Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/96/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4211214284
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4211214284.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcov: 1/ Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
D. XXX, XXX XX P. D., 2/ N.. P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXX R. C. J., T., C., S., I zastúpených:
JUDr. Ivanou Magdolenovou Joríkovou, advokátkou so sídlom Hrnčírikova 1/B, 958 04 Partizánske,
proti žalovaným: 1/ Mesto Komárno so sídlom Nám. Gen. Klapku, 945 01 Komárno, IČO: 00 306
525, zastúpenému advokátskou kanceláriou LŐVY & LŐVY s.r.o., so sídlom Slowackého 56, 821 04
Bratislava, IČO: 47 236 230, 2/ Q. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX P., 3/ Z. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX X., 4/ W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. K. D. XX, X., T., 5/

Slovenská republika - Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., Radničné nám. 8, 969 01 Banská
Štiavnica, IČO: 36 022 047, 6/ Q. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, XXX XX X., zastúpenej
advokátskou kanceláriou LŐVY & LŐVY s.r.o., so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47
236 230, 7/ H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX X., zastúpenému advokátskou kanceláriou
LŐVY & LŐVY s.r.o., so sídlom Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47 236 230, 8/ Slovenská
republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36, 811 04 Bratislava,
IČO: 17 335 345, a 9/ T.. P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a žalovaných 1/, 6/, 7/ proti rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 8C/228/2011-940 zo dňa 08.11.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách
konania vo vzťahu k žalovaným 2/,3/,4/,5/,8/,9/ p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovaným
1/,6/,7/ m e n í tak, že žalovaným 1/,6/,7/ priznáva voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd žalovaným 1/, 6/, 7/ priznáva voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu a žalovaným 2/,3/,4/,5/,8/,9/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä s odkazom na ustanovenie § 137 písm. c), d)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“ alebo

„Civilný sporový poriadok“) a § 21 ods. 1, 2 zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve. V odôvodnení
rozsudku súd uviedol, že žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vymedzeným
podanou žalobou, teda že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, resp. ich výlučnými vlastníkmi.
Žalobu odôvodnili tým, že ich právni predchodcovia K. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, a L.W., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, nadobudli sporné nehnuteľnosti ako prídelcovia v r.
1948 titulom Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX zo dňa 18.05.1948 po bývalom vlastníkovi C.
G. a U.., a to na základe prídelového plánu nehnuteľností v k. ú. B. U. o celkovej výmere XX.XXXX ha,

ktoré boli v prídelovom pláne označené pod X. XX, špecifikované ako vložka č. XXX, XXX parc. č. XXXX/
X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X roľa vo výmere X.XXXX ha, vložka č. XXX parc. č. XXXX, XXXX/X
roľa vo výmere X.XXXX ha, vložka č. XXX parc. č. XXXX/X roľa vo výmere X.XXXX ha, vložka č. XXX,
XXX parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX roľa vo výmere X.XXXX ha, vložka č. XXX, XXX parc. č. XXXX/X,
XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X stavebný pozemok vo výmere X,XXXX ha a 1/32-ina zo spoločného majetku

vo výmere X.XXXX ha - podľa prílohy k výmeru.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobcovia sa určenia vlastníctva domáhali titulom právneho
nástupníctva po pôvodných prídelcoch. Poukázali na to, že žalobca 1/ je podľa osvedčenia o dedičstve
6D/835/92-11, Dnot 81/96, zo dňa 9.5.1996 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich
sa v k. ú. B. U. zapísaných vo vložke č. XXX, XXX ako parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX - roľa vo výmere

X.XXXX ha v 1-ici a vo vložke č. XXX, XXX parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X - stavebný
pozemok vo výmere X,XXXX ha v 1-ici, ďalej na základe osvedčenia o dedičstve č. 1D/18/94, Dnot
732/94, zo dňa 19.2.1999 podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. B. U.,
zapísaných vo vložke č. XXX, XXX parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X - stavebný pozemok vo
výmere X,XXXX ha v 1/2, vo vložke č. XXX parc. č. XXXX, XXXX/X - roľa vo výmere X.XXXX ha v 1/2,

vložka č. XXX, XXX parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX - roľa vo výmere X.XXXX ha v 1-ici. Ďalej uvádzali,
že žalobca 2/ je podľa osvedčenia o dedičstve 6D/835/92-11, Dnot 81/96, zo dňa 9.5.1996 podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. B. U. zapísaných vo vložke č. XXX parc. č.
XXXX, XXXX/X roľa o výmere XXXXX m2 v 1-ici, a 1/32-ina zo spoločného majetku o výmere XXXXX
m2 v 1-ici, a podľa osvedčenia o dedičstve č. 1D/18/94, Dnot 732/94 zo dňa 19.2.1999 podielovým

spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. B. U. zapísaných vo vložke č. XXX, XXX parc.
č. XXXX/X - orná pôda, parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X spolu o výmere X ha XXXX m2 v 1-
ici, ktoré všetky boli podľa KN neidentické, a preto sa stali dedičmi týchto nehnuteľností. Reálny výkon
svojho vlastníckeho práva však uskutočňovať nemohli, lebo pozemky získal aj Mestský úrad Komárno
delimitáciou podľa zákona č. 138/1991 Z. z. Výmer o vlastníctve pôdy považujú za základnú právnu

listinu na prevod vlastníctva spolu s následnými dedičskými rozhodnutiami v nadväznosti na grafickú
časť prídelového plánu, ktorá podľa nich označuje identitu pridelených parciel. Nehnuteľnosti však majú
dvojité vlastníctvo, lebo právny nárok si odvodzujú aj žalovaní. Výmer po formálnej ako aj obsahovej
stránke pritom spĺňa všetky zákonné podmienky a náležitosti, táto listina je perfektná a vkladu schopná.
Naliehavý právny záujem na určení preukazovali tým, že ich vlastnícke právo je predmetom konania o

obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim v k. ú. B. U. (ďalej len „ROEP“).

3.Žalovaný1/,MestoKomárno,žiadalžalobuzamietnuťzdôvodunedostatkuaktívnejvecnejlegitimácie
žalobcov, lebo sporné nehnuteľnosti dedila aj H. V., rod. W., a táto ako žalobkyňa uvedená nie je;
ona síce dedičstvo odmietla, ale na jej miesto nastúpil syn I. V.. Navyše sa žaloba netýka všetkých

nehnuteľností uvedených vo výmere. Podľa neho došlo k zrušeniu prídelu, pretože právni predchodcovia
žalobcov prídel nezhodnotili a odovzdali ho v stave, v akom ho prevzali. Ak došlo k dobrovoľnému
odovzdaniu pôdy, nebolo potrebné o tom vydávať rozhodnutie. Geometrický plán predložený žalobcami
nepreukazuje vlastníctvo pôdy evidovanej vo výmere a tým je spochybnená identita nehnuteľností.
Žalovaný 1/ sporné nehnuteľnosti nadobudol delimitáciou podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí

(ďalej aj „zákon o majetku obcí“); platný delimitačný protokol bol vydaný dňa 27.7.1991 a nehnuteľnosti
užívadobromyseľne,nepretržite,atedanehnuteľnostiboliajvydržané.Uvádzal,ženazákladezápisnice
zodňa26.11.1950saprídelcivzdalipridelenejpôdyanovýmnadobúdateľomsastalštát.Zákonrozlišuje
medzi prechodom a prevodom práva v zmysle § 14 ods. 2 zákona o majetku obcí a v danom prípade
nadobúdacím titulom bol prechod práva.

4. Žalovaní 2/,3/,4/,6/,7/,9/ tiež žiadali žalobu zamietnuť. Uviedli, že sú príbuzní C. G. a ohľadom ich
vlastníctva poukázali na schválené dohody o vydaní nehnuteľností vydaných Pozemkovým úradom
W. zo dňa 18.01.1993 č. 18/2650/92-R/93-A-197. Ich právni predchodcovia na tomto hospodárstve
pracovali a budovali ho a oni sa cítia byť vlastníkmi nehnuteľností. V r. 1946 na základe nariadenia č.

104/1945 Sb. zobrali ich starým rodičom celé hospodárstvo a v r. 1993 v zmysle zákona č. 229/1991
Zb. rodina G. právoplatne získala rozhodnutím Pozemkového úradu v Komárne časť svojich pozemkov
späť. Pôvodne žalovaná 2/ H. S., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, bola dcéra X. G., a jej
dedičmi sa stali - žalované 2/ a 4/, a teda pôvodní vlastníci boli ich starými rodičmi. Žalovaný 5/ uviedol,že predmetné pozemky sú zastavané stavbou z rokov ´60 až ´70, kedy sa pozemky kupovali, prípadne
vyvlastňovali. Na nich je postavená inžinierska stavba - prístav, plavebný kanál a komora, priehrada a
iná ochranná hrádza, závlahová a melioračná sústava a jej súčasti, čo vyplýva aj z LV č. XXX. L. J.,

podnik pre správu tokov, rozhodnutím z 19.04.1966 a 16.05.1966 tam realizoval stavbu, vybudovanú
vo verejnom záujme, a preto boli pozemky vyvlastňované; keďže sa tieto pozemky nenachádzali
vo vyvlastňovacom súpise, museli byť vo vlastníctve štátu, o čom svedčí aj titul nadobudnutia k
pozemkom v X.. P..S..X- K. XXX/XXXX na LV č. XXX, a teda štát je vlastníkom od roku 1934. Dňa
18.11.1977 bola podaná žiadosť o zápis do evidencie nehnuteľností Vodohospodárskou výstavbou a

na základe Hospodárskej zmluvy o prevode správy majetku došlo k zmene správy sporných pozemkov
z odovzdávajúcej organizácie - Okresný národný výbor Komárno - na preberajúcu organizáciu - L. J.
ako právneho predchodcu žalovaného, ktorý pozemky spravoval v dobrej viere od r. 1977, kedy bol štát
evidovaný ako vlastník a právni predchodcovia žalobcov sa nedomáhali svojho vlastníckeho práva. Boli
splnené aj podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 130 ods. 1, § 134
ods. 1 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

5. Rovnako žiadal žalobu zamietnuť aj žalovaný 8/, pretože vlastnícke právo k EKN parc. č. XXXX/X pre
k.ú. B. U. nadobudol vydržaním a právnym titulom je zápis na LV č. XXXX pod položkou X/XX, podľa
ktorého predmetná parcela je vo vlastníctve SR - v správe SPF. Nemal pritom žiadnu pochybnosť o tom,
že mu parcela vlastnícky patrí, a vôbec nemohol vedieť, že na časť jej výmery (CKN parc. č. XXXX/

