Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 30. január 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/191/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224778
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8111224778.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. L., bývajúceho v P., Y. XX, zastúpeného JUDr.
Michalom Feciľákom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti žalovaným 1/ D. R., bývajúcej
v P., P. F. 9, 2/ W. U., bývajúcej v P., P. F. 9, 3/ MVDr. Y. F., bývajúcom v P., X. XXXX/XX, 4/ V. G.,
bývajúcej v P., P. F. 9, 5/ Mgr. X. M., bývajúcemu v P., P. F. 9, 6/ Mgr. K. M., bývajúcej v P., P. F. 9,
zastúpeným spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., so sídlom v

Prešove, Masarykova 13, IČO: 36 492 086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/209/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 27. júna 2019 sp. zn. 3Co/102/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ až 6/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 3. septembra 2013 č. k.
8C/209/2011-261 zamietol žalobu ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaných 1/ až 6/ bližšie označené
istiny s príslušenstvom. Ďalším výrokom zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a vyslovil, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
1.1. S použitím ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (Ďalej

len „zákon o vlastníctve byto"), § 135c ods. 3, § 100 ods. 1 OZ a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR prvostupňový
súd uzavrel, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, že žalobca
v roku 2007 nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, pričom jeho nárok (prípadne jeho právnych
predchodcov) na primeranú jednorazovú náhradu za vecné bremeno mohol najneskôr vzniknúť od doby
po účinnosti zákona o vlastníctve bytov, teda od 1. septembra 1993. Premlčacia doba v danom prípade
uplynula dňa 1. septembra 1996 (podľa ustanovení o všeobecnej premlčacej dobe), pričom žaloba bola

podaná na súde až dňa 7. októbra 2011, teda po jej uplynutí. Z tohto dôvodu súd prihliadol na námietku
premlčaniavznesenúžalovanýmianárokžalobcuzamietol.Taktiežustálil,ženárokžalobcuniejemožné
posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení vzhľadom k existencii právneho dôvodu, ktorý
založil právo žalovaných na užívanie pozemku, pričom toto právo im vyplýva priamo zo zákona. Žalovaní
majú na užívanie pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, a
preto sa nejedná o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Taktiež zamietol ako nedôvodnú žalobcom

vznesenú námietku rozporu premlčania s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ.
1.2. Ďalším výrokom zamietol návrh žalobcu na prerušenie tohto konania až do právoplatného
rozhodnutia o jeho dovolaniach, podaných v obdobných veciach, ktorými sa zaoberal Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd"). O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 27. júna 2019 sp. zn. 3Co/102/2018
potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí žaloby vo veci samej a zrušil uznesenie prvostupňového
súdu č. k. 8C/209/2011- 79 z 1. apríla 2015.

2.1. Uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a
právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP) .
2.2. Na zdôraznenie správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku a k dôvodom odvolania

žalobcu odvolací súd uviedol, že posudzovaná finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorázová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Bolo by nelogické, aby
pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden. V prípade žalobcu ide o nárok na
primeranú jednorázovú náhradu za vecné bremeno, ktoré podlieha premlčaniu. Žalobca pozemok aj s
vecným bremenom nadobudol v roku 2007. Nárok žalobcu (jeho právnych predchodcov) na primeranú

jednorázovú náhradu za vecné bremeno mohol vzniknúť najneskôr od doby po účinnosti zákona o
vlastníctve bytov, teda od 1. septembra 1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňom 1.
septembra 1996. Ak žaloba bola podaná na súde 7. septembra 2011, bola uplatnená až po uplynutí 3-
ročnej premlčacej doby. Ďalej uviedol, že žalovaní 1/ až 6/ (ďalej spolu aj „žalovaní") majú na užívanie
pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná o

nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia.
2.3. Základná právna otázka celého sporu spočívala v tom, či uplatnený nárok žalobcu je potrebné
považovať ako nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za konkrétne
vymedzené obdobie (od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011), alebo ako nárok na jednorazovú
náhradu za vecné bremeno, ktorá podlieha premlčaniu tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa. Odvolací

súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie mal za to, že na predmetnej parcele, na ktorej stojí dom v
spoluvlastníctve žalovaných, vzniklo zo zákona vecné bremeno. Taktiež v zhode so záverom súdu prvej
inštancie, že v danom prípade má žalobca nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva na
tejto parcele, avšak ide o jednorázovú náhradu, na ktorú vznikol nárok už predchádzajúcemu vlastníkovi.
Odvolací súd záver o jednorazovej náhrade odôvodnil tým, že z charakteru vecného bremena v danom

prípade vyplýva, že toto má charakter vyvlastnenia, a teda aj náhrada v takomto prípade má byť
jednorázová. Taktiež mal za to, že ak ide o časovo neobmedzené vecné bremeno, má sa poskytnúť
jednorázová náhrada.
2.4. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho
právabeznáhrady,takakotosprávnepoukázalsúdprvejinštanciestým,žetotoprávopatrilovlastníkovi

zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena.
2.5. Ako vyplývalo z bodu 14 odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/16/2018 z
21. mája 2018 (predchádzajúce dovolacie rozhodnutie v danej veci, pozn.) v novom rozhodnutí súd
rozhodne aj o trovách pôvodného konania ako aj dovolacieho konania. S poukazom na ustanovenie §
255 ods. 1 CSP odvolací súd preto zrušil uznesenie prvostupňového súdu č. k. 8C/209/2011-379 z 1.

