Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817207992
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8817207992.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, XXX XX V., právne zastúpená AK - JUDr. Stanislav Kaščák s.r.o., Ul. 1.mája 1246, 093 01
Vranov nad Topľou proti žalovaným: 1) F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX F., 2) T. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z.. Q. XX/XXX, XXX XX V. nad K., právne zastúpení advokátom Mgr. Miroslavom

Pilátom, AK Komenského 33, 094 31 Hanušovce nad Topľou, o zaplatenie 706,34,- eura s prísl., o
odvolaní žalobkyne a žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn.
3C/67/2017-102 zo dňa 15.02.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:
„ I. Žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 332,17,- eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eur od 12.10.2017 do 20.11.2017 a s 5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 332,17,- eur od 21.11.2017 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 374,17,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 374,17,- eur od 21.11.2017 do zaplatenia zastavuje.
III. Stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.“

Svoje rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil najmä tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
proti žalovaným 1), 2) zaplatenia sumy 706,34,- eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

od doručenia platobného rozkazu žalovaným 1), 2) do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Vo svojej
písomnej žalobe uviedla, že žalovaní 1), 2) boli manželia a ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom
Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, sp. zn. 8P/226/2014. Žalovaná v 2. rade odišla od žalovaného
1), ktorý je jej synom v novembri 2014. Vtedy obaja žalovaní 1), 2) prestali platiť svoje dlhy, ktoré im
vznikali. Preto ju syn F. G. (žalovaný 1)) požiadal o pôžičky s tým, že oni pôžičky vrátia. Požičané peniaze
mali vrátiť do 31.12.2016. K svojej žalobe predložila prehľad o platbách pôžičiek, takisto potvrdenie o

platbách s tým, že takto postupne požičala žalovaným 1), 2) sumu 706,34,- eura.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žaloba žalobkyne bola podaná proti žalovaným 1), 2) na sumu
706,34,- eura. Následne žalovaný v 1. rade v priebehu konania zaplatil žalobkyni dňa 20.11.2017 sumu
374,17,- eura. Žalobkyňa podaním zo dňa 05.03.2018 (č.l. 39, 40) oznámila súdu, že v tej časti berie
žalobu späť. So späťvzatím žaloby v tejto časti žalovaná v 2. rade súhlasila. Súd preto konanie ohľadom
zaplatenia sumy 374,17,- eura zastavil. Konanie súd ohľadom sumy 374,17,- eura súd zastavil podľa §

142, ods. 2 Civilného sporového poriadku.Ďalej z predložených dokladov a vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa
zaplatila 10.12.2014 sumu 237,24,- eura pre spoločnosť VSE, a.s., dňa 10.12.2014 sumu 251,- eur
pre spoločnosť RWE, dňa 10.12.2014 pre poisťovňu AXA a dňa 11.12.2014 sumu 117,26,- eura pre

poisťovňu KOOPERATIVA, dňa 11.12.2014 sumu 65,- eur pre spoločnosť CETELEM a dňa 15.12.2014
sumu 16,10,- eura pre Obec Majerovce, teda celkovo sa jedná o sumu 706,34,- eura. Žalovaní 1) 2)
boli v čase vykonania platieb manželmi, nakoľko ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 8P/226/2014 dňa 23.06.2016 a rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 11.07.2016. Z výpovedí žalovaných 1), 2) vyplýva, že všetky platby vykonané žalobkyňou sa týkali

spoločných manželských dlhov.
Pokiaľ žalovaná v 2. rade namietala v priebehu konania premlčanie nároku žalobkyne poukazujúc na
dvojročnú premlčaciu lehotu podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak je potrebné uviesť, že z
výpovedí účastníkov vyplýva, že pri vykonaní platieb a pri dohode o tom, ako budú peniaze vrátené,
vznikla medzi žalovanými a žalobkyňou dohoda s tým, že splatnosť platieb mala nastať pre žalobkyňu
dňa 31.12.2016. Žalovaná v 2. rade síce takúto dohodu nepotvrdila, súd však vychádzal z ustanovenia

