Uznesenie – Pracovné právo ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. december 2021

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoPr/4/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718205023
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6718205023.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu:
FLOREN, a. s., so sídlom J. Horvátha 910/50, 967 01 Kremnica, IČO: 36 042 587, právne zastúpeného
advokátom JUDr. Ivanom Benčíkom, so sídlom Hlavná 63, 900 86 Štefanová, proti žalovanej S. D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, XXX XX X. S., právne zastúpenej advokátkou Mgr. et Mgr. Líviou
Šouc Kosťovou, so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, v konaní o zaplatenie 235,65 € s
príslušenstvom (po čiastočnom zastavení konania v konaní o zaplatenie 55, 85 € s príslušenstvom), o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14CPr/7/2018-129 zo dňa 16. 04. 2019
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol a
v súvisiacom výroku o trovách konania z r u š u j e a v uvedenom rozsahu vracia vec okresnému
súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1,08 € s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1,08 € od 01.10.2017 do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy
178,72 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 178,72 € od 08.10.2016 do zaplatenia
na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom podľa ust. § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.,
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil. Zároveň žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85
€ s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol;
o trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia vydaného súdom
(prvej inštancie) o určení výšky náhrady trov konania.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovanej domáhal zaplatenia sumy 235,65 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej
sumy od 01. 10. 2017 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je spoločnosťou
podnikajúcou v oblasti poskytovania služieb v hotelierstve, stravovania a iných činností tak, ako to
vyplýva z výpisu z obchodného registra. Je prevádzkovateľom hotela Golfer v Kremnici, kde bola
žalovaná zamestnaná. V mesiaci júl „2017“ mu žalovaná doručila výpoveď z pracovného pomeru;
výpovedná doba začala plynúť „01. 08. 2017“. Napriek jeho výzve žalovaná nenastúpila do práce a
počas plynutia výpovednej doby si neplnila pracovné povinnosti, preto bol nútený vykazovať žalovanej
pracovné absencie za čas, kedy nepreukázala dôvod svojej neprítomnosti v práci. Pracovná zmluva,
ktorú uzatvoril so žalovanou obsahuje zmluvné dojednanie, podľa ktorého vznikne zamestnávateľovi
voči zamestnancovi nárok na peňažnú náhradu za nezotrvanie v práci počas plynutia výpovednej doby
vo výške priemerného mesačného zárobku za jeden mesiac. Z uvedených dôvodov si podanou žalobou
uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy 325,65 €.

1.2 Na žalovanú sumu vydal okresný súd dňa 23. 10. 2018 Platobný rozkaz č. k. 14CPr/ 7/2018,
ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania
a náhradou trov konania. Proti predmetnému platobnému rozkazu podala žalovaná včas odpor s
vecným odôvodnením, preto okresný súd predmetný platobný rozkaz v celom rozsahu uznesením
č. k. 14CPr/7/2018-55 zo dňa 14. 01. 2019 podľa § 267 ods. 3 veta prvá CSP zrušil. Žalovaná v
odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 10. 12. 2008 uviedla, že žaloba žalobcu je nedôvodná,
obsahuje zavádzajúci, účelový a nepravdivý opis skutkového stavu a neobsahuje označenie dôkazných
prostriedkov, na základe ktorých by žalobca aspoň verifikoval svoje tvrdenia. Tiež nesie znaky vadnosti,
zmätočnosti a rozpornosti. Vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam žalobcu uvedeným v žalobe žalovaná
v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že je síce pravdou, že bola zamestnankyňou žalobcu a
