Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011172
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8115011172.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.12.2021 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e) Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného V. F. z r u š u j
e rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/110/2015 z 02.07.2020 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného V. F., nar. XX.X.XXXX v X., trvale bytom X.,
V. č. XXXX/XX,

u z n á v a v i n n ý m, ž e

ako zodpovedný pracovník daňového subjektu V. F. T. MV, IČO: XXXXXXXX, V. č. XX, X., podal na
miestne príslušný Daňový úrad X., daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca

1/ január 2010 dňa 26.02.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 0,00 EUR, hoci vznikla
vlastná daňová povinnosť v sume 27,31 eur,

2/ marec 2010 dňa 28.04.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 72,27 eur z dôvodu
priznania vlastnej daňovej povinnosti 519,25 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane 591,52 eur, hoci
preukázateľne mohol uplatniť odpočítateľnú daň vo výške 87,57 eur, čím neoprávnene uplatnil položky
priznávanej dane vo výške 503,95 eur

3/ apríl 2010 dňa 27.05.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 25,45 eur z dôvodu
priznania vlastnej daňovej povinnosti 1245,67 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane 1271,12 eur, hoci

preukázateľne mohol uplatnil odpočítateľnú daň vo výške 597,44 eur, čím neoprávnene uplatnil položky
priznávanej dane vo výške 673,68 eur

4/ máj 2010 dňa 28.06.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 90,73 eur z dôvodu
priznania vlastnej daňovej povinnosti 1267,60 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane vo výške 1358,33
eur,hocipreukázateľnemohol uplatnilodpočítateľnúdaňvovýške 464,67eur,čímneoprávneneuplatnil
položky priznávanej dane vo výške 893,66 eur5/ jún 2010 dňa 30.07.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 34,68 EUR z dôvodu priznania
dane vo výške 435,91 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane vo výške 401,23 eur, hoci preukázateľne
mohol uplatniť odpočítateľnú daň vo výške 80,30 eur, čím znížil vlastnú daňovú povinnosť o 320,93 eur,

6/ júl 2010 dňa 27.08.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 123,79 eur z dôvodu
priznania dane vo výške 322,79 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane vo výške 446,58 eur, hoci
preukázateľne mohol uplatnil odpočítateľnú daň vo výške 144,70 eur, čím neoprávnene uplatnil položky
priznávanej dane vo výške 301,81 eur

7/ august 2010 dňa 28.09.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 19291,89 eur z
dôvodu priznania dane 27,44 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane vo výške 19.319,33 eur, hoci
jeho daňová povinnosť bola 3718,61 eur a preukázateľne nemohol uplatniť odpočítateľnú daň, čím
neoprávnene uplatnil položky priznávanej dane vo výške 23.010,50 eur,

8/ september 2010 dňa 28.10.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 eur, hoci
vznikla vlastná daňová povinnosť vo výške 569,67 eur,

9/ október 2010 dňa 26.11.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 eur, hoci
vznikla vlastná daňová povinnosť vo výške 488,65 eur,

10/ november 2010 dňa 28.12.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 90,53 eur
z dôvodu priznania dane 716,28 eur a uplatnenia odpočítateľnej dane vo výške 806,81 eur, hoci
preukázateľne mohol uplatniť odpočítateľnú daň vo výške 112,84 eur, čím neoprávnene uplatnil položky
priznávanej dane vo výške 693,97 eur,

11/ december 2010 dňa 25.01.2011, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 eur, hoci
vznikla vlastná daňová povinnosť vo výške 1.002,72 eur,

pričom týmtokonaním skrátildaň z pridanej hodnoty za obdobie roka 2010 v celkovej výške 2.409,28 eur

a neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie roka 2010 v celkovej výške
26.077,57 eur ku škode pre štátny rozpočet Slovenskej republiky, zastúpený správcom dane Daňovým
úradom X., v celkovej výške 28.485,85 eur,

t e d a

v bodoch 1, 5, 8, 9 a 11 v malom rozsahu skrátil daň a v bodoch 2, 3, 4, 6, 7, a 10 neoprávnene vo väčšom
rozsahu uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť sebe neoprávnený
prospech,

t ý m s p á c h a l

v bodoch 1, 5, 8, 9, a 11 pokračovací prečin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona

účinného do 30.9.2012 a v bodoch 2, 3, 4, 6, 7, a 10 pokračovací prečin daňového podvodu podľa §
277a ods. 1 Tr. zákona účinného od 01.10.2012, a za to mu

u k l a d á :

Podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 1 Tr. zákona
ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka.Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne o d k
l a d á .

