Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/89/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211229760
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1211229760.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: A.. C.. K. L., X.. XX.XX.XXXX,
L. P. XX, L., zastúpeného JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, so sídlom Čapkova 2, Bratislava,
proti žalovaným: 1/ TEMPUS IMMO, a. s., so sídlom Rastislavova 110, Košice, IČO: 35 781 254,
zastúpenému JUDr. Allanom Bohmom, advokátom, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, 2/ PORTIK
spol. s r.o., so sídlom Trnavská cesta 102, Bratislava, IČO: 17 333 113, zastúpenému JUDr. Milanom
Čápkom, advokátom, so sídlom Grösslingova 6-8, Bratislava, o zaplatenie 42 000 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. novembra

2018, č. k. 52C/19/2012-319 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.
decembra 2018, č.k. 52C/19/2012-322, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd opravuje v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie nesprávne obchodné meno a sídlo
žalovaného 1/ tak, že správne znie: „TEMPUS IMMO, a.s., so sídlom Rastislavova 110, Košice“.
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8.580 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne odo dňa 27.08.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamieta.

Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,14 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie uložil povinnosť
žalovanému 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 11 700 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
odo dňa 27.08.2013 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Rozhodol,
že žalovaný 1/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44,28 %. Žalobu voči
žalovanému 2/ zamietol a rozhodol, že žalovaný 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným 1/ a
2/ spoločne a nerozdielne zaplatenia celkovej sumy 168 000 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody

a nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli porušením jeho autorského práva. Po čiastočnom späťvzatí žaloby
žalobcom v priebehu konania zostal predmetom konania nárok na zaplatenie sumy 42 000 eur titulom
náhrady škody. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že začiatkom roka 2010 došlo k zmene stavebného
objektu areálu AWT Bavaria, ktorého spoluautorom bol žalobca, vykonaním stavby „Rekonštrukcia
Autocentra TEMPUS AWT IMMO“ na Rožňavskej 34, ktorej stavebníkom bol žalovaný 1/, a to na základe
projektovej dokumentácie vyhotovenej žalovaným 2/, bez súhlasu autora. Na základe vykonaného
dokazovania konštatoval, že zo Zmluvy o dielo uzavretej medzi Projektovou kanceláriou A.. C.. K. L. a

spoločnosťou AWT Bavaria s.r.o. zo dňa 23.12.1996 vyplýva presná špecifikácia záväzkovo - právneho
vzťahu,ktorýmedziseboudanézmluvnéstranyuzavreli.ZDodatkuč.1kZmluveodielouzavretéhodňa
02.05.1997vyplýva,žezmluvnéstranysivzájomneupraviliistékonkrétneprávaapovinnostivyplývajúce
z predmetnej zmluvy o dielo. Zo Znaleckého posudku č. 1 /2011 vypracovaného A.. C.. H. P. dňa06.12.2011 vyplýva, že znalec v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.: ČVS-ORP-377/OEK-B2-2010-
TS odpovedal na otázky položené príslušným orgánom činným v trestnom konaní, a to kladne na otázky:
či je možné potvrdiť autorské práva A.. C.. K. L. k projektu budovy AWT IMMO a.s., nachádzajúcej

sa na Rožňavskej ul. 34 a k interiéru tejto budovy, či u tejto stavby ide o autorské dielo, či mal A..
C.. K. L. dať súhlas novému majiteľovi budovy, ako autor na zmenu stavby po dokončení a pre tento
účel vypracovanú projektovú dokumentáciu vykonaných zmien a vypracovanú dokumentáciu zmien
interiéru, či došlo k porušeniu jeho autorských práv v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z., ak tak majiteľ
budovy neurobil, či v týchto súvislostiach došlo k finančnej ujme u pôvodného autora A.. C.. K. L. s

prihliadnutím na pôvodnú cenu. Záporne znalec odpovedal na otázku, či je finančná ujma - zákonom
vyčíslená škoda reálna v zmysle cenníka projektových prác a či je možné stanoviť ju z rozpočtových
nákladov realizovanej zmeny stavby po dokončení, ako aj jej interiéru s uvedením rozsahu vykonaných
prác. Zo Zmluvy o dielo na vypracovanie kompletnej projektovej dokumentácie pre stavbu „Autocentrum
AWT Bavaria“ v Bratislave uzatvorenej medzi Projektovou kanceláriou A.. C.. K. L. a Ateliérom E. +
F. P. zo dňa 30.12.1996 (nesprávne v odôvodnení uviedol 28.04.1997) vyplýva špecifikácia a úprava

vzájomných ich práv a povinností strán z tohto záväzkovo - právneho vzťahu. Z Dodatku k tejto
zmluve o dielo uzavretého medzi stranami dňa 28.04.1997 vyplýva, že zmluvné strany prejavili vôľu
ukončiť vzájomnú spoluprácu, ktorá vyplynula z predmetnej zmluvy o dielo, ku dňu 28.04.1997. Z listu
A.. C.. F. P. zo dňa 12.06.1997 adresovaného A.. H. F., D.Á. K. C. L. vyplýva, že A.. C.K.. F. P. v
ňom vysvetľuje svoj pohľad na okolnosti týkajúce sa odstúpenia od zmluvy s A.. C.. L.. Z čestného

prehlásenia o autorstve/AWT Bavaria zo dňa 16.04. 1998 vyplýva, že žalobca a A.. C.. F. P. čestne
prehlásili svoje autorstvo návrhu a projektu stavby Autocentra AWT Bavaria a žalobca čestne prehlásil
svoje autorstvo k projektu interiéru tejto stavby. Zo Stanoviska k otázke autorského diela Autocentrum
AWT BAVARIA vypracovaného C.. C.. A.. A. H. zo dňa 10.03.2016 vyplýva, že posudzovaná stavba
je autorským dielom a prevedené stavebné zásahy narúšajú koncepciu stavby. Zo Stanoviska k

pôvodu architektonického diela ako k tvorbe autorského diela vypracovaného A.. C.. E. B. zo dňa
15.03.2016 vyplýva, že do pôvodného architektonického diela boli vykonané autorom neschválené
stavebné zásahy, ktoré narušili vzhľad pôvodnej architektúry a tvarovú identitu diela. Zo Stanoviska k
zásahom do architektonického diela Autocentrum AWT BAVARIA vypracovaného A.. C.. J. O. zo dňa
10.03.2016 vyplýva, že predmetná stavba je autorským dielom a riešiteľ dodatočných stavebných úprav

svojimi zásahmi narušil koncepciu autorského architektonického diela. Zo Stanoviska J.. A.. C.. C.. H.
H. vyplýva, že predmetná stavba je autorským dielom a dodatočné stavebné úpravy hrubo narúšajú
toto architektonické dielo. Zo Stanoviska k otázke zásahov do architektonického diela A.. C.. Ľ. H.,
M.. zo dňa 14.03.2016 vyplýva, že predmetná stavba je architektonické dielo. Zo Stanoviska k otázke
autorského diela AUTOCENTRUM AWT BAVARIA Bratislava A.. C.. Y. H. zo dňa 09.04.2016 vyplýva,

že zásahy do realizovaného diela narúšajú jeho autentičnosť. Podľa Etického poriadku Slovenskej
komory architektov zo dňa 14.06.2001 čl. 6 písm. a) a b) architekt je povinný rešpektovať a chrániť
autorské práva ostatných architektov a je povinný upozorniť klienta, že bez upovedomenia žijúceho
autora neprijme zákazku, ktorej predmetom je zmena už zhotoveného architektonického diela žijúceho
autora. Zmluvou o dielo uzavretou dňa 01.06.2009 sa žalovaní 1/ a 2/ dohodli na rekonštrukcii stavby

