Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/301/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509210614
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1509210614.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Q. X., nar. XX.XX.XXXX,
občan U. G. B., bytom A. J. U. XXXX, R.Ü. V., U. G. B., zastúpený advokátskou kanceláriou X. H.-H.-I.,
U..G..C.., U. U.J. S. X, X., proti žalovanému: T. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom T..S..U. X, X., zastúpený: H.
W.Á. S., U..G..C.., IČO: XXXXXXXXX, so sídlom T. X, X., o zaplatenie 1.200.000 eur s príslušenstvom,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. júna 2018 č. k. 40C
188/2011-450 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému

domáhal pôvodne zaplatenia sumy 120.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne od
1.1.2009. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie pod sp. zn. 27Ro 700/2009 dňa 11.11.2010 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil
žalovanému, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu 120.000 eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne od 1.1.2009 do zaplatenia alebo, aby v tej istej

lehote podal odpor na tomto súde. Uznesením č.k. 27Ro 700/2009-170 zo dňa 24.2.2011, v spojení s
potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2012 č. k. 2Co472/2011-222 zrušil
platobný rozkaz, keďže ho nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk.

3. Po viacnásobnom pripustení rozšírenia petitu žaloby z 5.3.2012, 3.10.2013, 14.7.2017 a 19.06.2018
sa ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia istiny

1.200.000,- eur s príslušenstvom, a to na základe k žalobe pripojenej kúpnej zmluvy zo dňa 6.2.2008 a
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.2.2008.

4. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že kúpnou zmluvou zo dňa 06.02.2008
od neho žalovaný odkúpil kone uvedené v jej prílohe č. 1, stroje, nástroje a zariadenia uvedené v jej
prílohe č. 2, ako aj ďalšie zvieratá, stroje, mechanizmy, zariadenia a prostriedky v prílohách č. 1 a č. 2

neuvedené, ale využívané na farme v Kuchyni slúžiace na chov koní v spoločnosti R. R. V. U..G..C..
Kuchyňa (ďalej ak ako R., U..G..C..). Žalovaný sa žalobcovi za tento predmet zmluvy zaviazal zaplatiť
sumu 1.800.000 eur v ročných splátkach po 75.000 eur, splatných do 31.12. príslušného roka, pričom
prvá splátka mala byť uhradená do 31.12.2008. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 06.02.2008
žalobca žalovanému odstúpil jeho pohľadávky voči dlžníkovi spoločnosti R. R. V. U..G..C.. Kuchyňa
v celkovej výške 39.875.324,70 Sk (1.323.618,29 eur) za odplatu 1.100.000 eur, pričom žalovaný

sa odplatu za postúpené pohľadávky zaviazal uhradiť žalobcovi v ročných splátkach po 45.000 eur
splatných do 31.12. príslušného roka, pričom prvá splátka mala byť uhradená do 31.12.2008. Tietopohľadávky mali podľa zmluvy vzniknúť výslovne z titulu pôžičky poskytnutej žalobcom ako veriteľom
dlžníkovi za účelom krytia prevádzkových nákladov dlžníka, pričom vo výške 30.300.377 Sk boli
identifikované titulom uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice zo dňa 09.09.2002 vyhotovenej Y.. N.

T. pod č. N 836/02, NZ 786/02 a vo výške 9.574.947,70 Sk mali byť evidované v účtovníctve dlžníka.
Žalovaný žalobcovi neuhradil žiadnu z dohodnutých splátok v celkovej ročnej výške 120.000 eur.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.09.2013 navrhoval žalobu zamietnuť a priznať mu plnú
náhradu trov konania. Argumentoval tým, že po uzavretí kúpnej zmluvy zistil, že vlastníkom minimálne

časti predmetu kúpy bola spoločnosť R., U..G..C.. W. XXX, spoločníkmi ktorej sú žalovaný (67%) a
jeho matka N. B. (33%), ktorí obchodné podiely v tejto spoločnosti nadobudli kúpou od žalobcu podľa
zmlúv o prevode častí obchodných podielov uzatvorených so žalobcom dňa 06.02.2008 (z tohto titulu
od nich žalobca prevzal z titulu úhrady ceny za prevod obchodného podielu v súhrne sumu 100.000
eur) a časť predmetu kúpy v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy fyzicky neexistovala, na preukázanie čoho
predložil potvrdenie Z. Š..L.. X. z 04.04.2012 o tom, že kone uvedené v ňom uvedenom zozname sú

zapísané v Plemennej knihe anglického plnokrvníka s údajom o registrácii ich majiteľa k 06.02.2008
a o úhyne viacerých v ňom označených koní v r. 2007. Nakoľko teda žalobca nebol v čase uzavretia
kúpnej zmluvy preukázateľne vlastníkom celého predmetu kúpnej zmluvy, označil zmluvu za uzavretú
v rozpore s občianskoprávnou zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám, a
preto z dôvodu počiatočnej právnej nemožnosti predmetu plnenia považoval kúpnu zmluvu za absolútne

neplatný právny úkon podľa ust. § 38 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Ďalej poukázal na
to, kúpna cena predmetu kúpy bola dohodnutá en bloc, pričom však nakoľko časť predmetu zmluvy
neexistovala, nie je možné od seba oddeliť časti obsahu kúpnej zmluvy.

6. Vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávky žalovaný namietal, že notárska zápisnica, ktorou bola

uznaná časť dlhu vo výške 30.300.377 Sk, nebola pripojená k zmluve o postúpení pohľadávky a
netvorilasňoujednulistinu,pričomjužalobcažalovanémunepredložilatakžalovanýnemalanimožnosť
oboznámiť sa s jej obsahom. S dokladmi dlžníka, ktorého spoločníkom a konateľom sa žalovaný
stal dňa 06.02.2008, sa mal tiež možnosť oboznámiť až po uvedenom termíne. K 06.02.2008 boli v
účtovníctve dlžníka voči žalobcovi evidované záväzky v celkovej výške 10.846.971 Sk (k 31.12.2007

vychádzajúc zo súvahy dlžníka bola výška týchto záväzkov 11.053.971 Sk, pričom k zníženiu záväzku
v čase od 01.01.2008 do 06.02.2008 došlo plnením žalobcovi dňa 14.01.2008 vo výške 32.000 Sk a
výplatou šeku vtedajšej priateľke žalobcu dňa 22.01.2008 vo výške 175,000 Sk). Zmluvu o postúpení
pohľadávky považoval žalovaný za absolútne neplatný úkon z dôvodu jej čiastočnej neplatnosti v
časti identifikácie pohľadávky, ktorá mala byť premetom postúpenia, keď identifikácia postupovanej

pohľadávky je pritom podstatnou náležitosťou zmluvy, pričom však neidentifikovateľnú časť pohľadávky
nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Mal za to, že neplatnosťou postihnutá časť právneho
úkonu potom z dôvodu jej neoddeliteľnosti od ostatného jeho obsahu spôsobuje neplatnosť celého
právnehoúkonu.Identifikáciuoznačenejčastipostupovanejpohľadávkypovažovalzaneurčitúzdôvodu,
že z obsahu samotnej zmluvy je zrejmé, že v čase postúpenia pohľadávok mal veriteľ voči dlžníkovi

viacero pohľadávok (okrem pohľadávok evidovaných v účtovníctve dlžníka vo výške 9.574,947,70 Sk
aj pohľadávky dlžníkom uznané v notárskej zápisnici), avšak aj uznané pohľadávky mali byť museli
byť evidované v účtovníctve dlžníka ako právnickej osoby v zmysle zákona o účtovníctve. Nakoľko
v účtovníctve dlžníka k 06.02.2008 boli evidované záväzky dlžníka voči žalobcovi v celkovej výške
10.846.971 Sk, z identifikácie postupovanej pohľadávky len právnym titulom a výškou (9.574.947,70

Sk) nemal za jednoznačne určiteľné, aké pohľadávky mali byť predmetom postúpenia, keď na ich
jednoznačnú identifikáciu by muselo byť v zmluve uvedené, v akom časovom období postupované
pohľadávky do uvedenej výšky žalobcovi vznikli. Keďže z obsahu zmluvy považoval za jednoznačné,
že postúpenie pohľadávok malo byť odplatné a keďže podľa neho dohodnutá odplata za postúpenie
pohľadávok nezodpovedá nominálnej hodnotne postupovaných pohľadávok, neplatnosťou postihnutá

časť zmluvy nie je oddeliteľná od jej ostatného obsahu. Napokon z opatrnosti vzniesol aj hmotnoprávnu
námietku podľa ust. § 527 ods. 1 písm. a) OZ neexistencie postupovaných pohľadávok podľa zmluvy
s tým, že v takomto prípade dôkazné bremeno ich preukázania existencie postupovanej pohľadávky
vznáša žalobca.

7. V replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 17.07.2017 žalobca okrem iného poukázal na vyjadrenie
žalovaného v spore vedenom na Okresnom súd Malacky pod sp. zn. 10Cb/321/2008, na ktorom
od 04.04.2008 prebiehal spor týkajúci sa farmy v obci W., v ktorom spore žalovaný už ako konateľ
spoločnosti R., U..G..C.. rovnako v pozícii žalovaného v I rade popri žalobcovi ako žalovanom v II. radedňa 10.06.2009 založil písomné vyjadrenie k žalobe, v ktorom výslovne uviedol, že „Spolu s obchodným
podielom...mal navrhovateľ záujem nadobudnúť aj vlastníctvo k predmetom a zvieratám, ktoré boli vo
výlučnom vlastníctve odporcu v II. rade“. Mal za to, že uvedené svedčí o tom, že žalovaný pri uzatváraní

kúpnej zmluvy zo dňa 06.02.2008 a aj neskôr dobre vedel, že predmet tejto zmluvy je vlastníctvom
žalobcuaniespoločnostiR.,U..G..C..Žalobcažalovanémuplnedôveroval,nakoľkojehomatkanafarme
pracovala dlhší čas. Žalobca v súvislosti s prevodom obchodného podielu na žalovaného a jeho matku a
predajom koní a strojov žalovanému prenechal kompletnú dokumentáciu nachádzajúcu sa v spoločnosti
R., U..G..C.. Predstava, že by žalobca previedol obchodný podiel v spoločnosti, ktorej majetkom by

boli nehnuteľnosti, vyše 130 plemenných, chovných a dostihových koní, vyše 60 mechanizmov a ďalšia
kompletná výbava farmy za cenu 100.000 eur nemá nič spoločné s realitou. Žalovaný nadobudnutím
obchodného podielu spoločnosti R., U..G..C.. nadobudol len nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX pre
k.ú. Kuchyňa v prospech tejto spoločnosti, avšak nie zvieratá a zariadenie farmy v W.. Skutočnosť, že
podľa predloženého potvrdenia Z.Á., Š..L.. X. boli v čase podpisu zmluvy 3 z koní, ktoré boli predmetom
kúpy uhynuté podľa neho nezakladá neplatnosť zmluvy, keď mal za to, že žalovanému z tohto dôvodu

vzniklo iba právo na odstúpenie od zmluvy v prípade, ak by predmet kúpnej zmluvy robil úhyn týchto
koní neupotrebiteľným, k čomu však nedošlo, dôkazom čoho je aj skutočnosť, že žalovaný farmu v W.
prevzal a dodnes prevádzkuje, z ktorého dôvodu mu mohlo vzniknúť nanajvýš právo na primeranú zľavu
z kúpnej ceny. Mal za to, že v danom prípade išlo zjavné vady množstva, ktoré mohol žalovaný vytknúť
v súlade s ust. § 499 OZ a nasl. V lehote 6 mesiacov odo dňa, keď si mohol predmet kúpy prezrieť, v

ktorej však zo strany žalovaného k takémuto kroku nedošlo. Skutočnosť, že žalovaný žalobcovi doposiaľ
z dohodnutej kúpnej ceny nič nezaplatil považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a princípmi
spravodlivosti s poukazom na skutočnosť, že predmet kúpy prevzal do užívania.

8. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného voči zmluve o postúpení pohľadávok uviedol, že žalovaný sám

uznal, že ku dňu 06.02.2008 dlžník (spoločnosť R., U..G..C.., ktorú žalovaný spolu so svojou matkou
prezval zmluvami o prevode obchodného podielu zo dňa 06.02.2008) vo svojom účtovníctve evidoval
žalobcovu pohľadávku vo výške 10.846.971 Sk, čo je suma vyššia, než je uvedená v zmluve o postúpení
pohľadávok. Postúpená pohľadávka vo výške 9.574.947,70 Sk tak tvorí len časť pohľadávky žalobcu
evidovanej dlžníkom, pričom vo zvyšnej časti sa žalobca tejto pohľadávky zriekol. Mal za to, že tak

ako celková suma uvedená v zmluve o postúpení pohľadávok vo výške 39.875.324,70 Sk sa skladá z
dvoch pohľadávok, tak aj výška odplaty za ne sa skladá z dvoch častí, pričom pohľadávke vo výške
9.574.947,70 Sk zodpovedá časť odplaty vo výške 264.134,34 eur a pohľadávke vo výške 30.300.377
Sk zodpovedá časť odplaty vo výške 835.865,66 eur. Mal a to, že neobstojí námietka žalované, že
uvedené pohľadávky sú zameniteľné s inými pohľadávkami, keď obidve považoval za identifikované tak

čo do veriteľa a dlžníka, ako aj do ich výšky a teda túto zmluvu nemožno považovať za neplatný právny
úkon. V neskorších podaniach a prednesoch žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zhrnul
svoju dovtedajšiu právnu argumentáciu v kontexte s vykonaným dokazovaním, keď uviedol, že aj za
predpokladu, že kúpna zmluva zo dňa 6.2.2008 je neplatná, mal za nesporné, že žalovaný od neho
prevzal kone uvedené v prílohe č. 1 tejto zmluvy a stroje, nástroje a zariadenia uvedené v jej prílohe

č. 2. Žalovaný sa potvrdením Z., Š..L.. X. zo dňa 4.4.2012 snažil dokázať, že tam uvedené kone boli
ku dňu 6.2.2008 vo vlastníctve spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W.. Poukázal na to, že Z., Š..L.. X. je
Dostihovou autoritou Slovenskej republiky, ktorá vydáva Dostihový poriadok Slovenskej republiky. Podľa
článku č. 303 Dostihového poriadku za majiteľa dostihového koňa sa považuje fyzická alebo právnická
osoba, ktorá je vlastníkom alebo nájomníkom koňa. Z., Š..L.. X. v potvrdení zo 4.4.2012 uviedlo len to,

že tam uvedené kone boli registrované na majiteľa - spoločnosť R. R. V. U..G..C.. W.. To však podľa
neho nedokazuje, že tieto kone boli vo vlastníctve tejto spoločnosti. Mal za to, že podpisom kúpnej
zmluvy a jej príloh č. 1 a 2 zo dňa 6.2.2008 žalovaný uznal vlastníctvo žalobcu k predmetu kúpnej
zmluvy a preto pokiaľ žalovaný následne začal tvrdiť, že kone, stroje, nástroje a zariadenia uvedené
v prílohách č. 1 a 2 kúpnej zmluvy boli v čase uzavretia kúpnej zmluvy už vlastníctvom spoločnosti R.

R. V. U..G..C.. W., dôkazné bremeno o tejto skutočnosti má ležať na jeho pleciach. Odkázal na ust. §§
29 a 30 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, že účtovná jednotka je povinná pravidelne vykonávať
inventarizáciu svojho majetku. Skutočný stav majetku spoločnosti sa zisťuje inventúrou. Žalovaný však
inventúrny súpis, ktorý by dokazoval, že predmet zmluvy bol ku dňu 6.2.2008 vo vlastníctve spoločnosti
R. R. V. U..G..C.. W., nepredložila toto svoje tvrdenie nepreukázal ani žiadnym iným spôsobom. V

prípade neplatnej kúpnej zmluvy sú jej účastníci povinní si navzájom vrátiť všetko, čo bolo na jej základe
plnené. Keďže žalovaný od žalobcu prevzal kone, stroje, nástroje a zariadenia uvedené v prílohách č.
1 a 2 tejto zmluvy, za ktoré žalobcovi nič neposkytol, je povinný mu tieto zvieratá a veci vydať. Rovnako
vyjadril názor, že žalovaný rovnako podpisom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 6.2.2008 potvrdilexistenciu a výšku týchto pohľadávok. Obrana žalovaného, že s účtovníctvom spoločnosti sa oboznámil
až po uzavretí zmluvy nemôže obstáť - žalovaný túto možnosť mal a je jeho vecou, či ju využil alebo nie.
Preto aj v tomto prípade, pokiaľ žalovaný až následne tvrdil, že tieto pohľadávky sú neurčité, dôkazné

bremeno o tejto skutočnosti leží na jeho pleciach. Poukázal na to, že notársku zápisnicu zo dňa 9.9.2002
preukazujúcu časť z postúpenej pohľadávky založil do súdneho spisu ako prílohu písomného podania
zo dňa 20.07.2017. Žalovaný naproti tomu doteraz nedoložil žiadny dôkaz (účtovný denník a hlavnú
knihu) o svojom tvrdení, že výška pohľadávky žalobcu voči spoločnosti R. R. V. U..G..C.. W. evidovaná
v jej účtovníctve bola ku dňu 6.2.2008 iná ako 9,574.947,70 Sk. Podľa názoru žalobcu sú teda obe jeho

pohľadávky voči tejto spoločnosti riadne identifikované.

