Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. júl 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/108/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209568
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1313209568.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych
služieb a zariadenie pre seniorov Rača, IČO: 30 804 191, Bratislava, Pri vinohradoch č. 267, zastúpený
spoločnosťou Kolíková & Partners, s.r.o., IČO: 47 239 441, Bratislava, Radvanská č. 21, za ktorú koná
Mgr. Lukáš Opett, PhD., proti žalovanej: O. Š. Q. L. M. Á. F. O. P. Z. R. Á. , F. C. XX.XX.XXXX, Q. T. T.,

H. R. Č.. XXX, o zaplatenie sumy 4.721,04 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2018, č.k. 10 C 183/2013-436, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. apríla 2018, č.k. 10 C 183/2013-436,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,04 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 1.976,30 € od 9.3.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne
zo sumy 252,10 € od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.238,24 € od 29.5.2015
do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.254.40 € od 14.10.2016 do zaplatenia, všetko do 15

dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, o ktorej výške
rozhodne samostatným uznesením, m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 30.4.2018, č.k. 10 C 183/2013-436, I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo
sumy 1.976,30 € od 9.3.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 252,10 € od 1.8.2013 do
zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.238,24 € od 29.5.2015 do zaplatenia, vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 1.254.40 € od 14.10.2016 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; II.
žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovináhradutrovkonania,oktorejvýškerozhodnesamostatným
uznesením.

1.2. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.6.2013 domáhal
voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 2.228,40 € s príslušenstvom, titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, a to za získanie prospechu (služby) bez právneho dôvodu (titulu). Žalobca žalobu odôvodnil
tým, že žalovaná do dnešného dňa s ním neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa
ustanovenia § 74 zákona o sociálnych službách, hoci jej opakovane predložil
písomný návrh zmluvy v snahe upraviť faktický stav v súlade s právnymi predpismi. Žalovaná prijíma

sociálne služby bez právneho dôvodu vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové
predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách v totožných prípadoch
ako je prípad žalovanej a skutočne platenými sumami žalovanou. Odkázal na ustanovenie § 72 ods.1 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého je prijímateľ sociálnej služby povinný platiť úhradu za
sociálnu službu v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak, teda
vsúlades§72ods.2zákonač.448/2008Z.z.osociálnychslužbáchaVšeobecnezáväznýmnariadením

Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009, v znení č. 35/2010, č. 39/2010 a č. 43/2011. Žalovaná
mu platí mesačne určitú sumu, pri ktorej vychádza zrejme zo sumy, ktorú platila pred nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, kedy bola v zariadení na základe rozhodnutia o poskytovaní
celoročnej starostlivosti.
1.3. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu vydaním platobného rozkazu dňa 19.6.2013,

č.k. 40 Ro 1207/2013-66, proti ktorému žalovaná podala včas odpor s vecným odôvodnením, keď
považuje návrh zmluvy predložený žalobcom v rozpore so zákonom, pričom tvrdenie žalobcu o
bezdôvodnom obohatení titulom bezprávneho užívania služieb nemá oporu v platnom právnom a
existujúcom faktickom stave. Na návrh žalobcu uznesením zo dňa 4.8.2015, č.k. 10 C 183/2013-145,
pripustil zmenu pôvodného petitu žaloby jeho rozšírením tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
sumu 3.466,64 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,75 % zo sumy 1.976,30 € od 9.3.2013

do zaplatenia, vo výške 5,50 % zo sumy 252,10 € od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 5,05 % zo sumy
1.238,24 € od 29.5.2015 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 21.8.2015; uznesením č.k. 10 C 183/2013-308 zo dňa 25.1.2017, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 4.4.2017, znova pripustil zmenu pôvodného petitu žaloby tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.721,04 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške

5,75 % zo sumy 1.976,30 € od 9.3.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % zo sumy 252,10 € od 1.8.2013
do zaplatenia, vo výške 5,05 % zo sumy 1.238,24 € od 29.5.2015 do zaplatenia, vo výške 5,00 % zo
sumy 1.254,40 € od 14.10.2016 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Prvoinštančný súd vykonal vo veci dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcu, výsluchom

štatutárneho zástupcu žalobcu, žalovanej, zástupcom žalovanej Ing. H. R., oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Bratislavský
samosprávny kraj vydal dňa 22.6.2009, pod č. 012/2009, pre Domov sociálnych služieb a zariadenie
pre seniorov Rača, Bratislava, Pri vinohradoch č. 267, zriaďovaciu listinu pre uvedený domov, ktorý
je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského

samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú s predmetom činnosti vymedzeným v článku IV.
V Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov Rača sa poskytujú sociálne služby na riešenie
nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného
stavu alebo dovŕšenia dôchodkového veku. Sociálna služba sa poskytuje na základe zmluvy o
poskytovaní sociálnej služby, ktorá musí byť uzatvorená písomne a spôsobom, ktorý je pre prijímateľa

sociálnej služby zrozumiteľný. Štatutárnym orgánom domova je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva
zastupiteľstvoBratislavskéhosamosprávnehokraja,hospodárismajetkomvovlastníctveBratislavského
samosprávneho kraja, ktorý mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti; zriaďovacia listina
nadobudla účinnosť dňa 1.7.2009. Podľa rozhodnutia Domova dôchodcov Rača, Pri vinohradoch č. 267,
č. DD-2737/2001 zo dňa 14.9.2001 (právoplatné dňa 14.9.2001), sa rozhodlo o poskytovaní celoročnej

starostlivosti žalovanej v Domove dôchodcov Rača-penziónová časť, Bratislava, Pri vinohradoch č. 267,
č.b. 342 od 14.9.2001 na dobu neurčitú. Z rozhodnutia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava
zo dňa 18.11.2010, č. MAGS OSV 53969/2010-326109/1425 (právoplatné dňa 31.12.2010) vyplýva,
že žalovaná sa podľa § 35 a prílohy č. 3, č. 4 k zákonu o sociálnych službách s odkázanosťou na
pomoc inej fyzickej osoby II. stupňa na základe dosiahnutia 85 bodov a určenia priemerného rozsahu

odkázanosti2-4hod./deňa60-120hod./mesiac,považujezafyzickúosobuodkázanúnasociálnuslužbu
v zariadení pre seniorov. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v liste zo
dňa 3.5.2011 uviedlo právne stanovisko k § 106 ods. 5 až 8 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych
službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov-poskytovanie sociálnej služby v zariadení sociálnych

služieb podľa zákona účinného do 31.12.2008 (zákon o sociálnej pomoci) a zosúladenie právnych
vzťahov so zákonom účinným od 1.1.2009 (zákon o sociálnych službách). Zo záveru predmetného
listu vyplýva, že rozhodnutia o poskytovaní starostlivosti v zariadení sociálnych služieb a o úhrade za
poskytnutú starostlivosť v zariadení sociálnych služieb vydané podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej
pomoci v znení neskorších predpisov strácajú platnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

o odkázanosti na sociálnu službu v tomto zariadení podľa zákona o sociálnych službách, najneskôr
1.1.2012. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu v
zariadení sociálnych služieb, najneskôr s účinnosťou od 1.1.2012 zanikne právny dôvod poskytovania
sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb podľa doterajšej právnej úpravy (zákona o sociálnejpomoci)atedavkonkrétnychdotknutýchprípadochsaododňanadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutia
o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení sociálnych služieb, najneskôr s účinnosťou od 1.1.2012
nemôžesociálnaslužbavzariadenísociálnychslužiebposkytovaťnazákladerozhodnutiaoposkytovaní

starostlivosti v zariadení sociálnych služieb a o úhrade za poskytnutú starostlivosť v zariadení sociálnych
služieb vydaného podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Nárok
na poskytovanie sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb v konkrétnych dotknutých prípadoch,
dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu v
zariadenísociálnychslužieb,najneskôrsúčinnosťouod1.1.2012môževzniknúťlennazákladesplnenia

právnych podmienok ustanovených v zákone o sociálnych službách. To znamená, že po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu
je právnym titulom na poskytovanie sociálnej služby len zmluva o poskytovaní sociálnej služby tak,
ako to predpokladá zákon o sociálnych službách. Povinnosť poskytovateľa sociálnej služby uzatvoriť
s fyzickou osobou zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych
službách však neznamená vznik tejto povinnosti na strane tejto fyzickej osoby. Ak však táto fyzická

osoba na základe svojho slobodného, určitého a vážneho rozhodnutia zmluvu o poskytovaní sociálnej
služby s poskytovateľom sociálnej služby neuzavrie, nemá záujem o poskytovanie
sociálnej služby zo strany tohto poskytovateľa sociálnej služby a stráca tým právny titul poskytovania
tejto sociálnej služby u tohto poskytovateľa. Svoje právo na poskytovanie sociálnej služby, na ktorú je
táto fyzická osoba odkázaná na základe vydaného právoplatného rozhodnutia o odkázanosti

na sociálnu službu, môže realizovať na základe informovaného výberu poskytovateľa sociálnej služby
v súčinnosti s príslušnou obcou alebo vyšším územným celkom v súlade s § 8 a § 6 ods. 2 písm. b/
zákona o sociálnych službách. Po uplynutí lehoty do 31.12.2011 za stavu, že nie sú splnené podmienky
bezodkladného poskytovania sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb (§ 92 ods. 8 s poukazom
na § 8 ods. 6 zákona o sociálnych službách), vznikne nárok na poskytovanie

sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb v súlade so zákonom o sociálnych službách len na
základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb uzatvorenej
medzi poskytovateľom sociálnej služby a fyzickou osobou, ktorá má záujem o poskytovanie sociálnej
služby a na základe právoplatného rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu tak, ako to ustanovuje
§ 74 zákona o sociálnych službách. Podľa osobnej karty klienta-žalovanej zo dňa 11.3.2013 (č.l. 61, 62

spisu), táto za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 platila úhrady za bývanie a iné služby mesačne iba
vo výške 143,01 €, pričom za uvedené obdobie rozdiel v žalobcom požadovaných nezaplatených
úhradách za bývanie a iné služby predstavuje sumu 1.233,62 €; za obdobie od 1.1.2012 do 31.12.2012
platila úhrady za bývanie a iné služby mesačne iba vo výške 143,01 €, ale za uvedené obdobie rozdiel v
žalobcom požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie a iné služby predstavuje sumu 1.976,30 €

a osobnej karty žalovanej zo 17.4.2015 (č. l. 130, 131 spisu), že za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2013
platila úhrady za bývanie a iné služby mesačne iba vo výške 143,01 €, za uvedené obdobie rozdiel
v žalobcom požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie a iné služby predstavuje sumu 2.718,98
€; za obdobie od 1.1.2014 do 31.12.2014 platila úhrady za bývanie a iné služby mesačne iba vo výške
143,01 €, za uvedené obdobie rozdiel v žalobcom požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie a

iné služby predstavuje sumu 3.466,64 €. Právny zástupca žalobcu zotrval na žalobe a jej zmene s tým,
ževdanomprípadeideonárokzaposkytovaniesociálnychslužieb,konkrétnezaubytovaniežalovaneju
žalobcu v období od 31.12.2010 do 31.12.2014. Zo strany žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu,
pretože jej žalobca poskytol sociálne služby bez existencie zmluvy, ktorá je základom poskytovania
uvedených služieb. Žalovaná bola prijatá do zariadenia v roku 2001 na základe rozhodnutia vydaného

podľa zákona č. 195/1998 Z.z., ktorý bol zrušený zákonom č. 448/2008 Z.z. a sociálne
služby sa od 1.1.2009 poskytujú na základe zmluvy, ako to vyplýva z § 74 zákona č. 448/2008 Z.z., v
prípade žalovanej sa však uplatnili prechodné ustanovenia zákona č. 448/2008 Z.z.,
pričom moment odkedy malo dôjsť k poskytovaniu služby na základe zmluvy je u nej od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, k čomu došlo dňa 31.12.2010. Poukázal na ustanovenie §

