Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/51/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114208861
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2020:7114208861.20

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom

R. XX, XXX XX P., zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 240 482 proti žalovanej: JUDr. Irena Sopková, advokátka, so
sídlom Advokátskej kancelárie Hlavná 25, 040 01 Košice, za účasti intervenienta na strane žalovanej
Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpený
Advokátska kancelária, JUDr. Miroslava Slovinská, advokátka, so sídlom Štefánikovo námestie 13, 052
01 Spišská Nová Ves, IČO: 42 319 617, o náhradu škody

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. P r i z n á v a intervenientovi náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podanou žalobou došlou súdu dňa 3.4.2014 doplnenou v zmysle uznesenia Okresného
súdu Košice I zo dňa 8.4.2014 č.k. 36C/51/2014-4 sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
mu sumu 29.040 EUR titulom náhrady škody, ktorá vznikla činnosťou žalovanej, pričom šlo o činnosť
súvisiacu s výkonom advokácie pre žalobcu ako jej klienta v inej právnej veci. Poukázal na to, že
zodpovednosť advokáta za škodu je budovaná na princípe objektívnej zodpovednosti advokáta za
škodu spôsobenú pri výkone jeho povolania, to znamená zodpovednosť za škodu bez ohľadu na

zavinenie. V tejto súvislosti poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 586/2003 Z.z., § 26 ods.
1, ods. 4. Uviedol, že činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie, ktorou je spôsobená
škoda, je spravidla protiprávne konanie advokáta, a nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť, tak
advokát zodpovedá aj za samotný protiprávny stav, ktorý nenastal jeho konaním alebo opomenutím.
Dôvodil, že porušenie povinnosti žalovanej je dané tým, že žalovaná zastupovala žalobcu v konaní
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou univerzitou
Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Študentská 1, Trenčín vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

19C/14/2011 a žalovaná ako advokátka v danej veci označila ako žalovanú stranu osobu bez právnej
subjektivity - t.j. Fakultu sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka
v Trenčíne. Okresný súd Trenčín konanie zastavil z dôvodu nedostatku spôsobilosti žalovaného byť
účastníkom konania, čo je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania uznesením zo dňa 9.3.2011,
voči ktorému advokátka žalobcu podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením
zo dňa 29.3.2012 pod sp. zn. 19Co/137/2011 a uznesenie Okresného súdu Trenčín potvrdil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.5.2012. Uviedol, že následne sa žalobca so žalovanou ako advokátkou

dohodol, že budú použité mimoriadne opravné prostriedky, a teda, že bude podaný podnet na Generálnu
prokuratúru SR, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie a zároveň, že bude podaná
sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie práva na súdnu ochranu žalobcu. Dodal, že následne
nastali problémy komunikácie medzi ním a žalovanou, nakoľko táto nezdvíhala telefóny, prípadne si sňou nevedel žalobca dohodnúť stretnutie, a ak aj bol dohodnutý nejaký termín stretnutia, tak v danom
čase sa žalovaná nenachádzala vo svojej kancelárii a asistentka žalovanej žalobcu nepustila ani len
do priestorov kancelárie a opakovane mu odmietala sprístupniť spis týkajúci sa jeho veci. Poukázal

na mailovú komunikáciu zo dňa 5.6.2013 a 27.1.2014, ktorou sa žalobca snažil dozvedieť o výsledku
posúdenia podnetu podaného na Generálnej prokuratúre SR a požiadal žalovanú o zaslanie kópie
podnetu na Generálnu prokuratúru SR a taktiež kópie sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, na
ktoré e-maily žalovaná nereagovala. Žalobca sa e-mailom zo dňa 6.3.2014 dožadoval nahliadnutia do
spisu v jeho veci a na tento e-mail reagovala žalovaná správou zo dňa 7.3.2014, v ktorej uviedla,