apríla2015avrozsahuzrušeniavrátilvecsúduprvejinštancienanovérozhodnutiestým,žejehoúlohou
bude rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") na 26 stranách dovolanie,
ktorého dôvodnosť odvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP. Po rekapitulácii priebehu

konania pred nižšími súdmi, v polemike, nesúhlase a kritike skutkových a právnych záverov nižších
súdov v podstatnom namietal nesprávne právne posúdenie otázky „či uplatnený nárok žalobcu je
potrebné považovať ako nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za konkrétne
vymedzené obdobie (od 8.9.2009 do 7.9.2011), alebo ako nárok na jednorazovú náhradu za vecné
bremeno". Predmetnú otázku zodpovedali nižšie súdy nesprávne tak, že žalobcom uplatnený nárok

predstavuje právo na zaplatenie primeranej náhrady za vecné bremeno, ktorá náhrada je jednorazová.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na celý rad súdnych rozhodnutí (prvostupňových, odvolacích,
dovolacích, ústavného súdu, či ESĽP), v rámci ktorých dôraz kládol na nález ústavného súdu z 18.
januára 2017 sp. zn. PL. ÚS 42/2015, v ktorom bola vyslovená nesúladnosť jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno zriadené podľa zákona o tepelnej energetike. V tejto súvislosti uviedol, že

„neexistuje žiadny rozumný dôvod neaplikovať právne závery nálezu ...".
3.1. Následne zhrnul svoju argumentáciu do dvoch dovolacích otázok:
(i) „[č]i vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 182/1993
Z.z., má s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016 a uznesenieÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 35/2015 z 18.01.2017, nárok na primeranú náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných (opakovaných) platieb primeranej náhrady počas
trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej

sa vlastníctvo obmedzuje".
(ii) „[č]i existuje nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo
považovať náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa § 23 ods.
5 zákona č. 182/1993 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia"
3.2. Takto položené otázky (bod 3.1.) žalobca podriadil pod dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ a c/

CSP. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP žalobca poukázal na rozdielnu dovolaciu
prax, vychádzajúcu z koncepcie jednorazového plnenia (7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014) a opakujúceho
plnenia (6Cdo/230/2013, 2Cdo/438/2013, PL. ÚS 42/2015).
3.3. Žalobca navrhol postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu.
3.4. V neposlednom rade žalobca navrhol, aby dovolací súd zrušil obe rozhodnutia nižších súdov a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaní vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie odmietnuť resp. zamietnuť. Poukázali na to, že danú
právnu otázku, na ktorej spočíva napadnuté rozhodnutie, riešil dovolací súd už v judikáte č. 73/2016
(3Cdo/49/2014), ako aj v ďalších rozhodnutiach nielen všeobecných súdov, ale tiež ústavného súdu a

ESĽP (ktorý 2. júla 2019 sťažnosť žalobcu proti Slovenskej republike odmietol). V neposlednom rade
poukázali na to, že nevidia dôvod na postúpenie veci veľkému senátu.
4.1. Žalobca k vyjadreniu žalovaných uviedol, že tvrdenia žalovaných sú irelevantné. V iných súdnych
konania nebola posudzovaná otázka rozporu s dobrými mravmi. V ostatnom zotrval na svojej doterajšej
argumentácii.

5. Žalobca podaním z 3. júla 2020 navrhol prerušiť dovolacie konanie z dôvodu, že Okresný súd
Bratislava II predložil ústavnému súdu návrh na vyslovenie nesúladu § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve
bytov s ústavou, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. Rvp 1244/2020.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v
súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť.

7. Najvyšší súd opakovane uviedol (napr. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/209/2015, 3Cdo/308/2016,

5Cdo/255/2014), že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a
rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania
(I. ÚS 4/2011).
8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V danom
prípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP.
8.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
8.2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní
náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom
neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý
dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné

charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako
aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom).

11. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP, pričom
oba dovolacie dôvody podriaďuje pod rozsah právnych otázok uvedených v bode 3, 3.1.(i) a (ii), t. j.
či náhrada za vecné bremeno, ktoré vzniklo v zmysle § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, má mať
podobu jednorazového alebo opakujúceho sa plnenia a k otázke premlčania tejto náhrady. Už na tomto

mieste považuje dovolací súd za dôležité uviesť, že relevantný obsah žalobcom nastolených otázok
v tomto konaní bol už opakovane posudzovaný (riešený), a to nielen v rámci dovolacieho konanie
(3Cdo/49/2014 - R 73/2016, 7Cdo/26/2014, 5Cdo/7/2018, 6Cdo/24/2018, 8Cdo/30/2018), ale tiež v
rozhodnutiach ústavného súdu (IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 474/2013, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), ba
dokonca v ostatnom čase v takmer totožných skutkových a právnych súvislostiach vo veciach ústavných

sťažností samotného žalobcu (napr. III. ÚS 1/2020, IV. ÚS 539/2020 a III. ÚS 276/2021).
11.1. Nosné právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého odvolacieho rozhodnutia (body 2.2.
až 2.4.), ktoré viedli odvolací súd k rovnakým právnym záverom, aké vyslovil prvostupňový súd, že v
danej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktoré je jednorazovou náhradou, a že
nárokvoformenáhradypeňažnéhoplneniazaužívanienehnuteľnostijenepochybneprávommajetkovej

povahy, ktoré podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe, sú podľa názoru dovolacieho súdu de
lege lata správne a zodpovedajú jednak súčasnej súdnoaplikačnej praxi (bod 11 in fine), ako aj právne
korektnej interpretácii na vec sa vzťahujúcich relevantných zákonných ustanovení (najmä § 23 ods. 5
zákona o vlastníctve bytov). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na zjednocujúci
závernajvyššiehosúduuverejnenývZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskej

republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73, v ktorom sa uvádza: „Právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckehoprávapodľa§23ods.5zákonač.182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov
vzneníneskoršíchpredpisovvznikloexlegejednorazovotomu,ktobolvlastníkomzaťaženéhopozemku
ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia nevyplýva ďalšiemu
vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych

práv" (rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3Cdo/49/2014 zo 14. apríla 2016).
11.2. Dovolací súd vo vzťahu k množstvu súdnych rozhodnutí uvádzaných žalobcom v podanom
dovolaní predostiera - bez potreby ich bližšej konkretizácie a v zhode s ustálenou súdnoaplikačnou
praxou (bod 11 in fine) - že právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na vec preskúmavanú
v tomto konaní už len z toho dôvodu, že v ich prípade nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé

citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.
11.3. Na správnych právnych záveroch odvolacieho súdu nič nemení ani zásadná dovolacia
argumentácia žalobcu poukazujúca na nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016
(bod 3 a 3.1.), v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa uvádza, že «Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia
a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta

zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto
ustanoveniachpoužívaslovo„jednorazová"vslovnomspojení„primeranájednorazovánáhrada"niesúv
súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôd».Nemožnototižbezďalšiehostotožňovaťprávnuúpravuobsiahnutúv zákone č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
tepelnej energetike"), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena
a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov, keďže upravuje

rozličné právne situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu i mieru obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým
pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve

bytov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom
pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od nadobudnutia účinnosti
zákona 1. septembra 1993 (III. ÚS 276/2021).

12. Senát 7C konajúci v danej veci, sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v judikáte R 73/2016
(3Cdo/49/2014 ) a v jeho ďalších rozhodnutiach (5Cdo/7/2018, 8Cdo/30/2018), ktoré právne závery

akceptoval aj ústavný súd (III. ÚS 276/2021, III. ÚS 1/2020, IV. ÚS 539/2020), preto vec nepostúpil
veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP (bod 3.3).

13. K návrhu žalobcu na prerušenie konania o predmetnej ústavnej sťažnosti do skončenia konania
vedeného na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1244/2020 (bod 5) najvyšší súd uvádza, že výrok

ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1244/2020, či už o súlade alebo o nesúlade § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy by nemal
vplyv na napadnuté rozhodnutie nižších súdov, ktorých úlohou v súlade so žalobným petitom nebolo
rozhodnúť o existencii, resp. neexistencii vecného bremena, ale ich úlohou bolo rozhodnúť, či žalobcovi
prináleží alebo neprináleží ním požadovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva a či

je táto náhrada jednorazová alebo má charakter opakujúceho sa plnenia a či je alebo nie je premlčaná.
Najvyšší súd preto nezistil ani dôvod na prerušenie konania o dovolaní žalobcu.

14.Najvyššísúdvzhľadomnavyššieuvedenéprocesneuzatvára,žepokiaľžalobcatvrdí,žerozhodnutie
odvolacieho súdu v preskúmavanej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. je rozhodovaná rozdielne, robí tak neopodstatnene.
Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v
dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

15. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.