Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/32/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319200936
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8319200936.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenovsenátu,

sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcov: 1. R. T., rod. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. 8, XXX XX B., 2. X. I., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, XXX XX L., 3.
P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX Y. O. N.,
4. X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. O. N. 4, XXX XX B. O. N., zastúpeného opatrovníkom, žalobcom
v 3. rade P., všetci žalobcovia právne zastúpení Mgr. Ernestom Vokálom, advokátom, Hlavná 61, 080
01 Prešov, proti žalovaným: 1. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, XXX XX F., zastúpenému
JUDr. Valériou Brečkovou, advokátkou, Daľkovská 470/14, 069 01 Snina,

2. Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, 811 04 Bratislava, IČO: 35 709 332, právne
zastúpenému spoločnosťou MST PARTNERS, s.r.o., Laurinská 3, 811 01 Bratislava, IČO: 36 861 545,
o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
6C/3/2019-177 zo dňa 10.10.2019 takto

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie žalovaného v 2. rade voči zamietavému výroku rozsudku.

Mení rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť

žalobkyni v 1. rade sumu 3.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 3.000 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 3.000
eur a žalobcovi v 4. rade, k rukám jeho opatrovníka, žalobcu v 3. rade, sumu 12.000 eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Priznáva žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že zaplatením trov jedným zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. O výške trov bude rozhodnuté

súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade každému z nich po 8 000
eur a žalobcovi v 4. rade 20 000 eur k rukám jeho opatrovníka, žalobcu v 3. rade, v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Priznáva žalobcom v 1. až 4. rade vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100% z priznaného plnenia s tým, že zaplatením trov jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
druhého žalovaného. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením ktoré vydá vyšší súdny
úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia žalobou súdu podanou
28.02.2019 žiadali, aby súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcom v 1., 2. a 3.

rade, každému z nich 25.000 eur a žalobcovi v 4. rade 30.000 eur. Žalobu odôvodnili tým, že dňa
21.11.2017 v čase okolo 16:15 hod. v obci B. nad N. došlo k dopravnej nehode, pri ktorej došlo k
zrážke motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný v 1. rade, s chodkyňou U. U.. Chodkyňa prechádzala
cez cestu a pri strete s motorovým vozidlom spadla na prednú kapotu a následne mimo vozovku. Pri
dopravnej nehode utrpela viaceré zranenia, na následky ktorých dňa 22.11.2017 zomrela. Žalovaný v

1. rade bol za predmetný skutok právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn.
1T/10/2018 z 27.08.2018. Žalobcovia v 1. až 4. rade sú deti neb. U. U.. Žalovaný v 1. rade svojim
protiprávnym konaním zasiahol do rodinného života celej rodiny, keďže byť spolu je pre rodiča a deti
základným prvkom rodinného života. Smrť milovanej matky hlboko zasiahla do života žalobcov, náhle a
nečakane. Stratu blízkej osoby nič nemôže nahradiť a po nečakanej smrti matky prežívajú žalobcovia
nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, ale aj stratili s ňou možnosť viesť súkromný život.

Medzi žalobcami a ich matkou bol silný citový vzťah, pravidelne sa navštevovali a neb. U. U. bola
opatrovníčkou žalobcu v 4. rade, ktorý je obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Z toho dôvodu sa
novým opatrovníkom žalobcu v 4. rade stal žalobca v 3. rade, čím tiež došlo k nečakanému a závažnému
zásahu do jeho rodinného života. Smrť matky žalobcov nastala nepochybne v príčinnej súvislosti s
protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade a tým došlo k zásahu do nemajetkovej sféry žalobcov.

Vzhľadom na intenzitu, povahu, spôsob neoprávneného zásahu, na charakter a rozsah zasiahnutej
hodnoty osobnosti, na trvanie a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy, žalobcovia uplatnili nemajetkovú
ujmu, podľa § 12 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe nespochybnil tvrdenia
žalobcov k okolnostiam, za ktorých zomrela ich matka. V tom čase bol čerstvým držiteľom vodičského

oprávnenia, k stretu s chodkyňou došlo v blízkosti prechodu pre chodcov, bol presvedčený o minimálnej
miere zavinenia z jeho strany, od nehody znáša psychickú úzkosť spojenú so skutočnosťou, že
neúmyselne usmrtil človeka a nehode nevedel nijako zabrániť, pozostalým sa ospravedlnil, škodovú
udalosť ohlásil poisťovni, ktorá však plniť odmietla. Poukázal na to, že žalobcovia pôvodne od neho
žiadali náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur pre každého, podanou žalobou sa však domáhajú

zaplatenia sumy spolu vo výške 105.000 eur, čo považuje za neprimerané a špekulatívne obohacovanie
sa na smrti blízkej osoby. Žiadal preto, aby v danom konaní súd vychádzal zo sumy 4.000 eur a túto
ešte primerane znížil vzhľadom na okolnosti prípadu a závažnosť ujmy.
Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že uplatnený nárok žalobcov nespadá do rozsahu
poistného krytia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla v zmysle § 4 zákona č. 381/2001 Z.z., na čom nič nemení ani rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-22/12. Poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý podporuje jeho názor v tom zmysle, že priamy účinok smerníc je vylúčený. Taktiež mal za to,
že žiadaná náhrada nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu práva keďže matka žalobcov prechádzala cez cestu mimo prechodu pre chodcov za

zníženej viditeľnosti v čiernom oblečení, na ktorom nemala žiaden reflexný prvok, dopravnej nehode
mohla predísť ak by venovala náležitú pozornosť cestnej premávke, nielen pri vstupe do vozovky, ale aj
pri jej prechádzaní. Žiadal preto, aby súd žalobu voči nemu zamietol.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/10/2018 z
27.08.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.09.2018, bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného z

prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že inému z nedbanlivosti
spôsobil smrť a spáchal čin závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej
z jeho postavenia a uloženej mu podľa zákona. Bol odsúdený na tom skutkovom základe, že dňa
21.11.2017 v čase okolo 16:15 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Rapid, evidenčného čísla
F.-XXXBD po štátnej ceste v obci B. nad N., kde v blízkosti prechodu pre chodcov došlo k zrážke jeho

vozidla s chodkyňou U. U., nar. XX.XX.XXXX, ktorá prechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z ľavej
strany na pravú a pri strete motorového vozidla s chodkyňou chodkyňa spadla a utrpela rôzne zranenia,
na následky ktorých zomrela.
ZúmrtnéholistuU.U.malzapreukázané,žezomreladňa22.11.2017,zrodnýchlistovasobášnychlistov
to, že žalobcovia sú deťmi neb. U. U., taktiež zistil, že žalobca v 4. rade bol obmedzený v spôsobilosti na

právne úkony a to rozsudkom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp.zn. 19Ps/2/2016 z
25.05.2016 tak, že nie je spôsobilý nakladať s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, preberať dôchodok,
resp. iné dávky či finančnú hotovosť, nie je spôsobilý uzatvárať úverové zmluvy, pôžičky a iné zmluvy
s právnickými a fyzickými osobami a byť ručiteľom iným osobám. Za opatrovníčku mu bola ustanovenáU. U.. Z dôvodov tohto rozsudku vyplývalo, že znaleckým posudkom bola zistená organická porucha
osobnosti, ľahko mentálne retardovaná a mierna duševná zaostalosť s významnou poruchou správania,
s potrebou pozorovania alebo liečby. Má sa jednať o závažné a trvalé duševné poruchy, ktoré nie sú