106 ods. 5 až 8 zákona č. 448/2008 Z.z., usmernenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky zo dňa 3.5.2011 i vyjadrenie Úradu verejnej ochrankyne práv
zo dňa 28.8.2014. K uzatvoreniu zmluvy medzi žalobcom a žalovanou nedošlo, hoci žalobca predložil
žalovanej niekoľko návrhov zmlúv. Žalobca si uplatňuje pohľadávku v súvislosti s ubytovaním, pod
ktorým sa rozumie užívanie obytnej miestnosti s príslušenstvom č. 342, zariadenie pre seniorov časť

Pri vinohradoch, užívanie spoločných priestorov a prijímanie vecných plnení spojených s ubytovaním.
Za podstatnú okolnosť v tomto konaní považuje spôsob akým je určovaná výška úhrady za sociálnu
službu, ktorá na rozdiel od bežného nájmu umožňujúceho dohodu strán, je kogentne upravená právnym
predpisom, v tomto prípade Všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho kraja č.31/2009 v znení neskorších predpisov, t.j. vo výške, ktorá predstavuje rozdiel medzi úhradou podľa
uvedeného cenového predpisu a sumami, ktoré žalovaná počas žalovaného obdobia žalobcovi zaplatila.
Žalovaná vo výpovedi uviedla, že so žalobou nesúhlasí, býva sama na 4. poschodí vyše dvoch rokov,

sem tam niekto býva, ale ten krúžok, kde sa označuje počet obyvateľov, stále je tam sama, jedná sa teda
o prázdne byty. Keď bol plný stav obyvateľov, boli tri upratovačky, pričom teraz sú štyri, podpísala, aby
jej upratovali raz za dva mesiace, teraz jej upratovačky oznámili, že to bude každý mesiac, čo si neželá,
nakoľko si udržiava nehnuteľnosť, upratovačky upratujú hodinu, za ktorú sa nedá upratať a ona to má
platiť. Nebráni sa podpisu zmluvy, ale za tých istých podmienok ako predtým, t.j. za tú istú výšku 143,-

€, nemieni spätne nič žalobcovi platiť, nech je všetko tak ako bolo predtým, ako za starej éry, nie je teraz
ani poriadok, nič. Má výdavky mesačne za byt v sume 143,- €, telefón v sume 15,- €, TV v sume 16,-
€, elektrika v sume 25,- € (sama si varí), lieky v sume 70,- €, čistiace potreby v sume 40,- €, kaderník v
sume 10,- €, pedikúra v sume 10,- €, strava denne 4,- €, teda 120,- € mesačne, má mesačný
dôchodok vo výške 440,- €. Bývalý zástupca žalovanej Ing. H. R. navrhol vykonať dokazovanie vo veci
návrhu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, a to či si žalobca splnil svoju zákonnú povinnosť riadne,

či obsah návrhu zodpovedá regulácii zákona o poskytovaní sociálnych služieb, konkrétne § 106 ods. 5,
ods. 6, ods. 7, § 74, § 72 ods. 4, § 73 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. v platnom
znení a aj o vyčíslovaní ekonomických oprávnených nákladoch, t.j. o ich obsahu a štruktúre podľa § 72
ods. 5 citovaného zákona, konkrétne znalecké dokazovanie znalcom v oblasti ekonomickej a špecifickej
oblasti ekonomiky verejnej správy, ktoré by mal zodpovedať na to, či náklady, ktoré vyčísluje žalobca

sú skutočne ekonomicky oprávnenými nákladmi ako ich definuje citovaný zákon, či vyčíslovanie týchto
nákladov podľa druhu služby poskytovanej zodpovedá účelu objektívne stanoveného limitu maximálnej
výšky úhrady za sociálnu službu v zariadení pre seniorov-žalovanej. Ďalej navrhol, aby súd preskúmal
návrh zmluvy z pohľadu § 53 Občianskeho zákonníka a vykonal dokazovanie o cieľovej skupine
prijímateľov, ktorým je poskytovaná služba podľa § 35 citovaného zákona. Prvoinštančný súd uvedené

navrhnuté dôkazy nevykonal s poukazom na notoricky známu judikatúru v tejto oblasti, nehospodárnosť
konania a jeho zbytočným predlžovaním.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 72 ods. 2, §
106 ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení

zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, § 451 ods. 1
ods. 2, § 456, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka dôvodiac tým, že vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že žalovaná na základe rozhodnutia Domova dôchodcov Rača, Pri vinohradoch č. 267,
zo dňa 14.9.2001, č. DD-2737/2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14.9.2001, bola prijatá do
Domova dôchodcov Rača, Bratislava, Pri Vinohradoch č. 267 do jeho penzionovanej časti, kde užíva

byt č. XXX s celoročnou starostlivosťou, počnúc dňom 14.9.2001 na dobu neurčitú. Podľa zákona č.
448/2008 Z.z. o sociálnych službách, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2009, prijímatelia sociálnej
služby sú povinný platiť úhradu za sociálnu službu určenú poskytovateľom sociálnej služby podľa §
72 ods. 1 tohto zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu,
spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74, v súlade s všeobecne záväzným nariadením

obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa § 72
ods. 2 citovaného zákona. Žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o
poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného odo dňa 1.1.2009 po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle § 106 ods. 7
uvedeného zákona. Poskytovateľ sociálnej služby si svoju zákonnú povinnosť splnil a predložil žalovanej

návrh Zmluvy č. 36/2010/P o poskytovaní sociálnej služby a návrhy Dodatkov č. 1/2011/P, č. 2/2011/
P k tejto zmluve, ktoré žalovaná neuzavrela. Poskytovateľ sociálnej služby bol však naďalej povinný
žalovanej poskytovať sociálnu službu podľa zákona č. 448/2008 Z. z. účinného odo dňa 1.1.2009 (§
106 ods. 6 prechodných a záverečných ustanovení tohto zákona). Právnym dôvodom
žalovanej na poberaní sociálnej služby od žalobcu bolo pôvodné rozhodnutie Domova dôchodcov Rača

č. DD-2737/2001, zo dňa 14.9.2001, o umiestnení žalovanej v Domove dôchodcov Rača-penzióne pre
dôchodcov. S poukazom na prechodné ustanovenia citovaného zákona dospel k záveru, že žalovanej
zanikol právny titul na poberanie predmetnej sociálnej služby dňom právoplatnosti rozhodnutia o
odkázanosti č. MAGS OSV 53969/2010-326109/1425, zo dňa 18.11.2010, t.j. dňa 31.12.2010 napriek
tomu, že žalovaná prejavila vôľu zotrvať v zariadení žalobcu a naďalej prijímať sociálnu

službu v rozsahu ako ju poberá na základe predchádzajúceho rozhodnutia, ale jej ďalší pobyt je už
bez právneho dôvodu, keďže neuzavrela zmluvu so žalobcom o poskytovaní sociálnej služby, ktorá je
podľa zákona č. 448/2008 Z.z. už jediným právnym titulom na poskytovanie sociálnej služby. Žalovaná
sa neriadila podľa platných predpisov, smerníc, všeobecne záväzných nariadení, z dôvodu ktoréhožalobe vyhovel v jej modifikácii. Dodal, že žalovaná si nemôže určovať sama výšku mesačných platieb
za jednotlivé mesiace, preto sa nestotožnil s jej tvrdením ohľadom samotnej výšky platieb. Žalovaná
bola v konaní riadne vypočutá, sústavne sa nedostavovala na ďalšie pojednávania, predkladala len

lekárske potvrdenia od všeobecného lekára, absentovala správa od odborného lekára, preto mal za to,
že svojvoľne robila prieťahy počas celého konania.
3.2. Žalovanej uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z
omeškania, keďže sa dostala do omeškania.
3.3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a

úspešnému žalobcovi voči neúspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac ustanovením § 365 ods.
1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, h/ C.s.p. (neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci;súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). K
odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p. uviedla, že záväzkové vzťahy medzi

poskytovateľom a prijímateľom sociálnej služby sú regulované Občianskym
zákonníkom iba subsidiárne. Určovanie úhrad za činnosti tvoriace celý obsah sociálnej služby, t.j. sumu
úhrady a všetky podmienky jej určenia, platenia a vyúčtovania prostredníctvom verejného poskytovateľa
zriadeného územnou samosprávou kogentne stanovuje zákon a podzákonný predpis vydaný vecne a
miestne príslušnou územnou samosprávou. Žalobca je rozpočtovou organizáciou zriadenou územnou

samosprávou, priamo napojený na jej rozpočet. Zriaďovacou listinou č. 012/2009 má
zverené do správy všetky majetkové aktíva zriaďovateľa (Bratislavský samosprávny kraj) slúžiace na
poskytovanie dvoch druhov sociálnej služby v pobytovej forme v štyroch samostatných zariadeniach
sociálnej služby, prípadne prijaté dary tretích osôb s účelovým určením. Žalobca tak nie je
vlastníkom, ani správcom príjmov z úhrad za poskytnutie sociálnej služby od ich (ne)zaplatenia, tým je

výhradne jeho zriaďovateľ, namietla aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na súdne vymáhanie žalovanej
sumy. Skutočnosť, že žalobca je povinný uzavrieť záväzkový vzťah s ňou a vedie operatívnu evidenciu
predpísaných úhrad a skutočne splatených úhrad za ním poskytnuté sociálne služby, nie je dôkazom
o vecnej aktívnej legitimácii verejného poskytovateľa, ani v prípade ak by bola medzi nimi uzavretá
zmluva o poskytovaní sociálnej služby; povinnosť uzavrieť zmluvu má iba poskytovateľ sociálnej služby.

