Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36Ca/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119464708
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2021:6119464708.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá

spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, Bratislava, so
sídlom Jakubovo námestie 2564/14, 813 48 Bratislava, IČO: 17 310 598, zastúpený LEGAL CARTEL
s.r.o., so sídlom Na Hrebienku 5433/40, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 677 175 proti žalovanej:
H. D., S.. XX.X.XXXX, M. Š. XX, XXX XX M. S. G., E.: XX XXX XXX, zastúpená JUDr. Vlastou
Pastorkovou, advokátkou so sídlom Strojárska 3998, 069 01 Snina, IČO: 51 339 820, o zaplatenie 92
EUR s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou do upomínacieho konania na Okresný súd Banská Bystrica dňa
16.12.2019 domáhal zaplatenia sumy 92 EUR a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 92 EUR od 26.11.2019 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil nasledovnými skutkovými tvrdeniami: žalobca je občianskym združením fyzických

a právnických osôb podľa zákona č. 83/1990 Zb., reg. č. MV SR: VVS1 - 900/90-3742, pôsobí na
území SR a vykonáva ochranu práv zastupovaných subjektov v rozsahu a na základe oprávnenia
udeleného Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom
v zmysle ustanovení zákona č. 618/2003 Z. z., ktoré mu bolo udelené Ministerstvom kultúry SR, č.
k. MK/1586/2016-232/-10422 z 18. 8. 2016. Dôvodil, že ako kolektívna organizácia zastupujúca práva
výkonných umelcov, výrobcov zvukových a audiovizuálnych záznamov je oprávnený na vyberanie
primeraných odmien za použitie zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom. Tvrdil,

že v priestoroch prevádzky žalovanej vykonal kontrolu v rozhodnom období v rokoch 2017 a 2018
prostredníctvomsvojichexternýchzamestnancov,ktorízistili,žežalovanávpriestorochsvojejprevádzky
v tomto období disponovala technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, pričom si nesplnila
svoju povinnosť uhradiť výkonným umelcom a výrobcom zvukových a audiovizuálnych záznamov
primeranú odmenu určenú podľa sadzobníka žalobcu pre druh prevádzky - kaderníctvo s ročným
paušálom vo výške 46 EUR za obdobie od 1. 1. 2017 do 31. 12. 2017 a od 1. 1. 2018 do 31. 12. 2018,
t. j. spolu vo výške 92 EUR.

3. Žalovaná žalobu neuznala odôvodnením, že v jej prevádzke sa nenachádza žiadne technické
zariadenie slúžiace na verejný prenos. Poprela tvrdenie žalobcu, že v týchto priestoroch vykonal v
rozhodnom období, t.j. v rokoch 2017 a 2018 kontrolu prostredníctvom svojich externých zamestnancov,ktorí údajne zistili, že žalovaná mala v tomto období disponovať technickým zariadením slúžiacim na
verejný prenos, uviedla, že nemá vedomosť o vykonanej kontrole a nedisponuje žiadnym záznamom z
tejto kontroly a navrhla žalobu zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.

4. Žalobca k obrane žalovanej uviedol, že skutočnosť, že žalovaná vo svojej prevádzke - Kaderníctve
disponovala technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos zaznamenaných výkonov umelcov a
výrobcovzvukovo-obrazovýchzáznamovvyplynulazozáverovkontrolnejčinnostižalobcu,ktorývykonal
kontrolu v rozhodnom období, t. j. 2017 a 2018 prostredníctvom svojich externých zamestnancov, ktorí

zistili, že žalovaná v tomto období disponovala technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, a to
konkrétne rádiom a dodal, že tieto kontroly žalobca kontrolovaným subjektom neoznamuje a zameriava
sa iba na zistenie, či v prevádzke dochádza k verejnému prenosu a akým technickým zariadením, pričom
o priebehu a výsledku tejto kontroly sú vyhotovované len interné, neformálne záznamy. Navyše žalobca
dôrazne upozornil na skutočnosť, že nárok na zaplatenie primeranej odmeny výkonným umelcom
a výrobcom zvukových a zvukovo - obrazových záznamov je zákonného charakteru a teda nie je

podmienený vykonaním kontroly, či spísaním a predložením záznamu o jej vykonaní. Uviedol, že má za
to, že je nespochybniteľné, že žalovaná je prevádzkovateľom Kaderníctva, v ktorom na základe záverov
kontrolnej činnosti žalobcu dochádza k verejnému prenosu zvukových záznamov, za vykonávanie
ktoréhozozákonaprináležíodmenavýkonnýmumelcomavýrobcomzvukovýchazvukovo-obrazových
záznamov, ktorých zastupuje žalobca.

5. Žalovaná k argumentácii žalobcu v záverečnom vyjadrení uviedla, že žalobca doposiaľ žiadnym
hodnoverným spôsobom nepreukázal a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich
tvrdení, ktoré by odôvodňovali jeho nárok. Poukázala na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.
4Cob/21/2017 zo dňa 28.11.2017.

