Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. február 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/140/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513206405
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2513206405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jany haluškovej, v spore žalobcu: S.. N. I., nar. XX.X.XXXX,
bytom P. XX, D., zastúpený JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti
žalovanej: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Račianska 71,
Bratislava, o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 26C/201/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. novembra
2018 sp. zn. 11Co/126/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 12. decembra 2016, č. k. 26C/201/2015-206 bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.955.000 eur z titulu
nezákonného rozhodnutia do 3 dní. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal 96 %
náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa
žalobou, v priebehu konania zmenenou, domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 2.000.000 eur z titulu
náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Nárok uplatnený žalobou pozostával z dvoch čiastkových nárokov,

a to náhrady škody za začatie a vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením
vo výške 1.955.000 eur a náhrady škody za väzbu v trvaní 88 dní vo výške 45.000 eur. Právne súd vec
posúdil podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003, § 1 ods. 1, § 2, § 5 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1, § 23
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, podľa § 3 ods.
1, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ. Súd sa najskôr vysporiadal s tým, ktorý zo zodpovednostných zákonov
treba aplikovať na predmetnú vec. Nezákonné rozhodnutia, z ktorých si uplatnil žalobca náhradu škody
aj nemajetkovej ujmy boli vydané dňa 9.9.1999 uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava,

ČVS: OUV-415/TT-99 o vznesení obvinenia pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a
dňa 14.9.1999 bolo vydané uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. Tpr 121/99, ktorým bol žalobca
vzatý do väzby. Obe tieto uznesenia boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., takže rozhodujúcim
pre posúdenie danej veci je práve zákon č. 58/1969 Zb. Ďalej sa súd zaoberal, vzhľadom na zásadu
hospodárnosti, uplatnenou námietkou premlčania proti obom čiastkovým nárokom, kde dospel k záveru,
že čiastkový nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy 45.000 eur za vykonanú väzbu v trvaní 88 dní je
premlčaný, a to v súlade s ustanovením § 23 zákona č. 58/1969 Zb., kde rozhodujúcim momentom pre

začatie plynutia premlčacej doby je právoplatný, v danom prípade oslobodzujúci, rozsudok. Rozsudok
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 nadobudol právoplatnosť dňom 26.5.2010, kde prvým
nasledujúcim dňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 26.5.2011, pričom
žaloba bola podaná až dňa 9.5.2013. Odlišne súd vyhodnotil námietku premlčania druhého čiastkovéhonároku, a to zaplatenia sumy 1.955.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (škody podľa zákona č.
58/1969Zb.)zavznesenieobvinenia,tujepremlčanieupravenévustanovení§22zákonač.58/1969Zb.
kombináciou subjektívnej trojročnej a objektívnej desaťročnej premlčacej doby. Kým začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby je viazaný na subjektívnu skutočnosť vedomosti o škode, druhou vetou
prvého odseku špecifikovanou na vedomosť o zrušovacom rozhodnutí, za ktoré v danom prípade treba
považovať oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010, možno vyvodiť záver,
že subjektívna premlčacia doba uplynula po troch rokoch od jeho právoplatnosti, a to 26.5.2013. Žaloba
bola podaná pred týmto dátumom. Súd mal za to, že subjektívna trojročná premlčacia doba neuplynula.

Objektívna premlčacia doba v trvaní desať rokov začína plynúť od doručenia (oznámenia) nezákonného
rozhodnutia. V danom prípade sa jedná o uznesenie zo dňa 9.9.1999, ktoré bolo žalobcovi doručené
najneskôrdňa13.9.1999,takžeobjektívnapremlčaciadobauplynulanajneskôr13.9.2009.Dňa9.5.2013
bola podaná žaloba, čo je zjavne po uplynutí tejto lehoty. Súd však mal za to, že akceptácia námietky
premlčania vo vzťahu k tomuto čiastkovému nároku by bola v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 OZ
z dôvodu, že ku dňu uplynutia objektívnej premlčacej doby ešte nebolo právoplatne ukončené trestné

stíhanie. Oslobodzujúci rozsudok tu pritom má účinky zrušujúceho rozhodnutia vo vzťahu k uzneseniu
o vznesení obvinenia zo dňa 9.9.1999. Súd sa tu stotožnil so záverom NS SR publikovaným pod
č. R 70/1994, podľa ktorého ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1 až 4
zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

