Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/90/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119200948
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119200948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: D. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXXX/XX, XXX XX S., zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Poštová banka, a. s., IČO: 47 232 471, so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.320,74 Eur s prísl.
a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 29Csp/9/2019-83 zo dňa 15.05.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku III. a V. o

priznaní žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 % vo vzťahu k výroku
I. a II. a 100 % vo vzťahu k výroku IV.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku II., III. a V. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu 1.inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.896,-
Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 30.01.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. III. Vo vzťahu k výroku

I. a II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8 %. IV. Určil, že
zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo 04.08.2011, v časti 3. Zmluva
o úvere a záverečné ustanovenia, bod 6., v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory,
ktoré vzniknú z tejto ZoÚ, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s
rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných obchodných podmienok.“ - je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V. Vo vzťahu k výroku IV. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust. § 9 ods. 2 a 11 zákona č. 129/2010 Z.z.
v znení účinnom k 04.08.2011. Ust. § 53 ods.1 a 4, 100 ods. 1, 2 a 3 § 107 ods. 1,2 a 3 a § 451 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka, aj ust.§ 137 písm.c/ a d/ a § 298 ods.1 a C Civilného sporového poriadku
(C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne o absencii obligatórnej

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) a § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. Svoje názory k tejto otázke vysvetlil v bode 23 a 24 odôvodnenia rozsudku. Zároveň
v bode 25 odkázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých aj uvedené
závery vyplynuli. Zároveň súd 1. inštancie konštatoval, že jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy ospotrebiteľskom úvere je podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. aj uvedenie RPMN, celkovej
čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto
RPMN. V prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje, podľa § 11 ods. 1

písm. a) cit. zák. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

4. V danom prípade súd prvej inštancie nedospel k záveru o nesprávnosti výpočtu RPMN zo strany
žalovaného, keď do celkových nákladov spotrebiteľa nezahrnul aj náklady za poskytnutú doplnkovú
službuzdôvodu,žežalobkyňaakospotrebiteľmohlaposkytnutieuvedenejdoplnkovejslužbyodmietnuť,

čo nesporne vyplýva z časti 2 zmluvy o úvere, a preto náklady, ktoré spotrebiteľovi s týmto poistením
vznikli, nemali byť zahrnuté do celkových nákladov pre účely výpočtu RPMN. Na základe vyššie
uvedených skutočností, preto súd dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom
úvere absentuje údaj o všetkých predpokladoch použitých pre výpočet RPMN, preto sa predmetný
spotrebiteľský úver v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný
a bez poplatkov, a teda žalobkyni vznikla iba povinnosť vrátiť žalovanému istinu poskytnutého úveru.

S poukazom na vyššie uvedené závery potom žalobkyni v súlade s ust. § 451 Občianskeho zákonníka
vznikloprávonavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýškerozdielurealizovanýchúhradsplátokúveru
a poskytnutých úverových prostriedkov.

5. Z predložených listín nesporne vyplýva, že žalovaný na základe predmetnej úverovej zmluvy poskytol

žalobkyni úverové prostriedky v celkovej výške 6.450,- Eur a žalobkyňa realizovala v jeho prospech
úhrady vo výške 11.770,74 Eur, a teda má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
5.320,74 Eur. S poukazom na vznesenú námietku premlčania sa v danom prípade súd prvej inštancie
zaoberal otázkou, či uvedený nárok žalobkyne bol uplatnený v rámci subjektívnej, ako aj objektívnej
premlčacej doby s poukazom na ust. § 107 Občianskeho zákonníka.

6. Podľa názoru súdu prvej inštancie právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia, sa môže
premlčať tak v subjektívnej, ako aj objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno
oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej lehoty je stanovený odlišne a na

sebe nezávislý je aj priebeh plynutia, ako aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia 2-ročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. V
prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia

doba, t. j. subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - 2 -ročná a objektívna
premlčacia doba je buď 3-ročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti
alebo 10-ročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie v
posudzovanom prípade je rozhodujúcou otázkou kedy začala plynúť subjektívna 2-ročná premlčacia
lehota. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom

prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie
je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom
prípadetedaniejepodstatnározhodujúcaokolnosť,kedysažalobcapririadnejstarostlivostimuselalebo
mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce kedy sa
o tejto okolnosti skutočne dozvedel. V danom prípade tak pri posudzovaní vedomostí žalobkyne o vzniku

bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka vychádzať zo dňa (dní), kedy splatila žalovanému úver, z ktorého požadoval
vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to bez ohľadu
na skutočnosť, či skutočne vedela o prípadnej bezúročnosti a bez poplatkovoosti predmetného úveru a
o tom, že sa bezdôvodne žalovaný obohacuje.

7. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti (platí zásada neznalosť zákona neospravedlňuje),
teda nie je podstatné, či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov, a teda či
bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. Tieto závery vyplývajú z viacerých
rozsudkov NS ČR pod sp. zn. 26Cdo/785/2011 zo dňa 24.04.2012, 28 Cdo/685/2011 zo dňa

28.03.2012,28Cdo/3977/2007 zo dňa 18.03.2008, 33Odo/306/2005 zo dňa 25.03.2017, ale aj z
rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011,nálezu ÚS SR III. ÚS 143/2016 zo dňa 15.03.2016 ako aj
rozsudkov všeobecných súdov SR - KS v Nitre 25Co/119/2015 zo dňa 27.07.2016 a 6Co/220/2015 zo
dňa 27.01.2016. V danom prípade sa žalobkyňa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohateniadozvedela najneskôr 16.01.2018,kedy zaplatila žalovanému poslednú splátku úveru. Avšak vzhľadom
na väčšinovú rozhodovaciu prax senátov Krajského súdu v Prešove, súd prvej inštancie vychádzal z
právneho záveru o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby oboznámení právneho posúdenia zo

strany Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 01.03.2018. V tejto súvislosti poukázal
súd prvej inštancie aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2014. Podľa
názoru súdu prvej inštancie v predmetnej veci je vylúčená aplikácia 10-ročnej objektívnej lehoty pre
úmyselné bezdôvodné obohatenie s poukazom na uznesenie NS SR pod sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo
dňa 18.10.2018. S poukazom na právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí v spojení s čl. II. ods. 2

C.s.p. a rozhodnutím s poukazom na vyššie uvedený právny záver rozhodnutia NS SR v spojení s čl.
2 ods. 2 C.s.p. a rozhodnutím NS SR sp. zn. R 71/2018 zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
NS SR 8/2018 súd 1. inštancie dospel k jednoznačnému záveru o nemožnosti aplikácie objektívnej 10-
ročnej premlčacej lehoty z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia. Zároveň poukázal na to, že
s týmto názorom sa stotožnil vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd v Prešove dňa 11.04.2019 pod sp. zn.
25Co/84/2018. Na základe uvedených skutočností, preto súd prvej inštancie vyhovel žalobe o vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške úhrad žalobkyne realizovaných v prospech žalovaného nad istinu
poskytnutého úveru v rámci 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, teda od 14.01.2016 (žaloba podaná
14.01.2019) a zároveň v subjektívnej 2-ročnej premlčacej doby od 01.03.2016 (o právnom posúdení bola
oboznámená Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 01.03.2018) v celkovej výške
2.896,- Eur (10 x 170,- Eur 22.03.2016, 22.04.2016,23.05.2016, 23.062016,21.07.2016, 22.08.2016,

22.09.2016,21.10.2016, 25.11.2016 a 20.12.2016 a 13 x 92 Eur - 20.01.2017, 16.02.2017, 16.03.2017,
11.04.2017,18.05.2017, 17.06.2017, 19.07.2017, 11.08.2017, 16.09.2017, 18.10.2017, 15.11.2017 a
18.12.2017 a 16.01.2018) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň vyhovel žalobe v časti
uplatnenéhoúrokuzomeškaniavsúladesust.§3Nariadeniavládyč.87/1995Z.z.a§563Občianskeho
zákonníka od 30.01.2019 do zaplatenia (žaloba doručená 28.01.2019).

8.Žalobkyňasaďalejdomáhalaurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienkyuvedenejvzmluveoúverev
časti 3 zmluva o úvere a záverečné ustanovenia bod 6 v znení: Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik , platnosť a výklad, budú rozhodované v
súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenej v č. 10 II. časti všeobecných obchodných podmienok.

Aj zo znenia ust. § 298 C.s.p. vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu
určiť,žezmluvnápodmienkapoužívanádodávateľomvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj v individuálnom
spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne upleteného

nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na
znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva právny záujem žalobkyne ako
spotrebiteľa na určenie neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v
postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň poukázal na čl. 6 bod
1 Smernica rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách a

na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-473/00 i na to, že žalobkyňa v postavení spotrebiteľa má
zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách aj v zmysle
ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn.6Ndc/20/2016zodňa23.01.2017,zktoréhovyplýva,žeprávosúduvysloviťvkonkrétnomprípade
neprijateľnosť zmluvnej podmienky ostala aj po nadobudnutí účinnosti C.s.p. zachované.

9. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad
(čl. 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), takže aj
v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti

rozhodcovskej doložky opodstatnená.

