Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. jún 2014

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/121/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813202948
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8813202948.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobkyne: D. C.,

nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX V. Č.. XX, zast. JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom so sídlom
Vajanského33,08001Prešovprotižalovanému:Rapidlifeživotnápoisťovňa,a.s.,sosídlomGarbiarska
2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, zast. JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom Němcovej
22, 040 01 Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd zamieta návrh žalovaného na prerušenie konania.

Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice spisovej značky 2C/3485/2012 zo

dňa 19.1.2012 vydaný rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujecom.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 882,40 eur na účet právneho zástupcu
žalobcu JUDr. Branislava Kahanca, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala rozhodnutia, ktorým by súd zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu
v Košiciach sp. zn. 2C/3485/2012 zo dňa 19.1.2012 a zároveň žiadala od žalovaného trovy konania.
Svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 4.3.2013 jej bol doručený rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho
súdu Košice sp.zn. 2C/3485/2012, na základe ktorého bola povinná do piatich dní od doručenia tohto

rozsudku zaplatiť žalovanému peňažnú sumu vo výške 41,16 eur trovy rozhodcovského konania vo
výške 276 eur na účet žalovaného alebo v tej istej lehote podať odpor na súde, ktorý tento rozsudok
vydal. Návrh bol odôvodnený tým, že „podľa časti XVII. ods. 7a (resp. ods.8, ak sa na poistenie vzťahujú
poistné podmienky s účinnosťou od 1.1.2010 alebo od 1.1.2011) príslušných všeobecných poistných
podmienok (ďalej len „VPP“) vzniká podpisom poistnej zmluvy žalobcovi osobitná pohľadávka voči
žalovanému, ktorá zodpovedá nákladom poisťovne vynaloženým na uzavretie poistenia. V okolnostiach
prípadu vznikla na základe časti XVII. ods. 7a (resp. ods.8, ak sa na poistenie vzťahujú poistné

podmienky s účinnosťou od 1.1.2010 alebo od 1.1.2011) VPP žalobcovi voči žalovanému pohľadávka a
tomu zodpovedajúco vznikol žalovanému voči žalobcovi dlh vo výške 41,16 eur. Dlžnú sumu žalovaný
žalobcovi dodnes neuhradil a nedošlo ani ku jej zápočtu voči prípadnej pohľadávke žalovaného
na odkupnú hodnotu alebo na poistné plnenie.“ So žalovaným dňa 29.08.2007 žalobkyňa uzavrela
poistnú zmluvu, pričom v tomto právnom vzťahu vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala
svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Žalovaný pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi bola preto

spotrebiteľskou zmluvou a išlo o štandardizovanú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorej obsah
žalobkyňa nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Podľa znenia časti XVII. ods.7a VPP podpisom
zmluvy mala žalobkyni vzniknúť osobitná povinnosť voči poisťovni na uhradenie vyplatenej províznej
odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá má byť vyporiadaná pri ukončenípoistného vzťahu. Takéto ustanovenie, podľa ktorého nie je zrejmé ani jasné, o akú odmenu a v
akej výške pôjde, sa javí ako ustanovenie, ktoré je výrazne v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež
toto ustanovenie, ktorého obsah nemala žalobkyňa možnosť ovplyvniť vytvára značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach na jej strane ako na strane spotrebiteľa a preto je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Spôsob, akým bola zmluva žalobkyni predložená, nie je o individuálne vyjednanom
rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým
žalovaný sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv. neprijateľných zmluvných podmienok.
Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Zároveň pred dňom doručenia

rozhodcovského rozsudku, žalovaný nikdy neupozornil žalobkyňu, že by voči nej evidoval nejakú
pohľadávku a nikdy ju nevyzval na jej vysporiadanie. Účelovým konaním uplatnil svoje domnelé právo
formou rozhodcovského konania, kedy trovy konania pri istine 41,16 eur predstavujú sumu 276,- eur.
Rozhodcovský súd pri svojom rozhodnutí musí vychádzať zo základných princípov súkromného práva,
a to nielen z princípu zmluvnej voľnosti, ale aj z princípu zmluvnej spravodlivosti. Podľa § 40 ods. 1
písm. j) zák. NR SR č. 244/2002 Z.Z. o rozhodcovskom konaní sa účastník rozhodcovského konania

môže žalobou podanou na príslušnom súdé domáhať zrušenia tuzemskeho rozhodcovského rozsudku,
ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Z
dôvodov, že ustanovenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky a ustanovenie 7a časti XVII všeobecných
zmluvných podmienok sú neprimeranými zmluvnými podmienkami, sú teda neplatné.

Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, a to návrhom za začatie konania
o zaplatenie 41,16 eur a návrhom na splátkový kalendár, rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu
Košice sp.zn. 2C/3485/2012 zo dňa 19.1.2012, návrhom na uzatvorenie poistnej zmluvy a pripoistením

zo dňa 29.8.2007, časťou VPP platných od 21.5.2007. Ďalej súd vykonal dokazovanie oboznámením
s písomným podaním žalovaného zo dňa 4.10.2013 a dňa 13.5.2014 spolu s prílohami, podsním
žalovaného zo dňa 7.11.2013 spolu s originálom poistnej zmluvy č. 4425590010 a Všeobecnými
poistnými podmienkami, kópiou spisu Arbitrážneho súdu Košice sp.zn. 2C/3485/2012 a v ňom aj
Príručkou obchodnej služby, Oznámením o zániku poistenia zo dňa 19.10.2009, Rokovacím poriadkom

Arbitrážneho súdu Košice v znení účinnom od 10.3.2011 , výpoveďou žalobkyne, prednesom právneho
zástupcu žalovaného, prednesom právneho zástupcu žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:

Medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 29.8.2009 pod č. 4425590010 uzavretá poistná zmluva,
predmetom ktorej bolo životné poistenie s obsahom špecifikovaným v zmluve. Pri uzatvorení zmluvy

žalobkyňa podpísala vyhlásenie, že bola oboznámená so všeobecnými poistnými podmienkami pre
životné poistenie žalovaného, ktoré sú súčasťou zmluvy. Súčasťou všeobecných poistných podmienok
sú aj Osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 4425590010, podľa ktorých žalobkyňa so
žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými
stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia

rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto všeobecných podmienok s tým, že toto ustanovenie
chápu ako rozhodcovskú doložku (bod 2 Osobitných zmluvných dojednaní). Osobitné zmluvné
dojednania žalobkyňa podpísala dňa 29.8.2007.

Listom zo dňa 19.10.2009 žalovaný žalobkyni oznámil zánik poistenia z dôvodu žiadosti žalobkyne

doručenej žalovanému 16.10.2009. V oznámení je uvedené, že zostatok dlžného poistného predstavuje
sumu -100,02 eur ako preplatok, ktorý mal byť žalobkyni vyplatený do 14 po zániku poistenia.

Pod sp. zn. 2C/3485/2012 vydal dňa 19.1.2012 Arbitrážny súd Košice konajúci bez nariadenia
pojednávania prostredníctvom rozhodcu JUDr. Bohumíra Zaujeca vo veci Rapid life životná poisťovňa a.

s.,IČO:31690904akožalobcuprotiD.C.,nar.X.X.XXXXakožalovanejrozhodcovskýrozsudok,ktorým
jej uložil zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 41,16 eura a trovy rozhodcovského konania vo výške
276 eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že suma, ktorú mala žalobkyňa spoločnosti
Rapid life životná poisťovňa a. s. zaplatiť je pohľadávkou, ktorá vznikla z poistenia uzatvoreného
29.8.2007 poistnou zmluvou č. 4425590010 . Trovy konania sú vo výške 276 eur a tieto vyplývajú zo

sadzobníka trov rozhodcovského konania. V rozsudku bola žalobkyňa (tam žalovaná) poučená o tom,
že voči rozhodcovskému rozsudku je možné podať opravný prostriedok, odpor, a to v lehote 5 dní od
doručenia rozhodcovského rozsudku, pričom podmienkou prihliadania na odpor je zaplatenie poplatkuza podanie odporu vo výške 72 eur. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni (tam žalovanej) doručený
4.3.2013, čo je zrejmé z doručenky, ktorá je obsahom spisu rozhodcovského súdu.