§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda z pravidla, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže
vybavovať každý z manželov.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaná v 2. rade nepreukázala, aby žalovaný v 1. rade sa so
žalobkyňou nedohodol na takej splatnosti nároku žalobkyne, ako uvádza žalobkyňa. Žalovaná v 2. rade
vosvojejvýpovedipopísalažalobkyňuakoosobu,ktoráprikladápeniazomdôležitosťatedavychádzajúc

z tejto charakteristiky žalobkyne súd považoval tvrdenia žalobkyne o tom, že žalobkyňa sama žiadala
žalovanú 2) o vrátenie peňazí za hodnoverné.
Žalovaná 2) namietala v priebehu konania aj to, že žalovaný 1) mal mať v čase jej odchodu zo spoločnej
domácnosti dostatok finančných prostriedkov na platenie predmetných splátok dlhu a teda namietala,
že nebol žiaden dôvod na to, aby žalobkyňa mala tieto splátky uhrádzať namiesto žalovaných. Súd

pri zhodnotení tejto námietky žalovanej 2) vychádzal z tvrdení žalobkyne a žalovaného 1) o tom, že
žalovaný 1) v rozhodnom čase, t.j. od 10.12.2014 do 15.12.2014 nemal dostatok finančných prostriedkov
na platenie predmetných splátok dlhu a vychádzajúc z predloženého výpisu z bankového účtu vo
Všeobecnej úverovej banke, a.s. zo dňa 30.11.2014. Ako vyplýva z výpisu z vyššie uvedeného účtu
vo VÚB, a.s. pobočka Vranov nad Topľou, tento bankový účet bol ku dňu 31.01.2014 so zostatkom

-1.827,50,- eura a ku dňu 30.11.2014 bol vo výške -1.927,70,- eura. Podľa zhodného tvrdenia účastníkov
tento účet bolo oboma žalovanými 1), 2) používaný ako spoločný manželský účet v čase ich spoločného
hospodárenia v spoločnej domácnosti, z ktorého sa uhrádzali okrem iných aj predmetné splátky dlhov,
ktoré uhradila žalobkyňa.
Preto okresný súd mal za preukázané, že žalobkyňa plnila namiesto žalovaných to, čo mali podľa práva

plniť oni sami. Medzi účastníkmi, t.j. medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanými 1), 2) ako dlžníkmi
vznikla aj dohoda o splatnosti povinnosti vrátiť vykonané plnenie do 31.12.2016.
Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaných 1), 2) k plneniu pre žalobkyňu spoločne a nerozdielne
aj napriek tomu, že žalovaný 1) dňa 20.11.2017 zaplatil žalobkyni sumu 374,17,- eura. Súd pritom
vychádzal zo skutkových zistení ako aj z právneho posúdenia podľa § 145 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého obaja manželia, teda bezpodieloví spoluvlastníci, zodpovedajú za záväzky
patriace do rozsahu ich nevyporiadaného zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva spoločne a
nerozdielne, teda ako solidárni dlžníci. Žalovaný 1) sa teda nezbavil svojej zodpovednosti za zvyšok
neuhradeného nároku, aj keď sám vykonal plnenie časti uplatneného nároku žalobkyňou. Žalovaní 1),
2) potvrdili tú skutočnosť, že ich zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo doposiaľ

vyporiadané ani dohodou ani rozhodnutím súdu.
Takto súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na zaplatenie istiny 332,17,- eura, ako aj úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eura od 12.10.2017 do 21.11.2017. Ďalej priznal
žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 32,17,- eura od 21.11.2017 do zaplatenia. Úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eura priznal od 12.10.2017, kedy bol žalovanej 2)

ako poslednej na strane žalovaných doručený platobný rozkaz a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 332,17,- eura priznal súd žalobkyni od 21.11.2017 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol podľa § 247 CSP (správne malo byť § 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to proti výroku o náhrade trov konania (výrok