liečbou ovplyvniteľné; po smrti pôvodnej opatrovníčky, zomr. U. U., za opatrovníka žalobcu v 4. rade bol
ustanovený žalobca v 3. rade.
Žalobcovia pred podaním žaloby žiadali od žalovaného v 1. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške po 4.000 eur, žiadajúc, aby bola uzatvorená mimosúdna dohoda.
Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že s matkou mala mimoriadne blízky vzťah, pretože v roku 2000 tragicky

zahynul jej manžel, zostala sama s 2 deťmi, ktoré boli vtedy vo veku 9 a 7 rokov. Pomoc jej poskytovala
matka s deťmi a s domácnosťou, neskôr sa to otočilo a ona často navštevovala svoju matku, pretože
bývala zo všetkých súrodencov najbližšie. Matka mala v dobe smrti 73 rokov, ale bola plne sebestačná,
mala dobrý zdravotný stav. Na svoju matku nebola odkázaná finančne ani inak, ale matka jej pomáhala
najmä po psychickej stránke, pretože sa jej mohla zdôveriť so všetkým, a keď potrebovala pomoc alebo
radu tak sa na ňu obrátila, často si telefonovali, boli v pravidelnom telefonickom aj osobnom kontakte.

Smrť matky bola pre ňu obrovským šokom, prežívala emócie, žiaľ, smútok ale aj zlosť. Po smrti matky sa
jej zmenil život, matka jej veľmi chýba. Potvrdila, že žalovaný v 1. rade sa jej aj jej súrodencom písomne
ospravedlnil a bolo to z jeho strany úprimné. Chcel nahradiť aj nemajetkovú ujmu keď žiadali každý po
4.000 eur, ale k uzatvoreniu mimosúdnej dohody nedošlo.
Žalobkyňa v 2. rade vo výsluchu uviedla, že s matkou nemala až taký častý fyzický kontakt ako jej

súrodenci, keďže sa vydala v roku 1992 a z obce odsťahovala. Matka jej však veľmi chýba, lebo nemá
nikoho komu by mohla denne zavolať a podeliť sa o svoje starosti alebo radosti. Na matku bola veľmi
citovo naviazaná, nebola na ňu finančne odkázaná. Matka jej dávala príspevky skôr vo forme menších
darov, obhospodarovala celú záhradu a deťom pomáhala aj produktami zo záhrady. Po smrti matky sa
jej a jej súrodencom úplne zmenil život, žalobca v 4. rade zostal bez starostlivosti a ostatní súrodenci mu

pomáhajú ako môžu. Za života matky toto nikdy neriešili, pretože matka sa oňho stopercentne postarala.
Potvrdila, že všetci súrodenci chceli od žalovaného v 1. rade najprv sumu 4.000 eur, chceli sa dohodnúť
mimosúdne, ale on povedal, že má 2 malé deti, nemôže to zaplatiť a obrátil sa na poisťovňu, ktorá to
uhradiť nechcela.
Žalobcav3.radeuviedol,žesozomretoumatkoužildoroku2014vspoločnejdomácnosti.Smatkoumal

intenzívny vzťah a každodenný kontakt. Aj po tom, keď sa odsťahoval do inej obce, matku veľmi často
navštevoval. Nebol na ňu finančne odkázaný, keď sa o smrti matky dozvedel, prežil obrovský šok a mal
zlosť na vodiča, ktorý spôsobil dopravnú nehodu. Potom nasledoval smútok, s matkinou smrťou sa snaží
vyrovnať, aj keď to ide ťažko. Život sa mu zmenil aj v tom, že po matkinej smrti je on opatrovníkom brata,
žalobcu v 4. rade, o ktorého sa stará a chodí za ním minimálne dvakrát do týždňa. Brat ho navštevuje

v jeho domácnosti. Musí mu zabezpečiť stravu, lebo brat si dokáže nakúpiť potraviny, ale nevie variť.
Čiastočne sa dokáže postarať o dom a napríklad pokosiť záhradu. Najťažšie znáša smrť matky práve
žalobca v 4. rade, lebo matka preberala jeho invalidný dôchodok a po jej smrti zostal určitú dobu bez
príjmu kým nedošlo k zmene opatrovníka. Matka, ktorú mal rád, bola jeho najbližším človekom, pribudla
mu starosť o brata.

Žalobca v 4. rade uviedol, že s matkou žil od narodenia až do jej smrti. Spoločne vykonávali všetky
práce, matka sa oňho starala, on jej pomáhal. Naučila ho robiť všetko. Spoločne sa starali o záhradu,
naučila ho domáce práce, chodil jej pre lieky keď potrebovala, navarila mu, starala sa o prádlo. Keď
zomrela, bolo to preňho veľmi ťažké, je to ťažké aj teraz, ale snaží sa o seba starať sám. Vie už pokosiť
záhradu, niekedy vyperie a chodí na nákupy, matka mu veľmi chýba, o všetkom sa s ňou rozprával, kým

žila nikdy sa nehádali., teraz sa nemá s kým rozprávať. Uviedol, že za ňou veľmi smúti.
Žalovaný v 1. rade vo výsluchu uviedol, že situácia je mimoriadne ťažká aj pre neho, ťažko prežíval čo
sa stalo, nevedel sa zmieriť s tým, že zavinil smrť iného človeka. Bol len krátko držiteľom vodičského
oprávnenia,neprekročilpovolenúrýchlosť,nepožilalkoholickénápoje,netelefonoval,išlolenozlúzhodu
náhod keď došlo k stretu s chodkyňou. Psychicky ho to zasiahlo, bolo mu to veľmi ľúto keď sa dozvedel,

že chodkyňa zomrela. Nadviazal kontakt s pozostalými, ktorým sa aj ospravedlnil a snažil sa žalobcom
stratu aj finančne vynahradiť, ale keď mu poslali list, že každý chce po 4.000 eur, tak kvôli svojej
majetkovej situácii im nemohol vyhovieť. Žije v spoločnej domácnosti s manželkou, majú dve malé deti
vo veku 9 a 15 rokov a nemá takú hotovosť, aby mohol žalobcom vyhovieť. Má úvery, ktoré musí splácať
a finančne sa postarať o rodinu. Jeho manželka pracuje v spoločnosti Z., jej zárobok je asi 550 eur a on

pracujevZákladnejumeleckejškoleačistýmesačnýzárobokmá750eur.Nasúkromnejumeleckejškole
zarobí ešte asi 150 eur. S manželkou bývajú v dvojizbovom byte, na kúpu ktorého si zobrali hypotekárny
úver, ktorý splácajú po 100 eur mesačne, auto majú na lízing, kde mesačne platia 200 eur. S manželkou
a deťmi žijú na hranici životného minima.Právne posudzujúc zistený skutkový stav, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcov je,
čo do základu, opodstatnený voči obom žalovaným. Žalovaný v 1. rade spôsobil dopravnú nehodu, pri
ktorej zomrela matka žalobcov a so žalovaným v 2. rade mal uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom

poistení motorového vozidla, ktorým bola smrť ich matky spôsobená. Pokiaľ ide o žalovaného v 1.
rade, mal za to, že je zodpovedný za škodu nielen podľa ustanovenia § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka ale aj za ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia na osobnostných právach lebo je potrebné pripustiť
analogické použitie § 420a a nasl. Občianskeho zákonníka aj pri určení osoby zodpovednej za zásah
do práva na ochranu osobnosti. Pokiaľ žalovaný v 2. rade popieral nárok žalobcov čo do základu, s

poukazom na to, že vo veci nie je pasívne vecne legitimovaný keďže nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do súkromného rodinného života pozostalých nespadá do rozsahu poistného
krytia povinného zmluvného poistenia, mal za to, že táto argumentácia neobstojí keďže pojem škoda
v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné vykladať extenzívne a eurokonformne, takže zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením

blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 05.12.2018 sp.zn. II. ÚS 695/2017, III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS
474/2016 zo 17.08.2016, I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, 6MCdo/164/2018 z 28.02.2019, na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie C-22/12 z 24.10.2013, na ktorý nadviazali ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 6Cdo/143/2017, 6Cdo/219/2019, 6Cdo/206/2017, 6Cdo/212/2017 a 8Cdo/6/2018.
Pokiaľ žalovaný v 2. rade poukazoval na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
a to 4Cdo/168/2009, 4Cdo/139/2011 a 3Cdo/301/2012, uviedol, že tieto rozhodnutia boli neskoršou
judikatúrou najvyššieho súdu prekonané.
Vo vzťahu k požadovanej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mal za to, že žalobcom

nespochybniteľne vznikla nenapraviteľná ujma smrťou ich matky, ktorú nie je možné inak odškodniť ako
priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Závažným spôsobom bolo dotknuté ich právo na súkromný
a rodinný život pričom je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry na nich
pôsobil zraňujúco, vyvolal v nich rôzne emócie a to od smútku a žiaľu za stratou blízkej osoby až po
zlosť a nenávisť voči tomu, kto im to spôsobil. Pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal

zo skutočnosti, že smrťou matky žalobcov im bola spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma pretože
sa pretrhla väzba k ich najbližšiemu človeku. Pri určení výšky vychádzal nielen zo závažnosti ujmy
vzniknutej žalobcom, ale aj z okolností, pri ktorých k dopravnej nehode došlo. Zohľadnil, že nebohá
matka žalobcov prechádzala cez cestu v tmavom oblečení bez reflexných prvkov v blízkosti prechodu
pre chodcov cez priamy úsek vozovky kde mala možnosť najmä pri vstupe do druhej polovice vozovky

presvedčiť sa o situácii k nej z pravej strany, odtiaľ mohla očakávať príchod vozidla. Zohľadnil aj prístup
žalovanéhov1.rade,ktorýsapozostalýmospravedlnilpísomneajústneabolsúčinnýsorgánmičinnými
v trestnom konaní, svoje správanie oľutoval. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že
žalobcoviasúdeťminebohejU.U.,ktorávčasesmrtimala73rokov,žalobcoviav1.až3.radesňounežili
dennodenne v spoločnej domácnosti, neboli na ňu odkázaní výživou, nepotrebovali od nej každodennú

pomoc, nemali medzi sebou dennodenný kontakt, každý z nich mal vlastnú domácnosť a zabezpečoval
si všetky svoje potreby sám, mimo odkázanosti na svoju matku. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy
postupoval rozdielne pri žalobcoch v 1. až 3. rade a pri žalobcovi v 4. rade. Pre žalobcu v 4. rade
bola strata matky najväčšia, pretože žili v spoločnej domácnosti až do jej smrti a zabezpečovala všetky
jeho životné potreby, po smrti zostal odkázaný len sám na seba, prípadne na pomoc súrodencov, on

utrpel najväčšiu ujmu v emocionálnej sfére, ale aj v otázkach praktického spôsobu života. Preto priznal
žalobcom v 1. až 3. rade nemajetkovú ujmu vo výške 8.000 eur pre každého z nich a žalobcovi v 4. rade
20.000 eur, ktorá má byť vyplatená k rukám jeho opatrovníka. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy mal
za primeranú a dostatočnú a v prevyšujúcej časti nároky žalobcov zamietol.
Uviedoltaktiež,žepokiaľžalobcoviažiadalizaplatiťnemajetkovúujmuspoločneanerozdielne,malzato,

že medzi žalovanými nejde o solidárnu zodpovednosť nakoľko nároky voči každému z nich vychádzajú
z iného právneho základu.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 11, §
13 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, 2, § 428, § 429 a na ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - § 4 ods. 1,

2, § 15 ods. 1.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja žalovaní.3. Žalovaný v 1. rade podal odvolanie voči 1. a 3. výroku rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP, majúc za to, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je nesprávny,

pretože súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa
žalovaného v 1. rade za stavu, že právo umožňuje požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný
taký záver, že táto náhrada musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia a preto žaloba voči
nemu mala byť zamietnutá a k celej náhrade nemajetkovej ujmy mal byť zaviazaný len žalovaný v 2.

rade.
Podľa žalovaného v 1. rade nesprávny je aj záver súdu vo vzťahu k priznanej výške náhrady
nemajetkovej ujmy. Nebohá matka žalobcov bola osobou v postproduktívnom veku 73 rokov, žalobcovia
sú dospelými osobami, ktoré už neboli odkázané na ňu výživou ani výchovou, vzťah žalobcov v 1. až
3. rade nebol každodenný a zásah nespočíval v absolútnej strate rodinného života žalobcov v 1. až
3. rade. Pokiaľ sa novým opatrovníkom žalobcu v 4. rade stal jeho vlastný brat, žalobca v 3. rade,

tento bol v konaní o ustanovení opatrovníka navrhovateľom. V danom prípade preto nemožno hovoriť
o intenzite zásahu rovnajúcej sa napr. strate maloletého dieťaťa, či rodiča maloletých detí, od ktorého
závisí existenčne ich výživa a výchova. Žalovaný v 1. rade však nepopiera, že ide o zásah do súkromnej
sféryžalobcov.Žalovanýv1.radeposkytolmaximálnusúčinnosťžalobcomajžalovanémuv2.rade,celú
situáciu opakovane oľutoval a ospravedlnil sa a podrobne uviedol svoje sociálne a majetkové pomery.

Podmienky na jeho strane súd prvej inštancie zhodnotil neprimerane prísne, čo sa odrazilo vo výške
priznanej nemajetkovej ujmy. Čo sa týka žalobcu v 4. rade, poukázal na to, že samotnou jeho výpoveďou
bolo preukázané, že sa vie sám o seba postarať, jeho situácia sa po smrti matky nezmenila rapídnym
spôsobom, aj keď nedokáže nakladať s financiami, tak priznaná nemajetková ujma vo výške 20.000 eur
je neadekvátna. Poukázal na to, že výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Poukázal tiež na to, že pôvodne žalobcovia žiadali čiastku
pre každého 4.000 eur, žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že
žalobu voči nemu zamietne a žalovanému v 2. rade uloží povinnosť zaplatiť sumu náhrady vo výške ako
zváži odvolací súd, alternatívne žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči rozsudku v celom rozsahu z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
h) poukazujúc na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Primárnym nedostatkom právneho posúdenia súdu prvej inštancie je to, že zahrnul nemajetkovú
ujmu za zásah do osobnostných práv žalobcov do rozsahu poistného krytia v zmysle ust. § 4 ods.

