Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. február 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Sa/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200543
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200543.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobkyne J. E., trvale bytom

X., S. 8, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners s.r.o. so sídlom Mnoheľova
830/15, Poprad, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta
8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 01.07.2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA
na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 01.07.2020 č. XXXXX-X/XXXX - BA a vracia vec žalovanej
na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že o jej výške
rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad rozhodnutím č. XXXX/XXXX-PP-DvN zo dňa 30.03.2020
rozhodla o tom, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V odôvodnení rozhodnutia,
s odkazom na § 104 ods. 1, 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2,
5 nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, o koordinácií systémov sociálneho
zabezpečenia (základné nariadenie), uviedla, že Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, dňom
01.02.2020 zaradil žiadateľku do evidenciu uchádzačov o zamestnanie, pričom dňa 14.02.2020 si
žalobkyňa uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom pre rozhodnutie vo veci boli údaje

v informačnom systéme žalovanej, údaje z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, vyhlásenie
žiadateľky na účely posúdenia zachovania centra záujmu, dokument U1 zo dňa 30.03.2020 z Rakúska,
zápisnica zo dňa 23.03.2020.

2. Správny orgán konštatoval, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie (od 01.02.2016 do 31.01.2020) na území Slovenskej republiky nepreukázala
doby poistenia v nezamestnanosti. Z vykonaného dokazovania vo vzťahu k otázke zachovania

pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti
na území iného členského štátu Európskej únie, dospela pobočka žalovanej k záveru, že doby poistenia
na území iného členského štátu nezakladajú nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, keďže
musí byť splnená podmienka zachovania pevných väzieb so Slovenskom počas výkonu činnostizamestnanca v inom členskom štáte. Žalobkyňa naposledy pracovala na Slovensku v roku 2013,
od decembra 2013 do februára 2020 pracovala v Rakúsku. U prvého zamestnávateľa pracovala do
12.10.2015, u druhého zamestnávateľa Hotel FORSTER GmbH pracovala od 10.10.2015, posledný

pracovný pomer bol ukončený k 31.01.2020. Počas výkonu práce v Rakúsku si nehľadala prácu
na Slovensku, v Rakúsku štyri krát poberala dávku v nezamestnanosti. Z formulára U1 vyplýva
poistenie v nezamestnanosti žalobkyne v Rakúsku (od 15.06.2016 do 30.04.2017, od 02.06.2017 do
08.09.2017, od 08.10.2017 do 30.04.2018, od 02.06.2018 do 03.02.2019, od 08.03.2019 do 01.05.2019,
od 15.06.2019 do 01.02.2020). Odvodové a daňové povinnosti si plnila žalobkyňa v Rakúsku, tam

priznávala príjem, daňová povinnosť na Slovensku bola nulová. Žalobkyňa cestovala na Slovensko
vlastným autom, v dvoj-troj-týždňových intervaloch na 2-4 dni. Na území Slovenska stále žijú dvaja
dospelí synovia žalobkyne a jej matka. Tu vlastní nehnuteľnosť, kde riadne uhrádza náklady spojené
s jej užívaním. Na Slovensku využíva služby mobilného operátora, má tu založený bankový účet,
členstvo v červenom kríži, certifikát opatrovateľky, má založené investičné životné poistenie. Tieto
skutočnosti svedčia o zachovaní istých väzieb na Slovensku, no nepreukazujú jednoznačným spôsobom

zachovanie bydliska na Slovensku. V Rakúsku žalobkyňa býva v izbe poskytnutej zamestnávateľom,
celú doby pobytu tam (viac ako šesť rokov) sa orientovala na pracovný trh v Rakúsku, mala tam
istú stabilitu, trávila tam pracovný aj mimopracovný čas, pričom tieto skutočnosti vyhodnotila pobočka
žalovanej ako silnejšie, závažnejšie, pri posudzovaní centra záujmov. Na základe toho správny orgán
vyhodnotil, že žalobkyňa ako žiadateľka nepreukázala zachovanie centra záujmu na Slovensku, na

účely bydliska v zmysle čl. 61 a 62 základného nariadenia posúdila štát výkonu zárobkovej činnosti
(Rakúsko) a dávku v nezamestnanosti jej nepriznala. Prvostupňový správny orgán tak konštatoval,
že žalobkyňa bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončila dobu
poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, počas posledného zamestnania v
inomčlenskomštáteEurópskejúnienebolojejbydliskonaúzemíSlovenska,čl.65ods.2a5základného

nariadenia sa tak na ňu nevzťahuje a pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia
nie je možné použiť.

3. Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a
vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové rozhodnutie a na špecifikovanie nároku na dávku v

nezamestnanosti s uvedením začiatku právneho nároku. Uviedla, že rozhodnutie je arbitrárne, založené
na nesprávnom výklade článkov základného nariadenia vo vzťahu k definovaniu pojmov zachovania
bydliska a centra záujmov na Slovensku, pričom v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžso/1/2011. Postup žalovanej postavil žalobkyňu do pozície občana
tretieho štátu a nie občana Slovenskej republiky s nehnuteľným majetkom na území Slovenska, s

evidovaným trvalým pobytom a štátnym občianstvom, s rodinnými väzbami na Slovensku, s volebným
právom iba na území Slovenskej republiky. Poukázala na nesprávny záver žalovanej vo vzťahu k
daňovýmpovinnostiamplnenýmvRakúsku,kdefungujesystémzrážkovejdane,t.j.akakozamestnanec
vykonávala prácu v Rakúsku, bola povinná platiť daň z príjmu tam, z príjmu z výkonu závislej činnosti,
vrátane odvodových povinností, bez ohľadu na domicil, pričom zároveň bola žalobkyňa povinná podať