že mu doručila výpoveď z pracovného pomeru, avšak doručila mu ju o rok skôr, ako to tvrdí žalobca,
teda v mesiaci júl 2016, pričom výpovedná doba začala plynúť rovnako o rok skôr, teda dňa 01.08.2016
a uplynula dňa 31.08.2016. Vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam daného sporu žalovaná v odpore
proti platobnému rozkazu uviedla, že žalobca v žalobe zamlčal, že ho dňa 23.07.2016 riadne a v
dostatočnom časovom predstihu požiadala o poskytnutie dovolenky na obdobie od 04.08.2016 do
12.08.2016, pričom žalobca s navrhnutým rozsahom čerpania jej dovolenky vyjadril súhlas. Vedel aj to,
že počas dovolenky sa bude zdržiavať v zahraničí, konkrétne v Chorvátsku. Táto skutočnosť je napokon
zaznamenaná aj v dovolenkovom lístku, ktorý žalobca sám pripojil k žalobe. Po návrate zo zahraničnej
dovolenky chcela opätovne nastúpiť do práce dňa 12.08.2016 na poobednú zmenu, tak ako to mala so
žalobcom dohodnuté pred nástupom na dovolenku. Tento jej úmysel však zmarilo nečakané ochorenie
(prechladnutie priedušiek a s tým súvisiaca dočasná strata hlasu, v dôsledku ktorého sa stala dočasne
práceneschopnou); o tejto skutočnosti v dostatočnom časovom predstihu, pred začiatkom poobednej
zmeny, žalobcu informovala, a to prostredníctvom SMS správy zaslanej na telefónne číslo XX.XX.XXXX,
W., ktorá je predsedom predstavenstva žalobcu spolu s doplňujúcou informáciou, že lekárske potvrdenie
o dočasnej pracovnej neschopnosti doručí žalobcovi dňa 15.08.2016, čo aj urobila. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti bolo preto pre ňu zarážajúce konanie žalobcu, ktorý jej počas trvania dočasnej
pracovnej neschopnosti zaslal poštou oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru pre
porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala podľa žalobcu dopustiť tým spôsobom, že od 10.08.2016
do 14.08.2016 mala mať vykázané neospravedlnené zameškanie pracovných zmien. Žalovaná v odpore
proti platobnému rozkazu ďalej poukázala na nezrozumiteľnosť žalobného návrhu v časti uplatneného
nároku na úroky z omeškania. Uviedla, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
od 01.10.2017 do zaplatenia, pričom zo žaloby žiadnym spôsobom nevyplýva na základe akého
právneho dôvodu si tento nárok uplatňuje práve od tohto dňa. Zdôraznila, že žalobca neverifikoval žiadnu
naliehavú, či nepredvídanú okolnosť, ktorá by bola relevantným dôvodom na to, aby mohol využiť svoje
zákonné právo odvolať ju zo zahraničnej dovolenky pred dohodnutým dňom skončenia dovolenky, čo
bol deň 12.08.2016. Práve naopak, listinné dôkazy, ktoré tvoria prílohu žalobného návrhu v spojitosti
s ňou predloženými listinnými dôkazmi podporujú jej tvrdenie, že žalobca výslovne písomne súhlasil s
rozsahom čerpania jej dovolenky v termíne od 04.08.2016 do 12.08.2016, ako aj s tým, že po skončení
dovolenky znovu nastúpi do práce dňa 12.08.2016, a to na poobednú zmenu. Pri dojednaní výmery jej
dovolenky (od 04.08.2016 do 12.08.2016) bol žalobca oboznámený s tým, že počas dovolenky sa bude
nachádzať v Chorvátsku, a teda musel počítať s tým, že (prípadné) odvolanie jej osoby z tak vzdialenej
dovolenkovej destinácie bude spojené s problémami rôzneho druhu. V uvedenej súvislosti žalovaná
v odpore proti platobnému rozkazu uviedla, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal,
že by ju zo zahraničnej dovolenky odvolal späť do práce a nariadil jej povinnosť pracovať. Naopak z
listinných dôkazov, ktoré tvoria prílohu žalobného návrhu ako aj z dôkazov, ktoré ona (žalovaná) v konaní
predložila, celkom zreteľne vyplýva, že bez náležitého ospravedlnenia nevymeškala žiadnu pracovnú
zmenu. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení a preto súd prvej inštancie
nemôže vziať jeho tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. V uvedenej súvislosti poukázala žalovaná v
odpore proti platobnému rozkazu na Čl. 2, veta tretia Základných zásad Zákonníka práce, podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.