že údajne žalobca bol niekoľkokrát vyzvaný na prevzatie spisu a listín, čo mal žalobca odmietnuť a
zároveň ho informovala, že už ho nemôže ďalej zastupovať, pretože konanie žalobcu malo u žalovanej
vzbudiť nedôveru voči žalobcovi ako jej klientovi. Dôvodil, že žalovaná porušila svoje povinnosti pri
vykonávaní advokácie a poskytovaní právnych služieb žalobcovi s poukazom na § 18 ods. 1 až 3
Zákona o advokácii. Špecifikoval porušenie žalovanej nasledovne: 1. žalovaná nesprávne označila
žalovanú stranu v konaní vedenom pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 19C/14/2011, 2. nepodala

mimoriadne opravné prostriedky vo veci, v ktorej žalobcu zastupovala; teda nepodala podnet na podanie
mimoriadneho dovolania na Generálnu prokuratúru SR a nepodala sťažnosť na Ústavný súd SR pre
porušenie základných práv a slobôd žalobcu, 3. neinformovala žalobcu o tom, že neuplatnila dohodnuté
mimoriadne opravné prostriedky a včas ho neupozornila na to, aby si dané mimoriadne opravné
prostriedky uplatnil inou cestou; žalovaná nevykonala ani žiadne iné opatrenia na ochranu práv alebo

záujmov svojho klienta, 4. neustanovila za seba zástupcu, ak jej akákoľvek prekážka mala brániť vo
vykonávaní advokácie v rozhodnom období. K vzniku škody žalobca uviedol, že škoda, ktorá mu
vznikla činnosťou súvisiacou s výkonom advokácie žalovanou, predstavuje ušlú mzdu žalobcu, o ktorú
bol ukrátený z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou
univerzitou Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Dôvodil, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2008

bol žalobca zamestnaný ako učiteľ vysokej školy na funkčnom mieste odborný asistent na dobu do
30.6.2013. Dodal, že má zato, že bola mu neplatne daná výpoveď z pracovného pomeru zo dňa
14.9.2010 z dôvodu uvedeného § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a dôvodom skončenia pracovného
pomeru malo byť opakované porušenie pracovnej disciplíny žalobcom. Na základe uvedeného mal
skončiť pracovný pomer žalobcu uplynutím výpovednej lehoty ku dňu 31.12.2010 a toto skončenie

pracovného pomeru žalobca považoval za neplatné a dodal, že ak by sa žalobca úspešne domohol
svojich práv v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak by mu vznikol nárok
minimálne na úhradu mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013, t.j. za 30 mesačných platov, pri
tarifnom plate vo výške 968 EUR mesačne, činí ušlá mzda sumu 29.040 EUR. K príčinnej súvislosti
medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody žalobca uviedol, že táto je

danátým,ževprípade,akbyžalovanánáležitehájilazáujmyžalobcuakosvojhoklientaanedopustilaby
sa pochybení, na ktoré poukazuje v žalobe, tak by sa žalobca domohol svojich práv v konaní vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19C/14/2011 a teda by zotrval v pracovnom pomere minimálne
po dobu od 1.1.2011 do 30.6.2013, za ktorú by mu prináležal plat minimálne vo výške 29.040 EUR.

2. Žalobca spolu so žalobou na preukázanie svojho právneho nároku doručil uznesenie Okresného
súdu Trenčín zo dňa 9.3.2011 č.k. 19C/14/2011-20, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
29.3.2012, č.k. 19Co/137/2011- 34, e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou zo dňa
5.6.2013, 27.1.2014, 23.2.2014, 7.3.2014, 6.3.2014, pracovnú zmluvu č. 94/2008 zo dňa 27.6.2018,
skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.9.2010, žalobu žalobcu zo dňa 18.1.2011 v konaní

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce;
navrhol vykonanie dokazovania vyžiadaním celého spisového materiálu z Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 19C/14/2011 a vyžiadaním od žalovanej predložiť celý spisový materiál, ktorý žalovaná ako
advokátka viedla v rámci agendy pre žalobcu.

3. Žalobca použil nasledovné prostriedky procesného útoku: skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a v
ďalších písomných a ústnych vyjadreniach, vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi predloženými
žalobcom, vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu.

