Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. január 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/122/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119223526
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:6119223526.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: K.. M. Z., nar. XX. XX.
XXXX, bytom G. J., Z. X, proti žalovaným: 1/ T.. Y. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. J., Ľ. Z. X, 2/ V.
O., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. J., Ľ. Z. X, obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav
Magyerka, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, o zaplatenie 803 eur s

príslušenstvomaovzájomnejžalobe,oodvolaniachžalobkyneažalovanýchv1.a2.radeprotirozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. júna 2020, č. k. 15C/23/2019-430, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovaným

v 1. a 2. rade (ďalej spolu v texte len „žalovaní“) nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu
100 %. III. výrokom uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne
740,25 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 131,55 eura od 15. 01. 2018 do zaplatenia, zo
sumy 135 eur od 15. 02. 2018 do zaplatenia, zo sumy 135 eur od 15. 03. 2018 do zaplatenia, zo sumy
300 eur od 15. 04. 2018 do zaplatenia a zo sumy 38,70 eura od 05. 05. 2018 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. IV. výrokom v zostávajúcej časti vzájomnú žalobu žalovaných zamietol.

V. výrokom, v súvislosti so vzájomnou žalobou, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 36 %.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovaným zaplatenia sumy
803 eur s 5 % ročnými úrokmi z omeškania od 15. 12. 2017 do zaplatenia z dôvodu, že dňa 15. 04. 2017
uzavrela so žalovanými nájomnú zmluvu, na základe ktorej sa stala nájomníčkou bytu č. X, vo vchode

X., na prízemí, v dome so súpisným číslom XXXX, stojacom na pozemkoch parc. R. č. XXXX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. CKN č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2, parc. CKN č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, v katastrálnom území G. J.,
obec G. J., okres G. J., zapísané na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom G. J. (ďalej v texte len
„byt“). K nájomnej zmluve uzatvorili zmluvné strany v dňoch 12. 09. 2017 a 13. 11. 2017 dodatky. Na
základe uvedenej zmluvy poskytli žalovaní žalobkyni do nájmu byt, za ktorý platila dohodnuté nájomné.

Uviedla, že dňa 12. 12. 2017 odpojil dodávateľ vody byt od dodávky pitnej vody z dôvodu nedoplatku
žalovaných, preto uhradila dlžný nedoplatok za žalovaných dňa 12. 12. 2017 vo výške 773 eur a tiež
uhradila poplatok za znovu pripojenie vo výške 30 eur. Týmto sa žalovaní bezdôvodne obohatili, a preto
žiadala, aby im súd uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Vzájomnou žalobou sa žalovaní domáhali voči žalobkyne zaplatenia sumy 1 299,50 eura (titulom
zmeškaného nájomného za obdobie od apríla 2017 do januára 2018 vo výške 764,50 eura a 855 eur

titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu bez právneho dôvodu v období od februára do mája
2018).Ďalejžiadaliuložiťjejpovinnosťzaplatiťimnáhraduškodyzamontážademontážparkietvovýške765 eur, nákladov na výmenu kuchynskej linky vrátane kuchynskej dosky vo výške 239 eur. Uviedli, že
od súčtu týchto súm odpočítali zloženú kauciu vo výške 350 eur.

3. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 451 ods. 1, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2, § 580, § 663, § 671 ods. 1, §
853 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 147 ods. 1 - 3 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z. účinného od 01. 01. 2015. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 15. 04. 2017
uzavreli strany sporu nájomnú zmluvu, v ktorej žalobkyňa vystupovala na strane nájomcu a žalovaní

na strane prenajímateľov. Predmetom zmluvy bol záväzok prenajímateľov prenechať nájomníčke časť
bytu, ktorý pozostával z dvoch izieb, WC + kúpeľňa, predsiene, kuchyne a špajze. Do nájmu nebola
daná jedna izba a komora pri vchode, ktorú podľa zmluvy aj naďalej využívali prenajímatelia bytu ako
sklad. Tieto miestnosti mali byť riadne uzamknuté a za neporušenosť izieb ručila aj nájomníčka. Zmluva
bola uzavretá na dobu určitú do 30. 09. 2017. K zániku nájmu bytu mohlo dôjsť aj v prípade, ak nájomca
riadne a včas nezaplatil úhrady nájomného za byt, alebo byt užíval v rozpore s dohodnutým účelom,

alebo ak by porušil niektorú časť zmluvy. Žalobkyňa mala platiť nájomné v hotovosti, mesačne vopred
najneskôr od 1. do 6. dňa príslušného mesiaca. Nájomné za prvý mesiac nájmu bolo, podľa zmluvy,
uhradené v hotovosti do rúk prenajímateľov, pri podpise zmluvy. Presný rozpis nájomného mal tvoriť
prílohu zmluvy. Pri podpise zmluvy žalobkyňa zaplatila aj kauciu 350 eur. Výška nájomného v nájomnej
zmluvy uvedená nebola a nebol v nej uvedený ani účet, na ktorý by žalobkyňa mala platiť nájomné. Dňa

12. 09. 2017 uzavreli zmluvné strany Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve, ktorým bol zmenený článok V.
nájomnej zmluvy tak, že: „Zmluva sa uzatvárala na dobu určitú, s účinnosťou od 30. 09. 2017 do 30.
06. 2018/do 10 hod. Túto zmluvu bolo možné vypovedať ktoroukoľvek zmluvnou stranou bez udania
dôvodu s výpovednou lehotou 1 mesiac, ktorá začínala plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho
po doručení výpovede“. Ostatné ustanovenia nájomnej zmluvy zostali v pôvodnom znení. Dňa 13. 11.

2017 uzavreli zmluvné strany Dodatok č. 2 k nájomnej zmluve, ktorým upravili dohodnuté nájomné
na sumu 300 eur mesačne, počnúc dňom 01. 11. 2017. Zmluvné strany sa dohodli, že nájomné bude
žalobkyňa uhrádzať na účet prenajímateľov uvedený v dodatku. Strany sporu uzavreli nájomnú zmluvu
dňa 15. 04. 2017 podľa § 663 a nasl. OZ a v súlade s týmto ustanovením bola žalobkyňa povinná
platiť prenajímateľom nájomné. Z predloženej nájomnej zmluvy zistil, že v nej nebola uvedená konkrétna

výška nájomného, ani spôsob úhrady nájomného, nemal preukázané, že by existoval k nájomnej zmluve
presný rozpis nájomného, ktorý mal tvoriť prílohu nájomnej zmluvy (čl. VII. bod 1). Zastal názor, že
príloha k nájomnej zmluve mala mať, v súlade s čl. IX. ods. 1 nájomnej zmluvy, písomnú formu.
Tvrdenie žalovaných, že prílohou nájomnej zmluvy bola listina zo dňa 14. 04. 2017 neakceptoval,
pretože žalovanými označovaná „Príloha nájomnej zmluvy“ bola vyhotovená, resp. datovaná skôr ako

samotná nájomná zmluva. Navyše, z obsahu údajnej prílohy k nájomnej zmluve nezistil, kto mal podľa
nej postupovať a ani koho a ani čoho sa týkala. Z obsahu označenej listiny rovnako nemal preukázané,
že by mala tvoriť prílohu nájomnej zmluvy, pretože nájomná zmluva sa v listine nespomínala a ani na ňu
listina neodkazovala. Mal za nesporné, že žalobkyňa užívala byt žalovaných ako nájomníčka, a preto jej
vznikla povinnosť platiť nájomné voči prenajímateľom, teda žalovaným, pričom nezistil, že by žalobkyňa

mala povinnosť uhrádzať nájomné iným osobám ako prenajímateľom. Pokiaľ išlo o výšku nájomného
dôvodil, že konkrétna suma v nájomnej zmluve uvedená nebola. Žalobkyňa tvrdila, že boli dohodnutí
na nájomnom vo výške 350 eur mesačne, ktorá skutočnosť vyplývala aj z vyjadrení žalovaných. Takejto
dohode nasvedčovala aj výška kaucie uvedená v nájomnej zmluve v sume 350 eur, ktorú uhrádzala
žalobkyňa a dodal, že v praxi sa bežne kaucia určuje v obdobných prípadoch vo výške nájomného,

prípadne vo výške jeho násobku. Nájomný vzťah bol upravovaný dvoma dodatkami k nájomnej zmluve,
pričom od 01. 11. 2017 bola výška mesačného nájomného 300 eur a žalobkyňa mala povinnosť uhrádzať
nájomné na účet žalovaných uvedený v Dodatku č. 2, vždy do 14.-teho dňa v mesiaci. V konaní ďalej
zistil, že nájomný vzťah trval medzi stranami sporu do 31. 01. 2018 (z dôvodu okamžitého odstúpenia
prenajímateľmi od nájomnej zmluvy) a v ďalšom období, minimálne do 04. 05. 2018, žalobkyňa v byte