XX) bola v minulosti vydaná prídelová listina právnym predchodcom žalobcov. Poukázal na nájomnú
zmluvu s nájomcom PD Z. B. C. zo dňa 14.4.2005, vrátane dodatku č. 4 z 13.2.2009, z prílohy ktorého
vyplýva, že SPF prenajímal pôdu vo vlastníctve štátu vo výmere XXX.XXX m2, začlenenú do CKN parc.
č. XXXX/X k. ú. B. U.. Z pripojenej internej identifikácie EKN parc. č. XXXX/X do CKN stavu vyplýva,
že táto je celá (identická) v CKN parcele č. XXXX/X, z čoho možno vyvodiť, že EKN parc. č. XXXX/X

bola a je predmetom nájomnej zmluvy. Vydržacia lehota mu uplynula už v r. 2006, t.j. po 10 rokoch od
vykonania zápisu EKN parc. č. XXXX/X na LV č. XXXX, a tak podanie určovacej žaloby nemá na vznik
jeho vlastníckeho práva vydržaním k EKN parc. č. XXXX/X (resp. k jej časti dotknutej prídelovou listinou
t.j. CKN parc. č. XXXX/XX) žiadny právny význam.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o žalobe pôvodne rozhodol zamietajúcim rozsudkom
zo dňa 29.10.2014, avšak na odvolanie žalobcov odvolací súd uznesením č. 7Co/232/2015-690 z
31.5.2016 tento rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie s tým, že žalobcovia na oddelenie výmerom
pridelených parciel predložili geometrické plány a domáhajú sa určenia len tých nehnuteľností, ktoré
majú zodpovedať prideleným nehnuteľnostiam, a to tak, že: a) žalobca 2/ N.. P. W. sa domáha vlastníctva

v podiele 1-ice k novovytvoreným parcelám: č. XXXX/XX-orná pôda o výmere XXXX m2, č. XXXX/XX -
orná pôda o výmere XXXXX m2, parc.č.XXXX/XX- orná pôda o výmere XXXX m2, č. XXXX/XX - orná
pôda o výmere XXXX m2, č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXX m2, b) žalobca 1/ Y. W. a žalobca
2/ N.. P. W. sa domáhajú vlastníctva v podiele 1-ice k novovytvoreným parcelám: č. XXXX/XX - orná pôda
o výmere XXXXX m2, č. XXXX/XX - orná pôda o výmere XXXX m2, a c) žalobca 1/ Y. W. sa domáha

vlastníctva v celosti k novovytvoreným parcelám: č. XXXX/XX (správne podľa GP XXXX/XX) - orná pôda
o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/XX (správne podľa GP XXXX/XX) - zast. plocha o výmere XXXX
m2. Zároveň odvolací súd uviedol, že na strane žalobcov nemožno hovoriť o nerozlučnom spoločenstve
a ani o jeho nedostatku. Výmer o vlastníctve pôdy je listina spôsobilá založiť vlastnícke právo osobám,
v prospech ktorých bol vydaný, za predpokladu, že tento výmer nebol zákonným spôsobom zrušený,

resp. že nedošlo iným zákonným spôsobom k zániku vlastníckeho práva prídelcov.

7. Následne súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a o žalobe nanovo rozhodol už za účinnosti
Civilnéhosporovéhoporiadku.Opätovnekonštatoval,žePovereníctvopôdohospodárstvaapozemkovej
reformy v Bratislave (ďalej aj „PPPR“) vydalo dňa 18.05.1948 Výmer o vlastníctve pôdy podľa nariadenia

č. 104/1945 Zb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, a
pridelil pôdu W. K. a manž. L., rod. R., v k. ú. B. U., okres W., pod č. XXXX/XX-XX po býv. vlastníkovi
G. C. a U.. Predmetom výmeru boli pôdohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. B. U. vo výmere XX.XXXX
ha, ktoré boli v prídelovom pláne označené takto: X...XX. I.) č. vl. XXX,XXX, č. parc. XXXX/X, XXXX/

X, XXXX/X,XXXX, XXXX/X roľa vo výmere X.XXXX ha, II.) č. vl.XXX, parc.č.XXXX,XXXX/X roľa vo
výmere X.XXXX ha, III.) č.vl.XXX ( X?), č. parc. XXXX/X, roľa vo výmere X.XXXX ha, IV.) č. vl.
XXX,XXX č. parc. XXXX,XXXX/X, XXXX, roľa vo výmere X.XXXX ha, V.) č. vl. XXX, XXX, č. parc.
XXXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, stav. pozemok, vo výmere X,XXXX ha a 1/32 zo spoločnéhomajetku vo výmere X.XXXX ha - podľa prílohy. Podľa čl. II výmeru konečná platná prídelová cena ako
aj pozemkovoknižné označenie a presná výmera mala byť určená v prídelovej listine, ktorú malo vydať
PPPR. Návrh prídelového plánu č. XXXX/XX-XX zo dňa 10.05.1948 bol vyhotovený Miestnou roľníckou

komisiou B. U..

8. Súd prvej inštancie zistil, že dňa 26.11.1950 bola vyhotovená zápisnica (v spise na čl. 253),
ktorú spísali KNV pôdohospodársky referát, ONV pôdohospodársky referát, za JRD, a z nej vyplýva,
že kolonisti - prídelci v počte 28 rodín sa zriekli pôdy, t.j. prídelu a odchádzajú do uhoľných baní

v B. pracovať. Zároveň sa kolonisti zaviazali, že stanovený užívací poplatok pôdohospodárskeho
majetku vyplatia na účet SPF za každý hospodársky rok. Uvedeným dňom JRD v B. U. preberá celý
pôdohospodársky majetok býv. vlastníkov P. G. a U.., a to tú časť, ktorú mali zrieknuvší sa prídelci podľa
návrhu prídelového a grafického plánu pridelenú. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcov odovzdali
inventár dňa 17.10.1950, kedy vstúpil do družstva a po mesiaci vystúpil, t.j. 17.11.1950 (v spise na
č.l. 384), len potvrdzuje skutočnosti uvedené v uvedenej zápisnici z 26.11.1950. Listom Družstva proti

zátopám a vnútorným vodám na J.N. C. z 19.11.1950 (v spise na č. l. 382) bolo právnym predchodcom
žalobcov oznámené, že ich príspevky za pridelenú pôdu na r. 1946 - 1950 činia spolu 6.991,80 Kčs istiny
a 1.263,60 Kčs a tieto majú pripojeným šekom zapraviť. Z oznámenia - potvrdenia Okresnej Sociálnej
poisťovne zo dňa 20.11.1950 (v spise na č. l. 256) pre Pracovnú skupinu pre pozemkovú reformu PPPR
vyplýva, že dole uvedení, ktorí t.č. odchádzajú do uhoľnej bani v B. na trvalo do práce, dlhujú predpísané

poistné - K. W. 11.519 Kčs. Z konečného prídelového plánu (v spise na č. l. 494) z 13.09.1957 vyplýva, že
všetky pôvodné prídely prídelcov z majetku G., až na P.. T., Y.. T., Y.. V. H.. U. s manželkami (v spise na č.
l. 499 - 501) boli pridelené Čsl. štátu v správe ONV a táto skutočnosť bola konštatovaná aj Stanoviskom
Okresného úradu Komárno zo dňa 19.1.2000 pre Ministerstvo pôdohospodárstva SR.

9. Súd prvej inštancie právne nástupníctvo žalobcov po pôvodných prídelcoch konštatoval v bode 13.
odôvodnenia svojho rozsudku tak, že: 1/ nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. B. U. zapísaných vo
vložke č. XXX, XXX parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX,XXXX/X orná pôda vo výmere X ha
XXXX m2 v 1-ici, neidentické, nadobudnuté podľa výmeru XXXX/XX-XX, nadobudol N.. P. W. (žalobca
2/), 2/ nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. B. U. zapísaných vo vl. č. XXX, XXX parc. č. XXXX/X,

XXXX/X, XXXX/X,XXXX/X orná pôda o výmere XXXX m2 v 1-ici, vo vložke č. XXX,XXX parc. č. XXXX,
XXXX/X, XXXX orná pôda XXXXX m2 v 1-ici, neidentické, vo vl. č. XXX parc. č. XXXX orná pôda,
parc. č. XXXX/X orná pôda, spolu vo výmere XXXX m2, neidentické, nadobudnuté podľa výmeru XXXX/
XX-XX, nadobudol Y. W. (žalobca 1/), a 3/ nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. B. U. zapísaných
vo vložke č. XXX parc. č. XXXX/X orná pôda o výmere X ha XXXX m2, neidentické, nadobudnuté

podľa výmeru XXXX/XX-XX a 1/32-ina zo spoločného majetku vo výmere X ha XXXX m2, všetko v
1-ici, nadobudnuté podľa výmeru XXXX/XX-XX nadobudol I. V.. Žalobcovia predložili doklad označený
ako rekonštrukcia grafickej časti prídelového plánu č. XXXX/XX-XX zo dňa 2.12.1999 (v spise na č. l.
757) vypracovaného N.. H. V. na objednávku Združenia vlastníkov pôdy U. L.. Dňa 20.02.2017 bolo
H.. V. podané osobne svedectvo s predložením dokladov a ten uviedol, že osadníci si u neho objednali

geometrický plán na celú lokalitu. V archívoch sa mapová časť konečného prídelového plánu nenašla, a
preto na rekonštrukciu rozdelenia pozemkov použil leteckú meračskú snímku č. XXXX/XX z roku 1949.
Rekonštrukcia bola urobená podľa stavu pozemkovej knihy z času pridelenia pozemkov, kde je uvedené,
že tieto pozemky boli konfiškované na pozemkovú reformu. Zistený aktuálny stav bol však v rozpore
s prídelovým stavom, lebo časť pozemkov bola v reštitučnom konaní vrátená dedičom pôvodných

vlastníkov, časť bola prevedená na Mesto Komárno, na niektorých boli postavené hospodárske budovy
JRD Z. B. C. a k zmenám došlo aj pri hrádzi rieky Dunaj. Tým bola možnosť riešenia vlastníctva pre
osadníkov geometrickým plánom už vylúčená. Súd poukázal aj na rozsudok vydaný v inom konaní
Okresného súdu Komárno, sp. zn. 12C/194/2006.

10. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodnutím Pozemkového úradu W.. 18/2650/92-R/93-
A z 18.1.1993 bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností z 9.11.1992 oprávneným: Q. G., H. S.
a Z. I. (neskôr P.) zo strany povinnej osoby, ktorým bol Štátny majetok, š. p. Komárno, a ktorý vydal
nehnuteľnosti z PKV č. XXX, časť z parc. č. XXXX/X vo výmere XXX XXX m2 a časť z parc. č. XXXX/
X vo výmere XX XXX m2. Rozhodnutím č. 171/2714/92-R/93-s-939 zo dňa 16.7.1993 bola schválená

dohoda o vydaní nehnuteľností z 31.5.1993 oprávnenej Z. U., rod. G., zo strany povinných osôb, ktorými
boli Štátny majetok, š. p. Komárno a Mesto Komárno, a ktorí vydali nehnuteľnosti z PKV č. XXX parc.
č. XXXX, PKV č. XXX, parc. č. XXXX/X a PKV č. XXX parc. č. XXXX/X. Podľa osvedčenia o dedičstve
č. D794/01-55 zo 7.6.2002 po nej tieto nehnuteľnosti nadobudli Q. U. a H. U. v podiele po 1-ici, a tona LV č. XXXX k.ú. B. U. parc. č. XXXX/X vo výmere XXXXX m2 orná pôda. Podľa osvedčenia o
dedičstve 1D 18/94 z 19.02.1999 po neb. L. W. nadobudli žalobcovia nehnuteľnosti v k. ú. B. U. podľa
KN neidentické, v 1-ici. Podľa osvedčenia o dedičstve 6D 835/92-11 z 9.5.1996 po neb. K. W. dedičia

uzavreli dohodu ohľadne nehnuteľností v k. ú. B. U.: poľnohospodárka pôda v užívaní právnických osôb,
podľa KN neidentická. Podľa rozhodnutia býv. Štátneho notárstva č. D1039/87-11 z 28.09.1987 po neb.
P. X., rod. L., parc.č. XXXX/X v k. ú. B. U. na LV č. XXX nadobudol T.. P. X.. Podľa osvedčenia o dedičstve
č. 12D/76/2012 z 19.9.2012 po poručiteľke H. S. nadobudli do vlastníctva nehnuteľnosti v k.ú. B. U. na
LV č. XXXX parc. č. XXX/XX - orná pôda vo výmere XX XXXmX, parc. č. XXXX/X v podiele 1/3 a na LV

č. XXXX parc.č. XXXX/X - orná pôda o výmere XXXXXmX, Q. J. a W. U.. Podľa čestného prehlásenia
zo 14.9.1992 Q. G., vdova po neb. P. G., prehlásila, že jej manžel bol bezúhonný a nikdy nebol trestaný.
Podľa osvedčenia č. XXXX/XXXX-N.. je aj R. G. národne, štátne a ľudovodemokraticky spoľahlivý.

11. Mesto Komárno, žalovaný 1/, svoje vlastnícke právo zdôvodnil s odkazom na zákon č. 138/1991
Zb. o majetku obcí právnym titulom delimitácie, na dôkaz čoho doložil Delimitačný protokol zo dňa

27.07.1991, pričom vlastníkom sa cíti byť aj v dôsledku vydržania. Žalovaný 5/, SR - Slovenský
vodohospodársky podnik, doložil, že dňa 18.11.1977 bola podaná žiadosť o zápis do evidencie
nehnuteľností Vodohospodárskou výstavbou a na základe Hospodárskej zmluvy o prevode správy
majetku, ktorou došlo k zmene správy pozemkov z odovzdávajúcej organizácie - ONV Komárno - na
preberajúcu organizáciu - Povodie Dunaja ako právneho predchodcu žalovaného 5/, ktorý spravoval

predmetné pozemky v dobrej viere od roku 1977. Štát bol teda evidovaný ako vlastník sporných
pozemkov. Podľa hospodárskej zmluvy č. 14 076-303-1976 boli odovzdané L. J. ku dňu 1.2.1977
nehnuteľnosti v k. ú. B. U. vl. č. XXX parc. č. XXXX - jarok, vl. č. XXX parc. č. XXXX/X - pas., vl. č. XXX
parc. č. XXXX/X - roľa, parc. č. XXXX/X - pas., parc. č. XXXX/X - roľa, parc. č. XXXX/X - pas., parc. č.
XXXX- cesta. Podľa rozhodnutia ONV, odboru výstavby zn. Výst. XXX/XX-Ku boli v prospech štátu - L.

J. - vyvlastnené nehnuteľnosti v k. ú. B. U.. Súd konštatoval, že žalobcovia sa v pripojenom zozname
nenachádzali, a teda pozemky v tom čase museli byť vo vlastníctve štátu. Dňa 18.12.1977 bola podaná
žiadosť o zápis nehnuteľností v k. ú. B. U., o. i. aj parc. č. XXX/X,X pre Čsl. štát - L. J., podnik pre správu
tokov, kde pod bodom 5. a 6. je uvedená aj hospodárska zmluva č. 14 076-303-1976. Tu sa uvádza, že
nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v pozemkovej knihe na Družstvo proti zátopám a vnútorným vodám na

J.N. C. nie je potrebný prevod správy. Žalovaný 8/, SR - SPF, odvodzuje svoje vlastnícke právo k EKN
parc. č. XXXX/X vedenej na LV č. XXXX vydržaním, zapísané pod pol. č. X/XX pod por. č. XX, pričom s
touto nehnuteľnosťou nakladal ako so svojou a prenajímal ju minimálne od roku 2003 PD Z. B. C..

12. Súd prvej inštancie na základe uvedeného skúmal, či žalobcovia majú naliehavý právny záujem

na požadovanom určení. V tomto smere uviedol, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení
je preukázaný v prípade, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do
katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom
zapísaným v katastri nehnuteľností. Keďže výmer o vlastníctve pôdy sa v súčasnosti nedá zapísať do
katastra nehnuteľností, žalobcovia nemajú inú možnosť sa domôcť zápisu do katastra nehnuteľností,

ako prostredníctvom rozhodnutia o určovacej žalobe, a preto majú naliehavý právny záujem na
požadovanom určení; rozhodnutie súdu je podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností. Uvedená skutočnosť však sama osebe nie je dostačujúca na úspešnosť žaloby na
určovanie vlastníckeho práva. V tomto konaní predložené geometrické plány boli z roku 2009 a 2011,
avšak z odpovedi Okresného úradu Komárno, katastrálny odbor, z 13.2.2014 prebiehalo v k.ú. B. U. od

roku 2007 spracovanie registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) a ukončenie sa predpokladalo
dňa 31.05.2014.

13. Súd prvej inštancie ustálil, že výmer a prídelová listina ako verejné listiny boli a aj sú ako
vkladu schopné listiny dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam. Žalobcovia svoje

vlastníckeprávoopieralioVýmerovlastníctvepôdyvydanýPPPRpodč.XXXX/XX-XX podľanariadenia
č. 104/1945 Zb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom
rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského
národa zo dňa 18.05.1948, v prospech K. W. a manželky L. W., rod. R., v k. ú. B. U.. Vyššie označeným
výmerom o vlastníctve pôdy žalobcovia preukázali, že ich právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti

nadobudli do vlastníctva a dedičskými rozhodnutiami po prídelcoch preukázali svoju aktívnu legitimáciu
v spore. V konaní predložili listiny svedčiace o tom, že si vlastnícke právo uplatňovali aj prostredníctvom
reštitučných zákonov, avšak neúspešne. V dôsledku toho, že na základe výmeru nedošlo k zápisu ich
vlastníckeho práva, vytvorilo sa dvojité vlastníctvo, pretože aj žalovaní sa cítia byť legitímnymi vlastníkmisporných nehnuteľností. V súlade s Ústavou SR má každý, kto vlastní majetok, zaručené, že jeho
vlastníctvo bude mať rovnakú právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Funkcia práva vlastniť
majetokajehoochranaspočívavtom,abysavlastníkoviposkytlaasúčasneajtrvalegarantovalaprávna

istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemožno obmedziť
alebo využiť bez právneho dôvodu. Občiansky zákonník neupravuje spôsoby zániku vlastníckeho práva
predpokladá však viaceré právne skutočnosti spôsobujúce zánik vlastníckeho práva. Ide najme o
právne skutočnosti, ktorých právnym následkom je zánik vlastníckeho práva k určitej veci u jedného
subjektu a zároveň vznik vlastníckeho práva u druhého subjektu. Ak je zánik vlastníckeho práva jedného

subjektu spojený s nadobudnutím vlastníckeho práva k tej istej veci iným subjektom, ide o relatívny
zánik vlastníckeho práva. K zániku vlastníckeho práva dôjde aj tak, že vlastnícke právo k tej istej
veci nenadobudne nikto, pretože zanikne vec sama, a vtedy ide o absolútny zánik vlastníckeho práva.
Právnym úkonom, ktorým zaniká vlastnícke právo, je tiež opustenie (derelikcia) veci; vtedy ide o vzdanie
sa vlastníckeho práva k veci, čo vyplýva z dispozičného oprávnenia vlastníka.

14. Súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že dňa 26.11.1950 bola spísaná zápisnica, ktorej
predmetom bolo vzdanie sa prídelu z majetku v k. ú. B. U. bývalého vlastníka P. G. a U.. kolonistami -
prídelcami, ktorí sa zriekli pôdy a zároveň odovzdali pôvodiny výmerov o vlastníctve pôdy so záväzkom,
že stanovený užívací poplatok pôdohospodárskeho majetku vyplatia na účet SPF. Podľa konečného
prídelového plánu zo dňa 13.09.1957 po bývalých vlastníkoch G. C., R., N. figuruje ako meno a adresa

prídelcu pod por. č. 1 - 33 Čsl. štát v správe ONV, užív. JRD, a pod č. 34 T. P. a m. T., č. 35. T. Y. a
m. H., č. 36. V. Y. a m. T., č. 37. U. P. a m. T., č. 38. ONV odbor školstva, č. 39. Správa vodných tokov
a č. 40 ČSŠM Z. na C.. Podľa potvrdenia Okresnej sociálnej poisťovne z 20.11.1950 „dolu uvedení,
ktorí t.č. odchádzajú do uhoľnej bane v B. natrvalo do práce, dlhujú poisťovni“. Uvedené je tu aj meno
právneho predchodcu žalobcov so sumou 7.873 Kčs. Zo zápisnice napísanej dňa 19.09.1952 vo veci

vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov, vyplýva, že určitá časť prídelcov sa v r. 1950
postupne vzdávala pridelenej pôdy a bolo nutné urobiť vyúčtovanie s odchádzajúcimi prídelcami a ustáliť
užívací poplatok za dobu užívania prídelov. V bode 20. je uvedené: „W. K. a manž. L., rod. R., N.U. č.d.
XXX, užíval XX ha role 3 roky po 300 Kčs, spolu 10.800 Kčs“. Aj tento dokument potvrdzuje skutočnosť
uvedenúvNávrhuprídelovéhoplánu,apretoajvkonečnomplánenemoholprávnypredchodcažalobcov

byť uvedený. Právny predchodca žalobcov vstúpil do družstva 17.10.1950 a po mesiaci i vystúpil, na čo
nadväzuje zápisnica z 26.11.1950, že kolonisti - prídelci v počte 28 rodín sa zriekli pôdy, t.j. prídelu, a
odchádzajú do uhoľných bani v B. pracovať a zároveň odovzdali pôvodiny výmerov o vlastníctve pôdy;
týmto dňom JRD v B. U. prebral celý pôdohospodársky majetok P. G. a U.. Podľa záveru súdu išlo o
taký prejav vôle vlastníka, ktorý zahŕňal úmysel vzdať sa vlastníckeho práva k veci.

