Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2020

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 32C/28/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118215276
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Dolníková Žabková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2020:5118215276.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Marcelou Dolníkovou Žabkovou, LL.M. v právnej

veci žalobcu: D.. H.. H. Ď., H.., nar.06.12.1967, trvale bytom Predmestská 1707/62, 010 01 Žilina, proti
žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou vo veci nároku na náhradu škody vo výške 300.000,- Eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení) spôsobenej Okresnou

prokuratúrou v Žiline 1 Pn 1334/17/5511-16, doručenou súdu dňa 09.11.2018, sa žalobca domáhal, aby
súd rozhodol, že zo strany Okresnej prokuratúry v Žiline došlo k nesprávnemu úradnému postupu, na
základe čoho žiadal, aby mu súd priznal primerané finančné zadosťučinenie nemajetkovej morálnej a
psychickej ujmy na ťarchu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo výške 300.000,- Eur.
2. Na pojednávaní na výzvu súdu uviedol, že žiada, aby súd rozhodol, že trestné podanie voči
vyšetrovateľovi D.. H. E.kému viedol nezákonný orgán a síce Inšpekcia Ministerstva vnútra, ktorej
nezákonnosť definoval v dvoch súdnych rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe

čoho žiada o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,- Eur.

3. Na odôvodnenie svojho nároku žalobca uviedol nasledovné skutočnosti: Dňa 04.12.2017 podal
na Okresnej prokuratúre v Žiline (ďalej len „OP ZA“) trestné oznámenie na vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru SR v Žiline (ďalej len „OR PZ ZA“) D.. H. E. z dôvodu, že mal a má
dôvodné podozrenie, že sa tento vyšetrovateľ dopustil trestných činov zneužívania právomoci verejného
činiteľa, marenia spravodlivosti, nadržovania, marenia úlohy verejným činiteľom, ohovárania a ďalších

trestnýchčinov,čovpredmetnomtrestnomoznámenípodrobnedokazoval.Žalobcaďalejuviedol,žedňa
01.02.2018 prevzal nezákonné a teda absolútne neplatné uznesenie nezákonnej Inšpekcie Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Inšpekcia“) odbor inšpekčnej služby Stred Banská Bystrica pod
značkou ČVS: SKIS-435/OISS-V-2017. Inšpekcia nie je organizačne zaradená v štruktúrach policajného
zboru, ako podľa žalobcu mylne uvádza prokurátor OP ZA v upovedomení 1 Pn 1334/17/5511-4 zo
dňa 19.12.2017 s dátumom 14.12.2017, ale je pod Ministerstvom vnútra SR, ktoré je výkonnou mocou.
Trestné stíhanie však môžu viesť len policajti - teda príslušníci Policajného zboru, ale nie vyňatí z

Policajného zboru a podriadení ministrovi. Policajti fungujúci mimo Policajného zboru je úkaz zákonom
nepredpokladaný. Ide len o ministerského úradníka, ale nie o orgán činný v trestnom konaní podľa
trestného poriadku (§ 10 ods. 2 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“) v odvolacom konaní v konkrétnom prípade rozhodnutím 1To/1/2015 zo dňa 29.05.2015 na základe§ 322 ods. 3 Trestného poriadku a § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil policajta spod obžaloby
pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona práve pre nezákonnosť Inšpekcie.
Podľa § 10 ods. 1 Trestného poriadku v platnom znení „Orgány činné v trestnom Dňa 15.01.2018 senát

NS SR v súvislosti s inou vecou (expolicajt Š.) znovu rozhodol, že Inšpekcia je nezákonná. konaní
sú prokurátor a policajt“. Úradník Ministerstva vnútra sa za policajta nepovažuje, čo samotné aj bez
vyššie uvedených rozhodnutí NS SR robí Inšpekciu, jej konania a rozhodnutia nezákonnými. Žalobca
v zákonnej lehote, hoci uznesenie nezákonnej Inšpekcie nemohol považovať za zákonné, podal dňa
05.02.2018 na OP ZA do rúk prokurátora sťažnosť na nezákonné konanie nezákonnej inšpekcie MV SR

