Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. február 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717011013
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8717011013.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na neverejnom zasadnutí konanom dňa 01.03.2022 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného L. X. z r u š u j e
rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/65/2017 z 19.08.2021 v celom rozsahu.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku trestnú vec obžalovaného L. X., nar. XX.XX.XXXX v W., bytom Z. XXX,
okr. L., pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. a), písm. d) Tr. zákona s
poukázaním na § 138 písm. d) a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že

- dňa 14.08.2016 v čase okolo 18.30 hod. na presne nezistenom mieste v obci Z., okres Poprad, cestou

od čerpacej stanice, po predchádzajúcom incidente s maloletými deťmi, obžalovaný zastavil vlastné
osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi, evidenčné číslo L. XXX S. pri maloletom L. B., nar.
XX.XX.XXXX, jazdiacom na bicykli, kričal na neho a opakovane žiadal držaním ho za telo, aby nastúpil
do jeho vozidla, čo poškodený mal. L. B. napriek svojmu nesúhlasu v obave urobil, kde ho L. X. na tomto
vozidle zaviezol na dresu svojho bydliska v obci Z., kde musel maloletý L. B. na pokyn obžalovaného

L. X. zodvihnúť svoje ruky a oprieť ich o plot danej nehnuteľnosti a takto ho obžalovaný L. X. dvakrát
udrel dáždnikom po chrbte s tým, že ho následne pustil domov, čím mu spôsobil na chrbte modrinu bez
potreby lekárskeho ošetrenia,

p o s t u p u j e

Okresnému úradu Poprad, ktorý by ju mal prejednať ako priestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/65/2017 z 19.08.2021 bol obžalovaný L. X. uznaný
vinným zo zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. a), d) Tr. zákona s
poukázaním na § 138 písm. d) a § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 14.08.2016 v čase okolo 18.30 hod. na presne nezistenom mieste v obci Z., okres Poprad, cestou

od čerpacej stanice, po predchádzajúcom incidente s maloletými deťmi, obžalovaný zastavil vlastné
osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia Combi, evidenčné číslo L. XXX S. pri maloletom L. B., nar.
XX.XX.XXXX, jazdiacom na bicykli, kričal na neho a opakovane žiadal držaním ho za telo, aby nastúpil
do jeho vozidla, čo poškodený mal. L. B. napriek svojmu nesúhlasu v obave urobil, kde ho L. X. na tomto
vozidle zaviezol na dresu svojho bydliska v obci Z., kde musel maloletý L. B. na pokyn obžalovaného
L. X. zodvihnúť svoje ruky a oprieť ich o plot danej nehnuteľnosti a takto ho obžalovaný L. X. dvakrát

udrel dáždnikom po chrbte s tým, že ho následne pustil domov, čím mu spôsobil na chrbte modrinu bez
potreby lekárskeho ošetrenia,za čo mu bol podľa § 183 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona uložený trest odňatia
slobody vo výmere 3 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona

podmienečne odložený s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe a podľa
§ 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 1 rok, pričom podľa § 51 ods. 4 písm. j) Tr.
zákona mu bola uložená i povinnosť zúčastniť sa v skúšobnej dobe na psychologickom poradenstve.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení, ktoré zdôvodnil dodatočne

prostredníctvom obhajcu. V ňom po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil, že odmieta
vinu, pretože je nevinný. Súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, pričom nebral do úvahy dôkaznú
núdzu zo strany obžaloby, vrátane naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty zločinu podľa
§ 183 Tr. zákona. Okolnosti uvedené obžalobou sa nepreukázali ale dokazovaním sa na hlavnom
pojednávaní vyvrátili. Súd pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov prípravného konania, ktoré bolo od
začiatku chaotické v rozpore s vyhľadávacou zásadou, zásadou stíhania len zo zákonných dôvodov,

zásadouvoľnéhohodnoteniadôkazovazásadouzisteniaskutkovéhostavubezdôvodnýchpochybností.
Podkladom pre rozhodnutie súdu bolo rozhodnutie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/110/2016 a
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To/17/2019. Napokon orgánom činným v trestnom konaní a ani
súdu sa nepodarilo odstrániť dôvodné pochybnosti a bola na súd podaná obžaloba. Práve výpovede
svedkov nekorešpondujú s faktami uvedenými v obžalobe. Predovšetkým sa počas dokazovania

odstránili dôvodné pochybnosti o tzv. násilí alebo hrozbe bezprostredného násilia, čo vyvrátili nielen
svedkovia ale aj samotný poškodený I. X.. Bolo preukázané zo strany poškodeného, že mu osobnú
slobodu neobmedzil, ale dobrovoľne nastúpil do vozidla s vedomím otca a doviezol ho na určené miesto,
o ktorom poškodený vedel. Žiadny úder dáždnikom, ako sa hovorí v skutkovej vete, sa nestal. Ani
z jedného dôkazu vykonaného v konaní pred súdom to nevyplynulo. Trestného činu obmedzovania

osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 Tr. zákona sa dopustí ten, kto inému bez oprávnenia bráni užívať
osobnú slobodu. Toto však dokazovanie na hlavnom pojednávaní úplne vylúčilo. Bránením v užívaní
osobnej slobody je taký zásah do osobnej slobody, ktorým sa znemožňuje alebo obmedzuje voľný pohyb
človeka a zároveň mu bráni o svojom pohybe slobodne rozhodovať. K tomuto však z jeho strany voči
poškodenému X. nedošlo. Nie je tak žiadny dôkaz v podobe výpovede svedkov, či už P. W., H. X., Z.

X., T. X., L. R. a tiež poškodeného I. X., ktoré by preukazovali jeho vinu. Konflikt riešil verbálne a túto
situáciu chcel riešiť aj s otcom poškodeného X.. Poškodený I. X. bol totiž pri incidente, v ktorom P. W.
surovo dobil jeho syna T. X.. Nemal akýkoľvek dôvod akokoľvek ubližovať poškodenému. Práve naopak,
celú vec chcel riešiť jedine formou dohovoru s otcom poškodeného.

V celej veci neexistuje jeden jediný svedok, ktorý by mohol akokoľvek potvrdiť, že videl a počul,
že poškodeného ťahal za ucho, že napriek nesúhlasu musel nastúpiť poškodený do auta, že musel
zodvihnúť ruku na plot, že dostal dáždnikom po chrbte. Tieto priame dôkazy v podobe výpovedi na
hlavnom pojednávaní absentujú. Sú tu preto zrejmé markantné dôvodné pochybnosti o skutkovej vete
v obžalobe, ktorá sa vôbec nepreukázala a je v rozpore s ustanovením § 183 ods. 1, 2 Tr. zákona a

jednotlivými typovými znakmi tohto trestného činu. Súd nebral do úvahy zásadu „in dubio pro reo“, v
pochybnostiach v prospech obžalovaného, ktorej použitie prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti,
ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu a to v rozsahu
nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Práve

v tejto veci pochybnosti trvajú a dokazovaním sa nepreukázali fakty uvedené v obžalobe. Poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To/5/2015 a 6To/11/2018 a vyslovil, že sa nachádza
v právnej neistote kvôli neefektívnemu a zdĺhavému konaniu už 6 rokov, pričom okresný súd vôbec
nezohľadnil vykonané dôkazy, predovšetkým to, že svedkovia vypovedali na súde v jeho prospech.
V ďalšom rozobral zavinenie vo forme úmyslu s odkazom aj na ustálenú judikatúru, zásadu voľného

hodnotenia dôkazov so záverom, že zo strany konajúceho súdu došlo k podstatným chybám v konaní,
ktoré súd nijako neodstránil, sú tu prítomné pochybnosti o skutkových zisteniach, a súd sa nevysporiadal
s jeho argumentáciou a nijako ju nevyvrátil a nepreukázal opak jeho výpovede. Má za to, že vzhľadom
na absenciu objektívnej stránky skutkovej podstaty zločinu obmedzovania osobnej slobody, vrátane
kauzálneho nexusu, a absenciu subjektívnej stránky bolo od začiatku voči nemu vedené trestné stíhanie

v rozpore so zákonom, preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec
vrátil okresnému súdu alebo rozhodol sám vo veci tak, že ho oslobodí spod obžaloby prokurátora.Napodkladetaktoriadneavčaspodanéhoodvolaniaobžalovanýmakoosobounatooprávnenoukrajský
súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317
ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom
i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil,
že odvolanie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd preskúmal správnosť postupu konania, ktorý predchádzal napadnutému

rozsudku konštatujúc, že neboli zistené podstatné chyby konania, pre ktoré by bolo nevyhnutné
napadnutý rozsudok zrušiť. Obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému mu obžalobou
za vinu, mal možnosť vyjadriť sa aj k vykonávaným dôkazom a navrhovať ich ďalšie vykonanie, pričom
v rámci záverečnej reči a posledného slova mohol predložiť argumentáciu o svojej nevine. Tieto zistenia
spolu s vyhodnotením ďalších postupov obsiahnutých v spise vyhodnotil odvolací súd ako súladný so
zákonom bez porušenia práva na obhajobu obžalovaného.

Konajúci súd vykonal dokazovanie podľa pravidiel stanovených procesným predpisom, preto o
vykonané dôkazy mohol opierať svoje skutkové zistenia. Z nich vyvodil skutkové závery ustálené vo
výroku o vine, že „obžalovaný mal opakovane žiadať držaním za telo mal. L. X., aby nastúpil do jeho
vozidla, čo poškodený maloletý napriek svojmu nesúhlasu v obave urobil“, ktoré ale nezodpovedajú

procesu dokazovania.

