Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/31/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115203696
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:8115203696.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: C.-M., a.s. B. XX/C, XXX XX V., IČO: XX XXX XXX,
o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka B. M., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX X. XXX, o
odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 1K/7/2015-90 zo dňa 9.9.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na
majetokdlžníka:B.M.,nar.XX.X.XXXX,bytomXXXXXX.XXX.Zároveňvrátilnavrhovateľovipreddavok
naúhraduodmenyavýdavkovpredbežnéhosprávcuvovýške663,88eurzloženýdňa12.2.2015naúčet
súdu prvého stupňa pod Y Preddavky na predbežného správcu - položka XX/XXXX (číslo účtovného
dokladu XX/XX-XX). V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ odôvodnil podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu tým, že má voči dlžníkovi pohľadávku priznanú Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ a.s. formou právoplatného rozsudku
sp.zn. R./XXXX/XXXX zo dňa 7.11.2014. Zároveň predložil výzvu pôvodného veriteľa zo dňa 23.5.2013.
Ako ďalšieho veriteľa dlžníka označil navrhovateľ spoločnosť B. N. F., a.s., so sídlom Z. XXXX/XXX,
XXX XX P. a spoločnosť C. s.r.o., so sídlom B. XX/C, XXX XX V., IČO: XX XXX XXX, a na účet súdu
uhradil preddavok vo výške 663,88 eur. Návrh s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch a obsahoval
o.i. aj doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške

663,88 eur.

Uznesením zo dňa 2.3.2015 č.k. 1K/7/2015-30 začal súd voči dlžníkovi konkurzné konanie.

Následne súd uznesením zo dňa 9.3.2015, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 16.3.2015,
uložil dlžníkovi povinnosť do 20 dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na

vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť a predložil najmä zoznam všetkých svojich
peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania 30 dní v omeškaní,
zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania,
informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie
súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú
uhradené najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania. Súd zároveň predvolal dlžníka a

upovedomilveriteľovdlžníkaotermínepojednávaniazaúčelomosvedčeniaplatobnejschopnostidlžníka
vytýčeného na deň 2.9.2015 o 11.00 hod. na Okresnom súde Prešov.

Na pojednávaní konanom dňa 17.06.2015 navrhovateľ svoju neúčasť elektronický ospravedlnil. Právny
zástupca dlžníka sa domáhal práva ochrany spotrebiteľa v zmysle Smernice rady 93/13, kde podľa
článku 6 ods. 1, členské štáty majú zabezpečiť, aby neprijateľné podmienky neboli pre spotrebiteľov

záväzné. Preto je potrebné vnímať takéto ustanovenie v tom zmysle, že by sa nemalo obchádzať
exekučné konanie konkurzným konaním len preto, že by nebol veriteľ úspešný v exekučnom konaní nazáklade rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej
bol presvedčený rozhodcovský súd, že má založenú svoju právomoc na rozhodnutie, nebola uzatvorená
platne podľa zákona, pretože podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní musí byť rozhodcovská

doložka uvedená v listine, ktorá je podpísaná oboma zmluvnými stranami, čo v danom prípade nebolo
dodržané. To uvádza aj rozhodcovský súd vo svojom rozsudku na strane 10 ods. 2 a ods. 6, kde uviedol,
že boli k zmluve pripojené všeobecné obchodné podmienky, v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská
doložka. Takúto doložku nebolo možné odmietnuť, aj keď rozhodcovský súd bol iného názoru, avšak
banka je povinná tak isto ako každý iný veriteľ postupovať s odbornou starostlivosťou a predloženú

rozhodcovskú doložku bol povinný predložiť spôsobom takým, aby bolo možné sa s ňou oboznámiť a nie
ju zakomponovať do obchodných podmienok, ktoré nespĺňajú ani dikciu zákona platného uzatvorenia
rozhodcovskej doložky. Z tohto dôvodu ide o obchádzanie exekučného konania s tým, aby sa uspokojili
nároky veriteľa, ktoré nie sú zákonné, pretože zmluva ako taká, tak isto nemá všetky zákonné náležitosti,
ktoré podľa zákona o spotrebiteľských úveroch mať má. Navrhovateľ tak nepreukázal pohľadávku
spôsobom stanoveným kogentnými ustanoveniami Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Dňa 2.9.2015 o 11.00 hod. sa uskutočnilo pojednávanie. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní
mailom ospravedlnil s tým, že všetky relevantné doklady a dôkazy už súdu predložil. Následne súd
skonštatoval, že navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie Všeobecných obchodných podmienok a
Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré však súdu nepredložil.

Súd následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže podľa ust.
§ 12 ods. 2 ZKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku doloží medzi
iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon
rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu, za vykonateľné rozhodnutie možno považovať

len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie veci. V prípade, ak je podkladom
pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci musí byť daná právomoc
rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach aj v konkurznom konaní musí veriteľ, ktorý
podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne vykonateľným titulom,
ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej vykonateľnosti

súdom ex - offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne a materiálne
predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t. j. skúmať či na prejednanie
veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc rozhodcovského
súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa
a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého navrhovateľ

odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje súd za zmluvu
spotrebiteľskú. Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX, C-XX/XX pri výklade
smernice rady 93/13 EHS, na základe ktorého je povinný pred vydaním rozhodnutia o návrhu na
vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných a teda
nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi, a teda či nie je neplatná

podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník)
účinného od 1. januára 2008.

Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom ako zmluva o úvere má
povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na cit. ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právny

predchodca navrhovateľa konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ktorá
vyplýva aj z výpisu daného subjektu z Obchodného registra. Na druhej strane, dlžník v čase podpisu
zmluvy nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Rozhodcovský súd bol povinný v rozhodcovskom rozsudku zohľadniť právnu úpravu, ktorá je preňho

záväzná a zákonná úprava dáva súdu právo a povinnosť posúdiť, či plnenie, na ktoré rozhodcovský
rozsudok zaväzuje je dovolené a či je v súlade s dobrými mravmi. Súd má za to, že nemožno považovať
uložené plnenie za dovolené a v súlade s dobrými mravmi, ak je vydané v rozpore s právnou úpravou.

