Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoCsp/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618202954
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7618202954.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov
senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 53 255 739 proti žalovanému Š. I., C.. XX.X.XXXX, C. S. A. T., W. R. XX, D..Č.. D. S.
B. T., o zaplatenie 2.517,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu

Spišská Nová Ves č.k. 14Csp/44/2018-132 zo dňa 7. septembra 2020

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch pod č. II. a III. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:

I. Súd nepriberá do konania Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV
so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, ako osobitný subjekt na strane
žalovaného.
II. Súd žalobu zamieta.
III. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu, pričom o výške

tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Spišská Nová Ves samostatným uznesením, po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2 517,53 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1 997,99 eur od 24.10.2015 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) dňa

28.05.2009 uzavrel so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 2 500,00 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach vo výške 49,79 eur mesačne. Z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaným, právny
predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok úveru, ktoré ku dňu
08.09.2015 predstavovali sumu vo výške 1.038,66 eur výzvou zo dňa 09.09.2015 s upozornením
na skutočnosť, že v prípade neuhradenia dlžných splátok, právny predchodca žalobcu pristúpi k

zosplatneniu úveru. Z dôvodu pasivity žalovaného, právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu
29.09.2015 mimoriadnu splatnosť úveru, pričom dlh žalovaného ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti
predstavovalsumuvovýške2.489,73eur,pričomkudňupostúpeniapohľadávkyzprávnehopredchodcu
žalobcu na žalovaného, predstavoval dlh sumu vo výške 2.517,53 eur, pozostávajúci z istiny vo výške
1.997,99 eur, úrokov z úveru vo výške 465,72 eur, úrokov z omeškania vo výške 53,82 eur.3. Súd prvej inštancie mal z predloženej zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.05.2009 uzavretej
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver
vo výške 2.500,00 eur, ktorý sa zaviazal splácať v 94 mesačných splátkach po 72,99 eur s dátumom

splatnosti vždy k 20. dňu toho ktorého mesiaca počnúc od 20.06.2009 s dátumom poslednej splátky
dňa 20.3.2017, úrokovou mierou 16,60 % ročne, RPMN 20,97 %, priemernou hodnotou RPMN 17,73
%. Celkové náklady spojené s úverom boli vyčíslené vo výške 2.258,02 eur. Žalovaný zaplatil celkom
splátky v sume 3.370,71 eur. Pohľadávka predstavovala „Čerpanie úveru“ mínus úhrady žalovaného
započítané na istinu (2.500,- eur - 502,01 eur = 1.997,99 eur).

4. Vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 OZ, § 4 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 258/2001 Z.z.

5. Dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje zákonom stanovené náležitosti podľa
§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. a to výšku, výpočet a termíny splátok istiny úrokov a iných

poplatkov, resp. poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s
rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru a účely jeho splatenia. Dôvodil, že k primárnemu
účelu právnej úpravy noriem spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods.
2, písm. i), ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov) slovami viaže ku každej z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru. Naplneniu

uvedenému účelu, preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie výšky splátok istiny,
úrokov aj iných poplatkov. Citovaný zákon preto poskytuje primeranú ochranu právam spotrebiteľa pri
uzatváraní úverových zmlúv, aby tieto zmluvy neboli zavádzajúce z dôvodu problematického údaju o
úrokoch, z ktorého spotrebiteľ nebude schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu
poskytnutej a teda i celková cena, ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť. V dôsledku uvedeného

nedostatku zmluvy považoval úver v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a
bez poplatkov a nakoľko žalovaný uhradil v splátkach žalobcovi celkom sumu 3 370,71 eur, považoval
nárokžalobcuzanedôvodný.Zároveňdôvodil,žepokiaľideovýškudohodnutéhoúrokuzúveru,ktorého
výška v danom prípade predstavovala 17,73 % ročne, tento viac ako dvojnásobne prevyšuje mieru
úrokov poskytovaných v uvedenom období bankami. Mal za to, že dohoda o výške úrokov musí byť v

súlade s § 39 OZ, a teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný,
pričom o takúto situáciu pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovaných
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.7.2009). Súd prvej
inštancie uzavrel, že v danom prípade sa jedná o prípad, kde neprimerane vysoké úroky boli dojednané
v rozpore s dobrými mravmi, preto s poukázaním na § 39 OZ považoval zmluvu o úvere v časti odplaty

za neplatný právny úkon a žalobu z uvedeného dôvodu zamietol.

6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
2 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100%, o výške ktorých súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca v rozsahu II. a III. výroku, ktoré navrhol zmeniť
tak, že žalobe žalobcu súd vyhovie alternatívne rozsudok v uvedenej časti zruší a vec vráti súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobca podaným odvolaním namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil pokiaľ
ide o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru majúc za to, že predmetná zmluva o splátkovom úvere

spĺňa všetky náležitosti požadované v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom
žalovaný ako spotrebiteľ bol zrozumiteľne informovaný o podmienkach úveru, nákladov a záväzkov,
ktoré z neho vyplývajú. Poukázal na to, že ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je potrebné vykladať v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola

transponovaná do nášho právneho poriadku práve zákonom o spotrebiteľských úveroch. V súvislosti s
uvedeným žalobca podporne poukazuje aj na postup Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojom
rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci C 42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenieustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy
o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, resp. spresnenie aká časť splátky bude

započítaná na vrátenie istiny. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci
C/42/15 ďalej judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy
sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri
takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku, t.j. napríklad neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, počtu a frekvencie splátok, ako