Žalovaný vo svojom písomnom podaní zo dňa 13.5.2014 poukázal na argumentáciu žalobcu týkajúcu
sa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21.03.2012. ev. i obdobne koncipovaného
rozhodnutia č. k. 6 Cdo 3/2013. Argumentácia týmto rozhodnutím však nie je namieste, pretože
dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného v inej veci pre procesnú neprípustnosť, t. j. pre nesplnenie
podmienky konať v merite veci o dovolaní, a preto ani nebol tento dovolací súd oprávnený „riešiť meritum

veci tým, že ustálil neplatnosť rozhodcovskej doložky“. Takýto postup súdu a konanie predchádzajúce
vydaniu tohto dovolacieho rozhodnutia je preto treba hodnotiť ako rozporný so zákonom a súd v tomto
konaní nemá na takéto „judikáty“ vôbec prihliadať. V obdobnej veci bol žalovaný úspešný so svojou
sťažnosťou na Ústavnom súde SR pod č. k. II. ÚS 499/2012, keď tento svojím rozhodnutím zo dňa
10.07.2013 na neverejnom zasadnutí rozhodol o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo
S/2012 zo dňa 31.01.2012 a vrátení veci na ďalšie konania pre porušenie ústavných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR prijal dve ústavné sťažnosti žalovaného a spojil ich do jedného konania pod č. k. n.
ÚS 382/2012 vo veciach dvoch konaní vedených na Najvyššom súde SR práve pod č. k. 6 Cdo 1/2012
a pod č. k. 5 Cdo 112/2012 a tieto sa rovnako týkajú namietnutia nesprávneho posúdenia identických
rozhodcovských doložiek vo veciach v prvom stupni rozhodovaných na Okresnom súde v Lučenci pod
č. k. 17 Er 1101/2010 a pod č. k. 12 Er 286/2011. Z označených podkladov je zrejmé, že až využitím

ústavnej sťažnosti po niektorých pre žalovaného neúspešných prvostupňových, odvolacích a dovolacích
konaniach dochádza k obratu v náhľade na platnosť rozhodcovskej doložky v konaní pred Ústavným
súdom SR ako poslednou inštanciou dodržiavania ústavných práv odporcu, ktorá nemôže zostať bez
povšimnutia zo strany civilných súdov, ktoré rozhodujú obdobné spory odporcu. Podľa nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 z 1.4.2009 (č. 32/2009), „ak sa najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania meritórne vecou nezaoberal a dovolanie odmietol, potom ani nemohol meritórne formulovať
závery nižších súdov“ (bod 24., 29. odôvodnenia). Pokiaľ tak súd konal, porušil tým právo účastníka na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo účastníka konania na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Z citovaného nálezu vyplýva, že „V konečnom dôsledku uvedeným postupom najvyšší
súd odmietol spravodlivosť (denegatio iustitie), pretože uvádzať vecné názory v rámci procesného

rozhodnutia, ktorým sa odmietlo dovolanie... je neprípustné.“ V danom prípade ide o nález dotýkajúci sa
trestnej veci. Závery ústavného súdu sú aplikovateľné aj na postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní
v civilných veciach, pretože čl. 46 ústavy zaručuje rovnaký štandard súdnej ochrany v každom type
súdneho konania. Z citovaného nálezu ústavného súdu vyplýva, že ak sa súd odmietne na podklade
dovolania meritom veci zaoberať z procesných dôvodov, nie je so spravodlivým procesom súladný taký

postup súdu v ktorom sa v skutočnosti v odôvodnení odmietnutia meritom veci zaoberá a vyslovuje k
veci (ktorú odmietol posúdiť) meritórne právne závery. Z toho plynie, že na neprípustné a v rozpore
s ústavou vyprodukované účelové odôvodnenie vyprodukované v exekučnej veci, ktorá prebehla bez
účasti žalovaného (v exekučnom konaní oprávneného) a naviac vo viacerých aspektoch v rozpore s
ústavou, nie je možné prihliadať ako na relevantný právny názor vyššieho súdu. Vzhľadom na okolnosť,

že v konaní pred ústavným súdom sa zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne
konanie, žalovaný z dôvodu hospodárnosti konania navrhuje, aby súd toto súdne konanie o zrútenie
rozhodcovskéhorozsudkupodľa§109ods.2písm.c)O.s.p.prerušilatoaždoprávoplatnéhoukončenia
konania o uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 vedeného pred ústavným súdom pod sp.
zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012. Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 499/2012 má dôležitý význam aj

z hľadiska aplikácie smernice 93/13/EHS. Ku pripomienke ústavného súdu, že všeobecné súdy vyslovili
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky na podklade aplikácie Smernice 93/13/EHS pričom sa však vôbec
nezaoberali, ako je to s priamym účinkom Smernice 93/13/EHS v horizontálnej úrovni, je potrebné
uviesť nasledovné. Vo vzťahu ku nevyhnutnosti tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva,
najmä ku možnosti uzavrieť rozhodcovskú doložku v zmluvách, ktoré sú v národnom právnom poriadku

označované ako spotrebiteľské sa konštatuje, že Smernica nie je na zvrchovanom území Slovenskej
republiky voči jeho občanom v zásade priamo zaväzujúca a jej účinok je priamy len za predpokladu,
že štát smernicu EÚ do svojho právneho poriadku neimplementoval alebo ju implementoval nesprávne,
smernica zakladá právo občana, nie však jeho povinnosť, jedná sa o vertikálny vzťah občan - štát.
Smernica (podľa čl. 249 ZES) sama o sebe nemá horizontálny účinok (ako má napr. národný zákon) a je

záväzná len pre členské štáty, ktorým je určená a to iba čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý (čl. 288
Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Forma a prostriedok ako smernicu do svojho právneho poriadku
zakomponujú sú ponechané na členskom štáte. Výnimku z pravidla, že smernice nemôžu nadobúdať
priamy účinok definoval Súdny dvor EÚ vo veci ESR 1-6325, kde konštatoval, že jednotlivci sa môžupriameho účinku smerníc dovolávať tiež vtedy, pokiaľ je smernica síce správne implementovaná, avšak
vnútroštátne ustanovenia nie sú aplikované spôsobom, ktorý je so smernicou v súlade“ (ESD C-62/00).
Ústavný súd SR v časti III. bod 17 (s. 25) Nálezu II. ÚS 499/2012 uviedol, že smernica 93/13/EHS

má pre rozhodovanie v týchto prípadoch nezastupiteľný význam. Zvýšená ochrana spotrebiteľa bola do
slovenského právneho poriadku transponovaná novelou Občianskeho zákonníka č.150/2004 Z. z. Jej
právnym základom je smernica 93/13/EHS. Z iného rozhodnutia I. ÚS 255/2010 vyplýva pre všeobecné
súdy príkaz pri výklade i aplikácii právnej normy zohľadniť všetky súvislosti, účel a cieľ (výsledok) právnej
normy. Z devätnásteho odôvodnenia smernice 93/13/EHS vyplýva, že jej zámerom je, aby zmluvné

podmienky v poistných zmluvách nepodliehali tejto smernici, ak spĺňajú tam vymedzené kritériá. Ak ie
predmetom sporu spotrebiteľská zmluva, súd musí vyhodnotiť :
1 - či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu,
2 - či, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, nejde o poistnú zmluvu (pričom v tomto prípade na rozdiel od
iných spotrebiteľských zmlúv to nemá len formálny význam, ale priamo materiálny význam pre správnu
aplikáciu smernice),

3 - či skúmaná podmienka v poistnej zmluve spadá pod výnimku stanovenú smernicou a ak áno, potom
smernicu neaplikovať alebo
4 - ak podmienka výnimke podľa smernice nevyhovuje, či nejde o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku podľa § 53 ods. 1 O. z. (postupom podľa § 53 ods. 3 O. z.) a
5 - ak nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, či je touto zmluvnou podmienkou spôsobená

nerovnováha a ak áno, či ide o nerovnováhu značnú a v čom.
Porušenie takto vymedzeného logického postupu navyše za porušenia pravidiel spravodlivého procesu,
je ústavne neprípustné a rovnako je v rozpore s výslovným zámerom Smernice 93/13/EHS.
K odbornej otázke „čo sa berie do úvahy pri výpočte poistného“ sa vyjadrila aj Národná banka
Slovenska ako orgán dohľadu nad poisťovníctvom, gesčný orgán po stránke ochrany spotrebiteľov

pri poskytovaní finančných služieb a priama súčasť Eurosystému. Z jej vyjadrenia je zrejmé, že na
základe správneho prekladu Smernice 93/13/EHS (český resp. anglický, či nemecký preklad), nie je
zámerom smernice posudzovať podľa uvedenej smernice podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách,
pokiaľ tieto vchádzajú do kalkulácie poistného, čo sa podľa vyjadrenia Národnej banky Slovenska v
prípade využitia rozhodcovských konaní poisťovňami na základe rozhodcovských doložiek nepochybne

aj deje. Z pohľadu smernice 93/13/EHS je zásadné, že ak ide o poistnú zmluvu, majú z pohľadu
ochrany spotrebiteľa platiť odlišné pravidlá. Súd má v dôsledku správne vykladanej smernice povinnosť
poistnúzmluvu,akovurčitomzmyslevýnimočnúspotrebiteľskúzmluvu,preskúmaťzodlišnýchaďalších
hľadísk. Z odlišného zámeru, ktorý má byť v prípade poistných zmlúv podľa tejto smernice sledovaný,
ďalej vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť postupovať pri právnom posudzovaní poistnej zmluvy

odlišne.
V okolnostiach prípadu znamená aplikovať a interpretovať vnútroštátne právo najmä vzhľadom na
19-te odôvodnenie Smernice č. 93/13/EHS (účel a zámer Smernice, nie priamo proti jej zámeru).
Tvrdiť v súvislosti s uvedeným 19-tym odôvodnením, že „smernica reprezentuje len minimum ochrany
spotrebiteľa a členské štáty môžu pristúpiť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch k prísnejším