10. Vopred pripravená zmluvná podmienka predmetnej zmluvy o úvere, ktorú nemožno meniť
individuálnym dojednaním svedčí o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala vôľu, ale ani možnosť si
rozhodcovskú doložku dojednať individuálne. Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná

ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná
vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo
konkrétnavoľbaznamená.Kritériomprezáver,ženeideoindividuálnedojednanúrozhodcovskúdoložku
je nepochybne forma uzavretej zmluvy, t. j. skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola súčasťouobchodných podmienok. Takúto rozhodcovskú doložku nemožno v žiadnom prípade považovať za
individuálne dojednanú, a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka, a preto súd prvej inštancie žalobe v uvedenej časti vyhovel.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1,2 a § 262 ods. 2 C.s.p. Vo
vzťahu k výroku I. a II. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na pomernú časť náhrady trov konania
v rozsahu 8 % v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore (úspech 54 %, neúspech 46 %).

12. Vo vzťahu k nároku o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky priznal úspešnej žalobkyni voči
neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň vyslovil, že o
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením postupom podľa § 262 C.s.p. po
právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

13. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to proti výroku II., ktorým súd prvej

inštancie žalobu v prevyšujúcej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol a proti výroku III.
o náhrade trov konania. Odvolanie podala z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Namietala, že nie je jasné, ako súd prvej
inštancie dospel k záveru, že uznesenie NS SR vylučuje aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.
Zo žiadnych slov uznesenia NS SR totiž ani priamo, ani nepriamo, záver o vylúčení 10-ročnej objektívnej

premlčacej doby nevyplýva. Takéto závery z citovaného uznesenia NS SR vôbec nevyplývajú, naopak,
nevyplývajú z neho usmernenia, čo je potrebné dokázať, aby o úmyselné bezdôvodné obohatenie išlo
a to v tom zmysle, že na to, aby išlo o úmyselné bezdôvodné obohacovanie sa, treba k všeobecným
skutočnostiam (faktom) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti
poskytovania úverov, dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia, aplikujúc analógiu podľa

trestného práva hmotnoprávneho, pri právnom posúdení zavinenia a to na čas konania protiprávneho
úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Na to je potrebné zistiť, kedy k
obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie.
Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne posúdiť, z akého dôvodu došlo
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ. Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom

obohatení bez právneho dôvodu pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového
hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohatenie došlo,
je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Ak
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 konštatuje, že na preukázanie úmyslu obchodníka
nestačia samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení, tak práve v intenciách záverov

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je samotným konaním žalovaného dokázaný priamy
úmysel, bezdôvodne sa na úkor žalobkyne obohatiť, a to jeho konaním po uzatvorení vadnej zmluvy,
prijatím každej jednej splátky, po tom, čo vrátila reálne poskytnutú sumu istiny. Najvyšší súd v
uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 poskytuje návod na aplikáciu desaťročnej objektívnej premlčacej doby,
pri úmyselnom bezdôvodnom obohacovaní sa veriteľov na úkor spotrebiteľa. Priamym dôkazom o

úmysle veriteľa bezdôvodne sa obohacovať na úkor spotrebiteľa zo spotrebiteľských úverov by bolo
priznanie takého úmyslu, čo však zrejme do úvahy neprichádza. Je preto potrebné vychádzať z právnej
úpravy spotrebiteľských úverov z kvalifikácie veriteľa a predovšetkým z jeho konania. Podstata aplikácie
desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu,
o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade,

ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel mať.
V každom prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie, sa úmysel dodávateľa získať
bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola
vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená v rozpore
so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju, vediac, že je to platba

prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu, a nepatrí mu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Objektívna desaťročná premlčacia doba, na
premlčanie bezdôvodného obohatenia preto začína plynúť prijatím každej takejto nedôvodne prijatej
platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal. Je vylúčené, aby žalovaný, ako profesionál v
poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu

pri neplatných úveroch, alebo nad istinu úver pri bezúročných a bezpoplatkových úveroch. Nemôžu
byť preto žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil úmyselne
a preto na posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať
desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Na podporu odvolania poukázala na najnovšie odvolacierozhodnutia a to uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/153/2018 zo dňa 16.04.2019,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co/141/2018 zo dňa 30.05.2019, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018. Do pozornosti dal aj uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018 o odmietnutí sťažnosti
banky pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22
Co/53/2017 zo dňa 27.03.2018, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp.
zn. 24Csp/57/2016 zo dňa 06.04.2017. Zároveň žalobkyňa upriamila pozornosť na prienik viacerých

mylných úvah záverov súdu prvej inštancie, z ktorých sa jej javia byť najiracionálnejšie tie, podľa ktorých
pri posudzovaní začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby spotrebiteľ splatením splátok
nad istinu úveru vie o tom, že týmito platbami veriteľa bezdôvodne obohacuje a napriek tomu ich platí,
ale veriteľ, ktorý tieto platby prijíma z hľadiska úmyslu bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľa obohacovať
nevie o tom, že sa bezdôvodne obohacuje a splátky na ktoré nemá nárok si ponechá. Chýba akékoľvek
právne a logické vysvetlenie týchto úvah a záverov podľa ktorých tie isté skutkové okolnosti spotrebiteľ