V danom prípade dlžník spochybnil pohľadávku navrhovateľa, od ktorej tento odvodzoval svoje

právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu a dovoláva sa práva ochrany spotrebiteľa. Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii nedefinuje, kedy je pohľadávka navrhovateľa sporná, resp. za akých
podmienok dlžník osvedčí jej spornosť. Osvedčenie spornosti pohľadávky je preto potrebné posudzovať
individuálne, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, kedy dlžníkom tvrdené dôvody spornostia teda neoprávnenosti pohľadávky môžu byť rôzne, V zásade je však možné podľa názoru súdu
ustáliť a zadefinovať spornosť pohľadávky za takých okolností, kedy dlžník vznesie proti pohľadávke
navrhovateľa, od ktorej tento odvodzuje svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi,

také námietky, ktoré nie sú zjavne samoúčelné a zjavne bezúspešné a ktoré preto svedčia o tom, že
pohľadávka je spôsobilá byť predmetom sporu a teda dokazovania medzi účastníkmi. S týmto názorom
konkurzného súdu sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci pod sp. zn, 43CoKR
19/2013, na ktoré rozhodnutie konkurzný súd v tejto súvislosti poukázal. Pohľadávka navrhovateľa
takouto pohľadávkou je, t.j. pohľadávkou, ktorá je spôsobilá byť predmetom sporu.

Pre účely konkurzného konania je preto pohľadávka navrhovateľa sporná a nič na tom nemení ani
skutočnosť, že je zatiaľ právoplatná a vykonateľná a môže byť na základe nej podaný návrh na
vykonanie exekúcie. Podmienkou pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a teda predmetom
skúmania splnenia podmienok pre vyhlásenie konkurzu konkurzným súdom sú iné skutočnosti, než
ktoré sú rozhodujúce pre vykonanie exekúcie na majetok dlžníka a preto aj v prípade judikovanej

pohľadávky navrhovateľa rozhodcovským rozsudkom môže dlžník v konaní o návrhu na vyhlásenie
konkurzu spochybniť existenciu - a teda osvedčiť spornosť takejto pohľadávky.

K samotnému oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul a k rozhodcovským rozsudkom, ktorými
navrhovateľ preukázal svoju pohľadávku súd poukázal napr. na rozhodnutie dovolacieho súdu - Najvyšší

súd SR - sp. zn. XECdo/XXX/XXXX z 8. decembra 2014, zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 N. XXX/XXXX,
zo 14. mája 2013 sp. zn. 3 N. XXX/XXXX, sp. zn. 3 N. XXX/XXXX, sp. zn. 3 N. X/XXXX, z 12. júna
2013 sp. zn. 3 W. X/XXXX, sp. zn. 3 W. XX/XXXX, sp. zn. 3 W. X/XXXX, z 27. júna 2013 sp. zn. 3 N.
XXX/XXXX, z 27. mája 2013 sp. zn. 3 N. XXX/XXXX, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo XXX/XXXX a ďalšie
v obdobných veciach navrhovateľa.

Najvyšší súd SR má nezastupiteľnú úlohu v zjednocovaní judikatúry, a preto v záujme predvídateľnosti
rozhodnutí a jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorými sa naplní princíp právnej istoty, ako jeden zo
základných princípov princíp právneho štátu, vychádzal súd z judikatúry dovolacieho súdu.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd opakovane konštatoval vo veciach exekučného konania navrhovateľa
na základe rozhodcovských rozsudkov, že uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý za daných podmienok
nepredstavuje vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotožnil aj s tými závermi exekučného súdu,

ktoré konštatovali nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom ich výklad bol v súlade so
Smernicou rady 93/13/EHS. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy na spotrebiteľské veci má za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Vychádzajúc z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že dlžník relevantným spôsobom spochybnil
pohľadávku navrhovateľa, od ktorej tento odvodzoval svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok dlžníka, osvedčil jej spornosť, v dôsledku čoho navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu na
podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, a preto súd jeho návrh zamietol.

Zároveň súd rozhodol o vrátení navrhovateľom zaplateného preddavku na úhradu odmeny a výdavkov
predbežného správcu podľa ustanovenia § 13 ods. 1 ZKR, ktorý v tomto konaní nebol použitý.

Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 3 ods. 1 Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej ZKR), § 14 ods. 1, § 12 ods. 2, § 19 ods. 1 písm.a/, b/, c/, d/, § 13 ods. 1 tretia

veta ZKR, ust. § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, ust. § 2 písm. a), b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 71/1986 Z.z., ust. § 31 ods. 3 a § 33 ods. 2 veta druhá a tretia zák.č. 244/2005 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm.r), ods. 5 Občianskeho zákonníka, ust. § 196 ZKR
a ust. § 199 ods. 1 ZKR.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ.Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že vyhlási konkurz na
majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že podávané odvolanie odvodzuje podľa ust. § 205 ods. 2 písm.b) O.s.p. (t.j. že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ust. § 205 ods. 2
písm.c) O.s.p. (t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ust. § 205 ods. 2 písm.d) O.s.p. (t.j. že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ust. §
205 ods. 2 písm.f) O.s.p. (t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a podľa ust. § 221 ods. 1 písm.d) O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie), ust. § 221 ods. 1 písm.h) O.s.p. (t.j. že súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, ust. § 205 písm.a/ O.s.p. doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

lebo sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, ust. § 221 ods. 1 písm.f)
O.s.p. (t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Navrhovateľ v podanom odvolaní podrobne opísal skutkový stav veci. Opätovne poukázal na Zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXXX uzavretú medzi dlžníkom a obchodnou spoločnosťou P. banka a.s. V., Zmluvu

o postúpení pohľadávky zo dňa 19.8.2013, Výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom, rozhodnutie
Stáleho rozhodcovského súdu pod č.k. R./XXXX/XXXX zo dňa 7.11.2014, výzvu na splatenie úveru s
príslušenstvom a uviedol, že Zákon č. 7/2005 Z.z. (ZKR) vymedzuje, v ktorých prípadoch môže súd
konkurzné konanie zastaviť.