4. Žalovaná v replike k žalobe žalobcu uviedla, že žalobcu zastupovala v konaní o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru výpoveďou, o čom svedčí plná moc, pričom predmet zastupovania je presne
označený - na zastupovanie vo veci skončenia pracovného pomeru v konaní o neplatnosť výpoveďou
a dodala, že žalobca ju nežiadal a ani mu neposkytla právne zastúpenie vo veci náhrady mzdy za
neplatné skončenie pracovného pomeru, ku ktorým skutočnostiam predložila pracovný list, ktorý sivyhotovila a vyhotovuje po každom stretnutí s klientom, z ktorého je zrejmé, že klient uviedol, že
nežiada náhradu mzdy v prípade, že bude úspešný, pretože jemu sa nejedná o mzdu, ale o česť.
Uviedla, že okrem tohto zastupovania v pracovnoprávnom spore, žalobca ju požiadal aj o zastupovanie

v trestnej veci podozrenia zo spáchania prečinu poškodzovania cudzích práv. Po prevzatí zastúpenia
v pracovnoprávnej veci vypracovala žalobu a tvrdila, že žalovaného označila správne a dodala, že
na postup v konaní pred dovolacím súdom, prípadne Ústavným súdom nemala splnomocnenie od
klienta a dodala, že je pravdivé tvrdenie klienta - teraz žalobcu, že ju požiadal o poskytnutie právnej
pomoci spočívajúce v podaní dovolania voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ako aj podania

ústavnej sťažnosti, avšak vzhľadom na jeho správanie, ktoré v nej vyvolalo nedôveru, zastupovanie
pred Najvyšším súdom SR, ako aj Ústavným súdom SR neprijala a o tejto skutočnosti bol žalobca ňou
informovaný s odporúčaním, aby si zvolil iného advokáta. Dodala, že právoplatnosťou veci, na ktorú
jej bola udelená plná moc, právne zastupovanie ukončila a dodala, že svedčí o tom aj doklad o prijatie
odmeny za právne zastúpenie za 3 úkony právnej pomoci - prevzatie a prvá konzultácia právneho
zastúpenia, vrátane podania žaloby, ďalšia konzultácia s klientom po zastavení konania prvostupňovým

súdom, podanie odvolania.

5. Žalovaná súdu v rámci procesnej obrany doručila zmluvu o právnom zastúpení žalobcom
nepodpísanú, doklad o prijatí odmeny za zastúpenie, pracovný záznam z jednania, úradný záznam zo
dňa 21.5.2012 na prevzatie listín, upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny podľa

§ 63 ods. 1 písm. e) Zákonníku práce, doklad o práceneschopnosti vystavený 9.6.2010, 15.7.2010,
upozornenie zamestnávateľa na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 3.5.2010, žiadosť o vypracovanie
žaloby zo dňa 29.3.2012 na doc. Miroslava Mečára Csc., - neprijatá, žiadosť o prerokovanie výpovede
z pracovného pomeru zo dňa 6.9.2010, fotokópie listín, ktoré si žalobca ohľadne svojich detí doteraz
neprevzal, fotokópie originálov listín o poverení vykonávania funkcie dekana, štatút Trenčianskej

univerzity platný ku dňu skončenia pracovného pomeru a podania žaloby.

6. Žalovaná použila nasledovné prostriedky procesnej obrany: skutkové tvrdenia uvedené v písomnom
vyjadrení zo dňa 20.3.2017, návrhy na vykonanie dokazovania oboznámením s listinnými dôkazmi
predloženými žalovanou v priebehu konania.

7.Súdvykonaldokazovanieprednesomadvokátažalobcu,výsluchomstránsporu,prednesomadvokáta
intervenienta, oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, oboznámením s pripojeným
spisom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011.

8. Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej citovaný zákon), (1) Advokát je ten, kto
je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie komora. (2) Advokát je pri poskytovaní právnych služieb
nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.

9. Podľa § 18 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, (1) Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
(2) Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie,
že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a
uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na

účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. (3) Advokát postupuje pri výkone advokácie
tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho je povinný dodržiavať pravidlá
profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory.

10. Podľa § 22 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, (1) Advokát je oprávnený odstúpiť od zmluvy o

poskytovaníprávnychslužieblenzozávažnýchdôvodov,najmäaksanarušilanevyhnutnádôveramedzi
ním a klientom alebo pokyn klienta je v rozpore s predpismi komory.

11. Podľa § 26 ods. 1, 4 citovaného zákona, (1) Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil
v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho

koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti
podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. (4) Ak tento
zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode
nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.12. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na
kumulatívnom splnení troch predpokladov: 1. činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, 2. vznik škody,

3. príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich
splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody žalobca.

13. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaná ako advokátka mu spôsobila škodu v súvislosti s výkonom
advokácie, porušila právne predpisy zákona o advokácii tým, že nesprávne označila žalovanú stranu

v konaní vedenom pred Okresným súdom Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 nepodala mimoriadne opravné
prostriedky vo veci, v ktorej žalobcu zastupovala, a teda nepodala podnet na podanie mimoriadneho
dovolania na Generálnu prokuratúru SR a sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie základných práv a
slobôdžalobcu,neinformovalažalobcuotom,ženeuplatniladohodnutémimoriadneopravnéprostriedky
a neupozornila ho včas na to, aby si dané mimoriadne opravné prostriedky uplatnil inou cestou,
nevykonala ani žiadne iné opatrenia na ochranu práv alebo záujmov svojho klienta a neustanovila za

seba zástupcu, ak jej akákoľvek prekážka mala brániť vo vykonávaní advokácie v rozhodnom období.
Po podaní žaloby a v nej uvedených skutkových tvrdení žalobca prostredníctvom advokáta doplnil, že
má aj zato, že keďže ho žalovaná nepoučila o tom, že je potrebné, aby z jeho strany bolo oznámené
bývalému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom pracovnom pomere a že žiada o prideľovanie práce,
porušilaďalšiepovinnostivsúvislostisvýkonomadvokácieadôvodil,žejedanápríčinnásúvislosťmedzi

porušením právnej povinnosti na strane žalovanej so škodou majúc zato, že skončenie pracovného
pomeru nastalo v rozpore so zákonom a žalobca si tak nemohol uplatniť nárok na zaplatenie mzdy v
prípade neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že potom, čo konanie na Okresnom
súde v Trenčíne bolo právoplatne zastavené, mala mu žalovaná navrhnúť ďalší procesný postup
podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. Pripustil skončenie

zastupovania žalovanou a tiež uviedol, že bol vyzvaný na prevzatie spisu týkajúceho sa zastupovania
žalovanou. Žalobca uviedol, že mal záujem, aby ho žalovaná ako advokátka zastupovala v konaní o
neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, t. j. aby ho zastupovala v oblasti pracovného práva, v
oblasti ochrany osobnosti a v trestnom konaní a tiež, aby sa domáhala náhrady škody za ušlé zisky na
vedeckých projektoch. Jeho zámerom pre podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

bolo vrátiť sa späť na fakultu a dokončiť prácu v rozpracovaných vedeckých projektoch a uviedol, že v
prípade, ak by nebol úspešný ohľadom žaloby o skončení pracovného pomeru, požadoval by náhradu
škody vo forme ušlej mzdy, ako aj náhradu škody za zmarené projekty, a to v prípade, ak by nebol prijatý
naspäť na fakultu, na ktorej pracoval.

14. Žalovaná odmietla tvrdenia žalobcu o prípadnom formulovaní žaloby ohľadom neplatnosti výpovede
skončenia pracovného pomeru, ktorá by mala zahŕňať aj náhradu mzdy, poukazujúc na znenie
plnomocenstva, ktoré žalobca podpísal, ako aj na záznam, z ktorého vyplýva, že žaloba bola
vypracovaná dňa 18.1.2011 s tým, že sa jedná o žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, tiež poukázala na ďalšie úradné záznamy, ktoré spisovala a z ktorých vyplýva, že žalobca

bol vyzvaný na prevzatie spisu po právoplatnom ukončení pracovnoprávnej veci s tým, že v spise sa
nachádzajú aj originálne listy, ktoré nie je vhodné posielať poštou a žalobca spis odmietol prevziať s
tým, že trval na ďalšom zastupovaní a žalovanou bol vyrozumený o ďalšom postupe ohľadom podania
mimoriadnych opravných prostriedkov na ktoré sú potrebné osobitné plné moci a zo strany žalovanej mu
bolo doporučené, aby si zvolil iného advokáta a prišiel si prevziať spis, pričom žalobca sa mal vyjadriť

vulgárne. Žalovaná tiež tvrdila, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne, že žaloba tak ako ju formulovala, čo do označenia strany žalovanej, táto
bola formulovaná správne, z čoho vyplýva, že neporušila žiadne právne predpisy a pokiaľ by žalobca
využilmožnosťpodaniamimoriadnychopravnýchprostriedkov,naktorévšakonasplnomocnenánebola,
pretože došlo k ukončeniu právneho zastúpenia žalobcu z jej strany ku dňu právoplatnosti uznesenia

