Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/23/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206061
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7809206061.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: J. Z., K.. XX.XX.XXXX, O. G. XX, Y., vedenej u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 6319/09,
o vymoženie 309,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Rožňava zo dňa 25.11.2013, č. k. 4Er/481/2009-22, o návrhu oprávneného na prerušenie konania takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a rozhodol,
že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie a účastníkom ich náhradu nepriznáva.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 24. 07. 2009 navrhol vykonať exekúciu
voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO:
35 922 761, vydaný dňa 03. 06. 2009 rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, sp. zn.: SR 03070/09 (ďalej
len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 309,38 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 299,42 Eur od 17. 10. 2008 do zaplatenia a nahradeniu
trov konania vo výške 127,16 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Podľa návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, po podaní návrhu na začatie rozhodcovského
konania do dňa vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie, nezaplatil povinný oprávnenému žiadnu
splátku. Dňa 26. 08. 2009 doručil súdny exekútor na súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, žiadosť ktorú odôvodnil návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie, pripojeným
exekučným titulom a na ich základe požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za účelom
vymoženia istiny vo výške 309,38 Eur s príslušenstvom, ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikoval. Súd
prvého stupňa dňa 31. 08. 2009 poverením č. 5808 022359 * v zmysle ust. 45 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“) poveril vykonaním exekúcie v rozsahu navrhovanom oprávneným súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Súd prvého stupňa dňa 29. 02. 2012 vyzval Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a. s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava v lehote 10 dní na predloženie

rozhodcovského spisu sp. zn.: SR 03070/09 z dôvodu preskúmania rozhodcovského rozsudku súdom
podľa § 45 ods. 1 písm. b, c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a súdneho
exekútora na oznámenie, či si uplatňuje trovy vzniknuté mu v súvislosti s predmetnou exekúciou, na ich
vyčíslenie a predloženie exekučného spisu č. EX 6319/09.

Z predloženého spisového materiálu mal súd prvého stupňa za preukázané, že oprávnený a povinný
uzavreli dňa 08. 04. 2008 Zmluvu o úvere č. 7510199 na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému
úver vo výške 5 000,00 Sk (165,97 Eur). Poskytnutý úver (zvýšený o príslušný poplatok vo výške 4
840,00 Sk /160,66 Eur/) sa povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 820,00 Sk (27,22
Eur), počnúc dňom 12. 05. 2008. Riešenie sporov - rozhodcovská doložka - je upravené v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v tomto znení: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841
04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel
Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“ Nakoľko povinný neplnil riadne a včas svoje záväzky
zo Zmluvy o úvere preň vyplývajúce a bol v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal v zmysle
bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na rozhodcovskom súde žalobu.

Súd prvého stupňa citoval § 52 ods. 1, ods. 3, § 53 ods. 1 prvá veta, § 53 ods. 4 písm. r/, § 53
ods. 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01. 01. 2008
(ďalej len „Občiansky zákonník“) a konštatoval, že je nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi
účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného
titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah
bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú na
jednej strane spoločnosť Pohotovosť s.r.o. (dodávateľ), ktorej predmetom činnosti je aj poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane
tohto zmluvného vzťahu figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa tak mal
za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie
spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere
ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka, teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Pri posudzovaní veci sa veriteľ
(oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom
úvere tým, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom peňažných prostriedkov (a nie aj tovarov
alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani tým, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa
úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka
týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste, pri pochybnostiach o obsahu zmlúv, výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového
dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv.
iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a v Obchodnom
zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného). Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom
prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ
nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. negociačným vyjednávaním) zmeniť obsah Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o
úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako

celku (en bloc). Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v
bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský
súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom
vedených (nielen) na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe
exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.

Súd prvého stupňa v danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17. uzatvorenej
Zmluvy o úvere je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, čo má
za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z
úradnej povinnosti (ex offo). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci
je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu
dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil.

