Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. január 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815204512
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5815204512.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcov: 1/ I. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom M. G. XXX, XXX XX M. G., 2/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. G. XXX, XXX
XX M. G., obom zastúpeným JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom Aleja Slobody 1890/50,
026 01 Dolný Kubín, IČO: 37 981 765, proti žalovaným: 1/ Ing. G. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
A. T. XXXX/XX, XXX XX P., 2/ PaedDr. O. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. T. XXXX/XX, XXX
XX P., obom zastúpeným obchodnou spoločnosťou ADVOKA, s. r. o., so sídlom Komárnická 36, 821
02 Bratislava, IČO: 44 449 615, o nahradenie prejavu vôle, v konaní o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti

rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/263/2015-140 zo dňa 13. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/263/2015-140 zo dňa 13. februára 2020 vo výrokoch
II. a III. potvrdzuje.

II. Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 10C/263/2015-140 zo
dňa 13. februára 2020 vo výroku I. odmieta.

III. Žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol návrh na
prerušenie konania (výrok I.), ďalej zamietol žalobu (výrok II.) a žalovaným priznal voči žalobcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou sa žalobcovia domáhali, aby súd nahradil
vôľu žalovaného 1/ a žalovaného 2/, každého z nich osobitne, uzavrieť kúpnu zmluvu o prevode
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 5/24 (spolu o veľkosti 10/24) na nehnuteľnostiach nachádzajúcich

sa v k. ú. M. G. evidovaných v katastri nehnuteľností ako pozemky parcely KN-C: č. 4405/4 - zastavené
plochy a nádvoria o výmere 165 m2, č. 4405/5 - zastavené plochy a nádvoria o výmere 24 m2,
č. 4400/34 - trvalé trávne porasty o výmere 47 m2, č. 4400/39 - trvalé trávne porasty o výmere
169 m2, č. 4400/40 - trvalé trávnaté porasty o výmere 101 m2 (ďalej aj ako „prevádzané podiely“ a
„predmetnépozemky“),nazákladektorejbyžalovanípreviedlivlastníckeprávokprevádzanýmpodielom
na žalobcov do ich bezpodielového spoluvlastníctva za kúpnu sumu 1,- euro. Zároveň si žalobcovia
uplatnili nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že sú

podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2. Dňa
13.03.2013 žalovaní ako kupujúci a pani I. E., rod. D., S. J., rod. D., C. I., rod. D., a C. X., rod. D.,
(ďalejlen„pôvodnéspoluvlastníčky“),akopredávajúceuzatvorilikúpnuzmluvukprevádzanýmpodielom
za kúpnu cenu 1,- euro. Na základe tejto kúpnej zmluvy bol vtedajšou správou katastra povolenývklad vlastníckeho práva k prevádzaným podielom v prospech žalovaných. Pôvodné spoluvlastníčky si
nesplnili ponukovú povinnosť voči ostatným spoluvlastníkom, čím porušili predkupné právo žalobcov. Z
uvedeného dôvodu oprávnení domáhať sa voči žalovaným, aby im prevádzané podiely ponúkli na kúpu

za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpili od pôvodných spoluvlastníčok. Žalovaných vyzvali na
dobrovoľné plnenie, avšak tí na takéto výzvy nereagovali.
3. Žalovaní sa bránili tým, že žalobcovia nie sú skutočnými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov,
nakoľko výlučnými vlastníkmi predmetných pozemkov sa cítia samotní žalovaní z titulu vydržania po
manželoch C.. Žalobcovia okrem toho ani nemohli vydržať podiel na predmetných pozemkoch tak, ako

je zapísaný v katastri nehnuteľností. Predmetné pozemky vznikli až v roku 2007 oddelením od pozemku
s predchádzajúcim parcelným č. 4405 o celkovej výmere 2.248 m2 na základe geometrického plánu
č. 37048201/126/2006, vypracovaného dňa 23.02.2007 Ing. I. N.. Žalobcovia preto nemohli v čase,
kedy bolo spísaná notárska zápisnica o vydržaní v prospech žalobcov, splniť podmienku desaťročnej
kontinuálnej držby. Tiež je nelogické, že došlo k vydržaniu plochy prechádzajúcej ako rez stredom
kompletnej nehnuteľnosti a tiež plochy pod cudzím domom. K uzatvoreniu kúpnej zmluvy s pôvodnými

spoluvlastníčkami došlo len pre „papierové“ potvrdenie existujúceho vlastníctva žalovaných.
4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že na pojednávaní dňa 14.01.2020 žalobcovia navrhli konanie
prerušiť až do právoplatného skončenia konania o dovolaní, ktoré podali dňa 16.08.2019 proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline spis. zn. 5Co/279/2018 zo dňa 30.04.2019, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod spis. zn. 7C/214/2015. Odôvodnili to tým, že pokiaľ

by ich dovolanie bolo úspešné, potom by museli podávať návrh na obnovu konania. Citujúc znenie ust.
§ 162 ods. 3 a § 164 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prvej
inštancie zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania z dôvodu, že vo veci spis. zn. 7C/214/2015
bolo právoplatne rozhodnuté. Vychádzal tiež z predpokladu, že právoplatnosť rozhodnutia spôsobuje
jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť, a preto je možné z jeho záverov vychádzať aj v súdenej veci.