2 písm. h) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Pojem škoda podľa toho zákonného ustanovenia
nemožno vykladať tak extenzívne a subsumovať pod neho aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za zásah do osobnostných práv. Poukázal na argumentáciu ním prezentovanú už v priebehu konania
a na názory vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/301/2012 ako aj
4Cdo/168/2009. Podľa žalovaného súd prvej inštancie, pokiaľ ide o posúdenie pasívnej legitimácie

žalovaného v 2. rade, sa mal vysporiadať s tým či závery Súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci
Haasová sú vôbec aplikovateľné v slovenskom práve, či je možné aplikovať smernice na základe
ich priamej, resp. nepriamej aplikácie tzv. eurokonformným výkladom. Podľa žalovaného výklad tzv.
motorových smerníc zo strany súdneho dvora vo veci Haasová nedopadá na slovenské hmotné právo.
Smernice Európskej únie sú právnym nástrojom európskych spoločenstiev, ktoré v zásade nedisponujú

vlastnosťou priameho účinku v zmysle aplikácie do právneho poriadku členského štátu. Aj keď smernica
v zmysle judikatúry súdneho dvora môže mať výnimočne priamy účinok, tento však prichádza do úvahy
len v subsidiárne a len vtedy keď je to prípustné. Základnými predpokladmi pre priamu aplikáciu smerníc,
ktoré musia byť kumulatívne splnené sú uplynutie transpozičnej lehoty, nesprávne transponovanie
smernice.Ustanoveniesmernicezakladajúceprávoprejednotlivcaalebopovinnosťprečlenskýštátmusí

byť dostatočne jasné, presné a nepodmienečné a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie
povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie, resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých,
ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. Nie je teda možné súkromnej fyzickej alebo právnickej osobe
uložiť s odvolaním sa na priamy účinok smernice žiadnu povinnosť. Podľa žalovaného v 2. rade súd
v napadnutom rozsudku namiesto analýzy toho, či eurokonformný výklad zákona č. 381/2001 Z.z. je

v danom prípade vôbec prípustný a ak áno, aké dôsledky to má na prejednávanú vec, nadradil účel
uvedeného zákona nad všetky ostatné kritériá, alibisticky sa pritom opierajúc o špekulatívne formulácie.
Poukázal na to, že zásada eurokonformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva, pričom eurokonformný výklad je tiež obmedzený všeobecnými právnymizásadamiakýmisúpredovšetkýmzásadaprávnejistotyazákazretroaktivity,eurokonformnýmvýkladom
nie je možné uložiť povinnosť súkromným subjektom. Pri aplikácii § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 nestačí vychádzať len zo samotného znenia tohto ustanovenia, treba ho vykladať v jednote

s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje a to v súvislosti s § 4 ods. 1 aj § 2 písm. g) tohto zákona
ako aj § 2 písm. l) tohto zákona. Podľa žalovaného v 2. rade je potrebné poukázať aj na pojmovú
obsahovú odlišnosť inštitútov zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
v slovenskom vnútroštátnom práve. Žalovaný v 2. rade zdôraznil problematický eurokonformný výklad
s ohľadom na možnosť ukladania povinnosti súkromným subjektom a to aj s poukazom na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie C-168/95, ktorý k odvolaniu priložil, úradne preložený, zdôrazňujúc, že z
tohto rozsudku je zrejmé, že ani pri eurokonformnom výklade vnútroštátnej legislatívy nemožno ukladať
súkromnému subjektu povinnosť, ktorá pri preberaní smernice nebola transponovaná do vnútroštátneho
práva. V zmysle odvolacej argumentácie eurokonformný výklad súdu prvej inštancie bol nesprávny a ani
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na súkromný rodinný život nie je
možné stotožniť s nárokom na náhradu škody na zdraví. Zásah do zdravia nemožno podradiť pod zásah

do súkromného a rodinného života. Podľa žalovaného je zarážajúce, že súd prvej inštancie pri pokuse
o eurokonformný výklad zákona č. 381/2001 Z.z. rezignoval na iné výkladové metódy, ako autentický
výklad, systematický výklad, s výnimkou teleologického, ktorý však doviedol do absurdnej miery. Čo
sa týka autentického výkladu, predložil písomné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, z ktorého má vyplývať, že Slovenská republika pri transponovaní smerníc nemala úmysel

zahrnúť do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia nároky pozostalých osôb po
obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo sa týka systematického
výkladu,poukázalnato,žeinštitútynáhradyškodynazdravíanáhradynemajetkovejujmysúobsiahnuté
v rozdielnych častiach Občianskeho zákonníka a samotná právna úprava ochrany osobnostných práv
rozlišuje medzi náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody. Čo sa týka teleologického

výkladu,poukázalnato,žerozsahpoistnéhokrytiapovinnéhozmluvnéhopoistenianiejeneobmedzený,
čo vyplýva priamo zo zákona. Rozsah tohto krytia je potrebné vykladať s ohľadom na znenie zákona a
nie s ohľadom na dôvody, pre ktoré sa povinné zmluvné poistenie zriadilo. Ak zákonodarca do rozsahu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti nezahrnul niektorý typ škody či ujmy, nemožno ho v
zákone nachádzať iba z dôvodu, že by s ohľadom na ekonomický tlak a prípadnú právnu neistotu

dotknutých osôb v zákone zahrnutý mal byť.
Žalovaný v 2. rade poukázal aj na neprimeranú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, najmä
žalobcu v 4. rade. Uviedol, že nespochybňuje to, že smrť rodinného príslušníka znamená zásah do
rodinného a súkromného života, ale súd by mal zohľadniť aj štandardne priznávané sumy v obdobných
veciach, priznávanie premrštených súm titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by mohlo

predstavovať prostriedok neoprávneného obohacovania sa. Samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie
je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška
peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ale súd musí prihliadnuť na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe, jednak vo vzťahu k subjektu,
ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného

zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Poukázal taktiež na zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov, ktoré sú odškodňované maximálnou výškou päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo je
v súčasnosti 24.000 eur. Ak zákon priznáva pozostalým po obetiach úmyselných násilných trestných
činov maximálne sumu 24.000 eur, náhrada za smrť spôsobenú konaním z nedbanlivosti by mala byť

podstatne nižšia. Rovnako nemôže byť rozhodujúcim dôvodom pre priznanie tak vysokej náhrady to,
že žalobcovia prežívajú svoju ujmu veľmi ťažko a dodnes sa s ňou nevysporiadali. Sú to vyslovene
subjektívne hľadiská, ktoré teoreticky nemajú žiadne hranice. Priznané náhrady nemajetkovej ujmy by
nemali byť vo výške, ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby.
Žalovaný v 2. rade preto žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak,

že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietne a uloží žalobcom zaplatiť žalovanému v 2 rade. náhradu
trov konania.

5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedol, že s argumentáciou
žalovaného v 2. rade vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v celom rozsahu nesúhlasí.