„Autocentrum-Tempus AWT Bavaria“ za dohodnutú cenu, a to za vypracovanie štúdie v sume 3 500 eur,
za zadanie a projekt pre stavebné povolenie v sume 10 000 eur, za realizačný projekt v sume 8 000
eur a za výkon občasného autorského dozoru v sume 22 eur za hodinu. Faktúrou č. 65/2009 žalovaný
2/ fakturoval žalovanému 1/ sumu 4 165 eur s DPH za vypracovanie architektonickej štúdie, faktúrou
č. 81/2009 žalovaný 2/ fakturoval žalovanému 1/ sumu 11 900 eur s DPH za spracovanie projektu

pre stavebné povolenie a faktúrou č. 83/2009 mu fakturoval sumu 471,24 eur s DPH za vykonanie
autorského dozoru na stavbe za mesiac august a september. Z príspevku A.. C.. J. J., predsedu výboru
pre etiku a vnútorné vzťahy Slovenskej komory architektov, ktorý odznel počas spoločného rokovania
orgánov Slovenskej komory architektov 06. novembra 2008 vyplýva, že prestavba diela je použitím diela,
z ktorého vyplýva nárok autora na primeranú odmenu, za ktorú by mala byť považovaná odmena vo

výške 5-10 % výšky honoráru za príslušný stupeň spracovávanej dokumentácie, pričom o túto sumu
by mal byť navýšený honorár autora, ktorý spracováva dokumentáciu. Z čl. 8 ods. 3 Metodického
odporúčania Slovenskej komory architektov zo 14. mája 2005 na výpočet honoráru za architektonické
služby vyplýva, že paušálny honorár je vhodný aj na vyčíslenie odmeny v licenčnej zmluve, ktorou
architekt udeľuje súhlas na to, aby klient použil architektonické dielo ako záväzný podklad na ďalšie

výkonové fázy inej osobe, alebo ako súčasť súťažného podkladu vo verejnom obstarávaní. Vyčíslenie
takejto odmeny je spravidla percentuálny podiel na obvyklom honorári za výkonovú fázu alebo výkon,
na ktorého použitie sa udeľuje súhlas. Z predloženého výpočtu zo stránky Honorár architekta vyplýva,
že odmena architekta za vykonané práce na rekonštrukcii diela Autocentrum AWT Bavaria je v rozpätí109 807,98 eur až 132 175,47 eur. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 5 ods. 1, 17, § 6 ods. 1, § 7
ods. 1 písm. h), § 8, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 písm. d), § 20 ods. 1, 6, § 56 ods. 1 písm. f) zákona číslo
618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), (ďalej

len „AZ“), § 190 ods. 1 zákona číslo 185/2015 Z.z. autorského zákona, § 420, § 442 ods. 1, 3, § 442
a ods. 2, § 106 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je
čiastočne dôvodná voči žalovanému 1/ a nie je dôvodná voči žalovanému 2/. Posúdil ako nedôvodnú
námietku premlčania vznesenú žalovanými, keď tvrdil, že žalobca sa o rekonštrukcii stavby dozvedel
14.12.2009 a žalobu podal až 15.12.2011 s odôvodnením, že zo súdneho spisu vyplýva, že žaloba bola

podaná faxovým podaním doručeným súdu dňa 14.12.2011, teda pred uplynutím dvojročnej subjektívnej
lehoty. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca sa ako spoluautor spolu s A.. C..
P. podieľal vlastnou tvorivou duševnou činnosťou na vypracovaní projektu stavby „Autocentrum AWT
BAVARIA“, čím vytvorili architektonické dielo spoluautorov, ktorého vyjadrením je stavba a ku ktorému
im patria práva spoločne a nerozdielne. V konaní nebolo preukázané, že žalobca nebol spoluautorom
predmetného architektonického diela, ktorého vyjadrením je stavba vo vlastníctve žalovaného 1/.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka P. a jeho tvrdenie, že sám vyhotovil projektovú dokumentáciu, poukázal
na to, že autorským dielom chráneným Autorským zákonom je nielen zhmotnenie vlastnej tvorivej
činnosti autora alebo spoluautora do projektovej dokumentácie potrebnej pre zhotovenie stavby a
administratívne konanie, ale všetky fázy tohto tvorivého procesu, a teda aj jeho príprava, nákresy, náčrty,
skice, štúdie a pod., ktoré sú potom podkladom pre ďalšie fázy, a to pre zhotovenie (teda technické

nakreslenie) projektovej dokumentácie, taktiež aj dozor pri zhotovovaní stavby, ktorá je zhmotnením
architektonického diela a jeho verejným vykonaním v podobe rozmnoženiny, t.j. stavby samotnej. Z
výpovede svedka A.. P. nevyplýva, a ani inými dôkazmi žalovaní nepreukázali, že žalobca sa osobne
ako spoluautor nepodieľal svojou vlastnou tvorivou a duševnou činnosťou na celom tvorivom procese,
ktorého zavŕšením bolo vytvorenie architektonického diela a jeho zhmotnenie v podobe stavby budovy

nazvanej Autocentrum AWT BAVARIA. V súvislosti s výpoveďou A.. P. akcentoval jeho vlastné čestné
prehlásenie o autorstve zo dňa 16.04.1998, z ktorého vyplýva, že tak žalobca ako aj A.. P. čestne
prehlásili svoje spoluautorstvo k návrhu a projektu predmetnej stavby, a preto následné spochybňovanie
tejto skutočnosti svedkom A.. P. aj v kontexte s ostatným vykonaným dokazovaním a aj s poukazom
na zrejmé negatívne vzájomné vzťahy so žalobcom, posúdil ako nedôveryhodné a účelové. Znaleckým

posudkom A.. C.. H. P., znalca z odboru Stavebníctvo, odvetvie Projektovanie v stavebníctve č. 1/2011,
vypracovaným v trestnom konaní, ale predovšetkým vyjadreniami viacerých odborníkov architektov
mal za preukázané, že realizáciou rekonštrukcie stavby vlastníkom stavby (žalovaným 1/), ktorá je
zhmotnením architektonického diela (postavením prístavby k pôvodnej stavbe) došlo k takému zásahu,
ktorý narúša pôvodné architektonické dielo tým, že narušil vzhľad pôvodnej stavby a jej koncepciu, ktorú

navrhol aj žalobca, ako architektonického diela oceneného aj ako stavba roka. Žalovaný 1/ nepreukázal,
že by mal súhlas žalobcu ako autora s takýmto zásahom nad zákonom stanovený limit bežnej údržby
stavby a jej funkčnosti, resp. že by ho udelil ešte predchádzajúcemu vlastníkovi, ktorý ho mal ubezpečiť,
žeautorsképrávasožalobcommávysporiadané.Uzavrelpreto,žežalovaný1/objednanímarealizáciou
rekonštrukcie stavby, ktorej bol v tom čase vlastníkom a ktorá je vyjadrením architektonického diela

chráneného Autorským zákonom, zasiahol do osobnostných práv žalobcu ako spoluautora diela, najmä
do jeho práva na nedotknuteľnosť diela, a to bez súhlasu žalobcu, t.j. neoprávnene. Poukázal na
to, že autorské práva k dielu patria všetkým spoluautorom spoločne a nerozdielne, teda na výkon
osobnostných a majetkových výhradných autorských práv je potrebný súhlas všetkých spoluautorov
(nepostačuje súhlas iba niektorého). Pokiaľ čo len jeden zo spoluautorov odmietne udeliť súhlas na

nakladanie s dielom určitým spôsobom, nemožno takto s dielom nakladať. Žalovaný 1/ porušil svoju
právnu povinnosť vyplývajúcu mu z Autorského zákona zabezpečiť súhlas autora (udelenie licencie) so
zmenami stavby, t.j. fakticky zásahom do autorského diela a v príčinnej súvislosti s týmto jeho konaním
vznikla žalobcovi škoda a nárok na náhradu škody, ako majetkovej ujmy. Pri určení výšky priznanej
náhrady škody žalobcovi vychádzal z obvyklej výšky odmeny, ktorá by bola zvyčajná za získanie súhlasu

