Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26CoE/371/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107214032
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4107214032.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.
Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grősslingová 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., o vymoženie sumy
2493,36 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Nitra č. k. 24Er/414/2007 - 50 zo dňa 26. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 24Er/414/2007 - 50 zo dňa 26. mája 2016 p o t
v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodcovskú doložku upravenú vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské
konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, považuje
za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú,
pretožeposkytujeveriteľovineprimeranúanedôvodnúvýhoduvočidlžníkovispočívajúcuvtom,žemôže

vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť
tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka je takáto rozhodcovská doložka neplatná a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

5. Namietol, že súd neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S poukazom
na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že nie je mysliteľné, aby najvyššia
civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od

rozhodovacejčinnostislovenskýchsúdovakokomunitárnychsúdov.Súdnenariadilanipojednávanie,čo
bolpovinnýtakurobiť.Ďalejuviedol,žesúdrozhodolnadrámeczverenejprávomoci,žesúdnesprávnymprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že

všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde
k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach,
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v

rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého
stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR
právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného
právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a
naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust.
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i
v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval
postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek
možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho

procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V
súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu

skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že
bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Ďalej
mal za to, že exekučný rozhodol v rozpore s dobrými mravmi. V prípade nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia dôjde k premlčaniu pohľadávky. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu
o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že

oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom
v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas

so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle
ktorého,aksastanesplatnýcelýdlhnarazvzmyslebodu4týchtopodmienok,zaväzujesadlžníkzaplatiť
veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa
stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa
účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve

o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,
ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci

dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s
dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie
NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa
najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom
zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v

čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten,kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti
riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust.
§ 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý

pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie
upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú
zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre

súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len
v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Na podklade

uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

6. Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a žiadal súd, aby
podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta

prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal
za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy,
k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh
na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal
v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

8. Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 07.06.2007,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 03.07.2007 požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie dňa 04.07.2007 udelil súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stáleho rozhodcovského
súdu, č. k. SR 0349/07 zo dňa 18.01.2007. Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd

vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

12. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

13. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov
od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote
nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov

rozhodcovského konania zaväzovať.

14. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktoréhopredmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

15. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

16. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že spotrebiteľská zmluva

je v našom právnom poriadku definovaná v § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie
zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom
jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľskom práve.

17. Z predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi
predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci

predmetu svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako
fyzická osoba s uvedením rodného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia § 52 ods. 4 OZ
považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto je možné konštatovať, že povinný je
spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť,

že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov,
z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú
spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú.

18. Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka sa vzťahujú práve na taký druh zmlúv, pri ktorých

spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany spotrebiteľa,
pričom zákon v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli
individuálne dojednané alebo nie. Je teda dôležité, či spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred
uzavretím zmluvy ale taktiež aj to, či ich mal možnosť ovplyvniť. V tomto smere sa zabezpečuje ochrana
najmä tým zmluvám, pri ktorých sa zmluvné podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ

nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Z predmetnej zmluvy o úvere je zrejmé, že bola vopred pripravená
oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah
a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako
formulárovú, adhéznu a na spotrebiteľské vzťahy je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy bez
ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod.

19. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na ustanovenia § 57 ods. 1 a 2 a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadkuvzneníúčinnomdo31.12.2014. Vzmysletýchtoustanovenívprípade,akjeexekučnýmtitulom
rozhodcovský rozsudok, exekučný súd musí posudzovať aj to, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný v
súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú naplnené dôvody na zastavenie exekúcie. Ak

by exekučný súd tieto dôvody zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, musí žiadosť súdneho exekútora zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). V prípade, ak by exekučný súd tieto dôvody zistil neskôr, t.j. až po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, musí exekúciu následne zastaviť. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie §
57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konštatuje, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí existenciu niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie. Súd tak v
priebehu celého konania ex offo skúma splnenie predpokladov na vedenie exekúcie, preto súd prvého
stupňa je oprávnený a aj povinný v prípade zistenia niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení §
57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekúciu zastaviť, pričom tak môže uskutočniť na návrh ako aj
bez návrhu. Súd prvého stupňa preto vzhľadom na zistené skutočnosti správne exekúciu zastavil a

nekonal tak nad rámec svojej právomoci. Odvolací súd zdôrazňuje poukaz na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiaceho s problematikou
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady navedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať“. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí poukázal aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej“.