Podľa žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s pasívnou legitimáciou
žalovaného v 2. rade, pokiaľ žalovaný v 2. rade poukazoval na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu,
uviedol, že v medziobdobí došlo k zreteľnému posunu právneho názoru v rozhodovacej činnosti v tom
smere, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať ako nárok z povinného zmluvného poisteniazodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom. Súhlasí však s názorom žalovaného v 2. rade
o neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Uviedol taktiež, že čo sa týka
náhrady, ktorá sa poskytuje obetiam trestných činov v zmysle zákona č. 274/2017 Z.z., tak v zmysle §

12 ods. 2 tohto zákona o obetiach trestných činov platí, že ak právo na odškodnenie majú viaceré obete
trestného činu, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Túto zákonnú úpravu je podľa
žalovaného v 1. rade možné aplikovať ako analógiu k určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že žalovaný v 1.

rade v odvolaní poukazuje na svoju záverečnú reč kde dal do pozornosti súdu rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/238/2017 z 27.11.2018 v spojitosti s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 474/2016 zo 17.08.2016, podľa ktorého má platiť to, že vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy, náhrada musí byť v súlade so záväzným výkladom súdneho dvora krytá povinným poistením
motorového vozidla. Podľa žalovaného v 2. rade však žalovaný v 1. rade nijako neodôvodnil, prečo by

práve ním označený rozsudok Krajského súdu v Bratislave mal byť podstatný pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Uviedol, že zotrváva na svojej odvolacej argumentácii, súhlasí však s názorom žalovaného v
1. rade o neprimeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy; žalovaný v 1. rade zotrval v reakcii na
predmetnú písomnosť žalovaného v 2. rade na svojich vyjadreniach.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolania (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario); skutkový stav bol súdom prvej inštancie
zistený bez potreby jeho modifikácie odvolacím súdom.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej
miery, že nebol oprávnený preskúmavať rozsudok z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne
uvedenédouplynutiaodvolacejlehoty(§380ods.1,2CSP).Oznámenieoverejnomvyhlásenírozsudku
zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 27.11.2020 (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolania žalovaných boli dôvodné z časti.

8. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči celému rozsudku, vo vzťahu k výroku, ktorým súd žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol, nebolo rozhodnuté v jeho neprospech, preto odvolanie žalovaného v 2.
rade vo vzťahu k tomuto výroku odmietol.

9. Predmetom konania na základe žaloby žalobcov, ktorá bola súdu prvej inštancie podaná 28.02.2019,
je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku úmrtia ich matky U. U.
dňa 22.11.2017 ako následku udalosti zo dňa 21.11.2017. Pri tejto udalosti došlo k zrážke motorového
vozidla, ktoré viedol žalovaný v 1. rade s matkou žalobcu U. U., ktorá ako chodkyňa prechádzala cez
cestu.Pristretesmotorovýmvozidlomspadlanaprednúkapotuanáslednemimovozovky.Pridopravnej

nehode utrpela viaceré zranenia, na následky ktorých 22.11.2017 zomrela. Za predmetné protiprávne
konanie bol žalovaný v 1. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 1T/10/2018
rozsudkomz27.08.2018uznanýzavinnéhozprečinuusmrteniapodľa§149ods.1,2písm.a)Trestného
zákona z dôvodu, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal čin závažnejším spôsobom konania
porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho postavenia uloženej mu podľa zákona.

10. Skutkové tvrdenia k okolnostiam úmrtia a zodpovednosti žalovaného v 1. rade za udalosť, ktorá
viedla k smrti matky žalobcov, sporné neboli.
Sporným, predmetom odvolacieho prieskumu, bolo to, či žalovaní, alebo len niektorý z nich, sú
subjektami, voči ktorým mohol byť v zmysle relevantnej právnej úpravy uplatnený nárok, ktorý bol

predmetom konania, t.j. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sporným bolo taktiež to, či
sumy náhrad nemajetkovej ujmy, ktorých zaplatenie uložil súd prvej inštancie žalovaným, sú adekvátne
v kontexte zistených okolností a tvrdení nakoľko žalovaní namietali, že priznané sumy sú neprimerane
vysoké.

11. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavu osobnej
povahy.12. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu,
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla,
motorového plavidla ako aj prevádzateľ lietadla.

14. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola
škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak
preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

15. Podľa § 429 Občianskeho zákonníka prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobnú na zdraví

a veciach, tak aj za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou veci, ak stratila fyzická osoba pri
poškodení možnosť ich opatrovať.

16. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, poistenie

zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

Podľa § 4 ods. 4 citovaného ustanovenia, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak.

17. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.

18. Čo sa týka pasívnej legitimácia žalovaného v 1. rade ako aj žalovaného v 2. rade odvolací súd má za

to, že súd prvej inštancie sa precízne s pasívnou legitimáciou oboch žalovaných dôsledne vysporiadal
(v bodoch 22-35 rozsudku). S odôvodnením pasívnej vecnej legitimácie oboch žalovaných sa odvolací
súd stotožňuje, majúc za to, že základ nároku žalobcov voči obom žalovaným je nepochybne daný.

19. Pokiaľ mal žalovaný v 1. rade, poukazujúc na zákon č. 381/2001 Z.z., za to, že žaloba by mala byť

voči nemu zamietnutá keďže plnenie titulom náhrady nemajetkovej ujmy má byť plnením, ktoré poskytne
poisťovateľzpoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel,jepotrebné
uviesť, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody poškodený uplatňuje nárok voči tomu subjektu, ktorý
za škodu zodpovedá. Ak tak ustanovuje osobitný predpis, ktorým je v danom prípade zákon č. 381/2001
Z.z., môže sa so svojim nárokom obrátiť priamo na poisťovateľa, čo upravuje ustanovenie § 15 ods.

1 zákona č. 381/2001 Z.z. Na samotnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla a osoby
zodpovednej za vznik škodovej udalosti uvedené nič nemení. V danom prípade bol žalovaný v 1. rade
zodpovedný za škodu tak ako to správne ustálil súd prvej inštancie, nielen podľa ustanovení § 427 a
nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj za ujmu, ktorú utrpeli žalobcovia na svojich osobnostných právach.
Oprávnenie osoby, ktorá utrpela ujmu zo škodovej udalosti priamo proti poisťovateľovi nemení nič na

postavení žalovaného v 1. rade ako subjektu, ktorý za ujmu zodpovedá. Odvolací argument žalovaného
v 1. rade, jeho presvedčenie o tom, že žaloba by mala byť voči nemu z dôvodu existencie povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za spôsobenú škodu zamietnutá, bolo bez relevancie.20. Základ tvrdenia žalovaného v 2. rade k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej
inštancie bol v odvolaní konštruovaný na údajnej absencii právnej úpravy, z ktorej by mala
vyplývať jeho pasívna legitimácia, jeho povinnosť nahradiť žalobcom ako pozostalým po obeti z

dopravnej nehody náhradu nemajetkovej ujmy, s odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Cdo/301/2012 ako aj 4Cdo/168/2009, ktoré majú jeho tvrdenie podporovať. Žalovaný však
opomenul, že Ústavný súd Slovenskej republiky už v uzneseniach I. ÚS 474/2016-17 zo 17.08.2016,
III. ÚS 646/2015 zo 16.12.2015 aj I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015 poukázal na účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadniac

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby prevádzkou motorového vozidla pri
aplikovaní extenzívneho výkladu pojmu náhrady škody. V uznesení III. ÚS 666/2016-36 z 11.0.2016
Ústavný súd Slovenskej republiky jednoznačne uviedol, že nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej
k ústavnej udržateľnosti pokiaľ súdy pod zákonnú terminológiu pojmu „škoda“ použitého v zákone
o povinnom zmluvnom poistení zahrnú aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú abstracto v
ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia,

ústavnémusúdubolznámyajrozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky3Cdo/301/2012,naktorý
poukazoval v odvolaní žalovaný.