(licencie) od autora v čase neoprávneného zásahu do práva autora. Pri tejto úvahe poukázal na
znalecký posudok č. 1/2011 a výpoveď jeho autora znalca A.. C.. P., podľa ktorého odmena za udelenie
súhlasu je v rozpätí okolo 10 % z ceny projektových prác, zodpovedajúcej rozpätiu okolo 10 % z
nákladov na stavbu. Vychádzal aj z Metodického odporúčania Slovenskej komory architektov zo dňa
14.05.2005 a zo stanoviska A.. C.. J. J. zo Slovenskej komory architektov, ktorý pôsobil v jej orgánoch

a podľa ktorého sa za primeranú odmenu za udelenie súhlasu (licencie) autorom považovala suma vo
výške 5-10% výšky obvyklého honoráru za príslušný stupeň spracovávanej dokumentácie, alebo za
výkon, na ktorý sa udeľuje súhlas. V konaní bolo preukázané, že žalovanému 2/ bola za vypracovaný
projekt vyplatená suma 16 536,24 eur s DPH, ktorá bola stanovená dohodou zmluvných strán. Tútovšak nepovažoval za základ na výpočet odmeny za udelenie súhlasu (licencie) žalobcu vzhľadom
na uvedené objektívne parametre a s poukazom na to, že určenie primeranej výšky náhrady škody
žalobcovi za porušenie autorského práva nemôže byť vyjadrením reálne vyplatenej odmeny zmluvnej

strane na základe uzatvorenej zmluvy o dielo, keďže ide o súkromný záväzkový vzťah medzi týmito
subjektmi, pričom dohodnutá odmena nevyplýva zo žiadnych predpísaných pravidiel pre jej určenie, ale
je výsledkom vzájomnej obchodnej dohody dvoch subjektov (objednávateľa a dodávateľa), a teda môže
byť značne rozdielna a modifikovaná bez ohľadu na objektívne kritériá. Pri výpočte obvyklej odmeny za
udelenie súhlasu autora (licencie) na zmenu architektonického diela je potrebné objektívne vychádzať

zo sumy zvyčajnej odmeny za takéto úkony, z ktorej sa vypočíta obvyklá odmena v rozsahu okolo 10 %
z ceny projektových prác. Ustálil preto náhradu škody v sume 11 700 eur, pričom vychádzal z hodnoty
stavebných prác určených znalcom v predloženom znaleckom posudku, ktorú obaja žalovaní nijako
relevantne nespochybnili, t.j. zo sumy cca 1 144 000 eur, z toho potom vychádza obvyklá odmena
za cenu projektových prác vo výške okolo 10 % z týchto nákladov, t.j. cca 117 000 eur, a následne
z tejto sumy je okolo 10 % obvyklá odmena za udelenie súhlasu (licencie) autorovi za použitie diela

(zmenu). Priznal preto žalobcovi titulom náhrady škody sumu 11 700 eur a vo zvyšku žalobu voči
nemu zamietol. Žalobcovi priznal aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po
doručení žaloby žalovanému 1/ až do zaplatenia. Proti žalovanému 2/ zamietol žalobu v celom rozsahu
z dôvodu, že vo veci nároku žalobcu na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s neoprávneným zásahom
do jeho autorských práv nie je žalovaný 2/ pasívne vecne legitimovaný, pretože žalovaný 2/ tým, že na

základe objednávky žalovaného 1/ (vlastníka nehnuteľnosti) vypracoval v rámci podnikateľskej činnosti
projekt rekonštrukcie nehnuteľnosti, nezasiahol do autorského práva žalobcu a z jeho strany nedošlo k
porušeniu právnej povinnosti v zmysle Autorského zákona. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 C.s.p. a podľa pomeru úspechu strán v spore.
2. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou súd žalobe žalobcu vyhovel, podal odvolanie v zákonom

stanovenej lehote žalovaný 1/, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu
voči nemu zamietnuť a priznať mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že žaloba bola podaná

na súd faxom dňa 14.12.2011 po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, s odôvodnením, že na
pojednávaní dňa 03.09.2014 výslovne poukázal na to, že žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že o
stavebných prácach, zásahoch do pôvodnej stavby sa dozvedel skôr, ako sa dňa 14.12.2009 dostavil na
stavebnýúrad.Zjehovýpovedejezrejmé,žepotom,čonamiestesamomzistilvykonávaniestavebných
prác, stretol sa s vtedajším konateľom žalovaného 1/ a až následne sa dostavil na stavebný úrad, a teda

o stavebných prácach vedel skôr ako 14.12.2009. V otázke autorstva súd prvej inštancie z vykonaných
dôkazovnesprávnezistilskutkovýstavanajehozákladedospelknesprávnemuprávnemuzáveruotom,
že žalobca je spoluautorom architektonického diela, ktorého vyjadrením je stavba „AUTOCENTRUM
AWT BAVARIA“. Žalobca nebol autorom ani spoluautorom tohto diela, a nie je preto aktívne vecne
legitimovaný v konaní. Súd prvej inštancie neprihliadol na písomné dôkazy založené v spise, ale uveril

tvrdeniamžalobcu,ktorébolivrozporestvrdeniamisvedka-architektaF.P.akoskutočnéhoautoradiela.
S poukazom na čl. II ods. 2.1. Zmluvy o dielo na vypracovanie kompletnej projektovej dokumentácie
pre stavbu „Autocentrum AWT Bavaria“ v Bratislave uzavretej dňa 30.12.1996 medzi žalobcom ako
objednávateľom a Ateliérom E. + F. P. ako zhotoviteľom, namietal, že žalobca si preukázane komplexný
projekt k pôvodnej stavbe, vrátane štúdie, objednal u A.. C.. P. a zmluva o dielo preukazuje, že výlučným

autorom projektu vrátane štúdie bol A.. C.. P.. Žalobcom predložená skica datovaná v júli 1996 sa v
zásadných prvkoch nezhoduje s projektom vypracovaným A.. C.. P. a použitom pri stavbe autocentra.
Taktiež vyobrazenie stavby v štúdii predloženej žalobcom, vytvorenej v auguste 1996, na ktorej je ako
spoluautor uvedený už A.. P., je značne rozdielna. Podstatné sú aj rozdiely medzi uvedenou skicou a
štúdiou aj z letmého vizuálneho porovnania skice a štúdie a fotografií skutočne zrealizovanej predmetnej