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 14 (štrnásť) mesiacov.

Podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku obžalovaného V. F., nar. XX.XX.XXXX v X., o s l o b o d z u j e

spod obžaloby okresného prokurátora pre čiastkový útok pokračovacieho trestného činu skrátenia dane
a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona v súbehu s prečinom daňového podvodu podľa
§ 277a ods. 1 Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že

ako zodpovedný pracovník daňového subjektu V. F. T. MV, IČO: XXXXXXXX, V. č. XX, X., podal na
miestne príslušný Daňový úrad X., daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca február

2010 dňa 25.03.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 137,80 EUR, kde vykonanou kontrolou
správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume 208,30 EUR,

pretože, nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/110/2015 z 02.07.2020 bol obžalovaný V. F. uznaný
vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného podľa
§ 276 ods. 1, 2 písm. d) Tr. zákona účinného do 30.09.2012 v súbehu s prečinom daňového podvodu
podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

ako zodpovedný pracovník daňového subjektu V. F. T. MV, IČO: XXXXXXXX, V. č. XX, X., podal na
miestne príslušný Daňový úrad X., daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie mesiaca,

- január 2010 dňa 26.02.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 0,00 EUR, kde vykonanou
kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume 27,31 EUR,

- február 2010 dňa 25.03.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 137,80 EUR, kde vykonanou
kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume 208,30 EUR,
- marec 2010 dňa 28.04.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 72,27 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume
591,52 EUR,

- apríl 2010 dňa 27.05.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 25,45 EUR,
kde vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v
sume 1.205,47 EUR,
- máj 2010 dňa 28.06.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 90,73 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume

1.292,68 EUR,
- jún 2010 dňa 30.07.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť 34,68 EUR, kde vykonanou
kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume 326,88 EUR,
- júl 2010 dňa 27.08.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 123,79 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume

384,86 EUR,
- august 2010 dňa 28.09.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 27,44 EUR, odpočet
dane v sume 19.319,33 EUR a požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 19.291,89 EUR, kde
vykonanou kontrolou Daňového úradu Prešov bola za dané obdobie zistená daňová povinnosť v sume
23.037,97 EUR,

- september 2010 dňa 28.10.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume
569,67 EUR,
- október 2010 dňa 26.11.2010, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume

488,65 EUR,- november 2010 dňa 28.12.2010, v ktorom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu 90,53 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume
1.136,71 EUR,

- december 2010 dňa 25.01.2011, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 0,00 EUR, kde
vykonanou kontrolou správcom dane Daňovým úradom Prešov bola zistená daňová povinnosť v sume
1.021,22 EUR,

kde týmto konaním skrátil daň z pridanej hodnoty za obdobie roka 2010 v celkovej výške 10.769,03

EUR a neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie roka 2010 v celkovej
výške 19.694,66 EUR ku škode pre štátny rozpočet Slovenskej republiky, zastúpený správcom dane
Daňovým úradom Prešov, v celkovej výške 30.463,69 EUR,

za čo mu bol podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr.
zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 a § 49

ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu na jeho
správaním v skúšobnej dobe a podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 3 roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. k) Tr. zákona obžalovanému bola uložená povinnosť zamestnať sa v skúšobnej
dobe alebo sa uchádzať preukázateľne o zamestnanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dňa 14.07.2021,
tomu predchádzalo elektronické podanie obžalovaného z 06.07.2021, v dôvodoch ktorého poukázal na
to, že pri trestnom čine daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona ide o osobitný prípad podvodu,
ktorý v rozpore so zákonom ovplyvňuje daňovú povinnosť daňového subjektu, keď tento v rozpore