5. Súd prvej inštancie z hľadiska skutkových zistení uviedol, že v konaní nebolo sporné, že pôvodné
spoluvlastníčky previedli vlastnícke právo k prevádzaným podielom na žalovaných, na každého vo výške
podielu 5/24. Nebola sporná ani tá skutočnosť, že pôvodné spoluvlastníčky si pri prevode prevádzaných
podielov nesplnili svoju ponukovú povinnosť voči ostatným spoluvlastníkom predmetných pozemkov.
Sporná bola skutočnosť, či sú žalobcovia skutočnými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a či

tak majú právo sa domáhať práv opomenutého spoluvlastníka. Z jeho skoršej rozhodovacej činnosti mu
boli známe dve konania týkajúce sa predmetných pozemkov, v ktorých vystupovali strany tohto konania.
Jedným bolo konanie vedené na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 5C/288/2015 (neskôr na
KrajskomsúdevŽilinepodspis.zn.9Co/290/2017).Vuvedenomkonanísažalovaníakožalobcoviavoči
žalobcom ako žalovaným domáhali určenia ich vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v celosti z

titulu vydržania. Podľa rozsudku Okresného súdu Námestovo v danej veci, ako aj podľa potvrdzujúceho
rozsudkuKrajskéhosúduvŽilinežalovanípredmetnépozemkynevydržali.Druhýmbolokonanievedené
na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 7C/214/2015 (neskôr na Krajskom súde v Žiline pod spis.
zn. 5Co/279/2018). V tomto konaní sa žalobcovia voči žalovaným a aj proti I. D., domáhali určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 03.10.2013 medzi I. D. ako predávajúcim a žalovanými ako

kupujúcimi, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/12 na predmetných
pozemkoch. I. D. si nesplnil ponukovú povinnosť, keď predal svoj spoluvlastnícky podiel bez toho aby
ho ponúkol na predaj najprv žalobcom, a tak sa žalobcovia o zamýšľanom prevode ani nedozvedeli a
nemohli realizovať svoje zákonné predkupné právo. Žaloba v uvedenom konaní bola zamietnutá, čo bolo
potvrdené aj krajským súdom, z dôvodu, že bol spochybnený zápis vlastníckeho práva žalobcov k ich

spoluvlastníckemu podielu na predmetných pozemkoch a bolo preukázané, že žalobcovia v skutočnosti
nie sú spoluvlastníkmi predmetných pozemkov.
6. Pokiaľ žalobcovia navrhli ako dôkazný prostriedok ich výsluch súd prvej inštancie poznamenal, že
žalobcovia už boli vypočutí v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 5C/288/2015
a už z tohto výsluchu a následných súdnych rozhodnutí vzišli také zistenia, z ktorých bolo možné zistiť

rozhodné skutočnosti pre rozhodovanie v predmetnom konaní, a preto súd prvej inštancie dokazovanie
výsluchom žalobcov nevykoval. Pokiaľ by aj vykonával tieto výsluchy, mali by zistenia z týchto výsluchov
nižšiu argumentačnú silu vzhľadom k tomu, že medzičasom mohlo dôjsť k právnemu, ako aj skutkovému
poučeniu žalobcov o tom, ako majú vypovedať.
7. Citujúc ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 140 a § 603 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a ust. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) súd prvej inštancie uviedol,
že otázka, ktorú Okresný súd Námestovo v konaní vedenom pod spis. zn. 5C/288/2015 riešil vo výroku
rozsudku bola tá, či žalovaní(v uvedenom konaní žalobcovia) vydržali predmetné pozemky. Predmetom daného konania tak nebolo
to, či žalobcovia (v uvedenom konaní žalovaní) sú alebo nie sú spoluvlastníkmi Predmetných pozemkov,
ale len to či ich žalovaní vydržali a sú ich výlučnými vlastníkmi, každý z nich v podiele o veľkosti 1/2.

Samotná skutočnosť, že žalovaní (v uvedenom konaní žalobcovia) predmetné pozemky nevydržali, a
tak nie sú ich vlastníkmi, však automaticky neznamená, že do budúcna nie je možné riešiť otázku, kto
je vlastníkom/spoluvlastníkom predmetných pozemkov. Uvedené konanie pod spis. zn. 5C/288/2015
vyriešilootázkuvlastníckehoprávavýlučnemedzistranamisporuvdanomkonaní.Vyvodeniežalobcami
prezentovaného záveru (že bolo právoplatne rozhodnuté, že vlastníkmi podielu o veľkosti 1/2 na

predmetných pozemkoch sú žalobcovia) je nesprávne, nakoľko takáto interpretácia by znemožnila tretím
osobám prípadného domáhania sa ich vlastníckych práv. Hoc súdy sa v danom konaní s predbežnou
otázkou toho, či žalobcovia sú spoluvlastníci predmetných pozemkov vysporiadali v prospech žalobcov
(v uvedenom konaní žalovaných), takéto vysporiadanie sa s predbežnou otázkou nezakladá prekážku
rozhodnutej veci, a preto nie je vylúčené podrobiť takúto otázku prieskumu v inom konaní. V konečnom
dôsledku výsledkom konania vedeného pod spis. zn. 5C/288/2015 bola skutočnosť, že zápis na

liste vlastníctva svedčiaci o spoluvlastníckom práve žalobcov (v uvedenom konaní žalovaných) nebol
spochybnený z dôvodov uvádzaných žalovanými (v uvedenom konaní žalobcami). To však nezakladá
nemožnosť spochybnenia tohto zápisu v budúcnosti z iných dôvodov alebo inými osobami. Podľa
zápisu na LV č. č. XXXX, k. ú. M. G. spoluvlastnícke podiely na predmetných pozemkoch nadobudli
žalobcovia na základe vydržania, o čom svedčí aj predložená notárska zápisnica č. NZ 15521/2012,