6. Žalobca vzhľadom na obranu žalovanej navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním hromadnej licenčnej
zmluvy uzavretej medzi SOZA a žalovanou za obdobie rokov 2017 a 20018 a to za účelom preukázania
tvrdenia žalobcu, že žalovaná v rozhodnom období v priestoroch svojej prevádzky disponovala
technickým zariadením slúžiacim na verejný prenos, prostredníctvom ktorého dochádzalo k verejnému

prenosu zaznamenaných výkonov, zvukových a audiovizuálnych záznamov výkonných umelcov a
výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.

8. Predmetom tohto konania je nárok organizácie kolektívnej správy práv na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

9. V spore si žalobca uplatňuje voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené použitie diel (bez predchádzajúceho súhlasu nositeľa práv, t.j. bez licenčnej zmluvy) za

obdobie rokov 2017 a 2018, t. j. za obdobie účinnosti zákona č. 185/2015 Z. z. autorský zákon.

10.Podľaust.§141ods.1zákonač.158/2015(ďalejlen Autorskýzákon),správouprávsanaúčelytohto
zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu,
audiovizuálneho záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len „ predmet ochrany“).

11. Podľa ust. § 141 ods. 2 Autorského zákona, správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt
správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a § 147 ustanovené
inak.

12. Podľa ust. § 165 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej
viere za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie
predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať
súhlas na použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36
ods. 3 (ďalej len „používateľ“) rokovania o uzavretí a) licenčnej zmluvy, b) hromadnej licenčnej zmluvy,

c) kolektívnej licenčnej zmluvy, d) zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť
ustanovenia šiestej hlavy druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo e) zmluvy o
náhrade odmeny.13. Podľa ust. § 169 ods. 4 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná a) vyberať v
súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané
odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov

práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv
prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.

14. Vyššie citované zákonné ustanovenia upravujú vzťahy medzi používateľmi predmetov
autorskoprávnej ochrany a organizáciami kolektívnej správy. Autorský zákon vyžaduje, aby tieto vzťahy,

ktorých predmetom je používanie predmetov ochrany, príslušné subjekty zastrešili licenčnou zmluvou,
resp. zmluvou o primeranej odmene alebo o náhrade odmeny. Na účely tohto zákona, s výnimkou jeho
piatej časti o správe práv, sa používateľom rozumie ktokoľvek, kto používa predmet ochrany, napr. aj
osoba, ktorá používa predmet ochrany bez súhlasu autora v zmysle výnimky. V prípade osôb, ktoré by
v zmysle danej definície používateľa na účely tejto piatej časti zákona používali predmety ochrany bez
uzavretej licenčnej zmluvy s organizáciou kolektívnej správy alebo s nositeľom práv pri individuálnom

vysporiadaní práv, bude dochádzať k bezdôvodnému obohateniu.

15. Použitie diel z jednotlivých zákonom vymedzených odborov predstavuje neoprávnený zásah do práv
ich nositeľov. Tento zásah zakladá získanie majetkového prospechu na strane používateľa predmetov
ochrany a na strane nositeľov práv, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho

vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca je v súlade s ust. § 169 ods. 4 Autorského
zákona nielen oprávnený, ale aj povinný domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

16. V konaní nebolo sporné, že žalobca je na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č.

k.: MK-1586/2016-232-10422 z 18.8.2016, ktoré mu bolo udelené Ministerstvom kultúry SR, kolektívnou
organizáciou zastupujúcou práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových
záznamov.

17. Na základe tohto oprávnenia, vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Autorského zákona, by

žalobca bol v spore aktívne legitimovaný ako subjekt oprávnený na vyberanie primeraných odmien za
použitie zaznamenaného umeleckého výkonu verejným prenosom, resp. na vydanie bezdôvodného
obohatenia, avšak len za predpokladu, že by v konaní bolo preukázané, že žalovaná skutočne používala
predmety ochrany duševného vlastníctva bez súhlasu oprávneného subjektu, bez licenčnej zmluvy
uzavretej so žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a bez zaplatenia odmeny, resp. jej náhrady.

18. V konaní bola spornou práve otázka, či žalovaná v rozhodnom období rokov 2017 a 2018
skutočne používala predmety ochrany duševného vlastníctva, zastrešené oprávnením žalobcu. Pri
danom spôsobe použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovo-obrazových
alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v prevádzke žalovanej. Poskytovanie signálov

prostredníctvom týchto technických zariadení pre klientov takýchto prevádzok a zariadení sa považuje
za verejný prenos diel.

