Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. január 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/246/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414217230
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4414217230.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., a

členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: K. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U., N. XXXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková
s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska ul. 71, o náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky č. k. 4C/208/2014-217 zo dňa 9. septembra 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi

sumu 108 000 eur p o t v r d z u j e a v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť 5,25% úrok z omeškania
ročne od 09.08.2014 do zaplatenia m e n í tak, že žalovaný povinný zaplatiť úrok z omeškania zo
sumy 108 000 eur vo výške 5,15% od 27.08.2020 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia a vo zvyšku požadovaného úroku z omeškania žalobu z a m i e ta.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

108.000 eur s 5,25% úrokom z omeškania od 09. 08. 2014 do 3 dní od právoplatnosti rozhrnutia a vo
zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal poľa § 255 ods. 1/ CSP nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1/ písm. a) bod 1, § 9 ods. 1/ a
2/ , § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 tretia veta, Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, § 12 ods. 4, § 33 ods. 1, § 61a
ods. 2/ , § 148 ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.10.201, § 167e ods.

1/, § 166a ods. 1/ písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

1.2. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
10Er/608/2012, EX 30/2012, bola súdnym exekútorom JUDr. Emilom Vančíkom na deň 31.12.2012
vyhlásená dražba nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. C. J., vedených na LV č. XXXX ako parcela
registra C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2 spolu s domom súp. č. XX a
parcela registra C č. XXX/X - záhrada o výmere 117 m2. Žalobca zložil na účet súdneho exekútora

JUDr. Vančíka dražobnú zábezpeku v sume 54.000 eur. Súdny exekútor vykonal dražbu a udelil príklep
ako vydražiteľovi žalobcovi, preto žalobca dňa 31.01.2013 zložil na účet súdneho exekútora sumu
54.000 eur ako doplatok najvyššieho podania. JUDr. Vančíkovi bol ku dňu 28. 01. 2013 pozastavený
výkon funkcie, za jeho zástupcu bola ustanovená JUDr. Paula Peláneková, ktorá podala dňa 09.07.2013návrh na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľností. Okresný súd Nové Zámky v konaní
sp. zn. 10Er/608/2012 uznesením z 02.10.2013 rozhodol tak, že príklep neschválil z toho dôvodu, že
súdny exekútor pri vykonávaní úkonov v exekučnom konaní pochybil, keď nedoručil upovedomenie o

spôsobe vykonania exekúcie záložnému veriteľovi, nedoručil mu ani dražobnú vyhlášku, okrem toho sa
dopustil viacerých iných pochybení, ktoré mali za následok neschválenie príklepu udeleného pri dražbe
nehnuteľností. Žalobca, keď získal vedomosť o týchto skutočnostiach, požiadal o vrátenie finančných
prostriedkov, druhý zastupujúci súdny exekútor JUDr. Kapronczai mu oznámil, že na žiadnom z účtov
súdneho exekútora JUDr. Vančíka sa nenachádza taká suma finančných prostriedkov, z ktorých by bolo

možné nárok žalobcu uspokojiť. Z toho dôvodu podal žalobca trestné oznámenie pre podozrenie zo
spáchaniatrestnéhočinuspreneverysúdnymexekútoromJUDr.Vančíkom.Následnepožiadal podaním
zo 04.03.2014 žalovaného o predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z., čomu žalovaný nevyhovel.

1.3. Právny zástupca žalobcu oznámil súdu, že dňa 15. 11. 2018 bol na majetok JUDr. E. Vančíka

uznesenímOkresnéhosúduNitrasp.zn.29OdK/96/2018vyhlásenýkonkurz,JUDr.Vančíkboloddlžený
tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú
uspokojenévkonkurze.Zoznámeniasprávcudlžníkazodňa02.04.2019bolozistené,žežalobcadoručil
do kancelárie správcu prihlášku svojej pohľadávky v celkovej výške 108.000 eur. Konkurzné konanie
voči JUDr. Emilovi Vančíkovi doposiaľ ukončené nebolo, čo súd zistil z verejne dostupných informácií

publikovaných v obchodnom vestníku.

1.4. Pred doručením rozhodnutia odvolacieho súdu bol na majetok dlžníka JUDr. Emila Vančíka,
uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 29OdK/96/2018 zo dňa 08.11.2018 vyhlásený konkurz.
Zároveň bol dlžník oddlžený tak, že bol zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v

konkurze. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia mal súd za to, že pohľadávka žalobcu
voči súdnemu exekútorovi sa stala nevymáhateľnou v rozsahu, v ktorom súd zbavil JUDr. Emila Vančíka
dlhov. Súd po oboznámení sa s novými okolnosťami, ktoré v konaní nastali dospel k názoru, že nárok
žalobcu voči súdnemu exekútorovi vyhlásením konkurzu na jeho majetok, sa stal nevymáhateľným. Voči
súdnemu exekútorovi nie je možné viesť súdne ani exekučné konanie, pričom žalobcovi nezostáva iná

možnosť, ako si svoj nárok uplatniť prihláškou v konkurznom konaní, ak správca zistí majetok dlžníka,
ktorý by mohol v konkurznom konaní speňažiť. V prípade, ak k zisteniu takéhoto majetku nepríde,
konkurzné konanie sa zruší, pričom však dlžník zostane zbavený všetkých svojich dlhov.

1.5 Súd podľa záverov odvolacieho súdu opätovne posúdil dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu

škody aj s poukazom na tvrdenia žalovaného, že škoda vzniká až za predpokladu, že sa nemôže
žalobca svojho práva domôcť voči súdnemu exekútorovi a dospel k tomu záveru, že žaloba bola podaná
dôvodne.Žalobcasavočisúdnemuexekútorovidomáhaluplatneniavydaniabezdôvodnéhoobohatenia,
a to podaním prihlášky svojej pohľadávky vo výške 108 000 eur do konkurzného konania, teda žalobca
nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči tomu, kto získal bezdôvodné obohatenie a je

povinný ho vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, preto je daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Žalobca v konaní preukázal bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia,
pričom táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, a teda je daný základný predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu podľa uvedeného zákona a to existencia samotnej škody. Takýto postup vyplýva aj z

nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.02.2013, kde je špecifikované právne
postavenie súdneho exekútora, ktorý vykonáva úlohy verejnej moci a vykonáva v zásade úlohy štátneho
orgánu, pričom z tohto konštatovania vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom
exekučnej činnosti ako štátny orgán a súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť
nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Z doterajšej

rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. V tomto prípade bolo preukázané, že na strane žalobcu boli
učinené všetky právne kroky na to, aby sa voči súdnemu exekútorovi JUDr. Emilovi Vančíkovi domohol