Príjem z úhrad prijímateľov za sociálne služby nie je zriaďovateľom žalobcu určený na zabezpečovanie
poskytovania sociálnej služby, je príjmom rozpočtu zriaďovateľa. Judikatúra dotýkajúca sa oprávnení
správcu majetku štátu-samosprávy, t.j. oprávneného nakladať s majetkom sa nedotýka
príjmu z úhrad za poskytovanie sociálnej služby na podklade § 71 ods. 1 písm. b/, v spojení s ods. 2
zákonaosociálnychslužbách.Dôkazomjenapríkladajskutočnosť,žežalobcaniejeoprávnenýodpustiť

jej dlh bez súhlasu orgánu zriaďovateľa, odpustenie je platné iba ak kompetentný orgán (zastupiteľstvo)
menovite rozhodne o konkrétnej výške dlhu a dlžníkovi uznesením. Ďalej žalovaná namietala procesný
postup prvoinštančného súdu, ktorý ukončil dokazovanie a rozhodol na pojednávaní bez jej prítomnosti
a riadneho odôvodnenia takého procesného postupu v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
ktoré je nepreskúmateľné, čím porušil ustanovenie § 183 ods. 1, v spojení s ods. 4 C.s.p., keďže

svojvoľnevyhodnotildôvodyjejžiadosti oodročeniepojednávania.Ospravedlnenieošetrujúcimlekárom
bolo uplatnené v súlade s procesnými právami účastníka súdneho konania, pretože jej ošetrujúca
lekárka vydala súdu potvrdenie o nespôsobilosti k účasti na súdnom pojednávaní na základe odborných
lekárskych správ. Súd nie je oprávnený oboznamovať sa s medicínskymi podrobnosťami jej zdravotného
stavu odhliadnuc od skutočnosti, že právnické vzdelanie nie je vybavené medicínskymi znalosťami, k

tomu je oprávnený práve ošetrujúci lekár. Počas konania pre zdravotné dôvody žiadala o odročenie
niekoľkých pojednávaní, na pojednávanie konané dňa 30.4.2018 s vynesením rozsudku bez jej
prítomnosti alebo jej zástupcu neboli splnené zákonné podmienky. Má 94 rokov (v čase pojednávania
s vynesením rozsudku), jej zdravotný stav v čase ostatne vytýčených pojednávaní jej neumožňoval
aktívne získavať nového zástupcu na konanie pred súdom. Po ukončení hospitalizácie v nemocnici

dňa 6.2.2018 bola počas februára až mája pod liečebným dohľadom; má za to, že nebola splnená ani
podmienka § 183 ods. 2 veta druhá C.s.p. Ďalej v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie porušil
povinnosť vnútroštátneho orgánu členského štátu Európskej únie aplikujúceho právo na základe čl. 4
ods. 3 Zmluvy o Európskej únii rešpektovať aj nepriamy účinok práva Európskej únie tak, aby zabezpečiliúčinnú súdnu ochranu práv, ktoré sú účastníkom priznávané podľa úniového právneho poriadku (v
tomto prípade ochranu práv spotrebiteľa). Ak by sa odvolací súd nestotožnil s uvedeným odôvodnením
má za to, že sa jedná o konflikt komunitárneho práva s vnútroštátnou právnou normou. V súlade s

ratifikovanou medzištátnou zmluvou je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo vykladať vnútroštátne
právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ súd usúdi,
že právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je jeho povinnosťou ako orgánu
aplikujúceho právo nepoužiť túto vnútroštátnu normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu, resp. je
povinný položiť prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru. Dodala, že nesúhlasí s právnym

(ne)posúdením súladu zmluvy s kogentnými ustanoveniami zákona o sociálnych službách a zmluvného
typu podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby je zmluvou
uzatváranou pri obmedzení zmluvnej voľnosti strán zákona o sociálnych službách, ktorý určuje spôsob,
formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky, ktoré z podmienok sú stanovené ako kogentné a pri
ktorých je možné podmienku stanoviť aj odchýlne od znenia podľa zákona dohodou strán. Nestotožnila
sa so zúženým výkladom práva uvedeným v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko

nemá oporu v zákone o sociálnych službách, ani subsidiárne pôsobiacom Občianskym zákonníkom.
Ministerstvo nie oprávnené vykladať inštitúty občianskeho práva, usmernenie zo dňa 3.5.2011 je
nepreskúmateľné!Mázato,žeeurokonformnývýklad§52ods.3subsidiárnepôsobiacehoObčianskeho
zákonníka sa vzťahuje aj na organizácie zriadené územnou samosprávou pre poskytovanie sociálnych
služieb na základe občianskoprávneho kontraktu regulovaného špeciálnym zákonom, t.j. aj verejných

poskytovateľov sociálnych služieb. Takýto výklad Občianskeho zákonníka je v súlade s definíciou v čl.
2 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Odkázala v tejto súvislosti i na rozhodnutie vo veci Khatun and others v. Newham LBC uvádzaný
odbornou literatúrou ako relevantný príklad posúdenia účinku únijného práva na vnútroštátny právny
režim aplikovaný vnútroštátnym súdom. V odpore pomenovala ustanovenia neprijatého návrhu zmluvy

o poskytovaní sociálnej služby predloženej verejným poskytovateľom-dodávateľom v zriaďovateľskej
pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja-žalobcom, ktoré majú charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Namietla, že pokračovaním v pojednávaní bez jej prítomnosti alebo splnomocneného
zástupcu pred vydaním uznesenia o jeho ukončení, prvoinštančný súd porušil § 204 C.s.p., keďže v jej
písomnýchnávrhochsúobsiahnutépodrobnéargumentyjejprocesnejobrany,ktorýmibolispochybnené

dôkazy žalobcu i odôvodnenie titulu žaloby. Považuje bod 22. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie bez relevantného dôvodu nevykonal zásadné
dôkazy ňou navrhnuté. Návrhy zmlúv identifikované v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
prvoinštančný súd nezahrnul do dôkazov, aj keď obsahujú neprijateľné podmienky. Uplatňovanie § 73
ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 30.12.2010 do 31.12.2013 a do 31.12.2014

pri určovaní sumy úhrady poskytovateľom je v rozpore s dobrými mravmi,
činnosti podľa § 35 ods. 2., ods. 3 nezabezpečuje žalobca, platí ich ona mimo žalobcom určenej
úhrady. Výška žalobcom predložených ekonomických oprávnených nákladov nie je kvantifikovaná len
pre činnosti podľa § 16, § 17 a § 18 v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych
službách a ďalších príslušných predpisov upravujúcich rozpočtové hospodárenie verejnej správy, výkaz

za rok 2014 nepredložil a ani inak nezverejnil. Interná smernica vydaná štatutárom žalobcu s názvom
„Postupy pri triedení účtovných položiek finančnej hodnoty nákladov organizácie v zmysle pokynu
BSK v účtovných dokladoch“, č. 44 z júla 2011, účinná od 1.7.2011
a aktualizovaná s účinnosťou od 27.6.2013 je dôkazom o tom, že ekonomické oprávnené náklady
podľa administratívneho rozhodnutia štatutárneho orgánu zisťuje na základe ukazovateľa priemerného

výdavku na kapacitnú jednotku podľa sumárnej kapacity všetkých zariadení priemernou hodnotou
zisťovanou matematickým podielom zo sumy uhradených výdavkových faktúr a podielov jednotlivých
zariadení na celkovej kapacite všetkých zariadení, v členení po skupinách podľa triedenia položiek v
súladesrozpočtovouklasifikáciouverejnejsprávy.Preprerozdeleniesumyfinančnýchnákladovžalobcu
na všetky zariadenia sociálnej služby medzi jeho jednotlivé zariadenia použije „pevný“ percentuálny

prepočet (príloha č. 1 smernice). Má ďalej za to, že súd prvej inštancie si zamieňa pojem „suma úhrady
za sociálnu službu“ v kategorizácii podľa § 15 a rozsahu ustanovení § 35 ods. 2 písm. a/ a
ods. 3 za pojem „úhrada za ubytovanie“, za jednu z obslužných činností uvedenú v § 35 ods. 2 písm. a/
bod 4 tak, že úhradu za obslužnú činnosť “Ubytovanie“ určenú na základe § 30 Všeobecného záväzného
nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 32/2009 zamieňa za sumu úhrady za poskytnutie

sociálnej služby podľa § 35 v rozsahu činností najmenej podľa ods. 2 písm. a/, ods. 3 citovaného zákona.
Ekonomicky oprávnené náklady vyčíslené podľa § 72 ods. 5 naproti tomu obsahujú výdavky na činnosti
v rozsahu ustanovení § 35 ods. 2, ods. 3 v objeme výdavkov skutočne vynaložených
pri poskytovaní sociálnej služby všetkým prijímateľom u žalobcu. Súd prvej inštancie v dokazovaní ovýške úhrady za obslužnú činnosť určenej žalobcom nezohľadnil strop mesačnej úhrady za ubytovanie
vo výške 170,- € mesačne, ktorý zaviedlo Všeobecné záväzné nariadenie č. 43/2011 s účinnosťou
od 6.8.2011 doplnením textu v ods. 3 v § 30 Všeobecne záväzného nariadenia č. 32/2009 v znení

