008/48/ES by sa nemalo podľa bodu 58

rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby bo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
uvedenej smernice. Ponechaním ust. § 9 ods. 2 písm. f/ v pôvodnom znení by teda Slovenská republika
išla nad rámec podmienok stanovených smernicou. Zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec
zákona dohodol so spotrebiteľom doplnenie ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah

jeho záväzku. V záujme každého veriteľa, ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie
spotrebiteľských úverov, je poskytnutie čo najkomplexnejšieho rozsahu informácií. Veriteľ môže do
zmluvy uviesť aj ďalšiu informáciu, napr. odplatu pre daný spotrebiteľský úver.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pri eurokonformnom výklade § 9 ods. 2 písm. f/ zákona 129/2010

Z.z. v znení účinnom k 31.5.2014 nie je potrebné trvať popri uvedení doby trvania zmluvy aj na
uvedení termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom doba trvania úverovej zmluvy
nemusí byť uvedená konkrétnym dátumom, ale stačí jej uvedenie spôsobom dostatočne určitým a
nevyvolávajúcim žiadne pochybnosti. Pod pojmom doba trvania zmluvy nemožno teda bezvýhradne
rozumieť iba konkrétne určený dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s

istotou identifikovať tento údaj, t.j. obdobie, po ktoré zmluva trvá.

43. V prejednávanej veci doba trvania zmluvy je uvedená spôsobom dostatočne určitým a
nevyvolávajúcim žiadne pochybnosti, keďže z oznámenia o schválení úveru vyplýva dátum splatnosti
poslednej splátky úveru 1.1.2018, čo je teda dátumom konečnej splatnosti úveru a naviac tento dátum

je možné určiť aj vychádzajúc z celkového počtu splátok úveru 48 mesiacov a splatnosťou prvej splátky
1.2.2014.

44. Odvolací súd na tomto mieste odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015 zo dňa
9.11.2016, v zmysle ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument,

t. j. náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. nemusia
byť obsiahnuté v samotnom texte tejto zmluvy, ale časť z nich môže byť uvedená aj v obchodných
podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Súčasťou zmluvy o úvere
boli aj Zmluvné dojednania na zadnej strane zmluvy a v zmysle bodu 7 týchto zmluvných dojednaní
súčasťou zmluvy je aj Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, z ktorého dobu trvania zmluvy,

teda aj údaj o konečnej splatnosti úveru, je možné zistiť bez akýchkoľvek pochybností.

45. Nedostatok údaja o konečnej splatnosti úveru a dobe trvania zmluvy preto nemôže mať za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy.

46. Rovnako dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemôže byť chýbajúci údaj o konkretizácii
splátokistiny,úrokovainýchpoplatkovvzmysle§9ods.2písm.k)zák.č.129/2010Z.z.vzneníúčinnom
v čase uzavretia zmluvy, teda nedostatok špecifikácie splátky na splátku istiny, splátku úrokov a splátku
iných poplatkov.

47. Súdna prax už vyriešila otázku, že dohodnutá splátka úveru nemusí byť osobitne členená na splátku
istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov.48. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z., v zmysle
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie,

v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 (a následne
aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.4.2018).

49. Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady87/102/EHSdoslovenskéhoprávnehoporiadku.SmernicaakošpecifickýprameňprávaEurópskej
únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou prijatím transpozičných
opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom
plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice

vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť
a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený,
vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom
vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad
zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem.

To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii
vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a
zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

50. Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským

štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné
náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom
129/2010 Z.z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda
bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods.
2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2

písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z.,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“

či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k
zákonu 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ust. § 9
ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o úvere
upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa

presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe,
teda ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 Z.z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju
vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018).

51. Aplikujúc závery vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu v prejednávanej veci a
vychádzajúc z uzavretej úverovej zmluvy je možné pri eurokonformnom výklade ust. § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona 129/2010 Z.z. dospieť k záveru, že zmluva má náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného
zákona.