nezákonným uznesením. A keďže trestné oznámenie z 04.12.2017 neriešil zákonný orgán, v podstate
ho neriešil nikto. Preto žalobca na jednej listine s označenou sťažnosťou podal aj sťažnosť na prieťahy.
V ten istý deň (05.12.2018) podal rovnakú sťažnosť na adresu nezákonnej Inšpekcie, aby ju postúpila
zákonnému kompetentnému orgánu. Dňa 08.03.2018 v riadnej lehote prevzal zamietavé uznesenie
OP ZA s dátumom 02.03.2018, odoslané 05.03.2018. Prokurátor OP ZA Mgr. Marián Ukrop v rozpore
s platným právom (s trestným poriadkom a s dvoma označenými rozhodnutiami NS SR) konal, ako

keby predmetná Inšpekcia zákonným orgánom bola. Podľa žalobcu prokurátor nekonal podľa § 10 ods.
2 Trestného poriadku, nezisťoval a ani nezistil skutkový stav, výstupom jeho konania sú aj dôvodné
pochybnosti o tomto skutkovom stave. Prokurátor OP ZA za základ označeného uznesenia OP ZA
pod značkou 1 Pn 1334/5511-16 (str. 2 ods. 5 uznesenia) zobral nezákonné uznesenie nezákonnej
Inšpekcie zo dňa 2018, s ktorým sa paušalizovane stotožnil. Protiprávne (strana 2 posledný odsek

uznesenia) poukázal na zjednocujúce Stanovisko NS SR (zbierka stanovísk NS a súdov č. 9/2015),
podľa ktorého je Inšpekcia zákonným subjektom. Zjednocujúce stanovisko súdu však podľa žalobcu
nie je prameňom práva. Arogantne ako orgán ochrany práva tvrdí o argumentoch žalobcu, že zákon
nepredpokladá ako OČTK úradníka MV SR, čiže Inšpekciu, a že dve rozhodnutia NS SR Inšpekciu
tiež prehlasujú za nezákonný orgán, že sú irelevantné (strana 2 posledný odsek) teda, zjednocujúce

stanovisko NS SR, ktoré nie je prameňom práva, má pred prameňom práva prednosť. Podľa žalobcu je
úplne nepodstatné, či zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR je výsledkom politickej
činnosti, no podstatným je, že prameňom práva v SR zjednocujúce stanovisko akéhokoľvek kolégia NS
SR nikdy nebolo a nie je. Naopak, prameňom práva je zákon, a aj rozhodnutia NS SR, ktoré prokurátor
OP ZA ignoroval, a ktoré mal ale brať tiež za základ rozhodnutia. Pokiaľ prokurátor OP ZA berie za

základ rozhodnutia zjednocujúce stanovisko kolégia NS SR, ktoré prameňom práva nie je, a pokiaľ
zároveň platné zákony a právoplatné rozhodnutia NS SR označuje za irelevantné, zakladá plnú právnu
zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup, ktorého výsledkom je nezákonné rozhodnutie, a takto
zakladá plnú právnu zodpovednosť štátu aj za celý nesprávny úradný postup. Podľa žalobcu je dôležité,
že nesprávnym úradným postupom základom pre rozhodnutie bolo konanie a rozhodnutie nezákonnej

Inšpekcie, že prokurátor sa s konaním a rozhodnutím nezákonnej Inšpekcie stotožnil namiesto toho,
aby trestné oznámenie z 04.12.2017 postúpil kompetentnému zákonnému orgánu na nové vybavenie
a odstránil takto prieťahy v konaní, a že prokurátor OP ZA za základ obhajoby nezákonnej existencie,
nezákonného konania a rozhodovania nezákonnej Inšpekcie zobral zjednocujúce stanovisko kolégia NS
SR, ktoré prameňom práva nie je a zákon a rozhodnutia NS SR označil za irelevantné. Keby v prípade