15. Významným pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo aj to, že ak by nedošlo k zániku vlastníckeho
práva derelikciou, žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v časti identity sporných nehnuteľností.
Geometrické plány boli totiž vyhotovené na základe rekonštrukcie grafickej časti prídelového plánu
na objednávku žalobcov, ktorá však nie je nikým overená a zlegalizovaná, a preto nemôže tvoriť

hodnoverný doklad na vyhotovenie takejto rekonštrukcie. V čase vydania výmeru č. XXXX/XX-XX zo
dňa 18.05.1948 boli právni predchodcovia žalobcov manželmi a v tom čase platila tzv. koakvizícia, t. j.
systém majetkového spoločenstva pre prípad zániku manželstva. Koakvizíciu tvoril taký majetok, resp.
majetkový prírastok, ktorý manželia nadobudli, alebo ku ktorého rozmnoženiu prispeli spoločnou prácou,
spoločným pričinením a to v dobe skutočného manželského spolužitia. Boli to hodnoty, ktoré manželia

nadobudli spoločne počas manželstva a ktoré sa potom v prípade zániku manželstva rozdelili rovným
dielom medzi oboch manželov. Z podstaty koakvizície vyplýva, že jednak neobmedzovala manželov v
dispozičnej voľnosti, a teda nemala význam počas trvania manželstva. Ohľadom toho súd poukázal na
ustanovenia zákona o rodinnom práve č. 265/1949 Sb., účinného od 01.01.1950, a to § 22 ods. 2, §
21 ods. 1, 2, podľa ktorého aj konanie len jedného z manželov pri obstarávaní obvyklých vecí rodiny

zaväzuje obidvoch manželovu rukou spoločnou a nerozdielnou; z dôležitých dôvodov môže však súd na
žiadosť jedného z manžela vysloviť, že konania druhého manžela nemajú tento právny následok. Ak sa
zmenia pomery, môže sa taký výrok zrušiť. Súd prijal záver, že k úkonom týkajúcim sa majetku manželov
K. W. a manželky L. nebol potrebný podpis manželky. Nebolo pritom preukázané, že by manželka L.
mala pochybnosti o konaní svojho manžela, a spolu s manželom pôdu aj opustila. Čo sa týka prejavu

takejtovôle,tomusvedčínielenzápisnicaovyúčtovaníodchádzajúcimprídelcom,aleajoznamOkresnej
sociálnej poisťovne o tom, že odchádza do baní a dlhuje poistné zo dňa 20.11.1950.16. V súvislosti s vlastníckym právom žalovaných, ktoré je vedené v katastri nehnuteľností, žalovaní
poukázali na to, že sa považujú za vlastníkov nehnuteľností aj z titulu vydržania. Na základe oprávnenej,
dlhodobej a nepretržitej držby zákon dáva oprávnenému držiteľovi, ktorý vec užíva v presvedčení, že

mu patrí, možnosť vydržať určitú nehnuteľnosť alebo hnuteľnú vec. Základnou podmienkou je uplynutie
nepretržitej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľností 10 rokov, do ktorej treba započítať aj dobu,
po ktorú mal právny predchodca vec v oprávnenej držbe. Dôležité je, aby nadobúdateľ bol dobromyseľný
so zreteľom na všetky okolnosti a presvedčený, že mu vec alebo právo patrí, čo sa posudzuje vždy
objektívne. Treba brať zreteľ na to, či pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu

konkrétneho prípadu od každého požadovať, nemali alebo nemohli mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že im vec patrí. Vydržanie má opodstatnenie tam, kde existuje dôkaz (preukázateľný
právny úkon), od ktorého sa odvodzuje dobromyseľnosť. Od tohto právneho úkonu - teda aj od kúpy
alebo darovania od nevlastníka -začína zároveň plynúť vydržacia doba. Pri dobromyseľnosti je dôležité,
že počas plynutia vydržacej doby nezasiahol do výkonu práva žiadny iný subjekt, t. j. nikto neoznámil ani
sa nedožadoval, či už súdnou cestou alebo iným spôsobom, aby sa predmet vydržania prestal užívať.

Posledným kritériom je spôsobilosť predmetu vydržania; veci, ktoré nie sú spôsobilé byť predmetom
vlastníctva, a tie, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených osôb, nemožno
vydržať.

17. V súvislosti so zápisom vlastníckeho práva žalovaného 1/ súd uviedol, že účelom zákona o

majetku obcí bolo ustanoviť prechod vlastníctva vecí z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva
obcí. Majetok obce tvorí aj majetok, ktorý obec nadobudla do vlastníctva prechodom od štátu na
základe zákona o majetku obcí alebo osobitného zákona, ako aj majetok, ktorý obec nadobúda vlastnou
činnosťou. Na prechod majetku bola v zmysle § 14 zákona o majetku obcí upravená povinnosť pre
odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby spísať písomné protokoly, ktoré mali len deklaratórnu

funkciu a ktoré potvrdzujú skutočnosť, ku ktorým došlo zo zákona. Protokol je podkladom na zápis do
katastra nehnuteľností, pričom povinnosť požiadať o zápis do katastra nehnuteľností zákon stanovil
na preberajúci subjekt - obec. Súd prvej inštancie mal tak za preukázané, že žalovaný 1/ zákonným
spôsobom nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Zároveň však splnil aj všetky
podmienky vydržania; vydržacia lehota začala plynúť dňa 27.07.1991 a uplynula dňa 27.07.2001.

18. Čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva ostatných žalovaných, súd poukázal na rozhodnutia
Pozemkového úradu Komárno ako aj dedičské rozhodnutia tak, ako je to uvedené vyššie v bode 10.
Rozhodnutím Pozemkového úradu Komárno č. 18/2650/92-R/93-A zo dňa 18.01.1993 bola schválená
dohoda o vydaní nehnuteľností z 09.11.1992 medzi oprávnenými osobami: Q. G., H. S. a Z. I. a povinnou

osobou Štátny majetok, š.p. Komárno, ktorou boli vydané nehnuteľnosti z PKV č. XXX, časť z parc.
č. XXXX/X vo výmere XXX.XXX m2 a časť z parc. č. XXXX/X vo výmere XX.XXX m2, oprávneným
osobám, ktorými sú žalovaní 2/ až 4/, 6/ a 7/. Z uvedeného je zrejmé, že vydržacia lehota u nich začala
plynúť najneskôr dňa 18.01.1993 a uplynula 18.01.2003. Podľa rozhodnutia č. 171/2714/92-R/93-s-939
zo dňa 16.07.1993 bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností z 31.05.1993 oprávnenej osobe Z.

U., rod. G., a povinnými osobami Štátny majetok, š.p., Komárno, a Mesto Komárno, čím boli oprávnenej
osobe vydané nehnuteľnosti: PKV č. XXX, parc.č. XXXX, PKV č. XXX, parc.č. XXXX/X a PKV č. XXX,
parc.č. XXXX/X. Z osvedčenia o dedičstve č. D794/01-55 zo dňa 07.06.2002 vyplýva, že Q. U. a H. U.
nadobudli v podiele po 1-ici nehnuteľnosť vedenú na LV č. XXXX k. ú. B. U. ako parc. č. XXXX/X - orná
pôdavovýmereXX.XXX m2.Zuvedenéhojepotomzrejmé,ževydržacialehotazačalanajneskôrplynúť

dňa16.07.1993auplynuladňa16.07.2003.Žalovaní5/a8/taktiežuvádzali,žesúoprávnenýmidržiteľmi
a že nehnuteľnosť užívajú v presvedčení, že im patrí. Žalovaný 5/ nehnuteľnosti užíval vo verejnom
záujme od r. 1977 a vydržacia lehota uplynula v r. 1987. Žalovaný 8/ s odkazom na zákon č. 509/1991
Zb. poukázal na to, že vlastníkom nehnuteľnosti sa stáva od 01.01.1992 i štát, pokiaľ má nehnuteľnosť
v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to i v prípade, že sa stal oprávneným držiteľom pred

01.01.1992 (rozsudok NS ČR 22Cdo 306/2001). Parc. č. XXXX/X bola zapísaná na LV č. XXXX pod pol.
č. X/XX a vydržacia lehota uplynula v roku 2006, t.j. 10 rokov od zápisu č. 3/96. Z rozhodnutia Štátneho
notárstva č. D1039/87-11 z 28.09.1987 po neb. P. X., rod. L., vyplýva, že parc.č. XXXX/X v k. ú. B. U. na
LVč.XXXnadobudolT..P.X.,žalovaný9/,uktoréhotakpremlčacia(správne-vydržacia)lehotauplynula
v roku 1997. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na všetky vyššie popísané skutkové

zistenia v zmysle Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, sa
vlastníctvo stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo, že sa ho vlastník vzdá. Vzhľadom na
uvedené súd rozhodol tak, že žalobu zamietol.19. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo, pretože sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa; v predmetnej veci sa
totiž rieši spor o dvojité vlastníctvo a ani jedna zo strán sa v danej situácii neocitla vlastným pričinením,

ale práve naopak - pod vplyvom dejinných súvislosti a udalostí ako aj následne prijatých reštitučných
zákonov.

20. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnili s odkazom na ustanovenie §

365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP tak, že podľa nich: - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, - súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a - rozsudok súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na to, že súd nemal preukázanú identitu
(zhodu) pozemkov, ktorých sa domáhajú, a pozemkov, ktoré boli ich právnym predchodcom pridelené.