pozná a vie o nich a tie isté skutkové okolnosti veriteľ nepozná a nevie o nich, preto navrhla rozsudok v
napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný. V úvode síce uvádza, že
podával odvolanie voči všetkým výrokom, ale odvolací petit smeruje iba k napadnutej časti, keď navrhuje

rozsudok zmeniť tak, že žaloba žalobcu v plnom rozsahu bude zamietnutá a odvolací súdu zaviaže
žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Teda žalovaný napáda iba tie výroky, kde bola
žalobkyňa úspešná v spore. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust. § 365 ods. 1 písm. f), d) a h CSP.
Namietal, že súd 1. inštancie akceptoval skutočnosť, že nárok žalobkyni je potrebné z veľkej časti
považovať za premlčaný. Pri konkretizácii rozhodných dátumov však premlčanie nepočítal od splatenia

úveru, pritom žalovaný posudzovanie plynutia subjektívneho premlčania oprel aj o rozhodovaciu prax
Krajského súdu v Prešove napr. sp. zn. 21Co/193/2014, kde súd potvrdil rozsudok Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 9C/521/2013. Žalovaný cituje z uvedeného rozhodnutia: Vzhľadom na vyššie
uvedené zákonné ustanovenie: žalobcovi najneskôr ku dňu zosplatnenia úveru, ku dňu 28.07.2011,
kedy mu bolo známe, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil odo dňa

nasledujúceho po tomto dni, teda dňom 29.07.2011 začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba
na uplatnenie svojho nároku súdnou cestou a táto mu uplynula 29.07.2013. Žalobca podal žalobu na
súde 03.09.2013, teda po uplynutí zákonnej subjektívnej premlčacej doby, pričom žalovaný vzniesol
námietku premlčania a súd tento jeho úkon považoval za účinné odolanie sa premlčania. Na základe
toho nemohol žalobcovi priznať premlčané právo, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Pri posúdení

momentu začatia plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty si napríklad Okresný súd Prešov v
konaní sp. zn. llCsp/187/2018 osvojil právny záver a jeho argumentáciu, ktoré vyplynuli z odôvodnenia
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/372/2015-170 zo dňa 27.04.2016. Súd v tomto rozsudku
uviedol nasledovné: „Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej
istiny úveru sú podstatné 3 zložky, o ktorých musela navrhovateľka vedieť, aby na jej strane mohlo byť

usudzované na vedomosť o bezdôvodnom obohatení: 1.vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia
RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť
o obsahu práva, 2.vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva údaj o RPMN neobsahuje, 3.vedomosť
o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k plneniu na úroky a poplatky, teda v zásade nad rámec
poskytnutej istiny, vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“.

Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade
posudzovania jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik
vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu.
ad2. vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN je potrebné na strane navrhovateľky
viazať k okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom.

Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. I keď sa z hľadiska skutočného
priebehu kontraktačných procesov jedná aj v uvedenom závere často o domnienku, je jej vyvrátiteľnosť
založená na skutkovom omyle o obsahu zmluvy. Jeho danosť však z tvrdení navrhovateľky nevyplýva.
Pre uvedené zložky vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní
skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné

vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrebné
považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. Len v prípade vyvrátiteľnej právnej
domnienky možno uvažovať o tvrdení o dôkaze opaku. ad3. pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti
navrhovateľky o tom, že odporca : uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedynavrhovateľka preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok
o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej
zo strany odporcu. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok

o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického
výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne
s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí“. Na základe ustáleného
tak možno dôvodne skonštatovať, že všetky platby uhradené pred 14.01.2017 sú v rámci prípadného
vydania údajného bezdôvodného obohatenia premlčané. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval,

že všetky platby žalobkyne uhradené pred 14.01.2017 sú v rámci prípadného vydania bezdôvodného
obohatenia premlčané. Žalobkyňa po 14.01.2017 uhradila splátky 20.01.2017 92,00 Eur, 16.02.2017
92,00 Eur, 16.03.2017 92,00 Eur, 11.04.2017 92,00 Eur, 18.05.2017 92,00 Eur, 17.06.2017 92,00 Eur,
19.07.2017 92,00 Eur, 11.08.2017 92,00 Eur, 16.09.2017 92,00 Eur, 18.10.2017 92,00 Eur, 15.11.2017
92,00 Eur, 18.12.2017 92,00 Eur 16.01.2018 92,00 Eur, SPOLU: 1. 196,00 Eur. Preto súd prvej
inštancie z hľadiska premlčania nároku mohol priznať náhradu maximálne vo výške 1.196,- Eur a nie