Inšpekcie išlo o uznesenie zákonného orgánu, trpelo by viacerými pochybeniami v úradnom postupe, no
v tomto prípade nebolo potrebné žiadať Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“)
v žiadosti podľa zák. č. 514/2003 Z.z., aby predbežne prerokovala žiadosť o náhradu škody aj v tejto
časti, keďže riešenie trestného oznámenia zo dňa 04.10.2017 nezákonným orgánom a nezákonným
úradníkomakonesprávnyúradnýpostupsubsumujeostatnépochybenia.Dňa11.07.2018podalžalobca

žiadosť vo veci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na GP SR. Dňa 17.10.2018 prevzal prípis GP SR pod sp. zn. VI/4 Gc 116/18/1000-23 s
dátumom 03.10.2018 (poštová pečiatka je nečitateľná). Označeným prípisom VI/4 Gc 116/18/1000-23
GP SR odmietla jeho žiadosť v plnom rozsahu a za dôvod tohto odmietnutia GP SR zobrala stanovisko
trestnoprávneho kolégia NS SR z 29.09.2015 sp. zn. Tpj. 62/2015, zverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky č. 9/2015. Podľa žalobcu však takéto stanovisko nie
je prameňom práva v Slovenskej republike. Nejde ani o medzinárodnú zmluvu s priamou účinnosťou
v SR, ani o zákon, ani o rozhodnutie súdu a ani podzákonné právne akty na základe zákona, ktoré by
zo zákona vychádzali, a ktoré sa ako jediné za prameň práva môžu považovať. Prokurátor GP SR ako
zástupca Slovenskej republiky v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a s platným právom Slovenskej

republikypoukazovaniežalobcunariadnerozhodnutiaNSSR,ktoréjednoznačneInšpekciuMinisterstva
vnútra Slovenskej republiky vyhlasujú za nezákonný orgán kreovaný nezákonným spôsobom, ktorého
úlohu zákon (Trestný poriadok) ako orgánu činného v trestnom konaní nepozná, a preto jeho konanie
v akejkoľvek trestnej veci je en bloc nezákonné a výsledky tohto nezákonného konania sú automatickyabsolútne neplatnými právnymi aktmi. Na základe uvedeného žiadal žalobca žalobu zamietnuť. Prvý
nesprávny úradný postup OP ZA spočíva podľa žalobcu v tom, že trestné oznámenie žalobcu zo dňa
04.12.2017 na vyšetrovateľa OR PZ ZA D.. H. E. OP ZA postúpila na vybavenie nezákonnej inšpekcii.

Prvým nezákonným rozhodnutím ako výsledku nesprávneho úradného postupu OP ZA je uznesenie
nezákonnej Inšpekcie pod značkou ČVS.SKIS-435/OISS-V-2017 (s dátumom 22.01.2018) z dôvodu
nezákonnosti tejto Inšpekcie. Druhý nesprávny úradný postup OP ZA spočíva podľa žalobcu v tom, že
hocižalobcavsťažnostizodňa05.08.2018vočinezákonnémuuzneseniunezákonnejInšpekciepodával
sťažnosti na prieťahy v konaní, čo znamenalo a znamená, že do dňa podania žaloby nebolo jeho trestné

oznámenie zo 04.12.2017 dané na vybavenie zákonnému kompetentnému orgánu, OP ZA toto trestné
oznámenie v reakcii na sťažnosť zo 05.02.2018 zákonnému orgánu nepostúpila, ani ho celé nevybavila
ona (bez odkazov na nezákonné uznesenie nezákonnej Inšpekcie). Druhým nezákonným rozhodnutím
na základe nesprávneho úradného postupu OP ZA je uznesenie OP ZA pod značkou 1 Pn 1334/5511-16
(s dátumom 02.03.2018) z dôvodu, že jednak schvaľuje nezákonné uznesenie nezákonnej Inšpekcie,
jednak sa s týmto uznesením plne stotožňuje. Označenými zlými úradnými postupmi a nezákonnými

rozhodnutiami došlo podľa žalobcu k porušeniu jeho práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy SR a práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Zároveň sa žalobca cíti byť uvedenými úradnými postupmi a nezákonnými
rozhodnutiami dôvodne diskriminovaný, čiže bol porušený aj zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru.
Zlým úradným postupom, keď OP ZA ako reakciu na sťažnosť žalobcu nepostúpila trestné oznámenie