vydania bezdôvodného obohatenia, avšak všetko úsilie žalobcu bolo zmarené tým, že na majetok JUDr.
Emila Vančíka bol vyhlásený konkurz, teda menovaný bol oddlžený od všetkých svojich pohľadávok v
rozsahu, v ktorom tieto pohľadávky môžu byť uspokojené v konkurznom konaní. Argumenty žalovaného
o tom, že na strane žalobcu škoda nevznikla, nepovažoval súd za dôvodné práve preto, že na majetokJUDr. Emila Vančíka ako bývalého súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz, pričom je zrejmé, že nie
je voči nemu možné viesť súdne ani exekučné konania. Žalobca teda nemá inú možnosť, ako svoj nárok
na náhradu škody si uplatniť voči štátu, na ktorý v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov prešla zodpovednosť nahradiť
škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Ústavný súd vo svojej
rozhodovacejčinnostivyčítaprvoinštančnýmajdruhoinštančnýmsúdomprílišnýformalizmusprivýklade
právnych noriem, pričom však neprihliadajú na oprávnené záujmy strán pri uplatnení nároku na náhradu
škody. V tomto prípade žalobca poskytol súdnemu exekútorovi sumu 108 000 eur v dvoch splátkach

ešte v roku 2012, t. j. pred siedmimi rokmi, za čo mal žalobca nadobudnúť nehnuteľnosti v kat. úz. C. J..
Práve činnosťou súdneho exekútora, resp. jeho nesprávnou činnosťou ako orgánu verejnej moci vznikla
žalobcovi škoda, ktorej sa nevie v konaní domôcť už sedem rokov.

1.6. Súd konštatoval, že v záujme spravodlivého rozhodnutia prihliadol na základné princípy CSP. Súdny
exekútor zneužil svoje postavenia ako predstaviteľ štátnej a verejnej moci, ktorý aj keď mal vedomosť

o tom, že bude vyčiarknutý zo zoznamu súdnych exekútorov, prevzal od žalobcu finančnú hotovosť
108.000 eur. Sám už nezodpovedá za svoje dlhy, pokiaľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj
majetok, čomu bolo aj vyhovené, preto súd žalobcovi kompenzoval jeho stratu tým, že súd zaviazal
štát na úhradu škody, ktorú spôsobil žalobcovi súdny exekútor. Je nepochybné aj to, že na účtoch
súdneho exekútora už v marci 2013 nebolo toľko prostriedkov, že by bolo možné vloženú hotovosť

žalobcovivrátiť.Predmetnéskutočnostinespochybňovalanižalovaný.Nadruhejstranejevšakpotrebné
zobrať do úvahy aj skutočnosť, že žalobca sa zrejme bezúspešne domáhal svojho uplatneného práva
v konkurznom konaní a v tomto prípade práve podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov je štát tou povinnou osobou, ktorá
znáša zodpovednosť za pochybenie súdneho exekútora ako vykonávateľa štátnej moci. Žalobca je

fyzická osoba, ktorá sa sedem rokov nevie domôcť peňazí, ktoré poskytol exekútorovi a za ktoré mal
nadobudnúť nejakú protihodnotu, a to nehnuteľnosti, s prihliadnutím na osobitosti tohto prípadu, pričom
je zrejmé, ako už súd konštatoval, že od súdneho exekútora si nebude môcť žalobca vymôcť žiadne
finančné prostriedky a s prihliadnutím na právnu istotu a právnu vymožiteľnosť, súd zaviazal žalovaného
k náhrade škody pre žalobcu v plnom rozsahu.

1.7. Žalobcovi priznal úrok z omeškania výške 5,25 % ročne zo žalovanej sumy od 11.03.2014 do
zaplatenia. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody žalovanému 04.03.2014 a žalovaný žalobcovi oznámil, že žiadosti nebolo vyhovené,
listom zo 06.08.2014, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08.08.2014. Takto

žalovanému začala plynúť lehota omeškania od 09.08.2014, teda nasledujúcim dňom po oznámení
bezúspešného vyhovenia jeho nároku žalovaným. Úroková sadzba ku dňu 09.08.2014 činila 0,25 %
podľa úrokovej sadzby ECB a žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej
sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov, čo činí 5,25 %. Preto žalobcovi úrok z omeškania priznal nie
odo dňa doručenia žiadosti na náhradu škody, ale odo dňa oznámenia, že žalovaný neuspokojil nárok

žalobcu na náhradu škody a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania pred týmto dňom súd žalobu
zamietol.

2. Proti rozsudku podal do vyhovujúcej časti v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne rozsudok zrušiť v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil porušením práva na spravodlivý proces,
nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci. Poukázal na priebeh
doterajšieho konania, na svoju argumentáciu uvádzanú v priebehu konania, vrátane odvolacieho, že
ohľadne akýchkoľvek záverov existenciu vzniku škody v tomto prípade bráni existencia pohľadávky
žalobcu priamo voči súdnemu exekútorovi, buď z titulu bezdôvodného obohatenia súdneho exekútora

alebo napr. vyplývajúceho z § 33 ods. 1 Exekučného poriadku o priamej zodpovednosti súdneho
exekútorazaškodu.Nestotožnilsasozáveromsúdu,žeakbolvyhlásenýnamajetokexekútorakonkurz,
je zrejmé, že voči nemu nie je možné viesť súdne a ani exekučné konanie a žalobca nemá inú možnosť
ako svoj nárok uplatniť žalobou voči štátu. Nárok podľa zákona 514/2003Z. je možné voči štátu uplatniť
len ak nie je možné dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia

voči tomu, kto prospech získal a je povinný ho vydať. Teda jednou z podmienok zodpovednosti štátu
za škodu je, že vymoženie je preukázateľne bezúspešné od priameho zodpovedného subjektu. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/199/2005, Ústavného súdu SR
II.ÚS 165/2012m Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/145/2002, rozhodnutia Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 4Cz/110/84 a 1 Mcdo 8/2007, 6Cdo/27/2016 a 6Cdo/9/2016, rozhodnutia Ústavného
súdu III.ÚS 361/2009 a Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/2601/2010. V zmysle tejto judikatúry nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody, keďže

až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou. Podľa jej názoru je nemysliteľné aby sa
subjekt obohatil a nebol povinný prospech vydať z dôvodu, že poškodený by bol uspokojený titulom
náhradu škody od štátu. S uvedenými závermi sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý uviedol, že žalobca
doposiaľ v konaní nepreukázal súdu, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od
súdneho exekútora. Ďalej uviedol, že vyhlásenie konkurzu nemá vplyv na právnu relevanciu žalovaného

prezentovanej argumentácie, pretože až po ustálení nevymožiteľnosti pohľadávky žalobcu voči tretej
osobe je možné hovoriť o škode a ustáliť výšku jej náhrady. V súvislosti s konkurzným konaním
uviedol, že prebieha od 15.11.2008 a doposiaľ nebolo zastavené podľa § 20 ods. 1 zákona č. 7/2005
Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, pre nedostatok majetku úpadcu, už na základe uvedeného je
možné predpokladať, že súdny exekútor nie je nemajetný, príde k speňaženiu majetku a uspokojeniu
veriteľov vrátane žalobcu. Preto je unáhlený záver súdu, že pohľadávka žalobcu je nevymožiteľná.

