Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201696
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8114201696.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O. P., bývajúceho v H., zastúpeného JUDr. Jánom
Garajom, MBA, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 137, proti žalovanému PROGRES - Pozemné
stavby, a.s., so sídlom v Prešove, Masarykova 16, IČO: 00 605 921, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 10/2014, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. októbra 2016 sp. zn. 7 Co 62/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 9. februára 2016 č. k. 15 C
10/2014-282 žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Súd prvej inštancie mal
z vykonaného dokazovania za preukázané, že na LV č. XXXX, kat. úz. H. je žalobca zapísaný ako

podielový spoluvlastník parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2159 m2 v podiele
15/96-in. Ďalšími podielovými spoluvlastníkmi sú Slovenská republika - Krajská prokuratúra v Prešove
v podiele 1/6-iny a 1/12-iny, O. T. s manželkou v podiele 1/12-iny, O. P. v podiele 1/12-iny, žalovaný
v podiele 2/6-ín, D. E. v podiele 1/12-iny a O. B. v podiele 1/96-iny. Ďalej mal za preukázané, že
spoluvlastníci 19. júna 2000 uzatvorili dohodu o tom, že nehnuteľnosť bude slúžiť ako prevádzka
parkoviska, pričom dohodu podpísal aj právny predchodca žalobcu O. U. v zastúpení pani P.j. Súd prvej

inštancie poznamenal, že zmena v osobe jedného zo spoluvlastníkov sama osebe, bez ďalšieho, nie je
podstatnou zmenou pomerov majúcou vplyv na viazanosť zmluvných prejavov spoluvlastníka o užívaní
spoločnej veci, pričom aj aktuálna judikatúra už zdôraznila, že zmena v osobe jedného z podielových
spoluvlastníkov, sama osebe nie je podstatnou zmenou pomerov, ktorá by mala mať vplyv na viazanosť
zmluvných prejavov spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci. V danom prípade sa ale nejedná o
zneužitie majoritného postavenia väčšinového spoluvlastníka na úkor menšinového, pretože dohoda

je výsledkom konsenzu väčšiny podielových spoluvlastníkov v podiele 82,3 % k celku. Vychádzajúc
z aktuálneho prieskumu spokojnosti spoluvlastníkov s doterajším užívaním nehnuteľnosti sa vyjadrilo
za zachovanie doterajšieho stavu až 87,13 % podielových spoluvlastníkov. Na základe uvedeného tak
súd prvej inštancie prijal záver, že užívanie nehnuteľnosti v spoluvlastníctve účastníkov konania, ako
aj ďalších spoluvlastníkov, sa nedeje svojvoľným rozhodnutím žalovaného, ale platne uzavretej dohody
väčšinových spoluvlastníkov na základe princípu majorizácie, kde žalobca vstúpil do práv a povinností

svojho právneho predchodcu. Súd prvej inštancie mal z výpovede žalobcu a žalovaného za
nesporné, že žalobca neužíva nehnuteľnosť na účely parkovania predovšetkým preto, lebo o takéto
užívanie nemá záujem. Situácia, za ktorej by mal žalobca nárok na náhradu za neužívanie, prípadne
obmedzené užívanie veci by predpokladala, že sa tak stalo na základe rozhodnutia väčšinových
spoluvlastníkov, prípadne faktického stavu navoleného väčšinovými spoluvlastníkmi. Žalobca však
spoluvlastnícky podiel neužíval z iných dôvodov, pričom ani sám pred súdom prvej inštancie nepoprel,

že o využívanie parkoviska v podiele mu prináležiacom nemá záujem. Za preukázané považoval súd
prvej inštancie aj to, že žalovaný vynaložil úsilie vyjsť žalobcovi v ústrety, keď mu navrhol vyčleneniekonkrétnych parkovacích miest aj podľa vlastného výberu, čo žalobca odmietol. Súd prvej inštancie
preto nedospel k záveru, aby rozhodnutím väčšinových spoluvlastníkov bol žalobca vylúčený z užívania
spoločnej veci, pretože sám žalobca o užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho podielu nemá záujem.

