Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. február 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/78/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118204051
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:1118204051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: A. S.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K.-F. XXX, zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom Nitra,
Farská 40, proti žalovanej: Slovenská republika, v zastúpení Generálna prokuratúra SR, so sídlom
Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu, o odvolaní oboch strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. marca 2021 č.
k. 17C/116/2018-140 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do počiatku úroku

z omeškania p o t v r d z u j e .

V napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a vo výrokoch o náhrade trov konania (III., IV.) rozsudok súdu
prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1 664,74
eura spolu s 5%-ným úrokom z omeškania ročne, počnúc od 26. 05. 2017, pričom v zmysle zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pričom suma 1 000 eur predstavuje uplatnenú nemajetkovú ujmu a suma 664,74

eura predstavuje trovy právneho zastúpenia, ktoré bola nútená vynaložiť za zastupovanie v trestnom
konaní.

1.1. Súd prvej inštancie o podanej žalobe rozhodol tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu664,74euraspolus5%-nýmúrokomzomeškaniaročne,počnúcod26.05.2017dozaplatenia(I.),
vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (II.), žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu
22%, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná (III.) s tým, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozsudku samostatným rozhodnutím.

1.2. Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z.,
ako aj zistený skutkový stav.

1.3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že predmetom sporu je suma vo výške 1 664,74

eura, pričom suma 664,74 eura predstavuje nárok na náhradu škody podľa § 18 ods. 2 zákona o
zodpovednosti za škodu, ktorá jej vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, za ktoré považuje
uznesenie ČVS: ORP-599/3-OSV-NR-2010 zo dňa 22. 06. 2010, vydané OR PZ v Nitre, na základe
ktorého podľa § 206 ods. 1 Tr. zák. začalo proti žalobkyni trestné stíhanie z prečinu výtržníctva podľa§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. z dôvodu, že žalobkyňa svojím konaním naplnila skutkovú podstatu
výtržníctva a na mieste verejne prístupnom závažným spôsobom narušila pokoj a verejný poriadok. Po
podaníobžalobynažalobkyňukonanievedenépodsp.zn.1T/144/2011saskončilonazákladerozsudku

KS v Nitre sp. zn. 2To/19/2015-337 zo dňa 25. 03. 2015 oslobodením žalobkyni spod obžaloby a to z
dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchala žalobkyňa. V súvislosti s vedením trestného konania
zaplatila žalobkyňa svojmu právnemu zástupcovi za vykonané úkony sumu 664,74 eura, čo mal súd
preukázané zo spisu OS Nitra sp. zn. 1T/144/2011. Zároveň požiadala Generálnu prokuratúru SR o
predbežné prerokovanie nároku, ktorá žiadosť bola žalovanou odmietnutá ako nedôvodná. Zároveň si

uplatnila voči žalovanej aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur, najmä z dôvodu, že celé
trestné stíhanie vplývalo negatívne na jej osobu, súkromný život, ako aj na prostredie, v ktorom žila.
Dôvodila tým, že žije v malej obci v okrese Nitra, z ktorej pochádza aj samotná poškodená, v dôsledku
čoho došlo k veľmi rýchlemu rozšíreniu neprávd, že sa mala voči poškodenej dopustiť skutku, ktorý jej
bol kladený za vinu.

1.4. S poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR, ako aj Ústavného súdu SR súd konštatoval, že
v prípade, že dôjde k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania a neskončeného odsúdením obvineného, sa
preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V danej veci sa

nepreukázalo, že obvinená - žalobkyňa skutok spáchala, že sa tento vôbec stal, alebo je trestným
činom a v takom prípade štát musí byť potom povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené
trestnýmstíhanímanahradiťmunielenvzniknutúškodu,alevprípadesplneniazákonnýchpredpokladov
aj nemajetkovú ujmu.