so skutočnosťou predstiera nižší rozsah tejto daňovej povinnosti alebo predstiera, že túto povinnosť
vôbec nemá. V prípade dane z pridanej hodnoty možno túto skrátiť tým, že si daňový subjekt nesplní
svoju oznamovaciu povinnosť zatajením zdaniteľného plnenia, či neoprávneným odpočtom uplatnenej
dane. Má za to, že takéhoto konania sa nedopustil. Nárok na vratku dane z pridanej hodnoty mu
vznikol na základe kúpnej zmluvy apartmánového bytu od firmy Q. K. s.r.o.. Namietal tvrdenie, že do

doby vykonania kontroly zo strany správcu dane byt nevyužíval na dodávku tovarov a služieb. Ako
fyzická osoba môže prenajímať nehnuteľností za účelom dosiahnutia zisku, čo aj preukázal platnými
nájomnými zmluvami. Okrem nájomných zmlúv, resp. zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy, ktoré
už predložil v prípravnom konaní, predložil aj ďalšie nájomné zmluvy a to nájomnú zmluvu uzavretú
15.08.2011 medzi ním ako prenajímateľom a nájomcom A. X., X. XX, X. X - F.. Podľa tejto zmluvy bol

prenechaný do užívania bytový priestor apartmánu za účelom bývania na dobu určitú od 15.08.2011 do
31.03.2012 za dohodnuté nájomné vo výške 600,- eur a nájomná zmluva uzatvorená dňa 01.01.2013
medzi ním a nájomcom D. L., bytom Dr. C. XXXX, X., na dobu neurčitú na účely bývania od 01.01.2013
za dohodnuté nájomné 330,- eur mesačne. Mal za to, že nešlo o žiadne fiktívne faktúry, fiktívne plnenia
za účelom uplatnenia odpočtu DPH, ale o kúpnu zmluvu na reálny predmet plnenia za účelom dodávky

služieb. Daňový úrad Prešov uzatvorené nájomné zmluvy žiadnym spôsobom nespochybnil. Poukázal
i na tú skutočnosť, že žiadna zákonná norma neurčuje vlastníkovi nehnuteľnosti - podnikateľovi, kedy
nadobudnutý predmet podnikania musí byť použitý na podnikateľské účely. V tomto prípade išlo iba o
subjektívny názor pracovníkov správcu dane, ktorí nevykonali ani miestne šetrenie subjektov, ktorí mali
byť nájomcami tohto predmetu podnikania. Tvrdí, že v žiadnom prípade sa nemohol dopustiť prečinu

daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona, pretože jeho konaním nedošlo k reálnemu úbytku
zo štátneho rozpočtu. V žiadnom prípade nepredstieral fiktívne uzavretie kúpnej zmluvy, čo v konečnom
dôsledku potvrdili i vypočutí zodpovední zamestnanci správcu dane, ktorí vykonávali daňovú kontrolu.
Správca dane nezobral do úvahy nájomné zmluvy z dôvodu, že na jednej z nich bol nečitateľný dátum
a nevykonali miestne šetrenie týchto subjektov preto, lebo daňovú kontrolu ukončili.

V ďalšom namietal konštatovanie nepravosti bločkov z pokladne spoločnosti T. K.. Od tejto obchodnej
spoločnosti ako dlhodobý obchodný partner nakupoval tovar už pred vykonaním daňovej kontroly v
roku 2010 a aj neskôr v roku 2011, nikdy však nezisťoval a neskúmal technické parametre bločkov a
potvrdení, ktoré mu boli vydané z pokladne tejto spoločnosti, preto dodnes mu nie je známe, na základe
čoho dospel správca dane, vyšetrovateľ a aj súd k záveru, že tieto nie sú pravé. Ich nepravosť mal

posúdiť pracovník správcu dane na základe nesúladu vonkajších rozmerov bločkov, resp. šírky pásky. K
zisteniu pravosti bločkov z elektronickej pokladne spoločnosti T. K. a samotných registračných pokladníc
nebolo spracované ani odborné vyjadrenie a ani znalecký posudok. Pritom v konaní riadne preukázal,
že zakúpený tovar od spoločnosti T. K. odpredal ďalším daňovým subjektom.Znalec z odboru ekonómie sa k zadaným otázkam nevyjadril, nevedel uviesť, či si oprávnene uplatnil
nárok na odpočítanie DPH a správne vypočítal svoju daňovú povinnosť a taktiež nevedel zistiť výšku
skrátenia dane z DPH.