2.896,- Eur. Súd prvej inštancie skonštatoval neprijateľnosť zaniknutej zmluvnej podmienky. Vzhľadom
na rozhodnutie súdu z hľadiska res iudicata nie je možné rozhodcovskú doložku uplatniť, čím sa stráca
akýkoľvek dopad na žalobcu. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil naliehavosť právneho záujmu,
ak sa predmetnou otázkou vôbec zaoberal. Voči žalovanému tak rozsudok v časti určenia neprijateľnej
zmluvnej podmienky vykazuje znaky obsolétnosti. Jedine, pokiaľ by šlo o istú formu vypočítavosti a

navyšovania trov právnemu zástupcovi pri pokračovaní v ďalších žalobách. Žalovaný sa domnieva,
že právny záujem síce môže vyplývať z ustanovení Občianskeho zákonníka, nie je však potvrdená
jeho naliehavosť, ktorá v konaní ani nebola preukázaná. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí
pod č. rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že

určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna
určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny
záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo
je neisté. Zároveň žalovaný poukázal na názor Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/101/2016,
že určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter. Jej účelom je poskytnúť ochranu práva

žalobcu predovšetkým skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. V prípade možnosti
žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá
neslúži potrebám praktického života. Čo sa týka platnosti rozhodcovskej doložky, poukázal žalovaný
na znenie ust. § 73 ods. 3 Zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V zmysle právnej
úpravy v platnej v čase uzatvorenia rozhodcovskej doložky sa za neprijateľnú zmluvnú podmienku

podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka považovala len tá rozhodcovská doložka, ktorá
vyžadovala, aby spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. V zmysle
vyššie uvedeného je preukázané, že spotrebiteľ sa mohol so svojou žalobou na dodávateľa obrátiť na
civilný súd. Rozhodcovská zmluva tak nebola neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V čase uzatvorenia
rozhodcovskej zmluvy zákonná úprava umožňovala zmluvným stranám uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu

vo forme samostatnej zmluvy, alebo ako rozhodcovskú doložku, ktorá tvorí súčasť iného právneho
úkonu. Požiadavka, aby rozhodcovská zmluva bola výlučne vo forme obsahovo oddelenej od zmluvy,
sa vzťahu výlučne na rozhodcovské zmluvy uzatvorené po 01.01.2015. Rozhodcovská doložka spĺňa
všetky zákonom predpísané náležitosti a je uzatvorená platne. Žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol
žiadnu novú skutočnosť, ktorá by popierala platnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka

presne špecifikovala, aký druh sporov je možné na jej základe riešiť formou rozhodcovského konania,
a to označením: všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy“, t. j. zo Zmluvy o úvere. Je teda evidentné,
že druh sporov ako i zmluvný vzťah ktorého spory sa budú riešiť boli priamo predmetom rozhodcovskej
doložky a žalobca tak pri jej podpise mal vedomosť, čoho a v akom rozsahu sa rozhodcovská doložka
týka. Zároveň žalovaný dal do pozornosti aj ust. § 3 ods. 6 Zákona o spotrebiteľskom a rozhodcovskom

konaní, konkrétne prvú vetu a apeloval tiež na bod 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok.
Žalobca mal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky odmietnuť, pokiaľ s ňou nesúhlasil, čo
však neurobil. Žalobca tak mohol individuálne sám rozhodnúť o tom, či danú zmluvnú podmienku
uzatvorí alebo neuzatvorí. Zároveň dal do pozornosti ust. § 208 ods. 6 zák. č. 335/2014 Z. z. a
následne rozhodcovský súd aplikuje príslušné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa skúma ex offo

oslabenie alebo znemožnenie vymáhania práv dodávateľa bez potreby dovolania sa tejto skutočnosti
spotrebiteľom. Žalovaný zároveň namietal nepreskúmateľnosť rozsudku, pretože súd prvej inštancie
rozhodol o bezúročnosti úveru na základe údajnej absencie predpokladov použitých pre výpočet RPMN.
Nielen, že v súdnom konaní sa súd otázkou predpokladov použitých pre výpočet RPMN nezaoberala neumožnil žalovanému predložiť vyjadrenie preukazujúce, že Zmluva o úvere obsahuje všetky
markantné náležitosti vrátane predpokladov pre výpočet RPMN, t. j. v priebehu súdneho konania sa
táto náležitosť nezdala byť spornou, ale súčasne nešpecifikoval v rozsudku, ktorý predpoklad podľa

jeho názoru v Zmluve o úvere absentuje. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na názor občiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.12.2015 uverejneného v Zbierke
stanovískNajvyššiehosúduasúdovSlovenskejrepubliky1/2016,zktoréhocitoval.Zároveňkonštatoval,
že odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého
zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a nebolo

svojvoľné. Zároveň poukázal na judikatúru napríklad R111/1999 a nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 551/2012 zo dňa 30.01.2013. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyjadreného v R111/1998 nepreskúmateľnosť je považovaná za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality
odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná vada konania majúca
za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 242 ods. 2 písm. b/O.s.p.). Zároveň poukázal aj na
názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžh/1/2009. Napriek

konštatovaniu súdu prvej inštancie žalovaný uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky predpoklady
výpočtu RPMN. Pre výpočet RPMN bol použitý dátum prvej splátky uvedený v bode 3 Zmluvy o úvere,
a to 25.09.2011.

15. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. K desaťročnej premlčacej dobe - úmyslu uviedol, že
žalobcasanesprávnedomnieva,žeúmyselžalovanéhovkonaníbolpreukázaný.Žalobcaneprodukoval
žiadny iný dôkaz, ktorý by predmetné dokázal. Žalobca nedokázal, žeby priamo žalovaný mal akýkoľvek
úmysel sa obohacovať, a to na úkor žalobcu. Žalovaný v konaní preukázal, že konal v domnení, že konal
vsúladesozákonom,čosamoosebevylučujemožnosťakéhokoľvekúmyslusabezdôvodneobohatiť.K

tomu, aby bolo možné hovoriť o úmysle žalovaného, by musela byť dokázaná jeho vôľa sa obohacovať.
Z vyjadrení žalovaného predložených v súdnom spise však jednoznačne vyplýva absencia akejkoľvek
vôle sa obohatiť, nakoľko tento považoval svoje zmluvy za riadne a úplné. Okrem toho by v konaní
muselo byť dokázané, že pokyn na uzatvorenie danej konkrétnej, údajne vadnej zmuvy, dal priamo
žalovaný a údajná vadnosť nebola spôsobená inou chybou. Úmysel predstavuje vnútorný psychický

vzťah k vlastnému konaniu. Úmysel priamy je založený vtedy, ak konajúci subjekt chce urobiť protiprávny
úkon, úmysel nepriamy zas pokiaľ konajúci subjekt vie, že svojím konaním môže urobiť protiprávny úkon
a v prípade, že ho urobí, je s týmto následkom uzrozumený. Práve uvedené dve skutočnosti neboli
žalobcom nijako dokázané, a to ani v odvolacom konaní. Žalobca nielenže neprodukoval žiaden dôkaz
na preukázanie svojich tvrdení, súčasne sa spolieha na to že ako spotrebiteľ má výhodnejšie postavenie

a isté právo sa bude na neho aplikovať bez akéhokoľvek potvrdenia možnosti jeho aplikácie. Žalovaný
poukázal na konštatovanie súdu prvej inštancie, že súd zastáva názor, že dôkazné bremeno o úmysle
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcov bolo na žalobkyni. Rovnaký postoj k otázke
úmyselného obohatenia zastáva i Krajský súd v Nitre. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok
sp.zn. 25Co/75/2018 potvrdzujúci rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 25Csp/98/2017, z ktorého

citoval okrem iného i to, že úmysel musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už
v čase získania bezdôvodného obohatenia. Zodpovednosť za preukázanie bezdôvodného obohatenia
je objektívna. Žalovaný postupoval v dobrej viere, že koná v zmysle platného práva, pričom správnosť
jeho postupu potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v svojich rozhodnutiach napr. 3Cdo/146/2017
alebo sp. zn. 3Cdo/56/2018. Za najdôležitejšie rozhodnutie preukazujúce nesprávnosť názoru žalobcu

považuje žalovaný aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017,
ktoré si žalobca veľmi nesprávne vykladá, preto žalovaný trvá na ním podanom odvolaní a rozhodnutí
súdu v zmysle podaného odvolania žalovaného.

16. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

17. Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu 1. inštancie spolu s konaním,
ktoré mu predchádzal v zmysle zásad uvedených ust. § 379 a nasl. C.s.p. Bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil
na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 12.06.2020 a zistil, že odvolanie

žalobkyne je dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancieodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

20. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu výsledkami vykonaného dokazovania
odôvodenia napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného

dokazovania z časti dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne
posúdil, a to okrem výroku II., III. a V. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne.

21. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. aj uvedenie RPMN, celkovej

čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto
RPMN. V prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje, podľa § 11 os. 1
písm. a) cit. zák. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje

údaj o všetkých predpokladoch použitých pre výpočet RPMN, preto sa predmetný spotrebiteľský úver v
súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda
žalobkyni vznikla iba povinnosť vrátiť žalovanému istinu poskytnutého úveru. Preto žalobkyni v súlade
s ust. § 451 Občianskeho zákonníka vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
rozdielu realizovaných úhrad splátok úveru a poskytnutých úverových prostriedkov. Z predložených

listín nesporne vyplýva, že žalovaný na základe predmetej úverovej zmluvy poskytol žalobkyni úverové
prostriedky v celkovej výške 6.450,- Eur a žalobkyňa realizovala v jeho prospech úhrady vo výške
11.770,74 Eur, a teda má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.320,74 Eur.

23. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia

v danom prípade dozvedela najneskôr 16.01.2018, kedy zaplatila žalovanému poslednú splátku úveru.
Avšak vzhľadom na väčšinovú rozhodovaciu prax senátov KS v Prešove, súd 1. inštancie vychádzal
z právneho záveru o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby oboznámení právneho posúdenia
zo strany Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 01.03.2018 a zároveň poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/145/2014. Ako právne významné,

uviedla názory vyplývajúce z odbornej literatúry, z ktorých vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná,
nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Odvolací súd s týmto právnym názorom teda že
pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vyžaduje skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného v plnom rozsahu

súhlasí. Zároveň súhlasí s názorom, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť oboznámením
právneho posúdenia zo strany Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 01.03.2018. Podľa
názoru odvolacieho súdu žalobkyňa žila v omyle, že žalovaný platby prijímal v súlade so zákonom
a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom žalobkyňa verila tomu,
že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou bezo zbytku podľa zákona. Začatie

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je podľa názoru odvolacieho súdu tak ako to už konštatoval aj
v iných rozhodnutiach závislé len na subjektívnej teda vedomostnej zložke poznania oprávneného o
skutočnostiach, že môže podať žalobu. Toto vedomie však musí nastať a žaloba musí byť podaná v
objektívnej premlčacej lehote. Táto môže byť trojročná, ale aj desaťročná, tak ako to stanovuje ust.§107
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobkyne je v danom prípade potrebné aplikovať 10-ročnú

objektívnu premlčaciu dobu z dôvodu úmyselného konania žalovaného, ktorý ako bankový subjekt
dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu a disponujúci dostatočným počtom odborného aparátu mal
zabezpečiť, že jeho formulár o spotrebiteľskom úvere bude v plnom rozsahu zodpovedať požiadavkám
zák. č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie však vyslovil právny názor, že v predmetnej veci je vylúčenáaplikácia desaťročnej objektovej dobe pre úmyselné bezdôvodné obohatenie s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 zod dňa 18.10.2018.

24. K uvedenému odvolací súd uvádza, že s názorom súdu prvej inštancie o vylúčení 10 ročnej
objektívnej premlčacej dobe nesúhlasí. Úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejaví
a naplní jeho konaním, keď príjme a ponechá si platby, ktoré boli vyplatené bez právneho dôvodu.
Žalovanýmalvedieťavedel,žesútoplatbyprevýšujúceistinuzdôvodubezúročnostiabezpoplatkovosti
úveru. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá názor žalobkyne, že znalosť dodávateľa o tom, že prijal

platby v rozpore so zákonom, teda úmysel mu nemožno vyvrátiť a nie neexistujúcu znalosť žalobkyne
ako spotrebiteľky. U žalovaného ako obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon ako
profesionál. Zákon poznať musí, lebo to je jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od žalobkyne
ako spotrebiteľky vie, ako má s právom naložiť, teda ho konkrétne aplikovať. Podľa názoru odvolacieho
súdu je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa
obohatiť zaťažoval spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho

dvora EÚ vo veci C-449/13, CA Consumer Finance proti D a B spol., v ktorom sa okrem iného
uvádza: „ustanovenia smernice Európskeho parlamentu Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 O zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že jednak
bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinnosti uplatnených
v článku 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, ...“ Zároveň odvolací súd poukazuje na Nález

ÚstavnéhosúduSRI.ÚS51/2020zodňa09.06.2020,čomožnopovažovaťzaustálenúpraxodvolacieho
súdu. Toľko k odvolacím námietkam žalobkyne.

25. K odvolacím námietkam žalovaného vo vzťahu k vyhláseniu neprijateľnej zmluvnej podmienky
odvolací súd uvádza, že keby išlo o absolútne neplatnú zmluvnú podmienku z dôvodu právnej istoty

je pre spotrebiteľa vždy potrebné, aby zmluvná podmienka, ktorá je neprijateľná, bola ako neprijateľná
ako explicitne vyhlásená aj súdnym rozhodnutím. Iba takýmto spôsobom spotrebiteľ získa istotu, že
v budúcnosti nebude voči nemu zo strany dodávateľa uplatňovaná. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.03.2019 sp.zn.
6Cdo/27/2018, z ktorých vyplýva, že žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa

vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok,
resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle
§ 137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa
proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad
v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 a § 53 a) Občianskeho zákonníka, § 3 ods.5

zák. č. 250/2007). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny
záujem. Odvolacia námietka žalovaného, že v danom prípade naliehavý právny záujem nebol daný,
preto neobstojí.