1.5. Žalobkyňa v spore preukázala všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovanej za škodu, t.
j. súčasné splnenie troch podmienok, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení
obvinenia zo dňa 22. 06. 2010), vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v sume 664,74 eura) a príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Z obsahu trestného spisu bolo zistené, že
žalobkyňavkonanísplnomocnilaJUDr.PavlaGráčika,advokáta,sosídlomNitra,Farská40obhajobouv

predmetnejtrestnejveci,pričomzauvedenéprávneslužbymuzaplatilafinančnúčiastkuvovýške716,89
eura ako to vyplýva z pokladničného dokladu č. 00001 vystaveného právnym zástupcom žalobkyne
zo dňa 06. 07. 2015, pričom táto suma bola riadne uhradená. Všetky vyfakturované služby právnej
pomoci boli v rámci trestného konania vykonané, čo bolo preukázané z listinných dôkazov obsiahnutých
v súdnom spise OS Nitra sp. zn. 1T/144/2011 a žalovanou neboli rozporované, a preto aj súd rozhodol

tak, že žalobkyni priznal uplatnenú výšku náhrady trov právneho zastúpenia (uplatnenú) v sume 664,74
eura spolu s 5%-ným úrokom od 26. 05. 2017, t. j. odo dňa nasledujúceho po tom, čo uplynula lehota
na vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalovanej, pričom súd pri určení výšky úroku z
omeškania vychádzal z nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.

1.6. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur, a to z dôvodu, že celé
trestné stíhanie negatívne vplývalo na jej osobu, na jej súkromný život, ako aj na prostredie, v ktorom
žila. Nikdy sa nedostala do kontaktu s orgánmi činnými v trestnom konaní, a taktiež tvrdila, že bolo ťažké
vysporiadať sa s tým, že bolo voči nej vznesené obvinenie, a naviac, aj podaná žaloba. Išlo o silný
zásah voči psychike jej osoby, pretože jej hrozil trest odňatia slobody. Poukázala aj na tú skutočnosť,

že žije v malej obci v okrese E., z ktorej pochádza aj samotná údajná poškodená, v dôsledku čoho
došlo k veľmi rýchlemu rozšíreniu neprávd, že sa mala dopustiť skutku kladeného jej za vinu, pričom
tieto názory prevládajú u niektorých aj doposiaľ, čo pociťuje ako krivdu voči jej osobe a znáša to zle. Na
preukázanie svojich tvrdení navrhla vypočuť ako svedkyňu svoju matku a manžela. Matka žalobkyne
popísala situáciu svojimi subjektívnymi pocitmi, ktoré mala v tom čase, ale ani ona neuviedla žiadne

konkrétne skutočnosti, príp. nejakých konkrétnych svedkov, konkrétne situácie s konkrétnymi osobami,
išlo len o popísanie jej pocitov, ktoré v tom čase mala. Aj vypočutý svedok - manžel žalobkyne popísal
len svoje subjektívne pocity na danú situáciu, pričom tvrdil, že vedel, že manželka je trestne stíhaná a
nevadilo mu to, zosobášili sa.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v predmetnom konaní neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce

v preukázaní závažnosti následkov, ktoré či už vznikli žalobkyni ako poškodenej v súkromnom živote,
spoločenskom uplatnení, vychádzajúc z opisov subjektívnych pocitov, ktoré mala ona, ako aj vypočutí
svedkovia v dobe vedenia trestného stíhania, súd mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
a nepreukázala takú ujmu a také následky v súkromnom živote, ako aj v spoločenskom uplatnení, ktoréby súd vyhodnotil ako závažné, a preto žalobkyňa uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 1 000 eur považoval za nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol.

1.7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP, a vychádzajúc z pomeru
úspechu, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná, a to v časti priznaného
úroku 5% z omeškania ročne (zo sumy 664,74 eura), počnúc od 26. 05. 2017 až do zaplatenia, keď

zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného úroku z omeškania vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia. Namietala deň, od ktorého bol súdom úrok z omeškania žalobkyni
priznaný. Pri aplikácii ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. je potrebné rozlíšiť medzi majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Napríklad v ust. § 16 ods. 4 sa aplikuje na nárok na náhradu škody, ktorý v čase
predbežného prerokovania nároku existuje a je možné ho vyčísliť na základe konkrétnych podkladov,
teda môže ísť o reálnu škodu, ktorú si poškodený uplatňuje v rámci predbežného prerokovania nároku

na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo postupom štátneho
orgánu. V takom prípade je príslušný orgán alebo dlžník v čase uplatneného nároku oboznámený so
škodou, ktorá poškodenému vznikla a s tým je potom pri skutočnej škode možné posúdiť aj prípadné
omeškanie s plnením dlhu.