NCRls 15886/2012 zo dňa 03.05.2012. V konaní vedenom pod spis. zn. 7C/214/2015 súd preskúmaval
aj hodnovernosť zápisu žalobcov ako spoluvlastníkov k predmetným pozemkom. Tak okresný, ako aj
krajský súd dospeli k rovnakému záveru, že žalobcovia nie sú spoluvlastníkmi predmetných pozemkov,
čím bol spochybnený zápis v katastri nehnuteľností o spoluvlastníctve žalobcov. K danému záveru súdy
dospeli na základe toho, že jednak žalobca 1/ tvrdil v konaní vedenom pod spis. zn. 5C/288/2015,

že predmetné pozemky kúpil až v roku 2012. Voľa nadobudnúť nehnuteľnosti kúpnou zmluvou tak
popieražalobcamitvrdenúdobromyseľnosťdržby.Ďalejsažalobcoviasnažilidobromyseľnosťvydržania
preukázať v konaní vedenom pod spis. zn. 7C/214/2015, ako aj v súdenej veci, predloženou kúpnou
zmluvou medzi P. D., nar. XX.XX.XXXX a žalobcami zo dňa 05.03.2000. Táto zmluva však nikdy
nebola zavkladovaná do katastra nehnuteľností nakoľko nespĺňala zákonné náležitosti pre takýto druh

právneho úkonu. V čase uzatvorenia takejto kúpnej zmluvy bola právna úprava prevodu nehnuteľností
jasná, zrozumiteľná a nepripúšťajúca iný výklad. Kúpna zmluva nespĺňa podmienku overeného podpisu
predávajúceho. Okrem toho, aby nastali zamýšľané účinky prevodu vlastníckeho práva bol už v tom
čase potrebný úkon príslušného orgánu na úseku katastra, ktorým by bol povolený vklad vlastníckeho
práva v prospech kupujúcich. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať,

možnoonejusudzovaťibazokolností,doktorýchsatentopsychickýstavnavonokprejavuje.Základným
rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, patrí. Taktiež podľa ustálenej súdnej praxe
dobromyseľným držiteľom nemôže byť ten, kto do držby vstúpil za súčasnej úpravy inštitútu vydržania

podľa OZ a účinnosti zákona č. 162/1995 Z. z. na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorej
vklad nebol povolený a ktorá tak nenadobudla vecno-právne účinky, ale len obligačné. Vzhľadom na
uvedené, tak súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia objektívne nemohli byť ani v presvedčení,
že sú vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 na predmetných pozemkoch na základe
kúpnej zmluvy z roku 2000. Ďalšou skutočnosťou, ktorá nesvedčí v prospech riadneho vydržania

bolo to, že jeden z predmetných pozemkov, konkrétne parcela KN-C č. 4405/5 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 24 m2, je pozemok, na ktorom je postavený rodinný dom súp. č. XXX, ktorého
vlastníkmi sú žalovaní. Tento rodinný dom žalovaní nadobudli darom v roku 2000. Tento fakt vylučuje
to, aby sa žalobcovia reálne ujali a vykonávali držbu pozemku parcela KN-C č. 4405/5. Súd prvej
inštancie tak konštatoval, že z dôvodu absencie zákonných predpokladov vydržania k vydržaniu

spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/2 žalobcami nedošlo. Hoci sú tak žalobcovia evidovaní ako
spoluvlastníci predmetných pozemkov v katastri nehnuteľností, spoluvlastnícke právo k predmetným
pozemkov im nesvedčí. V zmysle zákonnej úpravy predkupného práva im preto nesvedčí ani právo
domáhať sa práv opomenutého spoluvlastníka pri predaji prevádzaných podielov, keďže takéto právo
svedčí len skutočnému spoluvlastníkovi. Žalobcovia tak neboli aktívne vecne legitimovaným subjektom

na podanie žaloby, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“)tak,žeichpriznalstrane,ktorábolavsporeplneúspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník,
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí.
9. Proti rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie, pričom navrhli, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, eventuálne
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Žalobcovia namietali naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e) a h) CSP. Nestotožňovali sa právnym záverom súdu prvej inštancie o absencii ich aktívnej vecnej

legitimácie. V rámci vykonaného dokazovania súd prvej inštancie podľa nich konal jednostranne, v
prospech žalovaných a v rozpore s princípom rovného postavenia sporových strán zakotveným v ust.
čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP. Procesná obrana žalovaných bola v konaní pred súdom prvej
inštancie identická ako v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 5C/288/2015,
v rámci ktorého žalovaní v rade 1/ a 2/ vystupovali v pozícii žalobcov a domáhali sa určenia, že
sú vlastníci predmetných pozemkov. Rozsudkom Okresného súdu Námestovo spis. zn. 5C/288/2015

zo dňa 26.04.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn. 9Co/290/2017 zo dňa
08.03.2016 bola ich žaloba zamietnutá, pričom ako predbežnú otázku v konaní riešili konajúce súdy aj to,
či zápis na LV č. XXXX, k. ú. M. G. vo vzťahu k ich spoluvlastníckemu podielu je v súlade so skutočným
stavom a je hodnoverným, alebo nie, pričom vo vzťahu k zápisu ich vlastníckeho práva nebol zistený
žiaden rozpor. Okresný súd Námestovo tak podľa ich názoru nemal v konaní vedenom pod spis. zn.