stavby je zrejmé, že skica a stavba zrealizovaná podľa projektu A.. C.. P. sú zásadne odlišné. Je
nelogické, aby si žalobca objednal ju A.. C.. P. Š., keby túto už vypracoval žalobca a táto by bola
použiteľná pre účely projektu. Skica a štúdia z leta 1996 boli vytvorené na základe podkladov od
hlavného architekta BMW pána R., ktorý poskytol žalobcovi skice obsahujúce základné priestorové
usporiadanie a požiadavky, ktoré má stavba spĺňať. Tieto žalobca zapracoval do prvotnej skice; skica

a štúdia boli podľa vyjadrení žalobcu vyhotovené len pre účely odhadu nákladov na realizáciu stavby
autocentra a jeho financovania. Ak by aj skica predložená žalobcom mala atribúty architektonického
diela, nejde o dielo, ktorého vyjadrením je predmetná stavba; takýmto dielom je komplexná projektová
dokumentácia, ktorú preukázateľne vypracoval na základe zmluvy o dielo A.. C.. P., ktorému jedinémuprislúchajú osobnostné práva autora k tomuto architektonickému dielu. Výlučné autorstvo A.. C.. P. k
predmetnému architektonickému dielu potvrdzuje aj skutočnosť, že podkladom pre vytvorenie projektu
mali byť podľa čl. 2.1 zmluvy o dielo „požiadavky objednávateľa, ktoré sú laicky zachytené v zápise

zo dňa 03.12.1996 do 27.12.1996“. Podkladom teda nebola odborne spracovaná štúdia žalobcu, ani
architektonickáskica.Skutočnosť,žežalobcasaneskôrprezentovalakospoluautordiela,nepreukazuje,
že by dielo bolo výsledkom aj jeho tvorivej činnosti. Nebolo preukázané ani to, že by skice alebo štúdie
predložené žalobcom, boli podkladom pre vypracovanie projektu A.. C.. P. - z jeho výpovede a zo
zmluvy o dielo vyplýva, že to tak nebolo. Napadnutý rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný pre

nedostatočné odôvodnenie, keď súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení nevysporiadal s námietkami
žalovaného 1/, týkajúcimi sa rozporu tvrdení žalobcu s obsahom zmluvy o dielo, a ani neuviedol, prečo
ich nevzal do úvahy. V odôvodnení pri hodnotení dôkazov a ustálení skutkového stavu nespomenul
zmluvu o dielo, akcentoval len tie dôkazy, ktoré mohol interpretovať v prospech žalobcu, aj keď boli v
rozpore s ustanoveniami zmluvy o dielo. Ak by aj žalobcovi ako tvorcovi skice z júla 1996 a údajnému
spolutvorcovi štúdie z augusta 1996 patrilo právo podľa § 20 ods. 6 AZ, namietal, že vykonaním

predmetných stavebných prác hodnota skíc žalobcu nebola dotknutá a nebolo nijako zasiahnuté, a ak by
aj bolo zasiahnuté do jeho práv ako autora skíc, išlo by o zásah nepatrný. Poukázal aj na to, že pôvodná
stavba autocentra už bola predtým predmetom iných stavebných úprav v rokoch 2002-2003 (s ktorými
vyslovil žalobca súhlas), a teda úvodné skice mali so stavbou v stave z roku 2009 z architektonického
hľadiska ešte menej spoločného. Súd prvej inštancie neprihliadol na žalovanými preukázanú skutočnú

výšku honoráru za spracovanú projektovú dokumentáciu, ktorú uhradil žalovaný 1/ žalovanému 2/ za
projekt stavebných prác v roku 2009 a túto dojednanú odmenu vyhodnotil ako neprimerane nízku,
napriek tomu, že žalovaní zhodne uviedli, že išlo o cenu obvyklú. Vychádzal z údajov uvedených v
znaleckom posudku č. 1/2011 vyhotovenom znalcom A.. C.. P., avšak tento mal v konaní charakter
listinného dôkazu, nie znaleckého posudku a znalec sa v ňom namiesto odborných vyjadrení vyjadroval

k právnym otázkam, čo znalecký posudok čo do obsahu robí nepoužiteľným. Súd opomenul, že podľa
vyjadrenia znalca na pojednávaní, aby poznal skutočne dohodnutú cenu projektu, malo by to vplyv
na jeho kalkulácie obsiahnuté v znaleckom posudku. Žalovaný 1/ už na pojednávaní dňa 29.06.2018
namietal, že výpočty v znaleckom posudku neboli preukázané a poprel ich. Základným údajom, z
ktorého súd vychádzal pri určení náhrady, bol údaj o nákladoch na realizáciu stavby, avšak v spise sa

nenachádza žiaden konkrétny doklad, z ktorého znalec pri určení výšky stavebných nákladov vychádzal;
výška stavebných nákladov nebola v konaní preukázaná, a preto výpočet výšky náhrady vychádzajúci z
tejto sumy nemôže byť relevantný. Nebolo preukázané, že by uvedený údaj bol zverejnený na webovej
stránke žalovaného 2/, ako uviedol znalec pri jeho výsluchu. Konštatovanie súdu, že odmena za súhlas
(licenciu) autora sa zvyčajne pohybovala v rozpätí okolo 10 % zo zvyčajnej predpokladanej ceny

projektovej dokumentácie, odporuje listinnými dôkazmi preukázanej skutočnosti, že rozmedzie odmeny
za súhlas autora sa pohybovalo v intervale 5-10 % z výšky honoráru za príslušný stupeň spracovávanej
dokumentácie. Objektívnym dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť sú listinné dôkazy z prostredia
Slovenskej komory architektov, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Taktiež
súd nezdôvodnil, prečo priznal žalobcovi nárok na náhradu za poskytnutie súhlasu na hornej hranici

10 %. Podľa jeho názoru určenie výšky nároku žalobcu na hornej hranici vymedzeného rozpätia je
neprimerané, nezodpovedá tomu, že žalobcovo spoluautorstvo sa odvodzuje len od vytvorenia prvotnej
skice pôvodnej stavby, ktorá navyše v skutočnosti ani nezodpovedá reálne v roku 1997 zrealizovanej
a následne v rokoch 2002-2003 prestavanej stavbe. Súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady
priznanejžalobcovineprihliadolaninato,žepredmetnábudovabolaodpočiatkuprevádzkovoubudovou

určenou na podnikateľskú činnosť žalovaného 1/. Autor architektonického diela zhmotneného do stavby
ako rozmnoženiny diela musí počítať s tým, že plynutím času sa budova môže stať nevyhovujúca
pre praktické účely a bude si vyžadovať dodatočné stavebné úpravy, rozšírenie a pod. Vlastnícke
právo vlastníka stavby a autorské právo autora musia byť vyvážené, avšak pri stavbách určených na
prevádzkové podnikateľské účely musí byť miska váh naklonená na stranu vlastníka stavby. Považuje

za absurdnú situáciu, keď výška priznanej náhrady žalobcovi je totožná s výškou ceny bez DPH za
fyzické vypracovanie projektu, ktorú uhradil žalovanému 2/. Namietal aj nesprávnu výšku priznaných
úrokov z omeškania žalobcovi z dôvodu, že výška úrokov z omeškania v zmysle § 3 v spojení s
ustanovením § 10c Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako
základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného

dlhu, ktorá ku dňu 27.08.2013, kedy podľa obsahu napadnutého rozsudku malo dôjsť k omeškaniu
žalovaného 1/, predstavovala 0,5%, a preto súd mohol priznať úrok z omeškania najviac vo výške 8,5 %
ročne z priznanej sumy. Vzhľadom na uvedené namietal aj výrok o náhrade trov konania, keď v prípade
zamietnutia žaloby by mal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby proti žalovanému 2/ a priznaných
nárokov na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote
žalobca, žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) C.s.p. Poukázal na § 5 ods. 1 AZ a
uviedol, že stavba je vec, ktorej prostredníctvom je dielo vyjadrené; ochrana stavby je preto s ochranou
architektonického diela, ktoré vyjadruje, nevyhnutne spojená. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 2/ tým,
že vyhotovil projekt rekonštrukcie stavby, zrealizovanej z minulosti na základe projektu žalobcu, zasiahol
do architektonického diela žalobcu, k čomu nemal súhlas jeho autora (žalobcu). Dotknutá stavba

po rekonštrukcii už nebola materiálnym vyjadrením projektovej dokumentácie vyhotovenej žalobcom.
Žalovaný 2/ musel preto mať na spracovanie projektovej dokumentácie súhlas žalobcu podľa § 40 AZ
rovnako ako žalovaný 1/. Žalovaný 2/ si bol vedomý toho, že rekonštrukciu je možné uskutočniť s
predchádzajúcim súhlasom žalobcu, keď podľa jeho tvrdení bol ubezpečený žalovaným 1/, že všetky
autorské práva žalobcu sú vysporiadané. Z dokazovania je tiež zrejmé, že okrem ústnych ubezpečení
mu neboli predložené žiadne listinné doklady napr. Licenčná zmluva. Z príspevku A.. C.. J. J., predsedu

výborupreetikuavnútornévzťahySlovenskejkomoryarchitektovvyplýva,žeprestavbadielajepoužitím
diela, z ktorého vyplýva nárok autora na primeranú odmenu, za ktorú by mala byť považovaná odmena
vo výške 5-10 % za príslušný stupeň spracovávanej dokumentácie, pričom o túto sumu by mal byť
navýšený o honorár autora, ktorý spracováva dokumentáciu. V danom prípade mal byť navýšený
honorár žalovaného 2/. V zmysle čl.6 písm. a) a b) Etického kódexu Slovenskej komory architektov zo

14.06.2001 architekt je povinný rešpektovať a chrániť autorské práva ostatných architektov a je povinný
upozorniť klienta, že bez upovedomenia žijúceho autora neprijme zákazku, ktorej predmetom je zmena
už zhotoveného architektonického diela žijúceho autora. Súd mal preto zaviazať žalovaných 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 11 700 eur, keďže obaja konali v rozpore s Autorským
zákonom.Ďalejnamietal,žesúdnemalžalovaným1/a2/priznaťnároknanáhradutrovkonaniavsúlade

s § 257 C.s.p. vzhľadom na to, že správaním sa žalovaného 1/ bolo zavinené, že sa svojich práv musel
domáhať súdnou cestou, pretože keď zistil, že sa robia prestavby budovy, navštívil konateľa žalovaného
1/, ale ten mu odmietol poskytnúť informácie o tom, o akú rekonštrukciu ide, kto robí projekt a vysmial
sa jeho požiadavkám, týkajúcim sa potreby dohody so žalobcom o zmenách stavby; taktiež vzhľadom
na jeho vek, že je dôchodca, nemá žiaden majetok a dôchodok mu neumožňuje ani štandardné žitie; a

že strany v priebehu konania vyvolávali účelovo pochybnosti o rozhodných skutočnostiach a to, či ide o
autorskédielo,ktojejehoautoromapod.,čímdochádzalokzbytočnémupredlžovaniusúdnehokonania.
4. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vek žalobcu nie je kritériom pri určení
výšky náhrady trov konania a nie je ani dôvodom hodným osobitného zreteľa pripúšťajúcim výnimočne
nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 C.s.p. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa

uvedeného ustanovenia nie sú ani tvrdenia o majetkových pomeroch žalobcu, ktoré v konaní pred
súdom prvej inštancie žalobca ani neuviedol ani nepreukázal. Tvrdenia žalobcu o jeho majetkových
pomeroch sa javia ako nedôveryhodné vzhľadom na jeho odkazy na jeho úspešnú kariéru projektanta
a aj s prihliadnutím na odmenu, ktorú inkasoval za pôvodný projekt predmetnej stavby. Argumentom
proti priznaniu náhrady trov konania žalovanému 1/ nemôže byť ani uplatňovanie relevantných právnych

a skutkových tvrdení žalovaným 1/ v konaní v rámci svojej obrany voči podanej žalobe, jeho obrana
nemala negatívny dopad na dĺžku konania, ale dôvodom predlžovania konania bolo nesystematické
a postupné predkladanie stále nových návrhov na vykonanie dokazovania žalobcom. Ohradil sa voči
nepravdivým tvrdeniam žalobcu o tom, že údajne konateľ žalovaného 1/ mal vysmiať požiadavky
vznesené žalobcom a v tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka A.. H. R., predseda predstavenstva

žalovaného 1/, na pojednávaní dňa 24.10.2014, v ktorej uviedol, že so žalobcom sa stretol, ich rozhovor
bol zmierlivý a v priateľskom duchu, vysvetlil žalobcovi čo bude predmetom prestavby a žalobca
nevzniesol žiadne finančné požiadavky súvisiace s prestavbou, pričom A.. R. R. R. C. R. A.. C.. P., ktorý
mu tvrdil, že žalobca nie je autorom projektu a na projekt A.. C.. P. dal žalobca len svoju pečiatku. Z jeho
výpovede tiež vyplynulo, že žalobca neprejavil záujem pracovať na projekte prestavby.

5. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania vo výške 100 %.
Uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, pričom odôvodnil iba niektoré
z nich. K odvolacím dôvodom - znemožnenie riadneho výkonu procesných práv, vady konania, ktoré
vedú k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nedostatočne zistený

skutkový stav, prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo útoku - uviedol, že žalobca v
odvolaní neuviedol konkrétne konanie súdu alebo prípady porušenia práva, ktoré viedli k pochybeniu
súdu prvej inštancie, čím by mohli byť porušené práva žalobcu. Neuviedol ani v ktorých konkrétnych
prípadoch súd pochybil, ani žiadne odôvodnenie k týmto odvolacím dôvodom. Súd neznemožnilžalobcovi uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie nemá iné vady, napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového
stavu, je riadne odôvodnené, podľa názoru žalovaného 2/ je správne a stotožňuje sa s právnym

posúdením veci. Žalobca predložil množstvo dôkazov na podloženie svojich tvrdení a plne využíval
možnosti procesného útoku ako aj procesnej obrany. Stotožnil sa s názorom súdu, že nie je pasívne
vecne legitimovaný, pretože svojím konaním nijako nezasiahol do autorského práva žalobcu a nie je
subjektom, ktorý by mal povinnosti žalovaného 1/ ako vlastníka veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je správne a spravodlivé aj v časti o náhrade trov konania, keďže žalovaný 2/ mal v konaní o 100 %

úspech. Žalobca neuviedol žiadne skutočné dôvody, pre ktoré by mal odvolací súd rozhodnutie zrušiť
alebo zmeniť.
6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 373 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolania

žalobcu aj žalovaného 1/ sú čiastočne dôvodné.
7. V konaní sa žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia
spoločne a nerozdielne sumy 42 000 eur titulom náhrady škody, vzniknutej mu porušením jeho
autorského práva, a to realizáciou rekonštrukcie pôvodnej stavby „Autocentrum AWT BAVARIA“, ktorá
je zhmotnením architektonického diela spoluautorov žalobcu a A.. C.. F. P. a ktorej rekonštrukcia bola

vykonaná žalovaným 1/ ako stavebníkom stavby „Rekonštrukcia Autocentra TEMPUS AWT IMMO“ na
základe projektovej dokumentácie vyhotovenej žalovaným 2/, bez súhlasu žalobcu.
8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi,
výsluchom strán a svedkov; zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a správne posúdil po právnej

stránke námietku premlčania vznesenú žalovanými ako nedôvodnú a spoluautorstvo žalobcu
predmetného architektonického diela.
9. Žalovaný 1/ v odvolaní namietal nesprávnosť začiatku plynutia premlčacej lehoty, určeného súdom
prvej inštancie dňom 14.12.2009, ktorý sa žalobca dostavil na stavebný úrad a mal možnosť oboznámiť
sa s dokumentáciou, keď s poukazom na výpoveď žalobcu tvrdil už v prvoinštančnom konaní , že o

vykonávaných stavebných prácach sa žalobca dozvedel už skôr. Z výpovede žalobcu na pojednávaní
dňa 03.09.2014 vyplýva, že vykonávanie stavebných prác na predmetnej stavbe zistil pri náhodnej
ceste okolo a hneď sa domáhal stretnutia s konateľom žalovaného 1/, s ktorým sa aj stretol, ale
ten mu neposkytol informácie o tom, kto realizuje zmeny na stavbe a koľko to stojí. Následne išiel
na stavebný úrad a vyžiadal si dokumentáciu. Subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie

práva na náhradu škody v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri posudzovaní začiatku plynutia
tejto premlčacej doby treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto
skutočnostiach, pričom nestačí len jeho vedomosť o škodnej udalosti alebo protiprávnom úkone, ale
musí ísť o vedomosť o tom, že vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne

vyjadriť v peniazoch a kto za ňu zodpovedá, a to do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na
náhradu škody uplatniť na súde. Výpoveďou žalobcu bolo preukázané, že už pred oboznámením sa
s obsahom spisu na stavebnom úrade mal vedomosť o vykonávaní stavebných prác na predmetnej
stavbe, ale nebolo preukázané že by pred nahliadnutím do spisu na stavebnom úrade mal aj vedomosť
o vzniku konkrétnej majetkovej ujmy, jej rozsahu a zodpovedných subjektov tak, aby si svoj nárok

mohol uplatniť na súde. Svedok A.. H. R. vo svojej výpovedi uviedol, že žalobcovi presne vysvetlil, čo
tam idú robiť z hľadiska prestavby, avšak ide o všeobecné tvrdenie svedka z hľadiska jeho obsahu,
ktorým nebol preukázaný konkrétny obsah informácií poskytnutých svedkom žalobcovi pri osobnom
stretnutí. V konaní nebolo preukázané žeby žalobca mal vedomosť o škode ako o určitej majetkovej
ujme, jej rozsahu a zodpovedných subjektoch už pred oboznámením sa s obsahom príslušného spisu na

stavebnom úrade dňa 14.12.2009, preto správne súd prvej inštancie ustálil začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby týmto dňom a dospel k záveru, že nárok žalobcu nebol premlčaný v čase podania
žaloby dňa 14.12.2011.
10. Na základe vykonaného dokazovania výsluchom žalobcu, predloženými listinnými dôkazmi
a svedeckými výpoveďami bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že žalobca sa

ako spoluautor spolu s A.. C.. P. podieľal vlastnou tvorivou duševnou činnosťou na vypracovaní
projektu pôvodnej stavby „Autocentrum AWT BAVARIA“, ktorá je vyjadrením architektonického diela
spoluautorov, ako konštatoval súd prvej inštancie. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že sa zúčastnil
všetkých činností týkajúcich sa prípravy a realizácie pôvodnej stavby, a to od výberu staveniska, cezzabezpečenie príslušných povolení k stavbe, samotnú výstavbu, ktorá si vyžadovala zvýšený stavebný
dozor až po ukončení realizácie a odovzdanie diela. Prvé skice vypracoval už v apríli 1996, zúčastňoval
sa spolu s A.. F. C. A.. Z. konzultácií v Mníchove s hlavným architektom BMW v Mníchove arch.

R., ktorému bola predložená jedna štúdia a ktorý vypracoval technologickú dispozíciu budovy; na
základe tejto dispozície od arch. R. žalobca vypracoval štúdiu, ktorú bol s A.. F. C. A.. Z. prezentovať v
Mníchove 01.08.1996. Podľa tejto štúdie vypracovanej na základe technologickej dispozície architekta
R. vypracovalo DN technologicky návrh a znovu bolo potrebné vypracovať štúdiu, kde boli uvedené
aj náklady, túto štúdiu dirigoval žalobca, avšak kreslili ju A.. C. P., dávali ju do digitálnej formy, čo bola

podmienka. Táto štúdia bola potom podkladom pre projekt. Všetky štúdie a skice tvoril ručne u seba
v kancelárii. Svedok A.. E. Z., ktorý bol konateľ a riaditeľ spoločnosti AWT Bavaria od apríla 1996
do konca roku 1999, uviedol, že s A.. F. vypracovali štúdiu, kde boli prvé technické a ekonomické
parametre a žalobca k tomu dodal architektonické a stavebno - technické podklady pre výstavbu budovy,
aby vedeli finančné náklady. Potvrdil, že žalobca vypracoval ponukovú štúdiu, ktorá bola predložená
hlavnému garantovi a architektovi R.. Na základe technických podkladov ako majú vyzerať objekty,

ktoré obdržali z BMW, ktoré upravil žalobca, predložili v Mníchove vypracovanú štúdiu. Uviedol, že
skice, ktoré sú založené v spise, vypracoval žalobca a on mu prekladal do nemčiny jednotlivé názvy
častí priestorov; štúdia, ktorú odobril arch. R. bola podkladom pre projekt, ktorý prekreslil do digitálnej
podoby A.. C.. P.. Ďalej uviedol, že než boli počítače, tak kresliči robili prácu, ktorú robil A.. C.. P..
Žalobcom boli predložené približne dve štúdie, ktoré neboli totožné obsahom, stále sa usmerňovalo,

aby sa vypracovala finálna podoba iba budovy. Pán P. spolupracoval na vypracovanie urbanisticko -
architektonickej štúdie, ktorá bola vypracovaná na rozhraní rokov 1996-1997. Pán P. žiadne skice
neprekladal. Odvolací súd nepovažoval výpoveď svedka A.. Z. za nedôveryhodnú len z dôvodu
existencie príbuzenského vzťahu medzi svedkom a žalobcom, keď aj A.. H.. H. F. v písomnej výpovedi
svedkapotvrdil,ženazákladeprvotnýchtechnickýchpodkladovapožiadavieknastavbuodpracovníkov

centrály BMW v Mníchove bola ďalej rozpracovaná projektová dokumentácia pánmi A.. L. C. A.. P.;
podľa ich projektu sa budova neskôr postavila. Spoluautorstvu žalobcu nasvedčujú aj ďalšie skutočnosti
vyplývajúce zo spisu, a to, že spoluautorstvo žalobcu k predmetnému architektonickému dielu bolo
uznané aj predchádzajúcim vlastníkom pôvodnej stavby, čo vyplynulo z vyjadrení žalovaných 1/ a 2/,
keď tvrdili, že štatutárnymi zástupcami predchádzajúceho vlastníka budovy boli ubezpečení, že autorské