bývala napriek tomu, že od 06. 04. 2018 nebola v byte elektrina. Z vyššie uvedeného konštatoval, že za
obdobie od 15. 04. 2017 do 31. 01. 2018 bola žalobkyňa povinná zaplatiť žalovaným kauciu vo výške
350 eur a nájomné vo výške 3 100 eur (apríl 2017 - 100 eur - nebolo sporné, máj - október 2017 po
350 eur, november 2017 - január 2018 po 300 eur). Žalobkyňa tak bola povinná v uvedenom období
plniť žalovaným v celkovej výške 3 450 eur. V konaní zistil, že žalobkyňa zaplatila žalovaným kauciu

vo výške 350 eur, nájomné za apríl 2017 vo výške 100 eur. V mesiacoch máj, jún, júl a august 2017
zaplatila nájomné po 200 eur a v septembri 2017 zaplatila nájomné vo výške 100 eur. V novembri
2017 žalovaným ešte zaplatila 50 eur. Titulom nájomného teda zaplatila spolu sumu 1 250 eur a ďalšie
platby už žalovaným nezaplatila. Žalobkyňa, v súvislosti s nájmom predmetného bytu, uhrádzala ajďalšie platby - konkrétne platby za elektrickú energiu, plyn a poplatky spoločnosti I. - správa bytov, s.r.o.,
pričomtakátopovinnosťjejzničohonevyplývala,pretožestýmitosubjektminebolavžiadnomzmluvnom
vzťahu, na rozdiel od žalovaných. Z dôvodu takéhoto plnenia žalobkyne došlo na strane žalovaných

v 1. a 2. rade k nasledovnému bezdôvodnému obohateniu: - v mesiaci apríl 2017 vo výške 7,50 eura
za úhradu plynu, - v mesiaci máj 2017 vo výške 5 eur za úhradu plynu, vo výške 15 eur za úhradu
elektrickej energie a vo výške 150 eur za úhradu poplatku spoločnosti I., - v mesiaci jún 2017 vo výške
15 eur za úhradu elektrickej energie a 5 eur za úhradu plynu, - v mesiaci júl 2017 vo výške 15 eur za
úhradu elektrickej energie a 5 eur za úhradu plynu, - v mesiaci august 2017 vo výške 15 eur za úhradu

elektrickejenergie,-vmesiaciseptember2017vovýške15eurzaúhraduelektrickejenergie, -vmesiaci
október 2017 vo výške 15 eur za úhradu elektrickej energie, 15 eur za úhradu plynu a vo výške 112,50
eura za úhradu poplatku spoločnosti I., - v mesiaci november 2017 vo výške 112,50 eura za úhradu
poplatku spoločnosti I., - v mesiaci december 2017 vo výške 15 eur za úhradu elektrickej energie, vo
výške 112,50 eura za úhradu poplatku spoločnosti I., vo výške 773 eur za úhradu poplatku spoločnosti
I. a vo výške 30 eur za úhradu poplatku spoločnosti Z. s.r.o. za obnovenie prípojky vody v prenajatom

byte žalovaných, - v mesiaci január 2018 vo výške 75 eur za úhradu poplatku spoločnosti I., vo výške
15 eur a 30,45 eura za úhradu elektrickej energie, vo výške 15 eur za úhradu plynu. Titulom uvedených
úhrad tak do 31. 01. 2018 došlo na strane žalovaných k bezdôvodnému obohateniu v celkovej výške
1 568,45 eura. Vzhľadom na tieto okolnosti žalovaní proti pohľadávke žalobkyne urobili dňa 05. 03.
2019 započítací prejav v časti žalovanej sumy a to v odpore proti platobnému rozkazu (čl. 44), ktorý bol

v danej veci vydaný Okresným súdom Banská Bystrica dňa 21. 02. 2019 pod sp. zn. 2Up/114/2019.
Poukazujúc na ust. § 580 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že pohľadávky sporových strán sú
spôsobilé na započítanie, pretože ide o pohľadávky na plnenie rovnakého druhu a žalovaní urobili voči
žalobkyni započítací prejav. Poukazujúc na uvedené skutočnosti a fakt, že žalobkyňa mala v období od
15. 04. 2017 do 31. 01. 2018 zaplatiť žalovaným titulom kaucie a nájomného celkom 3 450 eur, pričom im

zaplatila kauciu 350 eur, nájomné vo výške 1 050 eur, ako aj ďalšie plnenia vo výške 1 568,45 eura, teda
plnila v celkovej výške 2 968,45 eura, čo bolo menej ako v skutočnosti mala, žalobou uplatnený nárok
nepovažoval za dôvodný a jej žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu zamietol.
Ďalej dôvodil, že v prípade započítacieho prejavu žalobkyne, ktorý adresovala žalovanému v 1. rade
listom zo dňa 15. 11. 2017 a žalovanej v 2. rade listom zo dňa 14. 11. 2017, dospel k záveru, že

žalobkyňa nedisponovala pohľadávkou, spôsobilou na započítanie. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa
bola so žalovanými dohodla na refundácii investície za vymaľovanie bytu. Uvedenú skutočnosť nezistil
ani vykonaným dokazovaním, pričom žalovaní uvedené tvrdenie žalobkyne popreli.

4. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných, ktorou si uplatňovali voči žalobkyni zaplatenie 764,50 eura

titulom dlžného nájomného za obdobie od apríla 2017 do januára 2018, a zaplatenie 885 eur titulom
vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu bez právneho dôvodu od februára 2018 do mája
2018, ako aj náhrady škody za montáž a demontáž parkiet, kuchynskej linky (vrátane pracovnej dosky)
vo výške 1 004 eur uviedol, že - za obdobie od 15. 04. 2017 do 31. 01. 2018 mala žalobkyňa zaplatiť
žalovaným celkom 3 450 eur, zaplatila kauciu 350 eur, nájomné 1 050 eur a plnila za žalovaných

bez právneho dôvodu vo výške 1 568,45 eura, t. j. celková výška jej plnenia predstavovala sumu 2
968,45 eura. Za uvedené obdobie tak nedoplatok žalobkyne voči žalovaným zistil v sume 481,55 eura.
Ďalej uviedol, že žalobkyňa užívala byt žalovaných aj v období od 01. 02. 2018 minimálne do 04. 05.
2018 bez právneho dôvodu, čím došlo na jej strane k bezdôvodnému obohateniu minimálne vo výške
938,70 eura (300 + 300 + 300 + 38,70 (300 : 31 dní x 4 dni v mesiaci máj)), pretože užívaním bytu jej

vznikla povinnosť platiť aspoň obvyklé nájomné. Zvýraznil, že v tomto období boli so správcom bytového
domu, t. j. spoločnosťou I. - správa bytov, s.r.o., ako aj spoločnosťami dodávajúci elektrickú energiu
a plyn do predmetného bytu, v právnom vzťahu len žalovaní, žalobkyňa za nich v uvedenom období
plnila. Konkrétne vo februári 2018 zaplatila spoločnosti I. sumu 150 eur a za elektrickú energiu zaplatila
sumu 15 eur a v mesiaci marec 2018 zaplatila spoločnosti I. sumu 150 eur a za elektrickú energiu

zaplatila sumu 15 eur. Mal za to, že uvedeným plnením tak došlo na strane žalovaných k bezdôvodnému
obohateniu vo výške 330 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené uviedol, že žalovaným vznikol nárok na
zaplatenie dlžného nájomného, ako aj nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kedy žalobkyňa
ich byt užívala bez právneho dôvodu, vo výške 1 420,25 eura (481,55 eura + 938,70 eura) od ktorej sumy
odpočítal plnenie žalobkyne za žalovaných vo výške 330 eur (2 x 150 eur + 2 x 15 eur) a žalobkyňou

zaplatenú kauciu vo výške 350 eur. Z uvedených dôvodov považoval vzájomnú žalobu za dôvodnú v
časti o zaplatenie 740,25 eura. Zostávajúcu časť vzájomnej žaloby súd ako nedôvodnú zamietol. Dodal,
že žalovaní relevantným spôsobom nepreukázali, či nimi deklarované poškodenie bytu - konkrétne
poškodenie parkiet, kuchynskej linky a jej pracovnej dosky skutočne spôsobila žalobkyňa. Žalovaníneprodukovali v konaní žiaden dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, v akom stave sa byt nachádzal dňa
15. 04. 2017. Z predložených fotografií nemohol jednoznačne skonštatovať, či ide o fotografie pred
nasťahovaním alebo po vysťahovaní žalobkyne z bytu a ani z ničoho nebolo zrejmé, že išlo o fotografie

z toho istého konkrétneho bytu. V závere dodal, že platby žalobkyne v súlade so zákonom započítal na
najskôr splatné pohľadávky žalovaných, keďže títo netvrdili opak. Sumu 740,25 eura započítal na dlžnú
sumu nezaplateného poplatku za užívanie bytu za štyri dni v mesiaci máj 2018 vo výške 38,70 eura, na
nezaplatený poplatok za užívanie bytu v mesiaci apríl 2018 vo výške 300 eur, na nezaplatený poplatok
za užívanie bytu v mesiaci marec 2018 vo výške 135 eur (300 a 165 eur uhradených žalobkyňou),

na nezaplatený poplatok za užívanie bytu v mesiaci február 2018 vo výške 135 eur (300 a 165 eur
uhradených žalobkyňou) a časť dlžného nájomného za január 2018 vo výške 131,55 eura.