Pri naplnení subjektívnej stránky trestného činu v zmysle § 276 a § 277a Tr. zákona sa vyžaduje, aby
páchateľ nielen vedel, že svojím konaním kráti daň, ale svojím konaním buď chcel skrátiť daň alebo bol
s možnosťou skrátenia dane uzrozumený. Páchateľovi takéhoto trestného činu je potrebné preukázať,
že v čase spáchania trestného činu bola u neho vedomostná, ako aj vôľová zložka, aby bolo možné
skonštatovať naplnenie subjektívnej stránky tohto trestného činu. Podľa jeho názoru v danom konaní

nebolo preukázané, aby mal úmysel krátiť daň alebo inú povinnú platbu alebo že mal vedome zatajiť, že
má určitú daňovú povinnosť. V trestnom konaní nie je možné mechanicky preberať výsledky daňových
zistení a záverov. Rovnako v tomto konaní nebolo preukázané, aby si neoprávnene uplatnil nárok na
vrátenie dane z pridanej hodnoty, lebo okrem spomínaného bytu, jeho vina mala byť preukázaná najmä
tvrdením P. K., že doklady nepochádzajú z jeho ERP, keď táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom
podložená či už znalecky alebo odborným vyjadrením. Na základe uvedeného, aj keď uvedené doklady

postačovali pre daňové správne konanie a dovyrúbenie daňovej povinnosti, tvrdí, že v trestnom konaní
sú nepostačujúce. Preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a oslobodiť ho spod obžaloby, resp. vrátiť
vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Napodkladetaktoriadneavčaspodanéhoodvolaniaobžalovanýmakoosobounatooprávnenoukrajský

súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle §
317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc
pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1,
a zistil že odvolanie je čiastočne opodstatnené, aj keď z iných ako namietaných dôvodov.

V rámci prieskumu postupu konajúceho súdu predchádzajúceho napadnutému rozsudku odvolací
súd nezistil žiadne pochybenia závažného charakteru, ktoré by opodstatňovali zrušenie rozsudku.
Obžalovaný bol vypočutý ku konaniu kladenému mu obžalobou za vinu, mal možnosť vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom, navrhovať ich ďalšie vykonanie, mal možnosť predložiť argumenty o svojej nevine

v rámci záverečnej reči prostredníctvom obhajcu, keďže sa hlavného pojednávania nezúčastnil, pričom
v konaní bol zastúpený obhajcom, ktorý reálne uplatňoval obhajobné práva.

Konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s pravidlami stanovenými procesným predpisom a preto
o výsledky dokazovania mohol opierať svoje skutkové zistenia, s ktorými sa odvolací súd stotožnil

iba čiastočne, pretože skutkové okolnosti, v ktorých sa odkazuje na výsledky daňovej kontroly, ktorá
je iba jedným z dôkazov, nezodpovedajú vymedzeniu skutku tak, ako to predpokladá trestné právo
procesné. Pod pojmom skutok sa rozumie určitá udalosť vo vonkajšom svete vyvolaná konaním
človeka. V teórii aj v praxi sa za jeden skutok považujú všetky prejavy vôle páchateľa navonok, ktoré
sú príčinou následku významného pre trestné právo, pokiaľ sú zahrnuté zavinením. Preto je skutok

potrebné vymedziť konaním a spôsobeným následkom tak, aby z neho bola zrejmá aj príčinná súvislosť
medzi konaním a následkom.

Z obsahu predloženého spisu ako aj z výroku o vine je zrejmé, že tak vyšetrovateľ, prokurátor ako aj súd
prvého stupňa nekriticky prevzali závery daňovej kontroly, hoci obsahom protokolu o daňovej kontrole sú

aj iné ako dokazované zistenia v tomto trestnom konaní. Odvolací súd na verejnom zasadnutí prečítal
jednotlivé časti protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly, predovšetkým tie, ktoré sa dotýkali
neoprávneného uplatnenia dane z pridanej hodnoty v rozhodnom období. Porovnaním zistení plynúcich
z uvedeného protokolu správcu dane s obsahom ďalších dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní
možno konštatovať, že ak správca dane pojal do neoprávnených položiek aj také, ktoré obžalovaný ako

zodpovedný subjekt uplatnil pri odpočítaní dane bez faktúry alebo ich nemal odpočítať, napr. faktúry od
spoločnosti H. Q., a. s., Q. Q., s. r. o., Q., a. s., H., s. r. o., X., či O. O., a. s., X., J., a. s., bez vykonania
dokazovania vo vzťahu k nim nebolo možné prevziať výsledky daňovej kontroly do skutkových zistení.