práva boli vysporiadané dohodou a žalobcovi bola vyplatená určitá suma, pričom vyplatenie určitej sumy
žalobcovi ako spoluautorovi predmetného diela v súvislosti s dostavbou budovy v rokoch 2002-2003
potvrdili aj svedkovia A.. J. F. C. A.. G. K.. Spoluautorstvo žalobcu bolo prezentované aj zhotoviteľom
pôvodnej stavby spoločnosťou ZIPP BRATISLAVA spol. s r.o., ktorá ako prihlasovateľ dotknutej stavby
do celoštátnej verejnej súťaže Stavba roka uviedla v prihláške do súťaže v rámci údajov, za ktoré ručí

prihlasovateľ stavby, ako autorov žalobcu A.. C.. F. P.. V písomnom prehlásení zo dňa 03.08.2015 H. Ž.
prehlásil, že na stavbe AWT Bavaria vykonával inžiniersku činnosť, ktorej predmetom okrem iného bola
aj koordinácia prác investora, projektanta a zhotoviteľa stavby a od počiatkov rokovaní za projektanta
vystupoval žalobca, ktorý zmluvne dohodol spoluprácu ďalších projektantov potrebných k realizácii;
žalobca bol autorom projektu a vzhľadom na to, že investor trval na digitálnom spracovaní projektu

prispieval do spolupráce A.. P. a ponúkol mu spoluautorstvo; potvrdil tiež, že žalobca sa zúčastňoval
kontrolných dní ako zmluvný partner investora.
11. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného 1/ týkajúce sa rozdielov medzi
predloženou skicou a štúdiou, rozdielov medzi nimi a fotografiami skutočne realizovanej stavby;
vyhotovenia skice a štúdie žalobcom len pre účely odhadu nákladov na realizáciu stavby autocentra;

že tieto sa nezhodujú s projektom vypracovaným A.. C.. P. a že štúdia predložená žalobcom nebola
podkladom pre vytvorenie projektu predmetnej stavby. Tieto tvrdenia žalovaného 1/ neboli v konaní
preukázané predložením relevantných dôkazov. Zo zápisnice z pojednávania dňa 20.01.2016 vyplýva,
že súd prvej inštancie žiadal žalovaného 1/ o predloženie dokumentov o tom, aký bol proces tvorenia
štúdie a podkladov k projektu a stavbe pôvodnej budovy a následne žalovaný oznámil súdu, že nie

je schopný zabezpečiť tieto dokumenty z archívu BMW. Na základe vyššie uvedených výsledkov
vykonaného dokazovania aj výsluchom svedkov však správne súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobca sa podieľal vlastnou tvorivou duševnou činnosťou na vypracovaní projektu predmetnej
stavby, pričom správne poukázal na to, že autorským dielom chráneným Autorským zákonom je nielen
zhmotnenie vlastnej tvorivej činnosti autora alebo spoluautora do projektovej dokumentácie potrebnej

pre zhotovenie stavby a administratívne konanie, ale všetky fázy tohto tvorivého procesu, teda aj jeho
príprava, nákresy, náčrty, skice, štúdie, ktoré sú podkladom pre ďalšie fázy, a to aj pre technické
nakreslenie projektovej dokumentácie a aj pre dozor pri zhotovovaní stavby.12. Nedôvodne žalovaný 1/ namieta v odvolaní, že zmluva o dielo uzavretá medzi žalobcom a A.. C..
P. preukazuje, že výlučným autorom projektu vrátane štúdie bol A.. C.. P.. Uvedená zmluva preukazuje
uzatvorenie zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami, predmetom ktorého malo byť zhotovenie

komplexnej projektovej dokumentácie stavby, ale nepreukazuje aj poskytnutie plnenia na jej základe,
teda či skutočne a v akom rozsahu bolo na jej základe poskytnuté plnenie. K predmetnej zmluve o dielo
bol uzavretý medzi zmluvnými stranami dodatok dňa 28.04.1997, v ktorom zmluvné strany prejavili vôľu
ukončiť vzájomnú spoluprácu, vyplývajúcu zo zmluvy o dielo zo dňa 30.12.1996, a to ku dňu 28.04.1997
a zároveň zhodne prehlásili, že rozpracovanosť projektovej dokumentácie je v rozsahu 75 % a zhotoviteľ

sa zaviazal takto rozpracovanú projektovú dokumentáciu odovzdať objednávateľovi ku dňu 30.05.1997.
Žalovaný 1/ ďalej v odvolaní namietal, že tvrdenia žalobcu sú v rozpore s tvrdeniami svedka A.. C.. F. P.
ako skutočného autora diela. Svedok A.. C.. F. P. vo svojej výpovedi uviedol, že autorom celého projektu
a projektovej dokumentácie je on a žalobca sa na ňom nijako svojou tvorivou činnosťou nepodieľal,
avšak uvedené tvrdenie svedka je v rozpore s ním podpísaným čestným prehlásením o autorstve, v
ktoromobajaspoluprehlásilisvojeautorstvonávrhuaprojektustavbyautocentraAWTBavariaažalobca

prehlásil svoje autorstvo projektu interiéru tejto stavby. Vzhľadom na uvedené, len samotnou výpoveďou
svedka A.. C.. P. v súvislosti s ďalšími uvedenými listinnými dôkazmi, z ktorých vychádzal aj súd prvej
inštancie,nemožnopovažovaťzapreukázanéjehovýlučnéautorstvokpredmetnémuarchitektonickému
dielu.
13. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením pasívnej legitimácie žalovaného 2/, že

vypracovaním projektu rekonštrukcie nehnuteľnosti žalovaným 2/ v rámci jeho podnikateľskej činnosti
na základe objednávky žalovaného 1/, nezasiahol žalovaný 2/ do autorského práva žalobcu a nedošlo
z jeho strany k porušeniu právnej povinnosti v zmysle Autorského zákona. Pri posudzovaní zásahu
do stavby ako architektonického diela predmetnou rekonštrukciu, o ktorej bolo preukázané, že narúša
pôvodné architektonické dielo tým, že sa narušil jej vzhľad a koncepcia, je potrebné vychádzať z práva

autorananedotknuteľnosťjehodielavzmysle§17ods.1písmenod/AZ,ktorézahŕňaajprávo autorana
ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou alebo iným nedovoleným zásahom do jeho diela, pričom
architektonické dielo je vyjadrené v podobe stavby a ustanovenie § 20 ods. 6 AZ umožňuje žalovanému
1/ ako vlastníkovi stavby bez súhlasu autora stavebné úpravy a udržiavacie práce nevyhnutné na
udržanie stavby v dobrom stave a ktoré neznižujú hodnotu architektonického diela. Nesprávne však

súd dospel k záveru, že realizáciou predmetnej rekonštrukcie došlo len k prekročeniu zákonného limitu
žalovaným 1/. Vypracovaním projektu tejto rekonštrukcie sa aj žalovaný 2/ svojou činnosťou podieľal
na nedovolenej zmene stavby, vyjadrujúcej architektonické dielo žalobcu, ktorá nedovolená zmena sa
v zmysle § 17 ods. písm. d/ AZ považuje za neoprávnený zásah do práva autora na nedotknuteľnosť
jeho diela. V danom prípade zásah do práva žalobcu na nedotknuteľnosť jeho diela, jeho nedovolenou