Nestotožnil sa s názorom súdu, že žalobca v konaní preukázal bezúspešné domáhanie sa vydania
bezdôvodného obohatenia. Táto bezúspešnosť nebola ním zavinená a teda je daný zákonný predpoklad
jej zodpovednosti. Zastáva názor, že podanie prihlášky do konkurzného podania nie je relevantné
uplatnenie si práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Účelom konkurzného konania podľa § 1
je riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov

alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne.
Účelomjeusporiadaniemajetkovýchpomerovdlžníkavprípadejehoúpadkuspeňaženímmajetkualebo
vyriešením majetkových pomerov iných spôsobom prijateľných pre veriteľov, nie uplatňovanie si nárokov
z bezdôvodného obohatenia.

2.2. Konštatovanie súdu o nezavinení bezúspešnosti žalobcom a učinenie všetkých právnych krokov je
arbitrárne, pretože sa malo o bezdôvodnom zadržiavaní finančných prostriedkov exekútorom dozvedieť
začiatkom roku 2014 a až do 20.12.2018 dátum spísania prihlášky do konkurzu nepodnikol žiadne kroky
na iniciovanie súdneho konania proti exekútorovi. To, že pristúpil k právnym krokom až keď nebolo
možné nárok uplatniť v súdnom konaní nie je možné pričítať na jej vrub. Ak v čase vydania rozsudku

bolo ukončené konkurzné konanie proti exekútorovi čo i len bez čiastočného uspokojenia žalobcom
prihlásenej pohľadávky, podľa jeho názoru by nebolo možné konštatovať nezavinenie bezúspešnosti
alebo určenie všetkých právnych krokov. Žalobca zjavne postupoval v rozpore so zásadou, že každý
si má strážiť svoje právo a sám svojím nekonaním zavinil bezúspešnosť domáhania sa vydania
bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/199/2005 z

31.05.2006, v ktorom uviedol, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje
vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nepreukázal, že sa domáhal vydania obohatenia, nie je
daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie sa
odklonil aj od záväzného právneho záveru názoru odvolacieho súdu, navyše odklonil sa v bode 37 aj od

ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdov s poukazom na základné princípy obsiahnuté v článku II.
a V. CSP princíp právnej istoty. Súd odklon od ustálenej rozhodovacej praxe náležite neodôvodnil.
2.3. Zdôraznil potrebu rozlišovať nesprávny úradný postup, za ktorý zodpovedá štát a postup, za ktorý
nenesie zodpovednosť. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. má štát zodpovednosť za škodu, ktorý
spôsobil súdny exekútor nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť

je síce objektívna a absolútna, avšak štát nezodpovedá za konanie osôb, ak osoby konajúce pri výkone
právomoci štátneho orgánu uspokojili vlastné záujmy a potreby, nakoľko takéto konanie bezpochyby
predstavuje konanie mimo rámca činnosti štátneho orgánu (exces). Nesprávny úradný postup je podľa
jeho názoru konanie, ktoré vecne a účelovo súvisí s výkonom štátnej moci a smeruje k splneniu úloh a
cieľov štátneho orgánu. V momente ako konajúca osoba pri výkone právomoci pácha trestný čin alebo

sleduje svoje vlastné záujmy, účel samotného výkonu štátnej moci je zmarený konajúcou osobou. Exces
teda predstavuje vybočenie konajúcej osoby z rámca zákonom stanovených povinností ako dôsledok
snahy o uspokojenie vlastných záujmov a potrieb. Teda štát zodpovedá výlučne za škodu, ktorá bola
spôsobenánesprávnympostupprivýkoneštátnejmocisúdnymexekútorom.Vpredmetnomkonanívšak
exekútor nekonal ako orgán verejnej moci, ani v rámci činnosti štátneho orgánu, ale sledoval výlučne

svoje vlastné záujmy, teda jeho konanie možno považovať za exces. Na podporu svojej argumentácie
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2016 zo dňa 29.11.2016, v ktorom
súd konštatoval, že význam muselo mať zisťovať, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí
zložených do jej úschovy žalobkyňou naložil a v koho sfére skončili, keď z doposiaľ dostupnýchvýsledkov dokazovania v trestnom konaní má vyplývať, že prinajmenšom časť peňazí mal použiť na
sanáciu svojich skorších dlhov, ako i to aké aktivity (a či vôbec nejaké) žalobkyňa za účelom vrátenia
plnenia z bezdôvodného obohatenia podnikla. Z uznesenia teda vyplýva, že notár sám zodpovedá

za škodu, ktorú spôsobí tým, že peňažné prostriedky vložené do notárskej úschovy bez oprávnenia
prevedie buď na účty rôznych osôb alebo vyberie v hotovosti. Rovnako Najvyšší súd ČR v uznesení
sp.zn. 28Cdo/2699/2010 z 15.6.2011 zadefinoval kritériá rozlišujúce nesprávny úradný postup alebo
exces a dospel k záveru, že „ak bola škoda spôsobená pri činnosti, ktorú škodca, aj keď v pracovnom
či služobnom pomere sledoval výlučne uspokojovanie svojich vlastných záujmov či potrieb, jedná sa o

exces a zodpovedá za škodu on sám. Podľa záverov odbornej literatúry nie každé porušenie povinnosti
musí zakladať zodpovednosť štátu aj napriek tomu, že škodu spôsobil orgán verejnej moci, za ktorý
je však osobne zodpovedný a vzniknuté škodu bude znášať sám. Za exces je potrebné považovať
aj trestný čin konajúcej osoby. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že neoprávnené nakladanie so
zdrojmi získanými pri výkone právomoci štátneho orgánu je excesom konajúcej osoby a nie nesprávnym
úradným postupom, za ktorý zodpovedá štát.