Konštatoval,ževkonanísanezistilo,abyužívaniespoločnejnehnuteľnostibolo vrozporesoprávnenými
záujmami žalobcu a v rozpore s dobrými mravmi. V neposlednom rade sa stotožnil aj s námietkou
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, pretože je nesporné, že nehnuteľnosť v
podielovom spoluvlastníctve neužíva len žalovaný, ale aj ostatní podieloví spoluvlastníci. Žalobca tak
nepreukázal, že zo strany výlučne žalovaného dochádza k užívaniu nehnuteľnosti v podiele väčšom

ako mu patrí. Aj keď podieloví spoluvlastníci majú postavenie solidárnych veriteľov a dlžníkov, uvedené
sa uplatní len vo vzťahu k tretím osobám. Pokiaľ je ale spoluvlastnícky podiel žalobcu užívaný iným
spoluvlastníkom nad rámec jeho podielu, musí si nárok uplatniť u toho spoluvlastníka, ktorý vec užíva
nad svoj podiel. Súd prvej inštancie preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 27. októbra 2016 sp. zn. 7 Co 62/2016

potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd uviedol, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, aj keď so všetkými závermi, uvedenými
v rozsudku súdu prvej inštancie sa stotožniť nedá. Poznamenal, že pri rozhodovaní súd prvej inštancie
nesprávne vychádzal z toho, že dohodou spoluvlastníkov z 19. júna 2000 (č. l. 175 spisu) bola parc. č.
XXXX/X zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. H., určená na prevádzku parkoviska. Aby táto dohoda mohla

byť akceptovaná ako prejav vôle spoluvlastníkov vo vzťahu k užívaniu spoločnej nehnuteľnosti, muselo
by ísť o prejav vôle všetkých spoluvlastníkov a nielen spoluvlastníkov väčšinových. Konštatoval, že z
predloženej dohody vyplýva, že tento právny úkon nepodpísali všetci podieloví spoluvlastníci. Navyše,
aj za predpokladu preukázaného konkludentného súhlasu ostatných spoluvlastníkov s uzatvorenou
dohodu,nemožnoopomenúťskutočnosť,podľaktorejboladohodauzatvorenálennadobuurčitú,atood

1. júla 2000 do 31. decembra 2000. Iná dohoda uzatvorená medzi všetkými spoluvlastníkmi umožňujúca
užívanienehnuteľnostizaúčelomparkoviskaod1.januára2001savodôvodnenírozhodnutianeuvádza.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, kedy k takémuto rozhodnutiu došlo a ani
to, či menšinovému vlastníkovi alebo menšinovým spoluvlastníkom bola daná možnosť zúčastniť sa
na procese rozhodovania a vyjadriť v tomto procese svoj názor. Napriek uvedenému odvolací súd

uzavrel, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Poukázal na to, že v danom prípade je
predmetom konania nárok žalobcu uplatnený proti žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia za
užívanie nehnuteľnosti nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný užíva
nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez akejkoľvek riadne uzatvorenej dohody
všetkých spoluvlastníkov, resp. bez prijatia rozhodnutia spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou

vecou, je na ňom, aby tieto svoje tvrdenia hodnoverným spôsobom preukázal. V konaní však nebolo
ničím právne významným preukázané, aby to bol žalovaný, ktorý nad rámec svojho spoluvlastníckeho
podielu užíva na úkor žalobcu parc. č. XXXX/X, zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. H.. Vzhľadom na
uvedené, odvolací súd v zmysle § 387 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) rozsudok v celom
rozsahu potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené až arbitrárne. Uviedol, že odvolací súd vyslovil v otázke
platnosti dohody z 19. júna 2000 jasný postoj, keď poukázal na nesprávne vyhodnotenie tejto otázky

súdom prvej inštancie. Ak odvolací súd posúdil dohodu ako neplatnú, bol splnený prvý predpoklad na
vznikbezdôvodnéhoobohatenia.Podľanázorudovolateľaodvolacísúdarovnakoanisúdprvejinštancie
vôbec nevenovali pozornosť dôkazom o jednoznačnom nadužívaní spoločného pozemku žalovaným.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie v
celom rozsahu zamietol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§