1.3 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že v elektronickom podaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 11. 02. 2019 žalobca reagoval
na odpor žalovanej proti predmetnému platobnému rozkazu. V uvedenom podaní žalobca súčasne
opravil chybu v písaní, ku ktorej došlo v žalobe pri označení roka, v ktorom podala žalovaná výpoveď

z pracovného pomeru tak, že všade kde je v žalobe uvedený rok 2017, má byť správne uvedený rok
2016. Zároveň žalobca v predmetnom podaní poprel tvrdenia žalovanej o tom, že jej ako zamestnávateľ
schválil čerpanie dovolenky v celkovom počte 10 dní. Uviedol, že ho síce žalovaná požiadala o čerpanie
dovolenky v rozsahu 10 dní, ale on tejto jej žiadosti nevyhovel, pričom žalovaná o tejto skutočnosti mala
vedomosť. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu poukazuje na dobré mravy,
on má za to, že práve žalovaná sa správala spôsobom nielen odporujúcim dobrým mravom, ale tiež
spôsobom porušujúcim príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že medzi ním a žalovanou
nedošlo k situácii, že by ju odvolal alebo mienil odvolať z dovolenky. Tieto tvrdenia žalovanej uvedené
v odpore proti platobnému rozkazu považuje preto za irelevantné. Jednoznačne schválil žalovanej
dovolenku len v rozsahu 5 dní a nie 10 dní ako to tvrdí žalovaná. Bola to práve žalovaná, ktorá túto
skutočnosť odmietla rešpektovať a ignorovala jeho rozhodnutie o určení počtu dní dovolenky a rozsahu
jej čerpania. Svedčí o tom dovolenkový lístok žalovanej. Navyše žalovanú zaradil podľa rozpisu zmien
na výkon práce na pracovnú zmenu dňa 10.08.2016. Žiadnym spôsobom ju neodvolával z dovolenky.
Žalovaná sa dopustila konania, pre ktoré jej bola udelená neospravedlnená absencia v dňoch 10.08.
2016 až 14.08.2016, s výnimkou dňa 12.08.2016, kedy bola podľa potvrdenia lekára v domácej liečbe.
Tiež nie je podľa žalobcu pravdivé tvrdenie žalovanej, že by sa pracovný pomer žalovanej skončil v
rozpore so zákonom, keďže sa tak stalo na základe úkonu žalovanej, ktorá mu v mesiaci júl 2016 doručila
výpoveď z pracovného pomeru. Pracovný pomer žalovanej skončil teda dňa 31.08.2016 na základe
výpovede danej žalovanou, a to uplynutím výpovednej doby. To, že zaslal žalovanej okamžité skončenie
pracovného pomeru je pravda, žalovaná ho však prevzala až dňa 02.09.2016, teda v čase, kedy už
pracovný pomer žalovanej skončil, a to uplynutím výpovednej doby, preto nemohol skončiť na základe
okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. K námietke premlčania vznesenej
žalovanou žalobca vo vyjadrení k odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že ju považuje za vznesenú
neopodstatnene, pretože premlčacia doba je trojročná.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 62 ods. 8, ust. §
111 ods. 1, ust. § 100, ust. § 1 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce, na ust. § 37 ods.
1, ust. § 41, ust. § 100 ods. 1, ust. § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka a
uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žaloba nie je v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej
sumy od 08. 10. 2016 do zaplatenia dôvodná.

1.5 Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že žalovaná bola zamestnankyňou
žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 15.01.2016. Na základe tejto pracovnej zmluvy vznikol
žalovanej u žalobcu pracovný pomer dňa 16.01.2016. Touto pracovnou zmluvou bol založený medzi
stranami sporu pracovnoprávny vzťah, predmetom ktorého bol pracovný pomer žalovanej uzatvorený
na dobu neurčitú, tak ako to vyplýva z čl. II. bod 1 pracovnej zmluvy. Miestom pravidelného výkonu
práce žalovanej bol hotel Golfer*** Kremnica. Obsahom čl. VI. bod 5 pracovnej zmluvy je zmluvné
dojednanie, v zmysle ktorého „v prípade, že zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby
u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom
priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby“. Tieto skutočnosti mal
súd prvej inštancie preukázané pracovnou zmluvou zo dňa 15.01.2016, pričom tieto skutočnosti neboli
medzi stranami sporu sporné. Pracovný pomer žalovanej u zamestnávateľa založený vyššie uvedenou
pracovnou zmluvou zanikol dňa 31.08.2016 na základe výpovede žalovanej zo dňa 01.07.2016.