ZvýpovedepoškodenéhoL.X.nahlavnompojednávanítakátookolnosť,abynastúpildoautazapoužitia
násilia zo strany obžalovaného (držaním ho), nevyplýva a nevyplýva ani z jeho výpovede v prípravnom
konaní, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní, keďže svedok sa odchýlil od svojich tvrdení v jeho

skoršej výpovedí. Obsah výpovede poškodeného je rozvedený aj v odôvodnení napadnutého rozsudku
v znení „vtedy ho vyzval, aby si sadol do auta, nechcel to urobiť, postavil sa k autu, obžalovaný mu otvoril
dvereaonmuselnastúpiťdoauta“.Jesícefaktom,že svedokV.W. nahlavnompojednávanívypovedal,
že obžalovaný chytil I. za rameno a jemne ho postrčil do auta, čo je ale v rozpore s jeho výpoveďou
z prípravného konania, ktorá prečítaná na hlavnom pojednávaní nebola. V nadväznosti na existenciu

rozporov odvolací súd dáva do pozornosti aj výpoveď poškodeného L. X. z prípravného konania, v ktorej
sám za prítomnosti prokurátora aj psychológa povedal, že „on sa iba postavil k jeho autu, potom prišiel
on, L. X., otvoril mi dvere a musel nastúpiť do auta“. Aj napriek položeniu sugestívnej otázky zo strany
vyšetrovateľa „To znamená čo, aj ťa nejako nasilu vtiahol do vozidla?“ poškodený odpovedal, „Nie, som
si sám sadol“.

Takýto diametrálny rozdiel v tvrdeniach o tej istej okolnosti poškodeného L. X. a svedka V. W. nemôže
zakladať preukázanie skutkovej okolnosti „obžalovaný mal opakovane žiadať držaním za telo mal. L.
X., aby nastúpil do jeho vozidla, čo poškodený maloletý napriek svojmu nesúhlasu v obave urobil“. Sú
tu dôvodné pochybnosti o použití násilia obžalovaného vo vzťahu k poškodenému pri nastupovaní do

auta, keďže poškodený to poprel nielen pri svojom výsluchu v prípravnom konaní ale aj na hlavnom
pojednávaní. Tieto pochybností už nie je možné ďalším dokazovaním objasniť, preto pri hodnotení tejto
skutkovej okolnosti bolo potrebné použiť zásadu in dubio pro reo.

Ak teda nebolo použité násilie zo strany obžalovaného pri nastupovaní poškodeného do auta, ale

poškodený v obave nastúpil do auta, pričom túto obavu možno vyvodiť nielen z autoritatívneho správania
sa obžalovaného, ale aj zo znalosti poškodeného, že obžalovaný je kamarátom jeho otca, potom
absentuje zákonný znak žalovaného zločinu obmedzovania osobnej slobody „bez oprávnenia bránil
inému užívať osobnú slobodu“. K tejto dokazovanej okolnosti napokon odvolací súd dodáva i to, že
za agresívne správanie obžalovaného vo vzťahu k svedkovi V.W. bol obžalovaný odsúdený. Motívom

obžalovaného, ktorý prikázal poškodenému L. X. nastúpiť do auta dôrazným spôsobom, bolo riešiť
fyzický útok poškodeného na jeho syna s otcom poškodeného, ktorý je jeho kamarátom, k čomu
obžalovaný vypovedal na hlavnom pojednávaní a ktorú okolnosť potvrdil nielen poškodený L. X., ale
aj svedok T. X., otec poškodeného, s ktorým obžalovaný telefonoval a požiadal obžalovaného, aby mu
doviezol syna domov.

Predovšetkým absencia dôkazu o použití násilia pri nastupovaní poškodeným do auta a prezentované
úvahy pri hodnotení obsahu dokazovania k tejto skutkovej okolnosti viedli odvolací súd k záveru, žeobjektívna stránka zločinu obmedzovania osobnej slobody nebola naplnená v jej základnej skutkovej
podstate a preto tento skutok nemôže byť posúdený ako žalovaný trestný čin.

Podľa názoru odvolacieho súdu nebola preukázaná ani skutková okolnosť „maloletý musel na pokyn
obžalovaného zodvihnúť svoje ruky a oprieť ich o plot a takto ho obžalovaný dvakrát udrel dáždnikom po
chrbte... spôsobil mu na chrbte modrinu“. Na dvore obžalovaného, kde k tomuto konaniu malo dôjsť, bol
prítomný svedok P. R. a tento nevidel, aby obžalovaný udrel po chrbte poškodeného a aby poškodený
musel oprieť ruky o plot a držať ich tak 5 minút, ako to vypovedal poškodený v prípravnom konaní.