Súd prvého stupňa po posúdení všetkých skutočností začal konkurzné konanie, teda začal skúmať
platobnú schopnosť dlžníka ako základnú povinnosť súdu v tejto časti konania o vyhlásenie konkurzu.
Postup konkurzné súdu v časti konania podľa § 19 ZKR je etapou konania, kde súd hodnotí predložené
doklady a dôkazy dlžníka a navrhovateľa a posudzuje ich prioritne len z hľadiska osvedčenia platobnej
schopnosti dlžníka. Súd prvého stupňa na svoje zákonné povinnosti rezignoval a jeho snahou bolo,

aj napriek povinnostiam stanoveným v § 19 ZKR, vykonať a posúdiť len tie dôkazy, ktoré odôvodňujú
neprijateľnosť, resp. neplatnosť rozhodcovského rozhodnutia aj napriek tomu, že ani sám dlžník
nárok vyplývajúci z preukázateľne vykonateľného rozhodnutia zákonom predpokladaným spôsobom
nenamieta a ani nenamietal.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Prešov zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka a tak znemožnil veriteľom dlžníka domôcť sa uspokojenia ich splatných a vykonateľných
pohľadávok. Konkurzný súd sa naopak priklonil k tvrdeniam „spotrebiteľa“, ktorý si riadne neplní
svoje splatné záväzky a ani v súčasnosti neuhrádza aspoň v minimálnej možnej miere svoje záväzky
jednotlivým veriteľom. Konkurzný súd tak nesprávnym a účelovým výkladom „procesných“ ustanovení

ZKR umožnil, aby veritelia boli poškodení na svojich právach.

Napodporusvojichtvrdenícitovalust.§488Občianskehozákonníka,§491ods.1-3,§497Občianskeho
zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 19 ods. 1,2, § 21 ods. 1-4, § 23 ods. 1,2, § 35, § 40 ods. 1, 2, § 41 ods. 1,
2, § 44 ods. 2, § 45 ods. 1-3 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 12 ods. 1, 2, § 14 ods. 1 a § 19 ods.

1 písm.c/ Zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Ďalej navrhovateľ v odvolaní uviedol, že ako nový veriteľ pohľadávky po niekoľkých výzvach zaslaných
dlžníkovi a po preverení jeho platobnej disciplíny aj voči iným veriteľom dlžníka usúdil, že k aspoň
čiastočnému uspokojenie svojej pohľadávky môže dôjsť len postupom uvedeným v ustanovení zákona

č. 7/2005 Z. z., ktoré zároveň na druhej strane umožnia dlžníkovi formou oddlženia a po (pravdepodobne
čiastočnom) uspokojení svojich veriteľov, zbaviť sa zvyšku svojich nesplatených dlhov. Z tohto dôvodu
podal navrhovateľ na Okresný súd Prešov návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

Okresný súd Prešov prijatím uznesenia o začatí konkurzného konania, vyhodnotil návrh na vyhlásenie

konkurzu podaný navrhovateľom ako súladný s ust. § 14 ods. 1 ZKR. Súd teda vyhodnotil všetky
skutočnosti tvrdené a predložené navrhovateľom, ako spôsobilé vyvolať ten účinok, že súd na ich
základe rozhodol o začatí konkurzného konania.Jednou z náležitosti návrhu bolo aj právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu pod č. R./XXXX/XXXX zo dňa 07.11.2014, s právoplatnosťou dňa
05.12.2014 a vykonateľnosťou dňa 09.12.2014. Súd mal teda za preukázané, že navrhovateľ splnil

okrem iného aj náležitosť požadovanú ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZKR. Vykonateľnosť rozhodcovského
rozhodnutia či už v čase rozhodnutia súdu o začatí konkurzného konania, alebo v čase vyhotovenia tohto
vyjadrenia, nebola príslušným súdom meritórne spochybnená (zrušením rozhodcovského rozsudku)
a nebola dokonca ani odložená jeho vykonateľnosť. Dlžník spochybnil len „technológiu" tvorby
vykonateľného rozhodnutia, ale nikdy nie výšku a oprávnenosť jeho záväzku zo Zmluvy o úvere

č. XXXXXXXXXX, ako to vyplýva z dlžníkových vyjadrení počas pojednávanie, resp. z vyjadrenia
dlžníka zo dňa 06.05.2015, doručeného konkurznému súdu. Dlžník explicitne potvrdil, že je v omeškaní
so záväzkom voči navrhovateľovi v sume istiny 14.849,11 eur s príslušenstvom a u ktorého nie je
predpoklad, aby bol tento záväzok splatený.

Z predloženého rozhodcovského rozhodnutia SRS RAM vyplýva, že na rozhodcovskom konaní, ktoré

predchádzalo vyššie uvedenému rozsudku sa dlžník zúčastnil, predkladal dôkazy, vyjadroval sa k
dôkazom predloženým žalobcom a bol mu rovnako doručený rozhodcovský rozsudok. Ak mal dlžník
pochybnosť o správnosti doručeného rozsudku, mal možnosť v súlade s § 40 ZRK žalobou podanou
na príslušnom súde domáhať sa zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, a rovnako žiadať o
odklad jeho vykonateľnosti. Navrhovateľ v tomto momente a ani v dobe rozhodovania Okresného súdu

Prešov neevidoval ukončené konanie, v ktorom by súd zrušil rozhodcovský rozsudok č. R./XXXX/XXXX,
prípadne, aby aspoň odložil jeho vykonateľnosť.

Je preto navrhovateľom dostatočne preukázané, že rozhodcovské rozhodnutie, ktoré doložil k návrhu
na vyhlásenie konkurzu, je vykonateľné v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a tvrdenia dlžníka, ktoré

ho spochybňujú sú nedôvodné, nevychádzajú z predložených dôkazov a v konečnom dôsledku sú aj
tendenčné a účelové, tak aby odvrátili pozornosť súdu od základnej otázky tohto štádia konkurzného
konania a tou je zistenie platobnej schopnosti dlžníka.

Ak by na základe návrhu dlžníka konkurzný súd pripustil možnosť, že akýkoľvek (aj neodôvodnený)

návrh dlžníka, ktorým sa snaží rozporovať svoje záväzky voči veriteľom, je spôsobilý osvedčiť ich
spornosť, vytváral by tým stav, v ktorom by žiadna judikovaná pohľadávka veriteľa v konkurznom konaní
nebola natoľko „nesporná", aby na jej základe mohol konkurzný súd vyhlásiť konkurz. Kvalifikovaným
úkonom, ktorým by dlžník mohol odôvodňovať (aspoň teoretické) porušenie ust. § 12 ods. 2 písm.
b) ZKR (teda, že veriteľ nepredložil vykonateľné rozhodnutie) by bola skutočnosť, že príslušný súd

by právoplatne zrušil rozhodcovský rozsudok, alebo minimálne odložil jeho vykonateľnosť. Len takýto
argument by spochybňoval pasívnu legitimáciu navrhovateľa a teda, že navrhovateľ nesplnil ust. § 12
ods. 2 písm. b) ZKR. V žiadnom prípade ale nie je možné takémuto porušeniu prisúdiť spornosť záväzku
v zmysle ust. § 19 ods. 1 písm. c) ZKR, ktorá sa odvodzuje od spornosti záväzku zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXXX. Tento záväzok nebol nikdy dlžníkom spochybnený a dlžník ani nikdy netvrdil, že jeho

záväzok zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX je iný ako ho určil Stály rozhodcovský súd v konaní R./
XXXX/XXXX.