52. Vyššie vyslovenými závermi sa bude súd riadiť aj v ďalšom konaní pri posudzovaní tejto náležitosti
úveru, ktorá taktiež bola s účinnosťou od 1.5.2018 v § 9 ods. 2 písm. i/ vymedzená tak, že úverová
zmluva musí obsahovať výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely nesplatenia, teda došlo tým k zosúladeniu vnútroštátnej úpravy so smernicou 2008/48/ES.

53. Pokiaľ ide o záver súdu o neprimeranej výške odplaty, ktorá bola tvorená výlučne úrokmi z úveru
vo výške vo výške 70,01 %, súd považuje za správny záver o dojednaní úrokov v rozpore so zákonom(§ 39, §53 ods. 6, ale aj § 3 OZ) z dôvodov, ako ich uviedol súd prvej inštancie a v časti dojednaných
úrokov bude preto zmluva neplatná, ak súd bude môcť túto otázku posudzovať opätovne.

54. Pokiaľ ide o preskúmavanie výšky RPMN, pre posúdenie správnosti jej výšky bude potrebné ustáliť, v
akej výške bol žalobcovi poskytnutý úver. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ do sumy dohodnutého
úveru1.500€bolazapočítanápohľadávka118,94€titulomzáväzkuzinejzmluvy,jepotrebnévychádzať
zo záveru, že úver bol poskytnutý v sume 1.500 € a jeho časť vo výške 118,94 € iba žalobca použil na
splatenie inej svojej pohľadávky.

55. Iná je však situácia, ak úver bol poskytnutý vo výške zníženej o odplatu za poskytnutie služby
spočívajúcej v možnosti odkladu splátok v sume 367,49 €. Túto odplatu (367,49 €) je potrebné od
dohodnutého úveru 1.500 € odpočítať, ak skutočne došlo k vyplateniu úveru v sume zníženej o túto
čiastku a následne potom RPMN vypočítať vychádzajúc zo sumy 1.132,51 € (1.500 € - 367,49 €) a
porovnať takto zistenú RPMN s RPMN uvedenou v zmluve, či táto nie je v neprospech spotrebiteľa a či

z tohto dôvodu nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

56. Nakoniec odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ súd rozhoduje o výške bezdôvodného obohatenia,
musí mať bez akýchkoľvek pochybností preukázané, v akej výške bolo žalobcovi poskytnuté plnenie
titulom úverovej zmluvy a v akej výške plnil titulom úverovej zmluvy žalobca, aby bolo možné rozdiel

predstavujúci plnenie nad zmluvne dohodnutý rozsah s určitosťou ustáliť.

57. Súd si v tomto smere vo svojich záveroch odporuje, keď na jednej strane hovorí o nepreukázaní
poskytnutia úveru vo výške menšej ako 1.500 € a následne potom priznáva bezdôvodné obohatenie
vo výške 1.487,45 €, čo v zmysle žaloby predstavuje rozdiel medzi uhradenou sumou 2.619,96 € a

1.132,51 €, a teda tu súd nevychádzal zo sumy poskytnutého úveru 1.500 €, ale zo sumy poskytnutého
úveru 1.132,51 €.

58. Ako však už bolo vyššie uvedené, všetky tieto závery bude namieste uplatniť iba v prípade, že
rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný, pretože iba v tom prípade bude možné opätovne sa zaoberať

platnosťou úverovej zmluvy a tým, či táto nie je bezúročná a bez poplatkov.

59. Pokiaľ rozhodcovský rozsudok je právoplatný, súd bude viazaný vyriešením prejudiciálnej otázky
platnosti zmluvy a otázky, že zmluvu nie je možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov a že titulom
úverovej zmluvy žalovaný má nárok voči žalobcovi na zaplatenie dohodnutých splátok úveru, za ktorej

situácie nemožno plnenie nad sumu istiny úveru považovať za bezdôvodné obohatenie, ako sa toho
domáha žalobca v tu prebiehajúcom konaní.

60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa ust. § 389
ods. 1 písm. c) CSP a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom

bude viazaný vyššie vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a v ktorom rozhodne opätovne o
trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1, 3 CSP).

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).