č. 39/2010 a bez ďalšieho prijal dôkaz o výške sumy úhrady predložený viacerými návrhmi zmluvy o
poskytovaní sociálnej služby. Prvoinštančný súd nesprávne uznal výšku úhrady z osobnej karty
bez dokazovania o súlade postupu určenia úhrad za činnosti s príslušným podzákonným predpisom a
dodržania regulácie výšky sumy úhrady sa sociálnu službu s ustanoveniami § 72
ods. 2, v spojení s § 72 ods. 5 a § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Taktiež ignoroval rozdielny

vecný rozsahu sociálnej služby § 35 pre osobitné skupiny prijímateľov identifikované v ods. 1 písm. a/,
b/ umiestnených v zariadeniach na dvoch oddelených miestach. Nesprávne aplikoval ustanovenia § 73
zákona o sociálnych službách pri určovaní výšky úhrady, ktorú je povinná zaplatiť s ohľadom na výšku
svojho príjmu, teda prekročenie hranice príjmu pre vyčíslenie tzv. nesplatenej časti úhrady s
ohľadom na skutočnosť, že poskytované neboli všetky obligatórne činnosti v rámci štruktúry sociálnej
služby § 35 ods. 2 uvedeného zákona a deklarované v čl. IV. zmluvy. Súd prvej inštancie nezistil

a v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol výsledok dokazovania o výške nesplatenej časti
úhrady, t.j. zistenia limitu maximálnej výšky sumy úhrady za sociálnu službu, ktorá je pohľadávkou
voči prijímateľovi sociálnej služby v súlade s ustanoveniami § 73 ods. 10 a nasl. zákona o sociálnych
službách. Žalobca určuje úhradu za ubytovanie v rozpore s postupom určeným pre neho záväzným
predpisom. Strop úhrady 170,- € mesačne za ubytovanie zaviedlo Všeobecné záväzné nariadenie

č. 43/2011 doplnením textu v odseku 3. Všeobecného záväzného nariadenia č. 39/2010. Považuje
výsledok výpočtu dlžnej sumy v rozsahu úhrady za ubytovanie v rozpore so Všeobecným záväzným
nariadenímBratislavskéhosamosprávnehokraja,naktorésažalobcaodvoláva.Podľanejprvoinštančný
súdvecajnesprávneprávneposúdil.Právnaúpravabezdôvodnéhoobohateniajesubsidiárnavovzťahu
k iným inštitútom právneho poriadku. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje dôkaz o tom,

že získala bezdôvodné obohatenie, a to protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia; majetková
ujma, ktorá postihuje žalobcu a príčinná súvislosť medzi jej protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia a majetkovou ujmou žalobcu. Žalobca koná protiprávne, keď uplatňuje svoje nároky titulom
bezdôvodného obohatenia, nakoľko tým obchádza zákon o sociálnych službách s odkazom na zákonnú
povinnosť poskytovateľa podľa § 106 ods. 6, ods. 7 tohto zákona, ktorej sa nemôže zbaviť predložením

návrhuzmluvyoposkytovanísociálnejslužby.Zhľadiskacharakteruzákonaosociálnychslužbách,ktorý
upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad
nad poskytovaním sociálnych služieb je zrejmé, že právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní
sociálnej služby a z nej vyplývajúcich záväzkov sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka iba
subsidiárne, nakoľko ide o špecifický právny vzťah. Cieľom zákona o sociálnych službách je poskytnúť

ochranu osobitnej kategórii osôb, ktorým vznikol nárok na poskytovanie sociálnej služby po preskúmaní
individuálnych podmienok. Vzhľadom na to, že každý prípad sa posudzuje osobitne, je nemožné, aby
prijímateľovi sociálnych služieb vzniklo bezdôvodné obohatenie založené na porovnávaní s
bežnou úhradou. Dodala, že zabezpečiť existenciu právneho titulu na poskytovanie sociálnej služby
fyzickej osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc na základe rozhodnutia podľa zákona účinného do

31.12.2008 má zákonnú povinnosť ten poskytovateľ, ktorý ju poskytoval do 31.12.2008, ak fyzická osoba
prejaví záujem zotrvať pri poskytovaní sociálnej služby u tohto poskytovateľa. Okrem toho je potrebné
si uvedomiť, že zákon o sociálnych službách je verejnoprávnym predpisom, ktorého ustanovenia sú
kogentné, ak zákon výslovne neumožňuje sa odchýliť od ich znenia. Žalobcovi neprislúchajú žiadne
nároky ex lege. Sociálne služby, ktoré sa fyzickej osobe poskytovali ku dňu 31.12.2008, sa po tomto

dni poskytujú podľa zákona účinného do 31.12.2008 až do okamihu, kedy sú kumulatívne naplnené
dve podmienky: do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu
službu a do uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 1.1.2009.
Uplatnenie § 74 ods. 10 je založené na súlade návrhu predloženého poskytovateľom so zákonom o
sociálnych službách, o tejto podmienke nie je oprávnený rozhodnúť poskytovateľ ako predkladateľ oferty

zmluvy o poskytovaní sociálnej služby; o splnení tejto podmienky môže rozhodnúť iba súd.
Okrem toho ustanovenie § 74 ods. 10 nezbavuje poskytovateľa zákonnej povinnosti uzavrieť zmluvu a
„zánik právneho titulu“ na prijímanie sociálnej služby ňou nie je opretá o žiadne z ustanovení zákona o
sociálnych službách. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť
a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny. Nesúhlasí s tvrdením žalovanej uvedeným v odvolaní, že v
predmetnom prípade nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie, keďže ona má právny titul na prijímaniesociálnej služby, a to rozhodnutie č. DD-2737/2001 zo dňa 14.9.2001 a v tomto kontexte s odvolacou
námietkou o nesprávnom právnom posúdení prechodných ustanovení príslušných zákonov. Poukázal
na to, že prijatím zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.

455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1.1.2009,
došlo k zrušeniu zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. Podľa ustanovenia § 74
zákona o sociálnych službách jediným právnym titulom na prijímanie sociálnej služby je zmluva o
poskytovaní sociálnych služieb. Prechod prijímateľov sociálnych služieb na základe rozhodnutia podľa
zákona o sociálnej pomoci na zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb upravujú

prechodné ustanovenia (§ 106 ods. 5, ods. 7). Z ustanovenia § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách
vyplýva, že sociálne služby sa prijímateľovi v prechodnom období poskytujú podľa zákona účinného do
31.12.2008 len do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu
službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb. V druhej vete predmetného
ustanovenia ukladá zákon o sociálnych službách povinnosť poskytovateľovi sociálnych služieb uzavrieť
zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb s vyššie uvedenou osobou. Prijímateľ sociálnej

služby, t.j. žalovaná nemá povinnosť, ale právo zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podpísať.
Prejavuje sa tu princíp zmluvnej voľnosti prijímateľa sociálnej služby a právo voľby-slobodného výberu
medzi poskytovateľmi sociálnych služieb. Ak však vyššie uvedený prijímateľ sociálnej služby neuzavrie s
poskytovateľom sociálnej služby zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb podľa ustanovenia § 106 ods.
7 zákona o sociálnych službách, hoci mu tá bola poskytovateľom predložená, odmieta sociálnu službu

ako celok a stráca nárok na jej poskytovanie. Ide o ustálený výklad predmetného ustanovenia
v súlade s usmernením poskytnutým Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny zo dňa 3.5.2011,
ktoré nie je záväzným prameňom výkladu zákona o sociálnych službách, pretože tento poskytuje iba
súd, ktorý však má právo vychádzať aj z nezáväzných zdrojov výkladu s odkazom na racionalitu ich
argumentácie, ak sa s nimi stotožňuje. Preukázal, že v prípade žalovanej bolo vydané rozhodnutie

Hlavého mesta Slovenskej republiky Bratislava č. MAGS
OSV 53969/2010-326109/1425, zo dňa 18.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31.12.2010 i
to, že žalovanej predložil návrhy zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb s dodatkami. Skutočnosť,
že predmetné návrhy zmlúv boli zo strany žalovanej odmietnuté je nesporná. Žalovaná potom stratila
právny titul na prijímanie sociálnej služby a v súčasnosti ju prijíma neoprávnene. Tieto závery súdu prvej

inštancie sú v súlade s ustálenou judikatúrou prvoinštančného i odvolacieho súdu, na ktorú odkazoval.
Ako vyplýva zo zriaďovateľskej listiny založenej v súdnom spise, on je rozpočtovou organizáciou
Bratislavského samosprávneho kraja a vo vzťahu k tomuto kraju má postavenie správcu majetku (§ 6
ods. 2, ods. 3 zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov a rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.2.2003, sp.zn. 2 Cdo 94/2002). Na podporu svojich tvrdení ešte

poukázal na 53. odsek rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 26.10.2017, č.k. 9 Co 460/2015-392 a
rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 28.2.2018, č.k. 4 Co 566/2015-476. K limitom úhrady za sociálnu
službu žalobca konštatoval, že žalovaná v odvolaní namieta, že on i súd prvej inštancie pri výpočte
výšky bezdôvodného obohatenia nerešpektovali limity úhrady na sociálnu službu a že prvoinštančný
súd nevykonal osobitné dokazovanie vo vzťahu k dodržaniu predmetných limitov. Nespochybňuje

skutočnosť, že úhrada za sociálnu službu je limitovaná subjektívnym limitom úhrady (§ 73 ods. 2 zákona
o sociálnych službách), objektívnym limitom úhrady (§ 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách) a limitom
podľa cenového predpisu-všeobecne záväzné nariadenie Bratislavského samosprávneho kraja. Je toho
názoru, že všetky tieto limity pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia dodržal, čo vyplýva aj z
vykonaného dokazovania. K subjektívnemu limitu úhrady za sociálnu službu poukázal na ustanovenie

§ 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách a jeho novelu od 1.1.2014 a tabuľky, z ktorých vyplýva
dodržanie predmetného limitu v žalovanom období prijímania sociálnej služby žalovanou. Ďalej uviedol,
že údaje uvedené v osobných kartách sú nesporné, keďže žalovaná neuvádzala, že by platila viac
alebo jej príjem bol iný oproti údajom uvedeným v osobných kartách, keď údaje o výške životného
minima sú v súlade s ustanovením § 5 ods. 7 zákona č. 601/2003 Z.z.