2.4. Namietal správnosť rozhodnutia o úrokoch z omeškania priznaných od 09. 08.2014 dôvodiac tým,
že v tom čase neexistoval voči nemu splatný dlh a poukázal na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého, ak súd rozhodnutím o náhrade škody priznal poškodenému úrok z omeškania, lehota
začína plynúť najneskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím
6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia skôr. Zo

skutkových okolností prípadu je zrejmé, že v čase doručenia oznámenia o výsledku predbežného
prerokovanianárokunebolžalobcompreukázanývznikškodyboloho možnéustáliťažpobezúspešnom
domáhaní sa vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. Aj keď nesúhlasí so súdom
prvej inštancie v otázke vzniku škody, ak súd vznik škody viaže na podanie prihlášky do konkurzu, potom
sa s plnením náhrady nemohol dostať do omeškania k 09. 08.02014, keďže žiadna pohľadávka žalobcu

voči nemu neexistovala. Namietal tiež výšku úrokovej sadzby, ktorá bola od 11.06. 2014 do 09. 09. 2014
vo výške 0,15%, teda výška základnej úrokovej sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov vo výsledku činí
5,15% a nie 5,25%.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolanie žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Zotrval na vyjadreniach, že záver odvolacieho súdu vychádzajúci z Nálezu Ústavné

súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012 z 13.2.2013 je prekonaný a závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného,
či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. alebo uplatňovať priamo od
exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Obdobný názor je obsiahnutý aj v rozhodnutiach
NajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/148/2014a3Cdo/75/2015.ZuvedenéhoNálezunevyplývapovinnosť
poškodeného uplatniť si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi pred

uplatnením nároku na náhradu škody. Ústavný súd v Náleze III.ÚS 361/2009 uviedol, že z dlhodobej
relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím môže byť v občianskom súdnom konaní predmetom uplatnenia, ak žalobca
nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu,
kto tento prospech získal a je ho povinný vydať. Z tejto formulácie vyplýva teda len to, že musí

byť splnená podmienka, že žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, nie že ju
musel uplatniť žalobou. Preukázal v konaní, že by musel byť zaťažený ďalším súdnym konaním
poplatkovou povinnosťou, od súdneho exekútora pritom nemožno očakávať vydanie bezdôvodného
obohatenia. To vyplývalo aj zo správy náhradného súdneho exekútora a v prebiehajúcich exekučných
konaniach vyšetrovacieho spisu, kde bolo preukázané, že exekútor nemá majetok, jeho peniaze

sa na účtoch nenachádzali a v exekučnom konaní, ak by aj vysúdil žalobca pohľadávku, bola by
nevymožiteľná pre skoršie exekúcie, ktorých bolo viac než 20. Preto má za to, že nad všetky pochybnosti
preukázal, že by nebol dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti exekútorovi. Považuje za potrebné
zohľadniť, že žalovaná je dozorujúcim orgánom súdnych exekútorov a u súdneho exekútora Ivančíka
bolo opakovane namietané porušovanie predpisov v exekučných konaniach. Takéto podnety musel

opakovane riešiť, preto je na mieste zamyslenie, či štát nemal možnosť vzniku škody zabrániť. S
poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/75/2015 zdôraznil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi
zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zákona č. 514/2003 Z.z., je treba
uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekúcie je širšia ako podľa zákona č.
514/2003 Z.z. (II.ÚS 165/2012, ÚS.IV 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z. z. priamo

neustanovujú prioritu alebo výlučnú zodpovednosť za škodu podľa niektorého z nich, obe zodpovednosti
stoja vedľa seba. Taktiež na súdneho exekútora bol vyhlásený konkurz čím naplnil formálne predpoklady
a prihlásil pohľadávku do konkurzu z titulu bezdôvodného obohatenia; dlžník je zbavený všetkých dlhov
a jeho pohľadávka je nevymáhateľná. Mohla by byť uspokojená v konkurze, avšak k tomuto dňu nie jev súpise majetku zapísaný žiadny majetok. Pôvodne bola zapísaná pohľadávka v súpise zverejnenom
OV č. 12/2019 pohľadávka dlžníka vo výške 622,34 eura. Táto bola zo súpisu vylúčená, čo vyplýva
z OV č. 186/2019. Zároveň uvádza, že podľa jeho informácií sú do konkurzu prihlásené pohľadávky

najmenej vo výške 400 000 eur, pretože už po zverejnení správcu o prihláškach, ktoré boli podané
po uplynutí prihlasovacej lehoty vyplývajú pohľadávky vo výške takmer 300 000 eur, v čom nie bez
pohľadávok veriteľov prihlásených v základnej prihlasovacej lehote. V Náleze Ústavného súdu II.ÚS
165/2012 bol posudzovaný súkromnoprávny vzťah, pričom v danej veci ide o verejnoprávny vzťah
exekútora konajúceho z poverenia štátu a žalobcu. K námietke odvolateľa, že nešlo o nesprávny úradný

postup exekútora uviedol, že tento konal v súvislosti s dražbou nehnuteľnosti vykonávanej v rámci
exekúcie. Príklep súdom nebol schválený, preto mu mal finančné prostriedky vrátiť. V príčinnej súvislosti
skonanímexekútora muvzniklaškoda,keďvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupunebolschválený
príklep exekútora udeleným na dražbe a nebola mu vrátená suma zložená na účet exekútora. Citujúc
odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/148/2014 poukázala na záver, že zákon č. 514/2003
Z. z. nemá explicitne definíciu pojmu „úradný postup,“ resp. „nesprávny úradný postup“. Otázku, či

určité konanie alebo nečinnosť orgánu štátu možno subsumovať pod zodpovednostný vzťah podľa § 9
resp. § 14 zákona č. 514/2003 Z. z. sa bude posudzovať so zreteľom na všetky relevantné okolnosti
prípadu. Ustálil sa názor, že pod pojmom „postup“ treba chápať jednak aktívne konanie ale aj pasívne
správanie napr. neodôvodnenú a nežiadúcu nečinnosť pri plnení úloh a povinností. Teória a súdna prax
dospeli k názoru, že prívlastkom „úradný“ mienil zákon zreteľne odlíšiť konanie osôb pri plnení úloh

orgánu verejnej moci od ich iného konania. K námietku žalovanej k úrokom z omeškania súd ustálil, že
nárok vznikol dňom keď zistil, že žalovaná škodu odmieta uhradiť, teda nie až podaním prihlášky do
konkurzu. V otázke úroku z omeškania sa súdna prax zjednotila v názoru, že tento prináleží, poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/16/2010. Z neho vyplýva, že škodca je povinný nahradiť škodu prvý
deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Právo poškodeného požadovať náhradu škody a tomu

zodpovedajúcu povinnosť škodcu škodu poškodenému uhradiť nevzniká na základe rozhodnutia súdu
ale priamo zo zákona. Preto má za to, že rozhodnutie v časti úrokov z omeškania je vecne správne.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť, avšak aj z iných právnych

dôvodov, keď dospel k záveru o potrebe odlišného právneho posúdenia veci, s ktorým odvolací súd
strany sporu zoznámil a dal im príležitosť sa k tomuto názoru vyjadriť postupom podľa § 382 CSP, keď
sa na vec vzťahujú aj ustanovenia § 167v ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.