Výpovede T. X. a H. X. nepotvrdili vyjadrenie ich syna I. X., aby tento mal mať v rozhodnom období
modriny na chrbte, svedkyňa A. X. sa iba vyjadrila, že syn I. mal niekde na boku malú modrinu, čo
nezodpovedá lokalizácii popisovaného úderu dáždnikom. K ujme na zdraví nebol vykonaný žiadny iný
dôkaz, ktorý by objektivizoval spôsobenie poranenia na chrbte poškodeného. To spochybňuje záver o
existencii modriny na chrbte poškodeného ako následku po opakovaných úderoch dáždnikom.

Hodnotenie dokazovania konajúceho súdu nepovažuje odvolací súd za súladné s ustan. § 2 ods. 12
Tr. poriadku. Na strane 5 rozsudku konajúci súd totiž prezentuje záver, že obžalovaný pokračoval v
útokoch proti maloletému I. X., ktorého považoval za ďalšieho útočníka proti jeho synovi a ktorého
napriek ukončeniu nedorozumenia medzi deťmi verbálnymi prejavmi, agresivitou a použitím fyzickej sily
dostal do svojho auta, pričom konajúci súd ale nevysvetlil, na základe ktorých dôkazov a skutočností z

nich plynúcich tento záver vyvodil. Konštatovanie, že výpovede svedkov A. X. a M. X. sú tendenčné len
preto, že preukazujú dobré vzťahy medzi nimi a obžalovaným, nemá svoj racionálny základ najmä za
situácie, ak menovaní svedkovia neboli priamymi účastníkmi konfliktu a k veci vypovedali len na základe
sprostredkovaných informácii, hoci poškodeným bol ich syn I..

Podľa názoru odvolacieho súdu ani znalecké závery neboli prezentované v súlade s obsahom
znaleckého posudku. Znalkyňa totiž okrem konštatovaných záverov konajúcim súdom na strane 5
odôvodnenianapadnutéhorozsudkukosobnostipoškodenéhouviedlaito,žesprávaniepoškodenéhoje
ľahkovážnejšie, so sklonom k vedomému klamstvu, emocionálna oblasť prekrýva racionálnu a boli uňho
zaznamenané aj agresívne tendencie. Vo vzťahových väzbách je nielen závislé a egocentrické, ale aj

vzťahovačnénastavenie.Uvedenýmposúdenímosobnostipoškodenéhosaalekonajúcisúdnezaoberal
vo vzťahu k tým jeho tvrdeniam, ktoré nie sú dôkazmi objektivizované. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že nespochybňuje výpoveď poškodeného v celom rozsahu, ale so zreteľom na sklon
k vedomému klamstvu a k vzťahovačnosti nie je vylúčené situačné klamstvo vo svoj prospech, keďže
aj znalkyňa pripustila snahu skresľovať skutočnosti poškodeným vo svoj prospech. Konajúci súd tak

nehodnotilvšetkypodstatné záveryznaleckéhodokazovania,aleibaichčasť,ktorávyznievavprospech
poškodeného a v neprospech obžalovaného.

Na tieto závery znaleckého posudku poukazuje odvolací súd predovšetkým z dôvodu, že výpoveď
poškodeného bolo potrebné hodnotiť v celosti s prihliadnutím na obsah všetkých dôkazných

prostriedkov, teda aj jeho tvrdenie o držaní rúk hore cca 5 minút, ktoré by určite zaregistroval aj svedok
R., čo sa ale nestalo.

Vychádzajúc z doposiaľ rozvedených zistení a zo záverov o preukázaní agresívnejšieho verbálneho
správania obžalovaného vo vzťahu k poškodenému pred nastúpením do auta, pričom nie je vylúčené,

že obžalovaný udrel raz dáždnikom poškodeného, ktorý úder nemusel registrovať svedok R., odvolací
súd uzavrel, že takéto konanie nenapĺňa znaky žalovaného zločinu, ale mohlo by napĺňať skutkovú
podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch.

Uvedené zistenia potom viedli odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec
postúpiť v zmysle § 280 ods. 2 Tr. poriadku príslušnému orgánu na prejednanie priestupku, o ktorom je
tento orgán príslušný rozhodnúť. Tento záver bol tak podkladom pre postup podľa § 320 ods. 1 písm. a)
Tr. poriadku, podľa ktorého po zrušení napadnutého rozsudku bola vec postúpená Okresnému úradu
Poprad ako orgánu vecne a miestne príslušnému na prejednanie žalovaného skutku.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhovel odvolaniu obžalovaného spôsobom uvedeným
vo výroku tohto uznesenia.Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.