5C/288/2015 o ich vlastníckom práve žiadne pochybnosti, a preto vec meritórne prejednal a rozhodol
v ich prospech.
11. Ďalej žalobcovia uviedli, že vydaniu napadnutého rozsudku podľa ich názoru predchádzal zásah do
princípu právnej istoty zakotvený v ust. čl. 2 Základných princípov CSP, keď konajúci súd nemohol znova
riešiť ako predbežnú otázku to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v inom spore strán. Vo vzťahu

k otázke „prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia“ poukázali na viacero rozhodnutí, napr. na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29.04.2010, spis. zn. 5MCdo/16/2010
zo dňa 25.04.2012, spis. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2021 či na rozhodnutie Ústavného súdu SR
spis. zn. II.ÚS/349/2009 zo dňa 20.01.2010. V prípadoch, keď konajúci súd pri svojom rozhodovaní
ignoruje vplyv právoplatného rozhodnutia vydaného v civilnom sporovom konaní založený na záväznosti

tohtorozhodnutia,dochádzaknerešpektovaniuzáväznéhosúdnehorozhodnutia,čojevrozporesust.čl
2ods.2ÚstavySRčivrozporesust.čl.2ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd,snásledkomporušenia
práva na spravodlivý proces. Takýmto spôsobom súd zasahuje aj do stability právoplatného súdneho
rozhodnutia a tým pádom je narušený aj princíp právnej istoty ako základný aspekt právneho štátu
(bližšie odvolatelia poukázali na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Brumärescu

proti Rumunsku zo dňa 28.10.1999). Vo vecnej rovine prejednávaného sporu žalobcovia namietali,
že vydaniu notárskej zápisnice, ktorá je evidovaná ako nadobúdací titul ich vlastníckeho práva, došlo
dňa 03.05.2012 a zároveň je zrejmé, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s P. D. došlo dňa 05.03.2000.
Uvedenýmjetakvysvetlenýúdajný„rozpor“vovýpovedižalobcu1/vykonanejvrámcikonaniavedeného
na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 5C/288/2015, z ktorého súd prvej inštancie vyvodil

spochybnenie údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.
12. Za nesprávny považovali žalobcovia aj záver súdu prvej inštancie o tom, že časť predmetných
pozemkov sa má nachádzať aj pod rodinným domom vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/, keď na
preukázanie uvedeného nebol pred súdom vykonaný žiaden dôkaz a zároveň z LV č. XXXX, k. ú. M.
G. je jednoznačne zrejmé, že rodinný dom so súp. č. XXX je postavený na pozemku parcela KN-C č.

4405/2, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných 1/ a 2/ a je evidovaná na LV č. XXXX, k. ú.
M. G., ktorá nebola predmetom napadnutej kúpnej zmluvy, resp. predmetom vedeného sporu.
13. Žalobcovia dali do pozornosti ust. § 205 CSP v súvislosti s tým, že titul nadobudnutia ich vlastníckeho
práva, ktorý bol v čase uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. M. G.
(vyhlásenieovydržanívlastníckehoprávapodľa§63Zák.č.323/92Zb.vznenízák.327/2000č.Z818/12

N 117/12 - 147/12) bol vydaný vo forme notárskej zápisnice a notárska zápisnica predstavuje verejnú
listinu, ktorá potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje, ak nie je dokázaný opak.
14. Súd prvej inštancie tiež v rámci konania rozhodoval podľa ich názoru ultra petitum, keď skúmal
existenciu ich aktívnej vecnej legitimácie nad rámec údajov zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. M.
G. v čase uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy, hoci bolo jednoznačne preukázané, že v čase

uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy boli a aj v súčasnosti sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci
predmetných pozemkov a zároveň z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že ich predkupné
právo bolo porušené. V konaní nebolo zistené ani preukázané, že by ku dňu 01.01.2011, resp. ku
dňu 03.05.2012 (vydanie notárskej zápisnice o vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva) nedržalinehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 05.03.2000 v dobrej viere, že im skutočne
vlastnícky patria práve na podklade uvedenej zmluvy. Preto najneskôr k 01.01.2011 nadobudli k nim
vlastnícke právo vydržaním. Žalobcovia mali za to, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva

nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, ak sú inak splnené zákonné
predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, k čomu poukázali na viacero súdnych
rozhodnutí, napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/117/2009 či rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín č. k. 5C/793/2001-151 zo dňa 24.02.2006. Nadväzne na uvedené potom dali do
pozornosti zásadu právnej istoty v tom zmysle, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v

rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď a naopak, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ
ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR spis. zn. IV.ÚS/499/2011, spis. zn. I.ÚS/87/1993, spis. zn. IV.ÚS/92/2009). Súd prvej inštancie
podľa ich názoru v napadnutom rozsudku neuskutočnil výklad ust. § 140, § 134 a nasl. OZ v súlade
s judikatúrou dovolacieho súdu a nevzal do úvahy ústavný aspekt danej veci, čím im odňal možnosť