5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 108.000 eur s 5,25%

úrokom z omeškania od 11.03.2014 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a zmene niektorých zákonov, vzniknutej v súvislosti s exekučným konaním vedeným pod sp. zn.
10Er/608/2012 u exekútora JUDr. Emila Vančíka, pod sp. zn. EX 30/2012, v ktorom konaní sa v rámci
vyhlásenej dražby uchádzal o vydraženie nehnuteľnosti v kat. úz. C. J., vedenej na LV č. XXXX ako

parcela registra C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 914 m2 spolu s domom súp. č.
XX a parcela registra C č. XXX/X - záhrada o výmere 117 m2. Dôvodil tým, že dňa 31.12.2012 bola
vykonaná dražba, v ktorej bol žalobcovi udelený príklep za najvyššie podanie vo výške 108.000 eur,
dňa 31.12.2012 bola na účet exekútora JUDr. Emila Vančíka vložená suma 54.000 eur ako dražobná
zábezpeka a dňa 31.01.2013 suma 54.000 eur ako doplatok do najvyššieho podania. Okresný súd

Nové Zámky uznesením č. k. 10Er/608/2012- 26 zo dňa 02.10.2013 neschválil príklep pre viacero
pochybení. Žalobca v tom čase zistil, že súdny exekútor JUDr. Vančík mal od februára 2013 pozastavený
výkon funkcie, zastupujúcou exekútorkou bola ustanovená JUDr. Paula Peláneková. Výzvou zo dňa
05.12.2013 vyzval na vrátenie peňazí súdneho exekútora JUDr. Vančíka. Ďalší zastupujúci exekútor
JUDr. Jozef Kapronczai listom zo dňa 13.01.2014 oznámil žalobcovi, že na žiadnom z depozitných

účtov súdneho exekútora JUDr. Vančíka sa nenachádza suma finančných prostriedkov, z ktorej by
bolo možné jeho nárok uspokojiť. Súdny exekútor neplnil povinnosti pri výkone exekučnej činnosti, v
dôsledku spôsobených procesných chýb zapríčinil, že súd neudelil príklep, ani nezabezpečil oddelené
uchovanie a spravovanie finančných prostriedkov žalobcu, keď tieto pravdepodobne boli vložené na
bežnýúčetexekútoraavrozporesozákonomajminuténainýúčelakobolurčený.Dňa08.01.2014podal

trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Dňa 04.03.2014 žalobca
podal návrh žalovanému na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný žalobcovi dňa
06.08.2014 oznámil, že jeho nárok neuznáva, žiadosti nevyhovuje pre nesplnenie podmienok vzniku
nároku na náhradu škody.6. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 4C/208/2014-96 zo dňa 14.01.2016 žalobe v časti uplatneného
nároku na náhradu škody vyhovel, v časti úrokov z omeškania žalobcu zamietol. Krajský súd v Nitre
uznesením č. k. 8Co/327/2016-124 zo dňa 20.09.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac tým, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu zodpovedá vedľa štátu rovnako sám
exekútor. Závisí na rozhodnutí žalobcu, či náhradu škody požaduje podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, alebo
či nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1/ Zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z., tak žalovaný je pasívne legitimovaný v tomto konaní, avšak poukázal na to, že podľa nálezu
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13.02.2013 je potrebné prijať záver, že nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom sporovom konaní uplatnený
žalobcom voči žalovanému podľa tohto zákona až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojejpohľadávkyztitulubezdôvodnéhoobohateniavočitomu,ktotentoprospechzískal,ajepovinnýho

vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, keďže pokiaľ má žalobca pohľadávku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. Nárok na náhradu škody od štátu si môže žalobca úspešne uplatniť len ak preukáže,
že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora. S poukazom na
vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

nevyplýva odpoveď na otázku, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody voči štátu, teda žalobca
nepreukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora.
7. Žalobca v odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia
a nesprávne právne posúdenie veci.
7.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva.
7.3. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej

praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.
7.4. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
8. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody môže byť v občianskom súdnom
konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má

účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže
byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z.z.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa
bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti,
a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnouúpravoubezdôvodnéhoobohatenia.Kýmžalobcamápohľadávkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia
(ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za

škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z, a to existencia samotnej škody (napr. rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení
jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch.
Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej

náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale
až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis
mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).
9. Žalovaný nesúhlasil so súdom prvej inštancie, že v dôsledku vyhlásenia konkurzu na JUDr. Vančíka
žalobcanemáinúmožnosť,akouplatniťsvojnárokvočištátu.Zdôraznil,žezodpovednosťštátuzaškodu

je daná až keď je vymoženie od priameho zodpovednostného subjektu preukázateľne bezúspešné.
Uviedol, že konkurzné konanie vedené voči JUDr. Vančíkovi nebolo zastavené pre nedostatok majetku
úpadcu, a preto možno predpokladať majetnosť JUDr. Vančíka a následné speňaženie jeho majetku
a uspokojenie veriteľov, vrátane žalobcu, preto považoval názor súdu prvej inštancie za predčasný.
Uviedol tiež, že podanie prihlášky do konkurzného konania nie je samé o sebe právne relevantné

uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
10. Odvolací súd uvádza, že v priebehu konania, po zrušení rozsudku uznesením odvolacieho súdu
č. k. 8Co/327/2016-124 zo dňa 20.09.2018 súd prvej inštancie zistil, že dňa 15.11.2018 bol na majetok
JUDr. Emila Vančíka uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 29OdK/96/2018 vyhlásený konkurz. Zo
znamená že JUDr. Emil Vančík bol oddlžený, resp. zbavený dlhov, ktoré mohli byť uspokojené iba v

konkurze. Z oznámenia správcu zo dňa 02.04.2019 vyplýva, že žalobca prihlásil svoju pohľadávku v
celkovej výške 108.000 eur do konkurzu (č. l. 203). Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti,
že v čase vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. 4C/208/2014-217 zo
dňa 09.09.2019 uvedené konkurzné konanie ešte nebolo skončené, avšak už v čase rozhodovania
odvolacieho súdu bolo zistené (z Obchodného vestníka konkurz č. 29OdK/96/2018), že konkurz na

dlžníka JUDr. Vančíka bol (s účinnosťou ku dňu 27. 08. 2020- deň nasledujúci po dni zverejnenia
oznámenia správcu o zrušení konkurzu v Obchodnom vestníku) v zmysle § 167v ods. 1 ZKR zrušený,
pretože konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.
11. Podľa § 166a ods. 1 ZKR, ak tento
zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť

uspokojené tieto pohľadávky a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol
vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“),
12. Podľa § 167e ods. 1 ZKR, ak bol
vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka,
ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

13. Odvolací súd vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) vo
všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený pre dlžníka, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov
dosiahnuť nevymáhateľnosť rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté
hodnotou majetku dlžníka, pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou -

podnikateľom a nepodnikateľom. Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej
časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) alebo
splátkovým kalendárom. Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, ktorý voľbu spôsobu oddlženia
vykoná podaním príslušného návrhu. Na rozdiel od likvidačného konkurzu súdne konania, v ktorých
sa vymáhajú pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze (§ 166a zákona č. 7/2005 Z.

z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) a pohľadávky, ktoré sú v tomto
konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné (§ 166b zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a niektorých zákonov) sa neprerušujú, ale súd je povinný tieto konania bez
zbytočného odkladu zastaviť (§ 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a niektorých zákonov).