ajneuvedenieprípadnejexistencienotárskychpoplatkov,požadovanýchzárukapoistenia.Zaprimerané
by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôže
mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou
úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude voči veriteľovi vyvolávať
závažné následky. Žalobca zároveň namietal nepreskúmateľnosť záveru súdu prvej inštancie pokiaľ ide
o vyslovenú neplatnosť dojednania úrokov z úveru, majúc za to, že súd len stručne konštatoval, že

zmluvne dohodnutá výška odplaty prevyšuje viac ako dvojnásobne mieru nákladov poskytovaných v
rozhodnom období bankami. Riadne neodôvodnil ani svoje rozhodnutie ohľadom neplatnosti dojednanej
úrokovej sadzby a preto podľa žalobcu nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie neprávne právne vec posúdil, nakoľko dojednaná

ročná úroková sadzba 17,73 % nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, keď úroková miera v bankách
pri podobných úveroch bola v roku 2009 podľa súdu vo výške 8,344 % ročne, a teda považuje
za neprípustné, aby z dôvodu presiahnutia dvojnásobku úrokovej miery o 0,06 % súd považoval
predmetné dojednanie za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. žalobca si zároveň uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania v celkovej výške 285,24 eur.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v
rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

11. Žalobca odvolaním uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo
na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy

SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

13.Pododňatímmožnostikonaťpredsúdomtrebavovšeobecnostirozumieťtakýprocesnýpostupsúdu,
v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným sporovým

poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, aleaj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

14. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré v skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

16. Žalobca odvolacími námietkami, na ktoré upriamuje pozornosť v podanom odvolaní, nastolil
predmetom odvolaciemu prieskumu samotnú preskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie ako aj
správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V nadväznosti na
dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úver, bola pre
posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v časti II. výroku, ako prvé smerodajná právna

otázka úplnosti zmluvy o úvere z hľadiska jej obsahových náležitostí vyžadovaných ust. § 4 ods. 2 písm.
i) (údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

17. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedajúcemu II. výroku vyplýva, že súd prvej

inštancie vychádzajúc z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru o tom, že
zmluva úvere, ktorej titulom sa žalobca domáha plnenia zo strany žalovaného, neobsahuje základné
náležitosti požadované v ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., z ktorého dôvodu je zmluva
považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. V nadväznosti na uvedený záver súd poukazuje na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutie NS SR 3Cdo/146/2017 zo dňa

22.02.2018), ktorý sa opakovane, rovnako aj vo viacerých svojich rozhodnutiach, venoval posúdeniu
správnostiinterpretácieustanovení§4ods.2písm.i)zákonač.258/2001Z.z.(obsahovozodpovedajúce
neskoršiemu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), na ktorú
žalobca správne poukázal aj v podanom odvolaní.

18. Rovnako v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. októbra 2019 sp. zn. 7 Cdo
112/2019, najvyšší súd posudzoval náležitosti zmluvy vyžadované § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001
Z.z. najmä, či predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i)
sankciu v tom zmysle, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
V danom konaní najvyšší súd eurokonformným výkladom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č.

258/2001 Z.z. dospel k záveru, že citované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 258/2001 Z.z. (citované ustanovenie obsahovo zodpovedá neskoršiemu
§ 9 ods. 2 písm. l), resp. písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý zákon nahradil zákon č. 258/2001
Z.z., pozn.) uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok úveru po častiach
(istina, úrok a poplatky). Pokiaľ je teda v ustanovení § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. uvedené

„výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
potrebné uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa.

19. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. októbra 2019 sp. zn. 7 Cdo 112/2019

vzhľadom na skutkový stav, ktorý bol podkladom rozhodnutia, je možné bez ďalšieho považovať
za určujúce aj v prejednávanom prípade. Podľa jeho názoru, vychádzajúc z účelu právnej úpravy
a vychádzajúc z účelu a obsahu smernice 2008/48/ ES, nemožno od dodávateľov v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 258/2001 Z.z. žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis vnútornej skladbyjednotlivých splátok, teda číselné vyjadrenie toho, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na
splátkuistinyaakájejčasťsplácabežnéúrokyapoplatky;účelompredmetnéhoustanovenianebolo,aby
mal spotrebiteľ už pri uzatváraní zmluvy k dispozícii takúto informáciu. Pokiaľ ustanovenie ustanovení

§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. uvádza „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“, možno za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa; požiadavka o vyjadrenie dátumu konečnej splatnosti úveru z
textu zákona nevyplýva.

20. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky žalobcu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.), ktorá je podkladom pre
záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001
Z.z.) odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu v uvedenej časti je dôvodné.

21. Zároveň odvolací súd považuje za opodstatnenú námietku žalobcu pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť
odôvodnenia súdu prvej inštancie v časti bodu 35, kde súd prvej inštancie bez toho, aby uviedol z akých
zákonných predpokladov pre stanovenie maximálnej prípustnej výšky úrokov súd vychádzal, teda v
zmysle akého zákonného ustanovenia posudzoval prípustnosť výšky úrokov, uzavrel, že dohodnutá

ročná úroková sadzba je v rozpore s dobrými mravmi. Takéto posúdenie a odôvodnenie odvolací súd
považuje za nedostatočné, v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP a tým aj v tomto smere aj odvolaciemu
súdu nepreskúmateľné.

22. S ohľadom na prijaté závery a zistené nedostatky, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu II. výroku ako aj súvisiaceho III. výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP
zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie.

23. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť podanej žaloby

v intenciách záverov prijatých odvolacím súdom ohľadom posúdenia zákonných náležitostí zmluvy o
úvere v kontexte riadneho odôvodnenia rozhodnutia v ďalších napádaných skutočnostiach a to tak, aby
rozhodnutie súdu bolo v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 2, 3 CSP).

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie vo svojom novom

rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).