2.1. Iná je situácia pri úrokoch z omeškania pri nemajetkovej ujme, kedy predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je len podmienkou uplatnenia tohto nároku na súde a nemôže mať vplyv na
okamihjehovzniku.Povinnosťžalovanejzaplatiťžalobkyninemajetkovúujmutedanemohlavzniknúť(už
márnym uplynutím lehoty na plnenie určenej žalobkyňou v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku),
ale až na základe rozhodnutia súdu odstraňujúceho spornosť uplatneného nároku. Nie každé trestné

stíhanie zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, o čom svedčí aj rozhodovacia činnosť NS SR,
ako aj Ústavného súdu SR. Preto bolo potrebné aplikovať ust. § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
s poukazom na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na
základe rozhodnutia súdu určujúceho dôvodnosť, výšku a splatnosť tejto pohľadávky. Do omeškania sa

preto mohla dostať aj uplynutím lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu, a nie uplynutím lehoty na plnenie
určenej žalobkyňou v žiadosti o predbežné prerokovanie jej nároku. V tejto súvislosti poukázala aj na
rozhodnutie NS SR z 24. 06. 1998 sp. zn. 1Co 15/97, ako aj na ďalšie rozhodnutia (7MCdo 16/2011,
3Cdo 513/2014).

2.2. Žalovaná v podanom odvolaní navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti (výrok I. v časti úroku z omeškania) zmenil tak, že prizná žalobkyni úrok z omeškania z
prisúdenej istiny 664,74 eura odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty určenej na plnenie právoplatným
rozsudkom.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku, ako aj v súvisiacich výrokoch o nároku o
náhradu trov konania (II., III. a IV.) napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý
rozsudok považovala za absolútne neodôvodnený v časti, ktorá sa týka výroku o náhrade nemajetkovej
ujmy. Súd konštatoval, že neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu takej závažnosti

následkov nezákonného trestného stíhania, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Na
preukázaniesvojhonárokunavrhlavykonaťdokazovanievpodobevýsluchujejosoby,výsluchusvedkov
- jej matky a manžela. Vykonané výsluchy súd vyhodnotil ako sprostredkovanie subjektívnych pocitov
týchto osôb. Nijako nebral do úvahy, že išlo o jej najbližšie osoby, a práve tieto osoby vedeli popísať
to, ako celú situáciu s trestným stíhaním vnímala sama a záverom popísali aj to, ako to vnímali oni,

čiže dianie okolo jej osoby. Nepovažuje za správny postup súdu, ktorý diskvalifikoval výpoveď jej matky
len z dôvodu blízkeho príbuzenského vzťahu. Povinnosťou jej matky nebolo označovať ďalšie osoby,
príp. ďalších svedkov, ktorí by mali popisovať priebeh nezákonného trestného konania a jeho vplyv
na jednotlivé zložky jej života. Jej matka bola svedok, a preto nemala povinnosť označovať ďalších
svedkov. Uvedené odôvodnenie, ktoré súd použil pri hodnotení výpovede jej matky, nie je zákonným,

ani správnym odôvodnením, nakoľko je v rozpore s tým, ako by sa mala hodnotiť svedecká výpoveď.
V tejto súvislosti poukázala na nález ÚS SR zo dňa 09. 06. 2015 sp. zn. III. ÚS 276/2014-29. Súd sa
nijako nezaoberal skutkovými tvrdeniami, ktoré uviedla jej matka na pojednávaní dňa 16. 03. 2021 a
so skutkovými okolnosťami sa ani nemal snahu vyporiadať. Práve jej matka popísala negatívne vplyvynezákonného trestného stíhania na jej osobu, a to v intenciách jej súkromného a rodinného života. Je
toho názoru, že boli označené konkrétne skutočnosti preukazujúce dôsledky nezákonného trestného
stíhania voči jej osobe. Zo strany výpovede jej matky ako svedka sa nevyžaduje, aby ona bola tou,