Skúmanie a posudzovanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov zo strany všeobecných súdov
má svoje limity, či už postupom podľa ZRK, resp. pri následnom domáhaní sa výkonu rozhodnutia cez

exekučné konanie na majetok dlžníka. Aj v týchto prípadoch je všeobecný súd povinný vykonávať len
tie úkony, ktoré mu právne predpisy dovoľujú. Konkurzný súd však v tomto prípade výrazne extenzívne
vyložil ust. ZKR, ktorý ako základný predpis upravuje postup a jednotlivé úkony súdu v konkurze
(teda riadenom speňažení celého majetku dlžníka a uspokojení jeho veriteľov) a týmto postupom si
zdôvodnil svoj následný postup, ktorý je podľa navrhovateľa nesprávny. Posudzované skutočnosti už

boli postupom podľa ust. ZKR resp. ZRK dostatočne a zákonne zistené. Nadradenosť ustanovení o
ochrane spotrebiteľa, typická pre spotrebiteľské právo (ktoré podľa názoru navrhovateľa nie je možné
aplikovať tak zoširoka ako to robí konkurzný súd v tomto prípade), je v prípade konkurzného konania
limitovaná ustanoveniami ZKR. Preto aj odvolávanie sa na rozhodnutia vydané v čisto „spotrebiteľských"
veciach,aichaplikáciadotohtotypukonania,bymalazostaťvmantinelochvymedzenýchZKR.Tvrdenia

odvolávajúce sa na možnosť kedykoľvek preskúmavať jednotlivé zmluvné podmienky má svoje limity.
Napríklad, ak vnútroštátne právne predpisy obmedzujú možnosť iniciovania súdneho konania, v ktorom
sa zmluvná podmienka preskúmava, určitou lehotou, súd je povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok
v rozpore s touto vnútroštátnou úpravou bez ohľadu na zachovanie stanovenej lehoty spotrebiteľom(tvrdenie typické pre spotrebiteľské právo v rozhodnutí ESD Oceano Grupo Editorial). Povinnosť súdu ex
offo skúmať zmluvnú podmienku z hľadiska jej prijateľnosti sa však uplatní iba vtedy, ak tu pred súdom
prebieha konanie iniciované (začaté) za dodržania podmienok stanovených vnútroštátnym právom. Ak

by odvolateľ akceptoval výklad ponúknutý dlžníkom, ktorý prevzal do odôvodnenia aj súd prvého stupňa
a doviedol ho do dôsledkov, znamenalo by to, že dlžníci v prípade namietania povinnosti uhradiť záväzok
judikovaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, nemusia postupovať na základe procesných
ustanovení o zrušení rozhodcovských rozsudkov (§ 40 ZRK), ale môžu kedykoľvek aj po uplynutí
stanovenej lehoty zvrátiť konkrétne rozhodnutie. Dokonca ako je tomu aj v tomto prípade, nie je potrebné

aniaktivitadlžníka,alestačíposúdeniesúdom,ktorýurčí„nevykonateľnosť"rozhodnutiaajnapriektomu,
že dlžník svojim konaním a vyjadreniami súhlasil s výškou svojho záväzku priznaného vykonateľným
rozhodnutím. Takéto konanie však už nie je ochranou spotrebiteľa ale je konaním, ktoré zbavuje dlžníka
jeho práv. Ak je samozrejmá konzistentnosť súdnych rozhodnutí a predstavíme si hypotetickú situáciu,
že dlžník nemá hotovostné peniaze na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a tieto uhradí veriteľ,
bolo by bránením možnosti dlžníkovi zbaviť sa svojich dlhov voči veriteľom prostredníctvom inštitútu

oddlženia.

Poukázal na časť odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. XC/XXX/XXXX zo dňa
29.11.2011.

Uviedol, že návrh na vyhlásenie konkurzu je návrhovým a sporovým konaním, kde súd prioritne skúma
návrh a jeho súlad s právnymi predpismi, najmä so ZKR a v prípade zistenia, že tieto podmienky
návrh spĺňa a ani dlžník neosvedčí svoju platobnú schopnosť (dlžník v tomto konaní neosvedčil
platobnú schopnosť podľa ust. § 19 ods. 1 ZKR) je povinný vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka.
Právny zástupca dlžníka sa snaží, aj napriek preukázanej odlišnej skutkovej situácii, vzbudiť dojem,

že navrhovateľ sa snaží o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bez vykonateľného rozhodnutia,
keď predložené rozhodnutie nebolo vydané v súlade s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa.
Rozhodcovské rozhodnutie určujúce povinnosť na plnenie dlžníka bolo vydané Stálym rozhodcovským
súdom, ktorý je členom zriaďovateľa - záujmového združenia právnických osôb: Rozhodcovská a
mediačná, Y. XX, XXX XX V. - F. U., IČO: XX XXX XXX, ktoré zriadilo Stály rozhodcovský súd zriadený

pri Rozhodcovská a mediačná, Y. XX, XXX XX V. - F. U., a ktorý je ako Stály rozhodcovský súd zapísaný
v Zozname stálych rozhodcovských súdov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory vedenom
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pod číslom zápisu: SRS 001 (v zmysle zákona č.
335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Nie
je preto možné tvrdiť, že rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu nereflektovalo predpisy na ochranu

spotrebiteľa, keď ako prvý rozhodcovský súd v Slovenskej republike získal povolenie Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodovať spotrebiteľské spory v zmysle zákona č. 335/2014 Z. z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.

Dlžník žiadnym svojim úkonom nespochybnil výšku a oprávnenosť svojho záväzku zo Zmluvy o úvere

č. XXXXXXXXXX. Aj keď dlžník mal a má možnosti ako namietať výšku a oprávnenosť pohľadávky
veriteľa, namietal len vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku vydaného konaní č. R./XXXX/XXXX v
zmysleustanoveníZRK.Navrhovateľoviarovnakoajkonkurznémusúdujeznámevedeniekonaniapred
Okresným súdom Prešov pod č. XXC/XXX/XXXX o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ku uvedenému
konaniu sa však konkurzný súd v tomto konaní nevyjadril a rovnako ani nevykonal k tomu predpokladané

úkony a dôkazy, ako napríklad oboznámenie sa so spisom a preverenie tvrdení dlžníka, ktorými
spochybňuje vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku č. AHC/XXXX/XXXX. Navrhovateľ tak neeviduje
žiadne konanie, ktoré by teoreticky odôvodňovalo spornosť záväzku dlžníka zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXXXXX.