19. Dôkazné bremeno na preukázanie tejto skutočnosti bolo na žalobcovi. Žalovaná môže len ťažko
preukázať negatívnu skutočnosť, t. j. že vo svojej prevádzke nemala v rozhodnom období umiestnené

žiadne technické zariadenia slúžiace na verejný prenos diel.

20. Podľa ust. § 150 ods. 1,2 CSP, ( 1 ) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. ( 2 ) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

21. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a
to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu
uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech
sporu. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť,

teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná
tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý
má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho
povinnosti. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosťprotistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Inými slovami, bremeno tvrdenia je v korelácii s bremenom
popretia tvrdení protistrany. Skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku. Skutkové
tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany. Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové

tvrdenia pravdivo a úplne. Sporové konanie je ovládané tzv. prejednacou zásadou a uvedená zásada
určuje, že tvrdenie skutočnosti, navrhovanie dôkazov a najmä ich preukazovanie je zásadne vecou
strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách
sporu, nie na súde. Prejednacia zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť dôkaznú a ktorých z tohto dôvodu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

Dôkazným bremenom v spojení s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej
dopad ( neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného

práva leží dôkazná povinnosť, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významným z hľadiska
hmotného práva.

22. Žalobca síce tvrdil, že v rozhodnom období vykonal v prevádzke žalovanej fyzickú kontrolu
prostredníctvom svojich externých zamestnancov, v tomto smere však žiaden dôkaz neoznačil a

ani nepredložil. Dôkaznú núdzu sa snažil preklenúť návrhom na vyžiadanie hromadnej licenčnej
zmluvy uzavretej medzi žalovanou a inou organizáciou kolektívnej správy - SOZA, zastrešujúcou iný
okruh predmetu ochrany, pri ktorom je tiež základnou podmienkou existencia technických zariadení
vybavených signálom, slúžiacim na verejný prenos. Z oznámenia SOZA zo dňa 7. 12. 2020 súd zistil,
že žalovaná v rozhodnom období nemala uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu. Je potrebné zdôrazniť,

že výsledok tohto dokazovania len podporuje obranu žalovanej, ktorá tvrdí, že v rozhodnom období
vo svojej prevádzke nemala žiadne technické zariadenia, konkrétne rádio, ktorým by dochádzalo k
verejnému prenosu diel.

23. Je nutné poznamenať, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním

tvrdených skutočností a nepredložil žiaden dôkaz o tvrdenej skutočnosti, že vykonal v prevádzke
žalovanej kontrolu prostredníctvom svojich externých zamestnancov za účelom zistenia prítomnosti
technického zariadenia slúžiaceho na verejný prenos a jeho používania zo strany žalovanej. Súd má
zato, že v prejednávanom prípade nepostačuje neurčitosť tvrdenia a teda, že kontrola bola vykonaná,
ale je potrebné predložiť taký dôkaz, ktorý bude postačovať na to, aby súd mohol konštatovať povinnosť

žalovanej zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu predstavujúcu primeranú odmenu podľa Autorského
zákona. Keďže v prejednávanom prípade dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností
zaťažovalo žalobcu, ktorý dôkaznú povinnosť neuniesol, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

24. Súd rešpektujúc čl. 2 základných princípov, ktorého obsahom je princíp právnej istoty; pojem

vyjadrujúci normatívnu ochranu hodnôt predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, poukazuje na právoplatné
rozhodnutia Okresného súdu Košice I v identických veciach, ktoré sa skutkovo a právne, sporovou
stranou - žalobcom ( iná strana sporu - žalovaný) zhodujú s týmto sporom, napr. 35Ca/4/2020,
35Ca/3/2020, 24Ca/1/2020. Súd vzal tiež do úvahy aj závery plynúce z rozhodnutia Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 4Cob/ 21/2017 zo dňa 28.11.2017, na ktoré poukazovala žalovaná.

25. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky už v minulosti vyslovil, že
aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie ( III. ÚS 300/06).
Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ( III. ÚS 192/06). Potreba

vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie NS SR)
z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia ( II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou
ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právneposúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán
verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje ( III. ÚS 51/2014). ( nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018). Takýto právny názor v podstate len nadväzuje na skoršiu

rozhodovaciu prax Ústavného súdu, v ktorej Ústavný súd zdôraznil povinnosť zohľadňovania vlastnej
judikatúry všeobecnými súdmi. Možno uviesť napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z
21. novembra 2017, v ktorom Ústavný súd konštatoval : Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj
rozhodnutia iných sudcov ( resp. senátu) tohto istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu
na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa

odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon
odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu. „

26. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

27. Podľa ust. § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

29. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods.1
CSP. Žalovaná mala v konaní plný úspech, ktorej súd priznal náhradu trov konania proti neúspešnému
žalobcovi v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne až po

právoplatnosti tohto uznesenia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 CSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)
neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávne skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany a ako ďalšie prostriedky procesného úkonu, ktoré neboli
uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§
365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).