Krajského súdu v Trenčíne v pracovnoprávnej veci žalobcu, v ktorej ho predtým zastupovala na základe
plnej moci, je predpoklad, že mohol byť úspešný a za nečinnosť žalobcu nemôže a nenesie žiadnu
zodpovednosť. Tiež tvrdila, že žalobca nepreukázal ani splnenie ďalšej podmienky, a to vzniku škody,
poukazujúc na to, že predmetom podania žaloby na príslušný súd o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru nebola náhrada mzdy, ktorý nárok žalobca ani nepožadoval.

15. Je nepochybné a uvedené vyplýva z dôkazov tvoriacich obsah spisu, že žalovaná zastupovala
žalobcu, na základe plnej moci a tiež jej bola udelená plná moc žalobcom na zastupovanie v trestnom
konaní dňa 16.9.2011 (čl. 329). Je nepochybné a uvedené vyplýva z pripojeného spisu Okresnéhosúdu Trenčín sp. zn. 19C/14/2011, že žalovaná na základe plnomocenstva zo dňa 7.12.2010 podala
na Okresný súd Trenčín dňa 21.1.2011 žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce vo veci žalobcu proti žalovanému: Fakulta sociálno -

ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Študentská 2, 911 50
Trenčín, o ktorom nároku bolo konanie zastavené z dôvodu, že v žalobe označený žalovaný nie je
právnickou osobou, nakoľko je iba súčasťou právnickej osoby a žiadny zákon žalovanému nepriznáva
spôsobilosť byť účastníkom konania; v žalobe označený žalovaný nemá právnu subjektivitu a nie je
spôsobilý byť účastníkom súdneho konania. Voči uvedenému uzneseniu žalovaná konajúca v zmysle

plnomocenstva udeleného jej žalobcom podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne
uznesením zo dňa 29.3.2012 sp. zn. 19Co/137/2011-34 a uznesenie Okresného súdu Trenčín potvrdil,
stotožniac sa s dôvodmi, pre ktoré bolo konanie zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
17.5.2012. Zo zhodných tvrdení sporových strán vyplýva, že po právoplatnom ukončení sporu vedeného
na Okresnom súde Trenčín prebiehalo medzi nimi jednanie, resp. stretnutie. Priebeh jednania, resp.
stretnutia tak žalobca ako aj žalovaná opisovali rozdielne, rôzne.

16. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín bolo súdom zistené, že k žalobe bola doručená
pracovná zmluva č. 94/2008 uzavretá medzi žalobcom ako zamestnancom a zamestnávateľom
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne zo dňa 27.6.2008, upozornenie zamestnávateľa
na porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 3.5.2010 a zo

dňa 22.7.2010, potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu zo dňa 9.6.2010 a 19.7.2010,
dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008, skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo
dňa 14.9.2010, dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.5.2009, zrušenie poverenia ohľadom
vykonávania funkcie dekana zo dňa 18.3.2008, poverenie o vykonávaní funkcii dekana fakulty sociálno-
ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne dňa 3.2.2009.

17. Z obsahu listinných dôkazov doložených žalobcom nevyplýva, aby žalobca doručil príslušnému
súdu listinné dôkazy ohľadom uplatnenia si nároku na náhradu mzdy a uvedené nevyplýva ani z
obsahu žaloby, ktorá obsahuje iba skutkové tvrdenia ohľadom neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou.

18. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je
objektívnou zodpovednosťou, teda bez ohľadu na zavinenie a nie je teda dôležité, či ju advokát spôsobil
úmyselne alebo z nedbanlivosti. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom splnení predpokladov
uvedených vyššie (viď. bod 12) a tieto musia byť v konaní jednoznačne preukázané a dôkaznú povinnosť

má v tomto smere poškodený, t.j. v tomto prípade žalobca. Podmienku, že výkon advokácie nebol
riadny, je potrebné posudzovať z hľadiska § 18 citovaného zákona. Povinnosťou advokáta je chrániť a
presadzovať práva a oprávnené záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Pri výkone advokácie je advokát
povinný konať čestne a svedomito; je povinný využívať dôsledne všetky zákonné prostriedky a v ich
rámci uplatniť v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Škodou

sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia predovšetkým peňažného. Uhrádza sa
skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca
v tom, že klient zaplatil súdny poplatok za podanie žaloby, prípadne, že musel nahradiť protistrane
trovy konania alebo sumu proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil; o tieto sumy

sa majetok zmenšil. Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom
konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého
zisku, napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom
nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už
len tým, že jeho žaloba bola zamietnutá. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej

väzbe javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je
medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak chýba ktorýkoľvek predpoklad,
nárok nevzniká.

19. Súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena - nepreukázania
kumulatívneho splnenia základných predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu, a to konkrétne
žalobca nepreukázal výšku škody.20. Žalobca výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť činnosťou súvisiacou s výkonom advokácie žalovanou,
odôvodnil tak, že táto predstavuje ušlú mzdu žalobcu, o ktorú bol ukrátený z dôvodu neplatného
skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a Trenčianskou univerzitou Alexandra Dubčeka v

Trenčíne a táto predstavuje sumu 29.040 EUR pri výške jeho tarifného platu v sume 968 EUR mesačne
za 30 mesačných platov, t. j. za obdobie od 1.1.2011 do 30.6.2013, t. j. od skončenia pracovného
pomeru (neplatne - tvrdenie žalobcu) do uplynutia pracovného pomeru v zmysle pracovnej zmluvy zo
dňa 27.6.2008, ktorá bola uzavretá na dobu určitú do 30.6.2013. Dôvodil, že má to, že skončenie
pracovného pomeru bolo neplatné, a teda, ak by sa žalobca úspešne domohol svojich práv v konaní o

určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak by mu vznikol nárok na úhradu mzdy. Po podaní
žaloby žalobca prostredníctvom svojho advokáta doplnil skutkové okolnosti, ktoré sú obsahom jeho
žaloby, že žalovaná ako advokátka nepoučila žalobcu o tom, že je potrebné, aby žalobca oznámil
bývalému zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom pracovnom pomere a že žiada o prideľovanie práce.
Žalovaná odmietla tieto tvrdenia žalobcu, poukázala na plnomocenstvo, ktoré jej bolo udelené žalobcom
a ktoré sa týkalo výlučne jeho zastupovania jej osobou iba v konaní o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru výpoveďou, pričom tak aj bola formulovaná žaloba, ktorá bola podaná na Okresný súd Trenčín a
poukazujúc aj na to, že žalobca nemal záujem o ďalšie nároky vyplývajúce mu z prípadného neplatného
skončenia pracovného pomeru t.j. o náhradu mzdy. Dôvodila a tvrdila, že žalobcovi išlo iba o česť.

21. Podľa § 59 písm. b) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.

22. Podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, (1) Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ
aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2) Zamestnávateľ môže
dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí
vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď

neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

23. Podľa § 62 ods. 1, 2 Zákonníka práce, (1) Ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím
výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva
mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je

výpovedná doba najmenej tri mesiace. (2) Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného
kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak.

24. Podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba

z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť
pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v
súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

25. Podľa § 63 ods. 3, 5 Zákonníka práce, (3) Pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre
ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba
v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej
disciplíny v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka
odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. (5) Ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre

porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu
vyjadriť sa k nemu.

26. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ

uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

27. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvána ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

28. Podľa § 79 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a
zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď,
uplynutím výpovednej doby.

29. Podľa § 118 ods. 1, 2 veta prvá Zákonníka práce, (1) Zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. (2) Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

30. Podľa § 129 ods. 1, 3 Zákonníka práce, (1) Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to
najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej

zmluve nedohodlo inak. (3) Pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi
mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak,
najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.