Ak konkurzný súd opätovne preskúmal vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie, prejednané Stálym
rozhodcovským súdom zapísaným v Zozname stálych rozhodcovských súdov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory a došiel k záveru, že toto rozhodnutie je „nevykonateľné", nastala paradoxná
situácia. Rozhodcovské rozhodnutie, ktoré neprejednal žiadny exekučný súd v konaní o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovení Exekučného poriadku, prejednal konkurzný súd

s odvolávkou sa na extenzívne poňaté právomoci na takéto „exekučné" preverenie. Konkurzný súd
ale nevydal žiadne rozhodnutie k meritu svojho posudzovania a teda nie je zrejmé, či rozhodcovský
rozsudok č. R./XXXX/XXXX je alebo nie je vykonateľný, keďže konštatovanie o porušení ustanovení o
ochrane spotrebiteľa je uvedené len v odôvodnení rozhodnutia aj to nie priamo, ale len odkazom nainé rozhodnutia súdov, v skutkovo podobných veciach. V súčasnej dobe nemá veriteľ presnú informáciu
o skutočnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a môže nastať aj situácia, že v inom konaní o
vydanie poverenia exekútorovi, exekučný súd vydá poverenie na vykonanie exekúcie, čo potom nastane

absolútna negácia tvrdení konkurzného súdu z odôvodnenia o „generálnej exekúcii" konkurzného
konania a rovnako o „nevykonateľnosti" rozhodcovského rozsudku.

Z odôvodnenia rozhodnutia zároveň vyplýva skutočnosť, že konkurzný súd rozhodol o „spornosti
pohľadávky",ktorúodôvodniljedinouneprijateľnouzmluvnoupodmienkou(ustanovenieorozhodcovskej

doložke), ktorú však ani nemal k dispozícii ako to aj vyplýva z textu odôvodnenia („Následne súd
skonštatoval, že navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie Všeobecných obchodných podmienok a
Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré však súdu nepredložiľ'). Z uvedeného vyplýva, že súd má
za to, že neplatná rozhodcovská doložka je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach P.
a.s., ktoré ale nemal a nemá k dispozícii a teda nemohol ich ani posúdiť a preveriť tak tvrdenia
dlžníka. Výsledkom takéhoto postupu súdu je tvrdenie odôvodnené len poukazom na iné, nie totožné

rozhodnutia iných súdov, ktoré prejednali konkrétny text rozhodcovskej doložky, ktorý ale nemusel byť,
a ani nebol, totožný s textom v tomto prípade. Konkurzný súd preto nemôže tvrdiť, že posudzovaná
rozhodcovská doložka je rovnakého znenia ako znenia rozhodcovských doložiek posudzovaných v
konaniach, na ktoré odkazuje konkurzný súd. Konkurzný súd takýmto nesprávnym postupom určil, že
rozhodcovskádoložka,ktorejtextnemalkdispozícii jeneprijateľnáapretospôsobuje„nevykonateľnosť"

predkladaného rozhodnutia rozhodcovského súdu navrhovateľom, ktoré rozhodnutie ešte nakoniec
aj nesprávne označuje ako „judikovanú pohľadávku". Súd evidentne nesprávne chápe rozdiel medzi
vykonateľným rozhodnutím v zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZKR a záväzkom dlžníka voči veriteľovi
(opačne aj pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi) v zmysle ust. § 19 ods. 1 písm. c) ZKR. Takéto rozhodnutie
je potom jednoznačne potrebné považovať za rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, arbitrárne,

nekonzistentné, nevychádzajúce z platnej právnej úpravy a teda za rozhodnutie nezákonné.

Napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu je stále právoplatný a vykonateľný podľa § 40 ods. 2
ZRK. Navrhovateľ zdôraznil, že vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v momente rozhodnutia
konkurzného súdu nebola žiadnym rozhodnutím spochybnená a až do momentu jeho prípadnej zmeny

je vecou rozhodnutou. Navrhovateľovi nie je známe, prečo konkurzný súd spochybňuje vykonateľnosť
rozhodnutia aj v prípade, keď sám dlžník mal k dispozícii viaceré možnosti minimálne odložiť
vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia. Odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku,
podľa navrhovateľa doteraz nebolo povolené. V neposlednom rade je potrebné závery konkurzného
súdu o „spornej" vymáhateľnosti, bez ďalších poznatkov samotného rozhodcovského konania a tiež

skutočností, že dlžník súhlasí s výškou záväzku uvedenou v rozhodcovskom rozsudku, považovať za
rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne, bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania, ktoré by tieto závery
odôvodňovalo.

Poukázal na to, že základnou charakteristikou nesporného záväzku dlžníka je jeho existencia, o ktorej

nie je potrebné zo strany súdu viesť dokazovanie. Musí teda ísť o záväzok, ktorý dlžník nepopiera a
predložené dôkazy jeho existenciu preukazujú. Druhou základnou charakteristikou nesporného záväzku
je jeho splatnosť, ktorá musí byť rovnako riadne preukázaná, bez potreby ďalšieho skúmania. Tieto dve
charakteristiky potom dostatočne odôvodňujú záver o náležite preukázanom záväzku a nie je potrebné,
aby navrhovateľova pohľadávka bola aj „úradne osvedčená". Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

dlžníkzáväzkynaúhradukonkrétnevyčíslenejsumynepopiera(spornýmsúustanoveniaZmlúvoúvere)
a rovnako nenamieta splatnosť týchto záväzkov.

Základným predpokladom vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka je skutočnosť, že dlžník je v úpadku a
teda,žejeplatobneneschopnýplniťsvojesplatnézáväzky.Navrhovateľpreukázalexistenciuzáväzkuzo

Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorý nikto a dokonca ani dlžník nespochybnil a rovnako preukázal, že
dlžník tento svoj záväzok neplní ani v minimálnej miere. Zároveň preukázal existenciu ďalších splatných
pohľadávok, o ktorých dlžník vyhlásil, že ich uznáva v určitej výške a ani pri týchto záväzkoch si neplní
povinnosť ich úhrady. Konkurzný súd zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu podaný navrhovateľom
len z dôvodu „spornosti pohľadávky" a absolútne opomenul aplikáciu ustanovenia § 19 ods. 1 písm.

c) ZKR („pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil
ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju
platobnú schopnosť neosvedčil“). Súd tak evidentne ignoroval dve základné skutočnosti a to, že existujúa boli v konaní preukázané ďalšie splatné a rovnako aj vykonateľné pohľadávky iných veriteľov ako
navrhovateľa a rovnako skutočnosť, že dlžník neosvedčil svoju platobnú schopnosť.