z 04.12.2017 na nové vybavenie zákonnému orgánu, a nezákonným rozhodnutím OP ZA, došlo aj
k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok, garantované podľa čl. 13 Dohovoru. Žalobca
ďalej poukázal na to, že podľa jeho názoru jeho poškodenie nezákonným konaním GP SR nie je o nič
menšie ako poškodenie JUDr. Štefana Harabína tiež nezákonným konaním GP SR. Zároveň poukázal
na 13.04.2018, kedy médiá priniesli informáciu, že sudca NS SR JUDr. Štefan Harabín vysúdil od GP SR

odškodné.Žalobcasisvojumorálnuacitovúujmunezákonnýmiuzneseniamiakovýsledkunesprávneho
úradného postupu OP ZA a nezákonného uznesenia pokusom o legalizáciu nezákonného uznesenia
nezákonnej Inšpekcie cení sumou 300.000,- Eur.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 29.01.2019, uviedol, že

nárok žalobcu, uplatnený žalobcom žalobou zo dňa 06.11.2018, v celom rozsahu neuznáva a žalobu
žiada zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu zo strany žalovaného. Ďalej uviedol, že vyšetrovateľ MV SR,
Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úrady inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Stred, Banská
Bystrica, uznesením sp. zn. ČVS:SKIS-435/OISS-V-2017 zo dňa 22.01.2018 odmietol vec oznámenia

žalobcu, podaného na OP ZA dňa 04.12.2017. Prokurátor OP ZA uznesením sp. zn. 1PN 1334/17/5511
zo dňa 02.03.2018 ako nedôvodnú zamietol sťažnosť žalobcu, podanú proti uzneseniu o odmietnutí
veci. Predpokladom práva na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je vo všeobecnosti
existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone
verejnejmoci.Takétonezákonnérozhodnutie,resp.nesprávnyúradnýpostup,odktoréhobyodvodzoval

žalobca svoj nárok, žalobca v návrhu vôbec nešpecifikoval. Tvrdenia žalobcu o existencii nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu sú podľa žalovaného len tvrdeniami žalobcu bez
toho, aby ich existencia bola preukázaná tak, ako to predpokladá ust. § 5, § 6 a § 9 zák. č. 514/2003
Z.z.. Nie sú preto splnené základné hmotnoprávne podmienky pre konanie podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Žalovaný zároveň namietol dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody z titulu nemajetkovej

ujmy. Žalobca nárok na náhradu škody vo výške 300.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy nijako
nepreukázal a neuviedol v tomto smere žiadne dôkazy.

5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, doručenom súdu dňa 28.02.2019,
poukázal na skutočnosti uvedené v žalobe a dodal, že Inšpekcia predstavuje samostatnú organizačnú

zložku výlučne podriadenú ministrovi vnútra SR a existuje mimo štruktúr PZ SR. Keďže zákon -
trestný poriadok - ju ako orgán činný v trestnom konaní nepredpokladá, nemá zákonnú kompetenciu
na základe trestného oznámenia vyšetrovať, začať trestné stíhanie, podávať obžalobu a nemá
ani ďalšie kompetencie výlučne zverené orgánu činnému v trestnom konaní. Okrem toho, že
inšpekciu nepredpokladá zákon, dve rozhodnutia NS SR na dobu od podania trestného oznámenia z

04.12.2017 do vydania predmetného uznesenia OP ZA 1 Pn 1334/5511-16 z 03.03.2018 nepochybne
nezákonnosť Inšpekcie vyslovujú. Okrem rozhodnutia „1To/1/2015“ z 29.05.2015 ide o rozhodnutie
sp. zn. 2TdoV/12/2017 z 15.01.2018 (kauza „ex-policajt Šári“). Žalobca ďalej uviedol, že GP SR mu
svojím konaním spôsobila a naďalej spôsobuje vysokú morálnu a psychickú/citovú ujmu, keďže hozbavuje právnej istoty a istoty v právny štát. Celkovo morálnu a psychickú ujmu zo strany GP SR
žalobca cíti ako ťažko vyčísliteľnú morálnu a psychickú škodu, ktorej hranica konverguje k nekonečnu,
keďže jej nezákonné rozhodnutie - uznesenie, ktoré schválilo absolútne neplatné/nezákonné uznesenie