Oni navrhli doplniť dokazovanie súdom ustanoveného znalca, ktorý by túto identitu posúdil, no súd takýto
ich návrh uznesením zamietol a dôvod takéhoto postupu zostal nezdôvodnený. Navyše navrhli výsluch
svedkov, N.. G. R. a N.. V., čo tiež zostalo bez povšimnutia. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil najmä tým,
že došlo k zániku vlastníckeho práva ich právnych predchodcov v dôsledku vzdania sa vlastníckeho
práva, avšak i v prípade, že k tomuto zániku nedošlo, žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v časti

identity sporných nehnuteľností. V rozpore s tým však súd nedoplnil nimi navrhované dokazovanie, čo
je závažným porušením práva na spravodlivý proces. Súd sa nevysporiadal so základnými argumentmi
prezentovanými v ich vyjadreniach zo dňa 14.12.2016 a 26.04.2017 a oni sa nedozvedeli, ako sa súd
vysporiadal s ich tvrdením o nulitnosti aktov - rozhodnutí Pozemkového úradu v W. o schválení dohody
o vydaní nehnuteľností žalovaným 2/,3/,4/,6/,7/ a 8/, resp. ich právnym predchodcom v zmysle zákona

č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), t. j. na zákon, ktorý sa na právne pomery žalovaných
nemohol vzťahovať. Nulitné akty podľa názoru žalobcov nemohli založiť platný právny titul a ani dobrú
vieru držiteľov, pričom žiadatelia nemali postavenie oprávnených osôb podľa § 4 ods. 1 zákona o pôde.

21. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces žalobcovia považovali aj to, že súd poukázal na
iné konanie sp. zn. 12C/194/2016, vrátane rozsudku, ktorý ešte nenadobudol právoplatnosť, pričom oni
neboli stranami sporu, a vo veci rozhodoval aj iný sudca. Pokiaľ ide o záver súdu o zániku vlastníckeho
práva na podklade zápisnice zo dňa 26.11.1950, tak túto ich právni predchodcovia nepodpísali a táto
zápisnica obsahuje podpisy len 16 osôb z 28 prítomných z celkového počtu 32 prídelcov. Uviedli, že

Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach vyhodnotil takéto zápisnice ako irelevantné, keďže pri
posudzovaní ich obsahu je potrebné zohľadniť dobové pomery v čase nútenej kolektivizácie (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 792/2015). Obsah týchto zápisníc nie je vierohodný.
Samotné odovzdanie pozemkov do družstevného užívania nemožno považovať za prejav vôle trvale sa
vzdať vlastníckeho práva. Žalobcovia boli za právoplatných vlastníkov sporných nehnuteľností uznaní

rozhodnutím Okresného úradu Komárno zo dňa 20.11.2000 sp. zn. OPPaLH č. 2000/00392/22-Ba,
ktorým bolo uznané vlastnícke právo žalobcov k pozemkom. Konanie na Obvodnom pozemkovom úrade
v Komárne bolo dňa 08.04.2005 zastavené s odôvodnením, že vlastníctvo k pozemkom nikdy neprešlo
na štát, a preto ho nemožno riešiť v reštitučnom konaní. Žalovaný 1/, na ktorého malo prejsť vlastníctvo
v dôsledku prechodu podľa zákona o majetku obcí v dôsledku delimitácie, nemôže byť teda vlastníkom,

lebo na obec mohol prejsť iba majetok, ktorého vlastníkom bol štát. Neexistuje tak žiadny právny titul
pre nadobudnutie nehnuteľností žalovaným 1/ a ani ďalších žalovaných.

22. V ďalšom texte odvolania žalobcovia namietali závery súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho
práva žalovanými, u ktorých podľa ich názoru absentoval titul zakladajúci oprávnenosť držby, dobrú

vôľu držiteľa a aj vydržaciu dobu. V tejto časti je rozsudok nejednoznačný, odôvodnenie je neúplné,
nepresvedčivé a logicky si odporujúce. Poukázali na skutočnosť, že rozhodnutie Okresného úradu
Komárno zo dňa 20.11.2000 sp. zn. OPPaLH č. 2000/00392/22-Ba, ktorým bolo uznané vlastnícke právo
žalobcov, bolo doručované aj žalovaným, a tak muselo dôjsť k prerušeniu plynutia dobromyseľnej držby;
na toto súd nevzal zreteľ. Žalobcovia namietali tiež podľa nich nesprávne poňatie súdom prvej inštancie

vysvetlenia N.. V. zo dňa 20.02.2017 ohľadom rekonštrukcie grafickej časti prídelového plánu. Zároveň
namietali aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku v časti vydržania sporných nehnuteľností, lebo
súd sa podľa nich nevysporiadal so všetkými aspektmi vydržania. Záverom podotkli, že ich právni
predchodcovia do V. neodišli a pridelenej pôdy sa nezriekli.23. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podali odvolanie žalovaní 1/, 6/ a
7/, ktorí navrhli rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, alternatívne zmeniť výrok o trovách konania tak, že súd žalovanému 1/, 6/ a 7/ voči
žalobcom prizná nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolanie odôvodnili s odkazom na
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Namietali nepresvedčivosť a nedostatočné odôvodnenie
napadnutého výroku. Konštatovanie, že spor vznikol pod vplyvom dejinných udalostí, nie je podľa nich
v zhode s možnou aplikáciou § 257 CSP. V uvedenom spore neboli splnené predpoklady pre uplatnenie

uvedeného odklonu podľa § 257 CSP, a to nielen v absencii výnimočnosti, ale i v absencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa. V konaní mali plný úspech a aktívne obránili svoje právo. Nie je ani pravda,
že sa strany ocitli v dimenzii dvojitého vlastníctva, keďže z dokazovania je zrejmé, že po tom, ako došlo
k derelikcii, žalovaní nadobudli vlastnícke právo na základe legitímnych titulov.

24. Žalovaný 8/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcov, ktorí nepreukázali svoje vlastnícke
právo a nepreukázali ani totožnosť pôvodných nehnuteľností, ktoré mali byť pridelené ich právnym
predchodcom.

25. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdiť. Uviedla, že súd úplne zistil skutkový stav veci, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne posúdil. S odvolaním žalovaných vo výroku o trovách konania sa stotožnila, pretože tí si obhájili
svoje právo a boli v súdnom spore úspešní.

26. Žalovaní 1/, 6/ a 7/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. Uviedli, že žalobcovia sa prostredníctvom účelovej argumentácie snažili spochybniť
jasné skutkové závery súdu. Čo sa týka identifikácie sporných pozemkov, oni počas celého konania
poukazovali na skutočnosť, že žalobcom sa nepodarilo preukázať ich identifikáciu. V reakcii na
vyjadrenie žalovaných žalobcovia nenavrhli vykonať dokazovanie a navrhli to až na pojednávaní.
Neunesenie dôkazného bremena samo o sebe zakladá dôvod zamietnutia žaloby. Ku skutkovým

okolnostiam súvisiacim s derelikciou veci sa odvolací súd v zrušujúcom uznesení nevyjadroval, preto
žalobcovia zavádzajú tým, že súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie
neposudzoval samostatne len zápisnicu, ako sa to snažili žalobcovia naznačiť, ale posudzoval všetky
relevantné okolnosti a listinné dôkazy, na základe ktorých nemožno mať o vôli právnych predchodcov
žalobcovžiadnepochybnosti.ZáveryohľadneuznaniavlastníckehoprávaOkresnýmúradomvKomárne

v žiadnom prípade neobstoja a súd ani z predmetného rozhodnutia nevychádzal, keďže v tom čase
neboli zrejmé skutkové okolnosti tak, ako vyšli najavo v predmetnom konaní. Súd sa podrobne a
dostatočným spôsobom vysporiadal so splnením všetkých podmienok vydržania.

27. Žalobcovia v následnom vyjadrení uviedli, že zamietnutie žaloby nebolo namieste, preto očakávajú

zmenu rozsudku čo do výroku vo veci samej ako aj výroku o trovách konania, ktoré im súd má priznať.
Vo výroku o trovách konania súd vychádzal z rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 12C/194/2006,
t.j. z rozsudku v úplne inej veci, čím došlo k závažnému porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže
súd svoje skutkové a právne závery oprel o stav zistený v inom konaní.

28. Žalovaný 5/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že
postup súdu bol zákonný a správny a súd pri hodnotení dôkazov starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo
najavo, a na základe toho náležite rozhodol. Neboli predložené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli
ovplyvniť rozhodnutie súdu.

29.Žalobcoviakvyjadreniamžalovanýchuviedli,žeprávnazástupkyňažalovanýchoexistenciiprekážky
zúčastniť sa pojednávania v máji 2017 vedela vopred, preto sa mohla dať zastúpiť iným advokátom v
zmysle § 183 ods. 2 CSP. Poukázali aj na to, že oni neboli povinní produkovať dôkazy o skutočnostiach,
ktoré neboli sporné. Súd až na pojednávaní po vrátení veci odvolacím súdom uviedol predbežné právne
posúdenie veci a ktoré skutočnosti považuje za sporné; preto nemohol bezprostredne na to zamietnuť

ich návrh na doplnenie dokazovania za účelom identifikácie pozemkov. Namietali záver o tom, že by
zápisnica zo dňa 27.06.1949 mala svedčiť o vôli právnych predchodcov žalobcov opustiť pridelené
nehnuteľnosti. Nestotožnili sa ani s argumentáciou princípu legitímneho očakávania a právnej istoty v
súvislosti s rozsudkom sp. zn. 12C/194/2016, na ktorý súd odkazoval.30. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom, ktorý zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario, § 378 ods. 1, §
177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a po prejednaní veci
napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania žalobcov a žalovaných
2/,3/,4/,5/,8/,9/ podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, prihliadajúc aj na to, že žalovaní
2/,3/,4/,5/,8/,9/ odvolanie proti výroku o trovách konania nepodali. Odvolanie žalovaných 1/,6/,7/ čo do

trov konania odvolací súd posúdil ako dôvodné, a tak v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 388
CSP zmenil a žalovaným 1/,6/,7/ priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Pritom postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého: (1) Ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
(2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

31. Ako je uvedené vyššie, predmetom sporu je žaloba, ktorou žalobcovia žiadali určiť ich podielové
spoluvlastníctvo,resp.výlučnévlastníctvoknehnuteľnostiamvkatastrálnomúzemíB.U.,obecW.,okres

W.. Nadobudnutie vlastníctva opierali o Výmer o vlastníctve pôdy pod č. XXXX/XX-XX vydaný PPPR
dňa 18.05.1948 ich právnym predchodcom, K. W. a manželke L., rod. R., ktorí mali takto nadobudnúť
nehnuteľnosti bývalého vlastníka C. G. a U.. o celkovej výmere XX,XXXX ha tak, ako boli v prídelovom
pláne označené pod č. XX a ako boli zapísané s konkrétnymi parcelnými číslami v pozemnoknižných
vložkách č. XXX, č. XXX, č. XXX a č. XXX, spolu s 1/32-inou zo spoločného majetku vo výmere X,XXXX

ha podľa prílohy, v kat. úz. B. U.. Vo veci samej súd prvej inštancie pôvodne rozhodol rozsudkom č. k.
8C/228/2011-608 zo dňa 29.10.2014, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia
odvolanie a odvolací súd napadnutý rozsudok uznesením č. k. 7Co/232/2015-690 zo dňa 31.05.2016
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne súd prvej inštancie opätovne rozhodol
zamietnutím žaloby, proti čomu žalobcovia znovu podali odvolanie, pričom odvolanie voči výroku o

trovách konania podali aj žalovaní 1/,6/,7/.

32. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním
zistil skutkový stav, na základe ktorého žalobu považoval za neopodstatnenú, pričom v konečnom
dôsledku - ako je zrejmé zo záveru odôvodnenia rozsudku - žalobu zamietol z dôvodu, že boli naplnené

podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných (resp. sčasti ich právnych predchodcov)
vydržaním, aj keď by inak bol daný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu zániku vlastníctva právnych
predchodcov žalobcov pre úmyselné vzdanie sa vlastníckeho práva (derelikciu). Odvolací súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov vo veci samej nevidel dôvod, ktorý by bol spôsobilý zmeniť
rozhodnutie súdu prvej inštancie; žalobcovia v odvolaní uvádzali v podstate rovnaké právne a skutkové

argumenty, aké uvádzali aj v prvoinštančnom konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí relevantne vysporiadal. Zároveň odvolací súd urobil záver, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nie je arbitrárne a nepresvedčivé pre nedostatok dôvodov, ako to žalobcovia v odvolaní
uvádzali, pričom toto rozhodnutie zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP.

33. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Výmerom o vlastníctve pôdy vydaným PPPR dňa
18.05.1948 prídelcom - K. W. a jeho manželke L. W. - boli pôvodne do vlastníctva pridelené
poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. B. U., okres W. o celkovej výmere XX,XXXX ha, ktoré boli
v prídelovom pláne označené ako X.. XX - č. vl. XXX, XXX, parc. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX,
XXXX/Xvo výmere X,XXXX ha, č. vl. XXX, parc. XXXX, XXXX/X vo výmere X,XXXX ha, č. vl. XXX,

parc. XXXX/X vo výmere X,XXXX ha, č. vl. XXX, XXX, parc. XXXX, XXXX/X, XXXX vo výmere X,XXXX
ha, č. vl. XXX, XXX, parc. XXXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X vo výmere X,XXXX ha a 1/32 zo
spoločného majetku vo výmere X,XXXX ha. Výmer sa právne opieral o nariadenie č. 104/1946 Sb.n.
SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR o
konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa (ďalej aj „nariadenie“). Tento Výmer bol podľa § 1 ods. 2 nariadenia
verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti;
zároveň bol tiež vkladuschopnou listinou. Výmer spĺňa po formálnej a aj po obsahovej stránke zákonné
podmienky a náležitosti, pričom bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy vBratislave, teda orgánom kompetentným podľa § 1 ods. 1 nariadenia v medziach jeho právomoci. Išlo
nepochybne o prídelovú listinu so zákonnými náležitosťami, ktorá mala povahu verejnej listiny spôsobilej
vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným preukázať (obdobne judikát R 44/2005,

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 12/2004 a 5Cdo 157/2007). Na základe uvedeného
výmeru sa manželia K. a L. W. stali vlastníkmi nehnuteľností. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom
zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu v pozemkovej knihe nemal vplyv na vlastníctvo k
prídelu; z hľadiska vlastníctva právnych predchodcov žalobcov nebola rozhodujúca ani skutočnosť, že
v pozemkovej knihe nebol urobený zápis o prídelovom konaní.

34. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní mal na zreteli nielen listinné dôkazy doložené žalobcami na
dôkaz nadobudnutia vlastníckeho práva ich právnymi predchodcami, ale prihliadal aj na dokumenty
zo Štátneho archívu v B., týkajúce sa vzdania prídelu K. W. po bývalom vlastníkovi P. G. v kat. úz.
B. U.. Podľa zápisnice zo dňa 26.11.1950 jej predmetom bolo vzdanie sa prídelu z majetku bývalého
vlastníka P. G. a U.. kolonistami - prídelcami v kat. úz. B. U.. Z uvedenej zápisnice vyplynulo, že kolonisti

- prídelci v počte 28 rodín - sa zriekli pôdy z majetku bývalého vlastníka a zároveň odovzdali pôvodiny
výmerov o vlastníctve pôdy, pričom sa zaviazali, že stanovený užívací poplatok pôdohospodárskeho
majetku vyplatia na účet Slovenského pozemkového fondu. Dňom podpisu zápisnice prebralo JRD v
B. U. celý pôdohospodársky majetok bývalých vlastníkov P. G. a U.. v katastrálnom území obec B.
U. s príslušnými obytnými hospodárskymi budovami, a to tú časť, ktorú mali zrieknuvší sa prídelci

podľa návrhu prídelového a grafického plánu pridelenú. Podľa zápisnice o vyúčtovaní s odchádzajúcimi
prídelcami zo dňa 19.09.1952 K. W. a manželka L. hospodárili len 3 roky, do roku 1950, kedy sa
prídelcovia postupne vzdávali pridelenej pôdy, v dôsledku čoho bolo nutné s odchádzajúcimi prídelcami
urobiť vyúčtovanie. Žiadosť o odklad platenia zálohy zo dňa 27.06.1949 (v spise na č. l. 733) vyjadruje
nespokojnosť novokolonistov s podmienkami ich žitia a hospodárenia a túto žiadosť podpísal aj K. W..

35. Podstatným bolo vysporiadať sa s tým, či u prídelcov došlo alebo nedošlo k zániku vlastníctva
k prideleným nehnuteľnostiam vo vzťahu k ich právnym predchodcom na základe vzdania sa práva
(derilikcie). Súd prvej inštancie na posúdenie otázky vzdania sa vlastníckeho práva aplikoval
ustanovenie § 132 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.1950 (tzv.

„stredný Občiansky zákonník“), podľa ktorého sa vlastníctvo stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto
iný, alebo že sa ho vlastník vzdá. Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vychádzajúc
z uvedeného zákonného ustanovenia riešil otázku straty vlastníctva k prídelu prídelcom z dôvodu
jeho vzdania sa prídelcom (napr. pod sp. zn. 4Cdo 48/2008, 3MCdo 5/2013). Právo opustiť vec totiž
treba vo všeobecnosti považovať za súčasť obsahu vlastníckeho práva. Jeho podstatou je prejav vôle

vlastníka nebyť naďalej vlastníkom, pričom ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca
svoje vlastnícke právo a dochádza tak spravidla k jeho prechodu na štát (§ 119 písm. a/ stredného
Občianskeho zákonníka). Z prejavu vôle musí bez akýchkoľvek pochybností vyplývať, že vlastník sa
vzdáva vlastníctva k určitej veci. Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že
nadobudla vlastníctvo k veci. Vzhľadom na závažnosť právneho následku, ktorým je strata vlastníctva v

prípade vzniku pochybností o tom, či došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania
vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv a základných slobôd). Z hľadiska formy zákon pre
platnosť tohto právneho úkonu, ak ide o nehnuteľnosť, požadoval písomnú formu, a nepostačovalo, ak
bol právny úkon urobený ústne, príp. konkludentne tým, že vlastník nehnuteľnosť neužíval. Listina, ktorej
obsahom je prejav vôle vlastníka vzdať sa vlastníctva, musela byť vlastníkom podpísaná. Skutočnosť,

či došlo alebo či nedošlo k vzdaniu sa vlastníctva, treba posúdiť aj v kontexte s dobrou vierou, v ktorej
mal byť tento právny úkon urobený, a tiež so zreteľom na to, že nikto sa spravidla bez vážneho dôvodu
vlastníctva veci nevzdá, zvlášť ak ide o nehnuteľnosť, ktorým je pozemok (rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo
792/2015).

36. Otázkou prejavu vzdania sa vlastníctva pridelenej nehnuteľnosti sa zaoberal napríklad aj Ústavný
súd SR, ktorý svojím nálezom III. ÚS 194/2017-71 zo dňa 12.09.2017 zrušil rozsudok NS SR sp. zn.
3MCdo 5/2013 vydaný v obdobnom konaní a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto náleze Ústavný
súd SR konštatoval, že prídelca sa môže prídelu vzdať v zmysle § 132 zákona č. 141/1950 Zb., či
tento opustiť, rovnako, ako sa každý vlastník môže vzdať vlastníctva k veci, či vec opustiť, pretože

právo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva je súčasťou obsahu vlastníckeho práva. Jednostranný
právny úkon opustenia veci musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; takýto právny
úkon zahŕňa vôľovú stránku a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie,
pričom iba samotné neužívanie veci samo o sebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Vzdanie saprídelu podľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. ako jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým
sa vzdáva jeho vlastníctva, potom znamená obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie sa
prídelu nie je prevodom vlastníckeho práva, ale prechodom vlastníctva na štát (obdobný názor vyslovil

aj NS ČR v rozsudku sp. zn. 22Cdo 465/2000). Podľa názoru Ústavného súdu SR v uvedenej veci
vyplynulo, že právni predchodcovia prejavili dostatočne jasnú vôľu opustiť prídely, keď ich opustili. O
takomto (skoršom) prejave vôle nemožno mať pochybnosti ani v prípade, ak príslušná listina neobsahuje
výslovné uvedenie slov „vzdáva sa vlastníckeho práva“, pretože obsah zápisu o vyúčtovaní v celkovom
kontexte ani inak interpretovať nie je možné. V uvedenej právnej veci sa však riešila aj otázka vplyvu

absencie podpisov manželiek v zápisoch o vyúčtovaní na prípadnú platnosť úkonu. Ústavný súd SR
k uvedenému uviedol, že ak vznikla pochybnosť o slobode prejavu vôle, nemožno takýto právny
úkon považovať za absolútne neplatný iba s poukazom na všeobecný stav v spoločnosti, právnu
úpravu kolektivizácie združstevňovania, či hodnotenie jeho celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia
okolností v konkrétnej veci, a v závere nálezu uviedol, že Najvyšší súd ako dovolací súd sa musí
vyporiadať nielen s otázkou preukázania, či k opusteniu prídelu došlo neslobodne, ale aj s otázkou, či

všetci prídelci pridelenú vec podľa Výmeru opustili, pretože iba tak je možné uzavrieť, či v takom prípade
k platnému vzdaniu sa vlastníctva prídelcami došlo a či vlastnícke právo prešlo na štát.