9. Žalovaný zhrnul svoju obranu a argumentáciu vo svojom záverečnom podaní a prednese, keď okrem
iného nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nespornosti prevzatia vecí žalovaným, ktoré mali byť predmetnom
kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami dňa 6.2.2008. Zotrval na svojom tvrdení, že žalobca mu
predmet kúpy podľa kúpnej zmluvy ani doklady k nemu sa vzťahujúce neodovzdal. V tejto súvislosti

poukázal na to, že podľa zmluvy k odovzdaniu jej predmetu kúpy malo dôjsť v deň jej uzatvorenia, t.j.
po jej uzatvorení (viď čl. III. ods. 2, ods. 3 zmluvy). Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ním predložený
výňatok z Dostihového poriadku Z., Š..L.. preukazuje, že kone uvedené v prílohe č. 1 zmluvy neboli
vo vlastníctve spol. R., U..G..C.., pretože podľa predmetného dostihového poriadku sa za majiteľa
koňa považuje nielen vlastník koňa, ale aj jeho nájomca. Žalovaný v spore predložil listinný doklad

- potvrdenie Z., Š..L.. zo dňa 4.4.2012, z obsahu kt. vyplýva, že potvrdenie o registrácii majiteľa na
tam uvedené kone vychádza zo zápisov z Plemennej knihy anglického plnokrvníka (viď § 19 vyhl.
Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 18/2001 Z.z. o vykonávaní kontroly úžitkovosti, kontroly dedičnosti
a testovania úžitkových vlastností, kontroly zdravia, kontroly dedičnosti a testovania zdravia, hodnotenia
zovňajška hospodárskych zvierat, o založení a vedení plemennej knihy, založení a vedení plemenného

registra, vedení predpísanej evidencie a o overovaní pôvodu hospodárskych zvierat v znení neskorších
predpisov) a nie z registrácie pre účely dostihového poriadku, kt. pojem majiteľa dostihového koňa
výslovne definuje len pre svoje potreby (potreby dostihového poriadku). Podľa potvrdenia Z.P., Š..L.. z
04.04.2012 kone v ňom uvedené k 06.02.2008 neboli registrované len na majiteľa - spol. R., U..G..C..,
ale aj na p. X. X., p. S.-J. C. a napokon, kone v ňom uvedené na jeho poslednej strane, k 6.2.2008 boli

registrované ako uhynuté. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný podpisom kúpnej zmluvy a
jej príloh uznal vlastnícke právo predávajúceho k predmetu kúpy podľa tejto zmluvy. Nakoľko zmluvné
strany sa v čl. III. ods. 3.1 kúpnej zmluvy dohodli, že vlastnícke právo k predmetu kúpy žalovaný ako
kupujúci nadobúda okamihom uzatvorenia KZ, čím žalobca ako predávajúci už v čase uzatvorenia
zmluvy (dňa 6.2.2008), musel byť vlastníkom predmetu kúpy. Keďže kúpna zmluva je synalagmatickým

vzťahom, mal za to, že žalobca znáša dôkazné bremeno čo do preukázania splnenia jeho povinností
podľa kúpnej zmluvy voči žalovanému, t.z. musí preukázať, že k 06.02.2008 bol vlastníkom celého
predmetu kúpy tak ako je vymedzený kúpnou zmluvou, že ho žalovanému odovzdal a previedol tak naň
vlastnícke právo, nakoľko až splnením týchto jeho povinností mu vzniká právo požadovať od žalovaného
zaplatenie kúpnej ceny predmetu kúpy, samozrejme, v prípade platnej kúpnej zmluvy. Nie je povinný

v spore preukázať, kto (aká osoba) k 06.02.2008 bol vlastníkom predmetu kúpy vymedzenom kúpnej
zmluvy. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok dňa
06.02.2008 so žalobcom, potvrdil existenciu a výšku týchto pohľadávok. Poukázal na ust. § 524 ods. 1 a
§ 525 Občianskeho zákonníka keď zdôraznil, že pričom pohľadávka prechádza na postupníka v stave,
v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva a predmetom postúpenia môže byť len

určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka (nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka
vznikla). Nakoľko postúpiť nemožno pohľadávky sporné, nesplatné, premlčané, vzniknuté v budúcnosti,
podmienené a pod., postupca pri odplatnom postúpení zodpovedá ex lege za pravosť (existenciu)
postúpenej pohľadávky v čase jej postúpenia (ust. § 527 ods. 1 písm. a) OZ). Potvrdiť existenciu a
výšku postupovaných pohľadávok k času postúpenia pohľadávok, mohol iba dlžník formou uznania dlhu,

zodpovedajúcom postúpenej pohľadávke. Zotrval na svojej argumentácii čo do absolútnej neplatnosti
oboch právnych úkonov, titulom kt. sa žalobca domáha zaplatenia svojich tvrdených pohľadávok voči
žalovanému, na ktorú konajúci súd prihliada ex offo.

10. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že v posudzovanej veci skutkový stav opísaný v žalobe

vyplývajúci zo žalobcom predložených listinných dôkazov nebol medzi stranami sporný.

11. Vo vzťahu k nároku z kúpnej zmluvy ho právne posúdil podľa § 37 ods. 1 OZ, § 41 OZ,
§ 588 OZ, § 589 OZ a § 591 OZ.12. Dôvodil, že k vzniku kúpnej zmluvy je potrebné, aby sa jej účastníci dohodli na predmete kúpy a
kúpnej cene, keď predmetom kúpnej zmluvy môžu byť veci určené individuálne, druhovo, hromadne,

alebo úhrnne (ako stojí a leží bez určenia druhu, množstva a akosti). Dostatočné určenie predmetu
kúpnej zmluvy, ako podmienku jej platnosti podľa § 37 ods. 1 OZ nemal za potrebné
iba v prípade predaja veci úhrnom (ako stojí a leží - viď § 501 OZ), kedy postačuje
predmet kúpy vymedziť iba určujúcimi údajmi, napr. miesta, kde sa veci k určitému dátumu nachádzajú,
ich druhové vymedzenie, bez súčasného určenia množstva a pod. V prípade individuálne určených

vecí tvoriacich predmet predaja/kúpy mal už zo samotnej podstaty tohto pojmu potrebné konkretizovať
(individualizovať) jednotlivé veci, ktoré predmet takejto zmluvy tvoria tak, aby neboli zameniteľné s inými
vecami.