opatreniam je z pohľadu dikcie tohto ustanovenia „...nie je zámerom smernice hodnotiť podmienky
v poistných zmluvách...“ neprípustný výklad smernice „contra legem“. Žalobca popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy s poukazom na to, že má byť neprijateľná podľa § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka. Slovenský zákonodarca nesprávnym prekladom Smernice a nadväzujúc
na to jej nesprávnou implementáciou prakticky podstatne sťažil použitie rozhodcovského konania v

spotrebiteľských zmluvách napriek tomu, že rozhodcovské konanie je v slovenskom právnom poriadku
jednoznačne upravené právnym predpisom, ktorým je zák. č. 244/2002 Z. z. Každý rozhodcovský
rozsudok, a to aj zo sporu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je všeobecným súdom preskúmateľný
a to v súčasnosti aj z pohľadu, či v rozhodcovskom konaní neboli porušené práva spotrebiteľa. V
podmienkach slovenského právneho poriadku nie je v skutočnosti možné uzavrieť takú rozhodcovskú

doložku, ktorá by mala spotrebiteľovi brániť, aby svoj spory riešil výlučne v „rozhodcovskom konaní“,
pretože právomoc všeobecného súdu v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné
rozhodcovskou doložkou preniesť na rozhodcovský súd alebo iný orgán (napríklad tzv. prorogáciou
a pod.), čo značí, že je vylúčené, aby došlo k uzavretiu rozhodcovskej doložky (zmluvy), ktorá by
vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zákonná

úprava po posledných úpravách v roku 2009 znemožnila rozhodcovskou doložkou navodiť situáciu, v
ktorej by sa spotrebiteľ čo i len hypoteticky mohol zriecť práva prejednať svoju vec na všeobecnom súde
resp. podávať opravné a iné prostriedky na všeobecný súd. Veď priamym dôkazom je existencia tohto
konania. Jedným z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je podľa § 40 ods. l písm. j) zák.č. 244/2002 Z. z. aj možnosť zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak „pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa“. To vylučuje, že by na rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách bolo možné nahliadať ako „a priori“ na tie, ktoré vytvárajú výraznú

nerovnováhu v právach spotrebiteľa podľa smernice 93/13/EHS (samozrejme, vo svetle jej správneho
prekladu, a nie slovenského prekladu). Nehovoriac už o tom, že nikto ani rozhodcovská doložka,
nemôže zakázať spotrebiteľovi na základe slovenského právneho poriadku obrátiť sa so svojim sporom
proti dodávateľovi priamo na všeobecný súd (§ 106 O.s.p.). Reťazením pochybení (chybný preklad +
chybná transpozícia do O.Z.) došlo na Slovensku ku tendencii, v rozpore so všestranne proklamovaným

zámerom EÚ, ktorým je uplatňovať v čo najväčšej miere mimosúdne prostriedky pri riešení sporov
zo spotrebiteľských zmlúv, ku úplne opačnej tendencii, a to v niektorých prípadoch až priam ku
zaslepenému križiackemu ťaženiu zo strany niektorých spotrebiteľských združení plošne voči všetkým
dodávateľom služieb bez ohľadu na povahu služby a odlišné právne úpravy, pričom následkom takéhoto
počínania je, že všeobecné súdy sú zaťažované v tisíckach nápadov najmä tzv. bagateľnými spormi.
V súvislosti so žalobcom namietanou neplatnosťou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve žalovaný poukazuje aj na ustanovenie § 53 ods. 1 posledná veta
O.Z.,vzmyslektoréhoplatí,žedovolenésúzmluvnédojednania,ktorébyinakpredstavovalineprijateľné
podmienky, ak sú individuálne dojednané. Ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva
v možnosti spotrebiteľa ovplyvniť podstatu podmienky. V slovenskom právnom poriadku absentuje
právna norma pozitívne vymedzujúca obsah pojmu „individuálne dojednanie podmienky“ (t.j. čo možno

považovať za skutkový dej subsumovateľný pod tento stručný text). Naproti tomu existuje pomerne
bohatá a nesmieme divergentná judikatúra o tom, čo nie je „individuálne dojednaná podmienka“,
svedčiaca o tom, že principiálne je dosiaľ tento pojem nevyjasnený. Čo teda možno subsumovať
pod pojem „individuálne dojednanie podmienky“ v zmluvnom vzťahu, formuluje pomerne robustný
dokument európskeho formátu a to „Princípy európskeho zmluvného práva“ (PECL). Pri výklade pojmu

„individuálne dojednanie podmienky“ je teda vzhľadom na povinnosť ex offo eurokonformného výkladu
právnychnoriemnutnézostranysúdurešpektovaťuvedenérozhodnutieESDanásledkomtohoajPECL
resp. v ňom definovaný výklad pojmu, ktorý v našom právnom poriadku vlastný výklad nemá. Postup
individuálneho dojednávania rozhodcovskej doložky podľa kritérií PECL bol v okolnostiach prípadu
dodržaný. Žalobca mal preukázateľne možnosť podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať, modifikovať

alebojuodmietnuť,atobeztoho,abyboltýmsamotnýzmluvnývzťah-poistenie-negatívneovplyvnený.
Žalobca neviazal uzavretie poistenia na podpis rozhodcovskej doložky. Podpis rozhodcovskej doložky
nebol podmienkou uzavretia poistenia, ako žalovaný uvedie nižšie. Žalobca poukázal na správny postup
kontraktácie rozhodcovskej zmluvy z pohľadu spotrebiteľského práva, ktorý popisuje Najvyšší súd SR
v rozhodnutí pod sp. zn. 6 M Cdo 9/2012. Presne v intenciách rozhodnutia 6M Cdo 9/2012 žalovaný

postupoval. Toto rozhodnutie je meritórnym a nie procesným rozhodnutím. Ústavne je neprípustné,
aby súd ad hoc vytváral právne normy, resp. existujúce dopĺňal, na základe čoho si vytvorí účelovú
právnu normu, pričom následnou subsumáciou nedostatočne zisteného skutkového stavu pod túto
„dotvorenú právnu normu“ súd dospeje k záveru, že táto ad hoc súdom vytvorená právna norma bola
dodávateľom porušená. Žalobca bol v čase uzatvárania poistnej zmluvy, tak ako to žalovaný uvádza

nižšie, preukázateľne informovaný o tom, čo obnáša mimosúdne riešenie sporov podľa zák. č. 244/2002
Z. z., a to zo strany sprostredkovateľa poistenia postupom podľa zák. č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní
poistenia, o čom svedčí „Záznam o požiadavkách a potrebách klienta“ (ďalej aj „Záznam“) podpísaný
žalobcom a sprostredkovateľom poistenia (nie zamestnancom poisťovne). Žalovaný podotýka, že
judikatúra Súdneho dvora EÚ nikdy nežiadala a nežiada ani v súčasnosti od súdov členských štátov aby

nerešpektovali vnútroštátny právny poriadok, preto nie je dôvod rezignovať ani na § 2 zák. č. 1/1993 Z. z.
o zbierke zákonov, podľa ktorého „O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka,
že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených
všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.“ Žalobca tiež poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.júla 2012, sp.zn. 3 Cdo 81/2011 a sp. zn. 7MCdo 12/2011).

Právny poriadok s nadobudnutím pozície spotrebiteľa nespája status akoby „človeka z rezervácie“,
ktorý nie je schopný posúdiť svoje konanie v civilizovanej spoločnosti. Status spotrebiteľa neznamená
jeho vyčlenenie zo skupiny „normálnych ľudí“, alebo akési faktické pozbavenie, či obmedzenie právnej
spôsobilosti. Otázkou je, ako posúdiť človeka, ktorý podpíše niečo, čo údajne nechcel podpísať.
Je spôsobilý na právne úkony? Ak na neho nebol robený nátlak a podpísal to dobrovoľne, tak

pripomína známeho Josefa Švejka (,,...a když řekli, abych to podepsal, tak jsem ich uposlechl, přece
se nebudu prát s nimi kvůli mýmu podpisu.“), ale toho súdni lekári, pred ktorými to povedal, vyhlásili
za „notorického blba.“ Podľa § 100 ods. 1 O.s.p. má súdne konanie pôsobiť výchovne. Ani zámerom
spotrebiteľského práva bez pochybností nie je nekritická a bezbrehá ochrana spotrebiteľa za každýchokolností. Odhliadnuc od faktu, že rozhodcovská doložka v poistnej zmluve žalovaného je podľa 19-teho
odôvodneniavyňatáspodhodnoteniaSmernice93/13/EHSaodfaktu,žebolaajindividuálnedojednaná,
rozhodcovská doložka uzavretá žalobcom nespôsobuje žiadnu značnú nerovnováhu v neprospech

žalobcu. Na vyslovenie tvrdenia o tzv. hrubom nepomere v právach vytvárajúcej neprijateľnej podmienky
má inkriminovaná Smernica (implementované, ale v trochu prekladovo pokrútenej forme aj v § 53 ods.
10 O. Z.) k dispozícii test primeranosti podmienky a to konkrétne v čl. 4 cit. Smernice. Vždy sa jedná o
posudzovanie okolností, ktoré boli známe v dobe uzavretia zmluvy (či v dobe dojednania akéhokoľvek
následného zmluvného dojednania uskutočneného v dobe uzatvorenia zmluvy). Z čl. 4 Smernice 93/13/