konať pred súdom a porušil tak ich právo na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a taktiež
aj právo na spravodlivé súdne konanie (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS/156/2006,
spis. zn. I.ÚS/22/2003, spis. zn. II.ÚS/26/1996). Zároveň súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Jeho aplikácia práva bola plná rozporov a v podstate viedla k vylúčeniu možnosti

domôcť sa ochrany ich práv, ktoré boli porušené konaním žalovaných 1/ a 2/ v procese uzatvorenia
napadnutej kúpnej zmluvy, pričom v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku dôjde k obmedzeniu ich
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré dobromyseľne nadobudli a za ktoré preukázateľne zaplatili
kúpnu cenu vo výške 400.000,- Sk. V napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje riadne
odôvodnenie dôvodov pre zamietnutie podanej žaloby, a teda sa jedná o rozhodnutie nepreskúmateľné,

vrozporesprávomnariadnyprocesvylučujúcisvojvôľusúduprirozhodovaní.Kotázkepotrebyriadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia a následkov jej absencie žalobcovia poukázali na viacero súdnych
rozhodnutí (rozhodnutia Ústavného súdu SR spis. zn. III.ÚS/36/2010, IV.ÚS/77/2002, III.ÚS/271/2005,
či rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torria proti Španielsku zo dňa
09.12.1994 či Hiro Balany proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Okrem nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku namietali aj jeho prekvapivosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
7Cdo/42/2010 zo dňa 17.10.2011), a to s poukazom na obsah právoplatného rozhodnutia súdu vo veci
spis. zn. 5C/288/2015 zo dňa 25.04.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn.
9Co/290/2017 zo dňa 08.03.2016. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prijal právny
záver, podľa ktorého skutkový stav v tejto právnej veci je identický s tým, ktorý bol riešený v konaní

vedenom na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 7C/214/2015, tak takýto záver je nesprávny
a nezákonný. Súd prvej inštancie im de facto neposkytol ochranu ich práv a oprávnených záujmov,
keď v rozpore s princípom spravodlivosti a bez toho, aby bola otázka ich vlastníckeho práva meritórne
posudzovaná v súdnom konaní, túto skutkovú otázku vyhodnotil bez vykonania dokazovania tak, že
nie sú vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, aj keď vo vzťahu k tejto skutkovej

okolnosti v tomto konaní nevykonal žiadne dokazovanie. Záverom odvolatelia poukázali aj na stav,
keď proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis. zn. 5Co/279/2018 zo dňa 30.04.2019, ktorým bolo
rozhodované o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Námestovo spis. zn. 7C/214/2015, podali
dovolanie, s ktorého obsahom bol súd prvej inštancie oboznámený, avšak nijakým spôsobom sa s jeho
obsahom nevysporiadal. Nestotožnili sa ani s postupom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol ich návrh

na vykonanie dokazovania vypočutím žalobcov 1/ a 2/. Pokiaľ súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie
návrhu na vykonanie dokazovania skutočnosťou, že pokiaľ by aj vykonal tieto výsluchy, mali by zistenia
z týchto výsluchov nižšiu argumentačnú silu vzhľadom k tomu, že medzičasom mohlo dôjsť k právnemu
ako aj skutkovému poučeniu žalobcov o tom, ako majú vypovedať, takéto odôvodnenie zamietnutia
návrhov na doplnenie dokazovania nemôže obstáť.

15. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom
rozsahu potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaní mali za to, že
súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s postojom žalobcov, pričom bolo možné
sa opierať aj o výsledok súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn.
7C/2145/2015. Viac žalovaní neuviedli.

16. Žalobcovia 1/ a 2/ odvolaciu repliku nepodali a odvolaciemu súdu už nebolo predložené ani žiadne
ďalšie podanie strán sporu.
17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku súdu prvej inštancie, čo do jeho výrokov II. a III. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359CSP - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcov 1/ a 2/, keď ich žalobu proti žalovaným 1/ a/
2 v celom rozsahu zamietol a priznal žalovaným proti žalobcom nárok na náhradu trov konania), včas
(§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§

355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, t. j. v rozsahu výrokov II. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust.
§ 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení
s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

18. Odvolanie žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do jeho výroku I., podľa ust.
§ 386 písm. c) CSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 355 v
spojení s § 357) odmietol. Ust. § 357 CSP totižto pripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu (uzneseniu),
ktorým súd prvej inštancie rozhodol o prerušení konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP,
teda nie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na prerušenie konania podľa ust. § 164
CSP zamietnutý. Na rozhodnutí odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania žalobcov v tejto časti nemení

nič ani skutočnosť, že súd prvej inštancie poučil strany, že je možné podať odvolanie aj proti tomuto
výroku napadnutého rozsudku. Ani táto skutočnosť totiž nezakladá procesnú legitimáciu žalobcov na
uplatnenia odvolania proti výroku I. napadnutého rozsudku, keďže prípustnosť odvolania je ex lege
vylúčená. CSP v ust. § 362 ods. 3 poskytuje stranám (účastníkom) ochranu iba v prípade nesprávneho
poučenia o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie v

zákonompredĺženejtrojmesačnejlehoteplynúcejoddoručeniaodvolanímnapadnuteľnéhorozhodnutia,
čo však nie je situácia, ktorá vznikla v danom prípade. V súdenom spore teda nezaložil súd prvej
inštancie možnosť podania odvolania nesprávnym poučením proti rozhodnutiu (výroku I. napadnutého
rozsudku), proti ktorému je možnosť podania odvolania ex lege vylúčená.
19. Odvolací súd v ďalšom podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené

a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie v
merite veci (výrok II.) a o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) súd prvej inštancie založil. Súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací

súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
20. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu

prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
21. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný

prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v
zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil.
22. Na doplnenie tak považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu

žalobcov 1/ a 2/ formulovanú v ich opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Vady týkajúce sa podmienok konania
[§ 365 ods. 1 písm. a) CSP] odvolací súd nezistil.
23. V kontexte s odvolacími námietkami žalobcov odvolací súd primárne zdôrazňuje, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa
31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo
dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Súčasne odôvodnenia rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolaciekonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých
všeobecných súdov (tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
IV.ÚS/350/2009 zo dňa 08.10.2009).
24. Pokiaľ žalobcovia videli nesprávnosť, prekvapivosť napadnutého rozsudku a svojvôľu súdu prvej
inštancie v tom, že súd prvej inštancie prejudiciálne posudzoval otázku ich vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom, čím mal konať v rozpore s ust. § 194 ods. 2 a § 228 ods. 1 CSP, keďže

táto otázka bola už právoplatne posúdená v rozhodnutí Okresného súdu Námestovo - rozsudku
spis. zn. 5C/288/2015 zo dňa 25.04.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline spis. zn.
9Co/290/2017-326 zo dňa 08.03.2018, odvolací súd sa s touto ich odvolacou argumentáciou nestotožnil.
Odvolací súd zdôrazňuje (zhodne so súdom prvej inštancie), že predmetom prieskumu (určenia) v
uvedenom spore medzi rovnakými stranami ako v súdenej veci (žalobcami 1/ a 2/ ako žalovanými 1/
a 2/ a žalovanými 1/ a 2/ ako žalobcami 1/ a 2/) bolo posúdenie otázky vlastníckeho práva žalovaných

1/ a 2/ (t. j. G. T. a O. T.) k predmetným pozemkom, teda aj k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti
1/2 k predmetným pozemkom, evidovanému v katastri nehnuteľností na žalobcov 1/ a 2/ (t. j. I. Y.
a C. Y.). Súdy oboch inštancií dospeli v uvedenom spore k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ vlastníctvo
predmetných pozemkov nenadobudli vydržaním, ako to žalovaní vymedzili v podanej žalobe, a preto
žalobu zamietol. Vlastníctvom žalobcov 1/ a 2/ k predmetným pozemkom sa však konajúce súdy vôbec

(teda ani prejudiciálne) nezaoberali [uvedené jednoznačne vyplýva aj z odseku č. 30 odôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Námestovo spis. zn. 5C/288/2015 zo dňa 25.04.2017: „Pokiaľ ide o ďalšiu
obranu strany žalobcov, v rámci ktorej poukazovali na nesplnenie podmienok pre vydanie osvedčenia
v prospech žalovaných, súdu sa javí za potrebné uviesť, že predmetom konania nie je preukazovanie
negatívnej skutočnosti, že žalovaní nie sú (neboli) vlastníkmi žalovaných nehnuteľností, ale to, či

žalobcovia, ktorých zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, nadobudli vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Dokazovanie vo vzťahu k preukazovaniu vlastníctva žalovaných
sa javí nadbytočné, a preto ho súd nevykonal.“]. Súčasne je potrebné uviesť, že konajúce súdy sa ani
nemali dôvod prejudiciálne zaoberať otázkou vlastníctva žalovaných 1/ a 2/ (v súdenej veci žalobcov 1/ a
2/ manželov Y.), keďže bez tohto prieskumu dospeli k záveru o neodôvodnenosti žaloby. Z toho vyplýva,

že aj keď v uvedenej veci nebola vyvrátená hodnovernosť a záväznosť údajov katastra nehnuteľností
(§ 70 katastrálneho zákona) o vlastníckom práve žalobcov 1/ a 2/ k spoluvlastníckemu podielu k
predmetným pozemkom o veľkosti 1/2, ako je toto evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, k.
ú. M. G., neznamená to, že už nie je možné zaoberať sa otázkou vlastníckeho práva žalobcov 1/ a 2/ v
inom spore vedenom medzi tými istými stranami na podklade iných skutkových dôvodov; práve naopak.

25. Žalobcovia 1/ a 2/ tiež namietali, že súd prvej inštancie rozhodoval ultra petitum, keďže skúmal
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov nad rámec údajov evidovaných v katastri nehnuteľností na LV
č. XXXX, k. ú. M. G. v čase uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy, hoc z LV č. XXXX vyplýva, že v
čase uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy boli a aj naďalej sú evidovaní ako podieloví spoluvlastníci
predmetných pozemkov a zároveň z dôkazov vyplýva, že ich predkupné právo bolo v danom prípade

porušené. Žalovaní 1/ a 2/ navyše nespochybnili hodnovernosť údajov katastra, resp. len tvrdením, že
výlučnýmivlastníkmipredmetnýchpozemkovsúoni,čovšakbolovyvrátenérozsudkomOkresnéhosúdu
Námestovo spis. zn. 5C/288/2015 zo dňa 25.04.2017. Ani túto námietku odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú. Žalovaní 1/ a 2/ už od samého počiatku sporu (ich vyjadrenie k žalobe), ako aj pred vyhlásením
napadnutého rozsudku (na pojednávaní dňa 14.01.2020, viď zápisnica o pojednávaní na č. l. 133)