Konkurzný súd riadne začal konkurzné konania a rovnako v ňom postupoval, tak, že vyzval dlžníka „aby
sa v lehote do 20 dní od doručenia tohto uznesenia vyjadril k návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorého
rovnopis je prílohou tohto uznesenia a osvedčil svoju platobnú schopnosť. Uložil zároveň dlžníkovi, aby
v lehote do 20 dní od doručenia tohto uznesenia na Okresný súd Prešov predložil:
- zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného

konania 30 dní v omeškaní,
- zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania,
- informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie
súdu,
- zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené
najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania."

Dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, keď súdu v určenej lehote neoznámil doklady, ktoré od
neho súd požadoval predložiť. Preukázateľne tak naplnil požiadavku ust. § 19 ods. 1 písm. c) ZKR a
súd mal povinnosť vyhlásiť na majetok dlžníka konkurz.

Dlžník nikdy nespochybnil svoj záväzok voči navrhovateľovi.

Zmluva o úvere bola uzavretá medzi dlžníkom a obchodnou spoločnosťou P., a.s.. Banka je
podnikateľským subjektom, ktorý svoju činnosť vykonáva na základe bankového povolenia Národnej
banky Slovenska (ďalej len ,,NBS"). NBS vykonáva bankový dohľad nad činnosťou ostatných bánk.
Každá banka v zmysle zákona o bankách prijíma vklady, poskytuje úvery a poskytuje iné bankové

produkty podľa bankového povolenia. Poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere
je bankový produkt P. banky, a.s. NBS v zmysle § 1 ods. 3 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančnýmtrhomaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisovvrámcidohľadu
nad finančným trhom vykonáva dohľad nad bankami, ustanovuje pravidlá obozretného podnikania,
pravidlá bezpečnej prevádzky a ďalšie požiadavky na podnikanie dohliadaných subjektov, dohliada na

dodržiavanie ustanovení tohto zákona, ~ osobitných zákonov (zákona o bankách) a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo na ich činnosti, ako aj
na dodržiavanie ustanovení právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré
sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo na ich činnosti, ak to ustanovujú tieto právne záväzné akty.

Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že priamo v článkoch Zmluvy o úvere, ktorú uzavrel dlžník s
pôvodným veriteľom, sa zmluvné strany dohodli, že podpisom Zmluvy o úvere si banka splnila povinnosť
ponúknuť návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doložky uvedenej vo VOP a dlžník sa podpisom Zmluvy
o úvere zaviazal túto doložku akceptovať s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou

vo Všeobecných obchodných podmienkach. Pri uzatváraní Zmluvy o úvere mal dlžník možnosť sa
s obsahom Všeobecných obchodných podmienok oboznámiť. Všeobecné obchodné podmienky mu
boli poskytnuté na pobočke Poštovej banky, a.s., kde sa uzatvárali Zmluvy o úvere. Dlžník svojím
podpisom na Zmluvách vyhlásil, že sa so Všeobecnými obchodnými podmienkami oboznámil a súhlasí
s nimi. Dlžník mal možnosť v zmysle čl. 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok vyjadriť nesúhlas

s rozhodcovskou doložkou. V prípade vyjadrenia nesúhlasu by dlžník nebol rozhodcovskou doložkou
viazaný. Ak by dlžník vyjadril s rozhodcovskou doložkou nesúhlas, rozhodcovská doložka by neplatila,
teda by nezakladala právomoc rozhodcovského súdu a veriteľ by spor mohol riešiť len pred všeobecným
súdom. Dlžník však nesúhlas s rozhodcovskou doložkou nevyjadril.

Vzhľadom na vyššie uvedené, je možné vyvodiť záver, že rozhodcovská doložka, tak ako je formulovaná
v Zmluve o úvere, je v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi a nie je možné ju považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku alebo za podmienku, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. V tejto
súvislosti odvolateľ poukázal na to, že zákonodarcom okrem novelizácie Občianskeho zákonníka o § 53
ods. 4 písm. r) došlo aj k prijatiu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý rozhodovanie sporov pred
rozhodcovským súdom, kde účastníkom konania je spotrebiteľ, nevylúčil.Rozhodcovská doložka ktorá absolútne reflektuje všetky ustanovenia právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa nemôže byť v žiadnom prípade v rozpore s dobrými mravmi a teda ani výkon práv a
povinností z takejto doložky nemôže odporovať dobrý mravom.

Poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE/132/2013 zo dňa 26.06.2013
ktorý ako exekučný súd (konkurzný súd Prešov svoje rozhodnutie odvodzuje rovnako od ustanovení
Exekučného poriadku) posudzoval neudelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej doložky. V odôvodnení citovaného uznesenia vyslovil právny názor, že úlohou súdu

prvého stupňa bude, v prípade zotrvania na názore smerujúcom ku zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo i len v elementárnej časti, svoje rozhodnutie
riadne zdôvodniť. Najmä uviesť:

- Nakoľko v tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O.s.p.) s výnimkou ustanovenia § 43 EP, na báze

akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov, vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku za
neplatnú osobitne, ak existujúcu, dojednanú rozhodcovskú doložku všeobecný súd v základnom konaní
nevyhodnotil, ako neprijateľnú a jej neplatnosti sa nikto nedovolával.
- Predmetom záujmu exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Plnenie z
exekučného titulu zaväzujúce na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil, z hľadiska § 35 ZoRK

je vecou rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovaniu tejto
procesnej prekážky vedenia konania.
- Tiež z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ako sa exekučný súd pri určení, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ
ňou nie je viazaný, vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu (§80 písm. c/

O.s.p.)natakomtourčení,osobitneakpovinnýnevyužilinštitútsvojejochranyumožňujúcimuspochybniť
rozhodcovskú doložku spôsobom, ktorý predpokladá § 40 ods. 1 písm. c) ZoRK.