EHS však tiež nepochybne vyplýva, že pokiaľ sa spôsobí neprimeranosť podmienky (napr. v dôsledku
zmeny podmienok jej vykonávania) až neskôr, nie je možné túto pre spotrebiteľa síce iste negatívnu
okolnosť, pri samotnom hodnotení neprimeranosti podmienky podľa čl. 4 Smernice 93/13/EHS použiť.
Inými slovami: povedané, na okolnosti, či neprimeranosť podmienky, ktoré nie sú aspoň spozorovateľné
už v okamžiku kontraktácie, nie je pri hodnotení možnej neprijateľnosti podmienky možné brať zreteľ.
Je nepochybne zrejmé, že žalobca svojím podpisom na konci Všeobecných poistných podmienok (ďalej

len „VPP“) potvrdil len to, že si VPP prečítal a následne obdržal jedno vyhotovenie. Je to zrejmé z
písomnéhoprejavujehovôle,pričomjehopodpispodVPPtútolistinupriestorovouzatvára.Zuvedeného
jasne vyplýva, že Osobitné zmluvné dojednania umiestnené pod podpisom žalobcu, ktorým deklaroval
prevzatie VPP a ktorým sa listina VPP priestorovo uzatvorila, nemohli byť a ani nikdy neboli súčasťou či
pokračovaním všeobecných poistných podmienok žalovaného. Individuálnosť dojednania je alebo nie je

výsledkom konkrétneho konania (skutkového plávania sa v čase uzavretia zmluvy) dvoch fyzických osôb
(žalobcu a sprostredkovateľa poistenia). Konanie sprostredkovateľa poistenia pred a počas uzatvárania
poistnej zmluvy je potrebné po vykonanom dokazovaní a zistení skutkových záverov z dokazovania
plynúcich subsumovať pod právne normy konkrétneho lex specialis (zák. 340/2005 Z.z.) a vo svetle
takejto subsumpcie následne posúdiť správnosť konania sprostredkovateľa poistenia po právnej stránke

alebo preukázať opak, pretože pokiaľ sprostredkovateľ poistenia dodržal zák. č. 340/2005 Z. z. ako
aj iné zákony, ktoré mal dodržať, o čom svedčí listina podpísaná žalobcom a aj sprostredkovateľom
poistenia (Záznam), potom bola rozhodcovská doložka v poistnej zmluve bez pochybností dojednaná
individuálne. Zák. č. 340/2005 Z. z. popisuje postup, akým sa mala poistná zmluva uzavrieť. Keďže sa
žalovaný osobne procesu uzatvárania zmluvy nezúčastnil, nemohol ani vo vzťahu ku žalobcovi pochybiť.

Iba sám žalobca v čase uzatvárania poistenia osobne a bez účasti žalovaného mohol dojednanie
o rozhodcovskej doložke prijať alebo neprijať, t. j. Osobitné zmluvné dojednania podpísať alebo
nepodpísať. Ako vyplýva zo Záznamu vyhotoveného pred uzavretím poistenia, žalobca bol osobitne
upozornený na zák. č. 244/2002 Z. z. ako aj na časť XV. VPP. Bol teda upozornený na to, že tento zákon
a mimosúdne riešenie sporov sa ho, pokiaľ uzavrie poistenie, môže dotýkať. Z obsahu Záznamu ďalej

plynie, že samotný žalobca stanovoval dĺžku času, kedy poistenie uzavrie. Žalobca mal pred podpisom
poistnej zmluvy taký čas, aký si sám zvolil, na riadne oboznámenie sa a zváženie podpisu nie iba poistnej
zmluvy,alenajmäOsobitnýchzmluvnýchdojednaní.Žalovanýpovažujezavýznamnéto,žeZáznamako
aj iné dokumenty, ktoré žalobca a sprostredkovateľ poistenia podpísali, bol adresovaný žalovanému za
účelom, aby akceptoval preniesol na seba riziko vzniku poistnej udalosti u žalobcu, kedy by bol následne

žalovaný povinný znik takejto poistnej udalosti kompenzovať výplatou poistného plnenia žalobcovi.
ObdobnépoistnézmluvyvtejdobeponúkalonaplneliberalizovanompoistnomtrhuSlovenskejrepubliky
26 poisťovní, preto nie je možné tvrdiť, že by žalobca bol nútený uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu
práve so žalovaným. Ďalším dôležitým faktom je okolnosť, že poistná zmluva sa neuzatvára v majetkovej
tiesni zapríčinenej nedostatkom peňažných prostriedkov, Vôľové a rozhodovacie danosti a schopnosti

žalobcu v čase uzatvorenia poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky teda neboli ovplyvnené vidinou
rýchleho zisku peňazí (napr. rýchla pôžička), ktorá by žalobcovi mala navonok (alebo vo vnútri) nútiť ku
kompromisom v obsahu zmluvného vzťahu. Naopak, práve dnes je vidina úbytku peňazí u žalobcu ako
dôsledku povinnosti zaplatiť žalobcovi drobnú pohľadávku s príslušenstvom za porušenie zmluvných
povinnosti zjavným motívom, pre ktorý je žalobca ochotný a schopný odstupom času poprieť rad svojich

prejavovvôleaprávnychúkonov,ktoréžalobcadokoncavlastnoručnepodpísal.PovyhotoveníZáznamu
došlo v žalobcom určenom čase ku vyhotoveniu návrhu poistnej p zmluvy, ktorá bola zo strany žalobcu a
zo strany sprostredkovateľa poistenia riadne podpísaná. Konštitutívnym podpisom tohto návrhu poistnej
zmluvy došlo v súlade s § 792 ods. 1 O. z. v nadväznosti na § 795 ods. 1 O. Z. ku riadnemu uzavretiu
poistnej zmluvy zo strany poistníka. Tento fakt potvrdzujú naviac VPP v čl. 3, I. časť, bod 1, kde

sa uvádza, že „Poistná zmluva je uzavretá podpísaním návrhu poistnej zmluvy zmluvnými stranami
a súčasným zaplatením prvého poistného.“ Podpis žalobcu na Zázname okrem iného potvrdzuje, že
sprostredkovateľpoisteniahoovšetkýchsúvislostiachsdojednávanýmpoistenímvšestranneinformoval
a pri podpise návrhu poistnej zmluvy to žalobca potvrdil. Veta nad podpisom žalobcu, ktorej prečítanietrvá asi 6 sekúnd, totiž znie: „Návrh na uzatvorenie poistnej zmluvy prijímam. Vyhlasujem, že som
bol oboznámený so Všeobecnými poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej
poisťovne Rapid, ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy.“ V danej súvislosti žalovaný poukázal na

uznesenie NS ČR sp.zn. 20 Cdo 2608/98 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo
81/2011).
Žalovaný v označenom vyjadrení v celom súhrne týmto namieta:
1. nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobcom napriek jasnému zneniu zákona porušuje rovnosť
účastníkov v súdnom konaní,

2. predmetom konania je rozhodcovský rozsudok o nároku z poistnej zmluvy. Poistné zmluvy sú podľa
19-tcho odôvodnenia Smernice 93/13/EHS výnimočné tým, že hodnoteniu z pohľadu spotrebiteľského
práva nepodliehajú tie podmienky, ktoré sa berú do úvahy pri výpočte poistného. Čo sa berie do úvahy
pri výpočte poistného je otázkou odbornou. Keďže Národná banka Slovenska dohliada na výpočty
poistného, je v tejto oblasti odborníkom. Podľa odborného vyjadrenia NBS dohoda o rozhodcovskom
konaní v Životnom poistení osôb vstupuje do výpočtu poistného tým, že ovplyvňuje inkasné gama

náklady ako jednu zo zložiek poistného. To znamená, že dohoda o rozhodcovskom konaní v poistnej
zmluve nespadá pod kontrolu spotrebiteľského práva,
3. žalovaný vytvoril také predpoklady, aby rozhodcovská doložka v jeho poistných zmluvách bola
dohodnutá individuálne, ak sa tak žalobca rozhodne. Žalobca mohol poistenie uzavrieť aj bez
rozhodcovskej doložky, avšak tak neučinil, ale pre svoj prípad si individuálne zvolil podpis rozhodcovskej

doložky, i keď bol na mimosúdne riešenie sporov, zák. č. 244/2002 a časť XV. VPP vyslovene osobou
odlišnou od žalovaného pred uzavretím poistenia upozornený. Rozhodcovské doložka, ktorá bola
základom pre napadnutý rozhodcovský rozsudok, bola individuálne dojednaná,
4. rozhodcovská doložka, ktorá bola základom pre napadnutý rozhodcovský rozsudok nespôsobuje
žiadnu značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, pretože svojim obsahom nepriznáva