ktorá bude označovať svedkov, nakoľko jej matka mala ako svedok ozrejmiť práve konkrétne skutočnosti
vyprodukované v dôsledku nezákonného trestného stíhania, ktoré negatívne ovplyvňovali jednotlivé
sféry jej života, čo sa touto výpoveďou aj dosiahlo. Nešlo teda o popísanie jej pocitov, ako to prezentuje
súd. Na pojednávaní dňa 16. 06. 2020 bol vypočutý ako svedok aj jej manžel, pričom tento takisto
vypovedal o konkrétnostiach a okolnostiach, ktoré negatívne zasahovali do jej súkromného života, s

ktorými sa súd nijako nezaoberal, tieto nevyhodnotil. Uviedol jedine to, že ide o subjektívne pocity
svedka. Rovnako ako pri výpovedi matky, tak aj pri výpovedi jej manžela, zostala jeho výpoveď zo strany
súdu takmer nedotknutá. Je zrejmé, že súd nesprávne vyhodnotil, resp. vôbec nevyhodnotil výpoveď jej
manžela, keďže ju takmer v celom rozsahu opomenul.

3.1. Náhradu nemajetkovej ujmy si žiadala v sume 1 000 eur, pričom výškou tejto nemajetkovej

ujmy, ktorú si uplatnila, sa ani prinajmenšom nepribližuje k hornej hranici minimálneho limitu náhrady
nemajetkovejujmy.Zvýškyňouuplatnenejnemajetkovejujmyjezrejmé,ženijakonezneužilapredmetný
inštitút náhrady škody. Táto uplatnená výška škody je len symbolická vo vzťahu k útrapám, ktorými
si prešla kvôli nezákonnému trestnému stíhaniu jej osoby. Argumentácia súdu v tejto časti je preto
neprináležiaca a netýkajúca sa tohto konania, vzhľadom na výšku ňou uplatneného nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy.

3.2. Z vyššie uvedených dôvodov považuje odôvodnenie rozsudku za nepresvedčivé. Zároveň podala
odvolanie do výroku o náhrade trov konania, pretože je toho názoru, že ňou uplatnený nárok je v plnom
rozsahu dôvodný a tomu má zodpovedať aj výrok o náhrade trov konania.

4. K podanému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že žalovaná postavila
celé svoje odvolanie na mylnom presvedčení o tom, že jej bol priznaný nárok na úroky z omeškania z
nemajetkovej ujmy. Uvedená argumentácia je pre ňu nelogická, nakoľko jej osobe bol priznaný len nárok
na náhradu škody, ktorý jej vznikol v súvislosti s reálnou majetkovou škodou, ktorá vznikla vynaložením

nákladov na obhajobu jej osoby. Nebola jej priznaná žiadna nemajetková ujma, preto celá argumentácia
žalovanej je nesprávna a neaplikovateľná na toto konanie, keďže žalovaná si nesprávnym spôsobom
vykladá obsah napadnutého rozsudku a nesprávne posudzuje nárok, v rámci ktorého v konaní mala
úspech.

5. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá považovala jej odvolanie za
nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti navrhla podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdiť.

6. K vyjadreniu žalovanej sa stručne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že vzhľadom na vyjadrenie

žalovanej zo dňa 06. 07. 2021, ktoré je veľmi strohé, obsahujúce len dve vety, ktoré nijakým spôsobom
nereflektuje na jej argumenty, považuje za potrebné uviesť len to, že v plnom rozsahu sa pridržiava
skutočností, ktoré uviedla v dôvodoch svojho odvolania, ktoré žalovaná v rámci vyjadrenia nijakým
spôsobom nevyvrátila. Z uvedených dôvodov považuje svoje odvolanie za dôvodné a žiada, aby mu
bolo vyhovené.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
po zistení, že odvolania strán sporu boli podané v zákonom stanovenej lehote a to v rozsahu podaných
odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP, viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie s verejným vyhlásením rozhodnutia, dospel

k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku v určení počiatku úroku z
omeškania (I.) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdiť a v jeho výroku o
zamietnutížaloby,akoajvsúvisiacichvýrokochonárokunanáhradutrovkonania(II.,III.,IV.)jepotrebné
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 odsek 1 písmeno b/ CSP zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Predmetom konania bol nárok žalobkyne voči žalovanej na zaplatenie sumy 1 664,74 eura s
príslušenstvom v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa dôvodila tým, že dňa 09. 04. 2010 bolopovereným príslušníkom OR PZ v Nitre vydané uznesenie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. v znení neskorších
predpisov, ktorým bolo začaté voči nej trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Tr. zák. Dňa 22. 06. 2010 bolo povereným príslušníkom OR PZ vydané uznesenie podľa §