Žalovaná dala žalobcovi výpoveď podľa § 67 Zákonníka práce, ktorý umožňuje zamestnancovi dať
zamestnávateľovi výpoveď z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. Medzi stranami sporu
nebolo sporné, že výpoveď žalovanej bola žalobcovi ako zamestnávateľovi žalovanej žalovanou riadne
doručená v mesiaci júl 2016 a že výpovedná doba začala žalovanej plynúť odo dňa 01.08.2016 a
uplynula dňa 31.08.2016, kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu a žalovanej. Počas
plynutia výpovednej doby aj zamestnávateľ mienil so žalovanou ukončiť pracovný pomer, a to okamžitým
skončením pracovného pomeru zo dňa 25.08.2016 zo skutkových dôvodov tam popísaných, avšak toto
okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalovanej doručené až dňa 02.09.2016, ktorá skutočnosť
v konaní medzi stranami sporu nebola sporná. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa bolo zamestnankyni doručené až dňa 02.09.2016, na základe tohto okamžitého
skončenia pracovného pomeru nemohlo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru žalovanej u žalobcu,
pretože tento skončil na základe výpovede žalovanej ku dňu 31.08.2016.

1.6 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil
nárok na peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, ktoré podmienky dojednania boli
začlenené do písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 15.01.2016, konkrétne do čl. VI. bod 5 pracovnej
zmluvy. Žalovaná vzniesla námietku premlčania žalobou uplatneného nároku žalobcu na túto peňažnú
náhradu. Tvrdila, že nárok žalobcu je premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mala za to, že žalobca sa domáha priznania náhrady škody za
mesiac august 2016, pričom žaloba bola podaná na súde až dňa 11.09.2018, teda po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby vyplývajúcej z daného zákonného ustanovenia. Zdôraznila, že „žalobca
sa dozvedel o tejto údajnej škode a o tom kto ju údajne spôsobil v mesiaci august 2016, preto je tento
nárok na náhradu škody“ v celom rozsahu premlčaný. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania
žalobou uplatneného nároku, súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania v zmysle
ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka konštatujúc, že nepochybne ide o nárok, ktorý podlieha
premlčaniu. Uviedol, že aplikácia ustanovenia § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka na posúdenie
vznesenej námietky premlčania vyplýva v danom prípade z § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje,
že ak zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku konštatoval, že vzhľadom na charakter nároku uplatneného žalobcom podľa §
62 ods. 8 Zákonníka práce, musí byť tento nárok dojednaný so zamestnancom písomne, v pracovnej
zmluve. Nejde o nárok na náhradu škody voči zamestnancovi, ktorý nárok je osobitne upravený v §
179 a nasl. Zákonníka práce. Súd prvej inštancie mal preto zhodne s právnym názorom žalobcu za
to, že pri peňažnom nároku vyplývajúcom z § 62 ods. 8 Zákonníka práce treba aplikovať, pokiaľ ide
o premlčaniu dobu, všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu upravenú v § 101 Občianskeho zákonníka.
V zmysle tohto zákonného ustanovenia premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz. V súdenej veci vznikol žalobcom uplatnený nárok v súvislosti s porušením
povinnosti zamestnanca (žalovanej) ako povinnosti vyplývajúcej z § 62 ods. 8 Zákonníka práce v
mesiaci august 2016, preto si zamestnávateľ mohol tento nárok uplatniť na súde už dňa 01.09.2016.
Uplatnil si ho žalobou, ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 10.09.2018, teda v 3-ročnej všeobecnej
premlčacej dobe, ktorá by márne uplynula dňa 01.09.2019. Nakoľko žaloba bola podaná žalobcom na
okresnom súde dňa 10.09.2018, nárok žalobcu na peňažnú náhradu uplatnený v zmysle § 62 ods. 8
Zákonníka práce nie je premlčaný, čo znamená, že žalovaná vzniesla námietku premlčania nedôvodne.