5. Nevykonanie navrhovaného dokazovania odôvodnil tvrdením, že ho považoval za neúčelné a
nehospodárne. Mal za to, že v prejednávanej veci mohol rozhodnúť na základe už vykonaného
dokazovania. Žalovaní netvrdili, že by svedkyňa W. bola prítomná v byte aj keď sa doň žalobkyňa

sťahovala. Netvrdili ani to, že navrhovaná svedkyňa mala byť prítomná pri vysťahovaní žalobkyne z
bytu. Konštatovanie svedkyne o stave bytu v čase keď ho videla, by aj tak nebol dôkazom, či žalovanými
deklarované poškodenia bytu spôsobila práve žalobkyňa. Dodal, že žalovaní tiež neuviedli k akým
okolnostiam mal byť vypočutý svedok M..

6. Pre záver, že žalobkyňa sa dostala do omeškania s plnením peňažných záväzkov, uviedol, že jej
tiež vznikla povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania, ktorá výška medzi zmluvnými stranami dohodnutá
nebola. Preto priznal žalovaným ročné úroky z omeškania v zákonnej výške 5 % odo dňa nasledujúceho
po dohodnutom dni splatnosti nájomného, t. j. od 15-teho dňa toho ktorého mesiaca. V prípade platby
za mesiac máj 2018, kedy žalobkyňa v byte bola minimálne do 04. 05. jej uložil povinnosť zaplatiť úroky

z omeškania od nasledujúceho dňa po údajnom opustení bytu, t. j. od 05. 05. 2018.

7. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1, § 261 ods. 1 a 2
CSP a dôvodil, že žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní vo veci plný úspech, preto im nárok na náhradu
trov konania priznal vo výške 100 %. V súvislosti so vzájomnou žalobou mala žalobkyňa v konaní vo

veci úspech v rozsahu 68 % žaloby a žalovaní v rozsahu 32 % žaloby, preto jej nárok na náhradu trov
konania priznal vo výške 36 % (68% - 32%).

8. Výrok o zamietnutí žaloby (I.), o nároku žalovaných na náhradu trov konania (II.) a výrok o povinnosti
žalobkyne zaplatiť sumu 740,25 eur s príslušenstvom (III.) napadla odvolaním žalobkyňa, z dôvodov

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, domáhajúc sa ním zrušenia a vrátenia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Za nepochopiteľné označila uvedenie v odôvodnení
napadnutého rozsudku, že bol vykonaný dôkaz oboznámením sa s čestným vyhlásením B. V. zo dňa
27. 01. 2020. Dokazovanie listinami upravuje ustanovenie § 204 CSP, podľa ktorého dôkaz listinou sa
vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej

odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou
spochybnené. Účelom tejto právnej úpravy dokazovania listinami je v rámci princípu rovnosti zbraní
umožniť stranám oboznámiť sa s dôkazom, vyjadriť sa k nemu a prípadne reagovať na jeho obsah.
Zo zápisnice z posledného pojednávania dňa 18. 05. 2020 je zrejmé, že tento dôkaz doručil právny
zástupca žalovaných na tomto pojednávaní. Zo zvukového záznamu z pojednávania je zrejmé, že sa

tak stalo približne po 37. minúte zhruba dvaapolhodinového pojednávania, na ktorom sa vykonával aj
pomerne náročný výsluch svedkyne K. E.. Tento listinný dôkaz nepovažovala za vykonaný, pretože
nemala možnosť sa s týmto dôkazom riadne oboznámiť (bolo potrebné sústrediť sa na pojednávanie).
Dôkaz jej bol síce doručený, no na poslednom pojednávaní, a hoci text listiny nie je rozsiahly, nie je
taký zanedbateľný, aby bolo možné v dostatočnej miere sa s ním oboznámiť priamo na pojednávaní. Jej

právny zástupca síce reagoval okamžite, to bolo však jediné, s čím sa dalo v hektike pojednávania reálne
oboznámiť. Jednalo sa o dôležitý dôkaz v prospech žalovaných, a to tak z hľadiska konania o žalobe
žalobkyne ako aj z hľadiska konania o vzájomnej žalobe. Tento listinný dôkaz považovala za pripustený
v rozpore so zásadami sudcovskej a zákonnej koncentrácie a nevykonaného v súlade s procesnými
predpismi Súd prvej inštancie v bode 13.22 chybne písal o svedeckej výpovedi B. V., ktorý ale nikdy

nevypovedal a jeho výsluch ani nikto nenavrhol. Skutkové zistenia „svedeckej výpovede B. V.“ ale súd
zjavne získal a boli to dôležité skutkové zistenia pre rozhodnutie vo veci. Obdobné konštatoval aj o
vykonaní listinného dôkazu, kópie spisu Okresného súdu Bratislava I 37OdK/282/2018. Nič z tohto spisu
jej súd prvej inštancie nedoručoval a ani nič z tohto spisu na pojednávaní neoboznamoval. Odôvodnenierozsudku označila za zmätočné a vzájomne protirečivé. Príkladmo uviedla, že v bodoch 11.5 až 11.9
označil ako sporné platby žalobkyne spolu sumu 845 eur, pritom zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala,
že tieto sumy zaplatila, čo bolo kľúčové v časti konania o jej žalobe. Na druhej strane v časti konania o

vzájomnej žalobe žalovaných už nezaplatenie tejto istej sumy bolo pre súd nesporným. Teda jednak si
súd protirečí, ak tvrdí, že ostalo sporným zaplatenie sumy 845 eur žalobkyňou, čo viedlo k zamietnutiu
jej žaloby, na druhej strane žalovaná strana v postavení vzájomných žalobcov nemuseli preukazovať nič
pokiaľ ide o jej platby. Súd vôbec nezohľadnil ani ich vlastné protirečivé tvrdenia o absencii písomných
dokladov o prijatých platbách nájomného od nej. Súd si protirečil, keď vychádza z listín, pokladničných

dokladov predložených žalovanými, neprihliadol však na jej popretie tvrdenia o tom, že takéto doklady
nikdy predtým nevidela a že sú pravdepodobne iba vyfabrikované. Dokonca nijako nevysvetlil rozpor
so samotným tvrdením žalovaného v 1. rade, ktorý na jednej strane tvrdil, že tieto doklady žalobkyni
odovzdal, na druhej strane ale tvrdil, že ich žalobkyňa nechcela, a preto ich neodovzdal. Namietala tiež,
že súd v podstatnej časti neprihliadal na svedeckú výpoveď svedkyne Bc. N. E., dôkaz ňou navrhnutý,
prihliadal však na „svedeckú výpoveď“ alebo čestné vyhlásenie B. V., dôkaz navrhnutý žalovanými. Ďalej

tvrdila, že v prípade vzájomnej žaloby žalovaných ich súd vyzval na presnú špecifikáciu žalovaného
nároku, pretože mu bola vzájomná žaloba nejasná. Zdôraznila, že vzájomná žaloba je procesný úkon
(§ 123 ods. 2 CSP) a v zmysle § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe. A contrario teda opravovať neúplné alebo nezrozumiteľné podanie
nemožno ústne. Súd ale nepostupoval v zmysle citovaných ustanovení zákona a napriek tomu, že