namietali vlastnícke právo žalobcov k predmetným pozemkom a jeho nadobudnutie vydržaním. Otázku
nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcami 1/ a 2/ k podielu o veľkosti 1/2 k predmetným pozemkom
posúdil súd prvej inštancie správne.
26. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je oprávnená držba (§ 134 ods.
1 OZ) Zo znenia ust. § 130 ods. 1 OZ je treba vyvodiť, že ako podmienka pre oprávnenú držbu (teda

aj pre samotné vydržanie) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo
právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere („so zreteľom ku všetkým okolnostiam“).
Túto podmienku vykladá publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých

vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať za následok
vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby,
pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ
na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod., alebo v nevedomosti držiteľa o skutkovom dôvodeneplatnosti zmluvy, napr., že prevodca nemal spôsobilosť na právne úkony). Otázka existencie dobrej
viery sa posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú
možno na ňom požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo patrí. Najvyšší súd SR

vo svojej rozhodovacej praxi zaujal právny názor, že dobromyseľnosť znamená omyl držiteľa ohľadne
existencie jeho práva. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne,
a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) držiteľa, a treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí
a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho
nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblasti

súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona
je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie NS SR spis. zn. 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným
č. 73, uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/30/2010 zo dňa 01.03.2011 alebo uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6MCdo/5/2010 zo dňa 20.04.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 4Cdo/361/2012 zo dňa 27.01.2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 74 a rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.

1Cdo/137/2011 zo dňa 11.12.2013). Najvyšší súd SR súčasne v rozsudku spis. zn. 3Cdo/147/2016
zo dňa 22.02.2018 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č.
8/2018 pod publikačným č. 62) súčasne vyslovil právny názor, že dobrú vieru určitého subjektu v to, že
vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nemôže v zásade zakladať zmluva uzatvorená od
01.01.1992, na základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností. Túto právnu vetu možno

bez najmenších pochybností vztiahnuť nielen na oprávnenú držbu práva vecného bremena, ale na
akékoľvekvecnéprávoknehnuteľnosti,prektoréhovzniknazmluvnomzákladezákonvyžadujevkladdo
katastranehnuteľností(tedaajvlastníckehoprávaknehnuteľnosti).Odvolacísúdpoukazujenaobdobné
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 (publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73), podľa ktorého

právnejvetyoprávnenýmdržiteľomnehnuteľnosti,ktorýjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný
o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991
na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle
zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).
Medzi potrebou registrácie štátnym notárstvom a vkladov vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

je potrebné vidieť jednoznačnú paralelu, a to že v oboch prípadoch zmluva o prevode nehnuteľností
potrebovala pre nadobudnutie vecno-právnych účinkov rozhodnutie štátneho orgánu (či už o registrácii,
alebo vklade).
27. V osobitostiach súdnej veci je tak zrejmé, že ak nedošlo k vkladu spoluvlastníckeho práva žalobcov
1/ a 2/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/2 k predmetným pozemkom do katastra nehnuteľností,

hoc žalobcovia 1/ a 2/ ako kupujúci v roku 2000 uzavreli písomnú kúpnu zmluvu, ktorou malo dôjsť
k prevodu sporného spoluvlastníckeho podielu k predmetným pozemkom, nemohli byť so zreteľom k
jednoznačne formulovanému zneniu ust. § 133 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého ak sa prevádza nehnuteľná
vecnazákladezmluvy,nadobúdasavlastníctvovkladomdokatastranehnuteľností,vospravedlniteľnom
právnom omyle, že im sporný spoluvlastnícky podiel patrí, a teda sa nestali jeho oprávnenými držiteľmi

(§ 130 ods. 1 OZ). Uvedené ešte viac zvýrazňuje skutočnosť, že sami žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom
vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu podielu (viď notárska zápisnica
č. N 117/2012, NZ 15521/2012, NCRls 15886/2012 spísaná dňa 03.05.2012 na č. l. 114 spisu) uviedli,
že kúpna zmluva z roku 2000, na podklade ktorej mali nadobudnúť vlastníctvo nebola pre nedostatok
formy spôsobilá na zápis do katastra nehnuteľností. U žalobcov 1/ a 2/ tak nedošlo k splneniu jedného

z predpokladov vydržania vlastníckeho práva podľa ust. § 134 ods. 1 OZ, a to oprávnenej držby,
a preto sporný spoluvlastnícky podiel vydržaním nenadobudli. Týmto bola vyvrátená hodnovernosť
a záväznosť údajov katastra nehnuteľností ohľadom vlastníctva žalobcov k predmetným pozemkom
(§ 70 katastrálneho zákona), ako aj vyvrátená pravdivosť verejnej listiny - notárskej zápisnice zodňa 03.05.2012, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie žalobcov 1/ a 2/ o vydržaní vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom. Preto odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcov 1/ a 2/ za správny. Keďže žalobcom 1/ a 2/ nesvedčí spoluvlastnícke právo k