V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že
aplikácia ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje subjektívnu dvojročnú
premlčaciu dobu, ktorá sa vzťahuje na nárok na náhradu škody neprichádza v danom prípade do úvahy,
keďže v konaní nejde o nárok na náhradu škody, ale o nárok na peňažnú náhradu v zmysle ust. § 62
ods. 8 Zákonníka práce, preto námietka premlčania uplatneného nároku, vznesená žalovanou nie je
dôvodná.

1.7 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že v konaní bolo dôvodné zaoberať sa tiež s námietkou žalovanej, že dohoda o peňažnej náhrade
obsiahnutá v čl. VI bod 5 pracovnej zmluvy je neplatná pre jej neurčitosť. Konštatoval, že z čl. VI.
bod 5 pracovnej zmluvy vyplýva, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu si dojednali túto peňažnú
náhradu v doslovnom znení ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce takto: „ak zamestnanec nezotrvá
počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu
najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej
doby“. Ustanovenie § 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení od 01.01.2013 umožňuje dohodnúť výšku
peňažnej náhrady aj v sume vyššej ako je priemerný mesačný zárobok zamestnanca, najviac však
v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej
doby. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že ustanovenie § 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 umožňovalo uzatvoriť
zamestnávateľovi so zamestnancom takú dohodu o tomto peňažnom nároku, v zmysle ktorej „ak
zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na
peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca za jeden mesiac“. Zdôraznil,
že pokiaľ zákonodarca použil v ustanovení § 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení účinnom od 01.01.2013
slovné spojenie „najviac v sume“, urobil to preto, že cieľom použitia uvedeného slovného spojenia
je ochrana zamestnanca tým, že je stanovená maximálna prípustná výška peňažnej náhrady, ktorú
môže zamestnávateľ (za podmienky jej dojednania) od zamestnanca žiadať s následkom absolútnej
neplatnosti dohody, v zmysle ktorej by dohodnutá výška náhrady presahovala súčin priemerného
mesačného zárobku zamestnanca a dĺžky výpovednej doby. Z uvedeného zákonného ustanovenia však

podľa okresného súdu nevyplýva, že nie je daná požiadavka na určitosť dojednania výšky tejto peňažnej
náhrady jej jednoznačným určením. Cieľom novej zákonnej úpravy nebolo dať zamestnávateľovi priestor
na to, aby prevzatím citácie zákonného ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce do pracovných zmlúv,
uzatvorených so zamestnancami bol vytvorený priestor na to, aby mohol požadovať peňažnú náhradu
od zamestnanca v akejkoľvek výške, podľa svojej úvahy, neprekročiac maximálnu hranicu určenú týmto
zákonným ustanovením. Preto, ak si v danom prípade žalobca so žalovanou v čl. VI. bod 5 pracovnej
zmluvy nedojednali výšku peňažnej náhrady, resp. spôsob jej určenia určito, ale dojednali si len výšku
peňažnej náhrady, ktorú zamestnávateľ nesmie prekročiť, tak takáto dohoda „postráda“ prvok určitosti a
preto je podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná. Dohodu o peňažnej náhrade, obsiahnutú
v čl. VI. bod 5 pracovnej zmluvy možno podľa okresného súdu oddeliť od ostatného obsahu pracovnej
zmluvy, preto sa dôvod neplatnosti dohody o peňažnej náhrade nevzťahuje na ostatnú časť pracovnej
zmluvy, čo znamená, že pracovná zmluva je v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka neplatná len v časti
dohody o peňažnej náhrade obsiahnutej v čl. VI. bod 5 pracovnej zmluvy. V uvedenej súvislosti okresný
súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že ak chceli zmluvné strany určiť výšku
peňažnej náhrady v maximálnej výške vyplývajúcej z ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, tak mali v takomto
znení dohodu o tomto peňažnom nároku uzatvoriť. Použitím slovného spojenia „najviac v sume“ je však
výška peňažnej náhrady dojednaná neurčitým spôsobom, a keďže takáto dohoda musí byť písomná,
inak je v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce neplatná, nemožno odstraňovať neurčitosť tejto dohody
výkladovým prejavom vôle strán pracovnej zmluvy. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie
k záveru, že na základe neplatnej dohody o peňažnej náhrade, nemožno žalobcovi priznať nárok na
peňažnú náhradu v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce, a preto žalobu o zaplatenie sumy 55,85