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii svojou formálnosťou vytvára niekoľko relatívne samostatných
čiastkových konaní, z ktorých každé má akoby vlastný mechanizmus a samostatný cieľ, ktorý v

konečnom dôsledku napomáha dosiahnuť základný cieľ konkurzného konania a tým je čo najskôr
po zistení platobnej neschopnosti dlžníka uspokojenie jeho veriteľov z majetku dlžníka, na základe
zákonom predpísaného postupu. Postup súdu sa primárne líši podľa subjektu, ktorý podáva návrh
na vyhlásenie konkurzu (veriteľský alebo dlžníčky návrh) a tento subjekt určuje ďalší postup súdu
a účastníkov v konaní. V tomto konkurznom konaní ide o prípad veriteľského návrhu, u ktorého je

rozdielny cieľ evidentný aj v časti skúmania podmienok, za ktorých je súd oprávnený vyhlásiť konkurz na
majetok dlžníka. Zákon takto odlišuje samostatnú časť, v rámci ktorej je súd a jeho činnosť ohraničená
momentom začatia konkurzného konania a samostatnú časť, ktorá nasleduje po tomto rozhodnutí a
končí sa vyhlásením konkurzu. Kým v časti prvej je povinnosťou súdu preveriť návrh na vyhlásenie
konkurzu zo strany formálnej - procesnej (§ 14 ods. 1 ZKR), v časti druhej je súd povinný zamerať

sa na hmotnoprávnu stránku skúmania podmienok pre vyhlásenie konkurzu (uvedené v § 19 ZKR).
Touto úpravou sa na jednej strane umožňuje veriteľovi realizovať svoje ústavné právo na súdnu ochranu
prostredníctvom podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a zároveň sa garantuje právo dlžníka na
spravodlivý proces.

Základnou otázkou v štádiu konania, kde súd posudzuje návrh na vyhlásenie konkurzu z formálnej
stránky je preverenie skutočnosti, či pohľadávku veriteľ doložil v stanovenej forme požadovanej ZKR
a to, buď ako pohľadávku „judikovanú" na to určeným orgánom (§ 12 ods. 2, písm. b) ZKR), alebo
ako pohľadávku predpísaným spôsobom „uznanú", dlžníkom. Rozhodnutie Stáleho rozhodcovského
súdu, ktoré je súčasťou návrhu podaného navrhovateľom, je na základe vyššie uvedeného jednoznačne

vykonateľným rozhodnutím podľa § 12 ods. 2, písm. b) ZKR a preukázateľne spôsobuje právne účinky
v súlade so zákonom, teda zakladá dlžníkovi konkrétne povinnosti. Preto je rozhodcovské rozhodnutie
nesporne právoplatné a rovnako vykonateľné. Toto tvrdenie podporuje aj konanie konkurzného súdu,
ktorý vykonateľné rozhodnutie vyhodnotil ako splňujúce náležitosti § 12 ods. 2, písm. b) ZKR, pokračoval
vkonaníformourozhodnutiaozačatíkonkurznéhokonaniaanáslednevyhlásilkonkurz, kdenepoučoval

navrhovateľa o nedostatkoch návrhu (nevyzýval navrhovateľa na ich prípadné odstránenie). Samotný
konkurzný súd, aj keď nepresne uviedol, že: „pohľadávka navrhovateľa ... je zatiaľ právoplatná a
vykonateľná a môže byť na základe nej podaný návrh na vykonanie exekúcie".Doba vymedzená zverejnením uznesenia o začatí konkurzného konania po moment vydania uznesenia
o vyhlásení konkurzu, resp. uznesenia o zastavení konania je priestorom, v ktorom konkurzný súd
postupuje podľa ust. § 19 ods. 1 ZKR a v ktorom sa naplno uplatňuje vyvážený princíp práv jednak

veriteľov a tiež dlžníka. Súd v tomto štádiu konania potom musí prioritne zisťovať, či dlžník osvedčil svoju
platobnú schopnosť teda, že nemá viac ako dva peňažné záväzky voči viac ako jednému veriteľovi,
s ktorými je viac ako 30 dní po lehote splatnosti a ktoré nie je schopný splniť. Za tým účelom vyzval
súd dlžníka na predloženie všetkých podkladov v súlade s § 19 ods. 1 písm. a) bod 1a až 1c ZKR.
V danom štádiu konkurzného konania sa súd zaoberal len skutočnosťou, či je pohľadávka doložená

vykonateľným rozhodnutím, aj keď o tejto otázke už rozhodol v uznesení o začatí konkurzného konania.
Súd vôbec nezisťoval či je dlžník platobne schopný. Len tento fakt je v tomto štádiu konania rozhodujúci
natoakosúdnáslednerozhodneteda,čivyhlásikonkurz(ustanovípredbežnéhosprávcu),alebozastaví
konkurzné konanie.

Platobná schopnosť dlžníka je jeho jedinou možnosťou ako sa vyhnúť následkom vyhlásenia konkurzu.

Jej opakom je platobná neschopnosť uvedená v § 3 ods. 2 ZKR, ktorá tvorí základnú materiálnu
podmienku pre vyhlásenie konkurzu. Obmedzené dôvody, ktoré umožňujú dlžníkovi „vyviniť sa" sú
najmä spochybnenie skutočnosti, že navrhovateľ nie je veriteľom, že pohľadávka navrhovateľa bola
uhradená, pripadne že nie je daná pluralita veriteľov, resp., omeškanie dlžníka nie je dlhšie ako 30 dni.
Vo všetkých týchto prípadoch sa dôvod osvedčenia platobnej schopnosti vzťahuje k záväzku ako takému

a v žiadnom prípade nemôže byť jeho spochybnením skutočnosť, že hypoteticky niekedy v budúcnosti,
dôjde k obmedzeniu vykonateľnosti, bez akéhokoľvek vzťahu k záväzku dlžníka. Ak by hypoteticky v
tomto prípade došlo napríklad k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, nič to nemení na skutočnosti, že
dlžník je povinný uhradiť navrhovateľovi splatenú dlžnú sumu. Touto skutočnosťou sa ale konkurzný
súd vôbec nezaoberal, aj keď na to mal všetky potrebné doklady a samotný dlžník písomne uviedol, že

záväzok uznáva vo výške tvrdenej Navrhovateľom a určenej rozhodcovským rozsudkom.

Súd sa rovnako počas pojednávania a ani v odôvodnení rozhodnutia nevenoval ďalším uvedeným
dlžníkovým záväzkom voči iným veriteľom (navrhovateľom uvedených v návrhu na vyhlásenie
konkurzu), aj keď i tieto je potrebné v tomto štádiu konania posúdiť vo vzťahu k platobnej schopnosti

dlžníka.