vzájomná žaloba ostala nezrozumiteľná, súd ju dodatočne pochopil a rozhodol o nej ako perfektnom
procesnom útoku. Mala za to, že bola porušená zásada rovnosti strán. Za iný nedostatok konania
považovala akceptovanie procesného konania žalovaných, ktorí mali takmer neobmedzené možnosti
uplatňovať tvrdenia a meniť ich, navrhovať dôkazy a vykonávať ďalšie prostriedky procesnej obrany
a procesného útoku. Uviedla, že súd tiež nijako nereflektoval na zjavné klamstvo žalovaných o výške

zálohovejplatbysprávcovidomuvsume150eur,keďpodľavýpisupredloženéhosamotnýmižalovanými
mala zálohová platba až do mája 2017 výšku 85 eur. Nič to síce nemení na povinnosti platiť dohodnuté
nájomné (ktorého výška sa počas konania od podania vzájomnej žaloby stala spornou). Taktiež sa
súd nijako nevyrovnal so skutkovým tvrdením o existencii dlhu voči správcovi domu aj koncom roka
2018 vo výške 840,74 eura, pričom v tom čase v byte už viac než polroka nebývala. Mala za to, že

logike postupu žalovaných, ktorí predĺžili nájom, zodpovedá skutočnosti, že nájomné bolo uhradené.
Uviedla, že uzatvorenie dodatku č. 2 z 13. 11. 2017, ktorým došlo len k zníženiu nájmu, hoci im, podľa
tvrdenia žalovaných, žalobkyňa dlhovala už 300 eur a ďalší dlh vo výške 675 eur mala voči správcovi
domu, sa ťažko vysvetľuje inak, než tak, že v skutočnosti žiadny dlh neexistoval, no napriek kladenému
odporu zo strany žalovaných sa jej podarilo presvedčiť ich, že s ohľadom na neuspokojivý stav bytu

(pôvodné okná, nefungujúca plynová rúra, dve zapratané miestnosti a nesplnené sľuby o odstránení
týchto nedostatkov) si zaslúži zľavu z nájomného. Za neprávne označila aj skutkové zistenie o údajnom
využívaníbytunajneskôrdo04.05.2018amalazato,ževtomtosmeresanemožnoopieraťouznesenie
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 15Co/256/2018. Ide len o uznesenie procesného charakteru, ktorým
Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV so sp. zn.

40C/37/2018 o zastavení konania smerujúce výlučne proti výroku o náhrade trov konania. Byt bol od 06.
04. 2020 užívania neschopný následkom odpojenia dodávky elektriny, čo jej spôsobilo škodu. Strany
zhodne tvrdili, že dňa 12. 12. 2017 odpojil byt od vody samotný B. V.. Podľa kópie čestného vyhlásenia
ale k odpojeniu vody pristúpil vlastník bytu, teda žalovaný v 1. rade. Odpojiť byt od dodávky vody možno
pritom len odmontovaním vodomeru a za ťažko uveriteľné považovala, že by sa štatutár správcu domu,

ktorý je zároveň dodávateľom vody, nečinne prizeral na neoprávnený zásah do určeného meradla. To
spochybňuje aj ostatné tvrdenia v kópii čestného vyhlásenia okrem samotného odpojenia vody, najmä
tvrdenie o tom, že „pán O. aj pani Z. zhodne potvrdili, že, o. i. zálohové platby za byt hradí (teda asi má
hradiť) priamo nájomníčka na účet správcu domu“. Namietala, že ak mala užívať byt po 30. 01. 2018 bez
právneho dôvodu, súd neuviedol žiadne skutkové zistenie, koľko je obvyklý nájom bytu. Len mechanicky

prevzal výšku dohodnutého nájomného podľa dodatku č. 2 k nájomnej zmluve. Mala za to, že ak jej v tom
čase naozaj vzniklo bezdôvodné obohatenie, bolo potrebné jeho výšku náležite určiť, nie iba odhadnúť.
Dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, v tomto prípade na vzájomných žalobcoch (žalovaných). Do sumy
obvyklého nájomného bolo potrebné zahrnúť aj skutočný stav bytu, ktorý nemala žalobkyňa k dispozícii
celý (dve miestnosti boli uzamknuté a slúžili žalovaným ako sklad), okná boli pôvodné (teda najmenej

štyridsaťročné, dávno po životnosti) a v byte bolo viacero ďalších nedostatkov, pritom režijné náklady
za užívanie bytu požadovali žalovaní od žalobkyne v plnej výške za celú plochu bytu. Namietala tiež, že
súd nevysvetlil, prečo v prípade vydania bezdôvodného obohatenia z jej strany sa úroky z omeškaniarátali práve od 15. dňa mesiaca (teda od 15. 02. 2018, 15. 03. 2018 a 15. 04. 2018), keď v tom čase
v byte už od 10. 04. 2018 nebývala.

9. Proti IV. výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaných a proti V. výroku o nároku na náhradu
trov konania v súvislosti so vzájomnou žalobou, podali odvolanie žalovaní s poukazom na ust. § 365
ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného odkazovania
k nesprávnemu skutkovému zisteniu, pričom zistený skutkový stav nesprávne právne posúdil v časti
napadnutých výrokov rozsudku a nevykonal ani výsluch navrhovaných svedkov spôsobilých preukázať

vznik škody žalobkyňou, z ktorého dôvodu žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alternatívne, aby ho zmenil a
vzájomnej žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Uviedli, že v napadnutom rozhodnutí došlo k zamietnutiu
zvyšku vzájomnej žaloby v prvom rade v dôsledku pochybenia vo výpočte dlžnej sumy titulom dlžného
nájomného ako aj titulom nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia s tým, že nárokom na
náhradu ich škody spôsobenej žalobkyňou sa súd prvej inštancie nezaoberal, nakoľko podľa jeho názoru

nebolo v spore preukázané poškodenie parkiet, kuchynskej linky a pracovnej dosky žalobkyňou. S
uvedeným nesúhlasili z dôvodu, že súd prvej inštancie zamietol ich návrhy na doplnenie dokazovania
vo vzťahu k preukázaniu vzniku škody žalobkyňou. Konkrétne v konaní navrhli vypočuť svedkyňu Q.
M., ktorá bola spôsobilá vyjadriť sa k stavu bytu pred jeho odovzdaním do dispozície žalobkyni, nakoľko
uvedená svedkyňa pripravovala byt spolu s nimi na jeho odovzdanie žalobkyni a videla byt v čase,

konkrétne tesne pred jeho odovzdaním žalobkyni a dokázala by sa vyjadriť k opisu stavu kuchynskej
linky, pracovnej dosky a rovnako aj k stavu parkiet. Uvedená svedkyňa následne videla byt aj po jeho
prevzatí žalobkyňou. Výsluchom svedkyne W., ktorá na vlastné oči videla stav bytu po jeho opustení
žalobkyňou, tiež bolo možné preukázať vznik škody spôsobenej žalobkyňou. V tejto súvislosti predložili i
doklady (č. l. 231 a 232), ktoré preukazovali, že v dôsledku zničenia týchto hnuteľných vecí žalobkyňou,

bolo nevyhnutné ich vymeniť. Práve z dôvodu existencie bežného opotrebenia vecí ich užívaním, od
žalobkyne nepožadovali náhradu škody spočívajúcej v tzv. bežnom opotrebení vecí, avšak náhrada
škody na veciach uplatnená žalobou spočívala v zničení týchto vecí, konkrétne sa rozsah týchto škôd
vymykal rámcu tzv. bežného opotrebenia vecí. Za významnú skutočnosť považovali fakt, že ak by sa
byt pri jeho odovzdaní žalobkyni nachádzal v stave prezentovanom žalobkyňou, ako aj v prípade pokiaľ

by bola poškodená kuchynská linka, pracovná doska kuchynskej linky, ako aj v prípade, pokiaľ by
boli zničené parkety, tieto skutočnosti by boli uvedené v nájomnej zmluve a zároveň by žalobkyňa s
určitosťou požadovala opravu alebo výmenu týchto vecí a nemala by snahu riešiť údajnú maľovku v byte,
ale predovšetkým by riešila výmenu parkiet a vzniknutú pleseň a to najmä s prihliadnutím na pobyt jej
maloletých detí v tomto byte zo zdravotného hľadiska. Vo vzťahu k vyčísleniu priznaného nároku tvrdili,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnu zisteniu a k chybnému
výpočtu priznanej istiny, nakoľko v bode 13.20 rozsudku sa uviedol, že „za obdobie od 15. 04. 2017 do
31. 01. 2018 mala žalobkyňa zaplatiť žalovaným celkom 3 450 eur. V skutočnosti im zaplatila kauciu
350 eur, nájomné 1 050 eur a plnila za žalovaných bez právneho dôvodu vo výške 1 568,45 eura, t.
j. celková výška jej plnenia predstavovala sumu 2 968,45 eura. Za uvedené obdobie tak nedoplatok