daňové priznanie aj na daňovom úrade na Slovensku. V súlade so zásadou zákazu dvojitého zdanenia
plnila daňovú povinnosť len v Rakúsku. Zdôraznila existenciu pevných rodinných väzieb na Slovensku,
neexistenciu žiadnych väzieb v Rakúsku okrem výkonu zamestnania, pravidelné cestovanie do miesta
trvalého pobytu v dňoch voľna. Tvrdenie o nezachovaní centra záujmu na Slovensku je v rozpore s
využitím práva voľného pohybu osôb, možnosti voľby v rámci jednotného trhu práce, pri zachovaní

bydliska v pôvodnom štáte, kde ostal zachovaný trvalý pobyt a rodina. Žalovaná nesprávne jednostranne
zamerala svoju argumentáciu výlučne na existenciu pracovného miesta v Rakúsku. Žalobkyňa trvala
na tom, že centrum záujmov, ako aj bydlisko, boli zachované na území Slovenskej republiky, čo bolo
aj preukázané.

4. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 01.07.2020 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA odvolanie
zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie zo dňa 30.03.20220 vo veci nepriznania nároku na
dávku v nezamestnanosti. Posudzovala skutočnosti rozhodujúce pre určenie zachovania centra záujmu
na Slovensku, pričom brala do úvahy charakter vykonávanej činnosti v Rakúsku, trvanie a trvalosť
zamestnania, kde vyhodnotila prácu žalobkyne ako stabilnú napriek jej sezónnosti, s opakovanou

orientáciou žalobkyne na rakúsky trh. Rodinnú situáciu posúdila v kontexte, že žalobkyňa má na
Slovensku dvoch dospelých synov, je vdova, pričom na Slovensko cestovala každé 2-3 týždne bez
preukázania tejto skutočnosti. Posudzovala skutočnosť, že žalobkyňa vlastní byt v Kežmarku od roku2003, ubytovanie v Rakúsku bolo poskytované zamestnávateľom. Za štát bydliska pre daňové účely
žalovaná považovala štát zamestnania, t.j. Rakúsko, kde si žalobkyňa plnila daňové povinnosti.

5. S odkazom na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia
č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia týkajúceho sa práv
na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi
a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti
bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), žalovaná v zmysle čl. 11 ods.

1 a/ a b/ vykonávacieho nariadenia posudzovala celkovú dĺžku pobytu na území Rakúska spolu s
prioritnou a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh silnejšie ako ostatné skutočnosti (byt, auto,
životné poistenie, mobilný operátor, bankový účet, trvalý pobyt, návraty na Slovensko, absolvovanie
opatrovateľského kurzu po návrate na Slovensko), ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku.
Žalovaná považovala za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku po dobu viac než
šiestich rokov sa žalobkyňa tam dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas,

platila zákonné odvody, dane, poberala opakovane dávku v nezamestnanosti na území Rakúska.

6. Vzhľadom na tieto skutočnosti, že žalobkyňa nebola pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nemožno dobu
poistenia v Rakúsku zohľadňovať na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61

základného nariadenia. Uplatňovanie si nároku na dávku v nezamestnanosti v inom štáte ako v štáte
posledného zamestnania by malo byť len výnimkou. Prednosť má spravodlivé rozdeľovanie finančných
nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Nezamestnané
osoby, ktoré dosiahli dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú
v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v

ktorom si uplatnia nárok na dávku. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto štátu, kde je poistená podľa vnútroštátnej legislatívy a nárok na
dávku v nezamestnanosti by mala uplatňovať v tomto štáte, pričom má nárok na export tejto dávky
do ktoréhokoľvek štátu EÚ. Ak si nezamestnaná osoba uplatní nárok na dávku v inom štáte ako v
štáte posledného zamestnania, tento štát je povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v inom štáte

zohľadňovať v konaní o tomto nároku, pričom je to možné len v súlade s čl. 65 základného nariadenia,
t.j. v prípade preukázania zachovania pevných väzieb v tomto štáte.

7. Vo vzťahu k námietke o zachovaní trvalého pobytu žalobkyne na Slovensku žalovaná v odôvodnení
uviedla, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach

ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v
mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej
osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania.
Pojem „trvalý pobyt" nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko". V zmysle čl. 1 písm. j/ základného
nariadenia „bydlisko" je miesto, kde osoba zvyčajne býva (obdobne tiež rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017), pričom ide len o administratívnu skutočnosť, ktorá nemusí
odzrkadľovať realitu. Aj keď žalovaná prihliadala na skutočnosť, že žalobkyňa vlastní na Slovensku
nehnuteľnosť, táto nehnuteľnosť nebola v rozhodnom čase ňou využívaná na bývanie, čo v porovnaní
s ostatnými skutočnosťami nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. Ani pravidelné návraty na
Slovenskom niekoľkokrát ročne neposúdila žalovaná ako relevantné pre posúdenie zachovania bydliska

žalobkyne na Slovensku. Žalovaná poukázala na viacero rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, 1Sžso/26/2016, 1Sžsk/38/2017, či rozhodnutia krajských súdov v
obdobných prípadoch.

8. Na základe zistených skutočností mala žalovaná za preukázané, že žalobkyňa si v čase výkonu práce

v Rakúsku nezachovala bydlisko na Slovensku. Dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa
dosiahla v Rakúsku tak nemožno zohľadniť pri posudzovaní nároku na dávku na Slovensku. Keďže
žalobkyňa nepreukázala dobu poistenia zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, nesplnila
základnú podmienku pre priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.

9. Vo vzťahu k námietke, že zistenia žalovanej sú v rozpore s postupom úradu práce, ktorý zaradil
žalobkyňudoevidencieuchádzačovozamestnanie,žalovanáuviedla,žeideopostupdvochrozdielnych
úradov, pričom zaradenie do evidencie neznamená automaticky uznanie bydliska na území Slovenska
a vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.II.