Eur s príslušenstvom zamietol.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že
podáva odvolanie voči výroku II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie a to s poukazom na ust. § 365
ods. 1 písm. h) CSP, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd prvej inštancie mu nepriznal peňažnú
náhradu uplatnenú v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce s odôvodnením uvedeným v odseku
52. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. V nadväznosti na uvedené žalobca v odvolaní
uviedol, že s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie sa nestotožňuje. Zdôraznil, že už na
pojednávaní konanom na súde prvej inštancie argumentoval tým, že právna konštrukcia, ku ktorej v
konečnom dôsledku dospel súd prvej inštancie nie je v súlade s účelom zákona a už vôbec nie je v
súlade s cieľom zákonodarcu, ktorý zakotvením právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 62 ods. 8 Zákonníka
práce vyšiel zamestnávateľom v ústrety, nakoľko zamestnávatelia dovtedy nemali žiadnu reálnu obranu
proti tomu, že zamestnanci nerešpektujúc pracovnú zmluvu počas výpovednej doby a jednoducho
odmietli pracovať. Práve z dôvodu zabezpečenia plnenia si pracovných povinností zamestnancami, ktorí
sú vo výpovednej dobe, zakotvil zákonodarca do Zákonníka práce ustanovenie § 62 ods. 8. Právne
posúdenie, o ktoré oprel svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, je podľa žalobcu nesprávne. Záver
súdu prvej inštancie nemožno považovať za výklad zákona, ale za jeho ignorovanie a prekrúcanie jeho
zmyslu. Napriek tomu, že zamestnávateľ sa v pracovnej zmluve so zamestnancom písomne dohodol na
peňažnej náhrade v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce (peňažná náhrada pre prípad nezotrvania
zamestnanca v práci počas plynutia výpovednej doby) a táto dohoda obsahuje presné znenie zákonného
ustanovenia § 62 ods. 8 Zákonníka práce, súd prvej inštancie skonštatoval, že táto dohoda je neplatná
pre jej neurčitosť. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že na pojednávaní konanom na
súde prvej inštancie argumentoval tým, že pri uzatváraní dohody podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce
nie je možné určiť presnú výšku peňažnej náhrady. Nesúhlasí preto s právnym záverom súdu prvej
inštancie, že dohoda obsiahnutá v článku VI. bod 5 pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi ním ako
zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnancom je neplatná. Dohodnuté znenie článku VI. bod 5
pracovnej zmluvy je dostatočne určité a na jeho základe možno určiť výšku peňažnej náhrady. Je len
na rozhodnutí zamestnávateľa, ak si voči zamestnancovi uplatňuje peňažnú náhradu v zmysle ust. §
62 ods. 8 Zákonníka práce, či si ju uplatní v maximálnom rozsahu alebo v nižšej výške, s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti prípadu. Úlohou súdu je iba kontrolovať, či zamestnávateľ nežiada viac, ako
povoľuje zákon práve určením maximálnej hranice. Okrem toho je podľa žalobcu nesporné, že konkrétna
výška peňažnej náhrady nie je nevyhnutnou obsahovou náležitosťou dohody uzatváranej podľa § 62
ods. 8 Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti poukázal žalobca v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/154/2018 z 25. 09. 2018, ktorým najvyšší súd zrušil rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 10CoPr/9/2017. V citovanom rozhodnutí najvyšší súd uviedol,
že „sama skutočnosť, že dohoda žalobkyne a žalovaného o peňažnej náhrade uzavretá v zmysle §

62 ods. 8 Zákonníka práce nestanovila konkrétnu výšku tejto náhrady, nezakladá jej neplatnosť (lebo
dohoda o výške peňažnej náhrady nie je podstatnou náležitosťou uvedenej dohody) a bez ďalšieho
neopodstatňuje záver, že žalobcovi nepatrí žiadna peňažná náhrada“. V nadväznosti na uvedené
žalobca v odvolaní uviedol, že je presvedčený, že je nemysliteľné, aby dohoda o peňažnej náhrade,
obsiahnutá v čl. VI. bod 5 pracovnej zmluvy bola prvoinštančným súdom vyhodnotená ako neplatná len
preto, že obsahuje presné znenie zákonného ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce. Zdôraznil, že keďže súd
prvej inštancie zistil, že žalovaná nezotrvala počas plynutia výpovednej doby v práci, táto podmienka
uplatnenia nároku na peňažnú náhradu v zmysle ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce je splnená. Druhá
podmienka - existencia písomnej dohody o peňažnej náhrade pre prípad nezotrvania žalovanej v práci
