Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216889
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216889.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 1. októbra 2013 č.k. 9C/83/2013-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 1.106,40 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 6Er/2/2007. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, §

17 ods. 1-3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako i ust. § 41 ods. 1 a § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej
len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice sp.zn. 6Er/2/2007 dňa 06. 05. 2010 doručil oprávnený súdu
prvého stupňa návrh na zmenu exekútora. Súd prvého stupňa vyzval exekútora na vyjadrenie a
predloženie trov exekúcie, oprávneného na predloženie zmluvy o úvere a následne uznesením zo

dňa 30. 04. 2012 č.k. 6Er/2/2007-23 rozhodol tak, že zamietol žiadosť na zmenu súdneho exekútora,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a zároveň rozhodol o trovách súdneho exekútora, ku
ktorým zaviazal oprávneného. Konštatoval, že k žiadnej škode oprávneného nemohlo dôjsť, nakoľko
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania
až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Účastníkom exekučného konania
nerozhodnutím v navrhovateľom uvádzanej lehote nevznikol stav právnej neistoty, nakoľko doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do samotného rozhodnutia exekučného

súdu, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako
morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať
ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázalžiadnym spôsobom zníženie svojho majetku. Jeho tvrdenia o tom, že ak by súd rozhodol včas,
nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam,
evidencii prípadov, sú nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazujú príčinnú súvislosť medzi

rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným návrhom na zmenu exekútora,
navyše navrhovateľom uvádzaná výška majetkovej škody nebola v konaní preukázaná, jej vyčíslenie
paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca je nepreukázané,
nezdôvodnené a nejasne špecifikované. Súd prvého stupňa považoval za nehospodárne čakať na

dôkaz navrhovateľa, znalecký posudok, ktorý dal vypracovať na preukázanie výšky majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy a nie je presvedčený o tom, že by bol počas doby rozhodovania exekučného súdu
navrhovateľ v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva,nemožnohodnotiťakonesprávnyúradnýpostupanedodržanielehotyautomatickynezakladá
nárok na náhradu škody. Taktiež v danej veci vznikla pochybnosť, či ku škode skutočne došlo.
Nedodržanie lehoty nemožno skúmať bez ohľadu na okolnosti veci, ako sú oprávnenosť pôvodného

exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní,
nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradnýmpostupomavznikomškody,ktoréokolnostinapokonviedlisamostatneivovzájomnomkontexte
súd k zamietnutiu návrhu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému

odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný

ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského
súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho
úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti,
atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom

vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote
a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie,
tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého
stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom
konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom

rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom,
že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil
na nedostatočne zistenom skutkovom stave.Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 1.106,40 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn.6Er/2/2007. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
oprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, v prieťahoch v

konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 606 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný

poriadok“), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd po preskúmaní danej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie a vec posúdil v intenciách zhora uvedenej právnej úpravy. Súd prvého stupňa
správne konštatoval, že exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol síce po uplynutí 30-
dňovejzákonnejlehotynavydanierozhodnutia,zdôrazňujúc,žeaždočasu,kedysúdrozhodneonávrhuoprávneného na zmenu exekútora, je povinný vykonávať nevyhnutné úkony v prospech oprávneného
pôvodne poverený súdny exekútor. Súd prvého stupňa od doručenia návrhu na zmenu exekútora
vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o zmene exekútora, vyzval súdneho exekútora na

vyjadrenie a zaslanie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie, vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere, ktoré výzvy v dôsledku ich nerešpektovania aj urgoval. V tejto súvislosti nemožno
exekučnému súdu vytknúť nečinnosť, pričom na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že zákonná
úprava pre rozhodnutie súdu o zmene exekútora určuje lehotu 30 dní, ktorú exekučný súd prekročil.
Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty ale nezakladá automaticky nárok na náhradu škody

a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky

zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený

a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne

upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného

konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a

vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V danej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Je nesporné, že k rozhodnutiu o
zmene exekútora, ako bolo uvedené vyššie, došlo po uplynutí 30-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia,

pričom ale navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody v sume 175 eur ako majetkovej škody, ktorá mala predstavovať
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo veci správy a
udržateľnostipohľadávkyvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdneho
exekútora a rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov

pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. V tejto
súvislosti odvolací súd považuje za podstatné konštatovanie, že exekučné konanie sa konalo na základe
povereniavydanéhoexekučnýmsúdompresúdnehoexekútoraJUDr.AlenuSzalayovúdňa05.01.2007
na základe návrhu súdneho exekútora na udelenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zaslanej súdu prvého stupňa dňa 03. 01. 2007. Samotná okolnosť, že došlo k vydaniu poverenia, mala
za následok, že poverený súdny exekútor mal právo, ako aj povinnosť vykonávať úkony smerujúce
k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Okolnosť, že súd prvého stupňa o návrhu na zmenu súdneho
exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemá za následok vznik navrhovateľom tvrdenej auvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý
exekútor vo veci vykonával exekúciu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom
súdu prvého stupňa, že účastníkovi exekučného konania nerozhodnutím o zmene súdneho exekútora

v zákonnej lehote, nemohol vzniknúť stav právnej neistoty a majetková škoda, ktorú uplatňuje žalobou.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.