predmetným pozemkom, nedisponujú ani predkupným právom podielového spoluvlastníka a ani právom
opomenutého podielového spoluvlastníka z porušenia jeho predkupného práva (§ 603 ods. 3 OZ). Ak
potom súd prvej inštancie bez ďalšieho žalobu zamietol, bolo jeho rozhodnutie vecne správne a rovnako
aj dostatočne odôvodnené (v súlade ust. § 220 ods. 2 CSP) a plne v súlade s rozhodovacou činnosťou
najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Preto odvolací súd námietku žalobcov 1/ a 2/ spočívajúcu

v porušení ich práva na spravodlivý proces nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
ako aj jeho arbitrárnosťou, považoval za zjavne nedôvodnú. Napokon ak aj súd prvej inštancie rozhodol
súladne s rozhodnutím súdov oboch inštancií v spore vedenom na Okresnom súde Námestovo pod
spis. zn. 7C/214/2015, cítiac sa viazaný prejudiciálnym právoplatným posúdením otázky vlastníctva
žalobcov 1/ a 2/ k predmetným pozemkom medzi stranami v tomto spore (§ 194 ods. 2 CSP, na tom
nemení nič ani skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ podali proti rozsudku Krajského súdu v Žiline spis.

zn. 5Co/279/2018 zo dňa 30.04.2019 dovolanie), nemalo to vplyv na to, že sa aj sám prejudiciálne so
spornou otázkou vlastníctva žalobcov k predmetným pozemkom vysporiadal, a to zhodne s konajúcimi
súdmi vo veci vedenej pod spis. zn. 7C/214/2015. Neobstojí námietka žalobcov, že závery súdu prvej
inštancie boli založené na nedostatočnom skutkovom základe, práve naopak (k tomu viď vyššie). S
ohľadom na uvedené tak potom odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie

o zamietnutí návrhu žalobcov 1/ a 2/ na prerušenie konania.
28. V nadväznosti na uvedené závery považoval odvolací súd za nadbytočné zaoberať sa odvolacími
námietkami žalobcov 1/ a 2/ týkajúcimi sa rozhodnutia súdu prvej inštancie nevykonať dokazovanie
ich výsluchom, resp. záverov súdu prvej inštancie, ktoré vyvodil z výsluchu žalobcu 1/ v konaní
vedenom na Okresnom súde Námestovo pod spis. zn. 5C/288/2015, a to že žalobca 1/ tvrdil, že

sporný spoluvlastnícky podiel nadobudli kúpou až v roku 2012. Vo svetle vyššie uvedených dôvodov, na
podklade ktorých odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne,
námietky žalobcov neobstoja. Dokazovanie ich výsluchom na rozhodnutie v súdenej veci nemohlo mať
podstatný vplyv a rovnako ani to, že žalobcovia 1/ a 2/ svoju oprávnenú držbu odvíjali od kúpnej zmluvy
uzavretej v roku 2000 a nie až v roku 2012. Na uvedených záveroch tiež nemení nič ani skutočnosť, že v

danom prípade došlo k vydaniu osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníctva žalobcov 1/ a 2/ notárom
podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), keďže takéto
osvedčenie ako verejná listina nie je osobitným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, vlastnícke
právo má len deklarovať a slúži ako podklad pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
záznamom podľa ust. § 34 katastrálneho zákona.

29. Napokon bola nedôvodnou aj námietka žalobcov, že potvrdením napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie by došlo k obmedzeniu ich vlastníckeho práva k predmetným pozemkom, ktoré nadobudli
dobromyseľne a za ktoré zaplatili kúpnu cenu 400.000,- Sk. Ak žalobcovia vlastníctvo k predmetným
pozemkom nenadobudli, nemohlo dôjsť k obmedzeniu, či zásahu do ich vlastníctva. Je pritom právne
irelevantné, či na podklade kúpnej zmluvy z roku 2000 zaplatili kúpnu cenu. Ako už bolo uvedené,

vlastníctvo k nehnuteľnej veci sa prevodom nadobúda až rozhodnutím príslušného katastrálneho úradu
o vklade vlastníckeho práva nadobúdateľa do katastra nehnuteľností, a nie zaplatením kúpnej ceny.
30. V súvislosti s uvedeným odvolací súd považoval odvolanie žalobcov 1/ a 2/ za nedôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu
trov konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1, ust. § 255 ods. 1 a ust. čl. 4 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP.
Žalovaní 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní v rozsahu konania o odvolaní žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie v časti jeho výrokov II. a III. úspešní a vznikol im tak nárok na náhradu trov
tejto časti odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). CSP neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o

trovách konania v prípade, že odvolanie je odmietnuté. Preto odvolací súd považoval za nutné o trovách
odvolacieho konania v rozsahu konania od odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie
v časti jeho výroku I., vychádzajúc z ust. čl. 4 ods. 1 CSP, rozhodnúť analogicky podľa § 256 ods. 1 CSP,
ktoré upravuje problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto prípade odvolacie konanie
končí bez toho, aby odvolací súd rozhodoval o veci samej, a to v dôsledku procesného zavinenia tej

strany sporu, ktorá ako neoprávnená podala odvolanie - v danom prípade žalobcov 1/ a 2/. Žalovaným
1/ a 2/ ako protistrane tak vznikol voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov aj tejto časti odvolacieho
konania. S poukazom na uvedené sú tak žalobcovia 1/ a 2/ ako nerozluční spoločníci povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trovodvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP).
32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).