14. V prípade žalobcu ide o pohľadávku voči JUDr. Vančíkovi, ktorá vznikla podľa § 166a ods. 1 písm.
a) pred rozhodujúcim dňom, resp. pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz
(uznesenieOkresnéhosúduNitrasp.zn.29OdK/96/2018zodňa08.11.2018)avzhľadomnaskutočnosť,
že nejde o pohľadávku nedotknutú v zmysle § 166c ods. 1 písm. a) ZKR, je možné žalobcom uplatnenúpohľadávku uspokojiť výlučne iba v konkurze na majetok žalovaného, čo žalobca aj urobil prihláškou
pohľadávky podanou dňa 20.12.2018 (č. l. 175). Ak by si teda žalobca po, resp. aj pred vyhlásením
konkurzu na JUDr. Vančíka uplatnil svoju pohľadávku samostatnou žalobou voči JUDr. Vančíkovi (z titulu

bezdôvodného obohatenia), po vyhlásení konkurzu by súd v súlade s ustanovením § 167e ods. 1 ZKR
konanie zastavil.
15. Podľa § 166e ods. 1, o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení
o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené
iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a ) v

rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie
znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide.
16. Podľa § 166e ods. 2, oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo
splátkovým kalendárom (§ 166a ), bez ohľadu na to, či boli
alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.
17. Podľa § 166e ods. 4, na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky

dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala
nevymáhateľná (§ 166b ), ako by na neho hľadel, keby
rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.
18. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ sú splnené zákonom stanovené podmienky, v rozhodnutí o vyhlásení
konkurzu a v rozhodnutí o určení splátkového kalendára, musí súd rozhodnúť aj o zbavení všetkých

dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo v splátkovom kalendári a sú uvedené v § 166a, k
čomu aj v prípade konkurzu voči JUDr. Vančíkovi prišlo, keďže boli naplnené všetky zákonné podmienky
pre vyhlásenie konkurzu. Nevymáhateľné pohľadávky môže dlžník splniť, ale veriteľ ich nemôže voči
dlžníkovi vymáhať. Na nevymáhateľnosť pohľadávky je súd povinný prihliadať a orgán verejnej ex offo
moci hľadí na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľnou, tak ako keby rozhodol

o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.
19. Podľa § 167v ods. 1 ZKR správca bez zbytočného odkladu, po splnení rozvrhu výťažku alebo po
tom, čo zistí, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, oznámi v Obchodnom vestníku, že
konkurz sa končí. Takéto oznámenie však správca neuskutoční skôr, ako uplynie základná prihlasovacia
lehota, a ak niektorý z veriteľov uhradil zálohu na trovy šetrení podľa § 166i ods. 2 , nie skôr, ako takéto šetrenia uskutočnil. Oznámením v Obchodnom vestníku
sa konkurz zrušuje.
20. Zákon upravuje zrušenie konkurzu a skončenie konkurzu, i keď správne ide o skončenie
konkurzného konania. Ku skončeniu konkurzu (konkurzného konania) a k zrušeniu konkurzu dochádza
buď na základe procesnej aktivity správcu, alebo konkurzného súdu. Konkurz sa ex lege končí aj na

základe oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o tom, že konkurzná podstata nepokryje náklady
konkurzu, ktoré sú vymedzené v § 167t ods. 1, ako tomu prišlo aj v prípade konkurzu vedeného voči
JUDr. Vančíkovi. V záujme právnej ochrany veriteľov bolo pôvodné ustanovenie § 167v ods. 1 ZKR
doplnené zákonom č. 264/2017 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2018 tak, že správca nemôže oznámiť v
Obchodnomvestníkuzrušeniekonkurzuskôr,akouplynie45-dňoválehotanaprihlasovaniepohľadávok,

a ak niektorý veriteľ požiadal o šetrenie ohľadne majetku dlžníka a uhradil náklady s tým spojené,
správca nemôže oznámiť skončenie konkurzu skôr, ako sa toto šetrenie skončí. V tejto súvislosti je však
nevyhnutné zdôrazniť, že zrušením konkurzu podľa § 167v ods. 1 ZKR sa nezrušuje oddlženie dlžníka,
a teda pohľadávky nemožno vymáhať v samostatnom konaní, keďže sú voči dlžníkovi, voči ktorému bol
konkurz vyhlásený, nevymáhateľné.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že pohľadávka, ktorú má žalobca voči JUDr. Vančíkovi sa
stala kvôli vyhláseniu konkurzu rozhodnutím Okresného súdu Nitra 29OdK/96/2018 zo dňa 08.11.2018
úplne nevymáhateľnou a zároveň je zrejmá aj skutočnosť, že žalobcova pohľadávka vo výške 108.000
eur, ktorú v inom konaní prihlásil do konkurzu, nebola ani čiastočne splnená, nakoľko dňa 27.08.2020
došlo oznámením správcu zverejneným v Obchodnom vetníku k zrušeniu konkurzu dlžníka z dôvodu, že

konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR). Je teda zrejmé, že právo žalobcu
na zaplatenie 108.000 eura - titulom vydania bezdôvodného obohatenia proti dlžníkovi JUDr. Vančíkovi
sa stalo fakticky nevymáhateľným, v dôsledku čoho možno konštatovať, že na strane žalobcu došlo k
vzniku škody a zároveň tým aj k splneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa
zákona č. 541/2003 Z.z. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu

prvej inštancie, že je daný nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému. Rovnako tak sa odvolací
súd nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovaného, že podanie prihlášky do konkurzného
konania nie je samé o sebe právne relevantné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Je tomu tak preto, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka JUDr. Vančíka už žalobca nemal inúmožnosť domáhať sa voči nemu vyplatenia svojej pohľadávky (z titulu bezdôvodného obohatenia) vo
výške 108.000 eur, pretože procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu je, že uvedená pohľadávka
nemôže byť vymáhaná inak ako v konkurznom konaní a zároveň skutočnosť, že podľa štvrtej časti ZKR