206 ods. 1 Tr. por. v rámci konania vedeného pod ČVS: ORP-599/3-OSV-NR-2010, ktorým bolo voči
jej osobe vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a to na
tom skutkovom základe, ktorý je uvedený v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Uvedené
uznesenie považuje za nezákonné rozhodnutie, ktorým jej bola spôsobená škoda, ktorú si uplatňovala
aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Voči uvedenému uzneseniu podala

sťažnosť, o ktorej bolo Krajskou prokuratúrou v Nitre rozhodnuté tak, že sťažnosť bola zamietnutá ako
nedôvodná. Dňa 12. 12. 2011 bola na jej osobu podaná obžaloba zo strany Okresného prokurátora v
Nitre. Výsledkom trestného konania bol rozsudok OS Nitra sp. zn. 1T/144/2011 zo dňa 14. 01. 2014 v
spojení s opravným uznesením, ktorým bola spod obžaloby oslobodená podľa § 285 písm. a/ Tr. zák. V
dôsledku podaného odvolania zo strany prokurátora, ako aj z jej strany ako poškodenej, bolo rozhodnuté
rozsudkom KS v Nitre zo dňa 25. 03. 2015 sp. zn. 2To/19/2015, ktorým bol prvoinštančný rozsudok v

spojení s opravným uznesením zrušený a zároveň KS v Nitre svojím ďalším výrokom rozhodol tak, že
ju spod obžaloby Okresného prokurátora v Nitre 2Tv 251/2010-39 zo dňa 12. 12. 2011 oslobodil podľa
§ 285 písm. c/ Tr. por. Zároveň ju ako poškodenú s nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-
právne konanie. So svojím nárokom o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa obrátila
aj na Generálnu prokuratúru SR, ktorá jej bola doručená dňa 25. 11. 2016, avšak 6-mesačná lehota

na predbežné prerokovanie nároku uplynula dňa 25. 05. 2017 a od nasledujúceho dňa 26. 05. 2017
sa žalovaná dostala do omeškania so svojou povinnosťou nahradiť jej škodu. Žalobkyňa si podanou
žalobou uplatňuje náklady, ktoré jej vznikli na trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní, o čom
predložila pokladničný doklad č. 0001 zo dňa 06. 07. 2015, ktorý bol vystavený na sumu 716,89 eura
s DPH, pričom z tejto sumy si uplatňuje sumu 664,74 eura a zároveň si uplatňuje aj nemajetkovú ujmu

vo výške 1 000 eur z dôvodu, že celé trestné stíhanie vplývalo na jej osobu, na súkromný život, ale aj
na prostredie, v ktorom žila. Vznesené obvinenie, a naviac aj podaná žaloba, bol silný zásah voči jej
psychike a znamenala pre ňu značný zásah voči jej osobe.

8.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 664,74 eura

spolu s 5%-ným úrokom z omeškania ročne, počnúc od 26. 05. 2017 do zaplatenia (titulom náhrady
škody, ktorá jej vznikla zaplatením výdavkov za právne zastupovanie žalobkyne v trestnom konaní JUDr.
Pavlom Gráčikom). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy). Vzhľadom
na to, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o priznaný úrok z omeškania,
podala žalovaná a do zamietajúceho výroku v rozsahu nepriznanej nemajetkovej ujmy podala odvolanie

žalobkyňa, sa stal predmetom prieskumu odvolacieho súdu celý rozsudok súdu prvej inštancie.

9. Prioritne je potrebné uviesť, že žiadna zo strán v podaných odvolaniach nenamietala ten záver
súdu prvej inštancie, že jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, pričom treba mať na zreteli,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď napr. rozhodnutie NS SR
sp. zn. 4MCdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody
v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, zastavenia trestného stíhania alebo v prípade

postúpenia veci na prejednanie priestupku. Judikatúra však dospela k záveru, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Ide o tzv. absolútnu objektívnu
zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Podstatou tohto nároku na
náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní pri začatí trestného stíhania, alebo jeho priebehu, ale na samotný výsledok trestného stíhania
(rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 z 10. 03. 2011).