Akceptácia vznesenej námietky premlčania a následný zánik vymáhateľnosti čiastkového nároku by
v tomto prípade bola v priamom rozpore aj s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, preto uvedený čiastkový
nárok súd za premlčaný nevyhodnotil. Súd preskúmal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre
úspešné uplatnenie si nároku podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. a dospel k záveru, že ich splnenie je
preukázané, a to okrem už uvedených vyššie ako aj vo vzťahu k § 3 zákona, kde z pripojeného trestného

spisu mal za preukázané, že nielen voči samotnému uzneseniu o vznesení obvinenia, ale voči všetkým
rozhodnutiam vydaným v predmetnom trestnom konaní využil žalobca riadne opravné prostriedky včas
a riadne. K výške škody mal súd za preukázané, že vykonaným trestným stíhaním začatým uznesením
o vznesení obvinenia, ktoré kompletne trvalo 11 rokov, sa žalobca dostal v porovnaní so situáciou
pred vznesením obvinenia do výrazne horšej situácie, a to nielen v rodinnom, súkromnom živote ale

uvedené stíhanie malo negatívny dopad aj na jeho ekonomickú situáciu. Náhrada nemajetkovej ujmy
vyčíslená pre daný čiastkový nárok na sumu 1.955.000 eur za celkové trvanie trestného stíhania 11
rokov konkrétne 3912 dní, je podľa názoru súdu primeraná, ide o sumu približne 500 eur na deň, pričom
vzhľadom na neexistenciu zákonných limitov pre jej určenie, vychádzajúc z okolností preukázaných
v konaní vzhľadom na postoj žalovanej vo vzťahu k predbežnému prerokovaniu nároku, vzhľadom k

intenzite a kvalite ujmy žalobcu, v neposlednom rade aj s prihliadnutím na jeho profesiu a ekonomický
dopad, je jej primeranosť nesporná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP, kde žalobca
ako takmer úspešná strana sporu - úspech v pomere 98 % má po zohľadnení miery neúspechu 2 %,
právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 96 %.

2. Na odvolanie žalobcu a žalovanej Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21.
novembra 2018 sp. zn. 11Co/126/2017 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a vo výroku II. zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.000 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
2.1. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1.955.000 eur
z titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o začatí trestného stíhania) a vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol (o zaplatenie 45.000 eur za väzbu v trvaní 88 dní) z dôvodu premlčania tohto nároku.
2.2. Odvolací súd skonštatoval, že z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že uznesením Okresného
úradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OUV-415/TT-99 zo dňa 9.9.1999 bolo proti žalobcovi vznesené

obvinenie pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Následne uznesením Okresného súdu
Trnava, sp. zn. Tpr 121/99, zo dňa 14.9.1999, bol žalobca vzatý do väzby, a to od 13.9.1999 od
10.10 hod. do 9.12.1999, kedy došlo na základe uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava, sp. zn. Pv
897/99-85 zo dňa 9.12.1999 k jeho prepusteniu na slobodu, pričom tak vo väzbe žalobca strávil 88
dní. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/74/2009 zo dňa 3.5.2010 došlo k oslobodeniu

žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 26.5.2010. Súd prvej inštancie preto správne určil, ktorá skutočnosť ani
nie je medzi stranami sporu spornou, že na predmetnú vec je nutné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, keď v súlade s ustanovením § 27 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Obe uznesenia, z ktorých si