Navrhovateľ má za to, že dostatočne preukázal odvolacie dôvody na zrušenie uznesenia č.
1K/7/2015-90, zo dňa 09.09.2015, keď preukázal, že:
- Navrhovateľ je aktívne legitimovaným subjektom v konkurznom konaní č. 1K/7/2015

- Navrhovateľ predložil konkurznému súdu vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nebolo
zákonom predpokladaným spôsobom zrušené a má v súlade s ust. § 35 ZRK rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu,
- Dlžník neosvedčil platobnú schopnosť,
- Dlžník doteraz neuhradil svoj záväzok veriteľovi,

- Dlžník má splatný a vykonateľný záväzok aj voči ďalšiemu veriteľovi,
- Dlžník a ani konkurzný súd nepreukázali spornosť všetkých ostatných záväzkov iných veriteľov v
zmysle ust. §19 ods. 1 písm. c) ZKR (za prvou bodkočiarkou) a teda mali na ne prihliadať pri zistení
platobnej schopnosti,
- Dlžník dostatočne nepreukázal spornosť svojich záväzkov,

- Evidentný sudcovský aktivizmus v tomto konaní presahuje mantinely stanovené ust. ZKR a ochrana
„spotrebiteľa" tu naopak diskriminuje veriteľa.

Dlžník sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214
ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého uznesenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací
súd uvádza:Podľa § 196 ZKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy,

ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter
sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZKR je preto nevyhnutné,
aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré
odkazuje§42a§79O.s.p.,atoztohodôvodu,žeoprotinávrhudlžníkanavyhláseniekonkurzu,ktorému
stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka

navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná,
ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods. 2 písm.b) ZKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie
dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na
tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť.

Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom,
jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2 ZKR,
a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné odôvodnene
predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote

splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem toho je povinný
knávrhupripojiťlistiny,ktorédokladajújehopohľadávkujednouzlistínuvedenýchv§12ods.2ZKR,čím
osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal

návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú
pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti
tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať
náležitosti uvedené v §12 ods. 2, prvá veta ZKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p.,
vrátane doloženia dôkazov.

Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť
výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo
možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej
pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie

konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu.

Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré
musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciu
splatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi

výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu
vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať.

Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú
pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť.

Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník
uzavrel s právnym predchodcom navrhovateľa, P., a.s. úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že s
poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci.

Práveztohtodôvodumusíkonkurznýsúdprimárneskúmať,činavrhovateľskutočneosvedčil,žemávoči
dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či
sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o
konkurzeareštrukturalizáciinedávadostatočnýčasovýpriestor,pretovtejtoprvejfázesúdskúmanajmä
podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc,

príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie
konkurzu,keďžemánatakýtoprieskumoddoručenianávrhunavyhláseniekonkurzukonkurznémusúdu
do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané
formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Akaž následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul, nie
pohľadávka, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal.

Odvolací súd z týchto dôvodov nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že Zákon o konkurze a
reštrukturalizácii nedáva v tomto štádiu konania súdu možnosť rozhodnúť o zamietnutí návrhu, keďže
konkurzný súd mohol rozhodnutím návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 14 ods.1 ZKR len odmietnuť
alebo podľa § 19 ods.1 písm.c/ ZKR po posúdení platobnej schopnosti dlžníka konanie o návrhu
na vyhlásenie konkurzu zastaviť a ani s tým jeho tvrdením, že ak exekučný titul nebol rozhodnutím

súdu zrušený, nemal konkurzný súd inú možnosť, než v danom štádiu konkurzné konanie zastaviť. Z
rozhodnutia konkurzného súdu vyplýva, že podstatným dôvodom na zamietnutie návrhu na vyhlásenie
konkurzubolatáskutočnosť,ženavrhovateľvkonanínepreukázal,žejeaktívnelegitimovanýnapodanie
návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa

historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť
rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktoré je zároveň exekučným titulom, ale
aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc
rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to

oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné
konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Už z dikcie § 12 ods. 2 ZKR vyplýva, že len také rozhodnutie,
ktoré doloží veriteľ k návrhu na vyhlásenie konkurzu je vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého
možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu.

Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa
exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä
rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie,
pričom rovnaký postup by mal v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po

lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, zaujať aj konkurzný súd a v konaní o vyhlásení
konkurzu ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa
je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v
exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozícii
oprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť

ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak
chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju
pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom.

Ďalej odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé aj to, že boli vedené exekučné konania v

obdobných veciach, v ktorých na strane veriteľa - oprávneného vystupovala P. banka, a.s. ako právnická
osoba, ktorá poskytovala úvery spotrebiteľom a ktorá poskytla spotrebiteľský úver aj dlžníkovi v tomto
konaní vedené na základe rozhodcovských rozsudkov, a teda rovnakých exekučných titulov, aký doložil
k veriteľskému návrhu navrhovateľ, na ktorého Poštová banka, a.s. pohľadávku voči dlžníkovi postúpila,
zastavené.

Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto
exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská
zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a
§ 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky

vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju
osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup
nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa
s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku
spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávkavzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej
doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej
strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných,

a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom
takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku
viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa
názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex
offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol.

Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do
vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu
na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na
zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom

nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani
začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil
navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania.

Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný

súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom
Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.
januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a

materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl.
2 ods.2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade so

Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa a
aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a
na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty.

Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného
konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o
spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul
riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZKR.

Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal
skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu
je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe
posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel

k záveru, že nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a
preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho
exekučného titulu.

Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych

podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je
možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní
pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej
legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv.Skutočnosti a dôkazy na tvrdenia navrhovateľa ako veriteľa dlžníka spotrebiteľa, na základe ktorých
sa konkurzný súd rozhoduje po jeho začatí o tom, či konkurz vyhlási súd prejednával aj s dlžníkom a

následne tieto preskúmal a vyhodnotil.

Konkurzný súd správne zistil, že listiny ako dôkazy, predložené navrhovateľom ohľadne
existencie vykonateľného rozhodcovského rozsudku vierohodne neosvedčujú a že len rozhodnutím
rozhodcovského súdu, ktorého vykonateľnosť je sporná, nebude možné osvedčiť a doložiť splatnú

pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi.

Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli
najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa
spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2, písm.b ZKR správne, keď sa prv, než
by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či je

rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť
vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim
charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie
veriteľov.

Z dôvodu, že navrhovateľom deklarovaná splatná pohľadávka voči dlžníkovi nebola osvedčená
vykonateľným rozhodnutím, musel súd jeho návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok aktívnej
legitimácie zamietnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne

správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.