Žalobné dôvody

10. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej

zo dňa 01.07.2020. Namietala, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné; napadnutým rozhodnutím
bol zo strany žalovanej porušený princíp rovnosti pred zákonom, vyplývajúci z jednotných pravidiel
Európskej únie, bol poškodzujúcim konaním žalovanej proti žalobkyni, ktorá vzhľadom na riadne
odvádzanie povinných príspevkov na poistenie v sociálnej poisťovni, platenie daní v rámci jednotného
hospodárskeho a pracovného priestoru Európskej únie v dotknutom období plnila svoje záväzky
vyplývajúce z platnej legislatívy a individuálnych právnych aktov, príslušných inštitúcií Slovenskej

republiky a Európskej únie.

11.Argumentovala,žežalovanánedostatočnezistilaskutkovýstavataknesprávneprávnevecposúdila.
Žalobkyňa v administratívnom konaní označila dôkazy a preukázala ich existenciu spolu so splnením
všetkých podmienok pre priznanie nároku v nezamestnanosti. Žalovaná ako aj prvostupňový správny

orgán bez ďalšieho spochybnili žalobkyňou uvádzané skutočnosti, spochybnili zachovanie väzieb
žalobkyne na území Slovenska. Žalobkyňa trvá na tom, že z ňou predložených dôkazov, z dostupných
evidencií na Slovensku vyplýva, že žalobkyňa vždy mala a má pevné väzby na území Slovenska,
predovšetkým tým, že stále má evidovaný trvalý pobyt na území Slovenska, má tu svoju rodinu, dve deti,
matku, ostatných príbuzných. Dlhodobo, od roku 2003 vlastní na území Slovenska nehnuteľný majetok,

o ktorý sa riadne stará a napriek práci v zahraničí sa pravidelne a rada vracia na územie Slovenska.
Napriek existencii sezónneho zamestnaneckého vzťahu na území Rakúska v období november 2013 až
január2020niejemožnétvrdiť,žetýmstratilapevnéväzbysúzemímSlovenska.Slovenskopovažujeza
svoj domovský štát s legitímnym domicilom, materiálnym zázemím a s existujúcimi rodinnými väzbami.

12. Žalobkyňa poukázala na dlhodobo nepriaznivú situáciu v otázke nezamestnanosti v regióne
trvalého pobytu, kde je zložité nájsť si stabilné zamestnanie umožňujúce primerané zabezpečenie.
Využitie pracovnej príležitosti v Rakúsku a platenie daní z príjmu v Rakúsku nemôže byť vnímané ako
jednoznačná a stabilná orientácia na rakúsky pracovný trh a s tým definované bydlisko v Rakúsku.
Plnenie daňových povinnosti v štáte, kde má žalobkyňa príjem zo závislej činnosti je zákonnou

povinnosťou, pričom v súlade so zásadou zákazu dvojitého zdanenia je samozrejmé, že v obdobných
prípadochniejemožnéplatiťdanenaSlovensku.Takýmitozávermibydošlokdiskrimináciikaždejosoby
pracujúcej čo i len istý čas sezónne mimo Slovenska. Takéto závery správneho orgánu sú diskriminačné,
svojvoľné a právne neudržateľné. Žalobkyňa nezanechala svoju rodinu na Slovensku, ale pravidelne sa
za ňou vracala v čase voľna, pričom stále udržiavala kontakty na Slovensku. Žalobkyňa nemá zákonnú

povinnosť dokazovať tieto pravidelné návštevy a prítomnosť v mieste trvalého pobytu osobitne, napr.
GPS súradnicami mobilného telefónu, účtenkami za nákupy na Slovensku, či fotografiami. Rovnako je
diskriminujúce, aby skutočnosť, že žalobkyňa je vdova, osoba bez životného partnera, bola pričítaná v
jej neprospech, že na Slovensku jej neostali zachované väzby.

13. Vo vzťahu k definícii bydliska žalobkyňa poukázala na to, že za bydlisko sa v právnej teórii spravidla
považuje miesto, kde sa občan zdržuje /býva s úmyslom zdržiavať sa tam trvale. Žalobkyňa nikdy ani
nenaznačila, aby mala záujem opustiť Slovensko a trvalo sa zdržiavať v Rakúsku. Žalobkyňa dochádza
z domu za prácou do Rakúska, a nie z Rakúska na návštevy do Kežmarku. Vždy za svoj domov a
bydlisko považovala a považuje Kežmarok, kde žije jej rodina a kde vlastní nehnuteľnosť, nejde len o

evidenčný trvalý pobyt. Len skutočnosť, že medzi Kežmarkom a miestom výkonu práce bolo cca 1 000
km nemôže byť dôvodom pre takýto výklad žalovanej, že nedochádzala na Slovensko častejšie a tak
mala úmysel trvalejšie za zdržiavať v Rakúsku.

14. Žalobkyňa zdôraznila, že je osobou so slovenskou národnosťou, občanom Slovenskej republiky,

s trvalým pobytom a vlastníctvom nehnuteľnosti na bývanie na Slovensku. Nikdy nemala status
zahraničného Slováka, nikdy nemala väzby na Rakúsko v podobe životného partnera, či vo vlastníctve
nehnuteľnosti v zahraničí, resp. neudržiavala iné väzby, ktoré by mohli byť považované za pevné v
súvislosti s Rakúskom. Rovnako bývanie v Rakúsku bolo vždy spojené len s výkonom práce, išlo ozamestnanecké bývanie, nikdy nemalo charakter trvalého bývania či nadpriemerného komfortu, ako je
tomu v Kežmarku.