37. V zmysle uvedeného aktuálneho nálezu Ústavného súdu SR odvolací súd skúmal záver súdu
prvej inštancie o platnosti právneho úkonu vzdania sa prídelu a posudzoval prejavenú vôľu právnych

predchodcov žalobcov. Zo zápisnice spísanej dňa 26.11.1950 č. 5667/50 na majetku bývalého vlastníka
P. G. a U.. v kat. území obce B. U. vyplýva, že za prítomnosti pracovníkov KNV pôdohospodárskeho
referátu v B. Z., za prítomnosti predstaviteľa JRD v B. U., hospodára JRD, predsedu MNV a
odchádzajúcich prídelcov - kolonistov podľa pripojeného zoznamu sa kolonisti - prídelci vzdali prídelu
z majetku bývalého vlastníka P. G. v kat. úz. B. U.. Podľa tejto zápisnice sa kolonisti - prídelci v počte

28 rodín zriekli pôdy, t. j. prídelu, a odchádzajú pracovať do uhoľných baní v B.. Ďalej sa v zápisnici
konštatuje, že kolonisti - prídelci týmto osvedčujú, že sa zriekajú pôdy z majetku bývalého vlastníka a
zároveň odovzdávajú pôvodiny výmerov o vlastníctve pôdy. Zaviazali sa, že stanovený užívací poplatok
poľnohospodárskeho majetku vyplatia na účet Slovenského pozemkového fondu a vyúčtovanie sa malo
urobiť osobitne s každým prídelcom. Dňom spísania zápisnice prebralo celý poľnohospodársky majetok

bývalých vlastníkov P. G. a U.. v kat. úz. obce B. U. JRD B. U..

38. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov sa na základe plánovaného odchodu do baní v B.
mali vzdať svojho prídelu, vyplýva aj zo zápisnice zo dňa 19.09.1952 na MNV v B. U. vo veci vyúčtovania
s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov. V tejto zápisnici je uvedené, že určitá časť prídelcov sa

vzdalapôdy,vdôsledkučohobolonutnéurobiťvyúčtovaniezodchádzajúcimiprídelcamiaustáliťužívací
poplatok za dobu užívania prídelov. Pod bodom 20. je zapísaný aj K. W. a manželka L., rod. R., B.
U.. d. XXX, ktorí užívali XX ha role 3 roky po 300 Kčs, spolu 10.800 Kčs. Z potvrdenia Okresnej
sociálnej poisťovni v Komárne zo dňa 20.11.1950 (v spise na č. l. 256) vyplýva, že uvedené osoby
odchádzajú do uhoľnej bane v B. natrvalo do práce a dlhujú sociálnej poisťovni predpísané poistné;

medzi menovanými osobami je aj K. W. - 7.873 Kčs. V potvrdení je poznamenané, že uvedení dlhujú
toto poistné do 30.11.1950. V spise na č. l. 733 sa nachádza list novokolonistov obce B. U. na majetku
bývalého vlastníka C. G. a U.. vo veci žiadosti o odklad zaplatenia zálohy na splátky prídelovej ceny.
Uvedený list je adresovaný Povereníctvu národného hospodárstva a pozemkovej reformy, pracovnej
skupine pre pozemkovú reformu v B. Z.. Podľa tohto listu podpísaní novokolonisti obce B. U. žiadali o

odklad platenia zálohy na splátky prídelovej ceny na neurčitú dobu z existenčných dôvodov s tým, že
všetci živitelia početných rodín hospodáriaci na zanedbanom majetku postihnutí neúrodou v roku 1946
a katastrofálnou suchotou v roku 1947 len živoria v skromných až biednych pomeroch. Uvedená žiadosť
bola podpísaná aj právnym predchodcom žalobcov K. W.. Bolo doložené aj potvrdenie JRD zo dňa
19.05.1955 (v spise na č. l. 384), podľa ktorého K. W. do JRD vstúpil dňa 17.10.1950 a po mesiaci z neho

vystúpil. Napokon tvrdenie, že v tom čase platná právna úprava počítala aj s možnosťou opustenia, či
vzdania sa prídelu, dotvára aj ustanovenie § 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a výživy č.
507/1950 Ú.v., v zmysle ktorého prešlo na národné výbory vykonávanie vyúčtovaní (aj) s odchádzajúcimi
prídelcami.

39.Vdanejvecitedabolopreukázané,žeprídelciprejavilivôľuvzdaťsavlastníckehoprávakprideleným
nehnuteľnostiam, a to viacerými listinnými dôkazmi, ktoré boli v rámci dokazovania predložené súdu. Išlo
hlavne o Zápisnicu zo dňa 26.11.1950, Potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 20.11.1950 a Zápisnicu zo
dňa 19.09.1952. Všetky označené listiny majú - podobne ako Výmer o vlastníctve pôdy - povahu verejnejlistiny. Verejnými listinami z hľadiska dôkaznej sily sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn.
2Cdo 199/2005, v ktorom dospel k záveru, že pravá verejná listina, o ktorej správnosti nevzišli v konaní
pochybnosti, môže byť zbavená svojej dôkaznej sily len tým, že účastník tvrdí skutočnosti a ponúkne

dôkazy, ktorými bude preukázaná ich nepravdivosť. Neboli navrhnuté a ani vykonané také dôkazy,
ktoré by spochybnili vierohodnosť obsahu uvedených verejných listín. Tieto listiny zároveň nemožno z
hľadiska ich obsahu vykladať inak, než ako listiny preukazujúce prejav vôle prídelcov vzdať sa prídelu
vzhľadom na tvrdenia v nich obsiahnuté. Zároveň však vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov
nemožno vyvodiť záver, že odovzdanie pozemkov na základe uvedenej zápisnice znamenalo platné

vzdanie sa prídelu. Je nespornou historickou skutočnosťou, že proces kolektivizácie a zakladania JRD v
podmienkach Slovenska (Československa) bol v mnohých prípadoch, ak nie prevažne, uskutočňovaný
bez súhlasu vlastníkov poľnohospodárskych nehnuteľností, prípadne aj násilne. Nemôže to však
znamenať, že zahrnutie každej poľnohospodárskej nehnuteľnosti do užívania JRD muselo byť násilné.
Vyššie spomínané listiny nevykazujú znaky násilného aktu zmocnenia sa cudzej veci štátom, v rozpore
so zásadami demokratickej spoločnosti. Pritom neexistuje ani iný dôvod, pre ktorý boli spomínané listiny

vydané, než potreba vykonania vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa mali prídelu vzdať. Pokiaľ štát na
tom základe v tom čase vychádzal z toho, že prídelci sa k prideleným nehnuteľnostiam platne vzdali
vlastníckeho práva, potom s nimi dôvodne začal nakladať v dôsledku vzdania sa prídelu ako so svojím
vlastníctvom, aj keď v skutočnosti prídelcom pre neplatnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníctva
zostalo vlastníctvo zachované a nezaniklo. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo možné ustáliť,

že aj keď v zápisnici zo dňa 26.11.1950 (v spise na č. l. 253) absentuje podpis prídelcov, všetky ostatné
listinné dôkazy potvrdzovali ich úmysel vzdať sa pridelených nehnuteľností, teda opustiť ich, ďalej ich
neužívať a ani ich nevlastniť, a zároveň doplatiť užívací poplatok za 3 roky užívania namiesto úhrady
prídelovej ceny. Z doložených listinných dôkazov je nesporné, že do uhoľných baní odišlo pracovať
28 rodín, pričom v predmetnej zápisnici sa nachádza len 16 podpisov, z čoho vyplýva, že zápisnicu

nepodpísali všetci vzdávajúci sa a odchádzajúci prídelci. Žalobcovia oproti tomu tvrdili, že ich právni
predchodcovia do uhoľných baní B. pracovať neodišli.

40. Vychádzajúc z vyššie uvedených listinných dôkazov vyplývala vôľa K. W. a jeho manželky L.
opustiť prídely, avšak zápisnica spísaná dňa 26.11.1950 nebola nimi podpísaná, a to napriek tomu,

že z tejto zápisnice a aj z ostatných spomenutých listín vyplýva, že sa prídelu z majetku bývalého
vlastníka P. G. a U.. mali vzdať s tým, že odchádzajú pracovať do uhoľných baní B., pričom za prácou
mali odísť v rámci organizovaného náboru pracovných síl. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
odchádzajúce rodiny sa zriekli prídelu pôdy z dôvodu, že dovtedy hospodárili na značne zanedbanom
majetku postihnutom neúrodou v r. 1946, katastrofálnou suchotou v r. 1947 ako aj bývaním v skromných

a biednych podmienkach, v núdzovo nezdravých a nezodpovedných bytoch na majeroch. Uvedené
skutočnosti dokresľovali pohnútku a dôvod pre vzdanie sa prídelu, no pri absencii zákonných náležitostí
platnosti právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva oboma prídelcami (manželmi) sa odvolací
súd nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o tom, že právni predchodcovia žalobcov ako
pôvodní prídelci prestali byť vlastníkmi označených nehnuteľností v dôsledku ich vzdania sa prídelu

poľnohospodárskych nehnuteľností a jeho užívania a vlastnenia sa ďalej nedomáhali rešpektujúc daný
stav.

41. Čo sa týka námietok žalobcov vznesených v podanom odvolaní, najmä nesprávneho procesného
postupu súdu, ktorý videli v zamietnutí návrhu na znalecké dokazovanie s cieľom posúdenia zhody

pozemkov, odvolací súd uvádza, že žalobcovia od súdu žiadali niečo, čo vlastne malo byť súčasťou
ich žaloby, ktorú bolo z ich strany vopred potrebné pripraviť tak, aby bolo - na základe relevantnej
identifikácie pozemkov aj geometrickým plánom stotožňujúcim pôvodne pridelené pozemnoknižné
parcely so stavom vedeným v katastri nehnuteľností - od začiatku jasné, že predmetom ich žaloby
sú práve tie konkrétne pozemky, ktoré boli predmetom prídelu. V priebehu konania bolo potrebné

rešpektovať zásadu koncentrácie konania, ktorá v dnešnej podobe platí od 1. júla 2016, kedy nadobudol
účinnosť Civilný sporový poriadok ako nový procesný predpis. Zásada koncentrácie sa uplatňuje v dvoch
podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia
nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania sa prejavuje v
dispozičných oprávneniach súdu, pričom jej uplatnenie bolo v tomto sporovom konaní vylúčené, ak by

bolo v neprospech strany (§ 470 ods. 2 druhá veta CSP). Zákonná koncentrácia je pre súd a strany sporu
obligatórna. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením
základného princípu zakotveného v článku 5 CSP, podľa ktorého súd môže odmietnuť procesné úkony,
ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Účelom je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskorovykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a ak ten dospeje k záveru, že strana sporu
neuplatnila prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, na procesný úkon neprihliadne a

tým mu neprizná procesné účinky.