žalovanému viac práv, ako žalobcovi. V rozhodcovskom konaní majú účastníci rovné postavenie. K
záveru o značnej nerovnováhe a teda o neprijateľnosti zmluvnej podmienky možno dôjsť iba na základe
vykonania poctivého testu primeranosti podmienky,
5. poistná zmluva má osobitné postavenie medzi inými spotrebiteľskými zmluvami tým, že jej Smernica
93/13/EHS udeľuje výnimku (19-te odôvodnenie Smernice). Osobitným a odlišným od iných dodávateľov

je aj skutkový dej, akým došlo ku uzatvoreniu poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky, a to najmä
účasť tretieho licencovaného subjektu (sprostredkovateľ poistenia) a rad predzmluvných informačných
povinností včítane zo zákona povinného upozornenia žalobcu na mimosúdne riešenie sporov. Osobitosti
tohto prípadu a špecifické skutkové okolnosti, najmä Záznam o požiadavkách a potrebách žalobcu
žalobcom vlastnoručne podpísaný (§ 35 ods. 2 O. z.), opodstatňujú iný postup a závery súdu, ako v

prípadoch, ak sa zmluva podpisuje chvatne, bez sprostredkovateľa vo vidine rýchleho zisku pôžičky,
6. žalovaný konal v dobrej viere a dobrá viera je hodná súdnej ochrany. Vychádzal z toho, že obsah
Záznamu verne a pravdivo popisuje priebeh kontraktácie, ktorej sa žalovaný nezúčastnil. Žalovaný
dodržal, na čo sa zaviazal. Poistnú zmluvu porušil žalovaný. Ak proces kontraktácie neprebehol tak,
ako je zachytený v Zázname, potom túto listinu nemal žalobca podpísať. Ak Záznam žalobca podpísal

a proces kontraktácie prebehol ináč, ako je zachytený v Zázname, potom žalobca podpisom potvrdil
nepravdivú listinu, a preto zjavne konal v zlom úmysle. Preto si nezasluhuje žiadnu súdnu ochranu pred
následkami svojho konania.
7. zákon č. 340/2005 Z. z. je špecifickým zákonom, ktorý najmä svojim § 10 (na rozdiel od
iných dodávateľsko - spotrebiteľských vzťahov) vytvára pri uzavieraní poistných zmlúv dostatočný

inštitucionálny rámec, ktorý garantuje práva spotrebiteľa pri uzavieraní poistenia. Už samotná aplikácia
tohto zákona je ochranou záujmov spotrebiteľa. Preto pokiaľ proces kontraktácia prebehol špecifickým
zákonom regulovaným postupom v súlade s týmto zákonom, o čom svedčí listinný dôkaz, ktorým je
Záznam, potom je nutné všetky námietky žalobcu vyhodnotiť ako nevierohodné, pretože tento Záznam
(v kontexte zák. č. 340/2005 Z. z.) preukazuje, že sú nepravdivé. Na základe hore uvedeného žalovaný

navrhuje, aby súd mu v prvom rade doručil žalobu, aby si mohol účinne uplatňovať účinne svoje práva v
spore. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť resp. zastaviť konanie o nej,
ak žalobný návrh nebol podaný v zákonnej prekluzívnej lehote ev. navrhuje súdu konanie prerušiť do
času, než pred ústavným súdom bude vyriešená jedna z otázok zásadného právneho významu podľa
hore uvedených skutočností.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 4.10.213 uviedol, že konanie o nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy (typické súdne konanie podľa OSP) je potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku (osobitne konanie podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z. z.). Konanie o zrušenie rozhodcovskéhorozsudku je konaním o preskúmanie zákonnosti postupu a záverov rozhodcovského súdu z hľadísk
a dôvodov taxatívne uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) a ž i) zák. č. 244/2002 Z. z. Rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v skrátenom konaní a na základe podkladov predložených žalovaným (obdobne

ako v konaní pred všeobecným súdom pri vydávaní platobného rozkazu). Zo žaloby ďalej nie je
zistiteľné ani to, či žalobca podal proti doručenému rozhodcovskému rozsudku opravný prostriedok -
odpor. Žalobcovi tak nebolo odňaté právo na prístup k rozhodcovskému súdu, pretože šlo o vydanie
rozhodcovského rozsudku v skrátenom konaní a na podklade návrhu žalovaného, pričom využitím
odporu by došlo k zrušeniu rozsudku a teda pred rozhodcovským súdom by ďalej konanie prebiehalo

za riadnej účasti oboch účastníkov sporu. Žalovaný sa domnieva, že súd je povinný skúmať všetky
podmienky pre vedenie konania, pričom môže byť naďalej daná prednosť kompetencie rozhodcovského
súdu pred súdom všeobecným, pretože rozhodcovský súd vo veci začal konať skôr. Žalovaný preto
vzniesol námietku podľa § 106 ods. 1, ods. 3 O.s.p. s návrhom na zastavenie konania alebo prerušenie
konania do konečného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý začal ako prvý konať v danom
spore. Žalovaný považuje za nesporné, že so žalobcom uzavrel dňa 29.08.2007 poistnú zmluvu č.

4425590010. Súčasťou poistnej zmluvy boli Všeobecné poistné podmienky z 21.05.2007 ( ďalej len
VPP ), ktoré žalobca podpísal dňa 29.08.2007 a Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k tejto
poistnej zmluve. Súčasťou bodu 2. týchto Osobitných zmluvných dojednaní bola aj rozhodcovská
doložka znenia: „Poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojím podpisom
samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto

súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v
zmysle XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“
Táto rozhodcovská doložka doložená podpisom oboch strán bola jednoznačne individuálne dojednaná,
naviac práve pre svoj osobitný charakter bola osobitne a výrazne oddelená od ostatného textu VPP,
a to práve z dôvodu, aby bola výrazne oddelená od ostatných VPP a zrejmá aj žalobcovi ako

účastníkovi zmluvného vzťahu. Žalovaný podotýka, že rozhodcovská doložka bola pri uzatváraní zmluvy
vysvetlená žalobcovi tretím subjektom - viazaným finančným agentom. Žalovaný považoval aj preto za
nespochybniteľné, že vstupoval do poistného vzťahu so žalobcom ako informovaným spotrebiteľom.
K tomu žalovaný predkladá aj listinný dôkaz, a to Záznam o požiadavkách a potrebách klienta k
poistnej zmluve č. 4425590010 zo dňa 29.08.2007, ktorými vie dokázať informovanosť a vedomosť

žalobcu prostredníctvom viazaného finančného agenta o všetkých podmienkach poistného vzťahu
vrátane rozhodcovskej doložky. Vpreskúmavanej veci dohoda účastníkov o rozhodcovskej doložke
tvorí samostatnú časť listiny označenej ako Všeobecné poistné podmienky, pričom povinný osobitne
podpisoval prevzatie Všeobecných poistných podmienok a osobitne uzavretie dohody o rozhodcovskej
doložke. Dohoda o rozhodcovskej doložke bola teda uzavretá samostatne, mimo spotrebiteľskej zmluvy,

pričom aj ustanovenia časti XV. Všeobecných poistných podmienok boli pre účastníkov záväzné len
v prípade samostatného dojednania rozhodcovskej doložky. Na závere o samostatnom dojednaní
rozhodcovskej doložky nemení nič skutočnosť, ie táto zmluvná podmienka bola vopred napísaná
a tvorí súčasť Všeobecných poistných podmienok, ktoré boli ako celok vopred napísané, aj keď v
časti týkajúcej sa rozhodcovskej doložky nemuseli byť zmluvnými stranami podpísané. Tým, že obe

zmluvné strany výslovne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu v zmysle § 3 a § 4 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, došlo k individuálnemu dojednaniu tejto zmluvnej podmienky.
Právnym dôsledkom takejto dohody zmluvných strán je, že nemôže byť táto časť zmluvy považovaná
za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nemôže byť teda označená
za neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal na predložené uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici ž. k. 41CoE/56/2013 z 28.05.2013 a č. k. 41CoE/138/2013 z
27.06.2013,č.k.17CoE/209/2012z30.01.2013,č.k.7CoE/224/2012z29.01.2013,uznesenieKrajského
súdu v Košiciach č. k. 14CoE/235/2012 z 27.02.2013 a iné, ktoré zrušili rozhodnutia okresných súdov
o odmietnutí vydania poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie z titulu nesprávneho
právního posúdenia identickej rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky. Na základe

týchto skutočností odporca považuje za nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že rozhodcovská doložka
nebola individuálne dojednaná pre ktorý dôvod má byť podľa neho je neprijateľná, pretože táto bola
individuálne dojednaná, a teda je platná. Žalovaný podal dňa 02.01.2012 na Arbitrážny súd Košice návrh
proti žalobcovi na vymôžeme pohľadávky podľa časti XVII. ods. 7a. VPP z 21.05.2007. Pohľadávku
žalovaný vyčíslil na sumu 41,16 eur a táto zodpovedala nákladom žalovaného vynaloženým na uzavretie

poistenia. Podľa bodu 7a totiž: „ S uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný
provízny náklad v podobe úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou
apoistníkom, ktorý uhrádza poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka
voči poistníkovi vo výške vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy,ktorá sa vysporiada pri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená
alebo poistnému plneniu. Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola,
pohľadávka sa stáva splatnou dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči

poistníkovi ju uplatniť podľa zásad dohodnutých v týchto všeobecných poistných podmienkach pred
rozhodcovským súdom“. Existenciu pohľadávky uplatnenej v rozhodcovskom konaní neovplyvňuje, že
nebola započítaná pri ukončení poistenia a jej vznik a trvanie nie je viazané na osobitné písomné
alebo iné upozornenie, či predchádzajúcu písomnú výzvu. Príslušné ustanovenie VPP totiž presne
vymedzuje moment vzniku pohľadávky a o podstate a výške pohľadávky bol navrhovateľ ako klient

upovedomený finančným agentom (vychádzajúc z podpísaného záznamu o požiadavkách a potrebách
klienta). Pri zániku poistenia poisťovňa zaslala poistníkovi oznámenie o zániku poistenia obsahujúce
bilanciu poistenia. Vzhľadom na to, že predmetom rozhodcovského konania, ktorého sa toto stanovisko
odporcu dotýka, nebola pohľadávka, ktorej právnym dôvodom bolo zaplatené poistné, ale samostatná
pohľadávka odlišná od poistného a s poistným nijako nesúvisiaca, oznámenie o zániku poistenia
neobsahovalo oznámenie o tejto osobitnej pohľadávke. Šlo o náklady žalovaného rozrátané do

poistného po celú dobu predpokladaného platenia poistného ( t. j. v danom prípade od 30.08.2007 do
30.08.2037 ). Aj pre žalovaného je dôležitý postoj žalobcu ako poistníka k uzavretej poistnej zmluve
ako aj záujem na stabilite poistného vzťahu, a to v dôsledku odradenia dotknutých subjektov od
špekulatívneho, krátkodobého uzatvárania poistných zmlúv nie s cieľom uzavrieť poistenie, ale za
účelom inkasa a deľby provízie medzi nastrčeným poistníkom a tým výhradným sprostredkovateľom

poistenia, ktorý s ním poistenie uzatvára. Vo vzťahu ku poistníkovi malo zároveň slúžiť na zabezpečenie
zotrvania v poistnom vzťahu po dobu, po uplynutí ktorej sa náklady na obstaranie poistenia vyrovnajú.
Oznámenie o bilancii poistného preto nie je možné vykladať tak, že by malo znamenať aj zánik od
poistnéhoodlišnejpohľadávkypodľačastiXVII.ods.7avšeobecnýchpoistnýchpodmienok.Spoukazom
na označené skutočnosti navrhuje žalovaný v prípade nesplnenia podmienok pre vedenie súdneho

konania podľa bodu I. tohto vyjadrenia zastaviť konanie o žalobe resp. žalobu ako nedôvodnú zamietnuť
v celom jej rozsahu a nahradiť trovy konania.

Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že uvažovala nad poistením, životným poistením s tým, že má
známu z rodiny, ktorá uviedla, že Rapid life Životná poisťovňa dáva dobré poistky, z toho dôvodu sa

rozhodla uzavrieť poistnú zmluvu, túto aj uzavrela, platila viac ako dva roky poistné, presne v akej výške
uviesť nevie, pretože mala ešte aj inú poistku, ale dostala sa do zložitej životnej situácie v súvislosti
s príjmami, preto sa rozhodla zrušiť obe poistné zmluvy. V tej ďalšej poisťovni bez problémov došlo k
zrušeniu poistnej zmluvy potom, čo podala žiadosť. Od žalovaného jej prišiel ďakovný list, že s nimi
spolupracovalaaprišlajejodkupnácenavovýške100,-eur.Neskôrbolaveľmiprekvapená,keďjejprišlo

rozhodnutie z Arbitrážneho súdu v Košiciach, že má uhradiť sumu 350 eur. Arbitrážny súd jej žiadne
upovedomenie predvolania mimo rozhodnutia, ktorým bola zaviazaná uhradiť žalobcovi sumu okolo 300
eur, nič iné neprišlo. Keď žalovaný uzatváral so žalobkyňou poistnú zmluvu, nikdy ju neupozorňoval, že
prípadné vzniklé spory, nedorozumenia, bude riešiť arbitrážny súd. Pani, ktorá ju poisťovala, jej prečítala
základné veci, ktoré sú uvedené v poistnej zmluve, potom túto zmluvu aj podpísala.

Žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní uviedol, že zotrváva na svojom obsiahlom
a podrobnom vyjadrení zo dňa 13. 05. 2014, v ktorom dopĺňal svoje predchádzajúce vyjadrenie, kde
podrobne vyargumentoval všetky náležitosti a doterajšie judikáty, ktoré boli v danej veci vydané a
potvrdzuje oprávnenosť svojich tvrdení. Tak isto v podstate, ako uviedla žalobkyňa vo svojej výpovedi,

suma, ktorú jej prisúdil rozhodcovský rozsudok, nebola vo výške 300, ale len vo výške 41,16 eur aj s
trovami. Na základe uvedeného žiadal žalobu ako neodôvodnenú zamietnuť. Dohoda o rozhodcovskej
doložke bola teda uzavretá samostatne, mimo spotrebiteľskej zmluvy, pričom aj ustanovenie v časti 15.
Všeobecných poistných podmienok boli pre účastníkov záväzné len v prípade samostatného dojednania
rozhodcovskej doložky. Rozhodcovskú zmluvu priamo vyjednávala so žalobkyňou jej príbuzná D. C.,

ako sprostredkovateľ poistenia, ktorá bola zo zákona povinná informovať ju o všetkých náležitostiach
zmluvy, svedčí o tom aj záznam o požiadavkách a potrebách klienta, kde osvedčuje svojím podpisom,
že bola jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco informovaná o všetkých náležitostiach predmetnej poistnej
zmluvy. V tomto smere ide o individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a súdnej kontrole nepodliehajú

zmluvné dojednania, ktoré sú individuálne dohodnuté. Žalovaný pri uzatváraní poistnej zmluvy vytvoril
žalobkyni dostatok priestoru a možnosť na výber, či osobitné zmluvné dojednania vrátane rozhodcovskej
doložky svojím podpisom prijme alebo nie a tým bol naplnený základný zmysel a účel § 53 ods. 2
Občianskeho zákonníka zabrániť tomu, aby bol spotrebiteľ nútený pristúpiť k zmluvnému dojednaniu, sktorým nesúhlasí len preto, že je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ktorú chce uzavrieť a nie je jej daná
možnosť ovplyvniť obsah tohto dojednania.

Podľaustanovenia§52Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvy(29.8.2007)
sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
účinný od 1.7.2007 a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má

právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Nepochybne poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách

Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Ako vyplýva z § 54 ods. 1, ods. 2 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Ako vyplýva § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase vydania

rozhodcovského rozsudku v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory, ktoré účastníci
konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.

V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského

rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo

i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.13a)

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania
majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má

poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky

zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým

prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie

zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá

možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa

týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA

a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti
nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné
podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný
vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené,

môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol
použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom
brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybnípodmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,
len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov je
súd toho názoru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Žalobkyňa
sa žalobným návrhom domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku. Žalobný návrh podala na súde
v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený 4.3.2013,
žalobu na súde podala včas dňa 25.3.2013.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia
veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok
alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť
pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť

plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo
potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.(uznesenie

Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009)

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha,
neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca
označilvžalobepresne,určiteazrozumiteľnepovinnosť,ktorámábyťžalovanémuuloženározhodnutím

súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v
rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a
povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho
rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri
formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa

žalobca žalobou skutočne domáhal. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo
254/2009)

Žalobkyňa v žalobe vymedzila, že sa domáha zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku a to z
dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. j). Dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku teda uviedla v zákonnej

30-dňovej lehote.

Poistná zmluva zo dňa 29.8.2007 č. 4425590010 uzatvorená medzi účastníkmi konania je
spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé,
že žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa bola spotrebiteľom,

keďže zmluvu uzavrela ako fyzická osoba a pri jej uzatvorení nekonala v rámci svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú
uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na
vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto navrhnutých zmlúv.

Uvedené sa týka aj prejednávanej veci, pretože poistná zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom
predtlačenom tlačive žalovaného a s pripraveným znením bola žalobkyni predložená na podpis.

Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm.
r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými

podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospechspotrebiteľavust.§53vždyspájalsankciuneplatnosti.Rozhodcovskúdoložkuvpredmetnej
veci si žalobkyňa osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami.Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda
aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.