žalobkyne voči žalovaným predstavuje sumu 481,55 eura.“ Napriek tomu súd prvej inštancie v bode
13.21napadnutéhorozsudkuuviedol,žeimvznikolnároknazaplateniesumy1420,25eura(481,55eura
+ 938,78 eura), od ktorej sumy ale súd už duplicitne odpočítal aj kauciu uhradenú žalobkyňou vo výške
350 eur, ktorú odpočítal v bode 13.20 rozsudku a v súlade s odpočtom kaucie dospel k sume nedoplatku
žalobkyne vo výške 481,55 eura, z ktorej už súd prvej inštancie nemal opakovane v bode 13.21 rozsudku

odpočítať kauciu vo výške 350 eur. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu žalobkyne poukázali aj na
potvrdenie realitnej kancelárie C. zo dňa 12. 05. 2020, ktoré preukazuje, že obvyklá cena nájomného
za obdobie od februára 2018 do mája 2018 za prenájom dvojizbového bytu na ulici Ľ. Z. v G. J. bola na
úrovní 380 až 430 eur vrátane režijných nákladov a na úrovni 180 až 250 eur bez režijných nákladov,
z ktorého považovali nimi uplatňovanú sumu titulom bezdôvodného obohatenia za primeranú, nakoľko

od žalobkyne požadovali úhradu podstatne nižšieho nájomného v porovnaní s obvyklým nájmom za
prenájom dvojizbového bytu na ulici Ľ. Z. v G. J.. Vo vzťahu k zohľadneniu platieb žalobkyňou tzv.
režijných nákladov spočívajúcich v úhrade zálohových platieb elektrickej energie, ako aj zálohových
platieb za dodávku zemného plynu od februára 2018 uviedli, že žalobkyňou neboli tieto platby uhrádzané
a predložené výpisy z účtu nepreukázali aj pripísanie platieb na účet toho - ktorého dodávateľa, nakoľko

žalobkyňou síce boli tieto platby formálne uhrádzané zadaním platobného príkazu, avšak vrátili sa jej
späť a teda zaplatené ani neboli. Výnimku predstavujú platby pre I. - správca bytov, s.r.o., ktorému boli
žalobkyňou uhradené platby v mesiaci február 2018 a marec 2018 po 150 eur, ktorá skutočnosť vyplýva
aj z vyjadrenia ZSE Energia, a.s. zo dňa 04. 03. 2020, zn. 2802/6154/2020, v ktorom vyjadrení sa maldodávateľ elektrickej energie vyjadriť k platbám za obdobie od apríla 2017 do júna 2018 na odbernom
mieste G. J., Ľ. Z. X, zákaznícke číslo XXXXXXXXXX, číslo zmluvného účtu XXXXXXXXXX, z ktorého
vyplývalo, že žalobkyňou tvrdené platby neboli pripísané na účet dodávateľa elektrickej energie, nakoľko

sa tam nenachádzali. Vrátenie uvedených platieb by bolo možné preukázať predložením celého výpisu
účtu, resp. z účtov, z ktorých žalobkyňa tieto platby realizovala. Ďalej namietali, že v spore bola sporná
aj dohodnutá výška nájomného od vzniku nájomného vzťahu do uzatvorenia dodatku č. 2 k nájomnej
zmluve zo dňa 13. 11. 2017. Žalobkyňa v spore uvádzala, že dohodnutá výška nájomného bola 350 eur,
avšak dohodnutá výška nájomného bola 370 eur. V tomto smere sa nestotožnili s argumentáciou súdu

prvej inštancie poukázaním na dohodnutú výšku kaucie 350 eur, prípadne jej násobku. Uviedli, že v
článku VII. nájomnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2017 sa uvádzalo, že nájomné za užívanie bytu je zmluvným
stranami dohodnuté v dodatku dohody a to mesačne, pričom v druhej vete druhého odseku článku VI.
nájomnej zmluvy zo dňa 15. 04. 2017 sa uvádzalo, že k nájomnej zmluve je pripojený odpočet stavu
vodomerov, plynomeru, elektromeru a počítadla teploty na radiátoroch v počte 3 ks. Ako je zrejmé z
predloženého prehľadu jednotlivých dodávateľov energií spolu so špecifikáciou ich účtov a variabilných

symbolovspolusvýškoutzv.režijnýchnákladov,vtomtoprehľadesanachádzajúajhodnotyvykonaného
odpočtu stavu vodomerov (studená voda 64, teplá voda 28) plynomeru (567), elektromeru (2738), ako
aj počítadiel teploty na radiátoroch v kuchyni (818), v obývačke (1149) a v detskej izbe (1322). Vo
vyššie uvedenom prehľade, ktorý bol spísaný dňa 14. 04. 2017 v G. J. sa uvádzalo potvrdenie, že
kaucia na byt bola žalobkyňou uhradená dňa 14. 04. 2017 v celkovej sume 350 eur a rovnako bola

uhradená aj záloha na bývanie od 15. 04. 2017 v celkovej sume 100 eur. Z uvedeného prehľadu, resp. z
prílohy k nájomnej zmluve, ktorý bol súčasťou nájomnej zmluvy, vyplývala dohodnutá výška nájomného,
rovnako ako potvrdenie o úhrade kaucie, ktorú žalobkyňa uhrádzala dňa 14. 04. 2017. Skutočnosť,
že táto listina bola spísaná deň pred podpisom nájomnej zmluvy neznamenala jej neplatnosť, nakoľko
z vyššie uvedených skutočností vyplývalo, že nájomná zmluva na túto listinu odkazuje a z konania

žalobkyne napríklad v mesiaci máj 2017 je zrejmé, že dohodnutá výška nájomného bola 370 eur /úhrada
z účtu/ a nie 350 eur. O vedomosti obsahu tejto listiny, ktorá bola prílohou nájomnej zmluvy svedčalo aj
konanie žalobkyne týkajúce sa úhrady platieb v mesiaci apríl 2017, nakoľko z tejto listiny vyplývalo, že v
mesiaci apríl 2017 mala žalobkyňa uhradiť I. - správcovi bytov, s.r.o. sumu vo výške 75 eur, dodávateľovi
elektrickej energie sumu 7,50 eura a od mája 2017 zálohové platby dodávateľovi plynu vo výške 5

eur mesačne. Žalobkyňa uhrádzala v mesiaci apríl 2017 platby v súlade s touto listinou a v konaní
nebol produkovaný žiaden dôkaz svedčiaci o opaku. Nestotožnili sa ani s argumentáciou súdu prvej
inštancie ohľadne dátumu, do ktorého žalobkyňa predmetný byt užívala, t. j. do 04. 05. 218, pretože z
protokolu o kontrole bytu zo dňa 07. 06. 2018 je zrejmé, že ešte dňa 07. 06. 2018 sa v predmetnom
byte nachádzali veci žalobkyne, z ktorého dôvodu je možné vyvodiť záver, že byt žalobkyňa užívala

ešte v priebehu celého mesiaca máj 2018, z ktorého dôvodu ich pohľadávka čo do uvedeného rozsahu
bezdôvodného obohatenia v mesiaci máj 2018 bola dôvodná. V konaní nebol predložený žiaden dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že žalobkyňa sa z bytu odsťahovala dňa 04. 05. 2018, práve naopak. Z vyjadrenia
žalobkyne ohľadne nábytku, ktorý sa nachádzal vo vestibule bytového domu, v ktorom sa zdržovala
žalobkyňa, vyplývalo, že predmetné hnuteľné veci boli vo vlastníctve žalobkyne. Z uvedeného je zrejmé,

že žalobkyňa tým, že byt nevypratala, tento užívala aj v priebehu mesiaca máj 2018. Žalobkyňa v spore
nepredložila žiaden dôkaz potvrdzujúci skutočnosť, že v máji 2018 sa v tomto byte nezdržovala.

10. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedla, že návrh na výsluch „pani W.,
domovej dôverníčky“, podali žalovaní v postavení vzájomných žalobcov včas, no bez uvedenia ďalších

údajov, na základe ktorých by mohol súd túto svedkyňu predvolať a ani samotní žalovaní jej prítomnosť
na nasledujúcom pojednávaní dňa 18. 05. 2020 nezabezpečili. Návrh na výsluch svedkyne Q. M.
zaznel až priamo na tomto pojednávaní v jeho závere. Mala za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku aj náležite odôvodnil, prečo nepristúpil k výsluchu týchto svedkýň. V tomto
smere odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8Cdo 50/2018, najmä bod 25

odôvodnenia, kde v mimosporovom konaní nepovažoval najvyšší súd nevypočutie svedka riadne
neoznačeného za porušenie práva na spravodlivý proces. Nevypočutím svedkýň, ktorých výsluch
ako dôkaz veľmi nedbalo navrhli žalovaní, teda nepovažovala za nesprávny procesný postup súdu
a nemohlo tým dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o žalovanými uplatnenú
náhradu škody spôsobenej údajne žalobkyňou, mala za to, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno.