15. Žalobkyňa poukázala na nelogickú argumentáciu žalovanej v súvislosti s otázkou plnenia si daňovej
povinnosti, keď žalovaná tvrdí, že za miesto bydliska sa považuje štát zamestnania, keďže týmto
dochádza k diskriminácii len z dôvodu, že žalobkyňa poberá príjem v inom členskom štáte, ktorý je
zákonne v tomto štáte zdaňovaný, pričom takéto závery sú v rozpore so právom voľného pohybu osôb
a slobody vykonávať prácu v ktoromkoľvek štáte EÚ, čo nemôže byť v neprospech žalobkyne.

16. Žalobkyňa na základe uvedených skutočností žiadala napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec
vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

III.

Vyjadrenie žalovanej k žalobe

17. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 28.12.2020 zotrvala na skutkovej a právnej argumentácií uvedenej v

preskúmavanom rozhodnutí. Navrhla žalobu zamietnuť.

18. S odkazom na § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j/, čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods.
5 základného nariadenia, čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia („vykonávacie nariadenie“) žalovaná

poukázala na to, že žalobkyňa v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do
evidencie nezamestnaných nepreukázala dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku. Žalobkyňa bola v posudzovanom období zárobkovo činná
na území iného členského štátu Európskej únie, Rakúska, pričom žalovaná bola povinná posúdiť,
či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s

čl. 61 základného nariadenia. Zároveň pobočka žalovanej posudzovala, či žalobkyňa počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského
štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenska podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia
a čl. 11 vykonávacieho nariadenia, t.j. či došlo v tomto období k zachovaniu pevných väzieb a bydliska
na území Slovenska.

19. V zmysle kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia bolo bydlisko žalobkyne posúdené
nasledovne:
a/ dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - podľa Vyhlásenia a zápisnice
sa žalobkyňa zdržiavala na území Rakúska od decembra 2013 (podľa formulára U1, bod 2.2.1. sa

žalobkyňa zdržiavala na území Rakúska už od novembra 2013) do 01.02.2020, t.j. viac ako šesť rokov,
b/ situácia žalobkyne vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - podľa
informáciízinformačnéhosystémuSociálnejpoisťovnežalobkyňapredodchodomdoRakúskanaúzemí

Slovenska naposledy pracovala od 06.04.2004 do 28.02.2013. Na území Rakúska vykonávala sezónne
zamestnania, najskôr v hoteli Alpenrose, od 15.06.2016 opakovane u jedného zamestnávateľa Hotel
Forster GmbH, pracovala ako chyžná a v Rakúsku tiež opakovane poberala dávku v nezamestnanosti.
Uvedené preukazuje jej jednoznačnú orientáciu na rakúsky pracovný trh. Sama žalobkyňa vo
Vyhlásení uviedla, že sa počas výkonu zárobkovej činnosti v cudzine nepokúšala nájsť si zamestnanie

na Slovensku. Túto pracovnú situáciu v Rakúsku, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v
nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť aj napriek sezónnym zamestnaniam ako jednoznačne
stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh. Po vydaní žalobou napadnutého
rozhodnutia bola z príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny importovaná informácia, že od
23.06.2020 je žalobkyňa vyradená z evidencie z dôvodu opätovného zamestnania v inom členskom

štáte Európskej únie. Nedošlo teda k zmene pracovnej situácie žalobkyne v tom zmysle, že by sa
žalobkyňa rozhodla aj svoju pracovnú situáciu stabilizovať na území Slovenskej republiky, ale pokračuje
jej opakovaná orientácia na zahraničný pracovný trh,- rodinného stavu a rodinných väzieb žiadateľky - žalobkyňa je vdova, na Slovensku má dvoch dospelých
synov (narodených r. 1994 a r. 1996), matku a súrodencov. Podľa zápisnice navštevovala Slovensko
každé 2 - 3 týždne, na 2 - 4 dni, bez bližšieho preukázania,

- bytovej situácie žiadateľky, najmä, či je táto situácia stabilná - žalobkyňa na území Slovenska vlastní
od roku 2003 byt, v Rakúsku jej ubytovanie poskytoval zamestnávateľ a ubytovanie počas celého
obdobia jej pôsobenia v Rakúsku menila dvakrát. Takúto bytovú situáciu žalobkyne posúdila žalovaná
za primeranú,
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobkyňa bola

zárobkovo činná na území Rakúska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé,
že za štát bydliska sa na daňové účely považovala štát zamestnania.

20. Podľa formulára U1, zo dňa 03.03.2020 predloženého žalobkyňou dosiahla žalobkyňa na území
Rakúska tieto doby poistenia:
v bode 2.1.1 - poistené zamestnanie

• od 9. decembra 2013 do 12. októbra 2015
• od 10. októbra 2015 do 11. januára 2016
• od 15. júna 2016 do 30. apríla 2017
• od 2. júna 2017 do 5. septembra 2017
• od 8. októbra 2017 do 30. apríla 2018

• od 2. júna 2018 do 3. februára 2019
• od 8. marca 2019 do 30. apríla 2019
• od 15. júna 2019 do 31. januára 2020
v bode 2.1.3. - iné obdobia poistenia
• od 13. októbra 2015 do 22. októbra 2015

• od 6. septembra 2017 do 8. septembra 2017
• od 1. mája 2019 do 1. mája 2019
• od 1. februára 2020 do 1. februára 2020
v bode 2.2.1 - obdobie zamestnania, ktoré nie sú obdobiami poistenia
• od 1. novembra 2013 do 30. novembra 2013

v bode 5.1 - poberanie dávky v nezamestnanosti
• od 1. mája 2017 do 3, mája 2017
• od 30. mája 2017 do 1. júna 2017
• od 9. septembra 2017 do 19. septembra 2017
• od 30. septembra 2017 do 7. októbra 2017.