o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovované opatrením Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a uverejňované v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky, preto sa osobitne nedokazujú (§ 186 ods. 1 C.s.p.). Z tabuliek nachádzajúcich sa v jeho
vyjadrení vyplýva, že ani v jednom mesiaci v rámci žalovaného obdobia požadovaná platba/úhrada
za sociálnu službu neprekročila subjektívny limit úhrady podľa ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o

sociálnych službách v znení účinnom vždy v danom kalendárnom mesiaci poskytovania sociálnej
služby. Na overenie dodržania subjektívneho limitu úhrad za sociálne služby bolo vykonané dostatočné
dokazovanie. K objektívnemu limitu úhrad za sociálnu službu podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona o
sociálnych službách žalobca uviedol, že nemá príjem podľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b/ zákona osociálnych službách, takže objektívnym limitom úhrady za sociálnu službu sú v jeho prípade ekonomicky
oprávnenénákladypoprepočítaní vsúladesustanovením§72ods.2písm.a/zákonaosociálnych
službách. Vyžadovaná úhrada nemôže v jeho prípade prekročiť ekonomicky oprávnené náklady na

prijímateľa sociálnej služby za mesiac. Poskytuje dva druhy sociálnej služby (domov sociálnych služieb
a zariadenie pre seniorov), na ktoré vedie ekonomicky oprávnené náklady. Žalovaná neoprávnene
prijímala sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Predložil aj porovnania ekonomicky oprávnených
nákladov od iných verejných poskytovateľov sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti
rôznych vyšších územných celkov, pričom jeho ekonomicky oprávnené náklady sú vo výške priemeru

týchto nákladov u iných obdobných verejných poskytovateľov a v žiadnom mesiaci neprekročil pri
vyčíslení požadovanej úhrady za sociálnu službu vykázané ekonomicky oprávnené náklady. Objektívny
limit úhrady za sociálnu službu bol dodržaný ako vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Zdôraznil, že
žalovaná neprodukovala počas konania žiadne dôkazy, ktoré by boli schopné spochybniť správnosť
jeho výpočtu ekonomicky oprávnených nákladov alebo správnosť ním uvádzaných údajov. Nebolo preto
potrebné v danej veci vykonávať ďalšie dokazovanie, teda ani znalecké dokazovanie s odkazom na

rozsudky odvolacieho súdu zo dňa 26.10.2017, č.k. 9 Co 460/2015-392 a zo
dňa 28.2.2018, č.k. 4 Co 566/2015-476. K ďalšej odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie
nezohľadnil skutočnosť, že v jej prípade neaplikoval limit podľa ustanovenia § 30 ods. 3 Všeobecne
záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 35/2010, č. 39/2010, č. 43/2011 a č.
6/2014, poukázal na citované ustanovenie všeobecne záväzného nariadenia a na to, že žalovaná v

rámci ubytovania, ktoré jej poskytuje, platí úhradu za tri zložky ubytovania: užíva obytnú miestnosť s
príslušenstvom; užíva spoločné priestory žalobcu a prijíma vecné plnenia spojené s ubytovaním, pričom
to čo jednotlivé pojmy predstavujú, upravuje uvedené všeobecné záväzné nariadenie v ustanovení §
18 ods. 2 písm. e/, f/. Taktiež je upravené zvýšenie úhrady, ak obytnú miestnosť užíva jeden občan
(§ 30 ods. 6 písm. a/), potom ak na jedného občana pripadá viac ako 16 m2 (§ 30 ods. 6 písm. d/) i

zníženie úhrady, ak je obytná miestnosť vybavená elektromerom (§ 30 ods. 7). Limit 170,- €
sa preto nevzťahuje na celú úhradu za ubytovanie ako sociálnu službu, ako to tvrdí žalovaná, ale len na
jednu jej zložku. Limit podľa ustanovenia § 30 ods. 3 Všeobecného záväzného nariadenia zavedený č.
43/2011, bol v prípade žalovanej náležite uplatnený a zohľadnený. Výpočet žalovanej sumy je náležite
preskúmateľný, keďže je priamou aplikáciou príslušných ustanovení cenového predpisu všeobecného

záväzného nariadenia v znení účinnom vždy v čase vyčísľovania. Rovnako je zrejmý aj spôsob
výpočtu znávrhovzmlúvoposkytovanísociálnychslužieb,ktoréboližalovanejpredloženéspolu
s dodatkami. Žalovaná užíva bytovú jednotku č. 342 s podlahovou plochou obytnej miestnosti 21,57m2
a podlahovou plochou príslušenstva 17,40m2 (užíva sama), pričom táto obytná jednotka je vybavená
meracím zariadením na meranie odberu elektrickej energie. Nesúhlasil s argumentáciou žalovanej

uvedenou v odvolaní, že zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb majú spotrebiteľský charakter, pretože
(ne)spotrebiteľský charakter zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb nemá žiadny súvis s predmetným
súdnym konaním, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia. Je nesporným faktom,
že žalovaná nepodpísala so žalobcom predloženú zmluvu o sociálnych službách, ani jej dodatky,
preto nemá žiadny právny titul na prijímanie sociálnych služieb. Je tiež faktom, že žalovaná platí

menej ako je obvyklé a ako určuje cenový predpis, preto sa domáha vydania nezaplateného rozdielu
medzi úhradou určenou cenovým predpisom a úhradou, ktorú platí žalovaná titulom bezdôvodného
obohatenia. Dodal, že zmluva o sociálnych službách nemá a ani nemôže mať spotrebiteľský charakter,
keď poskytuje sociálne služby ako rozpočtová organizácia Bratislavského samosprávneho kraja, teda
ako verejný poskytovateľ, ktorý bol zriadený za účelom plnenia úlohy uvedeného kraja-poskytovania

sociálnych služieb, za čiastočnú úhradu nákladov. Zákon o sociálnych službách neumožňuje verejnému
poskytovateľovi poskytovať sociálnu službu za účelom zisku, podnikať v oblasti sociálnych služieb. Z
uvedených dôvodov nie je, ani nemôže byť dodávateľom podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Neobstojí argumentácia žalovanej rozsudkom
Khatun and Others v. Newham LBC, nakoľko sa jedná o zahraničný rozsudok (rozsudok všeobecného

súdu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska), ktorý nie je bez ďalšieho záväzný
(kasačne ani precedenčne) na území Slovenskej republiky. Predmetný súd aplikoval svoje vnútroštátne
právo na svoje vnútroštátne právne pomery, ktoré sú odlišné od právnych pomerov Slovenskej republiky.
Nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by mal postavenie dodávateľa a v tejto súvislosti odkázal na závery
už uvádzaných rozsudkov odvolacieho súdu zo dňa 26.10.2017, č.k. 9 Co 460/2015-392 a zo dňa

28.2.2018, č.k. 4 Co 566/2015-476. Rovnako nie je odvolávanie sa žalovanej na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 13/2009 opodstatnené, pretože ústavný súd v predmetnej veci
riešil diskrimináciu neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v zákone o sociálnych službách a
nevyjadril sa k chápaniu verejných či neverejných poskytovateľov sociálnych služieb ako dodávateľov,ani k aplikácii smernice č. 93/13/EHS. Nestotožnil sa ani s názorom žalovanej v odvolaní, že súd prvej
inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces, keď rozhodol na pojednávaní konanom dňa 30.4.2018
bez jej prítomnosti s odkazom na ustanovenie § 183 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Pojednávania nariadené na

deň 6.4.2016 a 12.3.2018 boli odročené z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu
žalovanej, ktorá z rovnakého dôvodu žiadala o odročenie pojednávania nariadeného na
deň 30.4.2018, ale z ustanovenia § 183 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že nepriaznivý zdravotný stav by mal byť
v zásade dôvodom na odročenie len jedného pojednávania. Ak nepriaznivý zdravotný stav pretrváva,
strana sporu by si na ďalšie pojednávanie mala zvoliť zástupcu, obzvlášť vtedy, ak má žalovaná 94 rokov

a nemožno predpokladať zásadné zlepšenie jej zdravotného stavu. S ohľadom na uvedené považuje
postup prvoinštančného súdu, ktorý pokračoval v pojednávaní bez prítomnosti žalovanej, za súladný
so zákonom. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne
správny potvrdiť.

6. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že namieta zavádzajúci výklad žalobcu o

obsahu právnej povinnosti podľa osobitného zákona, pretože je v aplikácii právnych noriem na kauzu
striktne, účelovo pozitivistický a v iných sa uchyľuje nielen k voľnému výkladu,
ale až k účelovo primitívnym klamstvám. V ustanovení § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách je
obsiahnutá zákonná povinnosť poskytovateľa uzavrieť zmluvný vzťah s prijímateľom sociálnej služby.
V tejto kauze sa nejedná o záujemcu o uzavretie zmluvy o poskytovaní

sociálnej služby s nárokom podľa rozhodnutia príslušnej územnej samosprávy. Jedná sa o zákonom
kogentne stanovenú ochranu už nadobudnutých práv prijímateľa podľa predchádzajúceho zákona. Je
na pováženie, ak advokát redukuje zákonnú povinnosť poskytovateľa, vydáva predloženie oferty svojim
mandantom za splnenie zákonnej povinnosti a odmietnutie uzavrieť kontrakt pre výhrady voči jeho
obsahu za zmluvnú voľnosť prijímateľa sociálnej služby. Všetky rozhodnutia súdov sú založené na

generálnom výklade usmernenia Ministerstva zo dňa 3.5.2011, a to predpoklade perfektnosti návrhu
zmluvy predkladanej poskytovateľom prijímateľovi sociálnej služby, ale právne výkladom v rozpore
s ustanoveniam chrániacimi už nadobudnuté práva prijímateľa. V prípade, ak by prijímateľ sociálnej
služby nevedel uviesť žiaden dôvod, pre ktorý zmluvu odmieta uzavrieť (ale naďalej ju prijíma a platí
úhradu čo aj len v sume nižšej než poskytovateľ predpisuje), nemôže poskytovateľ, ani zriaďovateľ,

zakladateľ poskytovateľa a ani ministerstvo autoritatívne rozhodnúť o strate práva
na prijímanie sociálnej služby u poskytovateľa, ktorého návrh neprijal. Ochrana
prijímateľa v ustanovení § 106 ods.7 zákona o sociálnych službách nie je odkazom na zmluvnú
voľnosť prijímateľa, tá je generálne zabezpečená Občianskym zákonníkom, naopak táto osobitná
úprava je bezprecedentným zásahom do rovnosti účastníkov občianskych právnych vzťahov osobitným

zákonom v neprospech poskytovateľa, osobitná ochrana „slabšej“ strany podľa
transpozíciesmernicedoObčianskehozákonníkatýmniejedotknutá.Ibasúdrozhodneosúladeobsahu
s kogentnými ustanoveniami zákona o sociálnych službách (vrátane súladu výšky sumy úhrady určenej
jednostranne poskytovateľom vypočítanú podľa príslušného podzákonného predpisu). Bez toho, aby
sám zákon o sociálnych službách či subsidiárne účinné ustanovenia generálnych zákonov obsahovali