je, že súd je povinný bez zbytočného odkladu, konania v ktorých sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže
byť uspokojená iba v konkurze (§166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b) zastaviť (§ 167e
ods. 1 ZKR).
22. Odvolací súd môže podľa ustanovenia § 384 ods. 3 CSP doplniť dokazovanie za podmienok
uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho

konania je povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli
použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené
reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky

procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
V posudzovanej veci však nebola osvedčená žiadna z výnimiek pripúšťajúca novoty v odvolacom konaní
v zmysle ustanovenie § 366 CSP. Napokon, žalovaný v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny
takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému nič
nebránilo v tom, aby skutkové tvrdenia uplatnené až v odvolacom konaní, že konanie súdneho exekútora

spočívajúce v ponechaní si peňažných prostriedkov (žalobcu vo výške 108.000 eur) na vlastné účely a
potreby je nutné považovať za exces a nie za nesprávny úradný postup uplatnil už v konaní pred súdom
prvejinštancie.Zobsahuspisovémateriáluodvolacísúdzistil,žeuvedenéskutkovétvrdenia,žekonanie
súdneho exekútora je excesom a nie nesprávnym úradným postupom žalovaným v konaní pred súdom
prvej inštancie ako procesná obrana uplatnené neboli, nakoľko žalovaný pred súdom prvej inštancie ani

nepopieral,žekonaniesúdnehoexekútoraniejenesprávnymúradnýmpostupom;naopakargumentoval
len tým, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu neboli naplnené všetky zákonné predpoklady, a
to vznik škody, z dôvodu že žalobca je najskôr povinný sa domáhať voči zodpovednostnému subjektu
nároku z bezdôvodného obohatenia. V danom prípade je nevyhnutné konštatovať, že skutkové tvrdenia,
ktoré žalovaný uplatnil až v odvolacom konaní je potrební považovať za novoty (nepatriace pod zákonné

výnimky podľa § 366 CSP) resp. za skutkové tvrdenia, ktoré ak by žalovaný uplatnil v konaní pred súdom
prvej inštancie mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a zároveň ich uplatnením pred súdom prvej
inštancie by k nim žalobca mohol zaujať procesnú obranu. Predkladanie ďalších resp. úplne nových
skutkových tvrdení ako novôt v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné a
zároveň na takého skutkové tvrdenia odvolací súd nemôže prihliadnuť.

23. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že žalobca ešte pred uplatnením
nároku v tomto konaní uskutočňoval kroky smerujúce k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo strany
JUDr. Vančíka po tom, čo zo strany Okresného súdu Nové Zámky 10Er/608/2012-26 zo dňa 02.10.2013
nebol schválený príklep udelený dňa 31.12.2012 súdny exekútorom JUDr. Emilom Vančíkom. Žalobca
sa podaním zo dňa 05.12.2013 (č. l. 17) dopytoval JUDr. Pauly Pelánekovej (zástupkyne súdneho

exekútora JUD. Vančíka) na skutočnosť, či sa na účte exekútorského úradu nachádzajú finančné
prostriedky zložené žalobcom vo výške 108.000 eur, s odpoveďou (JUDr. Jozefa Kapronczaia, č.
l. 18), že na žiadanom z depozičných účtoch sa nenachádza, taká suma finančných prostriedkov
potrebná pre uspokojenie jeho nároku. Rovnako tak podaním zo dňa 05.12.2013 vyzval JUDr. Vančíka
na vydanie bezdôvodného obohatenia (č. l. 20), avšak neúspešne. Žalobca následne uplatnil svoj

nárok na náhradu škody podaním zo dňa 04.03.2014 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR
(č. l. 13). Dňa 22.08.2014 žalobca inicioval podanou žalobou toto konanie. Na základe výzvy súdu
prvej inštancie v tomto konaní (č. l. 69) predložil zoznam exekučných konaní vedených proti JUDr.
Vančíkovi, predložením ktorých mal za to, že je splnená podmienka faktickej nemožnosti vydania
bezdôvodného obohatenia zo strany JUDr. Vančíka. Počas tohto konania došlo k vyhláseniu konkurzu

na dlžníka JUDr. Vančíka s tým, že žalobca si prihlásil svoju pohľadávku aj do predmetného konkurzného
konania titulom bezdôvodného obohatenia v snahe opätovne vymôcť svoje peňažné prostriedky. Na
základeuvedenéhokonaniažalobcu,nemožnokonštatovať,žebyžalobcasvojim(nekonaním)zapríčinil
nemožnosťvydaniasvojejpohľadávkyvovýške108.000eurtitulombezdôvodnéhoobohateniazostrany
JUDr. Vančíka, keďže je zrejmé, že sa snažil dosiahnuť vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu,

kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. V dôsledku zrušenia konkurzu z dôvodu, že konkurzná
podstata nepokryje náklady konkurzu § 179v ods. 1 ZKR, sa však už žalobca nemôže objektívne
domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od JUDr. Vančíka pre faktickú nevymáhateľnosť s tým, že
žalobcu nemožno zaťažiť zodpovednosťou za predvídanie možného budúceho vyhlásenia konkurzu namajetok dlžníka. Na základe uvedeného sa teda odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného
uplatnenou v odvolacom konaní ohľadne zavinenia bezúspešnosti vymáhania svojej pohľadávky titulom
bezdôvodného obohatenia zo strany samotného žalobcu.

24. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej argumentoval skutočnosťou, že zo strany súdu prvej inštancie
došlo k odklonu od právneho názoru vysloveného v uznesení odvolacieho súdu č. k. 8Co/327/2016-124
zo dňa 20.09.2018, (ktorým odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k.
4C/208/2014-96 zo dňa 14.01.2016) bez tohto, že by v rámci konania došlo k zmene skutkového
stavu vo vzťahu k požiadavkám vysloveným odvolacím súdom. V tejto súvislosti poukazoval najmä na

skutočnosť, že súd prvej inštancie bral na zreteľ existenciu konkurzného konania napriek tomu, že ešte
nedošlo k jeho skončeniu, keď nebolo možné konštatovať vznik škody ani výšku jej náhrady a mal za
to, že sa súd prvej inštancie nemal odkloniť od právneho názoru odvolacieho súdu s poukazom na §
391 ods. 2 CSP.
24.2. Kasačná viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom vyplýva
z ustanovenia § 391 ods. 2 CSP. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho

stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v
zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia § 391 ods. 2 CSP ako aj základného práva
účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí nie je absolútna. V určitých prípadoch sa

viazanosť právnym názorom neuplatní. K vymedzeniu týchto výnimočných prípadov, explicitne v zákone
neuvedených, dospela postupným dlhoročným vývojom aplikačná prax a právna teória. Ide najčastejšie
o prípad zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia,
alebo prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným
rozhodnutím odvolacieho súdu. V súvislosti s vyššie vymedzenou odvolacou argumentáciou žalovaného