Žalovaný je toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, čo má byť preukázané
tým, že je upravená v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobkyňa podpísala osobitne a
osobitne podpísala aj všeobecné podmienky žalovaného.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012)

Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať

v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len
výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí,
že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického
života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych

predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012)

V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či Osobitné zmluvné dojednania podpísané žalobkyňou možno

považovať za individuálne dohodnuté, v takom prípade by rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Z vykonaných dôkazov mal súd za jednoznačne preukázané, že rozhodcovská doložka nebola
individuálnedojednaná.IndividuálnymdojednanímnebolopodpísanieOsobitných zmluvnýchdojednaní
ako súčasti všeobecných podmienok žalovaného a individuálnosť dojednania nevyplýva ani z toho, že v

tlačive o záznamoch a potrebách klienta je vopred predformulovaná všeobecná informácia o možnosti
riešiť spory v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru súdu nesporné, že v
rámci rozhodcovského konania boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy
na ochranu práv spotrebiteľa, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku,
konkrétne ustanovenia § 53 ods. 4 - neprihliadnutie rozhodcovského súdu na neprijateľnú zmluvnú

podmienku, porušená bola taktiež zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002
Z. z.), a to už pri výbere rozhodcu. Z uvedených dôvodov súd žalobe na základe ustanovenia § 40 ods.
1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. vyhovel a rozhodcovský rozsudok, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku, zrušil.

Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť
ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Súd
poukazuje na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ
chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Z doložky nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym
a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu a pod. Princíp „ignorantia

iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane
spotrebiteľa.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na Nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 2735/11 zo dňa 3.4.2012,
v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa
transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že v predmetnej veci sa zabezpečilo individuálne dojednanie
rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v

spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom dojednaní je potrebné túto rešpektovať.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3Cdo 1/2012, 5Cdo 61/2012, 6Cdo 13/2013)
sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámciVšeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani
takto formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne dojednanej
zmluvnej podmienky.

Časti záverečných ustanovení Všeobecných poistných podmienok v predmetnej zmluve uzavretej
medzi účastníkmi, ktorá je označená ako Osobotné zmluvné dojednania, nemožno prisúdiť charakter
individuálne dojednanej zmluvnej podmienky, nakoľko táto časť napriek jej názvu ako Osobitné
zmluvné dojednania, je súčasťou Všeobecných poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto

právneho dokumentu a táto časť je vyhotovená v predtlačenej formulárovej forme, čo vylučuje záver o
individuálnom dojednaní takejto zmluvnej podmienky a o náležitom poučení a informovaní žalobkyne
ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej zmluvnej podmienky.

Vzhľadom na skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú súčasťou Všeobecných poistných
podmienok a súčasťou uzavretej poistnej zmluvy, je vylúčené prijať záver o náležite osobitne dojednanej

zmluvnej podmienke.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,

predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu
ČR III. ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci pri
spotrebiteľských právnych vzťahoch.

Sozreteľomnato,priaznivejšierozhodnutieprežalovanéhovtomtokonaníainýprávnyzávertýkajúcisa
charakteristiky právneho vzťahu medzi účastníkmi a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú, nemôže privodiť
ani záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 29.8.2007. Taktiež
ide iba o predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť o sťažnostiach na vykonávanie sprostredkovania
poistenia sprostredkovateľom poistenia a v jej rámci informáciu, že na mimosúdne vyrovnanie možno

využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a všeobecných poistných podmienok platných od 01.01.2007 (časť XV.). Táto informácia je dokonca
zavádzajúca, nakoľko odkazuje na Všeobecné poistné podmienky žalovaného (najmä na časť XV.),
kde je dojednaná výlučná právomoc rozhodcovského súdu pre riešenie sporov medzi účastníkmi
predmetného poistného vzťahu. Tento záznam o požiadavkách a potrebách klienta nemá charakter

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky.

V predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g), j) zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto rozhodcovská doložka nebola

individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi
aj na všeobecný súd. Naviac, v zmysle písm. j) citovaného zákona, pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a to § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovský súd sa tiež v rozsudku vôbec nezaoberal dôvodnosťou samotného nároku žalovaného
na akýsi dlh v sume 41,16 eur, ktorý by mali predstavovať náklady poisťovne na uzavretie poistenia.
V rozhodcovskom rozsudku sa iba sucho konštatuje , že „v spore ide o peňažnú pohľadávku, ktorej
dôvodnosť vyplýva z predložených listín a zo skutočností tvrdených žalobcom“.

Zároveň je možné sa stotožniť s názorom žalobkyne, že znenie časti XVII. ods. 7a VPP, podľa ktorého
podpisom zmluvy mala žalobkyni vzniknúť osobitná povinnosť voči poisťovni na uhradenie vyplatenej
províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá mala byť vyporiadaná pri
ukončenípoistnéhovzťahu,vytváraznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachnastranežalobkyne
ako spotrebiteľa. Z tohto ustanovenia nie je zrejmé, o akú odmenu a v akej výške pôjde, je nejasne

formulované a pre spotrebiteľa nezrozumiteľné. Ustanovenie sa javí byť v rozpore s dobrými mravmi a
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čím sa však rozhodcovský súd nezaoberal. Vyššie spomínaným
postupom v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní, boli pri rozhodovaní porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľaZároveň v predmetnom rozhodcovskom konaní išlo o obdobu skráteného konania, ktoré pozná aj
Občianskysúdnyporiadok.Ustanovenie§172Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhokudňuvydania

rozhodcovského rozsudku (19.1.2012) už však bolo doplnené o ods. 9, podľa ktorého ak sa uplatňuje
právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá
platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Rozhodcovský rozsudok je tak v časti
odôvodnenia nároku v sume 41,16 eur nepreskúmateľný. Celý uvedený proces je možné považovať
iba za snahu obísť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, na ktoré je všeobecný súd povinný prihliadať

z úradnej moci. Pokiaľ ide o nárok na trovy konania priznané rozhodcovským rozsudkom, tieto sú
zjavne neprimerané pohľadávke. Podľa ust. § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného
ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči
pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade by pri pohľadávke 41,16 eur
všeobecný súd aplikoval vyššie cit. ustanovenie a priznal by žalovanému trovy konania maximálne
do výšky istiny 41,16 eur, nakoľko trovy konania v sume 276 eur viac ako šesťnásobne prevyšujú

uplatnenú pohľadávku a sú zjavne neprimerané voči tejto pohľadávke. Aj v uvedenej časti tak boli
predmetným rozhodcovským rozsudkom porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa, konkrétne procesné predpisy slúžiace ochrane práv spotrebiteľa. Za ďalšie porušenia práv
spotrebiteľa súd považuje extrémne krátku lehotu (5 dní) na podanie odporu proti rozhodcovskému
rozsudku. Občiansky súdny poriadok poskytuje lehotu 15 dňovú aj to za predpokladu, že by vôbec došlo

k vydaniu platobného rozkazu.

Za závažné porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľa súd považuje aj spoplatnenie podania
odporu sumou 72,- eur. Spotrebiteľ brániaci svoje práva by tak musel aj napriek ust. § 4 ods. 2
písm. za) zákona o súdnych poplatkoch účinného v čase vydania rozhodcovského rozsudku zaplatiť

súdny poplatok za odpor, hoci v konaní pred všeobecným súdom by takúto povinnosť nemal. Citované
ustanovenie totiž oslobodzuje spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva od súdneho
poplatku.

Oslobodenie spotrebiteľa sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii žalobcu.

Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje spoje práva v pozícii žalovaného, napríklad
formou odporu proti platobnému rozkazu, odporu proti rozkazu na plnenie, námietok proti exekúcii,
žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku atď. V pochybnostiach pri aplikácii zákona o súdnych
poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka (NS SR sp. zn.
4 Cdo/268/2005), preto je spotrebiteľ oslobodený vo všetkých konaniach, v ktorých požíva status

spotrebiteľa, kedy druhou stranou sporu je podnikateľ - dodávateľ a spor vyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy.

Procesný úkon - odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, ktoré podal odporca ako spotrebiteľ, je
možné považovať za úkon, ktorým sa domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave

osôb, a preto sa naňho vzťahuje osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm.
za/ zák. č. 71/1992 Zb. Pokiaľ by právna úprava osobného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa
uvedeného ustanovenia dopadala len na prípady, keď sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva ako
navrhovateľ, to by sa premietlo do slovného vyjadrenia právnej úpravy, ako je to v ďalších ust. § 4 ods. 2
cit. zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že osobné oslobodenie od poplatkovej povinnosti spotrebiteľa

sa vzťahuje na všetky poplatkové úkony alebo konania súdov, pokiaľ ich žiada spotrebiteľ. (uznesenie
Krajského súdu Trenčín z 23. júna 2010, sp. zn. 17Co/33/2010)

Pri neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže obstáť ani námietka žalovaného, že konanie na
rozhodcovskom súde po podanom odpore pokračuje. Zákonodarca naviazal prekluzívnu lehotu na

podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku od jeho doručenia účastníkovi, nie od jeho
právoplatnosti. Ďalšími skutočnosťami v súvislosti s lehotou na podanie odporu a obchádzaním
procesných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa súd zaoberal vyššie.

Zároveň nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že predmetný spor nie je spotrebiteľským sporom, ale

sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde primárne o spor medzi spotrebiteľom
a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu a záverov rozhodcovského súdu za taxatívne
vymedzenýchdôvodovpodľa§40zák.č.244/2002Z.z.Právnyvzťahmedziúčastníkmikonaniamásvoj
základvspotrebiteľskejzmluveuzavretejdňa29.8.2007,pričomprinejednoznačnomvýkladeakejkoľvekproblematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné, ako už bolo uvedené vyššie, uprednostniť
vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. Aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba
uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka.