nezákonnéhoorgánuvtrestnomkonaní-Inšpekcieanesprávnyúradnýpostup,ktorýmktomutodošlo,je
jednoznačne šikanovaním ako spoločenským násilím, voči ktorému v súčasnosti neexistuje mimosúdna
účinná obrana.

6. Predmetom tohto konania bolo posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na náhradu škody,

uplatneného v tomto konaní. Súd na základe skutočností, uvedených žalobcom konštatuje, že žalobca
sa domáha nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným
rozhodnutím. Tento svoj nárok na náhradu škody vo výške 300.000,- Eur žalobca zdôvodnil tým, že
v jeho prípade OP ZA dvakrát postupovala v rozpore so zákonom, na základe čoho boli vydané dve
nezákonné rozhodnutia v jeho neprospech, čím došlo k porušeniu jeho práv podľa Článku 46 Ústavy
SR, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako prvý prípad

žalobca uvádza, že OP ZA konala nesprávnym úradným postupom, keď jeho trestné oznámenie zo dňa
04.12.2017 na vyšetrovateľa D.. H. E. postúpila na vybavenie podľa jeho názoru nezákonnej Inšpekcii.
Zároveň, v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu bolo prijaté nezákonné rozhodnutie, ktorým
je uznesenie nezákonnej Inšpekcie sp. zn. ČVS:SKIS-435/OISS-V-2017 zo dňa 22.01.2018. Druhý
nesprávnyúradnýpostupPOZApodľažalobcuspočívavtom,žehocivsťažnostizodňa05.02.2018voči

nezákonnému uzneseniu nezákonnej Inšpekcie podával sťažnosti na prieťahy v konaní, do dňa podania
žalobynebolojehotrestnéoznámeniez04.12.2017riadnevybavené.Druhýmnezákonnýmrozhodnutím
na základe nesprávneho úradného postupu OP ZA je uznesenie OP ZA sp. zn. 1 Pn 1334/17/551-16
zo dňa 02.03.2018.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a povereného zástupcu žalovaného, oboznámením
listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a dospel k záveru, že nárok žalobcu,
uplatnený žalobou v tomto konaní, nie je dôvodný, a preto žalobu v plnom rozsahu zamietol.

8. Súd na daný prípad aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a to najmä § 1, § 3, §4, § 5 a § 9 tohto zákona.

9. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že mal byť porušený úradný postup pri vybavovaní
trestného oznámenia, ktoré žalobca podal dňa 04.12.2017 na OP ZA a na základe toho malo byť vydané
nezákonné rozhodnutie.

10. Žalobca v rámci odôvodnenia svojho nároku uviedol, že GP SR prípisom VI/4 Gc 116/18/1000-23
odmietla jeho žiadosť v plnom rozsahu a za dôvod odmietnutia GP SR zobrala závery prezentované v
stanovisku trestnoprávneho kolégia NS SR z 29. septembra 2015 sp. zn. Tpj 62/2015, zverejnenom v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky č. 9/2015. Takéto stanovisko však

podľa žalobcu nie je prameňom práva v Slovenskej republike.

11. Súd je toho názoru, že Inšpekcia Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby úradu
inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby, je zákonným subjektom vo vyšetrovaní podľa zákona č.
301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok). Tento záver je vyjadrený aj v stanovisku

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z.septembra 2015, sp. zn. Tpj 62/2015,
ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/2015.

12. K argumentácii žalobcu, uvedenej v bode 10. tohto odôvodnenia, že takéto stanovisko nie je
prameňom práva v Slovenskej republika, súd uvádza, že stanovisko trestnoprávneho kolégia síce nie

je záväzným prameňom práva, avšak vzhľadom na inštitúciu, ktorá takéto stanovisko vydala, je možné,
a aj žiadúce, aby súd na takéto stanoviská prihliadal.