III.) a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že prizná žalobkyni právo
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom namietala neexistenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP.3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná v 2. rade, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej v 2. rade prizná nárok na náhradu
trov konania. V odvolaní namietala najmä nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Za nesprávne

vyhodnotené a nehodnoverné považuje výpovede žalobkyne a žalovaného v 1. rade, pričom práve tieto
dôkazy boli v podstate jedinými, na základe ktorých súd vyhodnotil uzatvorenie predmetných dohôd
o splatnosti údajných dlžných súm. Ich vyjadrenia a výpovede v konaní, boli mnohokrát rozporné a
protichodné, čo len potvrdzuje účelovosť nimi uvádzaných tvrdení o existencii poskytnutých finančných
prostriedkovvpodobepôžičky.Žalobkyňavpodanejžalobeuvádza,ženaposkytnutípôžičkysadohodla

len so svojím synom (žalovaným v 1. rade), pričom však na pojednávaní dňa 25.07.2018 už tvrdila, že
pôžičku jej odsúhlasila aj žalovaná v 2 rade, keď sa to za ňou prišla opýtať do práce. Viaceré rozpornosti
sú pritom aj vo výpovedi žalovaného v 1. rade, ktorý na pojednávaní dňa 25.07.2018 najprv tvrdil, že
pôžičku najprv dohodol so žalovanou v 2. rade a tak so žalobkyňou, avšak následne, keď sa dostával
do rozporu vlastných tvrdení (keďže bol v tom čase na pracovnej ceste) už potvrdil, že pôžičku so
žalovanou v 2. rade odsúhlasil až potom, čo ju uzavrel so žalobkyňou. Aj pokiaľ môže samozrejme

takýto úkon uzatvoriť aj iba jeden z manželov, uvedené tvrdenia majú mimoriadny význam na posúdenie
„hodnovernosti“ a „pravdovravnosti“ výpovedí žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Nakoľko z vykonaných
dôkazov však bolo zrejmé, že výpovede týchto osôb si vo viacerých skutočnostiach protirečia, pričom
strany svoje výpovede opakovane menili a „prispôsobovali“, má za to, že súd ich nesprávne vyhodnotil
ako hodnoverné a nemal sa nimi pri rozhodovaní riadiť. Zdôraznila pritom, že práve tieto výpovede boli

jedným z najdôležitejších dôkazných prostriedkov pre posúdenie, či skutočne došlo k úhrade finančných
prostriedkov zo strany žalobkyne v prospech žalovaných. V danej súvislosti poukázala aj na to, že v
konaniach o vysporiadanie BSM (ako aj iných majetkových konaniach medzi bývalými manželmi) nie
je výnimočné, že sa zrazu začnú „objavovať“ pôžičky, ktoré ako dlžník uzatvoril len jeden z manželov,
pričom druhý manžel o tom nemal žiadnu vedomosť. Práve týmito úkonmi sa zvyknú umelo pridávať

záväzky (aj keď len vo výške 1/2) tomu manželovi, ktorý o uvedenej pôžičke nevedel a tým sa zmenšoval
jeho celkový podiel na majetku nachádzajúcom sa v BSM. Uvedené konanie je o to viac pochybné,
pokiaľ je v danom zmluvnom vzťahu veriteľom fyzická osoba - rodinný príslušník jedného z manželov,
čo bol aj tento prípad.

4. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby rozhodol
v zmysle jej podaného odvolania v časti trov konania, v ostatnom navrhla odvolaciemu súdu rozsudok
potvrdiť ako vecne správny.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho odvolania poukazom

na to, že nevykonala žiaden prejav vôle na základe ktorého by súhlasila s poskytnutím akejkoľvek
pôžičky či iného plnenia od žalovanej.
V ostatnom strany sporu zotrvali na svojich prednesoch a podaniach.

6. Po rozhodnutí vo veci samej odvolacím súdom, podaním zo dňa 02.07.2021 žalobkyňa vzala svoju

žalobu späť v celom rozsahu a navrhla konanie zastaviť a žiadnemu účastníkovi náhradu trov konania
nepriznať s poukazom na dohodu o urovnaní v súdnom spore uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou
v 2. rade zo dňa 29.06.2021 (pozn. odv. súdu, ktorá bola uzavretá v deň rozhodnutia odvolacieho súdu
vo veci).

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce, podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne závery a z toho dôvodu neboli splnené podmienky
na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa § 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aképrostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli

preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na

preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

12. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.

13. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a

prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu

pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.

15. Navyše konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní

zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej
ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho
vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesnýpostup súdu pri konštituovaní vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenapĺňajúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
naspravodlivýproces,ktorávkonečnomdôsledkuobjektívnebráni(účinnémuaefektívnemu)uplatneniu

dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov
v občianskom súdnom konaní.

16. Z okolností danej veci je zrejmé, že pokiaľ v čase keď malo dôjsť k údajnému zaplateniu nákladov
súvisiacich s bývaním, žalovaná v 2. rade už nežila v spoločnej domácnosti so žalovaným v 1. rade,

a ich vzťahy boli vážne narušené, z čoho vyplýva aj vznik tohto aj predchádzajúceho súdneho sporu.
Pokiaľ okresný súd vychádzal z dikcie ustanovenia § 145 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k dohode o splatnosti (uzavretej medzi žalobkyňou-matkou a žalovaným v 1 rade - synom žalobkyne),
je postup okresného súdu neudržateľný. Uvedený právny úkon v čase hlbokého rozvratu manželstva
nemožno chápať bez ďalšieho za účinne zaväzujúci manžela/ku žalovanú v 2. rade/ navyše dohoda o
splatnosti ju zjavne poškodzuje v súvislosti aj s porušením princípu právnej istoty.

Prima facie vzhľadom na faktickú nefunkčnosť manželstva v čase preskúmavaného právneho úkonu
tento je potrebné posudzovať dostatočne rezervovane s akcentom na materiálny výkon spravodlivosti.
Súd prvej inštancie sa vydal cestou formalistického prístupu ak bez ďalšieho vychádzal z dohody o
splatnosti bez zreteľa na špecifické okolnosti danej veci, preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie
spôsobujúci nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej v otázke posúdenia námietky premlčania.

Ad absurdum podľa prezentovaného názoru okresného súdu by v napätých vzťahoch medzi manželmi
sa jeden z nich mohol stať aj celoživotným dlžníkom príbuzného jedného z nich a byť tak ponechaný
na svojvôli strán sporu s blízkym príbuzenským vzťahom, čo je neakceptovateľné.
Ak súd vychádzal z dohody o splatnosti uzavretej (medzi synom a matkou v neprospech nevesty) k
31.12.2016 bez ďalšieho s odkazom na zastupovanie sa manželov, potom jeho posúdenie námietky

premlčania je nesprávne.
Nebolo opodstatnené priznať relevanciu len formálno-právnym aspektom prejednávanej veci (existencia
manželstva) ale mimoriadne dôležitým bolo prihliadať na konkrétne okolnosti a to kruciálne na to, že v
čase údajnej dohody o splatnosti bolo manželstvo žalovaných hlboko rozvrátené a preto takéto úkony
jedného z manželov nemôžu byť bez ďalšieho záväzné pre druhého manžela.

Navyše z výsledkov vykonaného dokazovania je dôvodná pochybnosť aj „in genere“ o opodstatnenosti
žaloby z vecného hľadiska, avšak vzhľadom na späťvzatie žaloby pre mimosúdne urovnanie medzi
stranami sporu, odvolací súd obmedzil dôvody kasačného vybavenia veci s dôrazom na nesprávne
právne posúdenie námietky premlčania čo postačovalo pre zrušujúci verdikt.
Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je totiž kritériom ukladajúcim každému

všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude
možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení. Keďže okresný súd v napadnutom rozsudku nepostupoval v
intenciách uvedeného, bolo dôvodné rozsudok v napadnutej časti postupom podľa § 389 ods.1 písm
b.) CSP vo výroku I. a III. zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nove rozhodnutie.

17. Po vrátení veci súd prvej inštancie sa vyporiada jednak so späťvzatím žaloby, ktoré nastalo po
rozhodnutí vo veci samej na odvolacom súde. V ostatnom je prvoinštančný súd viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu v súvislosti s nezáväznosťou dohody o splatnosti pohľadávky ku dňu

31.12.2016 vykonanej jej bývalým manželom, žalovaným v 1. rade a žalobkyňou.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).