21. Žalovaná odkázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečeniač.U2,z12.06.2009(orozsahupôsobnostičl.65ods.2základnéhonariadenia týkajúceho
sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými
pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej

zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je prijateľné
prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných
pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň
vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu.
Nebolo by prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia

čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie
alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine
pôvodu. Žalovaná konštatovala, že celková dĺžka pobytu žalobkyne na území Rakúska spolu s prioritnou
a opakovanou orientáciou na rakúsky pracovný trh prevážili ostatné skutočnosti (byt, auto, životné
poistenie, mobilný operátor, bankový účet, trvalý pobyt, návraty na Slovensko, absolvovanie kurzu

opatrovania po návrate na Slovensko), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Žalobkyňa sa v
rozhodnom čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas, platila zákonné
odvody i dane, poberala opakovane dávku v nezamestnanosti na území Rakúska, kde bolo v danom
čase stredisko jej životných záujmov.

22. Žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte odlišnom od
štátu posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na
dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba uplatniť v štáte posledného zamestnania,
lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivérozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami
vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom
dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj

to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žiadne z európskych koordinačných
predpisovnezaručujeautomatickézhodnoteniedôbpoisteniavnezamestnanostidosiahnutýchvjednom
členskom štáte Európskej únie na území ktoréhokoľvek iného členského štátu. Nie je tak pravdivé
tvrdenie žalobkyne, že ide o diskrimináciu založenú na mieste výkonu práce v inom členskom štáte
Európskej únie.

23. Žalovaná poukázala na to, že daňový domicil je jedným z kritérií, ktoré je nevyhnutné skúmať podľa
článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bola riadne a dlhodobo zamestnaná na území Rakúska,
daňové povinnosti si plnila podľa rakúskych právnych predpisov. Je množstvo situácií, kedy otázka
zdaňovania príjmov nie je tak jednoznačná ako v prípade žalobkyne a musí byť náležíte preskúmaná
(napr. pri vysielaní zamestnancov podľa článku 12 základného nariadenia, pri zamestnancoch s

výkonom práce na území viacerých štátov, pri zamestnancoch v špecifickom postavení - napr. námorníci
a pod.). Nie je však možné, ako sa toho domáha žalobkyňa, na kritérium daňového domicilu neprihliadať.
Za štát bydliska žalobkyne sa preto na daňové účely považuje štát jej zamestnania, t. j. Rakúsko.
Nemožno tiež vyhovieť požiadavke žalobkyne, aby sa bydlisko posudzovalo podľa ustanovení § 85 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v spojení s uznesením Ústavného súdu SR

č. III. ÚS 239/2010-6 z 22.06.2010.

24. K námietke žalobkyne o práve na voľný pohyb osôb v rámci Európskej únie žalovaná uviedla, že
toto právo nebolo rozhodnutím žalovanej nijako dotknuté, keďže z práva na voľný pohyb osôb nie je
možné odvodiť právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatňovať si nároky na sociálne

zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Európskej únie. Takýto výklad by bol v rozpore s
účelom základného nariadenia a dochádzalo by tak k zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu
členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti

25. Žalovaná uviedla, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ sa chápe ako miesto, kde

sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase.
Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a tiež povaha
vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Pojem „trvalý pobyt“
nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ je
miesto, kde osoba zvyčajne býva. Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. 1Sžsk/38/2017, kde tento súd jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra
záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery
len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Žalobkyňa sa v zahraničí zdržiavala viac
ako šesť rokov, pričom v tomto období mala v Rakúsku stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie
istýchrodinnýchväziebnaSlovenskujednoznačnýmspôsobomnepreukazuje,žežalobkyňamalapočas

zárobkovej činnosti v zahraničí centrum záujmov na Slovensku.

26. Vo vzťahu k námietke o plnení si zákonných daňových a odvodových povinností v Rakúsku žalovaná
uviedla, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo bez pochybností preukázané,
že v posudzovanom období dosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti na území Rakúska, na základe

čoho prvostupňový správny orgán musel zohľadňovať príslušné ustanovenia základného nariadenia a
posúdiť, či je možné doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Rakúska zohľadňovať na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. S odkazom na čl. 61 a čl. 65 ods.
5 základného nariadenia žalovaná poukázala na to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá
na území iného členského štátu Európskej únie môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku

v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba
výnimočne je možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej
únie. Touto výnimkou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území
iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

Otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej
slovenskej legislatívy, zásadná.27. Na základe týchto skutočností žalovaná uzavrela, že žalobkyňa si počas výkonu zamestnania
v Rakúsku nezachovala bydlisko na Slovensku. Dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa
dosiahla na území Rakúska preto nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v

nezamestnanosti. Keďže žalobkyňa v posudzovanom období nepreukázala žiadnu dobu poistenia v
nezamestnanosti,ktorúbyjejbolomožnézohľadniťnaúčelyvznikunárokunadávkuvnezamestnanosti,
v zmysle § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nesplnila základnú podmienku priznania nároku na
dávkuvnezamestnanosti.Rozhodnutienapadnutésprávnoužaloboutakžalovanápovažujezasprávne,
skutkový stav zistený presne a úplne.

IV.

Vyjadrenie žalobkyne

28. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 19.02.2021 namietala názor žalovanej o nezachovaní bydliska
na území Slovenska len z dôvodu výkonu zamestnania v zahraničí, čo vedie k porušeniu zásady
spravodlivosti, zákonnosti a dochádza k diskriminácii jednotlivca. S ohľadom na princíp solidarity a
vzájomnej pomoci jednotlivých členských štátov a existenciu jednotného trhu, voľného pohybu osôb,

tovarov a služieb, sú tvrdenia žalovanej založené na nesprávnom posúdení prijatých všeobecných
pravidiel v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a pravidiel spojených s vytváraním sociálneho
zabezpečenia. Žalovaná v konaní dospela k nesprávnemu záveru, že pre účel priznania dávky z fondov
sociálneho zabezpečenia je rozhodujúci stav, či žalobca v posudzovanom období prispieval na nejaký
odvodový účet Slovenskej republiky, v správe Sociálnej poisťovne.