žalobca uplatňuje nárok, teda uznesenie o začatí trestného stíhania ako aj uznesenie o vzatí do väzby
boli vydané v roku 1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb..
2.3.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,ženároknanáhraduškodyzaväzbuzaručujenielenvnútroštátna
právna úprava zákon č. 58/1969 Zb. vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj článok 5 ods.
5 Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol

obeťou zatknutia a zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie
škoda materiálna tak i nemateriálna. K žalovanej uplatnenej námietke premlčania nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. sp. zn.
3Cdo/191/2017 vyplýva, že zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23 osobitnú špeciálnu, vo vzťahu k
Občianskemuzákonníkuprávnuúpravupremlčania,podľaktorejsaprávonanáhraduškodyspôsobenej

rozhodnutím o väzbe alebo treste premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce
rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest, alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné
konanie zastavené. Podľa všeobecnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba
je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Povahu osobitného predpisu vo
vzťahu k OZ pri posudzovaní premlčania zákon č. 58/1969 Zb. nemá, nakoľko zodpovednostný zákon

pojem právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepozná a preto je vylúčené tiež to, aby mohol upraviť
podmienky výkonu ním nepoznaného práva vrátane premlčania. Odvolací súd tak dospel k záveru, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 OZ, ktorá doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy nastala právoplatnosťou rozsudku,
ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, t. j. 26.5.2010 došlo k nezákonnosti väzby vykonanej

žalobcom, nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, t. j. 27.5.2010 začala plynúť
trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr dňa 27.5.2013. Žaloba bola na súd prvej inštancie
podaná dňa 9.5.2013, teda pred uplynutím premlčacej lehoty, a preto súd prvej inštancie nesprávne
posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu ako premlčaný.
2.4. Odvolací súd tak mal za to, že nárok na odškodnenie za väzbu v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa priznáva aj keď rozhodnutie o
väzbebolozákonné,akbolotrestnéstíhaniezastavenéalebobolobžalovanýoslobodenýspodobžaloby
(rozhodnutie NS SR 4Cdo/177/2005). Žalobca si žalobou uplatnil výšku nemajetkovej ujmy za väzbu
v sume 45.000 eur, čo je približne 500 eur za 1 deň väzby, ktorá trvala v danom prípade 88 dní.
Odvolacísúdtútopožadovanúsumupovažovalzaneprimeranevysokú.Uviedol,ževsúladesustálenou

rozhodovacou praxou dovolacieho súdu je povinnosťou všeobecného súdu určiť primeranú výšku
náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského
právneho poriadku upravujúcich odškodnenie ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým
dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý nahradil zákon č. 58/1969 Zb., v znení

zákona č. 517/2008 Z. z. v ustanovení § 17 ods. 4 stanovuje minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 zákona č. 514/2003 Z. z. a to tak, že jej
výška je najmenej 1/30-tina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR
za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, pričom
v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. výška náhrady

nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je podľa poznámky
pod čiarou zákon č. 215/2006 Z. z.. Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit
výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Napokon ESĽP zdôraznil,
že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady,

ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom
náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
IlpalehtyaKarhuvaarav.Fínsko).Takžezuvedenýchzákonovvyplýva,žebysavýškapriznanejnáhrady
mala pohybovať minimálne od sumy 2.769 eur (1/30-tina nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve za

rok 2017) do výšky 21.750 eur (50-násobok minimálnej mzdy v roku 2017). Pri úvahe súdu je možné
vychádzať z terajšej úpravy v zákone č. 514/2003 Z. z., kde sa výška nemajetkovej ujmy určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktorévznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Žalobca v konaní uviedol, že
nezákonná väzba vážnym spôsobom zasiahla do jeho súkromia, rodinného života, priniesla mu najmä
existenčné problémy v rodine, svedok Q. finančne pomohol rodine, žalobca bol odlúčený od detí, pričom

najmä dcéra to znášala ťažko, manželka prežívala intenzívne stavy neistoty ohľadne trvania väzby,
ktorá mala rovnako negatívny dopad na podnikanie žalobcu a jeho povesť. Uvedené skutočnosti svedok
preukazoval, a to svedeckou výpoveďou svedka X. Q., ktorý potvrdil, že rodina žalobcu strádala finančne
počas výkonu väzby, požičal im značnú sumu peňazí. Bol to pre okolie šok, nakoľko žalobca bol úspešný
právnik, mal širokú klientelu, rozbehnutú firmu, ktorá sa jedného dňa zastavila. Dcéra žalobcu uviedla,