26. Odvolací súd nepovažuje rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný tak ako to tvrdí

žalovaný v svojom odvolaní. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a jeho právnymi závermi na strane druhej. Aj keď sa odvolací súd v celom
rozsahu nemôže stotožniť s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie tak ako to uviedol vyššie.

27. K aplikácii uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 s tým, že by bola vylúčená aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, čo do
bezdôvodného obohatenia, odvolací súd súhlasí s názorom žalobkyne, že zo žiadnych slov tohto
uzneseniaanipriamoaninepriamozáveryovylúčení10-ročnejobjektívnejpremlčacejdobynevyplývajú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky skutočne v tomto uznesení poskytuje návod na aplikáciu 10-ročnej

objektívnej premlčacej doby pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa veriteľa na úkor spotrebiteľa.

28. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník tak v §
107 ods. 2 rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to, ktorá
z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané

bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom
obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje
podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať
z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v Trestnomzákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že
svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide
vtedy,akten,ktosanaúkorinéhoobohatil,vedel,žesvojímkonanímobohatenie,ktorémunepatrí,môže

získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.

29. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd

poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19
zodňa07.10.2019,kdeEurópskakomisiauviedla,žečl.6ods.1ačl.7ods.1SmerniceRady93/13/EHS
z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity
vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje
svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť

dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

30. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi písomných pripomienok Európskej komisie a má za to, že
na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Je potrebné uviesť, že
žalovaný minimálne vedel, že nedodržanie zákonných podmienok pri uzatváraní zmlúv môže mať za

následok nepriznanie určitých súm, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou
uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Z uvedeného dôvodu tak možno dospieť k záveru, že
žaloba bola v predmetnom prípade podaná aj v rámci objektívnej premlčacej doby.

31. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne vo výroku I., keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 2.896,- Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 30.01.2019 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Ide o správne rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému, ktorý podal proti tomuto
výroku rozsudku odvolanie. Nesprávne však rozhodol vo výroku II., keď v prevyšujúcej časti žalobu o

vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol z dôvodov, ktoré odvolací súd konštatoval vyššie. Správne
rozhodol súd prvej inštancie vo výroku IV., keď určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere
č. XXXXXXXXXX, zo 04.08.2011, v časti 3. zmluva o úvere a záverečné ustanovenia, bod 6., v znení:
Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto ZoÚ, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v čl. 10., II. časti

Všeobecných obchodných podmienok.“ - je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

32. Výrok III. súvisí s výrokom I. a II., pričom výrokom IV. rozhodol súd prvej inštancie o náhrade trov
konania samostatne vo vzťahu k výroku IV. Odvolací súd má za to, že je potrebné o trovách konania
rozhodnúť jedným výrokom, aj keď ide o spojené veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 275/2018 z 05.09.2018, z ktorého vyplýva, že
výšku odmeny za jeden úkon právnej pomoci, resp. právnej služby je potrebné určiť zo zohľadnením
skutočnosti, že ide o veci spojené, teda určiť jej výšku tak, že tarifná odmena za jeden úkon právnej
služby je súčtom odmeny patriacej vo veci s najvyššou hodnotou a vyhláškou o odmenách advokátov
určený zlomok tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v ostatných spojených veciach. Právo na priznanie

právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktorej úspešnej strane v konaní vzniknú je nielen
súčasťou práva na spravodlivý proces, ale tiež súvisí pokiaľ ide o konkrétne náhradu trov právneho
zastúpenia s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu. Podľa
ust.§ 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. júna 2010 doposiaľ pri spojení dvoch
alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou

hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných
spojených veciach. V danom prípade zastupuje žalobkyňu advokát. Uplatnil spolu dva nároky. Jeden
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.320,74 Eur s prísl. a druhý o určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, teda v danom prípade ide o spojenie dvoch vecí. Odvolací súd vyslovuje právny
názor, že o nároku na náhradu trov konania je potrebné rozhodnúť jedným výrokom.

33. Z dôvodov uvedených vyššie odvolací súd potvrdil rozsudok okrem výroku II. o zamietnutí žaloby
v prevýšujúcej časti, vo výroku III. a V. o priznaní žalobcovi voči žalovanému nároku na náhradu trovkonania v rozsahu 8 % a vo vzťahu k výroku I. a II. a 100 % vo vzťahu k výroku IV. podľa ust.§ 387
ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny.

34. Zároveň zrušil rozsudok vo výroku II., III., a V. a z rozsahu zrušenia, vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s ust. § 391
ods. 1 C.s.p.

35. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie vyporiadať sa s vyššie uvedenými skutočnosťami

podľa záverov odvolacieho súdu, ktorý vyslovil svoj právny názor v jednotlivostiach podrobne vyššie.

36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách odvolacieho konania v zmysle ust. §
396 ods. 3 C.s.p.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posl. veta).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.