443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ním podaného dovolania z § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je
dovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúduvovecisamej,aleboktorýmsakonaniekončí,ak
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú
túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup

súdu.
7.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd
preto skúmal, či došlo k procesnej vade, ktorú namietal dovolateľ. Mal pri tom na zreteli, že podstatou

práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,

preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami [viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03].
7.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť

súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania)
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pritom nie každá
nesprávnosť, ku ktorej dôjde v procesnom postupe súdu, zakladá bez ďalšieho prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP. Z tohto ustanovenia zreteľne vyplýva, že zákon priznáva relevanciu iba

tým procesným pochybeniam súdu, intenzita ktorých opodstatňuje záver, že v dôsledku nesprávneho
procesného postupu súdu bolo účastníkovi konania znemožnené uskutočňovanie jemu patriacich
procesných práv „v takej miere“, že došlo (až) k porušeniu práva na spravodlivý proces.
7.3. Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,

nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (viď
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017). Dovolací súd
pripomína, že aj podľa aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017) nesprávne právne posúdenie,
na ktorom spočíva dovolaním napadnutý rozsudok, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 420
písm. f/ CSP. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania

veci v civilnom konaní, „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah,
spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so
zreteľom na ktoré súd rozhodol (3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Otázku ústavnej
súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup
súdu“ posudzoval ústavný súd napríklad v konaniach sp. zn. I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS

88/2018, v ktorých podané sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.
8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP je významný iba procesne nesprávny
postup súdu (postup súdu, ktorý porušuje normy upravujúce civilný súdny proces), ktorým sa procesnej
strane znemožňuje, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Zakladajúcim vadu zmätočnosti (a

prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia) je ale výlučne len ten procesne nesprávny postup,
ktorého dôsledky dosahujú (až) takú intenzitu, že porušujú právo na spravodlivý proces.
9. Podľa názoru dovolateľa došlo k vade v zmysle § 420 písm. f/ CSP v dôsledku nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že odvolací súd (na jednej strane) vytkol súdu prvej inštancie, že
sa dostatočne nezaoberal platnosťou dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti z 19. júna 2000, ktorá sa

javí ako neplatná, na druhej strane však potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie a ani odvolací súd však podľa jeho názoru
nevenovali dostatočne pozornosť dôkazom, na ktoré poukazoval. Svoje rozhodnutie tak odvolací súd
náležite neodôvodnil, čím podľa dovolateľa porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces.10. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd odkazuje na
stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016,

ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa

podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Dovolací
súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP,

je nepreskúmateľné.
10.1. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takémuto uplatneniu“.
10.2. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva
žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej
vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj

podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, aj keď sa nestotožnil
so všetkými závermi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd síce na
jednej strane poznamenal, že pri rozhodovaní súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že z

dohody spoluvlastníkov z 19. júna 2000, ktorou bola parc. č. XXXX/X zapísaná na LV č. XXXX kat. úz.
H., určená na prevádzku parkoviska, vyplýva, že ju nepodpísali všetci podieloví spoluvlastníci, pričom
neopomenul ani skutočnosť, že bola uzatvorená len na dobu určitú, uzavrel a náležite odôvodnil,
že aj napriek tomuto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za vecne správne (viď
body 17. až 26. rozhodnutia odvolacieho súdu). Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s
potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže
na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo

spomenuté, jeden celok. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu. Za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ). Podľa presvedčenia
dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska

relevantné pre rozhodnutie o odvolaní.
11. Pokiaľ dovolateľ súdom vytýkal aj nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov
pre rozhodnutie, nesprávnosť hodnotenia výsledkov dokazovania, či neúplne a nedostatočne
zistený skutkový stav, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravynebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov (R 37/1993,

R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo
185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič nezmenila (v
súvislosti s tým pozri 2 Cdo 159/2017, 3 Cdo 59/2017, 5 Cdo 47/2017 a 7 Cdo 42/2017).
12. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm.
f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.

13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.