Nimi produkované dôkazy nepreukázali ani len vznik nejakej škody, a už vôbec nie v ich byte. Zotrvali
na tvrdení, že žalovaní nijako nepreukázali ani dlh žalobkyne ani údajné jej bezdôvodné obohatenie. K
výške nájomného uviedla, že žalovaní v písomnom podaní z 08. 10. 2019 zhodne spolu s ňou tvrdilidohodu na nájomnom v uvedenom období vo výške 350 eur a až do podania vzájomnej žaloby nebola
sporná výška nájomného v uvedenom období.

11. Žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že čestné prehlásenie B. V. bolo riadne
vykonaným dôkazom a riadne odovzdané aj žalobkyni, ktorá nežiadala o poskytnutie lehoty na jej
vyhodnotenie, pričom priamo na pojednávaní zaujala k tomuto listinnému dôkazu svoje stanovisko,
ktorým sa snažila tento listinný dôkaz spochybniť. Z jej vyjadrenia vyplynulo, že pán V. bol prítomný
pri odpojení vody v predmetnom byte, ktorá skutočnosť sporná nebola. K prijatým platbám od

žalobkyne uviedli, že príjmové doklady vystavili, avšak žalobkyňa ich neprevzala, ktorú skutočnosť
nemohli ovplyvniť, ale pre svoje potreby si vystavené doklady uchovali a následne ich predložili
aj súdu. Nestotožnili sa s námietkou žalobkyne o nerovnosti strán v spore, pretože aj vykonanie
nimi navrhovaných dôkazov bolo zamietnuté. Žalobkyňou navrhovaná svedkyňa Bc. N. E. vypočutá
bola, pričom jej výpoveď považovali za nedôveryhodnú a to z dôvodu, že v prípade skutočností na
prospech žalobkyne si pamätala na všetky detaily, pričom v prípade iných otázok si na bližšie okolnosti

spomenúť nevedela. Zopakovali svoje odvolacie námietky vo vzťahu k zohľadneniu platieb žalobkyňou
tzv. režijných nákladov spočívajúcich v úhrade zálohových platieb elektrickej energie, ako aj zálohových
platieb za dodávku zemného plynu od februára 2018. K argumentácii žalobkyne ohľadne realizácie
platieb žalobkyňou a dôvode uzatvorenia dodatku č. 2 k nájomnej zmluve poukázali na okolnosti
uzatvorenia dodatku č. 2. Dňa 12. 09. 2017 strany sporu uzatvorili Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve

zo dňa 15. 04. 2017 a dňa 13. 11. 2017 Dodatok č. 2 k nájomnej zmluve. K uzatvoreniu Dodatku č. 2
zo dňa 13. 11. 2017 došlo z dôvodu, že žalobkyňa ako nájomca prosila, či by nebolo možné posunúť
lehotu splatnosti mesačného nájomného do 14. dňa v mesiaci, a tiež prosila o odklad platby, nakoľko
sa ocitla vo finančnej tiesni. V tomto období žalobkyňu považovali za vierohodnú a serióznu osobu a
snažili sa pochopiť jej finančnú situáciu, na jej naliehanie, že je osamelá matka s dieťaťom, napokon

uzatvorili Dodatok č. 2 zo dňa 13. 11. 2017, ktorým došlo k zníženiu nájomného kvôli nedoplatkom
žalobkyne ako nájomcu, ktoré jej malo pomôcť k ich splateniu. Pôvodná dohoda medzi stranami sporu
ako účastníkmi nájomného vzťahu bola taká, že žalobkyňa mala uhrádzať tzv. režijné náklady na účet
toho - ktorého dodávateľa a zvyšnú časť nájomného mala uhrádzať priamo na náš účet. Ako uviedli aj
v podanom odpore zo dňa 05. 03. 2019 proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica,

č. k. 2Up/114/019 zo dňa 21. 02. 2019, v septembri 2017 sa od správcu bytového domu dozvedeli
o nedoplatkoch zapríčinených žalobkyňou, avšak vedomosť o týchto nedoplatkoch nadobudli až po
uzatvorení dodatku č. 1 zo dňa 12. 09. 2017, konkrétne koncom septembra, ktorá skutočnosť bola
zrejmá aj zo zápisnice o trestnom oznámení žalovaného v 1. rade zo dňa 11. 05. 2018. S uvedenými
skutočnosťami konfrontovali žalobkyňu, ktorá uviedla, že si nevšimla, že jej neodchádzajú platby z účtu.

V októbri 2017 žalobkyni navrhli, aby ukončili predčasne nájomný vzťah dohodou s prihliadnutím na
vzniknuté nedoplatky, avšak žalobkyňa nesúhlasila a neustále prosila, aby nájomný vzťah neukončili,
nakoľko nemala kam ísť bývať s maloletým dieťaťom. Prosila o odklad platby z dôvodu ňou avizovanej
finančnej tiesne. Na naliehanie a prosby žalobkyne došlo k uzatvoreniu Dodatku č. 2 zo dňa 13. 11. 2017,
z ktorého je zrejmé, že došlo k posunutiu lehoty splatnosti mesačného nájomného práve z dôvodu na

strane žalobkyne, ako aj k zníženiu pôvodne dohodnutej výšky mesačného nájomného. V nadväznosti
na predchádzajúcu skúsenosť so žalobkyňou (vznik nedoplatkov u dodávateľov služieb) obsahoval
Dodatok č. 2 zo dňa 13. 11. 2017 aj ustanovenie o povinnosti žalobkyne ako nájomcu realizovať všetky
zložky nájomného, vrátane režijných nákladov, už na ich účet. Napriek tomu sa v decembri 2017,
dozvedeli, že žalobkyňa uhradila nedoplatok správcovi bytového domu vo výške 803 eur, ktorý jej vznikol

v zmysle pôvodnej dohody preto, lebo neuhrádzala poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré boli príčinou
vzniku nedoplatku. Zopakovali svoje tvrdenia o cene obvyklého nájmu zo svojho odvolania. K žalobkyni
pristupovali maximálne korektne, naopak žalobkyňa vymenila vložku zámku na vchodových dverách,
k čomu od nich nemala udelený súhlas a ani im nevydala sadu kľúčov, aby do bytu mohli vstúpiť pre
účely vykonania kontroly. Predmetná vec bola riešená dokonca aj v správnom konaní na správnom

orgáne - Mestský úrad G. J., majetkovoprávny odbor pod číslom konania XXXX-XXXX/XXXX/XXX/LŠ.
Aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že uskutočňovanie kontroly stavu bytu im bolo znemožnené konaním
žalobkyne, z ktorého dôvodu považovali vyjadrenia žalobkyne o ich údajnej vedomosti, že žalobkyňa
byt nelikvidovala, za vyfabulované. Zastali názor, že práve v tomto období došlo k poškodeniu bytu
žalobkyňou. Skutočnosť, že v decembri 2017 došlo k odpojeniu bytu od dodávky vody bola zapríčinená

dlhomnapoplatkochzaužívaniebytu,ktorévyústilodoodpojeniavodyzostranysprávcubytu.Dôkazom
toho je nielen prítomnosť polície, pána V.
12. Žalovaní vo svojej replike sa pridržiavali svojich doposiaľ učinených vyjadrení. Zotrvali na svojom
návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov.13. Žalobkyňa vo svojej replike opätovne uviedla, že v konaní bol porušený princíp rovnosti strán v
jej neprospech. Vo vyjadrení z 08. 10. 2019 navrhli žalovaní ako dôkazy pripojiť spis Okresného súdu