13. Predmetné stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
Tpj 62/2015, bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky - v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom, pod č.
9/2015. Uvedeným postupom plnil Najvyšší súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad
a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č.
335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch). Tátopovinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.
O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010 ). Osobitný
proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie stanoviska trestnoprávneho kolégia v zbierke sp. zn. Tpj
62/2015 priznáva tomuto stanovisku osobitný význam. Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal,
nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra
Najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči

súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho
súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke
(ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej
procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v zbierke
(ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje
názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej

veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej
väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v
nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k
záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v
publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom

spočíva publikované rozhodnutie.

14. Súd v posudzovanom prípade v plnom rozsahu poukazuje na argumentáciu Stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp. zn. Tpj
62/2015, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku

vo vzťahu k otázke, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je zákonným subjektom vo vyšetrovaní alebo skrátenom
vyšetrovaní podľa Trestného poriadku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

15. V predmetnom Stanovisku je uvedené, že NS SR zotrval na nasledovnom právnom názore:
„Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru pôsobí v administratívnej forme úradu inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v rámci sekcie kontroly a
inšpekčnej služby ministerstva vnútra (rovnako je útvarom ministerstva vnútra aj prezídium Policajného
zboru, vrátane prezidiálnych policajných útvarov) je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi

vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore - ďalej len „zákon
o Policajnom zbore“) v znení neskorších predpisov, možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo
útvar policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ [§ 6 ods. 2
naposledy označeného zákona o pôsobnosti ministerstva vnútra ako ústredného orgánu štátnej správy
pre Policajný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov)]. Táto okolnosť nič nemení na tom, že inšpekčná
služba je súčasťou Policajného zboru (§ 4 ods. 1 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej
služby stále ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní Stanoviská a
rozhodnutia vo veciach trestných Zbierka stanovísk NS a súdov SR 9/2015.
Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10

ods. 8 písm. a/, c/ Trestného poriadku.“

16. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd konštatuje, že nezistil nesprávny úradný postup
žalovaného, čo znamená, že nie je splnená prvá a základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu
škody v uplatnenej výške. Keďže súd nezistil nesprávny úradný postup, nemohlo byť na tomto základe

ani vydané nezákonné rozhodnutie.

17. Nad rámec uvedeného, keďže podľa názoru súdu nebola splnená prvá a základná podmienka,
aby súd mohol vôbec uvažovať o priznaní nároku, sa súd v rámci vyhodnotenia veci zaoberal aj
oprávnenosťou výšky uplatneného nároku na náhradu škody. Súd konštatuje, že žalobou uplatnenú

výšku na náhradu škody považuje za nepreukázanú, t.z., že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné
bremeno. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal to, v čom má spočívať jeho ujma, aký bol rozsah
zásahu do jeho práv a oprávnených záujmov, atď.. Je potrebné uviesť, že nie každý nesprávny úradný
postup alebo nezákonné rozhodnutie zasiahne do práv a oprávnených záujmov dotknutej osoby v takejmiere, aby vznikol nárok na náhradu škody. Je preto potrebné riadne uplatňovaný nárok preukázať. Nie
je možné len z nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia bez ďalšieho vyvodiť
existenciu škody.

18. Vo vzťahu k uplatnenej výške nároku na náhradu škody, avšak za súčasného konštatovania, že
nebola splnená podmienka prvá a základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody, súd
ďalej konštatuje, že žalobca nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom,
a to napriek tomu, že príčinná súvislosť je skutkovou a nie právnou, skutočnosťou, tzn. je práve na

žalobcovi, aby existenciu príčinnej súvislosti preukázal. To znamená, že v tomto smere je dôkazné
bremeno tiež na žalobcovi.

19. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu zamietol.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a to podľa pomeru úspechu

strán sporu v konaní. Žalobca bol v konaní v plnom rozsahu neúspešný. Keďže žalovaný bol v konaní v
plnom rozsahu úspešný, súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez

autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom

počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu

je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.