Tak tomu bolo v zdaňovacom období za mesiac február 2010, v ktorom si daňový subjekt uplatnil

odpočítanie dane vo výške 208,30 eur bez faktúry. K ne/oprávnenosti tejto odpočítateľnej položky
nebolo vykonané žiadne dokazovanie, preto odvolací súd sumu 208,30 eur považoval za oprávnenú,
keďže dôkazmi nebol preukázaný opak, vychádzajúc zo zásady in dubio pro reo. Obdobne postupoval
pri vyhodnotení aj ďalších uplatňovaných odpočítateľných položiek za jednotlivé mesačné zdaňovacieobdobia. Potom v prospech obžalovaného vyhodnotil ako neoprávnené odpočítateľné položky iba tie,
ktoré boli dokázané a to za mesiac marec sumu 503,95, za mesiac apríl je to suma 673,68 eur, za
mesiac máj suma 893,66 eur, za mesiac jún suma 320,93 eur, za mesiac júl suma 301,81 eur, za mesiac

november 693,97 eur, ktoré zodpovedajú súčtu dane z pridanej hodnoty z neuznaných pokladničných
dokladov od daňového subjektu J. K. v jednotlivých mesiacoch. V mesiaci august na dodaných službách
a tovaroch vznikla obžalovanému daňová povinnosť vo výške 3718,61 eur, ktorú nepriznal a ktorú
ani nenamietal, a došlo k neoprávnenému odpočítaniu dane vo výške 19.319,33 eur z kúpnej ceny
101.680,67 eur vyplatenej za prevod vlastníctva bytu a nebytového priestoru v obci V. Q.. V mesiaci

september mal obžalovaný priznať za dodanie tovaru svedkovi J. K. daň vo výške 637,86 eur, pričom
mu bol správcom dane priznaný odpočet vo výške 68,19 eur, v dôsledku čoho mal daňovú povinnosť
569,67 eur. Za mesiac október nepriznal obžalovaný za dodanie tovaru svedkovi J. K. daň vo výške
549,08 eur, pričom správca dane mu priznal odpočítateľnú položku 60,43 eur, čo predstavuje skrátenie
dane 488,65 eur. Za mesiac január rozdiely zistené neboli, za mesiac december mal daňový subjekt
priznať vlastnú daňovú povinnosť vo výše 1065,70 eur a mohol si uplatniť 62,98 eur, čo zodpovedá

vlastnej daňovej povinnosti 1.002,72 eur. Ak aj v týchto mesiacoch boli položky, ktoré sa uplatniť
ako odpočítateľná daň nedali, vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané v prospech obžalovaného,
odvolací súd nemohol zhoršiť postavenie obžalovaného a preto výpočet vlastnej daňovej povinnosti z
toho dôvodu už neupravoval.

K úprave skutkových zistení došlo tak, aby totožnosť skutkov zostala zachovaná. K ich úprave pristúpil
odvolací súd predovšetkým z dôvodu, že v daňovom konaní platia iné pravidlá pre určenie dane ako v
trestnom konaní. Pokiaľ v trestnom konaní dôkazné bremeno znáša strana obžaloby a obžalovanému
musí byť vina preukázaná bez rozumných pochybností, v daňovom konaní daňový subjekt musí
preukázať jednotlivé skutočnosti podstatné pre určenie daňovej povinnosti a ak ich nepreukáže, potom

je správca dane oprávnený postupovať pri určení dane podľa pomôcok. Dôkazné bremeno v daňovom
konaní spočívajúce na daňovom subjekte plynie z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zák. č. 563/2009
Z. z., podľa ktorého daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
daneaskutočnosti,ktoréjepovinnýuvádzaťvdaňovompriznaníaleboinýchpodaniach,ktoréjepovinný
podávať podľa osobitných predpisov. Vychádzajúc z týchto zásad odvolací súd uzavrel, že závery

daňovej kontroly môžu byť podkladom pre ustálenie skutkového stavu, avšak len v tom rozsahu, ako
sú preukázané procesom dokazovania. Preto došlo ku konfrontácii záverov daňovej kontroly a obsahu
vykonaných dôkazov.