počas plynutia výpovednej doby je splnená tiež, nakoľko táto dohoda je obsiahnutá v článku VI. bod
5 pracovnej zmluvy, a teda dohoda o peňažnej náhrade je podľa žalobcu dohodnutá platne. V závere
odvolania žalobca uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom rozsahu podľa ust. § 388 zmenil alebo aby ho podľa ust. § 389 CSP zrušil a v uvedenom
rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s tým ako
v danej veci rozhodol súd prvej inštancie, pretože v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku
jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov pri
rozhodovaní vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, a to aj s poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax. Uviedla, že sa pridržiava svojej argumentácie, ktorú prezentovala na pojednávaní
konanom na Okresnom súde Zvolen dňa 16. 04. 2019. Je toho názoru, že dohoda o peňažnej náhrade
obsiahnutá v čl. VI. bod 5 pracovnej zmluvy, z ktorého žalobca vyvodzuje ním uplatnený nárok, je
absolútne neplatná pre jej neurčitosť, keďže z nej nie je zrejmé na akej výške peňažnej náhrady sa
žalovaná so žalobcom, pre prípad jej nezotrvania v práci počas plynutia výpovednej doby dohodli, a
to vzhľadom k tomu, že si v článku VI. bod 5 pracovnej zmluvy nedojednali konkrétnu výšku peňažnej
náhrady, resp. spôsob jej určenia určitým spôsobom, ale dojednali si len výšku peňažnej náhrady,
ktorú žalobca ako zamestnávateľ nesmie prekročiť. V nadväznosti na uvedené žalovaná vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu uviedla, že ak by odvolací súd napriek uvedeným skutočnostiam mal za to, že dohoda
o peňažnej náhrade je platný právny úkon, tak poukazuje na výkladovú zásadu contra proferentem,
podľa ktorej prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach
vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz použila. V uvedenej súvislosti poukázala žalovaná
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu na to, že tvorcom a predkladateľom textu pracovnej zmluvy, vrátane
článku VI. bod 5, do ktorého bola zakomponovaná dohoda v znení: „v prípade, ak zamestnanec
nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú
náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky
výpovednej doby“ bol žalobca, preto je potrebné, aby aj s ohľadom na ochranu jej osoby ako slabšej
strany v spore (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP) bol tento prejav vôle vykladaný na ťarchu
žalobcu, teda tak, že peňažná náhrada nebola dojednaná platne, resp. že bola dojednaná neplatne.
V uvedenej súvislosti poukázala žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. 06. 2008, podľa ktorého: „Ak sú v zmluve
použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v
neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v
zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti
tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany“. Na základe uvedených skutočností žalovaná
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) rozsudkom sp. zn. 13CoPr/3/2019-207
zo dňa 30. septembra 2020 rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14CPr/7/2018-129 zo dňa 16. apríla
2019 vo výroku, ktorým okresný súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol a v súvisiacom výroku o trovách
konania, potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

5. Po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 13CoPr/3/2019-207 zo dňa 30.
septembra 2020 sa žalobca ústavnou sťažnosťou podanou na Ústavný súd SR domáhal vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
predmetným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoPr/3/2019-207 zo dňa 30.
septembra 2020 a navrhol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušiť a vec vrátiť krajskému
súdu na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III. ÚS 259/2021-55 zo dňa 26. augusta 2021 rozhodol tak, že
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoPr/3/2019-207 z 30. septembra 2020 bolo
porušené základné právo sťažovateľa (žalobcu v tomto konaní) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoPr/3/2019-207 z
30. septembra 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie konštatujúc, že predmetné rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici postavené na závere o neplatnosti dohody obsiahnutej v článku
VI. bod 5 pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 15. 01. 2016 vychádza z
nesprávnej interpretácie (výkladu) ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zrušení rozsudku č. k.