9.1. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania,
zastavenia trestného stíhania, ale aj oslobodenia spod obžaloby alebo ukončenia trestného stíhania

postúpením veci na prejednanie priestupku má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.). Právoplatnosťou rozhodnutia
o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby, príp. rozhodnutia o
postúpení veci na prejednanie priestupku sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutiao začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania, zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby alebo postúpením veci

na prejednanie priestupku, ak by k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad zo
spáchania trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania pre nezákonnosť. V prípade, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, alebo v prípade postúpenia
veci na prejednanie priestupku, treba hľadieť nielen na článok 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej
rovine, predovšetkým na jej článok 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť

štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa aj podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (4MCdo 15/2009 zo dňa

01. 11. 2010 - rozsudok NS SR).

10. Podľa § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutia a o inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

10.1. Podľa § 18 odsek 3 zákona súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú
účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určí ako tarifná odmena

advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.

11. V preskúmavanej veci je nesporné, že voči žalobkyni bolo vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktoré žalobkyňa považovala za nezákonné rozhodnutie, pričom v

konečnom dôsledku po podaní obžaloby bola žalobkyňa spod obžaloby okresného prokurátora podľa §
285 písm. c/ Tr. zák. oslobodená. V konaní nebolo sporené, že žalobkyni v súvislosti s trestným konaním
vznikli trovy obhajoby, a preto náhrada účelne vynaložených trov konania je súčasťou požadovanej
náhrady škody, čo v danom prípade predstavovalo uplatnenú sumu vo výške 664,74 eura spolu s 5%-
ným úrokom z omeškania, počnúc od 26. 05. 2017 až do zaplatenia.

Súd prvej inštancie priznal účelne vynaložené výdavky za zastupovanie právnym zástupcom JUDr.
Gráčikom žalobkyni v trestnom konaní, a to v uplatnenej výške 664,74 eura s 5%-ným úrokom z
omeškania od 26. 05. 2017, čo predstavuje nasledujúci deň po tom, ako uplynula lehota na vybavenie
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobkyni, pričom pri určení výšky úroku z omeškania

vychádzal z nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Odvolanie žalovanej, čo do priznaného úroku z omeškania,
odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Samotná žalovaná poukazuje na potrebu rozlišovania medzi
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, pričom sama uznáva, že v prípade, ak sa uplatňuje nárok
na náhradu škody, ktorý v čase predbežného prerokovania nároku existuje a je ho možné vyčísliť na
základe konkrétnych údajov (faktúra za trovy obhajoby), môže ísť o reálnu škodu, ktorú si uplatňuje v

rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. Inú situáciu vidí pri úrokoch z omeškania pri nemajetkovej ujme, keď zastala názor, že
až rozhodnutím súdu o priznaní nemajetkovej ujmy sa zakladá záväzok, ktorý predtým neexistoval. V
takom prípade sa do omeškania žalovaná so zaplatením nemajetkovej ujmy môže dostať len uplynutím
lehoty stanovenej v rozhodnutí súdu.

12. V § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. zákon stanovuje 6-mesačnú lehotu počítanú od uplatnenia nároku
poškodeným, v rámci ktorej je príslušný orgán povinný vec prerokovať, rozhodnúť o tom, či nárok
poškodeného uspokojí, alebo nie. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody na súde nastáva až po
uplynutí uvedenej zákonnej lehoty a to aj v prípade, že príslušný orgán už skôr oznámi poškodenému

svoje negatívne stanovisko k uplatnenému nároku. Stanovenie 6-mesačnej lehoty má význam aj z
hľadiska splatnosti nároku na náhradu škody, príslušný orgán sa dostáva do omeškania až po márnom
uplynutí lehoty 6-tich mesiacov. Ak bol však nárok žiadateľa zamietnutý, lehota omeškania sa počíta
dňom, kedy poškodenému došlo oznámenie povinného subjektu, že nárok poškodeného na náhraduškody neuspokojí. O inom začiatku meškania povinného subjektu môže rozhodnúť súd, ktorý bude
rozhodovať o žalobe poškodeného. Až po márnom uplynutí uvedených lehôt postihuje príslušný orgán
povinnosť zaplatiť poškodenému aj úroky z omeškania.