21. K argumentácii žalovaného v 2. rade spochybňujúcej eurokonformný výklad pojmu škoda tak ako
vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 z 24.10.2013, na ktorý poukázal aj súd prvej

inštancie, odvolací súd uvádza, že zákonom č. 381/2001 Z.z. boli do právneho poriadku Slovenskej
republiky (ustanovením § 27a) prevzaté smernice Rady, resp. Európskeho parlamentu a Rady, týkajúce
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Ide okrem iného o
Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972, 84/5/EHS z 30.12.1983, 90/232/EHS zo 14.5.1990, Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16.5.2000 a Smernicu Európskeho parlamentu a Rady

2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou boli predchádzajúce smernice zmenené a doplnené.

22. Je nepochybné, že smernice priamy účinok nemajú, keďže smernica sama o sebe nemôže
jednotlivcom ukladať povinnosti, v tomto zmysle sa jej nemožno dovolávať. Vyplýva to napr. z bodu 103
rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 05.10.2004 C-397/01 až

C-403/01. V bode 110 tohto rozsudku je ale tiež uvedené, že z ustálenej judikatúry, počínajúc rozsudkom
z 10.04.1984 Von Colson a Kamann (14/83, Zb., s. 1891, bod 26) však vyplýva povinnosť členských
štátov dosiahnuť cieľ sledovaný smernicou, a táto povinnosť platí pre všetky orgány členských štátov,
vrátane súdnych orgánov, v rozsahu ich právomocí. V bode 113 tohto rozsudku Súdny dvor Európskej
únie uviedol, že pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy špeciálne prijatej na

vykonanie požiadaviek vyplývajúcich zo smernice, musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v
najvyššejmožnejmierevzmyslezneniaacieľovtejtosmernice,abysadosiaholňousledovanývýsledok.
Podobne aj v rozsudku z 19.4.2014 C-441/14 Dansk Industri / dedičia po Karsten Eigil Rasmussen v
bode 31 a v rozsudku z 19.1.2010 C-555/07 Seda Kücükdeveci / Swedex GmbH & Co. KG. v bode 48
uviedol, že vnútroštátne súdy, ktoré majú podať výklad vnútroštátneho práva, musia zohľadniť všetky

predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej
možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok
smernicou stanovený.

23.NazákladeSmernice2005/14/ES(tzv.druhásmernica)aSmernice90/232/EHS(tzv.tretiasmernica)

sa stalo povinným krytie škôd vzniknutých z prevádzky motorových vozidiel. Z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-22/12 bodu 46 vyplýva, že medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa nachádza najmä
„ujma na zdraví“.
V bode 47 tohto rozsudku (jeho preklade do slovenského jazyka) je okrem iného uvedené, že pod pojem
ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej
integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.

24. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-63/06 UAB/Profisa odkázal na potrebu jednotného výkladu
rozsudkov, malo by sa vylúčiť, aby sa v pochybnostiach text rozsudku v jednom z jeho jazykových znení

posudzoval izolovane (body 13, 14 rozsudku).

25. Odvolací súd poukazuje na to, že slovenský preklad bodu 47 rozsudku C-22/12 sa odlišuje od textu v
inejjazykovejverziiazvádzatýmkvýkladu,žezpovinnéhozmluvnéhopoisteniabybolomožnénahradiťnemajetkovú ujmu len vtedy, ak náhradu „na základe zodpovednosti poisteného za škodu“ upravuje
vnútroštátne právo.
V anglickej jazykovej verzii táto časť znie: „in so far as such compensation is provided for as part od the

civil liability of the insured party under the national law applicable....“.
Vo francúzskej: „dans la mesure ou cette indemnisation est prévue an titre de la responsibilité civil de l
´assuré par le droit national applicable au litige au principal...“.
V českej: „pokud tuto náhradu škody z titulu občanskoprávní odpovědnosti pojištěného upravují
vnitrostátní předpisy…“.

26. Pri preklade textu Európskej únie nie je najdôležitejším textovým vzťahom vzťah východiskového
textu a jeho prekladu, ale intertextové vzťahy medzi jednotlivými textami v rámci inštitucionálneho
prostredia. Samotná ekvivalencia jednotlivých prekladateľských riešení sa dá často spochybniť. Čo sa
týka právneho prekladu, vo všeobecnosti sa predpokladá, že nie je možné nájsť v cieľovom jazyku
také ekvivalenty, ktoré by plne pokryli význam konceptov východiskového jazyka (Gibová - O preklade

anglických právnych textov, vyd. PU, 2010, str. 49, 51).

27. Vychádzajúc z významovo a pojmovo najbližšieho prekladu, prekladu do českého jazyka, je dôvodné
predpokladať, že Súdny dvor Európskej únie v bode 47 rozsudku C-22/12 mienil zodpovednosťou
všeobecnú civilnoprávnu úpravu ujmy, aj vo forme psychickej traumy.

Právne významným preto nie je to, že v systematike Občianskeho zákonníka nie je náhrada psychickej
traumy, t.j. ujmy nemajetkovej, zaradená v časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu. Podstatné
je, že osobnostné právo, jeho ochrana, je integrálnou súčasťou občianskeho práva v objektívnom
zmysle, pričom jeho základnú úpravu, vrátane následkov za jeho porušenie, Občiansky zákonník
upravuje. Naviac, Občiansky zákonník ani neupravuje pojem škody, v § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníka zakotvuje len to, že sa uhrádza skutočná škoda, v tomto zmysle ani nerozlišuje medzi škodou
majetkovou a nemajetkovou. Jedným zo základných ľudských práv podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života. Povinnosťou súdu je interpretovať právnu normu v súlade so základným právom. Ak je jedným zo
základných práv právo na ochranu súkromného a rodinného života, zahŕňajúceho nielen sociálne, ale

aj majetkové interakcie, znamená to, že do rozsahu a pojmu škoda spadá aj náhrada za nemajetkovú
osobnostnú ujmu.

28. Vychádzajúc z predpokladov rozumného zákonodarcu a požiadavky Súdneho dvora Európskej únie,
aby vnútroštátne súdy pri výklade vnútroštátneho práva vychádzali z nevyvrátiteľnej právnej domnienky

pre taký výklad implementačných predpisov, že účelom a cieľom predpisu, ktorý zákonodarca mal
v úmysle dosiahnuť, bola plná implementácia smernice (Vnitrostátní aplikace práva Evropské únie,
C.H.Beck, Praha, 2011, str. 164) ako aj toho, že z textu smerníc prevzatých do právneho poriadku
Slovenskej republiky je zrejmá snaha o posilnenie ochrany obetí škôd spôsobených prevádzkou
motorových vozidiel, je namieste extenzívny výklad škody ako ujmy na zdraví, a to taký, že je ňou nielen

ujma fyzická, ale aj psychická a poškodenou osobou je aj osoba, v osobnostnej sfére ktorej sa trauma,
ako následok dopravnej nehody, prejaví.