29. Žalobkyňa zdôraznila relevantné skutočnosti, ako je existencia trvalého pobytu v meste Kežmarok,
rodinná situácia žalobkyne, vlastníctvo nehnuteľného majetku, a pod., pričom žalovaná iné skutočnosti
nepreverovala, nevykonala iné dôkazy a ustálila, že žalobkyňa má bydlisko v štáte, ktorý je štátom na
daňové účely, t.j. štát, kde má žalobkyňa zamestnanie. Takýto postup nie je správny, keďže žalobkyňa

je rovnako daňovníkom na území Slovenska, a to vo vzťahu k povinnosti úhrade miestnych daní, daní
z nehnuteľností.

30. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/26/2016, 10Sžsk/5/2016 a
1Sžsk/38/2017, kde nebol priznaný nárok na dávku, no najmä z dôvodu, že žiadateľ mal stratiť bydlisko

a centrum záujmov k Slovenskej republike neuhrádzaním žiadnych daní, poistného na území Slovenskej
republiky, ale všetky daňové a odvodové povinnosti plnil výlučne na území iného členského štátu EÚ.
To však nie je prípad žalobkyne v tomto konaní, kde je žalobkyňa stále daňovníkom a poplatníkom
v Slovenskej republike, svoje záväzky si plní riadne a včas. Pracovné aktivity na území iného
členského štátu Európskej únie tak nemôžu byť relevantným dôvodom na nadobudnutie objektívneho

presvedčenia,žežalobkyňastratilabydliskonaúzemíSlovenskejrepubliky,resp.žecentrumjejzáujmov
sa presunulo mimo územia Slovenska.

V.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

31. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu v rozsahu žalobných dôvodov v zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.

Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu
žalovanej, pričom dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne je dôvodná.32. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
v sociálnych veciach.

34. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

35. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

36. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP správnu žalobu (v sociálnych veciach) fyzickej osoby správny
súd posudzuje neformálne.

37. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby (v sociálnych veciach) nie je správny

súd viazaný žalobnými bodmi.

38. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

39. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

40.Podľa§191ods.1SSPsprávnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

41. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a
na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na
citované ustanovenie, upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na
úradnej tabuli súdu od 02.02.2022 do 17.02.2022. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením

písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní ( § 137 ods.3 SSP)
dňa 16.02.2022.

42. Predmetom súdneho preskúmania v tomto konaní je rozhodnutie žalovanej o tom, že žalobkyňa
podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení s čl. 61 základného nariadenia nemá nárok

na dávku v nezamestnanosti, keďže bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy,
a doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Rakúska do celkovej doby poistenia v
nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia nebolo možné zohľadniť, pretože
nebolo preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska žalobkyne počas výkonu

posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.

43. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok
ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.44. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v

nezamestnanosti najmenej dva roky.

45. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu

zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatne zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

46. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a/
sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade
s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby
samostatnej zárobkovej činnosti.

47. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej

činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba mala bydlisko v členskom štáte
inom ako je príslušný štát, a ktorá ma naďalej bydlisko v tomto štáte alebo sa vráti do tohto štátu, má byť
k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý čl. 64 úplne
nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v
ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

48. Podľa čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete
odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

49. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie
nariadenie), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení
bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia
centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií

súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby, vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti,
predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania
každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek

nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je
táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

50. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,

na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

51. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.

52. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej a
predchádzajúceho postupu správneho orgánu je posúdiť; či správny orgán vecne príslušný na konanie
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný stavdostatočne a riadne; či konal v súčinnosti s účastníkmi konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Súd skúma,
či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi

predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe a či uvedené pochybenie správneho orgánu je takou
vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

53. Správny súd mal za preukázané, že žalobkyňa si uplatnila žiadosť o dávku v nezamestnanosti
v Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad dňa 14.02.2020. V období posledných štyroch rokov pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia
v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti.

54. Žalovaná v konaní posudzovala, či dobu poistenia v nezamestnanosti v Rakúsku možno zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Tento
postup prichádza do úvahy iba v prípadoch preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na
území Slovenska počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
Zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenska, Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad, posudzovala

na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z
rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobkyňou.

55. Bolo preukázané, že žalobkyňa pred odchodom do Rakúska na území Slovenska naposledy
pracovala od 06.04.2004 do 28.02.2013. Na území Rakúska po roku 2013 vykonávala sezónne

zamestnania, od 15.06.2016 u zamestnávateľa Hotel Forster GmbH, kde pracovala ako chyžná.
Počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku žalobkyňa podľa vyhlásenia nehľadala zamestnanie na
Slovensku, pričom v Rakúsku opakovane poberala dávku v nezamestnanosti. Túto pracovnú situáciu v
Rakúsku posúdila žalovaná ako stabilnú s prioritnou orientáciou na rakúsky pracovný trh. Žalovaná vo
veci považovala za preukázané, že žalobkyňa sa počas výkonu zárobkovej činnosti dlhodobo zdržiavala

v Rakúsku, kde zároveň bývala, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody aj dane
na území Rakúska, čím tak podľa žalovanej mala žalobkyňa bydlisko a tiež centrum záujmov v Rakúsku.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, v spojení s tým, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov,žalovanánezohľadniladobupoisteniavnezamestnanostizískanúnaúzemíRakúskanaúčely

vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

56. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaná vydala rozhodnutie na základe
údajov dostupných z informačného systému, z formulára U1 doručeného 11.03.2020, z Vyhlásenia
žiadateľky na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 14.02.2020, potvrdení o zamestnaní a

príjme, odhlášky zo systému sociálneho poistenia v Rakúsku, zo zápisnice o rozhodných skutočnostiach
vyhotovenej po elektronickej komunikácií žalovanej so žalobkyňou (elektronická komunikácia bola
uprednostnená z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie na Slovensku spôsobenej COVID-19 v
danom období).