13. Predloženú kúpnu zmluvu vzhľadom na nejednoznačné vymedzenie jej predmetu súd prvej
inštancie vyhodnotil ako nejasnú - nezrozumiteľnú a neurčitú, teda neplatnú s odkazom na ust. § 37

ods. 1 OZ. Vyhodnotil, že zmluva obsahuje zmätočné vymedzenie predmetu kúpy na jednej strane
s odkazom na výslovne konštatovanú neúplnosť výpočtu jednotlivých častí premetu kúpy, avšak
súčasne na individuálne vymedzený predmet kúpy v prílohách č. 1 a 2. zmluvy. Spôsob označenia
jednotlivých individuálne určených vecí v prílohách zmluvy (kone v prílohe č. 1 výlučne uvedením
mena, pravdepodobne roku narodenia pri niektorých koňoch a opäť iba pravdepodobne označením

rodičov) bez odkazu na konkrétnu registráciu v zmysle legislatívnych podmienok riadnej identifikácie a
registrácie koňovitých zvierat či už registrovaných v príslušnej plemennej knihe alebo určených na chov
nepovažoval za dostatočne určitý na to, aby bol predmet kúpy v tejto časti nezameniteľný. Obdobne
nepovažoval za dostatočne určité ani vymedzenie strojov, mechanizmov a zariadení v prílohe č. 2 tejto
zmluvy opätovne bez uvedenia napr. značky, výrobného čísla či iného bližšieho identifikačného údaja.

14. Vo vzťahu k nároku zo zmluvy o postúpení pohľadávok skutkový stav právne posúdil podľa ust. §
527 ods. 1, 2 OZ.

15. Argumentoval, že postúpenie, resp. cesia pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku

vstúpi namiesto pôvodného veriteľa (postupcu, cedenta) nový veriteľ (postupník, cesionár), keď ide o
jedenzospôsobovzmenyzáväzkuvosobeveriteľa.Pritejtozmenepostupníkakonovýveriteľnadobúda
spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie cestou súdu, čo vyplýva
zo skutočnosti, že postúpením pohľadávky vzniká nový záväzkový právny vzťah v zmysle ustanovenia
§ 488 OZ, t.j. právo veriteľa na plnenie (pohľadávky) od dlžníka. Zmena záväzku v osobe veriteľa môže

nastať z vôle pôvodného veriteľa zmluvou uzavretou medzi ním a novým veriteľom, v tomto prípade
možno hovoriť o dobrovoľnej cesii na základe zmluvy (cessio voluntaria) v zmysle §524 OZ. Za právny
základ zmluvy o postúpení pohľadávky (pactum de cedendo) označil kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu
alebo iný typ, ktorým sa zakladá abstraktný záväzok medzi postupcom (pôvodný veriteľ) a postupníkom
(nový veriteľ). Táto zmluva musí mať podľa súdu prvej inštancie písomnú formu. Medzi jej podstatné

náležitosti považoval označenie účastníkov zmluvy (postupca - pôvodný veriteľ, a postupník -nový
veriteľ) a označenie postúpenej pohľadávky. Predmetom zmluvy o postúpení môže byť pohľadávka
akéhokoľvek druhu, teda okrem peňažnej pohľadávky i nepeňažná pohľadávka. Za podmienku platnosti
zmluvy označil to, aby išlo o existujúcu, určitú a identifikovanú pohľadávku. Vychádzal zo súdnej praxe,
že postúpená pohľadávka musí byť v zmluve identifikovaná dostatočne určite, aby nebola zameniteľná s

inou pohľadávkou postupcu voči rovnakému dlžníkovi. Dostatočná identifikácia pohľadávky podľa súdu
prvej inštancie slúži na to, aby medzi zmluvnými stranami nevznikali pochybnosti o tom, aká pohľadávka,
ako a kedy bola postúpená.

16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie považoval za neplatnú aj zmluvu o postúpení pohľadávok

podpísanú stranami dňa 06.02.2008, a to rovnako v dôsledku neurčitého vymedzenia postupovaných
pohľadávok, predovšetkým v časti 9.574.947,70 Sk. Medzi stranami nemal za sporné, že žalobca
mal voči dlžníkovi len pohľadávky vzniknuté z titulu pôžičiek poskytovaných priebežne za účelom
krytia prevádzkových nákladov dlžníka, ktorých výška sa preukázateľne dynamicky menila, a to z
dôvodu čiastočného vracania poskytnutých plnení dlžníkom žalobcovi, ako aj z dôvodu priebežného

poskytovania nových pôžičiek žalobcom dlžníkovi. Identifikáciou postupovanej pohľadávky výlučne
všeobecnýmodkazomnadôvodvznikuavýškou(9.574.947,70Sk)nemalzajednoznačneurčiteľné,aká
pohľadávka, resp. aké pohľadávky mali byť predmetom postúpenia, keď vyslovil, že na ich jednoznačnú
identifikáciu by muselo byť v zmluve uvedené, v akom časovom období postupované pohľadávkydo uvedenej výšky žalobcovi vznikli. Za podstatnú náležitosť zmluvy o postúpení pohľadávky označil
pritom určitú identifikáciu postupovanej pohľadávky tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou
postupcu voči dlžníkovi. Pohľadávku nepovažoval za dostatočne určite určenú (vymedzenú), ak ani na