42. Odvolací súd nepovažoval daný procesný postup súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávnej
úpravy za nesprávny, ako to tvrdili v odvolaní žalobcovia. Z obsahu spisu vyplýva, že po zrušení
skoršieho rozsudku uznesením odvolacieho súdu č. k. 7Co/232/2015-690 zo dňa 31.05.2016 a vrátení

mu veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie vyzval žalobcov listom zo dňa 23.11.2016, aby v prípade,
ak chcú uplatniť ďalšie prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, tieto uplatnili
v lehote 15 dní do doručenia tejto výzvy s tým, že na neskôr uplatnené prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nemusí súd prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Predmetnou výzvou súd v súlade s
ustanovením § 153 ods. 1 CSP skoncentroval konanie, keď stanovil lehotu na dodatočné splnenie

povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy preukazujúcich identitu pridelených nehnuteľností a nehnuteľností,
ktorých sa domáhali. Na výzvu súdu žalobcovia reagovali vyjadrením zo dňa 14.12.2016 (v spise na
č. l. 726), v ktorom však znalecké dokazovanie za účelom posúdenia zhody pozemkov nenavrhovali;
poukazovali len na geometrické plány vyhotovené N.. G. R., prípadne navrhli výsluch N.. G. R. a N.. H.
V.. Z tohto návrhu však nebolo zrejmé, čo by mali títo svedkovia potvrdiť alebo vyvrátiť a aká by bola

relevancia ich výpovede vo vzťahu k predmetu žaloby. Bez pochybností možno konštatovať, že znalecké
dokazovanie žalobcovia navrhli až na pojednávaní konanom dňa 08.11.2017, a to „na určenie zhody
identity požadovaných pozemkov a na základe výmeru". V tomto smere je potrebné poznamenať, že
„určenie zhody identity požadovaných pozemkov a na základe výmeru" malo byť z ich strany tvrdené už
v samotnej žalobe, podanej na súd už v r. 2011 v nadväznosti na náležitosti žaloby stanovené v § 79

ods. 1,2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného
do 30.06.2016. Súd prvej inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania uznesením zamietol, a to
evidentne aj s prihliadnutím na to, že žalobcovia boli vopred vo výzve súdu na to upozornení.

43. Žalobcovia taktiež v odvolaní namietali, že súd vo svojom rozhodnutí odkazoval na nejaké iné

konanie vedené na Okresnom súde v Komárne sp. zn. 12C/194/2016 a v ňom vydaný rozsudok, ktorý
v tom čase ešte ani nebol právoplatný. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 15.) však
vyplýva, že súd prvej inštancie len okrajovo poukázal na ďalšie skutočnosti zistené v obdobnom konaní
vedenom na Okresnom súde v Komárne pod sp. zn. 12C/194/2006, ktoré sa týkalo čiastočne identických
pozemnoknižných vložiek (vl. č. XXX-XXX a XXX), pretože v tom konaní boli vypočutí ako svedkovia N..

G. R. a N.. I.. Z obsahu predmetného bodu rozsudku vôbec nie je zrejmé, že by podkladom pre jeho
rozhodnutie bol neprávoplatný rozsudok z iného konania tak, ako uvádzali žalobcovia; súd v ňom len
konštatoval skutočnosti, ktoré boli známe z iného obdobného konania. Táto skutočnosť nemohla bez
ďalšieho viesť ku konštatovaniu o porušení práva na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k žalobcom. V
okolnostiach posudzovaného sporu súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z vlastných skutkových

zistení a v nadväznosti na ne okrajovo poukázal na závery zistené v inom súdnom konaní. V súvislosti
s tým je potrebné poznamenať, že zhoda pri právnom posudzovaní totožných predbežných otázok v
dvoch oddelených súdnych konaniach posilňuje právnu istotu v právnych vzťahoch (obdobne uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 12/2013 zo dňa 15.01.2013).

44. Pokiaľ ďalej žalobcovia v odvolaní namietali nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia, odvolací súd
konštatoval, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné podmienky rozhodnutia súdu uvedené v ustanovení
§ 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd
dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať
výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a súd sa musí vyrovnať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale aj náležitým
právnym zhodnotením. V tomto prípade sa súd prvej inštancie vysporiadal s skutočnosťami podstatnými
pre rozhodnutie vo veci, jasne a zrozumiteľne odôvodnil ním prijaté závery ako aj úvahy, ktorými kprijatým záverom vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania dospel. Len čo sa týka posúdenia
straty vlastníckeho práva v dôsledku vzdania sa práva, odvolací súd posúdil tento záver inak, ako je
to opísané vyššie.

45. Ohľadom nadobudnutia vlastníctva žalovaných právnym titulom vydržania sa však odvolací súd
so závermi súdu prvej inštancie v nadväznosti na predmet konania, ktorým je žaloba o určenie
vlastníctva žalobcov, stotožnil a námietky žalobcov v tomto smere nepovažoval za právne významné
a opodstatnené. Súd prvej inštancie v 23., 27., 28. a 29. bode odôvodnenia svojho rozhodnutia sa

síce stručne, avšak dostatočne venoval posúdeniu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými tak,
aby u nich bolo možné ustáliť, že ich vlastnícke právo nadobudnuté vydržaním v zmysle § 132 ods.
1, § 134 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka spĺňa všetky zákonné požiadavky, t. j. že u nich bol daný
aj nadobúdací titul a aj dobromyseľnosť počas celej najmenej 10-ročnej vydržacej doby. Narušenie
dobromyseľnosti nemohli spôsobiť ani skutočnosti, na ktoré žalobcovia v odvolaní poukazovali, t. j.
najmä výsledok rozhodnutia príslušného orgánu v súvislosti s uplatnením ich reštitučných nárokov,

konkrétnevčastijehoodôvodnenia.Samotnížalobcovia,resp.ichprávnipredchodcovia,totižsohľadom
na výsledky vykonaného dokazovania priamo voči žalovaným, resp. u niektorých aj voči ich právnym
predchodcom, v priebehu vydržacej doby relevantne nevzniesli požiadavky týkajúce sa ich vlastníckeho
práva ku konkrétnym pozemkovým nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, a je zrejmé, že na
strane žalovaných bolo možné konštatovať, že boli držiteľmi v súlade s ustanovením § 129 ods. 1

Občianskeho zákonníka, poľa ktorého držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto
vykonáva právo pre seba. Opak v konaní preukázaný nad všetky pochybnosti nebol. V tomto smere
odvolací súd poukazuje aj na uvedené časti odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

46. Námietku žalobcov, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený

vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. 7Co/232/2015-690 zo dňa 31.05.2016, odvolací súd považoval
za súčasného stavu výsledkov dokazovania a aktuálnej judikatúry za nedôvodnú. Odvolací súd sa
v zrušujúcom uznesení totiž podrobnejšie nezaoberal skutkovými okolnosťami opustenia pridelených
pozemkov právnymi predchodcami žalobcov, ale vyjadroval sa len k právnej perfektnosti výmeru o
vlastníctve pôdy a okruhu sporových strán. Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu prvej

inštancie nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s vysloveným názorom odvolacieho súdu.
Ostatné námietky žalobcov odvolací súd posúdil tiež ako nedôvodné, keďže súd prvej inštancie sa s
nimi dostačujúcim spôsobom vysporiadal.

47. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby

a aj vo výroku o trovách konania žalobcov a žalovaných 2/,3/,4/,5/,8/,9/, ktorí odvolanie proti výroku o
trovámkonanianepodali,podľa§387ods.1CSPpotvrdilavpodrobnostiachpoukazujenaodôvodnenie
prvoinštančného rozhodnutia.

48. Proti výroku o trovách konania napadli odvolaním žalovaní 1/, 6/ a 7/ namietajúc, že súd prvej

inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vo všeobecnosti zmyslom a účelom inštitútu
náhrady trov konania vo všeobecnosti je poskytnúť úspešnej strane alebo subjektu, ktorému to priamo
priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo
bude musieť nepochybne zaplatiť. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je

spor ukončený. Keď súd konečným rozhodnutím vysloví, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana
nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku vynaložila, a to buď v celosti, alebo
pomerne podľa úspechu v konaní (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany,
ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Podstata
povinnosti nahradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej

stranesporubuďcelkomalebosčastitrovykonania,ktorévpriebehukonaniatátodruhástranaužplatila.

49. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu
trov konania. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy) a
musia sa uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok, skôr reštriktívne.

Takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane v zmysle ustanovenia § 257
CSP, ktorého aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady pre
priznanie náhrady trov konania podľa § 255 CSP úspešnej strane sporu, ale súd dôjde k záveru, že
sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti úspešnejstrane neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí riadne odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu a
uplatnenie tohto osobitného kritéria pre nepriznanie náhrady trov konania sa musí vykladať prísne

reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

50. Žalovaní boli v konaní úspešní, pretože žaloba bola voči nim v konečnom dôsledku zamietnutá, a
tak im v zásade patrí náhrada účelne vynaložených trov konania na podklade ustanovenia § 251 a § 255

ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie síce pre rozhodnutie o trovách konania použil ustanovenie § 257 CSP,
avšak rozhodol výrokom v znení, že „žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo“, hoci - s
ohľadom na jeho odôvodnenie - správny výrok mal znieť tak, že „žalovaným sa nepriznáva náhrada trov
konania“. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa súd videl najmä v tom, že daný spor je sporom
o dvojité vlastníctvo, pričom ani jedna zo strán sa v tejto situácii neocitla vlastným pričinením, ale pod
vplyvom dejinných súvislostí. Takéto posúdenie bolo nutné podrobnejšie špecifikovať, Odvolací súd na

rozdiel od súdu prvej inštancie však dospel k záveru, že v danej právnej veci pri rozhodovaní o náhrade
trov konania strán sporu neboli splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP, lebo výnimočnosť prípadu
tu nie je ani v okolnostiach veci a ani na strane žalobcov a žalovaných. V sporoch o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam sa nárok na náhradu trov konania posudzuje v súlade so zásadou úspechu
strany v spore aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP, pričom dejinné súvislosti a prijaté reštitučné

zákony rozhodne nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa majúci za následok aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP. Toto ustanovenie by bolo dôvodné použiť len v prípade skutočnej existencie
určitých okolností na strane žalobcov aj žalovaných, napríklad sociálne aspekty. Odvolací súd preto
odvolaniu vyhovel a napadnutý výrok o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným 1/,
6/ a 7/, ktorí podali odvolanie a ktorí boli v spore úspešní, priznal voči žalobcom 1/,2/ nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu.

51. V odvolacom konaní týkajúcom sa veci samej boli úspešní všetci žalovaní, ktorým v zmysle § 255
ods. 1 CSP patrí náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP rozhodol, že žalovaným 1/ až 9/ priznal voči žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

52. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).