57. Žalobkyňa namietala, že správne orgány dospeli na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu k nesprávnym právnym záverom; žalovaná neskúmala riadne dôvody, pre ktoré žalobkyňa
pracovala v zahraničí, nezohľadňovala, že išlo o sezónne zamestnanie, nie o pracovný pomer na dobu
neurčitú, nebol zohľadnený charakter bývania v Rakúsku a vlastníctvo nehnuteľnosti na bývanie na
Slovensku, neboli zohľadňované rodinné väzby žalobkyne na Slovensku.

58. Súd konštatuje, že tieto námietky žalobkyne sú dôvodné. Je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že
jej zamestnanie v Rakúsku bolo sezónneho charakteru, s dobami nezamestnanosti. Neexistenciu
pracovného pomeru na dobu neurčitú nemožno hodnotiť ako stabilné pracovné prostredie, taktiež je
nevyhnutné zohľadniť doby, kedy bola žalobkyňa nezamestnaná a poberala dávky v nezamestnanosti,

čo tiež svedčí o tom, že jej situácia nebola nemenná a stabilná, ako tvrdila žalovaná. Orientáciu
na rakúsky pracovný trh možno posúdiť ako pragmatickú, kedy žalobkyňa uprednostnila prácu tam,
kde ju bolo možné získať a zabezpečiť si tak príjem, vzhľadom na nemožnosť zamestnania v mieste
trvalého bydliska, v Kežmarku resp. okolí. Žalovaná taktiež nezohľadnila, že ubytovanie mala žalobkyňaposkytnuté aktuálnym zamestnávateľom, šlo zásadne o zamestnanecké ubytovanie, t.j. dočasného
charakteru, žalobkyňa si neprenajímala v Rakúsku nehnuteľnosť na bývanie, pričom celú dobu bola
vlastníčkou nehnuteľnosti určenej na bývanie na Slovensku, ktorú užívala počas pobytov na Slovensku

a za ktorú riadne platila úhrady. Správny súd je toho názoru, že vlastníctvo nehnuteľností je jedna zo
skutočností, ktorú je v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť
pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však
musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými relevantnými skutočnosťami, v zmysle
článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

59. Ani platenie daní a odvodov v Rakúsku nemožno samo osebe považovať za smerodajné pre
posúdenie intenzity väzieb na Rakúsko resp. na Slovensko, keďže plnenie si daňových a odvodových
povinnosti v štáte, kde poberá žalobkyňa príjem, bolo jej zákonnou povinnosťou a tento argument tak
nemôže byť posúdený v jej neprospech.

60. Správny súd sa nestotožňuje s argumentáciou správneho orgánu, že napadnuté rozhodnutia
sú dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, pretože správne orgány sa vo svojich rozhodnutiach
nevysporiadali so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v administratívnom konaní,
vychádzali len z faktov, ktoré boli uvedené v jednotlivých formulároch a tlačivách, bez posúdenia
vzájomných súvislostí predložených tvrdení. Komunikácia medzi žalobkyňou prebehla písomne,

preposielaním dokladov emailom, resp. preposlaním zápisnice, čo však nevylučuje postup, aby
žalovaná dotazovala žalobkyňu opakovane o poskytnutie dodatočných informácií, a aby tieto informácie
vyhodnotila komplexne. Možno preto konštatovať, že správne orgány svoje závery o nezachovaní
bydliska a pevných väzieb žalobkyne na Slovensku, závery o tom, že žalobkyňa presunula centrum
záujmov do Rakúska, odôvodnili nedostatočne.

61. V súvislosti so správnym stanovením bydliska žiadateľa o dávky v nezamestnanosti správny
súd poukazuje na právne závery v obdobnej veci uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 9Sžso/35/2012, podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č. 883/2004, a preto názor

žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter
pri posudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny.
Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra
záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do
úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tak ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť,

že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu a následná
kúpa bytu na území SR zjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila
záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území
Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takéhoto záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne
v Slovenskej republike, takú okolnosť vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so

zohľadnením možnosti pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku
centra záujmov na území SR.“

62. Obdobnou problematikou sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v konaní sp.zn. 9Sžso/11/2015, keď v
rozsudku zo dňa 25.01.2017 vyslovil názor... „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní

bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa
17.02.1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej
vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať
do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť.
Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem

poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala,
že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas
jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej
republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vyhodnotenie

všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné
poznamenať, že z dôvodov Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.02.1977, C 76-76 - Silvana, Di Paolo proti
Office National de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne
vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte.“ Z citovaného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdeníbydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska pred tým, ako sa pracovník presťahoval,
dĺžkutrvaniaacieľjehoabsencie,charakterzamestnania,akoajzámerzúčastnenejosoby,ktorývyplýva
zo všetkých okolností.

63. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 10Sžso/36/2013 zo dňa 09.04.2014 a sp.
zn. 10Sžso/24/2014 zo dňa 27.05.2015) konštatoval, že pri ustálení miesta bydliska je potrebné brať na
zreteľ najpevnejšie vzťahy, t.j. kde sa do budúcnosti bude chcieť žiadateľ usadiť a cítiť najlepšie sociálne
i spoločensky ukotvený, prihliadnuc na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby. Uvedený záver

Najvyšší súd SR vyvodil zo skutočností, s odkazom na judikatúru ESD, pričom prioritou je voľný pohyb
osôb, kapitálu a služieb v rámci v EÚ pred viazanosťou občanov jednotlivých členských štátov Európskej
únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom EÚ je vytvoriť taký systém, aby
osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie
alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde
sa vrátila, alebo tam bydlisko mala, kde má v tomto štáte rôzne odôvodniteľné väzby, resp. dokonca v

štáte, kde sa osoba rozhodne usadiť.