základe výkladových pravidiel prejavu vôle (vychádzajúc z písomne zachyteného obsahu príslušného
právneho úkonu) nie je možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená.
V konaní mal za preukázané, že dlžník spoločnosť R., U..G..C.. k 06.02.2008 vo svojom účtovníctve
evidoval voči žalobcovi záväzky z titulu pôžičiek poskytnutých za účelom krytia jeho prevádzkových
nákladov v celkovej výške 10.846.971 Sk, avšak predmetom postúpenia podľa zmluvy o postúpení

pohľadávok neboli všetky pohľadávky evidované dlžníkom v jeho účtovníctve voči žalobcovi, ale len vo
výške 9.574.947,70 Sk. V danej veci preto nemohol dospieť k spoľahlivému záveru, ktoré pohľadávky
žalobcu voči dlžníkovi mali byť postúpené na žalovaného a ktoré pohľadávky mali žalobcovi zostať
aj po predmetnom postúpení. Neobstojí podľa súdu prvej inštancie dodatočný argument žalobcu, že
sa zvyšku svojich pohľadávok voči dlžníkovi vzdal. Vzhľadom na dohodu strán obsiahnutú v tejto
zmluve o výške odplaty za postúpenie pohľadávok v jednotnej sume, keď výška odplaty je v prípade

odplatného postúpenia pohľadávok taktiež podstatnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky,
nepovažoval za možné z obsahového hľadiska predloženej zmluvy oddeliť časť zmluvy týkajúcu sa
pohľadávky vo výške 9.574.947,70 Sk od ostatného jej obsahu, a teda ako neplatnú súd prvej inštancie
podľa ust. § 41 OZ posúdil celú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 06.02.2008. Napriek tejto
skutočnosti však v súvislosti s ďalšou samostatnou pohľadávkou postúpenou posudzovanou zmluvou

vo výške 30.300.377 Sk, ktorá bola jednoznačne identifikovaná s odkazom na notársku zápisnicu zo dňa
09.09.2002 vyhotovenú Y.. N. T. pod č. N 836/02, NZ 786/02 pre úplnosť dodal, že zo strany žalovaného
bola vyžiadaním daňových priznaní dlžníka vrátane súvah spochybnená aj samotná existencia tejto
postupovanej pohľadávky v čase jej postupovania, keď vychádzajúc zo súvahy dlžníka za r. 2005 v
r. 2004 (bezprostredne predchádzajúcom účtovnom období) predstavovali záväzky spoločnosti voči

spoločníkom a združeniu čiastku 33.318.000 Sk (evidentne zahŕňajúc v r. 2002 uznanú pohľadávku vo
výške30.300.377Sk),kýmvšakvbežnomúčtovnomobdobír.2005užiba9.023.000Sk,zčohovyplýva,
že od r. 2004 do r. 2005 došlo zo strany spoločnosti k vyrovnaniu záväzku voči spoločníkovi/žalobcovi
vo výške 24.295.000 Sk a teda aj k čiastočnému zániku pohľadávky uznanej notárskou zápisnicou. Zo
súvahy za rok 2006 potom vyvodil opätovný nárast záväzkov spoločnosti voči spoločníkovi/žalobcovi na

sumu 13.810.000 Sk. Zaujal názor, že vzhľadom na evidentný čiastočný zánik tejto pohľadávky nemohlo
vr.2008dôjsťanikplatnémupostúpeniupohľadávkyvcelejuznanejvýške30.300.377Skpodľajejstavu
v r. 2002, ktorý sa medzičasom rovnako menil, keďže postúpiť možno iba pohľadávku existujúcu, pričom
mal za sporné, či medzičasom do r. 2008 nedošlo aj k úhrade zostávajúcej časti tejto pohľadávky, resp.
či sa čiastočne nekryla s pohľadávkou, ktorá bola identifikovaná s odkazom na účtovníctvo vo výške

9.574.947,70 Sk. Aj uvedené skutočnosti posúdil ako svedčiace o absolútnej nejasnosti a neurčitosti
posudzovaných zmluvných vzťahov strán sporu.

17. Mal za nepochybné, že neplatnosť právnych titulov, na základe ktorých si žalobca uplatňoval voči
žalovanému žalovanú sumu s príslušenstvom, má za následok ďalšie nároky žalobcu voči žalovanému,

ktorými sa však vzhľadom na žalobou vymedzený predmet konania nezaoberal, keď návrhu na zmenu
žaloby v tomto smere, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol uznesením prijatým na pojednávaní
konanom dňa 29.06.2018, voči ktorému nie je prípustné odvolanie, podľa súdu prvej inštancie nemohol
vyhovieť s poukazom na ust. § 143 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby, ak by
výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe, s tým, že

tieto nároky si musí žalobca voči žalovanému uplatniť samostatnou žalobou.

18. Súd prvej inštancie dodal, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného
súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne
všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam. Svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiach a nepovažoval za
potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným
pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými v priebehu konania jeho stranami. Vzhľadom na
právne posúdenie kúpnej zmluvy zo dňa 06.02.2008 ako neplatnej z dôvodu neurčitosti jej obsahu
sa bližšie nezaoberal ostatnými námietkami napr. vo vzťahu k existencii, resp. čiastočnej existencii

vlastníckeho práva žalobcu k časti predmetu plnenia alebo riadnym prevzatím predmetu zmluvy,
keď však dôkazné bremeno vo vzťahu k vlastníckemu právu by v prípade zásadnej relevancie pre
rozhodnutie vo veci zaťažovalo žalobcu, pričom článok č. 303 Dostihového poriadku sa vzťahuje k
vymedzeniu pojmov pre účely dostihového poriadku a neobstojí jeho argumentácia, že žalovaný uznalvlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy samotným podpisom tejto zmluvy, keď takýto výklad nemá
podľa súdu prvej inštancie oporu v zákone.

19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. §
255 ods. 1 CSP.

20. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom substitučného právneho zástupcu
odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu. Odvolanie podal majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva
uzatvorená so žalovaným je neurčitá a nezrozumiteľná, keď podľa neho obsahuje všetky zákonné
náležitosti a pokiaľ ide o formu, ide nad rámec zákona, keďže pri hnuteľných veciach sa na platnosť
kúpnej zmluvy nevyžaduje písomná forma. Nesúhlasil tiež so záverom súdu prvej inštancie, že predmet
kúpy je nedostatočne vymedzený, a to v spojení s rámcovou zmluvou uzatvorenou len 3 dni pre kúpnou

zmluvouazároveňdošlokuzatvoreniuzmluvyopredajiobchodnéhopodielu.Malzato,ževpríloháchku
kúpnej zmluve bol predmet kúpy dostatočne definovaný a kupujúci svojím notársky overeným podpisom
prehlásil, že obsahu zmluvy porozumel. Žalovaný tak podľa neho vedel, čo kupuje a za akým účelom. Do
pozornosti dal aj ust. § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti zmluvy, ktorú mohol súd prvej inštancie prípadne
aplikovať. Vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávky uviedol obdobné argumenty, že vymedzenie

oboch postupovaných pohľadávok je podľa neho jasné a určité. Poukázal na konštantnú judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď
všeobecné súdy preferujú opačnú tézu a výklad uprednostňujúci neplatnosť zmluvy pred výkladom
nezakladajúcim jej neplatnosť, nie je podľa ústavného súdu konformná.

21. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 08.10.2018 vyjadril názor, že súd prvej
inštancie na správne zistený skutkový stav aplikoval správny právny názor. Mal za to, že kúpna zmluva
ohľadom hnuteľných veci síce pre svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu, avšak len za predpokladu,
že sa jej účastníci na písomnej forme nedohodli. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že základným

princípom súkromnoprávnych vzťahov je princíp autonómie, v súlade s ktorým sa mohli účastníci zmluvy
dohodnúť napr. na predmete kúpy úhrnom, čo však neurobili. Dohodli sa na kúpe hnuteľných vecí
špecifikovanýchvpríloháchkukúpnejzmluve,ktoréniesúdostatočneurčité,pričomichnemožnovyložiť
ani za použitia ust. § 35 ods. 2 OZ. Pre prípad písomnej formy musí určitosť prejavu vyplývať z textu
zmluvy, aby bola zrozumiteľná i pre tretie osoby. Predmet zmluvy musí byť individuálne špecifikovaný

za účelom jeho nezameniteľnosti. Odvolávku žalobcu na rámcovú zmluvu mal za irelevantnú, keďže
podľa kúpnej zmluvy kupujúci vlastníctvo mal nadobudnúť okamihom uzatvorenia kúpnej zmluvy. Tiež
dal do pozornosti synalagmatickosť kúpnej zmluvy a povinnosť žalobcu preukázať splnenie povinnosti
z nej. V konaní namietal, že žalobca nebol vlastníkom všetkých v kúpnej zmluve uvedených hnuteľných
vecí. Nepovažoval za možné aplikovať výklad o prednosti platnosti zmluvných vzťahov a uviedol,

že vindikačnou žalobou by sa nemohol domáhať vecí uvedených v kúpnej zmluve. Nesúhlasil tiež s
tvrdením žalobcu o len čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na neoddeliteľnosť jednotlivých
jej častí. Pripomenul, že kúpna zmluva je neplatná aj z dôvodu nemožnosti plnenia od jej počiatku,
minimálne v rozsahu prílohy č. 1, keďže niektoré veci nie sú vo vlastníctve žalobcu a niektoré kone
uhynuli.

22. Nesúhlasil tiež s tým, že pohľadávky postupované relevantnou zmluvou o postúpení pohľadávky boli
dostatočne identifikované, nakoľko opäť nie sú nezameniteľne vymedzené. V konaní mal za nesporné,
že žalobca mal voči R., U..G..C.. len pohľadávky vzniknuté titulom pôžičiek poskytnutých za účelom
krytia prevádzkových nákladov R., U..G..C.., ktoré bola spoločnosť R., U..G..C.. povinná

evidovať vo svojom účtovníctve. Výška týchto pohľadávok sa priebežne menila- Predmetom postúpenia
neboli všetky takéto pohľadávky žalobcu voči R., U..G..C.. evidované v účtovníctve ku dňu 06.02.2008,
postupované pohľadávky preto označil za neidentifikovateľné. Nedostatočnú identifikáciu pohľadávok
nie je podľa neho možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok. Doplnil, že
žalobca bol ku dňu 06.02.2018 jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti R., U..G..C..

zodpovedným za vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva a mal teda vedomosť o výške záväzkov
spoločnosti R., U..G..C.. voči nemu a o rozsahu majetku tejto spoločnosti.23. Žalobca vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu
elektronickým podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.10.2018 nesúhlasil s názorom
žalovaného o neplatnosti oboch zmlúv, od ktorých odvíja žalobný nárok. Namietal, že súd prvej inštancie

pri právnom posudzovaní týchto zmlúv nezohľadnil všetky okolnosti, za ktorých boli tieto zmluvy
uzatvorené, osobitne nezohľadnil rámcovú zmluvu uzatvorenú so žalovaným a jeho matkou a v ktorej
bola dohodnutá podstata celej transakcie spočívajúcej v predaji celej farmy v Kuchyni. Platnosť a
záväznosť rámcovej zmluvy potvrdili strany sporu aj v čl. 5. bod 2 kúpnej zmluvy. Dohodli sa aj na predaji
obchodného podielu. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa priklonil k procesnej obrane žalovaného, ktorý

mu uhradil len sumu 100.000 eur, hoci podľa rámcovej zmluvy mala byť kúpna cena za majetok spolu vo
výške 3.000.000 eur. Nesúhlasil s tvrdením, že strany sporu sa dohodli na predaji individuálne určených
vecí, nakoľko podľa čl. I kúpnej zmluvy si boli strany vedomé toho, že výpočet vecí nie je úplný. Strany
sa dohodli na prevode celého majetku. Nesúhlasil ani s nemožnosťou plnenia pre úhyn niektorých koní.
Ak žalovaný zistil absenciu niektorých predaných vecí, mohol túto skutočnosť reklamovať, prípadne
žiadať zľavu z kúpnej ceny. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o nedostatočnej špecifikácii

postúpených pohľadávok a poukázal na nálezy I. ÚS 242/07, I.ÚS 243/07, IV.ÚS 340/07 a nález
ÚstavnéhosúduČeskejrepublikyI.ÚS625/03,podľaktorýchniejemožnéprijaťzáver,žeakpohľadávka
nie je dostatočne účtovne evidovaná, potom neexistuje. Taktiež žiadal prihliadnuť na rámcovú zmluvu.

24. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k
záveru, že toto zákonné kritériá podľa vyššie citovaného procesného ustanovenia nespĺňa, keď vo

svojich bodoch 1 až 12 obsahuje len vyjadrenia strán v spore (žaloba, repliky, dupliky), následne v
bode 13 súd prvej inštancie konštatuje, že skutkový stav opísaný v žalobe a vyplývajúci z doložených
listinnýchdôkazovžalobcomjemedzistranaminespornýanáslednepristupujekhodnoteniuaprávnemu
posúdeniu iba dvoch listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom
vyhodnotením týchto dvoch listinných dôkazov dospel k záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného

nároku žalobcu pre nenaplnenie zákonných náležitostí týchto dvoch právnych úkonov, konkrétne pokiaľ
ide o ich určitosť, z čoho vyvodil ich absolútnu neplatnosť.

28. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje
uvedenie informácie, aké celkové dokazovanie vo veci vykonal a ako ho celkovo vyhodnotil. Neuviedol,

ako posúdil všetky skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, keď neopodstatnene konštatoval
(bod 13 rozsudku), že skutkový stav nebol medzi stranami sporný, hoci nespornosť skutkového stavu
a právnej argumentácie strán sporu z bodov 1 až 12 napadnutého rozsudku nie je zrejmá. Tiež sám
neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. V odôvodnení napadnutého rozsudku
absentuje, ktoré z doložených dôkazných prostriedkov vykonal a ako ich vyhodnotil a ktoré nie a z akého

dôvodu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa tak odvolaciemu súdu a rozhodne aj stranám sporu
javí nekonzistentne a nekoherentne.

29. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie nie je súhrnom súdneho spisu, preto sa v ňom nemajú

opisovať kompletné výpovede a vyjadrenia strán sporu a texty listinných dôkazov. Obsahom hodnotenia
dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý
nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť,
ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnenývýber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008). Správnosť
a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.
Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. § 220 ods.
2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku , ale aj k tomu, že základné právo na súdnu
ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane odníma
možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické
zaujať stanovisko k súdnym argumentom. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že

dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné rozhodnutie má byť logickým a
právnymvyústenímpriebehukonaniaahodnoteniavšetkýchvykonanýchdôkazov,prijehovydanímusia
byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a
určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

30. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade
a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces .

Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny
( II.ÚS 383/06, I.ÚS 117/07).

31. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

32. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú

silu.

33. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či

nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli
tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých
dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,

ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

34. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu

pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov
je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery

účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

35. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,

len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak ( 6MCdo 1/2010).36. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že zamietajúce rozhodnutie
založil na vykonaní a vyhodnotení iba dvoch listinných dôkazov, a to kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
stranami sporu a jej príloh č. 1 a 2 a zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi nimi a

nekonfrontoval ich s ostatnými dôkaznými prostriedkami použitými stranami sporu v rámci konania,
keď v odôvodnení rozsudku ani neuviedol, či tieto ďalšie dôkazy vôbec vykonal a ako ich vyhodnotil.
Kúpnu zmluvu a zmluvu o postúpení pohľadávok teda nekonfrontoval so všetkým, čo vyšlo za konania
najavo, hoci v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP takúto povinnosť pri voľnom hodnotení dôkazov mal,
keďže podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí vo všetkých ich vzájomných súvislostiach.

Zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na vyhodnotení dvoch dôkazných prostriedkov
bez vyhodnotenia vzájomnej súvislosti s ďalšími prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany
použitými stranami v spore nesie potom znaky nezákonnosti, keď aj ich samotné hodnotenie, v rámci
ktorého dospel súd prvej inštancie k záveru o ich neplatnosti pre ich neurčitosť sa javí odvolaciemu
súdu bez konfrontácie s ostatnými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany strán sporu ako
predčasné, arbitrárne a zatiaľ prísne formálne, keď prílišný formalizmus je v zmysle zaužívanej súdnej

praxe v civilnom sporovom konaní neprípustný.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keď súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným
postupom spočívajúcim v nedostatočnom a tým nezákonnom odôvodnení napadnutého rozsudku a

v nekomplexnom vyhodnotení vykonaného dokazovania porušil právo strán sporu na spravodlivý
súdny proces, keď vzhľadom na dvojinštančnosť civilného sporového konania v záujme zachovania
ich práva na spravodlivý súdny proces nie je účelné napraviť tento stav súdom odvolacím, a to za
účelompredídeniavydaniuprekvapivéhorozhodnutiavovecibezmožnostipodaniariadnehoopravného
prostriedku. Zásada zachovania práva oboch strán sporu na spravodlivý súdny proces v tomto prípade

prevyšuje nad zásadou hospodárnosti konania.

38. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie,keďvďalšomkonaníbudesúdprvejinštanciepovinnývykonaťnavrhnutédokazovanie,toto
vyhodnotiť vo všetkých vzájomných súvislostiach, právne posúdiť, a to i pokiaľ ide o ďalšie žalovaným

namietané dôvody neplatnosti relevantných právnych úkonov a synalagmatickosť práv a povinností z
nich vyplývajúcich, vo veci opätovne rozhodnúť, s tým, že nové rozhodnutie vo veci musí byť pre účely
prípadného odvolacieho konania preskúmateľné a spĺňať náležitosti podľa ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391
ods. 3 CSP).

39. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).