13CoPr/3/2019-207 z 30. septembra 2020 a vrátení veci Ústavným súdom SR na ďalšie konanie
prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol a v súvisiacom
výroku o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a písm. c) CSP zrušil a podľa ust. § 391 ods.
1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Po prejednaní odvolania žalobcu z hľadiska odvolacieho dôvodu uplatneného žalobcom v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorý v odvolaní namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry za nesprávne
právne posúdenie možno považovať subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo
procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady aké vyplývajú zo zisteného skutkového
stavu. Nesprávnym právnym posúdením je tiež omyl súdu pri aplikácii práva, ktorý spočíva v tom,
že súd na zistený skutkový stav neaplikoval správny právny predpis, alebo v tom, že súd síce na
zistený skutkový stav použil (aplikoval) správnu právnu normu, nesprávne ju ale interpretoval (viď napr.
rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009 zo dňa 27. 04. 2010 a sp. zn. 7Cdo/7/2010 zo dňa 27.
07. 2011). V danom prípade súd prvej inštancie, (s ktorého závermi o neplatnosti dohody obsiahnutej
v článku VI. bod 5 pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 15. 01. 2016
sa odvolací súd v rozsudku zrušenom ústavným súdom stotožnil), na zistený skutkový stav aplikoval
správny právnu normu - ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení účinnom od 01. 01. 2013, avšak
tak ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 259/2021-55 zo dňa 26. augusta 2021
nesprávne ju interpretoval.

9. Podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej pracovnej
zmluvy, t. j. v zmení od. 01. 01. 2013, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby
u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom
priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby, ak sa na tejto peňažnej
náhrade dohodli v pracovnej zmluve; dohoda o peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná.

10. V nadväznosti na citované ustanovenie § 62 ods. 8 Zákonníka práce poukazuje odvolací súd na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 154/2018 zo dňa 25. septembra 2018, kde NS SR uvádza: „Ak sa
zamestnanec, ktorý so zamestnávateľom uzavrel dohodu podľa § 62 ods. 8 Zákonníka práce, počas
plynutia výpovednej doby rozhodne, že nezotrvá v plnení pracovných povinností u zamestnávateľa a
nezaplatí mu peňažnú náhradu v zmysle tohto ustanovenia, je zamestnávateľ oprávnený uplatniť svoj
nárok na peňažnú náhradu na súde, ktorý pri určovaní výšky tejto náhrady zohľadní tiež individuálne
okolnosti sporu, najmä dôvod výpovede, ako aj dôvod a dĺžku doby nezotrvania zamestnanca u
zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby“.

11. Z obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej
inštancie z hľadiska uvedeného žalobou uplatnený nárok žalobcu, ktorý zostal predmetom sporu po
jeho čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 55,85 € s prísl. neposudzoval, keďže dospel k záveru o
neplatnosti dohody obsiahnutej v článku VI. bod 5 pracovnej zmluvy, ktorú uzavreli žalobca a žalovaná
dňa 15. 01. 2016 a žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia z uvedeného dôvodu zamietol, preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie sumy 55,85 € s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 55,85 € od 08. 10. 2016 do zaplatenia zamietol a v
súvisiacom výroku o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP rozsudok okresného
súdu zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil v uvedenom rozsahu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie bude s prihliadnutím na
vyššie citovanú právnu vetu rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 154/2018 zo dňa 25. septembra 2018
na základe zisteného skutkového stavu posúdiť, či nárok žalobcu uplatnený v sume 55, 85 € s prísl. je
uplatnený žalobcom dôvodne; v novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle
ust. § 396 ods. 3 CSP aj o trovách tohto odvolacieho konania.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 4. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.