zmenou bol vykonaný činnosťou oboch žalovaných, pričom je irelevantné, že žalovaný 2/ konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a na základe zmluvy o dielo uzatvorenej so žalovaným 1/ ako
objednávateľom. Nie je tiež rozhodujúce pre posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného 2/, že žalovaný
1/ prekročil zákonnú licenciu, ale rozhodujúce je, že žalovaný 2/ nemal žiadnu licenciu, keď zákonná sa
na neho nevzťahovala a súhlas autora so zmenou jeho diela nemal. K rekonštrukcii stavby, ktorou došlo

k zmene diela bez súhlasu autora a tým k neoprávnenému zásahu do jeho autorského práva, došlo
aj činnosťou žalovaného 2/, spočívajúcou vo vyhotovení projektu za účelom vykonania rekonštrukcie
stavby v súlade s týmto ním vyhotoveným projektom, a spočívajúcou aj vo vykonávaní autorského
dozoru na predmetnej stavbe, a preto žalobca ako autor diela, do autorského práva ktorého bolo
týmto spôsobom zasiahnuté, sa môže domáhať aj proti žalovanému 2/ náhrady ujmy podľa osobitného

predpisu (§ 56 ods. 1 písm. f/ AZ). Žalovaný 2/ je preto v konaní pasívne legitimovaný.
14. Pri určení výšky náhrady škody priznanej žalobcovi súd prvej inštancie v súlade s ustanovením
§ 442a Občianskeho zákonníka vychádzal zo zvyčajnej odmeny za udelenie súhlasu autora, pri
výpočte ktorej správne vychádzal z hodnoty stavebných prác uvedených v znaleckom posudku znalca
A.. C.. P., vypracovaného v trestnom konaní, v ktorom znalec vyčíslil náklady na stavbu v sume 1

144 000 eur. Nedôvodne žalovaný 1/ namietal, že tento znalecký posudok má v predmetnom konaní
charakter listinného dôkazu, nie znaleckého posudku; že výška stavebných nákladov v sume uvedenej
znalcom nebola v konaní preukázaná, keď v spise sa nenachádza doklad, z ktorého znalec vychádzal;
že súd neprihliadol na vyjadrenie znalca na pojednávaní, že ak by poznal skutočne dohodnutú cenu
projektu, malo by to vplyv na jeho kalkulácie uvedené v znaleckom posudku a že súd mal vychádzať

zo skutočne vyplatenej sumy žalovaným 1/ žalovanému 2/. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že pri určení obvyklej výšky odmeny, ktorá by bola zvyčajná za získanie súhlasu
(licencie) od autora, nemožno vychádzať zo zmluvne dohodnutej odmeny medzi žalovanými v rámci ich
súkromného záväzkového vzťahu, ktorej výška nemusí vychádzať z objektívnych kritérií platných preurčenie odmeny obvyklej, ale je výsledkom obchodnej dohody zmluvných strán a môže byť ovplyvnená
rôznymi okolnosťami,týkajúcimisaichvzájomnejspolupráce.Žalovaní1/a2/tvrdili,žereálnevyplatená
suma 16 536,24 eur s DPH je cenou obvyklou za vypracovaný projekt, avšak toto svoje tvrdenie

žiadnym dôkazom nepreukázali. Podľa znaleckého posudku A.. C.. H. P., ako aj jeho výpovede, výpočet
odmeny architekta obvykle vychádza z ceny stavby (stavebných prác). Vo svojom znaleckom posudku
č. 1/2011 vychádzal zo sumy 1 144 000 eur uvedenej investorom ako ceny nákladov na stavbu, z
ktorých nákladov sa obvykle vypočíta odmena projektanta v rozpätí okolo 10 %. Uvedený znalecký
posudok bol v tomto konaní žalobcom predložený ako listinný dôkaz, avšak je znaleckým posudkom

vypracovaným v trestnom konaní a vychádza z odborných znalostí znalca z odboru Stavebníctvo,
odvetvie Projektovanie v stavebníctve, a aj keď sa znalec v niektorých jeho častiach vyjadroval aj k
právnym otázkam, v časti týkajúcej sa výšky finančnej ujmy žalobcu považoval odvolací súd tento
znalecký posudok za relevantný dôkaz. Nemožno však vychádzať z vyjadrenia znalca na pojednávaní,
že ak by poznal skutočne dohodnutú cenu projektu, malo by to vplyv na jeho kalkulácie, keďže znalec v
danom prípade reálne vyplatenú cenu projektových prác nepoznal a nie je zrejmé aký konkrétny vplyv by

táto konkrétna suma mala na jeho kalkulácie, ale je potrebné vychádzať z obvyklého spôsobu výpočtu
odmeny uvedeného znalcom.
15. Odvolací súd sa však nestotožnil v celom rozsahu s úvahou súdu prvej inštancie, keď pri
výpočte obvyklej výšky odmeny nezohľadnil dostatočne rozmedzie 5-10 % výšky obvyklého honoráru
za príslušný stupeň spracovávanej dokumentácie, v ktorom sa odmena za udelenie súhlasu autorov

považovala za primeranú v zmysle stanoviska A.. J. J., z ktorého taktiež vychádzal pri svojej úvahe.
Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, považoval za obvyklú cenu projektových prác vo výške
10 % z hodnoty stavebných prác určených znalcom sume 1 144 000 eur, ktorá predstavuje sumu 114
400 eur a z toho, vzhľadom na rozpätie zvyčajnej odmeny za súhlas autora 5- 10%, považoval v danom
prípade odmenu za primeranú výške 7,5%, t.j. sume 8 580 eur, keď v konaní neboli zistené žiadne

mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali určenie odmeny až na hornej hranici obvyklého rozpätia.
16. Dôvodne žalovaný 1/ namietal v odvolaní nesprávnu výšku úrokov z omeškania priznanú žalobcovi,
a to 9 %, keď základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 27.08.2013, t.j. k 1. dňu
omeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu,predstavovala0,5%a vzhľadomnatovýškaúrokovzomeškania,
ktorá je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v

zmysle § 3 v spojení s § 10c Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., je 8,5 % ročne z priznanej sumy.
17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach podľa
§ 388 C.s.p. zmenil tak, ako je vo výroku rozsudku uvedené. Zároveň opravil v záhlaví rozsudku súdu
prvej inštancie nesprávne uvedené obchodné meno a sídlo žalovaného 1/ podľa § 224 v spojení s §
378 ods. 1 C.s.p.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
2 C.s.p. a podľa pomeru úspechu strán v spore. Žalobca mal z uplatnenej sumy 42 000 eur úspech v
časti priznanej sumy 8 580 eur, t.j. v rozsahu 20,43 % a žalovaní 1/ a 2/ mali úspech vo zvyšnej časti
uplatnenej sumy, a to v rozsahu 79,57 %. Odvolací súd preto priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu rozdielu medzi ich úspechom a úspechom žalobcu, t.j. 59,14

%. Posúdil ako nedôvodné námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, týkajúce sa aplikácie ustanovenia
§ 257 C.s.p. v danom prípade, keď za dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie
náhrady trov konania druhej strane sporu, nemožno považovať skutočnosti tvrdené žalobcom, a to že
svojich práv sa musel domáhať súdnou cestou a uplatňovanie procesných práv žalovanými v rámci ich
obrany v spore, ani vek žalobcu a žalobca ani nepreukázal v konaní existenciu takých osobitných jeho

majetkových a osobných pomerov, ktoré by odôvodňovali aplikáciu uvedeného ustanovenia.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).