Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Prešov

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Monika Jusková

Forma rozhodnutia – Uznesenie

Povaha rozhodnutia – Zrušujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120205381
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120205381.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu: L.. F. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. X, A., právne zastúpeného: JUDr. Ladislav Riedl, advokát so sídlom Slovenská 46, Prešov,
proti žalovanému: KARTAGO TOURS, a.s., so sídlom Vajnorská 100/B, Bratislava - Nové Mesto, IČO:
31 371 205, právne zastúpenému: Bukovinský & Chlipala, s.r.o., Svätoplukova 30, Bratislava, IČO: 35

918 098, o zaplatenie 1.528,40 eura, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k.
14Csp/85/2020-107 zo dňa 22.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie vo výroku II. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol takto:

„I. Konanie zastavuje.
II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.“

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobou, súdu doručenou 11.05.2020, žalobca žiadal, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť mu sumu 1.528,40 eura s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.528,40 eura od
21.04.2020 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanému nahradiť mu trovy s konaním mu

vzniknuté. Podaním súdu doručeným 30.09.2021 zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal konanie
zastaviť z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo dňa 09.08.2021 k dobrovoľnému plneniu uplatneného
nároku.
Súd prvej inštancie z dôvodu, že k späťvzatiu žaloby došlo skôr než sa začalo predbežné prejednanie
sporupodľa§168alebopojednávanie,konanieajbezvyslovenéhosúhlasužalovanéhopostupompodľa
§ 145 ods. 1 CSP zastavil, majúc za to, že o nároku na náhradu trov konania je dôvodné rozhodnúť podľa

§ 257 Civilného sporového poriadku napriek tomu, že späťvzatie žaloby samo o sebe je z procesného
hľadiska príčinou zastavenia konania a náhradu konania v takomto prípade upravuje ustanovenie § 256
ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Podľa súdu prvej inštancie žalobca vzal žalobu späť pre správanie žalovaného,
keďže tento svojou úhradou zo 06.08.2021 spôsobil odpadnutie predmetu sporu a v konaní by nebolo
ďalejočomrozhodovať.Medzistranamivšakbolospornéprávneposúdeniecharakteruúhradyzostrany

žalovaného, teda či sa jednalo o úhradu po odstúpení žalobcu od zmluvy o zájazde alebo sa jednalo o
splnenie povinnosti žalovaného podľa § 33a ods. 9 zákona č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch.
Súd prvej inštancie uviedol, že v čase podania žaloby žalobca objektívne nemohol vedieť o budúcej
právnej úprave, ktorá bola vydaná až po vydaní platobného rozkazu vo veci, ktorým sa žalobe žalobcu
žiadajúceho vrátenie platieb ktoré zaplatil žalovanému za objednaný zájazd vyhovelo. Podľa súdu
prvej inštancie v čase podania žaloby a vydania platobného rozkazu žalobcovi nad mieru všetkých

pochybností svedčalo právo, čomu naznačuje aj spôsob procesnej obrany žalovaného, ktorá je založená
iba na novej právnej úprave prijatej novelou zákona o zájazdoch účinnej od 29.05.2020. Neskoršieprijatie právnej úpravy upravujúcej vzťahy aj spätne nemôže byť s ohľadom na spravodlivosť na ťarchu
žalobcu. Aj keď je potrebné dať za pravdu žalovanému, že aktuálne platná právna úprava obsiahnutá v
zákone č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch je v novele jasná, zrozumiteľná a úplná vo vzťahu k pôvodnému

predmetu sporu, avšak pôsobí retroaktívne. Preto rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal.

2. Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku II. o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu podal
odvolanie žalobca, majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Podľa jeho názoru nenastal prípad existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre nepriznanie trov konania strane, ktorá nezavinila zastavenie konania. Konštantne tvrdil, že došlo k
vysporiadaniuodstupnéhoapretonebolomožnépostupovaťpodľanovelizovanéhoretroaktívneho§33a
ods.11zákonaozájazdoch.To,žesanakoniecsúdnemoholdostaťkrozhodovaniuomeritevecinastalo
zavinením žalovaného, ktorého plnením uplatneného nároku predmet sporu odpadol. Žalobca uviedol,
že jedinou obranou žalovaného bolo iba poukazovanie na retroaktívne prijatú novelizáciu zákona o

zájazdoch, a to až po vydaní platobného rozkazu. Žaloba bola podaná dôvodne a aj žalovanému bolo
na základe jeho odmietavého postoja k náhradnému termínu zájazdu zrejmé, že po uplynutí „ochrannej
doby“ mu bude musieť uplatnený nárok vyplatiť. Žalobu podal preto, že odstúpením od zmluvy žalovaný
s ním úplne prerušil kontakt, to nepoprel, a nepoprel ani jeho domnienku, že už v tom čase vedel o
chystanej novele a svojou pasivitou iba čakal na jej účinnosť, on ako laik o nej dopredu nevedel. Ak si

uplatnil nárok na súde dôvodne a žalovaný iba procesne zdržiaval meritórne rozhodnutie súdu a potom
mu dobrovoľne financie vyplatil, nevidí dôvod hodný osobitného zreteľa v prospech žalovaného. Navrhol
preto, aby bolo uznesenie v napadnutom výroku zmenené, aby mu bol priznaný voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že zásadne nesúhlasí s tým, že bol to on, kto
procesne zavinil zastavenie konania spôsobom, že by bol povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.
Žalovaný v žiadnom prípade nevrátil žalobcovi sumu vo výške 1.680,40 eura z dôvodu podania žaloby,
resp. z dôvodu odstúpenia žalobcu od zmluvy o zájazde, ale nesporne výlučne z dôvodu plnenia svojej
zákonnej povinnosti podľa § 33a ods. 9 zákona č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch a to dokonca v predstihu

(dňa 06.08.2021) nakoľko žalovaný mal povinnosť túto sumu uhradiť žalobcovi najneskôr do 14.09.2021,
teda až od 15.09.2021 by sa dostal do omeškania, čo sa však nestalo. Žalobca si v konaní uplatnil
sumu „len“ 1.528,40 eura, žalovaný mu však uhradil sumu 1.628,40 eura, ktorá predstavovala vrátenú
sumu platieb žalobcu, nie uznanie nároku žalobcu, ktoré prijal žalovaný od žalobcu na základe zmluvy
o zájazde. Išlo o jeho zákonnú povinnosť v zmysle § 33a ods. 7 a 9 zákona o zájazdoch. Žalovaný

uviedol, že trvá na tom, že žaloba bola podaná nedôvodne, v čase podania žaloby žalovaný nemal
povinnosť vrátiť žalobcovi žiadne platby z dôvodu odstúpenia žalobcu od zmluvy o zájazde uhradené
mu žalobcom z titulu zmluvy o zájazde, ktoré boli predmetom žaloby a žalovaný nebol ani v žiadnom
omeškaní s vrátením platieb žalobcovi. Žalovaný poukázal na mimoriadnu situáciu z dôvodu ochorenia
Covid-19, v dôsledku ktorej bola prijatá úprava vyplývajúca z § 33a ods. 1 v spojení s ust. § 33a ods. 7 a

9 zákona o zájazdoch. Je nepochybne zrejmé, že povinnosť vrátenia ceny zájazdu zo strany žalovaného
v dôsledku odstúpenia od zmluvy o zájazde realizovaného žalobcom, po vyhlásení mimoriadnej situácie
12.03.2020 bola v súvislosti s touto mimoriadnou situáciou podľa prechodných ustanovení § 33a
zákona o zájazdoch spätne až do 31.08.2021 odložená. Žalovaný zákonne vychádzal z mimoriadnej
retrospektívnej zmeny zákona o zájazdoch, má tak za to, že žalobca nemá nárok na náhradu trov

konania v žiadnom rozsahu. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a
uložil žalobcovi nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 100 %.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podaného odvolania,

ako aj konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
neexistencii predpokladov pre potvrdenie ani pre zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia.