Pri ustálení skutkového stavu odvolací súd posudzoval aj odvolacie námietky odvolateľa. Vo vzťahu

k uplatňovaniu odpočtu dane za nákup apartmánového bytu v O. Q. podľa jeho názoru nešlo o
žiadne fiktívne faktúry, fiktívne plnenia za účelom uplatnenia odpočtu DPH, ale o kúpnu zmluvu na
reálny predmet plnenia za účelom dodávky služieb. K uvedenej námietke považuje odvolací súd za
podstatné uviesť, že ani v daňovom konaní a ani v trestnom konaní nebolo spochybňované reálne
obstaranie nehnuteľnosti, podstatou neuznania nároku na odpočítanie dane je, že obstaraný tovar - byt

obžalovaný nepoužil na dodávku služieb v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) zák. č. 222/2004 Z. z.. Aj keď
obžalovaný deklaroval obstaranie bytu za účelom poskytovania služieb predložením nájomných zmlúv
so spoločnosťou H., s. r. o., z 01.09.2011 a G. C. C.-G., s. r. o., z 03.11.2011, vypočutí svedkovia M.
L. a Š. U., zástupcovia uvedených obchodných spoločností, uviedli, že k žiadnemu plneniu zo zmluvy
nedošlo, pretože priestory neboli pripravené na ich užívanie. Uvedené tvrdenia svedkov poukazujú

na účelovosť uzavretia týchto zmlúv v rámci prebiehajúceho daňového konania. Okrem toho takúto
účelovosť možno vyvodiť aj z časového hľadiska, pretože obžalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvedenú skutočnosť namietal vo svojom vyjadrení z 31.10.2011 k protokolu z 22.09.2010 a
predložil prvú zmluvu o nájme z 01.09.2011, a následne v rámci dodatočného prerokovania protokolu o
výsledku zistenia z daňovej kontroly z 12.10.2011 predložil ďalšiu zmluvu o nájme z 03.11.2011. Keďže

bytbolkúpenývmesiaciaugust2010,aniodvolacísúdneuverilobžalovanému,žehoobstaralzaúčelom
poskytovania služieb, inak by v krátkej časovej nadväznosti na kúpu bytu vykonal v ňom stavebné
úpravy tak, aby byt mohol používať na dodanie služieb. Zmluvy o nájme bytu by boli uzavreté podstatne
skôr a nie až v čase ukončovania daňovej kontroly.

Podľa vety prvej § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Z právnej úpravy je zrejmá podmienka na uplatnenie nároku na odpočítanie
dane, ktorú obžalovaný nesplnil a tá spočíva v tom, že nehnuteľnosť ako tovar nepoužil na dodávkyslužieb, ako to deklaroval v rámci daňovej kontroly, najmenej 14 mesiacov od jej nadobudnutia. Ak aj
obžalovaný čiastočne splnil formálne podmienky na odpočítanie dane z kúpy nehnuteľnosti predložením
faktúry a dokladov o úhrade kúpnej ceny, pričom k prevodu nehnuteľnosti reálne aj došlo, nepreukázal

ekonomický zmysel kúpy nehnuteľnosti pre účely podnikania. Preto odvolaciu námietku obžalovaného
nepovažoval odvolací súd za relevantnú, na základe ktorej by mal upravovať skutkový stav.