odvolací súd uvádza, že na začatie konkurzného konania voči JUDr. Vančíkovi a na prihlásenie
pohľadávky žalobcu do predmetného konkurzu súd prvej inštancie v rámci opätovného konania musel
prihliadnuť, pretože predstavujú zmenu v skutkových zisteniach, na ktoré súd prvej inštancie musel brať
zreteľ pri rozhodovaní vo veci samej (§ 217 ods. 1 CSP), a rovnako ide o zmenu v skutkových zisteniach,
ktorá mala podstatný vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Zároveň ide o skutočnosť,

ktorá v čase rozhodovania odvolacieho súdu ešte neexistovala. Vzhľadom na uvedené odvolací súd
konštatuje, že ak súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prihliadol na nové skutkové zistenia, a
tieto zohľadnil v rámci rozhodovania vo veci samej, tak jeho rozhodnutie je správne, zákonné a odvolacia
argumentácia žalovaného je aj vo vzťahu k uvedenému nedôvodnou.
25.Nazákladeuvedenýchdôvodovodvolacísúdtedapovažovalrozhodnutiesúduprvejinštancievčasti

nároku žalobcu na náhradu škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 108.000 eur za
správne a v tejto časti odvolaciu argumentáciou žalovaného na nedôvodnú. Odvolací súd k odvolacím
námietkam žalobcu zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené konštantne pripomína a odvolací
súdsastýmtovplnejmierestotožňuje,pretoodôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III.
ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

26. Odvolací súd však vzhliadol potrebu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti úrokov z
omeškania a v tejto časti považoval argumentáciu žalovaného za dôvodnú.
25. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní namietal nesprávne určenie počiatku omeškania od
09.08.2014, keďže mal za to, že do omeškania sa mohol dostať až najskôr skončením konkurzného
konania, pretože až týmto okamihom bolo možné ustáliť výšku škody. Rovnako namietal aj nesprávnu

výšku úrokovej sadzby, ku ktorej súd prvej inštancie uviedol, že ku dňu 09.08.2014 bola 0,25 podľa
úrokovej sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov, teda úrok bol vo výške 5,25 %. Tento záver súdu prvej
inštancie považoval za nesprávny, pretože úroková sadzba odo dňa 11.06.2014 do 09.09.2014 bola vo
výške 0,15 % + 5 percentuálnych bodov, teda ak súd priznal úrok odo dňa 09.08.2014, ten mal byť vo
výške 5,25 %.

27. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úrok
z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného
úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva
zo zákona, ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výškuúrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch upravuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Z
povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie
je prípustné. Z ustanovenia § 3 vyššie citovaného nariadenia vyplýva, že výška úrokov z omeškania je
o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
28. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry môže byť nárok

na náhradu škody spôsobenej nesprávny úradným postupom v civilnom konaní úspešne uplatnený
voči štátu len za predpokladu, ak poškodený (v tomto prípade žalobca) nemôže úspešne dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný mu ho vydať (bezdôvodné obohatenie). Možno teda urobiť záver, že ak
do skončenia konkurzného konania, v ktorom si žalobca uplatnil voči JUDr. Vančíkovi svoju pohľadávku
vo výške 108.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia nebolo možné ustáliť prípadnú výšku škody.

Je tomu tak práve preto, že pohľadávka žalobcu mohla byť, aj keď len z časti, uspokojená práve v
konkurznomkonaní.Keďžekonkurznékonaniebolozrušenézdôvodu,žekonkurznápodstatanepokryje
náklady konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR - táto skutočnosť nemá vplyv na oddlženie dlžníka JUDr. Vančíka)
je zrejmé, že pohľadávka žalobcu v tomto konaní nebola ani len čiastočne splnená a zároveň týmto
okamihom žalobca (absolútne) naplnil predpoklad neúspešného domáhania sa vydania bezdôvodného

obohatenia od JUDr. Vančíka, v dôsledku čoho došlo k vzniku zodpovednosti štátu a zároveň aj k
ustáleniu výšky škody. Až po tom, ako žalobcovi vznikla skutočná škoda sa mohol žalovaný ako
zodpovednostný subjekt dostať do omeškania, pretože žalovanému nemôže vzniknúť povinnosť zaplatiť
poškodenému náhradu škody skôr, než táto reálne vznikne, t.j. možno ustáliť je výšku. V prejednávanej
veci žalobcovi v tomto zmysle vznikla voči žalovanému škoda až momentom zrušenia konkurzu podľa

§ 167v ods. 1 ZKR, resp. okamihom neúspešného uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia
pohľadávkou uplatnenou žalobcom v konkurznom konaní. Súd tak počiatok povinnosti žalovaného
ustáli v zmysle § 16 ods. 4 veta tretia zák. č. 514/2003 Z.z. (ak súd rozhodnutím o náhrade škody
prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr
dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na

predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr) neskôr ako k zaslaniu výzvy
na predbežné prejedanie nároku.
29. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti úrokov
z omeškania keď mal za to, že nesprávne určil výšku úrokovej sadzby podľa ECB, pretože ak naviazal
začiatok úročenia ku dňu 09. 08. 2014 , úroková sadzba podľa ECB činila 0,15 % + 5 percentuálnych

bodov, čo predstavuje úrok vo výške 5,15 %, ako uviedol žalovaný. Odvolací súd však na základe
vyššie uvedeného považoval za nevyhnutné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
úrokov z omeškania a to tak, že v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 zákona (posledná veta) č. 514/2003
Z.z. určil počiatok omeškania ku dnu zrušenia konkurz podľa § 167v, t. j. ku dňu 27.08.2020 (ku dnu
nasledujúcom po dni zverejnenia oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o zrušení konkurz podľa §

167v ods. ZKR). Úroková sadzba podľa ECB ku dňu 27.08.2020 predstavovala 0,0 % + 5 percentuálnych
bodov (§ 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z) čo v konečnom dôsledku predstavuje úrok z omeškania
vo výške 5,00 %. Vo zvyšku odvolací súd žalobu zamietol .
30. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 1 CSP v plnom rozsahu, s tým, že výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaný podal odvolanie do istiny a príslušenstva. V časti,
ktorou bol zaviazaný na zaplatenie istiny úspešný nebol a keďže predmetom odvolacieho prieskumu
nebolo len príslušenstvo, úspech žalobcu sa odvíja od jeho celkového úspechu v konaní. Žalobcovi
bolo priznaná istina spolu s príslušenstvom, preto z hľadiska posúdenia nároku na náhradu trov konania
bol v konaní úspešný.

31. Odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov rozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto
rozhodnutia.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).