konkrétnu identifikáciu právnej ochrany je zrejmé, že nositeľ zákonnej povinnosti, navrhovateľ, pokiaľ
druhý účastník odmieta prijať právny záväzok podmieňujúci plnenie navrhovateľa, je povinný podať na
súd žalobný petit, ktorým súd rozhodne či medzi stranami právny vzťah je alebo nie je, alebo postupovať
špecifickou žalobou na plnenie „o nahradení prejavu vôle“. V oboch prípadoch sa súd bude zaoberať
súladom návrhu s kogentnou úpravou zákona o sociálnych službách a aj subsidiárnou ochranou civilným

právom. Žiaden iný štátny orgán nie je oprávnený a už vôbec nie ministerstvo, právne nezáväzným
výkladom dotýkajúcim sa uzatvárania civilných kontraktov o takomto rozhodnúť. Samotné usmernenie
ministerstva zo dňa 3.5.2011 sa nezaoberá výkladom splnenia zákonnej povinnosti poskytovateľa
ustanovenej v § 106 ods. 7, v spojení s ďalšou zákonnou povinnosťou poskytovateľa poskytovať
službu na základe zmluvy uzavretej v súlade s § 74 zákona o sociálnych službách a ani súladom

návrhu zmluvného vzťahu vyžadovaného týmto zákonom s ostatnými všeobecne záväznými právnymi
predpismi pôsobiacimi priamo alebo subsidiárne. V usmernení nie je uvedené, že návrh poskytovateľa
je vždy neomylný, bez vád a prijímateľ je povinný ho prijať bezvýhradne. Záver žalobcu o
splnení povinnosti uzavrieť zmluvu je tak svojvoľný. Vadou všetkých ostatných súdnych rozhodnutí v
konaniach tohto žalobcu a iných žalovaných, na ktoré sa žalobca odvoláva, je prijatie tvrdení žalobcu

súdom. Namietla účelový odkaz na odôvodnenia rozhodnutí s podmieňujúcimi výrokmi.
Zotrvalanaargumentáciiuvedenejvodvolanítýkajúcejsanedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu
a nestotožnila sa s tvrdeniami odvolacieho súdu uvedenými v rozsudku zo dňa 26.10.2017, sp.zn. 9 Co
460/2015. Taktiež nesúhlasila ani s účelovým výkladom § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách ajeho aplikáciou žalobcom s tým, že v tabuľke uvedenej na strane 4 vyjadrenia je v stĺpci „požadovaná
platba“ uvádzaná iba výška úhrady za ubytovanie namiesto výšky sumy úhrady za sociálnu službu podľa
§ 35 zákona o sociálnych službách v pobytovej celoročnej forme určená poskytovateľom v súlade s

Všeobecne záväzným nariadením č. 35/2010 zo dňa 23.7.2010, v znení č. 39/2010 zo dňa 15.12.2010,
v znení č. 43/2011 zo dňa 24.6.2011 a v znení č. 6/2014 zo dňa 20.6.2014. Okrem ubytovania sa v
rámci dotknutej sociálnej služby poskytuje aj odborná činnosť a ďalšie obslužné
činnosti vymenované v § 35 ods. 2 v písm. a/ bod 5., 6., 7., ktoré sú nevyhnutné pre zachovanie zdravia
a života ako takého. V rámci ubytovania nie je poskytovaná pomoc v odkázanosti, plnenie spojené s

ubytovaním, potreba elektrickej energie v ubytovacom priestore, stravovanie, pranie, žehlenie a údržba
bielizne a šatstva, ani osobné vybavenie, ktoré všetky tieto odborné, obslužné a iné činnosti patriace
do obsahu sociálnej služby „Zariadenie pre seniorov“ si musí obstarávať osobitne a výdavky platí nad
rámec výdavku „požadovaná platba“, nie náhodne vybraný výraz, nakoľko nezodpovedá pojmu „suma
úhrady za sociálnu službu“. Je potom nepodstatné, či za tieto činnosti poskytovateľ určuje ostatným
prijímateľom úhradu samostatne alebo vôbec nie. Ustanovenie § 73 ods. 2 uvádza nevyhnutný ostatok

príjmu vo výške 75 % životného minima pre jednu dospelú fyzickú osobu, ak iba stravovanie nie je
poskytované a pokiaľ sú poskytované všetky ostatné činnosti. Skutočnosť, že po zaplatení mesačnej
úhrady za ubytovanie jej ostane viac ako 75 % životného minima, nie je dôkazom o splnení ochrany
príjmu. Potom k dôkazu o tom, či po zaplatení úhrady len za ubytovanie (aj to neúplný výdavok na
ubytovanie) ostane nedotknuteľný ostatok príjmu na úrovni najmenej 75 %, je potrebné dokazovať

o výške výdavkov za neposkytované činnosti. Pre objektívnosť odkázala na výsledky zverejňované
Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Iné dokazovanie dostupné nie je, nakoľko za obslužné a iné
činnosti prijímateľ neplatí úhradu na zabezpečenie všetkých činností vstupujúcich do obsahu sociálnej
služby. Odkaz na odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je absurdným výkladom obsahu obslužných
činností, ktoré sú povinným obsahom sociálnej služby poskytovanej podľa § 35 zákona o sociálnych

službách, pričom rozhodnutie č.k. 9 Co 460/2015-392 vykazuje znaky porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania, keďže náklady bývania a stravovania podľa § 17 sú súčasťou sociálnej
služby poskytovanej v súlade s § 35 zákona o sociálnych službách. Pri aplikácii ochrany § 73
ods. 2 do 31.12.2013 výhradne vztiahnutej k sume úhrady za všetky činnosti a od 1.1.2014 vyčíslenej
aj pre prípad neposkytnutia stravy, je záver odvolacieho súdu v rozpore so zákonom o sociálnych

službách i Občianskym zákonníkom. Zákonodarca neumožnil aplikovať ochranu subjektívnym limitom s
vylúčením ostatných činností s tým, že sa neposkytujú a tým ani nevstúpia do sumy úhrady, od 1.1.2014
s výnimkou stravy, kde stanovil sumu zvyšujúcu nedotknuteľný ostatok v sume zistenej štatistickým
úradom pre výdavok jednočlennej domácnosti starobného dôchodcu na potraviny bez alkoholických
nápojov. K objektívnemu limitu úhrady dôvodila, že napriek jej námietkam a aj iných žalovaných v

ďalších podobných sporoch toho istého žalobcu, odmietol súd návrh na dokazovanie výšky ekonomicky
oprávnených nákladov. Jedná sa o bezprecedentné porušenie rovnosti
účastníkov a materiálnej pravdy. V zákone o sociálnych službách sú uvedené podmienky určenia výšky
úhrady za činnosti, ktoré sú obsahom sociálnej služby a v podzákonnom predpise sú podrobne upravené
postupy určovania ceny uložené v § 72 ods. 2. Uplatnenie stropu úhrady za ubytovanie

podľa metodiky uvedenej žalobcom je v rozpore s generálnymi pravidlami výkladu právnych noriem.
Postup zisťovania, určovania výšky úhrady za ubytovanie uplatňovaný poskytovateľom je realizovaný
postupom podľa radenia jednotlivých ustanovení § 30 ich číslovaním bez ohľadu na vzájomné väzby
v nich obsiahnutých právnych noriem. Záverom konštatovala, že v žiadnom prípade nie je v žiadnom
všeobecne záväznom právnom predpise uvedené, že má platiť určitú sumu peňazí ako úhradu za

ubytovanie na 31 dní v určitom byte budovy H.. Súlad výpočtu, ktorým určil žalobca výšku úhrady za
ubytovanie, neoveril žiaden nezávislý orgán dohľadu a už vôbec žiaden prvoinštančný súd
v sporoch s rovnakým titulom vedenými žalobcom, ani súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
Postačilo tvrdenie žalobcu, že určenie výšky úhrady za ubytovanie je súladné s príslušným predpisom.
Postup zisťovania, určovania výšky úhrady za ubytovanie uplatňovaný poskytovateľom, je realizovaný

postupom v rozpore s pravidlami aplikácie právnych noriem v ustanoveniach všeobecne
záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja, t.j, bez ohľadu na štruktúru a vzájomné
väzby v nich obsiahnutých právnych noriem. Nestotožnila sa s argumentáciou žalobcu v jeho vyjadrení,
že zmluva uzavretá podľa zákona o sociálnych službách nie je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko celé
jehorozsiahleodôvodnenie„stojí“nazúženomvýkladepojmudodávateľpodľaprvej,vadnejtranspozície

smernice do Občianskeho zákonníka, táto je už prekonaná judikatúrou, najmä nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 13/2009. Ak opomenie cynickú argumentáciu žalobcu týkajúcu sa jej
veku a zdravotného stavu, existuje procesná prekážka, že druhá veta § 183 ods. 2. C.s.p. neumožňuje
súdu ukončiť spor rozsudkom na jedinom pojednávaní bez ohľadu na § 181 ods. 4 C.s.p.7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovanej nevyjadril, oznámil ale
odvolaciemu súdu, že medzi sporovými stranami došlo dňa 23.4.2021 k uzavretiu Zmluvy č. 1/2021/P o

poskytovaní sociálnej služby uzavretej podľa § 74 zákona č. 448/2008 Z.z., ktorú k oznámeniu aj pripojil.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. júla 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,04 € s príslušenstvom potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3

C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v tomto výroku ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

11.1. Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnych službách“) zariadenia možno účelne a vhodne zlučovať.