Bratislava IV, sp. zn. 40C/37/2018, a spis Mesta G. J., sp. zn. 3932-8841/2018/144, no neskôr už netrvali
na obstaraní týchto spisov. Žalovaní podali dňa 04. 02. 2020 vzájomnú žalobu, v ktorej výsluch žiadnych
svedkov. Iba spomenuli „pani W.“ a príslušníkov mestskej polície „s osobným číslom XXX. a XXX“.
Svedkyňu W. navrhli žalovaní vypočuť v podaní z 12. 05. 2020 doručenom jej právnemu zástupcovi dňa
15. 05. 2020 (3 pracovné dni pred pojednávaním). Okolnosti, ku ktorým sa mala táto svedkyňa vyjadriť,

vysvetlili žalovaní až na pojednávaní dňa 18. 05. 2020. Svedkyňu Q. M. navrhli žalovaní vypočuť na
samom závere pojednávania dňa 18. 05. 2020, dokonca až v záverečnej reči a nezabezpečili prítomnosť
ani jednej svedkyne. Na pojednávaní dňa 18. 05. 2020 žalovaní predložili ako dôkaz kópiu čestného
vyhlásenia B. V. a k jeho obsahu sa vyjadrila v odvolaní. K tvrdeniu žalovaných, že súd chybne zohľadnil
platby dodávateľom energii zo strany žalobkyne, uviedli, že prečítaním listu ZSE Energia a.s. sa dá zistiť,
že spoločnosť ZSE Energia, a. s. presne uviedla, kedy jej prišli peniaze na jej účet a v akej sume. Navyše

tentodôkazsúdvykonalvrežimepodľaužcitovanéhoustanovenia§204CSPjehodoručenímsporovým
stranám. Ani jedna sporová strana jeho obsah nenamietala. Uviedla, že už v odvolaní sa venovala
okolnostiam uzatvorenia dodatku č. 2 z 13. 11. 2017 k nájomnej zmluve a zopakovala, že žiadny dlh voči
žalovaným ani tretím osobám, ktoré nejako súviseli s dodávkami energii, vody a plynu do prenajatého
bytu, nemala. Inak by s ňou žiadny druhý dodatok žalovaní neuzatvárali. K námietke žalovaných o

výmene zámku na prenajatom byte, ktorú vykonala, zvýraznila, že nájomná zmluva nič nehovorí o
zákaze výmeny zámku. K uvedenému pristúpila, pretože zistila, že jej žalovaní chodia do bytu bez jej
vedomia, proti ktorému konaniu sa len bránila. Zopakovala, že žalovanými predložené kópie akýchsi
príjmových dokladov, na ktorých nebol uvedený dátum, sú vyfabrikované. Tvrdenia žalovaných, že jej
ich nemohli nijako doručiť, označila za klamlivé, nakoľko jej bez problémov doručovali iné písomnosti.

Zotrvala na tvrdení, že tieto vznikli dodatočne počas konania na súde. Opätovne označila v čom
považovala konanie žalovaných za rozporné s dobrými mravmi.

14. Žalovaní vo svojej duplike uviedli, že sa v plnom rozsahu sa pridržiavajú ich doterajších písomných
podaní a odkázali na ich obsah. Zopakovali okolnosti uzatvorenia dodatku č. 2 k nájomnej zmluve.

K žalobkyni pristupovali maximálne korektne a ústretovo, čoho dôkazom bolo uzatvorenie dodatkov k
nájomnej zmluve, pričom práve žalobkyňa s nimi neskôr odmietala komunikovať, sústavne porušovala
nájomnú zmluvu, a svoje povinnosti si riadne neplnila, pričom dokonca vymenila vložku zámku na
vchodových dverách, k čomu nemala udelený súhlas.

15. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania proti rozhodnutiu boli
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými stranami (§ 359 VSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP)
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods.

3 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

16. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý

proces, b/ nesprávny procesný postup súdu. Nie je významný subjektívny názor odvolateľa tvrdiaceho,
že sa súd dopustil zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia. Rozhodujúci je výlučne záver odvolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Odvolací súd preto skúmal, či došlo k procesnej
vade, ktorú namietal odvolateľ. Mal pri tom na zreteli, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces
je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa práv na nezávislom a nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Pojem procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosť,alebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti na jej konaní.
Zákon priznáva relevanciu iba tým procesným pochybeniam súdu, intenzita ktorých opodstatňuje záver,
že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu bolo strane sporu znemožnené uskutočňovanie

jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Pojem procesný postup nemožno vykladať extenzívne, jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie, posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (5Cdo/157/2018,
7Cdo/35/2017).

18. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

22. Predmetom konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala voči žalovaným zaplatenia spoločne
a nerozdielne sumy 803 eur s 5 % ročnými úrokmi z omeškania od 15. 12. 2017 do zaplatenia na
tom skutkovom základe, že dňa 15. 04. 2017 uzavrela so žalovanými nájomnú zmluvu na základe
ktorej sa stala nájomníčkou bytu v ich vlastníctve a k tejto zmluve uzavreli v dňoch 12. 09. 2017 a

13. 11. 2017 dodatky. Na základe uvedenej zmluvy prenajali žalovaní žalobkyni byt, za ktorý platila
dohodnuté nájomné. Uviedla, že dňa 12. 12. 2017 odpojil dodávateľ vody byt od dodávky pitnej vody
z dôvodu nedoplatku žalovaných, preto uhradila dlžný nedoplatok za žalovaných dňa 12. 12. 2017 vo
výške 773 eur a tiež uhradila poplatok za znovupripojenie vo výške 30 eur, čím sa žalovaní bezdôvodne
obohatili a žiadala, aby jej túto sumu zaplatili titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Vzájomnou

žaloboužalovanížiadali,abyimžalobkyňazaplatilasumu1299,50euratitulomzmeškanéhonájomného
za obdobie od apríla 2017 do januára 2018 vo výške 764,50 eura a 855 eur titulom bezdôvodného
obohateniazaužívaniebytubezprávnehodôvoduvobdobíodfebruáradomája2018.Ďalejsadomáhali
od žalobkyne náhrady škody za montáž a demontáž parkiet vo výške 765 eur, nákladov na výmenu
kuchynskej linky vrátane kuchynskej dosky vo výške 239 eur. Uviedli, že od súčtu týchto súm odpočítali

zloženú kauciu vo výške 350 eur. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je
uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia a odvolanie bolo podané obomi stranami sporu a boli nimi
napadnuté všetky výroky rozsudku súdu prvej inštancie.

23. Odvolací súd považuje za potrebné úvodom sa vyjadriť k odvolacím námietkam strán sporu,

konkrétne k ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor
na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má

právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.
48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pojem „procesný postup“ bolvysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej

procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba

pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016. Žalobkyňa
namietala rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na
akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom
takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom

dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej
otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Žalovaní namietali i
vadu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj
prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na

vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, a ktorého vykonanie
je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery
zistenia skutkového stavu. K stranami sporu namietanej vade podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací

súd zdôrazňuje, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia
dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. K stranám sporu uplatnenému odvolaciemu
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu

prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

24. Žalobkyňa namietala nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pri vykonaní dôkazu -
čestného vyhlásenia B. V., pričom nepostupoval podľa ust. § 204 CSP. Žalovaní namietali nevykonanie
nimi navrhovaného dokazovania súdom prvej inštancie - vypočutie svedkyne Q. M., ktorá mala byť
spôsobilá vyjadriť sa k stavu bytu pred jeho odovzdaním do užívania žalobkyni; ako ani nevypočutie

svedkyne W., ktorá videla byt po jeho opustení žalobkyňou, ktorými by bolo možné preukázať vznik
škody spôsobenej žalobkyňou.

25. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

26. Podľa § 187 ods. 1 a 2, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä
výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie
je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

27. Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.28. Podľa § 195 ods. 1 - 4 CSP, na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach,
ktorévkonanívyšlinajavo,akichnemožnopreukázaťinak;ustanovenie§150ods.2týmniejedotknuté.

Ak súd nariadi výsluch podľa odseku 1, strany sú povinné ustanoviť sa na výsluch. O tom musia byť
poučené. Súd môže výnimočne z dôvodov hospodárnosti strane uložiť, aby na otázky o tvrdených
skutočnostiach odpovedala písomne, ak možno predpokladať, že tento postup bude dostatočný; tým nie
je dotknutá povinnosť podľa odseku 2. Na postup podľa odsekov 1 a 3 sa ustanovenie o zachovávaní
mlčanlivosti pri výpovedi svedka podľa § 203 použije primerane.

29. Podľa § 196 ods. 1 - 3 CSP, súd môže na návrh nariadiť výsluch svedka. Ak súd nariadi výsluch podľa
odseku 1, každá fyzická osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok.
Súd svedka poučí o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch
krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Súd môže výnimočne z dôvodov hospodárnosti
svedkovi uložiť, aby na otázky odpovedal písomne; tým nie je dotknutá povinnosť podľa odseku 2.

Zároveň svedka poučí o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych
následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Trovy spojené s písomnou výpoveďou
svedka znáša strana, ktorá jeho výsluch navrhla.