Vzhľadom na uvedené súd preto žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel. Sud ďalej poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach sp.zn. 1Co/193/2013 zo dňa 28.10.2013,
sp.zn. 14Co/22/2014 zo dňa 07.05.2014, sp.zn. 7Co/7/2014 zo dňa 28.04.2014, sp.zn. 15Co/35/2013
zo dňa 09.04.2014.

V súvislosti s písomným podaním žalovaného súd tiež považuje za potrebné uviesť, že zosmiešňovanie
účastníka konania - spotrebiteľa a zľahčovanie celého problému odkazmi na beletriu súd považuje za
neprípustné a za neprofesionálne konanie zo strany žalovaného resp. jeho právneho zástupcu.

Žalovaný žiadal o prerušenie konania v predmetnej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s poukazom

na to, že žalovaný obdržal Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 z
10.07.2013,ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatovalporušeniezákladnéhoprávažalovanéhonaspravodlivý
proces, a to postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
2Cdo 5/2012. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 5/2012, ktoré bolo
Ústavným súdom SR zrušené, je takmer totožné s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

6Cdo 1/2012, teda s uznesením, závery ktorého považuje žalobkyňa za právne významné v danej veci.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 382/2013 Ústavný súd prijal na ďalšie
konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid Life, životná poisťovňa, a.s., ktorou namietala porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a to v súvislosti s postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo
1/2012 z 21.03.2012. Z prijatia ústavnej sťažnosti týkajúcej sa tohto uznesenia pod sp. zn. 6Cdo 1/2012,
ktoré súd prvého stupňa považoval za právne významné a s poukazom na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 499/2012 vyplýva pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012 bude zrušené. Vzhľadom na

okolnosť, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto súdne
konanie, žalovaný navrhol prerušenie tohto konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Po preskúmaní veci súd konštatuje, že okolnosť, že žalovaný sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej
republiky ústavnou sťažnosťou týkajúcou sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo 1/2012, nie sú dané podmienky pre prerušenie konania v predmetnej veci.

Predovšetkým nie je možné urobiť záver, že v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky dôjde
k zrušeniu vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a neznamená, že
eventuálne zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo 13/2013

Ústavným súdom Slovenskej republiky, vo vzťahu ku ktorému týmto ústavným orgánom zatiaľ
rozhodnuté nebolo, môže mať zásadný právny význam pre rozhodnutie vo veci samej, teda pre záver
o možnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku v predmetnej veci.

Slovenský právny poriadok, ako aj aplikačná prax, teda rozhodovanie súdov, nie sú založené na

precedenčnomsystéme,takakojetovkrajináchsodlišnýmvývojomvoblastiprávaasodlišnouprávnou
kultúrou, teda najmä vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických.

Záver, že eventuálne zrušenie vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
musí mať dopad a zásadný právny význam pre toto konanie, nie je preukázaný, pretože súd sa

opieral predovšetkým o znenie zákona (nie o rozhodnutia vyššieho súdu), ale predovšetkým o zákon č.
244/2002 Z.z. Za týchto okolností nie sú naplnené pojmové znaky nutnosti prerušenia konania v zmysle
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v predmetnej veci.

Podľa § 137 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok v platnom znení, ďalej len „O.s.p.“), trovy

konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok
účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho
komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať vkonanípodľaosobitnéhopredpisu,odmenasprávcudedičstvaajehohotovévýdavky,tlmočnéaodmena
za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Žalobkyňa vyčíslila trovy konania podaním zo dňa 25.6.2014 pozostávajúce z náhrady trov právneho
zastúpenia v sume 882,40 eur.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v
zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“) ak nie je ustanovené inak, považuje
sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“) základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

V roku 2013 bola výpočtovým základom suma 781 eur, z čoho 1/13 predstavuje suma 60,70 eur, v roku
2014 bola výpočtovým základom suma 804 eur, z čoho 1/13 predstavuje suma 61,87 eur.

Vzmysleprechodnéhoustanoveniaúčinnéhood1.júla2013v§20cvyhláškyzaúkonyprávnychslužieb,

ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna
2013.

Právnemu zástupcovi žalobkyne vznikli trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky, ktoré sú vyčíslené
takto:

Rok 2013 v sume 271,52 eur
- odmena v sume 240,28 eur za 4 úkony právnej služby podľa § 11 ods.1 písm. a), § 14 ods. 1 písm.
a), b), vyhlášky účinnej do 30.6.2013 a § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky účinnej od 1.7.2013. Paušálna
náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky bola v roku 2013 vo výške 7,81 eur.

- príprava a prevzatie zastúpenia dňa 11.3.2013........................ 60,07 eur + RP 7,81 eur
- písomné podanie na súd dňa 25.3.2013 .................................. 60,07 eur + RP 7,81 eur
– účasť na pojednávaní dňa
30.8.2013....................................................................................................................................................
60,07 eur + RP 7,81 eur

– účasť na pojednávaní dňa
8.10.2013....................................................................................................................................................
60,07 eur + RP 7,81 eur

Rok 2014 v sume 209,64 eur

- odmena v sume 185,52 eur za 3 úkony právnej služby podľa § 10 ods.1, § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky.
Paušálna náhrada v roku 2014 bola vo výške 8,04 eur

– účasť na pojednávaní dňa
6.2.2014......................................................................................................................................................

61,84 eur + RP 8,04 eur

– účasť na pojednávaní dňa
15.5.2014....................................................................................................................................................
61,84 eur + RP 8,04 eur

– účasť na pojednávaní dňa
24.6.2014....................................................................................................................................................
61,84 eur + RP 8,04 eurV zmysle § 17 ods. 1 cit. vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je
sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu

času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Súd priznal
advokátovi ním požadovanú náhradu za stratu času cestou z Prešova do Vranova nad Topľou a späť
na pojednávanie dňa 30.8.2013 a dňa 8.10.2013 v sume 104,08 eur (8 polhodín v roku 2013 (8 x 13,01
eur = 104,08 eur).

Zároveň priznal advokátovi ním požadovanú náhradu za stratu času cestou z Prešova do Vranova nad
Topľou a späť na pojednávanie dňa 6.2.2014, dňa 15.5.2014 a dňa 24.6.2014 v sume 160,80 eur (12
polhodín v roku 2014 (12 x 13,40 eur = 160,80 eur).

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách, sumu základnej náhrady pre
jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví

opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. Od 1.1.2009
účinné opatrenie č. 632/2008 Z.z. stanovilo výšku základnej náhrady pre osobné cestné vozidlá na sumu
0,183 eura.

Advokátovi patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom

Renault Megane, EČ: E. na pojednávanie dňa 30.8.2013 v sume 27,47 eur (96,20 km, cena
pohonných látok 1,509 eur/l, spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x96,20)+
(0,068x96,20x1,509) = 27,47 eur.

Ďalej mu patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom Renault

Megane, EČ: E. na pojednávanie dňa 8.10.2013 v sume 27,23 eur (96,20 km, cena pohonných látok
1,475eur/l,spotreba0,068/1km,náhrada0,183eur/1km-Výpočet:(0,183x96,20)+(0,068x96,20x1,475)
= 27,23 eur.

Advokátovi patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom

Renault Megane, EČ: E. na pojednávanie dňa 6.2.2014 v sume 26,98 eur (96,20 km, cena
pohonných látok 1,434 eur/l, spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x96,20)+
(0,068x96,20x1,434) = 26,98 eur.

Ďalej mu patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom Renault

Megane, EČ: E. na pojednávanie dňa 15.5.2014 v sume 27,29 eur (96,20 km, cena pohonných látok
1,482eur/l,spotreba0,068/1km,náhrada0,183eur/1km-Výpočet:(0,183x96,20)+(0,068x96,20x1,482)
= 27,29 eur.

Advokátovi patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom

Renault Megane, EČ: E. na pojednávanie dňa 24.6.2014 v sume 27,51 eur (96,20 km, cena
pohonných látok 1,515 eur/l, spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x96,20)+
(0,068x96,20x1,515) = 27,51 eur.

Spolu by žalobcovi patrila náhrada cestovného v sume 136,48 eur, avšak požadoval iba 136,36 eur,

pričom súd nemohol prekročiť jeho návrh, preto žalobcovi priznal náhradu cestovného v sume 136,36
eur.

Pri určovaní ceny pohonných hmôt súd vychádzal z priemerných cien pohonných látok v SR
zverejňovaných Štatistickým úradom SR. Kombinovaná spotreba vozidla Ford C- Renault Megane, EČ:

E. na 100 km podľa technického preukazu predstavuje 6,8 l. Vzdialenosť medzi Prešovom a Vranovom
n.T. zistená podľa cestovných poriadkov predstavuje od 46 km do 51 km.

Spolu priznané trovy právneho zastúpenia predstavujú 882,40 eur.

Keďže žalobkyňa mala vo veci plný úspech, na vyššie uvedenú náhradu trov súd zaviazal neúspešného
žalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.