12.1. V danej veci sa žalobkyňa u žalovanej domáhala žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23. 11. 2016, pričom z uvedenej žiadosti vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila v
rámci návrhu na predbežné prerokovanie sumu 664,74 eura ako účelne vynaložené trovy, ktoré musela
vynaložiť v súvislosti s právnym zastúpením a zároveň si uplatnila nemajetkovú škodu vo výške 1

000 eur. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanej doručená dňa
28. 11. 2016 (ako to žalovaná potvrdzuje vo svojom vyjadrení na č. l. 58). Generálna prokuratúra SR
žiadosť vybavila dňa 01. 02. 2017 pod sp. zn. VI/4Gc171/16-1000-7 tak, že žiadosti nevyhovela, pričom
vybavenie žiadosti bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 09. 02. 2017. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného si žalobkyňa mohla uplatňovať úrok z omeškania odo dňa oznámenia povinného
subjektu, že jej nárok na náhradu škody neuspokojí, t. j. dňom 09. 02. 2017. Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila

úrok z omeškania až uplynutím 6-tich mesiacov, hoci si ho mohla uplatniť skôr, úrok z omeškania z
majetkovej ujmy bol jej nárok v tomto rozsahu plne dôvodný a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni majetkovú ujmu vo výške 664,74 eura spolu s
5%-ným úrokom z omeškania ročne, počnúc od 26. 05. 2017 do zaplatenia, bolo potrebné ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

Na upresnenie odvolací súd iba uvádza, že pokiaľ žalovaná poukazovala na judikatúru v prípade
omeškaniaspriznanounemajetkovouujmou,jepotrebnéuviesť,žežalobažalobkynevnárokupriznania
nemajetkovej ujmy bola zamietnutá, preto súd prvej inštancie ani nerozhodoval o úroku z omeškania
z nemajetkovej ujmy.

13. Úlohou odvolacieho súdu bolo ďalej posúdiť správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v jeho
zamietajúcom výroku a v súvisiacich výrokoch o nároku na náhradu trov konania v dôsledku podaného
odvolania zo strany žalobkyne. Výrok, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu, sa týkal nepriznania
nemajetkovej ujmy žalobkyni, ktorú si uplatňovala vo výške 1 000 eur, keď súd prvej inštancie dospel

k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala dôvodnosť priznania jej nároku z
titulu nemajetkovej ujmy.

Podľa § 17 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Podľa § 17 odsek 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na:

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje;
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo;
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote;
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 odsek 4 citovaného zákona, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nesmiebyťvyššiaakovýškanáhradyposkytovanáosobámpoškodenýmnásilnýmitrestnýmičinmipodľa
osobitného predpisu.

14. Pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, tak odvolací súd tu poukazuje na nález

ÚSSRsp.zn.III.ÚS754/2016z24.01.2017,vzmyslektoréhoústavnoprávnyzákladnárokujednotlivca
na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či
zastavenímtrestnéhostíhania)jevšakpotrebnéhľadaťnielenvčlánku46odsek3ÚstavySRačlánku36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho
štátu. Ak má byť štát považovaný za právny, štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich

orgánov, ktorým zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány
činnévtrestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozrenie,aleto,čisaichpodozrenieskutočnevtrestnom
konaní potvrdilo. Je právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním
podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzeniaz toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr
ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské
práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte

existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia
za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje
osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.
Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného osobného života jednotlivca, do jeho

cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Ústavný súd SR je preto názoru, že vedenie trestného stíhania na
základe nezákonného uznesenia o jeho začatí, bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na článok 46
ods. 3 Ústavy SR a článok 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby,
pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.

14.1. Z citovaných ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nemajetkovú ujmu v peniazoch možno
priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie
je možné ju uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, ak došlo

k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká
automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno
tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je
postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Nemajetková ujma má byť určitou
náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v majetkovej sfére dotknutej osoby,

pričom je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp.
dobré meno a povesť právnickej osoby.