29. Odvolací súd v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného v 2. rade poukazuje aj na to,
že článkom 2 Civilného sporového poriadku zákonodarca zakotvil dominanciu princípu právnej istoty

v zmysle stavu, v ktorom ten, kto sa domáha ochrany svojho práva na súde dôvodne očakáva, že
jeho spor bude rozhodnutý ako iný spor už rozhodnutý najvyššou súdnou autoritou pokiaľ sa s jeho
spornou vecou zhoduje v podstatných znakoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyššia súdna
autorita v systéme všeobecného súdnictva v publikovanom rozhodnutí 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017
uviedol, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do

osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa legitimovaná. Na uvedené rozhodnutie odkázal Najvyšší
súd Slovenskej republiky aj v uznesení 5Cdo/95/2017 z 29.10.2018. Vo svojom rozhodnutí poukázal
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 z 24.10.2013, eurokonformný výklad pojmu škoda
realizovaným najvyšším súdom v rozhodnutí 6MCdo/1/2016 z 31.07.2017, ktorý je v súlade s názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 474/2016 zo 17.08.2016, konštatujúc, že rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky predstavujú ustálenú prax riešenia pasívnej legitimácie poisťovne.30. Odvolací súd konštatuje, že skutkové a právne osobitosti z prejednávaného sporu nevyplývajú, nebol
tak dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Odvolací argument
žalovaného v 2. rade o nesprávnosti posúdenia jeho pasívnej vecnej legitimácie, čo bol jeho prioritný

odvolací argument, správnym nebol.

31. Zásadným odvolacím argumentom oboch žalovaných bol aj argument spochybňujúci správnosť
priznanej sumy nemajetkovej ujmy.

32. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem a ich aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti
je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým
pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových rozporov. Podstatným je zmysel a účel právnej normy.

33. Ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka patria k normám s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je ustanovená právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu,

aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám hypotézu právnej normy z vopred
neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Je teda na súde, aby z okolností konkrétnej veci dospel k
záveru, či určitá osoba má nárok na ochranu, a ak áno, na akú a v akej výške.
Rozhodnutie súdu má zodpovedať všeobecne prijímaným predstavám spoločnosti o spravodlivosti, ale
aj zdravému rozumu a zásade primeranosti, ktorá je vlastná európskej právnej kultúre.

34. Obsah práva na ochranu osobností upraveného v § 11 nadväzuje na komplex Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného
osobnostného práva, konkretizujúc ho. Zo znenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že do rámca
všeobecnej úpravy ochrany osobností patrí aj právo na súkromie.

Obsah práva na súkromný život, ktorý je chránený, interpretoval v niektorých svojich rozhodnutiach,
aplikujúc článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky súd pre
ľudské práva. Podľa tohto súdu by bolo príliš reštriktívnym limitovať tento pojem na „vnútorný kruh“, v
ktorom môže jedinec žiť svoj vlastný život podľa svojich predstáv a úplne z neho vylúčiť svet do tohto
kruhu nezahrnutý. Rešpektovanie súkromného života musí taktiež zahŕňať do určitej miery aj právo

vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami (Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok vo
veci Niemitz proti Nemecku zo 16.12.1992, sť. č. 13710/88).
Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy a s tým súvisiacej možnosti súdu autonómne interpretovať
posudzovanú vec, platí, že toto posudzovanie musí vychádzať z individuálnych okolností prejednávanej
veci.

Odvolací súd, riadiac sa uvedeným, mal za to, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
je možné vychádzať z názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
4Tdo/1402/2015 z 12.04.2016. V zmysle tam uvedeného názoru, pri úvahách o výške náhrady
nemajetkovej ujmy treba vychádzať z princípu proporcionality a zohľadňovať okolnosti tak na strane
poškodeného (pozostalého) - najmä intenzitu jeho vzťahu so zomretým, ich vek, otázku komplexnej

finančnej závislosti pozostalého od usmrtenej osoby, či prípadné poskytnutie satisfakcie pozostalým, ako
aj okolnosti na strane pôvodcu ujmy - najmä jeho postoj k prejednávanej veci, dopad udalosti do jeho
duševnej sféry a mieru zavinenia, eventuálne spoluzavinenie usmrtenej osoby. Duševné útrapy spojené
s prežívaním usmrtenia blízkej osoby je potrebné pre účely stanovenia výšky náhrady posudzovať
primárne z pohľadu obyčajného (priemerného) človeka.

Názor vyplývajúci z tohto rozhodnutia je podľa odvolacieho súdu pri absencii konkrétne právnou normou
definovaných kritérií akceptovateľný bez ohľadu na to, že nejde o názor najvyššej súdnej autority
Slovenskej republiky, ale autority iného členského štátu Európskej únie, s ktorým má však Slovenská
republika spoločnú históriu a príbuznú právnu úpravu. K obdobným kritériám sa priklonil aj Ústavný súd
Českej republiky v náleze I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015 (bod 53 nálezu).

35. Je zrejmé, že dôsledky tragického úmrtia matky žalobcov pri existencii riadnych, nenarušených
rodinných vzťahov, by na mieste žalobcov každá osoba pociťovala ako osobitne závažnú ujmu.

36. Z dokazovania, výsluchu žalobcov, vyplynulo, že všetci žalobcovia sú plnoletí, žalobcovia v 1. až 3.

rade sú osobami, ktoré majú bydlisko mimo bydliska, v ktorom žila ich matka do času tragickej udalosti,
založili si svoje vlastné rodiny, s matkou boli v osobnom ale aj inom kontakte, podľa toho ako to okolnosti
na tej-ktorej strane umožňovali, finančne ani inak závislými od nej neboli, vo všeobecnosti by sa skôr
dala očakávať istá miera závislosti nebohej matky, vzhľadom na jej vek a starostlivosť, ktorú vo vlastnomdomácom prostredí realizovala, od nich. V spoločnej domácnosti s matkou U. žil len žalobca v 4. rade, o
ktorého sa matka, ktorá mala v čase tragickej udalosti 73 rokov, starala aj ako opatrovníčka ustanovená
mu súdom.

Zo zhodných vyjadrení žalobcov vyplynulo, že to bol žalobca v 4. rade, na ktorého mala matkina smrť
bezprostredný dosah, nielen preto, že všetky bežné činnosti súvisiace s jeho potrebami - varenie,
starostlivosť o šatstvo, domácnosť, zabezpečovala matka, ale aj preto, že bol na ňu citovo naviazaný
keďže mu rozumela, rozumela jeho potrebám, a po jej smrti zostal sám, pričom jeho opatrovníkom sa
stal žalobca v 3. rade.