že v čase vzatia do väzby svojho otca bola ešte malá, navštevovala prvý stupeň základnej školy, myslela
si, že ju otec opustil. Keďže sa jej rodičia rozvádzali, matka sa ju snažila pred negatívnym dopadom
trestného stíhania chrániť, o otcovi jej nič nechcela hovoriť. Dlhoročne bola v tom, že ju otec opustil, čo
ju poznačilo. Syn žalobcu potvrdil, že zo zadržania otca bol v šoku, bol v tom čase na strednej škole.
2.5. Odvolací súd tak považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 5.000 eur,
a to vzhľadom na spoločenské postavenie žalobcu, jeho povolanie, keď tento bol advokátom. V dôsledku

väzby sa v jeho rodine zhoršila finančná situácia, čo súd považoval za preukázané výpoveďou svedka
X.. Q.. Vzatie do väzby zle znášali deti, čo žalobcu trápilo a čo mohol pociťovať ako ujmu, keď ako rodič v
očiach detí zlyhal. Následky vo sfére súkromného života žalobca nepreukázal a ani intenzitu závažnosti
(napr. zdravotné problémy svoje alebo členov rodiny vzniknuté v súvislosti s výkonom väzby), následky
v spoločenskom uplatnení a v profesijnom živote spočívali v tvrdenej strate klientov počas väzby, keď

nemohol vykonávať riadne svoju prácu, čo súd považoval za možné a pravdepodobné.
2.6. Pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, tak odvolací súd tu poukázal na nález
ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24.1.2017, v zmysle ktorého ústavnoprávny základ nároku jednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či
zastavením trestného stíhania) je však potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy a článku 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho
štátu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania z dôvodu nezákonného uznesenia o jeho
začatí, nakoľko toto sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, aj keď bolo trestné stíhanie začaté
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., avšak len za predpokladu preukázania, že mu nemajetková ujma

vznikla. Pokiaľ sa týka žalovanou namietaného premlčania tohto nároku, odvolací súd mal za to, že
aj pri tomto nároku je potrebné aplikovať na premlčanie ustanovenie § 101 OZ tak, ako už uviedol pri
nárokunemajetkovejujmyzaväzbu,pričomnárokpremlčanýnieje.Odvolacísúdvšakpovažovalsúdom
priznanú výšku nemajetkovej ujmy 1.955.000 eur za absolútne neprimeranú a doposiaľ nepreukázanú
a navyše v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnenú,

keď súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení ani neuviedol preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy
a ani výšky priznanej náhrady, uviedol len žalobcom tvrdené skutočnosti, o ktoré opiera svoj nárok a
skonštatoval,žetietoskutočnostisúspôsobilékpriznaniuuvedenejsumy,ktorúpovažovalzaprimeranú.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti o priznaní sumy 1.955.000 eur zrušil, vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala
z § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa jej názoru je dovolanie
dôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
3.1. Žalovaná trvala na tom, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať aj podľa

zákona č. 58/1969 Zb., a to správnym výkladom pojmu škoda v kontexte čl. 5 ods. 5 Dohovoru a zároveň
je nevyhnutné z dôvodu existujúcej špeciálnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. aplikovať na
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. viažuce sa na
titul nároku a nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, čo zároveň považovala
za právnu otázku, ktorá ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, pretože hoci

existuje rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/191/2017, ide len o jediné rozhodnutie, čo nemožno
považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustanovenie § 23 zákona presne stanovuje lehotu pre
uplatnenie tohto nároku, a to 1-ročnú premlčaciu dobu, pri aplikovaní ktorého ustanovenia prišlo v
posudzovanej veci k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy 26.5.2011 avšak žaloba
bola na súd prvej inštancie podaná až 9.5.2013, teda zjavne po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty.

3.1.2. Podľa žalovanej zákon č. 58/1969 Zb. neviaže aplikáciu § 23 na formu, resp. typ uplatnenej
náhrady škody, ale na samotný titul, na základe ktorého sa žalobca svojho nároku domáha, tzn. že 1-
ročná objektívna premlčacia doba upravená v § 23 sa vzťahuje na nezákonné rozhodnutie o väzbe alebo
nezákonné rozhodnutie o výkone trestu odňatia slobody, nie na druh škody, t. j. skutočnú škodu, ušlýzisk alebo nemajetkovú ujmu. Aj v prípade použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru je totiž základ nároku daný
ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb., a to vrátane ustanovení o podmienkach premlčania nároku, ktoré
sa naň v celom rozsahu vzťahujú. V posudzovanej veci je potrebné aplikovať § 23 zákona č. 58/1969 Zb.