20. Uvedené závery sú v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra

2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, v ktorom je uvedené, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkonrozhodnutianeprípustný“.Z
rovnakého dôvodu je exekučný súd oprávnený ako aj povinný exekúciu zastaviť podľa § 57 Exekučného
poriadku.

21. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia

§ 57 a § 58 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.Vtejtosúvislostitrebauviesť,žeuplatnenýpostupaprijatéprávnezáveryvyplývajúzustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. 6
Cdo 105/2011).

22. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie správne preskúmal nielen žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ale aj zmluvu o úvere
č. 4031955 zo dňa 25.04.2006 a to v súlade s ustanoveniami, ktoré upravujú spotrebiteľské vzťahy.
Predmetná zmluva totiž môže obsahovať viaceré neprijateľné podmienky.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu jednou z neprijateľných podmienok tak ako správne ustálil aj súd
prvej inštancie v napadnutom uznesení je aj samotná rozhodcovská doložka (bod 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zmluvy o úvere), nakoľko akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na
jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne
dojednaná. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľom bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,

pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky) a taktiež aj nerešpektovaním
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa (úrok z omeškania nepriaznivejší pre spotrebiteľa, § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Táto podmienka nebola zároveň ani individuálne dojednaná a je súčasťou

vopredpredtlačenýchustanovenízmluvyoúverevdobe17.Povinnýtakrozhodcovskúdoložkunemohol
nijakým spôsobom ovplyvniť, mohol zmluvu iba ako celok prijať alebo ako celok odmietnuť.

24. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 E
Cdo 253/2013 7CoE/85/2013 zo dňa 09.04.2014, kde okrem iného stotožniac sa v plnom rozsahu s

jeho odôvodnením, je potrebné zdôrazniť, že nemožno vyvodzovať porušenie práva oprávneného na
kontradiktórne konanie z toho, že súd v exekučnom konaní v štádiu keď ex offo posudzoval materiálnu
správnosť exekučného titulu neoboznámil oprávneného, že daná podmienka v ním koncipovanej
formulárovej zmluve je nekalá, keďže oprávnenému je táto skutočnosť známa z veľkého počtu súdnychsporov, v ktorých oprávnený vystupuje a napriek tomu zámerne pokračuje v uplatňovaní týchto
podmienok a ich vkladaní do nových zmlúv. Navyše ako judikoval Súdny dvor EÚ v konaní sp. zn.
C-76/10 vo veci Pohotovosť (teda vo veci v ktorej oprávnený taktiež vystupoval) možnosť preskúmať

a vysloviť nekalosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve ex offo má mať, v záujme ochrany
spotrebiteľa ako slabšej strany, aj odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Vo veci
Csipai (sp. zn. C-472/11) bola vec v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, kde vnútroštátne právo
výslovne ustanovovalo povinnosť súdu, ktorý ex offo konštatoval dôvod neplatnosti, o tom informovať

účastníkov konania a poskytnúť im možnosť vyjadriť sa k prípadnému rozhodnutiu o neplatnosti
dotknutého právneho vzťahu, bez čoho nemôže o neplatnosti rozhodnúť. V predmetnom exekučnom
konaní takáto povinnosť pre súd prvého stupňa nevyplývala.

25. V zmysle § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,

ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k
1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Súd prvého stupňa preto správne
rozhodol podľa predpisov účinných do 31.12.2014.

26. Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je prejavom zneužitia

práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na
akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej
doložky považuje odvolací súd za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, nakoľko súdny
exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal
ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvej inštancie preto správne exekúciu vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Odvolací súd sa tak nestotožňuje ani s jedným z
odvolateľových tvrdení a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako v tomto výroku vecne správne.

27. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak
osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie
lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, resp. CSP, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis,

t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis
možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

28. Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky
podľa OSP, resp. CSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani
nerozhodoval.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v

odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o
výškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľa§262ods.2CSPsúd

prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.30. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.