30. Podľa § 197 ods. 1 a 2 CSP, ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na

pojednávaní; o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu. Ak nemožno postupovať podľa
odseku 1, požiada strana súd o predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno,
priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať, a označenie
skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Ak nie je adresa svedka strane známa, súd
svedka predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky.

31. Podľa § 198 ods. 1 - 3 CSP, ak súd svedka predvolá, v predvolaní označí strany a predmet konania.
Ak nemožno svedka predvolať z adresy označenej stranou, súd ho predvolá z adresy evidovanej v
registri obyvateľov Slovenskej republiky. Ak sa nepodarí prítomnosť svedka zabezpečiť, súd návrh na
výsluch svedka zamietne.

32. Podľa § 199 ods. 1 a 2 CSP, súd dbá, aby výpoveď svedka nebola ovplyvnená jeho prítomnosťou
na pojednávaní. Každého svedka súd vyslúchne samostatne, v neprítomnosti svedkov, ktorých ešte
nevyslúchol. Svedkovia, ktorých výpovede si odporujú, môžu byť vyslúchnutí spoločne.

33. Podľa § 204 CSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina
alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

34. V zmysle citovanej právnej úpravy súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Povinnosť

označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobnom návrhu ale tiež vo
vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu, v opačnom procesnom postavení než je strana sporu,

ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti
neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojení s dôkaznou
povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení
navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a
vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez ohľadu na

procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení
reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky
navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V
takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej
strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazná povinnosť, t. j.

zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

35. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) vyjadruje,
že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom napoznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami tvrdené, a ktoré boli predmetom
dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z

týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami nebol spor. Podstatou
zisteniaskutkovéhostavuvecijetedaúsudoksudcuotom,ktorézrozhodnýchaspornýchskutočnostísú
pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých
dôkazov. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové,
jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú

potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré
tak tvoria zistený skutkový stav.

36. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak
v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade

ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým
sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne
vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám a k prejednávanej veci a
aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie
určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi

a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná
s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto
poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia
dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o
tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia.

37. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods.

1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá
požiadavkám, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne)
a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná
zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP) a to rovnosť zbraní v civilnom konaní, ktorá všeobecne
zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strane sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS

468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

38. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.

10. 2020 sp. zn. 7Cdo/205/2019, v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, že nevyhovenie dôkaznému
návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená
skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe
na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť

dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak
tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré
garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté
dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,

ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019).

39. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu je toho názoru, že výrok rozhodnutia nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a ani nezodpovedá zistenému skutkovému a právnemu stavu a v
preskúmavanej veci došlo podľa názoru odvolacieho súdu k zásahu do práva odvolateľov (žalovaných)

na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nevykonal žalovanými navrhované dôkazy a to výsluch
svedkov, ktoré mali byť spôsobilé vyjadriť sa k stavu bytu pred jeho odovzdaním do užívania žalobkyni a
po jeho opustení žalobkyňou, najmä za situácie, ak konštatoval v konaní, že žalovaní ohľadom svojho
nároku na náhradu škody spôsobenej žalobkyňou neprodukovali žiaden dôkaz. Bolo jeho povinnosťouodstrániť si rozpory v dokazovaní a postupovať v zmysle vyššie uvedených ustanovení o vykonávaní
dokazovania. Nevykonanie navrhovaných dôkazov, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového
stavu, ktorý bol medzi stranami sporný, sa javí ako porušenie práva na spravodlivý proces.

40.Ďalejodvolacísúdmusísúhlasiťsodvolacounámietkoužalobkyneohľadomneodstráneniarozporov
ohľadom uhrádzania mesačných súm nájomného žalobkyňou vo vzťahu k príjmovým pokladničným
dokladom, ktoré predložili žalovaní, pričom žalobkyňa ich pravosť spochybňovala. Je pravdivé tvrdenie
žalobkyne, že uvedené doklady jej mohli byť doručované poštovou prepravou, o čo sa žalovaní

nepokúsili. Ďalej je nutné prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne vo vzťahu k nesprávne zistenej výške
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní bytu bez právneho dôvodu po skončení nájomného
vzťahu, ktorý trval do 31. 01. 2018, kedy súd prvej inštancie len mechanicky prevzal výšku dohodnutého
nájomného podľa dodatku č. 2 k nájomnej zmluve a skonštatoval, že žalobkyňa bola povinná platiť
aspoň obvyklú výšku nájomného. V tomto smere odvolací súd uvádza, že obvyklé nájomné je nájomným
tržným a majetkovým vyjadrením prospechu získaného užívaním cudzej veci je peňažná suma, ktorá

zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie veci i s prihliadnutím
rozlohu a stav prenajímaného bytu. V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že v byte boli nedostatky,
ktoré mohli mať vplyv na cenu nájmu, rovnako ako skutočnosť, že žalobkyňa nemala k dispozícii celý byt
- z obsahu spisu vyplývalo, že dve miestnosti boli zamknuté. Preto cena dohodnutého nájomného medzi
stranami sporu nemôže predstavovať zároveň sumu obvyklého nájomného a sumu bezdôvodného

obohatenia. V tejto súvislosti je potrebné tiež odstrániť rozpory v tvrdeniach ohľadom doby užívania bytu
žalobkyňou, pretože žalovaní v konaní tvrdili, že žalobkyňa ešte v júni 2018 mala v ich byte svoje veci a
teda tento byt reálne užívať nemohli, je teda nutné presne stanoviť obdobie, po ktoré žalobkyňa užívala
byt žalovaných bez právneho dôvodu. Odvolací súd tiež prisvedčuje odvolacím námietkam žalovaných,
ktorá namietali, že chybný výpočet im priznanej istiny, spočívajúci v duplicitnom odčítaní žalobkyňou

zaplatenej kaucie v sume 350 eur, a to v bode 13.20 a v bode 13.21 napadnutého rozsudku. Je zrejmé,
že v bode 13.20 rozsudku sa uviedol, že „za obdobie od 15. 04. 2017 do 31. 01. 2018 mala žalobkyňa
zaplatiť žalovaným celkom 3 450 eur. V skutočnosti im zaplatila kauciu 350 eur, nájomné 1 050 eur
a plnila za žalovaných bez právneho dôvodu vo výške 1 568,45 eura, t. j. celková výška jej plnenia
predstavovala sumu 2 968,45 eura. Za uvedené obdobie tak nedoplatok žalobkyne voči žalovaným

predstavuje sumu 481,55 eura.“ V bode 13.21 napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaným „vznikol
nárok na zaplatenie dlžného nájomného ako aj nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kedy
žalobkyňa ich byt užívala bez právneho dôvodu, t. j. celkom im vznikol nárok na zaplatenie sumy 1
420,25 eura (481,55 eura + 938,70 eura), od ktorej sumy súd odpočítal plnenie žalobkyne za žalovaných
v 1. a 2. rade vo výške 330 eur (2 x 150 eur + 2 x 15 eur) a žalobkyňou zaplatenú kauciu vo výške

350 eur.“ S ohľadom na uvedené je nesporné, že súd prvej inštancie odpočítal žalobkyňou uhradenú
kauciu vo výške 350 eur v bode 13.20 rozsudku a v súlade s odpočtom kaucie dospel k sume nedoplatku
žalobkyne vo výške 481,55 eura, z ktorej už súd prvej inštancie nemal opakovane v bode 13.21 rozsudku
odpočítať kauciu vo výške 350 eur. Navyše žalovaní v konaní spochybňovali zaplatenie sumy po 150
eur v mesiacoch február 2018 a marec 2018 spoločnosti I. - správca bytov, s.r.o., aj keď žalobkyňa tvrdila

ich úhradu. V tomto smere poukázali na vyjadrenia ZSE Energia, a.s., so sídlom Bratislava, Čulenova
6, IČO: 36 677 281 zo dňa 04. 03. 2020, zn. 2802/6154/2020, že žalobkyňou tvrdené platby (150 +
150 eur) neboli pripísané na účet dodávateľa elektrickej energie. Preto je uvedenú skutočnosť nutné
nepochybne preukázať a zistiť.

41. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu je toho názoru, že výrok rozhodnutia nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a ani nezodpovedá zistenému skutkovému a právnemu stavu. Bude
povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť vyššie uvedené pochybenia a rozpory v dokazovaní v takom
rozsahu, aby vykonané dokazovanie bolo dostatočným a právne jasným podkladom pre vynesenie
následného rozhodnutia.

42. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391 ods. 2 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný
(§ 391 ods. 2 CSP). Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§

396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).