31. Z obsahu spisu sp. zn. 19C/14/2011- Okresný súd Trenčín, ako aj z obsahu spisu v tomto konaní

nevyplýva žiaden dôkaz, ktorým by žalobca preukázal, aby po tom, čo mu bola doručená výpoveď z
pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa zo dňa 14.9.2010 a ktorá bola aj žalobcovi doručená
v uvedený deň, čo je nesporné, jednostranným právnym úkonom zamestnávateľovi oznámil, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Súd tvrdenie žalobcu, že bolo povinnosťou žalovanej, ako jeho advokátky ho
poučiť o jeho ďalších nárokoch v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vyhodnotil ako

tendenčné tvrdenie s úmyslom privodiť si v tomto konaní výhodu spočívajúcu v splnení povinnosti tak
ako si to vyžaduje § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

32. Je nesporné, že v konaní na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 19C/14/2011 sa žalobca domáhal
len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady mzdy. Žalobcovi bola

daná výpoveď jeho zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a ktorá výpoveď
bola žalobcovi doručená dňa 14.9.2010. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť prvým
dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Povinnosťou žalobcu bolo v lehote
2 mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, podať žalobu na súd o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou (§ 77 Zákonníka práce) a žalobca takto učinil a žalobu o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru bez uplatnenia náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru podal na Okresnom súde Trenčín dňa 21.1.2011, t. j. v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom
na skutkové okolnosti prezentované žalobcom ohľadom výšky škody - ušlej mzdy súd skúmal, či žalobca
kvalifikovane oznámil zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní a dospel k zisteniu, že
takéto kvalifikované podanie žalobca neučinil. Zo žiadaných listinných dôkazov (ani v spise Okresného

súdu Trenčín 19C/14/2011 a ani spise 36C/51/2014) nevyplýva, aby žalobca kvalifikovane oznámil
svojmu zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní; žalobca žiaden takýto dôkaz súdu
nepredložil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca písomnými podaniami zo dňa 17.9.2010 adresovanými
dekanovi Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne a
priamo Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne, ktoré súdu doručila žalovaná, reagoval

na žiadosť zamestnávateľa č. 2939/D/FSEV zo dňa 6.9.2010 o zaujatie stanoviska k výpovednému
dôvodu, t.j. ešte pred daním výpovede žalobcovi jeho zamestnávateľom, obsahom ktorých je vyjadrenie
žalobcu k upozorneniam na porušenie pracovnej disciplíny. Je nepochybné, že aj keď tieto listy
žalobca napísal po doručení mu výpovede z pracovného pomeru výpoveďou, tieto obsahovali iba jeho
stanovisko k výpovednému dôvodu a z obsahu týchto podaní, listov nevyplýva, aby žalobca oznámil

žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnaní. Takéto oznámenie nebolo zo strany žalobcu
preukázané, pričom takéto oznámenie mohol učiniť aj ústne.

33. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné
skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením (skončením) alebo v skúšobnej

dobe a oznámením zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Takéto oznámenie sa môže vzťahovať
iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa malpracovný pomer medzi účastníkmi skončiť (do skončenia pracovného pomeru právo zamestnanca na
prideľovanie a vykonávanie práce a tomu zodpovedajúca povinnosť zamestnávateľa vyplýva z obsahu
pracovnoprávneho vzťahu). Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam z

hľadiska § 79 ods. 1 Zákonníka práce, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota vyplývajúca z § 77 Zákonníka práce sa týka len
uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a nie aj uplatnenia nárokov na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru. Uplatniť si náhradu mzdy možno teda aj kedykoľvek počas
trvania súdneho sporu, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe, a súčasne je potrebné akceptovať

občianskoprávnu úpravu premlčacej doby. Právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce
možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej splnenia.
Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, a teda stáva sa nárokom, a od
tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota v zmysle § 100, § 101 OZ na uplatnenie
tohto nároku. Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 79
ods. 1 Zákonníka práce môže zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru, ale aj neskôr; v takom prípade však s rizikom úspešného namietania
premlčaniatakéhotonárokuzostranyzamestnávateľa.Súdmôženáhradumzdyzneplatnéhoskončenia
pracovného pomeru priznať iba za podmienky, že tento nárok vznikol odo dňa, keď zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a až po rozhodnutí o určení neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával

ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru nie
je splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával nahradzuje
len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, ale ňou uplatnil aj náhradu mzdy. Ak žalobca neoznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom

zamestnaní a v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnil
aj náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nesplnil podmienku pre priznanie
nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Teda náhrada mzdy patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak

súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V prípadoch, ak zamestnanec po neplatnom skončení
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
predpokladá ustanovenie § 79 ods. 3 Zákonníka práce, že pracovný pomer skončil dohodou a
uplynutím výpovednej lehoty pri neplatnej výpovedi, pri neplatnom okamžitom zrušení pracovného
pomeru alebo zrušení v skúšobnej dobe dňom, kedy mal pracovný pomer týmto spôsobom skončiť

a zamestnanec má nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty. Z
citovaného § 79 Zákonníka práce vyplýva, že uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia
pracovnéhopomerusúponechanénavôlizamestnanca.Akponeplatnomskončenípracovnéhopomeru
zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer neskončí a
zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu z pracovného pomeru vyplývajú.

Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom skončení pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe
súupravenézvlášťpreprípad,žetenzamestnanectrvánatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával

a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že
trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ
dal neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej
dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného
pomeru je neplatné. V prípade, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej

zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy
až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer.

34. Z toho možno vyvodiť, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku
zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a že spochybnil žalobou platnosť
rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa. Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa skončenia
pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca ma náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1,2 Zákonníka práce) na okamih prejavujeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať
v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú

navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri
žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby
zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t. j. aby ho ďalej zamestnával.
Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po
neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa

zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy
v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej
zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na
ďalšom zamestnávaní. S takýmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru (výpoveďou) nespája (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 2 Cdo 81/2010).

35. V konaní nebolo preukázané, aby žalobca ako zamestnanec si splnil podmienku pre priznanie
mu nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorá
mu bola daná jeho zamestnávateľom, t. j. nebolo preukázané, že by zamestnávateľovi potom, čo s

ním bol skončený pracovný pomer výpoveďou, oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, žalobca tak nesplnil hmotnoprávnu podmienku pre náhradu mzdy titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru. Inak povedané, požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, pretože z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že nevyhnutným

predpokladom trvania pracovného pomeru po neplatnom skončení pracovného pomeru je oznámenie
zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, pričom toto oznámenie je
jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaný zamestnávateľovi, ktorý ku svojej platnosti
nevyžaduje písomnú formu; prejav zamestnanca môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže
sa stať tiež výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec

prejaviť. Keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo a žalobca uvedené ani netvrdil, že po doručení
výpovede z pracovného pomeru mal svojmu zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho
ďalej zamestnával, táto požiadavka nebola nahradená ani žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, vzhľadom na vyššie uvedené právne závery súdu, žalobca tak v tomto
kontexte nepreukázal výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť činnosťou žalovanej súvisiacou s výkonom

advokácie pre neho ako klienta v pracovnoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Trenčín pod
sp. zn. 19C/14/2011.

36. Súd zdôrazňuje, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením dvoch bremien,
jednak ide o bremeno tvrdiť skutočnosti na svoj procesný útok, či obranu a zároveň bremeno tvrdené

skutočnosti preukázať. Žalobca, ktorý sa domáha náhrady škody musí uniesť bremeno tvrdenia, ale aj
dôkazné bremeno, že mu škoda vznikla. Súd dodáva, že nie je úlohou súdu, aby sám dotváral skutkové
okolnosti týkajúce sa právneho nároku žalobcu. Zhrnúc vyššie uvedené poukazujúc na vykonané
dokazovanie a zistený skutkový stav súd jednoznačne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno na svoje prezentované skutkové okolnosti, resp. tvrdenia, nepreukázal kumulatívne splnenie

predpokladov vzniku zodpovednosti advokáta - žalovanej za škodu; najmä neuniesol dôkazné bremeno
v preukázaní výšky škody. Z uvedeného dôvodu súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. V spore bola v celom rozsahu
úspešná žalovaná, na ktorej strane vystupoval intervenient majúci právny záujem na výsledku konania.
Intervenientmátaknároknanáhradupreukázaných,odôvodnenýchaúčelnevynaloženýchtrovkonania
v rozsahu 100 %. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 CSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia

na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)
neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§
365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu
(zákon č. 233/1995 Z.z.).