o premlčaní vo vzťahu k titulu, na základe ktorého sa žalobca náhrady nemajetkovej ujmy domáha a nie
vo vzťahu k druhu škody. Podľa žalovanej zákon č. 58/1969 Zb. je oproti Občianskemu zákonníku „lex
specialis“, pričom niet dôvodu nachádzať titul nároku v zákone č. 58/1969 Zb. a následne ignorovať iné
jeho ustanovenia (o premlčaní) len z dôvodu, že môžu byť pre žalobcu nevýhodnejšie. Žalovaná svoje
tvrdenia oprela aj o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. I. ÚS

430/2011, z ktorého vyplýva, že „pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom zákonom o zodpovednosti štátu za škodu upravené, nie sú splnené predpoklady na
použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.“

4.1. Žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú aj otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinne vnútroštátne predpisy upravujúce aj iné

finančné kompenzácie. Podľa názoru žalovanej priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi vo
výške 5 000 € za 88 dní väzby je neprimerane vysoká. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu
SR, podľa ktorej je potrebné, aby súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy aplikoval voľnú
úvahu aj v kontexte s inými hmotnoprávnymi predpismi, ktoré odškodnenie priamo upravujú, a to
konkrétne zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,

pričom v zmysle jeho záverov nie je možné osobám domáhajúcim sa náhrady nemajetkovej ujmy
priznávať vyššie alebo porovnateľné sumy ako v prípadoch, ak bola trestným činom spôsobená smrť
alebo ujmy na zdraví (rozhodnutie 6MCdo/15/2012). V tejto súvislosti zdôraznila, že podľa zákona
č. 215/2006 Z. z. za najzávažnejší dôsledok (smrť) možno priznať maximálnu náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, čo by v prípade žalobcu predstavovalo sumu vo výške

5 975 € (119,50 € minimálna mzda za rok 1999, kedy bol žalobca vo väzbe x 50). Namietala, že
odvolací súd náležite nezdôvodnil, v čom je žalobcom pociťovaná ujma za 88 dní strávených vo väzbe
porovnateľnásmrteľnémunásledkutrestnéhočinu.Podotkla,žezodôvodneniarozhodnutiaodvolacieho
súdu je zrejmé, že síce poukázal na judikatúru NSSR, Ústavného súdu SR a ESĽP, avšak v danej
veci už limity tam zakotvené nezohľadnil. Poukázala na rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltahethi

v. Fínsko, rozhodnutia NSSR sp. zn 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/5/2012, 3Cdo/7/2017 a
3Cdo/19/2018, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd pri rozhodovaní o priznávaní a určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy je povinný vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú
výšku náhrady za spôsobenú ujmu, napr. zákon č. 215/2006 Z. z. Mala za to, že odvolací súd tento
zákon pri rozhodovaní nebral do úvahy dôsledne, a preto sa dopustil odklonu od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
4.2. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 3 CSP zmeniť
a žalobu v časti nemajetkovej ujmy zamietnuť, alternatívne dovolaním napadnuté rozhodnutie podľa §
449 ods. 1 a § 450 CSP v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť príslušnému súdu na ďalšie konanie.

5.Žalobcavovyjadreníkdovolaniuuviedol,ževdanomprípadedovolacídôvodniejedaný,pričomsvoje
tvrdenia oprel o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu Českej republiky - sp zn. 31Cdo/619/2011
(R 115/2012), sp. zn. 31Cdo/3916/2008, sp. zn. 25Cdo/762/2004, nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 590/08. Trval na tom, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou škody,
preto sa na ňu nevzťahujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o premlčaní, pretože tieto upravujú

len premlčanie náhrady skutočnej škody a ušlého zisku, nie premlčanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z
uvedeného dôvodu je potrebné aplikovať na tento prípad všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, ktorá
vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie odmietnuť a
priznať mu náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) žalovaná, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, a v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.

7. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná v dovolanínáležite konkretizovala zásadnú právnu otázku (bod 4.1. tohto rozhodnutia), riešenú odvolacím súdom.
V ďalšom bolo preto potrebné posúdiť, či ide o otázku, dovolacím súdom neriešenú.

8. Žalovaná za podstatu nesprávnosti právnych záverov odvolacieho súdu považuje to, že odvolací súd
nesprávne posúdil parciálnu právnu otázku, keď na nárok žalobcu spočívajúci v náhrade nemajetkovej
ujmy nesprávne aplikoval všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní, namiesto
špeciálnej právnej úpravy o premlčaní obsiahnutej v § 23 zákona č. 58/1969 Zb.

9. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že existuje rozsudok
najvyššieho súdu z 21. júna 2018 sp. zn. 3Cdo/191/2017, ktorý totožnú otázku vyriešil.

10. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd uviedol, že sa stotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu
uvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/177/2005,

podľa ktorých zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Z § 5 zákona č. 58/1969 Zb. okrem iného vyplýva, že právo
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná,
ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Keďže zákon
č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem „škoda“, je potrebné podľa § 20

zákona č. 58/1969 Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo
všeobecnosti sa v rovine právnej teórie a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková
ujma neodškodňuje, s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie (§ 442 ods. 2

Občiansky zákonník) a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia spoločenského uplatnenia pri
škode na zdraví (§ 444 Občianskeho zákonníka). Nárok na náhradu škody za väzbu zaručuje nielen
vnútroštátna právna úprava - zákon č. 58/1969 Zb., vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods.

5 Dohovoru. V zmysle tohto článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a
každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie práva niektorého ustanovenia čl. 5
ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo v rozpore s vnútroštátnym právom.
Predpokladomtohtonárokujevznikškodyvpríčinnejsúvislostisnamietanýmporušenímčl.5Dohovoru.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie
škoda materiálna, tak i nemateriálna. Zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23 osobitnú, špeciálnu (vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku) právnu úpravu premlčania, podľa ktorej sa právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť
oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým

bolo trestné konanie zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb.) právnej úpravy
Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz.

11. Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje s vyššie uvedenou právnou interpretáciou a nemá právny

dôvod sa od nej odkloniť. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy nastala právoplatnosť
rozsudku, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, t. j. 26.5.2010 došlo k nezákonnosti väzby
vykonanej žalobcom, nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, t. j. 27.5.2010

začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr dňa 27.5.2013. Žaloba bola na súd
prvej inštancie podaná dňa 9.5.2013, teda pred uplynutím premlčacej lehoty, preto žalovanou vznesenú
námietku premlčania odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací
súd predmetnú právnu otázku správne právne posúdil a v tejto súvislosti dopĺňa, že osobitná právnaúprava premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej „nezákonnou“ väzbou nie je
upravená v zákone č. 58/1969 Zb. a neupravuje ju ani Dohovor. Preto podľa § 20 zákona č. 58/1969
Zb. prichádza do úvahy subsidiárne použitie § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je zároveň podľa jeho

ustanovenia § 853 subsidiárnym predpisom na občianskoprávne vzťahy, pokiaľ tieto nie sú osobitne
upravené ani týmto, ani iným zákonom, pričom tieto sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré
upravujú tieto vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Pokiaľ dovolateľka opätovne poukazuje na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. I. ÚS 430/2011 dovolací súd iba
odkazuje na záver vyslovený v už spomínanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/171/2017,

ktorý uviedol, že toto rozhodnutie nerieši obdobnú problematiku, aká je v posudzovanom prípade,
nakoľko predmetom sporu vo veci sp. zn. I. ÚS 430/2011 bol nárok žalobcu na náhradu škody v podobe
ušlého zisku, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, teda
nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu nemožno právne závery Ústavného súdu
Slovenskej republiky obsiahnuté v predmetnom náleze k otázke premlčania nároku na náhradu škody
aplikovať na posudzovaný prípad.