5. Zo spisu vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobcu na vrátenie sumy 1.528,40 eura s

príslušenstvom ako sumy predstavujúcej, po odpočítaní stornopoplatku 50,- eur, cenu, ktorá bola
žalovanému vo výške 1.638,40 eura zaplatená za zájazd, ktorý sa žalovaný zaviazal obstarať v období
od 19.07.2020 do 30.07.2020 v egyptskej Hurghade, pričom žalobca od zmluvy o obstaraní zájazdu
03.04.2020 odstúpil.Zo spisu vyplýva tiež to, že súd prvej inštancie na základe žaloby doručenej mu 11.05.2020 vydal
26.05.2020 platobný rozkaz č.k. 14Csp/85/2020-30, ktorý bol pre odpor žalovaného uznesením zo
17.06.2020 zrušený. Dôvodom podaného odporu bolo prijatie zákonnej úpravy, ktorou bol zákonom č.

136/2020 Z.z. zmenený a doplnený zákon č. 170/2018 Z.z. o zájazdoch; ustanovením § 33a zákona bol
z dôvodu mimoriadnej situácie s Covid-19 stanovený postup ak nie je možné poskytnúť služby podľa
zmluvy o zájazde.
Po prijatí sumy 1.628,40 eura zaúčtovanej 09.08.2021, poukázanej žalovaným, vzal žalobca žalobu
späť.

6. Podľa § 256 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania,
súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 12.12.2012 sp.zn. I. ÚS 463/2012-23 posudzujúc, okrem

iného, aj v tom čase platné ustanovenie § 146 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, znenie ktorého
je obdobné ako znenie ustanovenia § 256 Civilného sporového poriadku uviedol, že v článku 46 ods.
1 Ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, aj úprava platenia a náhrady
trov konania určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (článok 46 ods. 4 Ústavy).
Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba vykladať v súlade s takto

vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (článok 46 ods. 1-4 Ústavy). Pritom treba
dbať na to, aby nikto, len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti
inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia
trov konania.

8. V ustanovení § 256 Civilného sporového poriadku je zákonodarcom použité slovné spojenie o
„procesnom zavinení“ strany, pričom obsah tohto spojenia sa má vykladať tak, aby rozhodnutie o
náhrade trov bolo logickým ukončením konania. Nie na vrub žalobcu, ale na vrub žalovaného má ísť
zastavenie konania v dôsledku späťvzatia žaloby vtedy ak ide o procesnú situáciu, v ktorej žalovaný
konal v intenciách žalobného návrhu a jeho dôvodov. Medzi konaním žalovaného a žalobným návrhom

musí byť vecná spojitosť. V zásade platí, že princíp procesného zavinenia nie je možné hodnotiť
formálne, tiež to, že zavinenie sa nemá posudzovať z hľadiska hmotného práva, inak by išlo o
posudzovanie nároku vo veci samej.

9. Súd prvej inštancie, ako z dôvodov jeho rozhodnutia vyplýva, mal za to, že ak by neboli predpoklady

pre aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku malo by byť aplikované ustanovenie § 256 ods. 1
Civilného sporového poriadku, argumentujúc úpravou v zákone o zájazdoch č. 170/2018 Z.z. v znení
účinnom od 29.05.2020.

10. Žalobca však podal žalobu pred účinnosťou zmien zákona o zájazdoch prijatých zákonom č.

136/2020 Z.z., čo súd prvej inštancie konštatoval, avšak v dôvodoch jeho rozhodnutia absentuje
vyhodnotenie toho či medzi konaním žalovaného a žalobným návrhom vrátane žalobných tvrdení bola
alebonievecnáspojitosťatoajvtomzmyslečiprávnareguláciavyplývajúcazustanovenia§33azákona
č. 170/2018 Z.z. z hľadiska preferencie záujmu z neho vyplývajúceho, má byť dôvodom pre nepriznanie
nároku na náhradu trov konania tej strane sporu, ktorá podala žalobu v čase pred jeho účinnosťou.

11. Odvolací súd z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpoveď na otázku, ktorá môže
byť pre rozhodnutie rozhodujúca, uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov
konania v intenciách naznačených odvolacím súdom .

13. V novom rozhodnutí rozhodne aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.