Obžalovaný namietal aj neuznanie pokladničných dokladov vydaných daňovým subjektom P. K. T.
K.. Ani túto námietku odvolací súd neakceptoval, pretože svedok P. K. zotrval na svojom vyjadrení

z daňovej kontroly, kedy sa vyjadril, že uvedené bločky neboli vydané jeho firmou a nepochádzajú z
jeho elektronickej registračnej pokladnice (ERP), keďže nezodpovedali vizuálnej stránke pokladničným
dokladom vydávaným z jeho ERP. K tomuto vyjadreniu vypovedali aj pracovníčky daňového úradu,
D.. G. L. a D.. J. X., ktoré vykonali miestne šetrenie u daňového subjektu J. K., skontrolovali všetky
pokladničné bločky, na základe ktorých si obžalovaný uplatňoval odpočítateľnú daň, a porovnávali ich
fyzicky s kópiami pások, pričom J. K. sa sám pred nimi vyjadril, že daňové doklady neboli vydané

jeho firmou a nie sú z jeho elektronickej registračnej pokladnice. Takáto dôkazná situácia potom
neumožňovala uveriť tvrdeniu obžalovaného, že pokladničné doklady od daňového subjektu J. K. T.
K. sú pravé. V nadväznosti na tento záver potom odvolací súd už iba dodáva, že je nadbytočné
vykonávať znalecké dokazovanie ohľadne pravosti daňových dokladov preukazujúcich dodanie tovaru
alebo služby, ak daňový subjekt, ktorý ich mal vystaviť, potvrdí, že ich nevystavil a k dodaniu tovaru

alebo služieb nedošlo.

Po úprave skutkového stavu bola v skutkoch 1, 5, 8, 9 a 11 ustálená výška skrátenia dane 2.409,28
eur a v skutkoch 2, 3, 4, 6, 7 a 10 došlo k neoprávnene uplatneným položkám priznávanej dane s
výsledkom nadmerného odpočtu 26.077,57 eur. Právne posúdenie skutkov 1, 5, 8, 9 a 11 zodpovedá

pokračovaciemu prečinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona účinného do
30.09.2012, teda účinného v čase ich spáchania, pričom v skutkoch 2, 3, 4, 6, 7 a 10 bolo konanie
obžalovaného posúdené ako pokračovací prečin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona
účinného od 01.10.2012. Trestný zákon účinný v čase rozhodovania je priaznivejší pre obžalovaného,
pokiaľ ide o posúdenie jeho konania ako daňový podvod, pretože zaň možno uložiť odňatie slobody

na 1 rok až 5 rokov, na rozdiel od právnej úpravy v čase spáchania skutku, kedy sa takéto konanie
posudzovalo podľa druhej aliney trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa 277 ods. 1, 2
písm. b), za ktorý Tr. zákon ustanovoval sankciu odňatia slobody na 3 roky až 8 rokov.

Odvolací súd posúdil konanie obžalovaného ako dva samostatné pokračovacie prečiny. Vychádzal

pritom z úvahy, že jednočinný súbeh týchto trestných činov je vylúčený, keďže skutková podstata
trestného daňového podvodu je špeciálnym ustanovením, ktoré sa výslovne dotýka iba dane z pridanej
hodnoty (spotrebnej dane) so zreteľom na zákonné možnosti vzájomného započítavania splatnej dane
a odpočítateľnej dane. Úmyselné konanie smerujúce k daňovému podvodu je tak v pomere špeciality
ku trestnému činu skrátenia dane z pridanej hodnoty (spotrebnej dane), ak v rámci daňového priznania

k takému protiprávnemu konaniu došlo. Trestný čin skrátenia dane je totiž všeobecne uplatniteľným pre
všetky druhy daní, včítane DPH a spotrebnej dane, na rozdiel od trestného činu daňového podvodu,
ktorý, ako je to už vyššie spomenuté, možno spáchať iba v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty
(spotrebnou daňou).

Skutková podstata daňového podvodu je založená na konaní, ktorým páchateľ neoprávnene vo väčšom
rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech. Za neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty je
potrebné považovať všetky daňové položky, ktoré sú súčasťou vzájomného započítavania v rámci
daňového priznania, teda nielen odpočítateľnú daň, na ktorú daňový subjekt nemá nárok, ale aj

splatnú daň, ktorú napr. neprizná, s výsledkom nadmerného odpočtu, ktorým si daňový subjekt
uplatňuje nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Zjednodušene povedané, k dokonaniu trestného
činu daňového podvodu dochádza predložením daňového priznania s výsledkom neoprávnene
uplatňovaného nadmerného odpočtu (vo väčšom rozsahu), pretože týmto momentom sú naplnené
znaky tejto skutkovej podstaty včítane následku, ktorým je ohrozenie riadneho a správneho výberu