12. Správny je preto právny záveru odvolacieho súdu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd rozhodol v súlade s týmto právnym názorom, a preto dovolateľka
neopodstatnene tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

13. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná považovala za nesprávne vyriešenú aj otázku
primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. s ohľadom na platné a účinne
vnútroštátne predpisy upravujúce aj iné finančné kompenzácie. Uvedená právna otázka sa týka

správnosti posudzovania primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nevyhnutnosti zohľadnenia iných hmotnoprávnych predpisov tuzemského právneho
poriadku upravujúcich odškodňovanie a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

14. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, pričom

označila rozhodnutia najvyššieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
odkloniť pri riešení vymedzenej právnej otázky. Ide o rozhodnutie ESĽP Karhuvaara a Iltahethi v.
Fínsko a rozhodnutia NSSR sp. zn. 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/7/2017 a
3Cdo/19/2018.

15. Pri riešení nastolenej otázky je potrebné pripomenúť aj staršiu judikatúru, ktorá sa týkala sporov,
v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ktorý zákon neupravoval
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať
túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až
v súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát Rc 13/2009. V uvedenom rozhodnutí pri
riešení nastolenej otázky (odškodnenie väzby) najvyšší súd vyslovil záver, podľa ktorého nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, i keď nárok na
odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.).
Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý
vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom
prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu
absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť

a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na
rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí
poukázalnarozsudokESĽPzo17.júla2012vprípadeWinklerprotiSlovenskejrepublike).Vnadväznosti
na to sa judikatúra začala zaoberať určením výšky odškodnenia, keďže právna úprava v tomto smere
úplne absentovala.

16. V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška
zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne
a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľousúdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri
porovnaní „odškodnenia“ zásahudo práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných

základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

17.Danouproblematikousanajvyššísúdzaoberalajvrozhodnutíz31.júla2012sp.zn.6Cdo/37/2012,v
ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými

argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,
prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález ústavného
súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade
Winkler proti Slovenskej republike.

18. Rovnako v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru,

že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia
úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali
do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v
zmysle ktorého v prípade že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie

odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou

spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

19.Vyššieuvedenérozhodnutianajvyššiehosúdusatýkalisporov,vktorýchišloonáhradunemajetkovej
ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku)
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto

náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v
súvislosti s právnymi názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009.

20. V rozhodnutí z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018 sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či sa
ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., môže, resp. nemôže vzťahovať na právne

vzťahy založené pred 1. januárom 2013. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že na
záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej
nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva,
ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon č. 517/2008 Z.
z, ani zákon č. 412/2012 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola
vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom
trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky
súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem
toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade

musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon
ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).21. Najvyšší súd aj v rozhodnutí zo dňa 24. júna 2020 sp. zn. 6Cdo/38/2019 vyslovil, že právny
názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia,
preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov

slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so
štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných
základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený prístup nepopiera princíp úplného

odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy
za predpokladu riadneho odôvodnenia zvýšenej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku
nezákonného rozhodnutia.

22. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 88 dní väzby, ktorú
vykonal od 13.9.1999 do 9.12.1999, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Odvolací súd pri úvahách

o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na závery najvyššieho súdu o potrebe
určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie. Odvolací súd nevybočil
ani z maximálnych limitov stanovaných v inom právnom predpise, čo napokon uznáva aj dovolateľka.
Dovolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ktorý vyslovil,

že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak
preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto,

že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť
takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska

ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna
zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia
ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto

dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy (III. ÚS 754/2016).

23.Dovolacísúdkonštatuje,žeodvolacísúdpostupovalpodľaustálenejsúdnejpraxeavymedzilkritériá,
ktorých naplnenie skúmal na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Určenie výšky nemajetkovej

ujmy zodpovedá a je súladné s požiadavkou spravodlivosti (rozsudok sp. zn. 7Cdo/145/2011 z 12.
decembra 2012). K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatku dôvodov, v čom je žalobcom
pociťovaná ujma za 88 dní strávených vo väzbe porovnateľná smrteľnému následku trestného činu
dovolací súd neprihliadol, pretože nespadá pod režim dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP. Dovolací
dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľka neuplatnila (§ 440 CSP).

24. Dovolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí nedôvodné dovolanie žalovanej zamietol
podľa § 448 CSP.

25. Žalobca bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok

na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.