64. Podľa zákona č. 461/2003 Z.z. jedným z konaní vo veciach sociálneho poistenia je aj konanie o
dávke v nezamestnanosti. Konanie o priznanie dávky sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej
osoby, ktorá si uplatňuje nárok na dávku a nárok na jej výplatu. Za žiadosť o dávku v nezamestnanosti

sa považuje potvrdenie o zaradení do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie
alebo oznámenie o nezaradení do tejto evidencie.

65. Podľa § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné

podklady na rozhodnutie.

66. Podľa § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

67. Podľa § 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní
veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v
prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

68. Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.

69. Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

70. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne
sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.

71. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom

rozsahu.

72. Podľa § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,

organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.73. Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

74. S odkazom na uvedené skutkové okolnosti veci a citované ustanovenia správny súd zastáva
názor, že žalovaná vyvodila tvrdenie o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len na základe
posúdenia doby a samotnej existencie zamestnania v Rakúsku (len sezónneho) a z obmedzeného
počtu návštev, čo je však vzhľadom na vzdialenosť od miesta trvalého pobytu v Kežmarku pochopiteľné.

Žalobkyňa tvrdí, že odišla do Rakúska za zárobkovou činnosťou, výlučne z dôvodu, aby si vytvorila
finančné podmienky pre život na Slovensku, predovšetkým z dôvodu nemožnosti zamestnania sa v
mieste bydliska. Žalobkyňa prejavila nielen úmysel, ale aj konala v záujme zachovania bydliska a
centra záujmov v SR, o čom svedčí záujem o rodinu, známych, kontakty s deťmi a matkou, ktorí žijú na
Slovensku; vlastníctvo bytu, platenie poistiek, daní a poplatkov za nehnuteľnosť na Slovensku.

75. Žalovaná a ani prvostupňový správny orgán dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane
pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody jej práce mimo územia SR, a na strane druhej
ani jej pohnútky a dôvody ponechania vlastníctva bytu na území SR, a nie zabezpečenia vlastníctva
nehnuteľnosti na bývanie v Rakúsku. Správne orgány sa tiež mali zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi
návratu žalobkyne na územie SR, pričom tieto zistenia bolo nevyhnutné posúdiť vo vzájomných

súvislostiach.

76. Správny súd má za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci a žalobou napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP preto správny súd zrušil a vec

vrátil žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie.

77. V ďalšom konaní je správny orgán v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 461/2003
Z.z. povinný riadne zistiť skutkový stav veci, vykonať v tomto smere potrebné dokazovanie, a to aj
podrobným výsluchom žalobkyne, príp. jej detí, iných blízkych osôb, a až tak je namieste posúdiť otázku

rodinných väzieb, dôvody a okolnosti, ktoré spôsobili, že žalobkyňa odišla za prácou do Rakúska a tiež
dôvody návratu na územie Slovenska. Súd konštatuje, že tieto okolnosti nie je možné posúdiť len na
základe formalizovaného tlačiva a strohých údajov uvedených žalobkyňou vo Vyhlásení bez vzájomných
súvislostí, ktoré preukážu alebo nepreukážu, či bydlisko žalobkyne bolo resp. nebolo zachované na
území SR. Správne orgány tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nepreverovali a osobitne nevyhodnotili.

Otázku rodinných väzieb tiež nie je možné posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého
vyplnenielentampožadovanýmiúdajmimôžebyťbezzisteniavzájomnýchsúvislostí,naujmužiadateľa.

78. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe
kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, a preto nebolo možné

aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, t.j. skúmanie úmyslu dotknutej osoby. Súčasťou
skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v SR,
ale aj skúmanie reálnych podmienok bývania v mieste pobytu a výkonu zamestnania. Pobyt žalobkyne
v Rakúsku vzhľadom na okolnosti nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho za trvalý a stabilný.

79. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom
rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

80. Žalovaná je povinná následne, po zistení skutkového stavu opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne
o nároku na dávku v nezamestnanosti, a to v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v spojení s

citovanými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a následne je povinná
vydať rozhodnutie v súlade s § 209 zákona. V odôvodnení nového rozhodnutia je žalovaná viazaná
právnym názorom správneho súdu. Žalovaná je v rozhodnutí povinná uviesť, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri využití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

81. Súd konštatuje, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia je porušením ústavného práva
navrhovateľa na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu, keďže je tak účastníkovi správneho
konania odopretá možnosť efektívne spochybniť správnosť takého rozhodnutia, t.j. rozhodnutie nieje možné označiť za spravodlivé. Odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov konania o
správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Nepostačuje citácia príslušných
právnych predpisov, ale je žiaduce, aby správny orgán primerane vyložil obsah právnej normy tak, aby

účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením veci. Nepreskúmateľnosť z
„nedostatkudôvodov“neznamenálenabsolútnynedostatokodôvodnenia,alezahŕňaaj prípady,keďpre
danérozhodnutieneboldostatokdôvodov.Úlohousúdupripreskúmavanírozhodnutísprávnychorgánov
nie je nahrádzať ich činnosť pri zisťovaní skutkového stavu, ani dopĺňať, resp. nahrádzať odôvodnenia
rozhodnutí správnych orgánov, prípadne poskytovať výklad ich rozhodnutí.

82. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnej žalobkyni
právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej s tým, že v zmysle § 175 ods. 2 SSP o výške
náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove
(§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť

označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,

ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebohozastupuje,vysokoškolsképrávnickévzdelanieII.stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).