dane. K naplneniu skutkovej podstaty sa teda nevyžaduje spôsobenie následku. V prípade vyplatenia
neoprávnene uplatneného nadmerného odpočtu správcom dane daňovému subjektu sa dochádza k
dokončeniu trestného činu. Uvedené platí za preukázania ďalšej zákonnej podmienky, že páchateľ tak
konal v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.Pre naplnenie subjektívnej stránky posudzovaných trestných činov sa vyžaduje úmyselné konanie. Táto
forma zavinenia, pre posudzovaný prípad ide o priamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zákona, je

preukázaná spôsobom konania obžalovaného. Obžalovaný totiž v rámci daňového priznania uplatnil
odpočítateľnú daň bez splnenia zákonných podmienok, započítal doň faktúry, ktoré neboli vydané
deklarovanými daňovými subjektmi, a odpočítal si daň, hoci k uskutočneniu dodania tovaru a služby
z jeho strany nedošlo, prípadne zatajil uskutočniteľné plnenia, na ktoré sa daň z pridanej hodnoty
vzťahuje.Zuvedenéhojetedazrejmé,žeobžalovanývedelovšetkýchokolnostiachdaňovéhopriznania,

vedomostná zložka, ktorú obžalovaný namietal, tak bola preukázaní, čo opodstatňuje záver o priamom
úmysle jednak skrátiť daň a jednak vylákať od štátu vrátenie dane z pridanej hodnoty. Táto úvaha je
súčasneodpoveďounaďalšiuodvolaciunámietkuobžalovaného, ktorýnamietalinaplneniesubjektívnej
stránky žalovaných trestných činov.

Uvedené zistenia a úvahy viedli potom odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku postupom podľa

§ 321 ods. 1 písm. b), d), e) Tr. poriadku, a keďže odvolací súd mal dostatočný skutkový základ
na rozhodnutie, vo veci rozhodol sám za dodržania zásad uvedených v § 322 ods. 3 Tr. poriadku.
Obžalovaného uznal vinným po úprave skutkového stavu zmierneného v jeho prospech, ktorý právne
posúdil ako prečiny podľa § 276 ods. 1
a § 277a ods. 1 Tr. zákona, pričom doplnil právnu vetu vo vzťahu k prečinu daňového podvodu o text „v

úmysle zadovážiť sebe neoprávnený prospech“, ktorý je jeho zákonným znakom.

V dôsledku zmiernenia právnej kvalifikácie skutkov potom odvolací súd ukladal aj miernejší trest, keďže
ho mohol uložiť v trestnej sadzbe odňatia slobody na 1 rok až 5 rokov so zreteľom na rovnakú trestnosť
oboch trestných činov.

Konajúci súd priznal obžalovanému jednu poľahčujúcu okolnosť a to, že pred spáchaním trestného
činu viedol riadny život, čo zodpovedá § 36 písm. j) Tr. zákona, a jednu priťažujúcu okolnosť a to, že
spáchal viac trestných činov v zmysle § 37 písm. h) Tr. zákona. Za rovnakého pomeru priťažujúcich a
poľahčujúcich okolností a pri uplatnení zásady o ukladaní úhrnného trestu ustanovenej v § 41 ods. 1 Tr.

zákona uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1
roka, prihliadajúc i na závažnosť prečinov z pohľadu spôsobeného následku, na dobu, ktorá uplynula od
začiatku jeho trestného stíhania, a tiež aj na jeho správanie počas konania, keď sa aj pre jeho neúčasť
na úkonoch súdneho konania predĺžila doba trestného stíhania.

Výkon uloženého trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, pretože obžalovaný vedie po spáchaní
trestných činov riadny život, ide o prečiny, a účel trestu sa dosiahne aj hrozbou výkonu trestu. Z
uvedeného dôvodu preto výkon uloženého trestu bol obžalovanému podľa
§ 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu bola
určená kratšia skúšobná doba 14 mesiacov s poukázaním predovšetkým na spôsob života po spáchaní

trestných činov.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd čiastočne vyhovel odvolaniu obžalovaného, ak zmiernil
jeho vinu a v nadväznosti na to zmiernil aj uloženie trestu.

Rozhodnutie bolo prijaté v pomere 2 : 1.
pomer 2:1

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.