Súdny exekútor na základe výzvy súdu prvého stupňa oznámil dňa 24. 07. 2012 súdu, že v prípade
rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie si trovy exekúcie uplatní s tým, že vyčíslenie trov exekúcie
v tomto štádiu konania by bolo predčasné, nakoľko nemusí zodpovedať realite, vzhľadom na ďalšie
vykonané úkony v prebiehajúcom konaní. Keďže súdny exekútor si napriek výzve súdu trovy exekúcie
doposiaľ neuplatnil, pričom žiaden z ostatných účastníkov predmetnej exekúcie náhradu exekučných
trov nepožadoval, súd prvého stupňa v súlade s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodol o
trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie a účastníkom ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov, na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Ústavného súdu Českej republiky a na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa
30.11.2012, sp.zn. 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti
odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného. Podľa oprávneného súd prvého stupňa
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust.
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše
dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním,
či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru
musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu
a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal,
aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu

Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o
rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa
uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a
nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol,
že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality,
zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej
a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený
mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že
oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, ak
bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči
povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej
vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu
veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o
reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo
zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode
19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v
ust. § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov
poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu
ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinná podpísaním zmluvy
o úvere vyjadril a svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25
% za každý deň omeškania. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje
len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve.
Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak
v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných
zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Ďalej uviedol, že § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných
ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn.
2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka,
mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať
záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade

riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej
výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto
riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinná má vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej
namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom
pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný,
keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu.

K návrhu na prerušenie konania poukázal na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 Prílohy smernice Rady
93/13/EHS a zdôraznil, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi
predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdil, že
sa súd prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici rady 93/13/
EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v
kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe ust. § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak,
že v rámci autoremedúry nemieni úplne vyhovieť odvolaniu právneho zástupcu oprávneného.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods.1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods.1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia
a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v
podrobnostiach poukazuje podľa § 219 ods. 2 O. s. p. a k odvolaniu uvádza nasledovné.

Čo sa týka rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
ako exekučnému titulu odvolací súd uvádza, že exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 03070/09 zo dňa 03.06.2009.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z
dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v
§ 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa
odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje
osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného
ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol
na základe Zmluvy o úvere č. 7510199 zo dňa 08.04.2008 je vzťahom spotrebiteľským, s čím však
oprávnený nesúhlasil.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil,
že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti od 14.3.2001 poskytovanie úverov
z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Z obsahu predmetnej zmluvy
o úvere nevyplýva, že úver 165,97 Eur (5000,- Sk) bol poskytnutý povinnej - fyzickej osobe na účel
zamestnania, povolania alebo podnikania. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského
úveru v zmysle § 1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o
úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná sa

zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom - všetky
náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§ 2 písm.
c/ zákona č. 258/2001 Z. z. ). Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinnou je teda zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, aj keď ju účastníci konania takto nenazvali a v písomnej zmluve ju označili
„Zmluva o úvere“ uzavretá doleuvedeného dňa v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pretože
podľa § 41a Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný
úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, a preto
je na právny vzťah medzi oprávneným a povinnou potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva
spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,
kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa
vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinného, z predložených listín a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania,
a to aj z úradnej moci. V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný
nárok je v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada
rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným
nedostatkom podmienky konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri
preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky.
Preto za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania
o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či
predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené,
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale
predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,
teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby
na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces
založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 2 a § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka
neplatná podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti nie je podstatný doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q bodu 1
Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl.
8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v
oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ upravená prísnejšie
ako v samotnej smernici za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je
v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice.

Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana
si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite
naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka v posudzovanom
prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre
nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými
stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je
obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto tieto všeobecné
obchodné podmienky nie je možné považovať za rozhodcovskú doložku k hlavnej zmluve - zmluve o
úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy
v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom
prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.
zn. 2Cdo 245/2010).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd už len dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky na vykonanie exekúcie.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a zastavení exekúcie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený podaným odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda vo výroku
o zastavení exekúcie a v tejto súvislosti aj vo výroku o trovách exekúcie. Nakoľko odvolací súd nezistil
dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia vo výroku o zastavení exekúcie, viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie aj vo výroku o náhrade
trov exekúcie.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s
otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr.
podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.). Preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nakoľko nevznikla potreba predložiť vec
Súdnemu dvoru Európskej únie.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.
a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal v tomto konaní
úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.