15. Trestné stíhanie a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného

života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na
osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na
rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak,
ako to zaručuje článok 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.

16. Výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom úvahy súdu, ktorá sa však musí opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou
ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak
premrštené sumy, ktokré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré
by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“

zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou SR mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napr. ujmy na zdraví, či dokonca živote) bagatelizovať.

17. Vzhľadom k uvedenému sa tak odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa
má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania z dôvodu

nezákonného uznesenia o jeho začatí, nakoľko toto sa právoplatne skončilo inak než odsúdením, avšak
len za predpokladu preukázania, že jej nemajetková ujma vznikla a nepostačuje samotné konštatovanie
porušenia práva.

Medzi kritériá pre priznanie nemajetkovej ujmy možno zahrnúť povahu trestnej veci, dĺžku trestného

stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, t. j.
následky v osobnostnej sfére poškodeného, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.
Za pomoci týchto kritérií výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súčasne zodpovedať
všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti. Takže, výška náhrady je na úvahe súdu, nie
však na jeho ľubovôli. Úvaha súdu musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť vyjadrená

v podobe dostatočne logicky a zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, ktoré v danom prípade
absentovalo.Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že
súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch a to nielen v podobných, ale aj v ďalších,
v ktorých išlo o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonné rozhodnutie, takže súd sa musí

oprieť o doterajšiu rozhodovaciu prax a porovnať skutkovo podobné prípady aj ohľadne výšky priznanej
nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týka vzniku nemajetkovej ujmy, tak odvolací súd dáva súdu prvej inštancie
do pozornosti, že nestačí len tvrdená hrozba, ale musí existovať a byť aj preukázaný aj reálny následok
tohto zásahu v každej oblasti, teda tak v súkromnom osobnom živote, jeho cti, dobrej povesti, ktorý
následok musí byť aj v príčinnej súvislosti v danom prípade s trestným stíhaním.

Odvolací súd má za to, že samotné vedenie trestného stíhania, ktoré neskončilo odsúdením
obvineného nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však
ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade, ak si uplatňuje peňažnú náhradu, vznik
tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či

zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho trestného stíhania možno
ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného o výsledku konania predpokladať, je ale potrebné jej vznik aj
preukázať, a ak sa preukáže, tak predmetom ďalšieho dokazovania bude posudzovanie, či ide o ujmu
nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných
skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu v konaní

hodnoverne preukázal. Žalobkyňa tak musí tvrdiť konkrétne skutočnosti o následkoch zásahu do jej cti
a dôstojnosti. Nestačí poukázať len na to, že trestné stíhanie bolo spôsobilé žalobkyni privodiť ujmu
a nemožno vychádzať len z predpokladu vzniku ujmy, žalobkyňa musí tvrdiť a preukazovať následky
takéhoto zásahu.

18. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. v jeho zamietajúcom výroku týkajúcom sa
nepriznania nemajetkovej ujmy nie je riadne odôvodnené, odvolací súd tak nemôže riadne preskúmať
jeho správnosť. Dospel k záveru, že je dôvodné v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť,
vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vyhodnotí dôkazy jednotlivo i vo
vzájomnej súvislosti, nanovo vyhodnotí a vyporiada sa so svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov

v súvislosti s tvrdenou existenciou nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu vôbec nevyplýva, akým spôsobom pri
rozhodovaní o tomto nároku žalobkyne zohľadnil jej osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré jej vznikli v spoločenskom uplatnení,

a v tomto smere nevyhodnotil nielen výpoveď samotnej žalobkyne, ale nedostatočne /ne/vyhodnotil
výpovede matky a manžela žalobkyne.

19. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom
výroku (II.) a závislých výrokoch o nároku o náhrade trov konania (III., IV.) zrušil podľa ust. § 389

odsek 1 písm. b/ CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 odsek 1 CSP, v ktorom bude
povinnosťou prvoinštančného súdu opätovne rozhodnúť v medziach žalobou uplatneného nároku na
priznanie nemajetkovej ujmy v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým
je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý
je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z ust. § 220 ods. 2 CSP.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.