37. Z dokazovania taktiež vyplynulo to, že pre žalovaného v 1. rade bola situácia ťaživá a ťaží ho to
doposiaľ,žalobcomsaospravedlnil,včasenehodybollen3mesiacedržiteľomvodičskéhopreukazubez
väčšíchskúseností,knehodedošlozazhoršenejviditeľnosti,U.U.bolavtmavomoblečení,podľaznalca
prechádzala vozovku pravdepodobne mimo prechodu pre chodcov, v jeho blízkosti, avšak vodič mal
dostatok času aby v prípade jej spozorovania mohol po miesto jej prechádzania cez vozovku zastaviť.

38. Z dokazovania tiež vyplynulo to, že žalobcovia prvotne požiadali žalovaného v 1. rade o platbu
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške po 4.000 eur pre každého zo žalobcov, na čo tento nereflektoval,
dôvodiac takými vlastnými osobnými a majetkovými pomermi (2 maloleté deti, mesačný zárobok 950
eur vlastný, manželkin 550 eur, splátky hypotéky za 2-izbový byt a lízing na auto spolu vo výške 300

eur), ktoré mu neumožnili požiadavke žalobcov vyhovieť.

39. Posudzujúc všetky tieto vzájomne sa ovplyvňujúce súvislosti, dospel odvolací súd k názoru, že
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, nie v úplnosti ho však správne právne posúdil pokiaľ za
primerané sumy nemajetkovej ujmy mal čiastky, zaplatenie ktorých uložil žalovaným.

40. Občiansky zákonník ani maximálnu ani minimálnu výšku nemajetkovej ujmy nestanovuje, jej
zmyslom nemôže byť zábezpeka, zdroj obživy, ani náhrada príjmu, logicky nemôže viesť ani k získaniu
značného profitu.

41. Odvolací súd, vychádzajúc z toho, že nebol žiadny dôvod spochybňovať vierohodnosť tvrdení
všetkých žalobcov o tom, že smrť matky ich hlboko zasiahla, majúc tiež na zreteli, že v našej spoločnosti
sa vzťahy medzi rodičmi napriek dospelosti a založeniu vlastných rodín nepretŕhajú, práve naopak,
niekedynadobúdajúeštehlbšíakvalitatívneajlepšírozmer,to,žeichpôvodnápredstavaonemajetkovej
ujme v zmysle jej kvantifikácie nedosahovala ani 1/5 nároku, ktorý si v jednotlivosti na súde uplatnili,

ako aj to, že žalobcovia v 1. až 3. rade vo svojom veku neboli od 73-ročnej matky materiálne ani inak
závislými, dospel tak k záveru, že súdom priznaná suma 8.000 eur pre každého zo žalobcov v 1. až 3.
rade nezodpovedá v daných okolnostiach požiadavke primeranosti. Prihliadol aj na postoj žalovaného v
1. rade k následkom nehody, nepochybujúc o úprimnosti jeho vyjadrení k celej udalosti, ktorú úmyselne
nezavinil, ktorá bola súhrou nešťastných okolností, čo ho nepochybne bude ťažiť, ak nie celý život tak

určite dlhodobo.
Za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov v 1. až 3. rade mal tak sumu
3.000 eur, okolnosť, že žalobca v 3. rade sa na základe vlastného návrhu stal súdom ustanoveným
opatrovníkom žalobcu v 4. rade nebola dôvodom na diferenciáciu tejto sumy priznanej žalobcom v 1. až
3.radevzhľadomnadobrovoľnosťjehoopatrovníckejčinnostikeďževkonaníoustanovenieopatrovníka

bol navrhovateľom, a priamy súrodenecký vzťah.

42. Podľa odvolacieho súdu bolo však potrebné inak hodnotiť primeranosť nároku žalobcu v 4. rade
keďže bez akýchkoľvek pochybností úmrtie matky bude mať najväčší dosah práve na neho. Matka
bola jeho opatrovníčkou, starala sa o jeho potreby, rozumela týmto potrebám, žila s ním v spoločnej

domácnosti. Po jej smrti zostal odkázaný sám na seba a na občasné kontakty so súrodencami, z ktorých
ani jeden nežije v mieste jeho bydliska. Na druhej strane nebol osobou od matky finančne závislou, to,
že v dôsledku jej úmrtia istý čas nedisponoval pravidelne mu vyplácanou dávkou len z toho dôvodu, že
osoba, ktorá bola oprávnená ju za neho preberať - matka, zomrela, nebolo významným, nakoľko išlo len
o stav prechodný. Podobne ako u žalobcov v 1. až 3. rade, aj vo vzťahu k jeho nároku a sume, ktorú

mal súd prvej inštancie za primeranú bolo však potrebné prihliadnuť aj na postoj žalovaného v 1. rade.
Neprimeranou tak bola suma, ktorú žalobou uplatnil, ale aj suma, ktorú žalobcovi v 4. rade priznal súd
prvej inštancie. V pomere k sume náhrad, ktoré za primerané mal vo vzťahu k žalobcom v 1. až 3. rade
za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy mal sumu 4-násobku sumy priznanej žalobcom v 1. až3. rade v jednotlivosti, čomu zodpovedá suma 12.000 eur. Táto suma je v pomeroch žalobcu v 4. rade
primeraná intenzite jeho vzťahu so zomretou matkou, nenávratnej zmene pomerov, v ktorých s matkou
a v jej starostlivosti žil a zodpovedá tak zisteným okolnostiam.

43. Vychádzajúc z uvedeného, dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie správne uzavrel,
že pasívna legitimácia oboch žalovaných je daná, správne dospel k záveru o existencii nároku všetkých
žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška náhrady nemajetkovej ujmy tak ako
ju jednotlivým žalobcom priznal však nezodpovedala žalobcami tvrdeným, zisteným, navzájom sa

ovplyvňujúcim súvislostiam, ktoré vyplynuli zo zisteného skutkového stavu, čo bolo dôvodom pre to, aby
odvolací súd vstúpil do právnej úvahy prvoinštančného súdu vo vzťahu k výške jednotlivých náhrad,
ktorá, pokiaľ by zostala bez zmeny, nezodpovedala by princípu spravodlivého usporiadania vzťahov
strán sporu.

44. Z dôvodov ktoré uviedol, odvolací súd podľa § 386 písm. b) CSP odmietol odvolanie žalovaného

v 2. rade proti zamietavému výroku rozsudku, rozsudok podľa § 388 CSP vo vyhovujúcich výrokoch
zmenil a uložil žalovaným zaplatiť žalobcom sumu vo výške ako sú uvedené vo výroku rozsudku a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

45. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako aj o nároku na náhradu trov

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1, 2 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP.
Žalobcoviaboličodozákladunimiuplatnenýchnárokovplneúspešníatotakčosatýkaprvoinštančného
ako aj odvolacieho konania, preto im odvolací súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Predmetom konania bol totiž nárok, výška
plnenia ktorého bola na úvahe súdu. V prípadoch takýchto nárokov je potrebné rozlíšiť čo je základné

a čo sprevádzajúce, o procesne neúspešného žalobcu nejde vtedy, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nie je totiž možné stranu sporu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V konkrétnom prípade boli žalobcovia v tom, čo
bolo základné - nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, úspešní, majú preto nárok na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov v rozsahu 100 % zo sumy

prísudku, bude rozhodnuté súdom prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným
uznesením.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.