11.2. Podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách sociálne služby poskytované verejným
poskytovateľom sociálnej služby môžu byť financované z úhrad za sociálne služby od prijímateľa
sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a z úhrad za iné činnosti podľa § 15
ods. 3 uvedených v osobitnej zmluve podľa § 74 ods. 8.
11.3. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách prijímateľ sociálnej služby je povinný platiť

úhraduzasociálnuslužbuvsumeurčenejposkytovateľomsociálnejslužby,aktentozákonneustanovuje
inak. Do úhrady za sociálnu službu nemožno započítať úhradu za vykonávanie, zabezpečovanie alebo
utváranie podmienok na vykonávanie iných činností podľa § 15 ods. 3.
11.4. Podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje
sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 v súlade so

všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky
oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby
v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s
poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7.
11.5. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 po zaplatení

úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho
príjmu najmenej 20 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným
predpisom.
11.6. Podľa § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 po zaplatení
úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho

príjmu najmenej 25 % sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným
predpisom. Po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení bez poskytovania
stravovania musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu najmenej 75 % sumy
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu ustanovenej osobitným predpisom.11.7. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013 poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o
poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby

zrozumiteľný.
11.8. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 poskytovateľ
sociálnej služby poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Zmluva o
poskytovaní sociálnej služby musí byť uzatvorená spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby
zrozumiteľný. Zmluvné strany sa môžu odchýliť od ustanovení tohto zákona uvedených pre túto zmluvu,

len ak tento zákon takúto možnosť výslovne pripúšťa. Zmluva o poskytovaní sociálnej služby uzatvorená
písomnou formou nesmie mať charakter zmiešanej zmluvy.
11.9. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom do 30.12.2013, ak sa zmenia
skutočnosti rozhodujúce na určenie úhrady za sociálnu službu podľa § 73, poskytovateľ sociálnej služby
a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby.
11.10. Podľa § 74 ods. 12 zákona o sociálnych službách v znení účinnom od 1.1.2014 ak sa zmenia

skutočnosti rozhodujúce na určenie sumy úhrady a platenie úhrady za sociálnu službu, poskytovateľ
sociálnej služby a prijímateľ sociálnej služby sú povinní uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní
sociálnej služby.
11.11. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

11.12. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa
práva mal plniť sám.

12. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe rozhodnutia Domova
dôchodcov Rača zo dňa 14.9.2001, č.j. DD-2737/2001, sa poskytuje celoročná starostlivosť žalovanej

podľa § 7, § 10, § 14, § 18, § 91 ods. 4 písm. a/ bod 1 zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v
znení neskorších predpisov na dobu neurčitú (č.l. 21 spisu). Rozhodnutím Hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislava zo dňa 18.11.2010, č. MAGS OSV 53969/2010-326109/1425, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 31.12.2010, primátor hlavného mesta Slovenskej republiky ako správny orgán podľa
§ 80 písm. c/, bod 1, § 106 ods. 8 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a

doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov rozhodol, že žalovaná sa podľa § 35 a prílohy č. 3, č. 4 k zákonu o sociálnych službách
považuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov (č.l. 22 spisu). Žalobca
listom zo dňa 11.7.2011 oznámil žalovanej, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o poskytovaní sociálnej
služby v zariadení sociálnych služieb vydané podľa zákona č. 195/1998 Z.z. stratilo dňom nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu v ich zariadení podľa zákona o sociálnych
službách právne účinky, je oprávnený podľa § 74 zákona o sociálnych službách poskytovať jej sociálnu
službu ako poskytovateľ len na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (č.l. 24 spisu). Zároveň
jej zaslal Zmluvu č. 36/2010/P o poskytovaní sociálnej služby spolu s Dodatkami č. 1/2011/P a č.
2/2011/P, ktoré žalovaná odmietla uzavrieť (č.l. 25-33 spisu), rovnako tak aj ďalšie zmluvy o poskytovaní

sociálnej služby, ktorú od žalobcu nepretržite od roku 2001 prijíma. Podľa návrhu uvedenej zmluvy mala
žalovaná ako prijímateľ sociálnej služby od 31.12.2010 platiť úhradu za poskytovanú sociálnu službu
podľa svojho príjmu a majetku s tým, že celková výška úhrady bola 140,91 € s podrobným rozpisom
jednotlivých položiek. Dodatkom č. 1/2011/P bola s účinnosťou od 1.1.2011 zmenená
výška úhrady za poskytovanú sociálnu pomoc na sumu 268,72 € a Dodatkom č. 2/2011/P od 6.8.2011

na sumu 204,90 €.

13. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v bode 33.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žalovaná sa neriadila podľa platných právnych predpisov,
smerníc, všeobecne záväzných nariadení, keď si sama nemôže určovať výšku mesačných platieb za

jednotlivé mesiace. Žalobca má vo vzťahu k žalovanej postavenie poskytovateľa sociálnej služby (§ 3
ods. 3 zákona o sociálnych službách) a žalovaná má postavenie prijímateľa sociálnej služby (§ 3 ods.
2 písm. a/ zákona o sociálnych službách), z ktorého vzťahu im vyplývajú vzájomné práva a povinnosti.
Povinnosťou prijímateľa sociálnej služby je, okrem iných povinností, uhrádzať platby za sociálnu službu,
ktorú mu poskytuje poskytovateľ. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú je prijímateľ povinný platiť,

vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorá nie je ponechaná na dohode účastníkov zmluvy,
ale podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách ju určuje poskytovateľ sociálnej služby, ktorý je
v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným
nariadením obce alebo vyššieho územného celku a táto úhrada môže byť najviac vo výškeekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie
sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených
nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách.

V prípade ak poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s § 72 ods. 2 zákona o
sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi sociálnej služby povinnosť uzatvoriť dodatok
k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorá vyplýva z § 74 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Na
základe takto uzavretého dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú
výšku úhrady za sociálnu službu. V danej veci došlo aj k zmene skutočností rozhodujúcich pre výšku

úhrady za sociálnu službu v súvislosti so zmenami Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského
samosprávneho kraja č. 31/2009, ktoré upravuje výšku predmetných úhrad. Žalobca ako poskytovateľ
preto podľa § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určil pri každej zmene novú výšku úhrady a v
súlade s § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách spolu s návrhom zmluvy predložil žalovanej ako
prijímateľovi aj návrhy dodatkov k zmluve o poskytovaní sociálnej služby s uvedením novostanovených
výšok úhrady. Žalovaná si svoju povinnosť uzatvoriť zmluvu a dodatky nesplnila, ale sociálnu službu

od žalobcu prijímala a tak na jej strane vznikol majetkový prospech, keďže prijímala sociálnu službu v
plnom rozsahu; zo svojho majetku platila za poskytovanie sociálnej služby sumu 143,01 €. Odvolací
súd dodáva, že žalobca postupoval v súlade so zákonom o sociálnych službách (§ 73 ods. 2), keď
pri výpočte úhrady za sociálnu službu postupoval tak, aby žalovanej zostala po zaplatení tejto úhrady
zákonom stanovená suma životného minima určená v § 73 ods. 2 uvedeného zákona v znení účinnom

do 31.12.2013 i od 1.1.2014.

14. Žalovaná odvolanie, okrem iného, odôvodnila aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p., t.j., že
neboli splnené procesné podmienky, ktoré bližšie nešpecifikovala. Aj napriek tomu, odvolací súd skúmal,
či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo vydané v konaní postihnutou s niektorou

z nasledovných procesných vád (§ 380 ods. 2 C.s.p.), t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, procesnej subjektivity, procesnej spôsobilosti strany sporu, povinného zastúpenia,
prekážky veci právoplatnej rozhodnutej veci alebo skôr začatého konania, zrozumiteľnosti a úplnosti
žaloby. Odvolateľka takéto procesné vady vo svojom odvolaní netvrdila a zároveň ich existenciu nezistil
ani odvolací súd. Žalovaná sa vo svojom odvolaní obmedzila iba na citovanie právnej úpravy § 365 ods.

1 písm. a/ C.s.p. s odôvodnením, že žalobca nie je v predmetnom konaní aktívne vecne legitimovaný.
Takto formulovaný odvolací dôvod nepredstavuje procesné vady uvedené v § 380 ods. 2 C.s.p.,
ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie, na ktoré by musel odvolací súd prihliadnuť. Odvolací
súd dodáva, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže
odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania,

ktoré mu predchádzalo, čo žalovaná neurobila.

15. K odvolacej námietke žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom spore
odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp.zn. 9 Co
460/2015, ktoré je možné aplikovať aj na predmetnú vec, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „Žalobca je

rozpočtovou organizáciou vyššieho územného celku zriadenou podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o
rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v zmysle
ustanovenia § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu. Pokiaľ teda medzi žalobcom a žalovanou
vznikol právny vzťah vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia, je nepochybne daná aktívna vecná
legitimácia žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Názor žalovanej, že príslušné

ustanovenia zákona o sociálnych službách žalobcovi neumožňujú domáhať sa dlžných úhrad, nemá v
tejto súvislosti žiaden právny význam, nakoľko nárok žalobcu vyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie, nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Len pre úplnosť však odvolací súd
dodáva, že aj keby si žalobca uplatňoval svoj nárok na plnenie úhrady za sociálnu službu, bol by
aktívne vecne legitimovaný. Ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách, na ktoré poukázala

žalovaná, nijakým spôsobom nevylučuje, aby sa žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby, domáhal
na súde úhrad podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnych službách. Predmetný § 71 ods. 2 iba
podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom
obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas
daný, (v posudzovanej veci nepochybne je), neznamená to, že úhrady podľa § 71 ods. 1 písm. b/ zákona

o sociálnych službách sú príjmom, či majetkom zriaďovateľa poskytovateľa. Naopak, patria priamo
poskytovateľovi, ktorý je povinný a zároveň oprávnený vymáhať ich plnenie“; (rovnaké odôvodnenie
je obsiahnuté i v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.2.2018, č.k. 4 Co 566/2015-476).
Odvolací poukazuje na to, že je v záujme strán sporu, aby rozhodovacia činnosť súdov bola jednotnáa keďže súhlasí s argumentáciou uvedenou v odôvodneniach odvolacích senátov Krajského súdu v
Bratislave ohľadne aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, prevzal túto ich argumentáciu v celom rozsahu.

16. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej uvedenou v odvolaní, že zmluva o poskytovaní
sociálnej služby má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože podľa § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje
čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS, o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, na ktorú

žalovaná v odvolaní poukazovala. Dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá
v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu
alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. V predmetnej veci
je žalobca právnická osoba, má však povahu verejnoprávneho subjektu zriadeného vyšším územným
celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o
sociálnych službách. Žiadnu z činností vykonávaných žalobcom, a to ani poskytovanie sociálnej služby

žalovanej na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, nemožno považovať za výkon obchodnej
či podnikateľskej činnosti, resp. za akúkoľvek komerčnú aktivitu, keďže je verejným poskytovateľom
sociálnych služieb. O výkone podnikateľskej činnosti by bolo možné hovoriť iba pri
neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb. Žalobca tak nespĺňa definíciu dodávateľa, z dôvodu
ktorého nemožno zmluvu o poskytovaní sociálnych služieb považovať za spotrebiteľskú. Z uvedených

dôvodov odvolací súd považuje tvrdenia žalovanej v odvolaní o neprijateľných ustanoveniach zmluvy
o poskytovaní sociálnej služby podľa predpisov spotrebiteľského práva za právne bezvýznamné. K
rozsudku, na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní, a to Khantum and others v. Newham LBC,
odvolací súd uvádza, že ním nie je viazaný.

17. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa vykazovanej výšky ekonomicky oprávnených nákladov
žalobcom na poskytovanie sociálnych služieb, odvolací súd dôvodí, že v ustanovení § 72 ods. 5 zákona
č. 448/2008 Z.z. je definované čo predstavujú ekonomicky oprávnené náklady poskytovateľa sociálnej
služby; ide o náklady na hmotné a personálne zabezpečenie poskytovania sociálnej služby. Žalobca
poskytuje žalovanej ubytovanie (aj bez uzavretej zmluvy, ktorú žalovaná uzavrela so žalobcom až dňa

23.4.2021) v rozsahu jednej miestnosti, užívanie spoločných priestorov (chodba, schodište, spoločenská
miestnosť) a vecné plnenia spojené s ubytovaním (vykurovanie, dodávka teplej vody,
osvetlenie a iné). Žalobca ako poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnych služieb, to ako domov
sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov na dvoch rôznych miestach, pričom na ulici H. (bydlisko
žalovanej) ide o zariadenie pre seniorov, čo neznamená, že každé z dvoch miest je samostatným

zariadením alebo poskytovateľom. Nebolo možné súhlasiť s názorom žalovanej o rozlišovaní zariadenia
na ZpS na ul. Podbrezovská, kde podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnych službách ide o
prijímateľov odkázaných na sociálnu službu a na ZpS na ul. Pri vinohradoch 267, kde podľa § 35
ods.1 písm. b/ zákona o sociálnych službách ide o prijímateľov, ktorí prijímajú sociálnu službu z iných
vážnych dôvodov. Žalovaná nie je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, poskytovanie tejto sociálnej

služby, ubytovanie celoročnou pobytovou formou potrebuje z iných vážnych dôvodov (napr. pre strach
zo samoty po strate životného partnera ako sa uvádza v dôvodovej správe). Je nepochybné, že výška
úhrady prijímateľa sociálnej služby je objektívne limitovaná výškou ekonomicky oprávnených nákladov
na poskytovanie danej sociálnej služby, čo znamená, že výška úhrady tieto náklady nemôže presiahnuť.
V súlade s § 71 ods. 1 písm. c/ zákona o sociálnych službách sa ekonomicky oprávnené náklady zisťujú

vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. Žalobca vykázal ekonomicky oprávnené
náklady na sociálnu službu „zariadenie pre seniorov“ vo výške 525,59 € za rok 2011; 531,83 € za rok
2012 a 533,67 € za rok 2013. Výška úhrady za sociálnu službu, ktorú by bola
žalovaná povinná platiť, pritom dosiahla maximálne sumu 268,72 € za obdobie január 2011 až júl 2011,
za iné obdobia od januára 2010 bola táto suma nižšia. Súd prvej inštancie potom správne zamietol

návrh na vykonanie znaleckého dokazovania navrhnutého žalovanou na zistenie výšky ekonomicky
oprávnených nákladov. Na to, aby mohla mať výška ekonomicky oprávnených nákladov vplyv na úhrady
žalovanej by bolo potrebné, aby tieto boli nižšie než výška úhrad, na ktoré by žalovaná bola povinná
v zmysle neuzatvorených dodatkov k zmluve, resp. v zmysle Všeobecne záväzného
nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009. Aj keby žalobca nevykazoval ekonomicky

oprávnené náklady úplne správne (čo preukázané nebolo), nie je možné rozumne predpokladať takú
odchýlku, ktorá by mala za následok čo i len ich priblíženie k výške úhrad žalovanej
sa sociálne služby. Tento názor potvrdzuje aj porovnanie s ekonomicky oprávnenými nákladmi iných
poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej,že ekonomicky oprávnené náklady by sa mali vykazovať na určitú sociálnu službu a navyše vždy
vo vzťahu k určitej prevádzke žalobcu, takýto spôsob ich určovania zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva. Je len na vôli poskytovateľa sociálnych služieb alebo jeho zriaďovateľa, v akom počte

prevádzok budú sociálne služby poskytované. Navyše podľa § 61 ods. 2 zákona o sociálnych
službách možno zariadenia (v ktorých sú poskytované sociálne služby) účelne a vhodne
zlučovať. Za účelné a vhodné zlúčenie je možné považovať spojenie zariadenia pre seniorov a domova
sociálnych služieb. Je zrejmé, že pri takomto zákonom dovolenom zlúčení bude nevyhnutne dochádzať
k zdieľaniu určitých činností a nákladov, pričom nie všetky náklady je možné s dokonalou presnosťou

vykázať pre danú sociálnu službu. Je preto potrebné ustanoviť určité pravidlá, na základe ktorých budú
náklady pomerne rozpočítané na jednotlivé sociálne služby. Táto skutočnosť má však zanedbateľný
vplyv na výšku ekonomicky oprávnených nákladov pre daný druh sociálnej služby a pre účely tohto
konania je úplne bezvýznamná. Odvolací súd zastáva názor, že ochranu žalovanej ako prijímateľa
sociálnej služby prostredníctvom stanovenia objektívneho limitu úhrad za prijímanie sociálnej služby,
ktorú predstavuje inštitút ekonomicky oprávnených nákladov, nemožno chápať ako nárok žalovanej na

to, aby jej sociálna služba bola poskytovaná v absolútne špecializovanom zariadení, ktoré bude v jednej
prevádzke zabezpečovať všetky činnosti spojené s poskytovaním práve
konkrétnej, žalovanej poskytovanej, sociálnej služby. Najmä keď takýto poskytovateľ by v konečnom
dôsledku mohol mať vyššie náklady na prevádzku ako väčší, širšie zameraný poskytovateľ. Odvolací
súd dodáva, že v konaní nebolo sporné, že zriaďovateľom žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb

je vyšší územný celok-Bratislavský samosprávny kraj. Logickým výkladom §
72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno jednoznačne dospieť k záveru, že suma úhrady za
sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v
súlade so všeobecne záväzným nariadením tohto vyššieho územného celku. Nie je pritom podstatné,
že daný poskytovateľ sídli na území určitej obce, ktorá môže (ale nemusí) mať vlastným všeobecne

záväzným nariadením upravenú sumu predmetných úhrad pre poskytovateľov vo svojej pôsobnosti.
Podľa citovaného ustanovenia zákona má vyšší územný celok potom zákonné zmocnenie na vydanie
všeobecne záväzného nariadenia, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby.

18. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením žalovanej uvedeným v odvolaní, že súd prvej inštancie

porušil jej právo na spravodlivý proces, keď rozhodol bez jej prítomnosti na pojednávaní konanom
dňa 30.4.2018, nakoľko sa prvoinštančný súd riadil dôsledne ustanovením § 183 ods. 1, ods. 2
C.s.p., pričom v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol ako sa žalovaná počas konania
správala. Žalovaná bola riadne predvolaná na pojednávané určené na deň 30.4.2018, ktoré prevzala
dňa 19.3.2018 (č.l. 404 spisu) a písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.4.2018

požiadala o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov, čo preukázala lekárskou správou zo dňa
25.4.2018, Už od roku 2016 ale žiadala žalovaná o odročenie pojednávaní z dôvodu zhoršenia svojho
zdravotného stavu s výnimkou pojednávaní konaných dňa 7.10.2015 a dňa 25.5.2016, na ktorom bola
ako účastník konania vypočutá. Žalovaná splnomocnila na zastupovanie v predmetnom konaní Ing. H.
dňa 28.9.2015 (č.l. 174 spisu), dňa 7.3.2018 oznámila prvoinštančnému súdu, že plnú moc Ing. H. R. v

predmetnom konaní odňala. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil žiadosť
žalovanej o odročenie pojednávania určeného na deň 30.4.2018 ako nedôvodnú, pretože zdravotnými
problémami, ako je uvedené vyššie, ospravedlňovala svoje neúčasti na pojednávaniach neustále, s
výnimkou dvoch pojednávaní. Žalovaná si zvolila zástupcu na zastupovanie v predmetnom konaní, ale
plnú moc mu vypovedala necelé dva mesiace pred pojednávaním konaným dňa 30.4.2018, pričom

nového zástupcu si už nezvolila. Závažnosť dôvodov na odročenie pojednávania určeného na deň
30.4.2018 zo strany žalovanej nebola taká, aby prvoinštančný súd nemohol konať a rozhodnúť na tomto
pojednávaní. Odvolací súd poukazuje na čl. 17 C.s.p., podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. V zmysle platnej právnej

úpravy nesprávny procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu procesný predpis priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, je odňatím
možnosti strany konať pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti
konať pred súdom bližšie nešpecifikuje; pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje sporovej strane realizáciu konkrétnych
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré by inak mohol pred súdom uplatniť a z ktorých
bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Vždy ide o znemožnenierealizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje
návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky,
právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci, právo podávať opravné
prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie sporovej strany o existencii
tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu
možnosti stranám konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou,

nemôže byť považované za správne. V danom prípade uvedené splnené nebolo, keďže súd prvej
inštancie poskytol žalovanej v konaní dostatok času na realizáciu jej procesných práv.

19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie

aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú
v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia,
ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebolazhodnásvnapadnutomrozhodnutíprezentovanouúvahouprvoinštančnéhosúdu. Vtejto

súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

20. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

21. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.721,04 € titulom bezdôvodného obohatenia
považuje za vecne správny, vrátane príslušenstva, keď žalovaná podala odvolanie voči celému
rozsudku, t.j. aj voči priznanému príslušenstvu, ale odvolanie vo vzťahu k tomuto príslušenstvu vôbec

nezdôvodnila, preto odvolací súd nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie v priznanom príslušenstve, keď žalobca odvolanie nepodal.

22. Odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil vo výroku II., ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením (žalovaná podala

odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale
odvolanie vo vzťahu k tomuto výroku vôbec neodôvodnila, keď ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, takže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, § 379 C.s.p.) podľa § 388 C.s.p.,
v spojení s § 367 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konaniav rozsahu 100 %, pretože súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov
konania ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ale nesprávne uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, namiesto priznania nároku na náhradu trov konania, pričom ani

neuviedol rozsah tejto náhrady. Odvolací súd dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve
samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez
návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu
prvejinštancie,ktorýrozhodujeovýškenáhradytrovkonaniasamostatnýmuznesenímpoprávoplatnosti
skončenia veci.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady
trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).